Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 14. júl 2022

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 9Sžsk/83/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3017200360
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 07. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viola Takáčová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2022:3017200360.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy

Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a Mgr. Michala
Novotného, v právnej veci žalobcu: L.. L. L., narodená XX. P. XXXX, bytom L. XXX/XXX, U. Q., právne
zastúpená: Mgr. Vladimír Karásek, advokát so sídlom Stred 60/55, Považská Bystrica, proti žalovanej:
Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 37021-4/2017-BA zo dňa 28. júla 2017, o kasačnej sťažnosti
žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 28Sa/19/2017-58 zo dňa 28. februára 2018, t
a k t o

r o z h o d o l :

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a .

II. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky návrh žalobkyne na prerušenie konania
z a m i e t a .

III. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Kasačnou sťažnosťou napadnuté rozhodnutie krajského súdu

1. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) kasačnou sťažnosťou napadnutým rozsudkom č.
k. 28Sa/19/2017-58 zo dňa 28 februára 2018 podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal
preskúmania rozhodnutia žalovanej č. 37021-4/2017-BA zo dňa 28. júla 2017 (ďalej len „druhostupňové
rozhodnutie“), ktorým žalovaná podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v
rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) zamietla v celom rozsahu odvolanie žalobcu

proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Považská Bystrica č.
27315-18/2017-PB zo dňa 17. marca 2017 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) vo veci zániku
povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia a prvostupňové správne
rozhodnutiepotvrdila.Predmetnýmrozhodnutímprvostupňovýsprávnyorgánrozhodoltak,žežalobcovi,
ako samostatne zárobkovo činnej osobe (ďalej aj „SZČO“), nezaniklo povinné nemocenské poistenie a
povinné dôchodkové poistenie dňa 31. decembra 2008, ale zaniklo dňa 30. júna 2010.

2.Krajskýsúdzákonnosťpreskúmavanéhorozhodnutiažalovanéhosprávnehoorgánupreskúmalnajmä
v intenciách § 5 písm. c/, § 14 ods. 1 písm. b/, § 15 ods. 1 písm. b/, 21 ods. 1, a § 21 ods. 4 zákona č.
461/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase a postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej v
Tretej hlave Tretej časti SSP upravujúcej správnu žalobu v sociálnych veciach za primeraného použitiaustanovení Prvej hlavy Tretej časti SSP upravujúcej všeobecnú správnu žalobu dospel k záveru, že
napadnuté rozhodnutie a postup správnych orgánov bol v súlade so zákonom a preto žalobu ako
nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

3. Krajský súd skutkové okolnosti ako aj právnu argumentáciu žalobcu a žalovanej, z ktorých vychádzal
odôvodňujúc svoje rozhodnutie, dôsledne opísal v bodoch 1 až 15 kasačnou sťažnosťou napadnutého
rozsudku. Za najpodstatnejšie skutkové okolnosti (z pohľadu ich posúdenia, ktoré viedlo k rozhodnutiu)
považoval najmä nasledovné. Prvostupňovým rozhodnutím Sociálna poisťovňa, pobočka Považská

Bystrica (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) rozhodla, že žalobcovi, ako samostatne zárobkovo
činnej osobe, nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 31.
decembra2008,alezaniklodňa30.júna2010.Prvostupňovýsprávnyorgánsvojerozhodnutieodôvodnil
tým, že žalobca aj po dni 31. decembra 2008 disponoval licenciou na výkon samostatnej zdravotníckej
praxe č. L1A/TN/0316/05 vydanou Slovenskou lekárskou komorou dňa 10. októbra 2005, v dôsledku
čoho mal (podľa § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z.) status samostatne zárobkovo činnej osoby.

Za roky 2007 až 2008 dosiahol žalobca príjem vyšší ako je zákonom požadovaná hranica príjmu
zakladajúca obligatórnu účasť (§ 21 ods. 1 a § 138 ods. 9 zákona č. 461/2003 Z. z.) na povinnom
nemocenskom poistení a povinnom dôchodkovom poistení. Z administratívneho spisu krajský súd
ustálil, že Sociálna poisťovňa prijala dňa 05. apríla 1995 prihlášku žalobcu ako samostatne zárobkovo
činnej osoby na nemocenské poistenie a dôchodkové poistenie so vznikom účasti ku dňu 01.

apríla 1995. Rozhodnutím Trenčianskeho samosprávneho kraja č. TSK/2008/06055/zdrav-2 zo dňa 02.
decembra2008bolokudňu31.decembra2008žalobcovizrušenépovolenienaposkytovaniezdravotnej
starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení v odboroch pediatria a dorastové lekárstvo. Dňa 09.
januára 2009 podal žalobca na pobočke Sociálnej poisťovne registračný list fyzickej osoby (Registračný
list FO) - odhlášku a za dátum zániku poistenia označil 31. december 2008. Z informácií, ktoré boli

prvostupňovému správnemu orgánu poskytnuté príslušným orgánom správy daní vyplýva, že mal
žalobca príjmy z podnikania (i) v roku 2007 vo výške 1.429.869,- Sk a (ii) v roku 2008 vo výške
1.969.067,- Sk. Z informácií, ktoré boli prvostupňovému správnemu orgánu poskytnuté Slovenskou
lekárskou komorou vyplýva, že licencia L1A/TN/0316/05 zanikla ku dňu 22. novembra 2016. Vzhľadom
na vyššie uvedené skutočnosti rozhodol prvostupňový správny orgán tak, ako je uvedené vo výrokovej

časti prvostupňového rozhodnutia. Proti prvostupňovému rozhodnutiu sa žalobca odvolal, o odvolaní
rozhodla žalovaná druhostupňovým rozhodnutím tak, ako je uvedené v bode 1 vyššie. Žalovaná vo
svojom rozhodnutí dôvodila v podstatnom rovnako, ako prvostupňový správny orgán.

4. Žalobca napadol druhostupňové rozhodnutie správnou žalobou, ktorú v podstatnom odôvodnil tým,

že rozhodnutie žalovanej považoval za nesprávne a nezákonné, vychádzajúce z nesprávneho právneho
posúdenia veci, pričom podľa jeho názoru došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred
orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. Uviedol,
že mal za to, že k 01. januáru 2009 mu (z titulu vzniku pracovného pomeru so spoločnosťou L.
- poskytovateľom zdravotnej starostlivosti) zaniklo postavenie SZČO. Žiadal, aby krajský súd zrušil

druhostupňové rozhodnutie a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie.

5. Krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie, vrátane postupu, ktorý predchádzal
jeho vydaniu, je v súlade so zákonom, nakoľko má oporu vo vykonanom dokazovaní a v náležite
zistenom skutkovom stave, ktorý bol správne právne posúdený. Napadnuté rozhodnutie považoval za

argumentačne zrozumiteľné a dostatočne odôvodnené citáciou konkrétnych ustanovení príslušných
právnych predpisov. Dôvodil, že „Po zrušení povolenia na poskytovanie zdravotnej starostlivosti
Trenčianskym samosprávnym krajom síce žalobkyňa oznámila pobočke Sociálnej poisťovne formou
Registračného listu - odhlášky - z povinného poistenia, že jej sociálne poistenie zaniká ku dňu 31.
decembra 2008, avšak u žalobkyne nedošlo k zániku všetkých oprávnení na výkon samostatnej

zárobkovej činnosti, keďže bola aj naďalej držiteľom platnej licencie typu L1A. Preto odhlášku z
povinného poistenia nie je možné stotožňovať s vyhlásením o nevykonávaní činnosti SZČO podávaným
podľa § 21 ods. 4 zákona o sociálnom poistení ...“. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že z predmetnej
licencie (L1A) nedosahoval žiadne príjmy, krajský súd uviedol, že „Pri posudzovaní príjmov z podnikania
a inej samostatnej zárobkovej činnosti relevantných pre vznik, resp. trvanie poistenia, nie je rozhodujúce,

či osoba dosiahla tento príjem zo živnosti, alebo z vytvorenia diela a umeleckého výkonu, resp. na
základe iného právneho vzťahu, ktorý zakladá osobe status samostatne zárobkovo činnej osoby. ...
Preto nie je pre vznik poistenia rozhodujúce, či žalobkyňa dosahovala alebo nedosahovala z licencie č.
L1A/TN/0316/05 v rozhodnom období príjem, ak je preukázané, že mala príjmy z podnikania a z inejsamostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu ...“. Nestotožnil sa s námietkou žalobcu, že
postup žalovanej v danej veci je nesprávny a nespravodlivý. Krajský súd, s odkazom na vyššie uvedené,
správnu žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 168

SSP tak, že úspešnému žalovanému (žalovanej) náhradu trov konania nepriznal, nakoľko ich priznanie
nežiadal a nešlo ani o situáciu, kedy by to bolo možné vo vzťahu k žalobcovi spravodlivo požadovať.

II.
Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej

6. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť žalobkyňa z dôvodov podľa §
440 ods. 1 písm. g/ SSP. Mala za to, že správny súd nepresne vyložil podstatné zákonné ustanovenia
dotknutých právnych predpisov vzťahujúcich sa na danú vec (zákon č. 578/2004 Z. z. a zákon č.
461/2003 Z. z. v znení do 31. decembra 2010). S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 7Sžso/27/2010 zo dňa 01. júla 2010 a nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. II. ÚS 63/2012 a II. ÚS 426/2012 argumentovala, že pre posúdenie žalobkyne ako SZČO na
účely sociálneho poistenia, je potreba súčasného naplnenia dvoch podmienok, a to nielen formálnej
podmienky, ktorou je držba oprávnenia na výkon činnosti, ale aj podmienky materiálnej, ktorou sa
rozumie faktická možnosť vykonávania činnosti a dosiahnutie požadovaného príjmu. Dôvodila, že držba
licencie L1A sama o sebe nezakladá okrem oprávnenia aj reálnu možnosť vykonávania činnosti a je len

oprávnenímuchádzaťsaovýkontejtočinnostiuinéhoposkytovateľa.Zastávalatiežnázor,žesamotným
registračným listom - odhláškou fyzickej osoby zo sociálneho poistenia, ako aj ústnym deklarovaním
pracovníkovi pobočky žalovanej, dostatočne, jasne a preukázateľne prejavila vôľu, že ďalej túto činnosť
- podnikanie ako SZČO vykonávať nebude a nemieni. Sťažovateľka tak mala za to, že predmetnou
odhláškou sa neodhlasovala len z časti poistenia, resp. v rozsahu licencie L1A, ale súčasne aj z licencie

L1B a registračný list - odhláška plní funkciu riadneho a preukázateľného vyhlásenia fyzickej osoby
na účely § 21 ods. 4 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.
decembra 2010. Zotrvala na tom, že poistenie jej zaniklo podľa § 21 ods. 4 písm. b/ a v súvislosti so
zánikom poistenia zaniklo tiež postavenie žalobcu ako SZČO podľa § 5 písm. c/, čo korešponduje s
odvolacími dôvodmi a tieto preukazujú správnosť právneho názoru žalobkyne k danej veci. Navrhla

preto, aby kasačný súd rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

7. Žalovaná vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedla, že žalobkyňa neuviedla také kasačné námietky
k správnosti preskúmavaného rozhodnutia, ani právne relevantné dôvody, ktoré by odôvodňovali
zmenu alebo zrušenie preskúmavaného rozhodnutia. Stotožnila sa s právnymi závermi krajského súdu

vyjadrenými v rozsudku a navrhla kasačnú sťažnosť zamietnuť.

III.
Posúdenie kasačnej sťažnosti

8. Na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) podľa § 101e ods.
2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov od 1. augusta 2021 prešiel výkon súdnictva z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho
správneho súdu. Podľa § 11 písm. h/ SSP rozhoduje najvyšší správny súd o kasačných sťažnostiach.

Z vyššie citovaného vyplýva, že zákonodarca upravil prechod výkonu súdnictva z najvyššieho súdu
na najvyšší správny súd vo všetkých „živých“ právnych veciach, t. j. veciach, ktoré neboli právoplatne
skončené na najvyššom súde k 1. augustu 2021 v agende správneho súdnictva, v ktorých veciach bude
ako súd kasačný, konať a rozhodovať najvyšší správny súd.

9. Najvyšší správny súd ako kasačný súd podľa § 438 ods. 2 SSP preskúmal napadnutý rozsudok
krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná
sťažnosť žalobcu nie je dôvodná. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisu krajského
súdu,súčasťktoréhotvoriladministratívnyspisžalovanej(ktorésúpodrobnejšieopísanévbodoch3až5
vyššie) a právnej úpravy zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase kasačný súd zistil,

že medzi účastníkmi ostalo predovšetkým sporné, či žalobcovi, ako samostatne zárobkovo činnej osobe,
zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 31. decembra 2008 alebo
až 30. júna 2010. Rozhodným pre zodpovedanie spornej otázky je potom posúdenie jednak charakteru
tzv. licencie L1A a zároveň posúdenie splnenia podmienky kvalifikovanej výšky príjmu z podnikania a zinej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu (alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s
inousamostatnouzárobkovoučinnosťou)žalobcuvrelevantnomčase.Kasačnýsúdzistil,žekrajskýsúd
v danej veci v procese súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho

orgánu náležite postupoval v súlade s procesnými pravidlami zákonodarcom nastolenými v prvej a tretej
hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku, keď súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného
správneho orgánu napadnutého žalobou, vykonal náležite v zmysle platnej právnej úpravy zákona č.
461/2003 Z. z. v spojení s právnou úpravou ustanovenou v zákone č. 578/2004 Z. z., a svoju právnu
úvahu, na základe ktorej ustálil svoj právny záver, aj riadne odôvodnil.

10. Kasačný súd po vykonaní súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovanej v spojení s
prvostupňovým rozhodnutím a konaní im predchádzajúcich pri aplikácii zákonnej úpravy uvedených
právnych predpisov ako i právneho záveru Veľkého senátu formulovaného v jeho rozhodnutí sp. zn.
1Vs/3/2019 zo dňa 24. novembra 2020, ktorý je pre senáty najvyššieho správneho súdu záväzný,
postupom podľa Správneho súdneho poriadku dospel k zhodnému záveru ako krajský súd. Tento záver

odôvodňuje najvyšší správny súd nasledovne.

11. Otázkou postavenia (statusu) lekára ako samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c/
zákona č. 461/2003 Z. z. z dôvodu, že bol držiteľom licencie L1A sa zaoberal a dal na ňu odpoveď Veľký
senát najvyššieho súdu v rozsudku sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24. novembra 2020 (ďalej len „rozsudok

1Vs/3/2019“).ÚstavnásťažnosťprotiuvedenémurozsudkunajvyššiehosúdubolaodmietnutáÚstavným
súdom Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. IV.ÚS 610/2021-22 zo dňa 30.
novembra 2021.

12. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 1Vs/3/2019 k otázke statusu samostatne zárobkovo činnej osoby na

základe oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom
poistení v znení platnom do 31. decembra 2010 citujúc § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení
platnom do 31. decembra 2010, § 3 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej
starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 578/2004 Z. z.“), § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z.,

§ 4 zákona č. 578/2004 Z. z., § 10 ods. 1, 2 zákona č. 578/2004 Z. z., § 68 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z.
z., konštatoval: ,,Zákonodarca už v ustanovení § 3 ods. 4 zákona e. 578/2004 Z. z. rozlišuje u lekárov
medzi výkonom zdravotníckeho povolania na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho
zariadenia alebo povolenia vydaného pod3a osobitného predpisu [písm. b/] a na základe licencie na
výkon samostatnej zdravotníckej praxe [ písm. c/].“

13. Jednou z podmienok na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr.
ambulancie) právnickej osobe, napr. spoločnosti s ručením obmedzeným [§ 12 ods. 3 písm. a/ zákona č.
578/2004 Z. z.] je, že právnická osoba má určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti
odborného zástupcu [§ 68 ods. 1 písm. c/], teda s tzv. licenciou L1C. Jednou z podmienok na vydanie

povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie) fyzickej osobe [§ 12 ods.
3 písm. a/ zákona č. 578/2004 Z. z.] je licencia L1B, t. j. licencia na výkon zdravotníckeho povolania [§
68 ods. 1 písm. b/ ]. Pojem „povolenie“, uvedený v § 4 písm. a/ bod 1. a § 11 zákona č. 578/2004 Z.
z. je potrebné vykladať v kontexte s ustanovením § 3 ods. 4 písm. b/ tohto zákona, teda tak, že pod
povolením sa rozumie povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ambulantnej zdravotnej

starostlivosti, ústavnej zdravotnej starostlivosti). Povolenie príslušný orgán vydá fyzickej osobe, ak má
licenciu na výkon zdravotníckeho povolania, tzv. licencia L1B [§ 12 ods. 2 písm. a/ zákona č. 578/2004
Z. z.] a právnickej osobe, ak má určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného
zástupcu v tom povolaní, v ktorom má poskytovateľ prevažne poskytovať zdravotnú starostlivosť - tzv.
licenciuL1C [§12ods.3písm.a/zákonač.578/2004Z.z.].Licencianavýkonsamostatnejzdravotníckej

praxe, vydaná podľa § 68 ods. 1 písm. a/ zákona č. 578/2004 Z. z. (ďalej aj „licencia L1A“) nie je
podmienkou na vydanie povolenia podľa § 12 zákona č. 578/2004 Z. z. Ide o licenciu, ktorá nie je
žiadnym spôsobom viazaná na povinnosť držby licencie L1B alebo L1C, súčasne však držba licencie
L1A nevylučuje, aby lekár bol držiteľom aj licencií L1B a L1C.

14. Veľký senát sa stotožnil s názorom, že licencia L1A oprávňuje lekára vykonávať samostatnú
zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom
iným poskytovateľom alebo na inom mieste, a že lekár - držiteľ licencie L1A, je oprávnený bez
ďalšieho povolenia alebo súhlasu akéhokoľvek orgánu poskytovať zdravotnú starostlivosť. Iba na jehovôli je ponechané, či uvedenú licenciu bude aj využívať, a teda, či bude uzatvárať dohody/zmluvy
o výkone zdravotnej starostlivosti s inými prevádzkovateľmi zdravotníckych zariadení, a vybrať si,
v ktorom zdravotníckom zariadení, resp. inom mieste (napr. v byte chorého, v inom prirodzenom

sociálnom prostredí osoby, ktorá vyžaduje poskytovanie zdravotnej starostlivosti), bude zdravotnú
starostlivosť poskytovať. V prípade poskytovania zdravotnej starostlivosti na základe licencie L1A ide o
tzv. „návštevnú službu“. Samotná skutočnosť, že prevádzkovateľ zdravotníckeho zariadenia, s ktorým
lekár - držiteľ licencie L1A uzatvára dohodu/zmluvu, je povinný spĺňať podmienky ustanovené zákonom,
medzi ktoré patrí aj vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia s oprávnením na

vykonávanie samostatnej zdravotníckej praxe lekára - držiteľa licencie L1A nijako nesúvisí. Povolenie na
prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia sa viaže výlučne na osobu prevádzkovateľa zdravotníckeho
zariadenia. Zánikom povolenia neprestane lekár, ktorý je držiteľom licencie L1A, spĺňať podmienky
pre vydanie tohto druhu licencie. Splnenie predpokladov pre vydanie licencie L1A lekárom nie je
naviazané na vydanie povolenia prevádzkovateľovi zdravotníckeho zariadenia. Skutočnosť, že lekár -
držiteľ licencie L1A uzatvára súkromné zmluvy/dohody s prevádzkovateľom zariadenia, ktorý má vydané

povolenie, nemožno chápať ako podmienku oprávnenia na výkon zdravotníckej praxe. Podmienky
na výkon samostatnej zdravotníckej praxe musí lekár splniť na to, aby mu licencia L1A bola vydaná
(pred vydaním licencie L1A). Zmluvu/dohodu s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia uzatvára
následne, po tom, čo spĺňa podmienky na výkon zdravotníckej praxe, teda po vydaní licencie L1A.

15. Veľký senát sa stotožnil s názorom senátu 9S, že pod pojmom oprávnenie na vykonávanie činností
v zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2010, je potrebné
rozumieť povolenie, súhlas s vykonávaním určitej činnosti, ktoré vydáva Slovenská lekárska komora
po tom, čo zistí, že lekár spĺňa odborné a iné zákonom ustanovené predpoklady na vykonávanie
samostatnej zdravotníckej praxe. Skutočnosť, že lekár na základe tohto povolenia, súhlasu s výkonom

činnosti (licencie L1A) môže uzatvárať dohody/zmluvy, od ktorých závisí, kde takúto činnosť bude
vykonávať, na existenciu povolenia udeleného lekárskou komorou, vplyv nemá. Po splnení zákonných
podmienok je iba na vôli držiteľa oprávnenia, akým spôsobom a kde bude výkon činnosti realizovať,
pričom zo strany verejnej moci u držiteľa licencie L1A žiadny ďalší úkon (napr. povolenie vykonávať
činnosť u konkrétneho poskytovateľa, registráciu a pod.) nie je potrebný. Licenciu L1A nepotrebuje

lekár v pracovnom pomere u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Na výkon povolania lekára v
pracovnom pomere Slovenska lekárska komora vydáva licenciu L1B. Ak sa lekár rozhodne poskytovať
zdravotnú starostlivosť ako fyzická osoba - podnikateľ vo svojom mene a na svoj účet vo vlastnom
zdravotníckom zariadení [§ 4 písm. a/ bod. 1 zákona č. 578/2004 Z. z.], v takom prípade je licencia L1B
predpokladom na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie),

ktoré vydáva ministerstvo alebo samosprávny kraj. Licencia L1B teda sama o sebe nie je oprávnením
na vykonávanie činnosti, ktoré predpokladá ustanovenie § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. v
znení platnom do 31. decembra 2010 - takým oprávnením sa stáva len v spojení s povolením lekára
- fyzickej osoby na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ambulancie). Pokiaľ si lekár na účely
poskytovania zdravotnej starostlivosti založí spoločnosť s ručením obmedzeným, v takom prípade

licencia L1C - licencia na výkon činnosti odborného zástupcu zdravotníckym pracovníkom v povolaní
lekár, vydaná podľa § 68 ods. 1 písm. c/ zákona č. 578/2004 Z. z., je predpokladom na vydanie
povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia touto právnickou osobou. Je iba na vôli lekára,
či popri žiadosti o vydanie licencie L1B, požiada aj o vydanie licencie L1A, a či sa rozhodne využiť obe
licencie a poskytovať zdravotnú starostlivosť na základe oboch licencií. Držba licencie L1B ani vstup

jej držiteľa do pracovného pomeru s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia však nemá žiaden
vplyv na právo držiteľa licencie L1A naďalej vykonávať samostatnú zdravotnícku prax. Ak sa lekár ako
fyzická osoba - podnikateľ, rozhodne zmeniť spôsob svojho podnikania a založiť si napr. spoločnosť s
ručením obmedzeným, ktorá bude prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia ako právnická osoba,
na získanie povolenia podľa § 12 ods. 3 zákona č. 578/2004 Z. z. musí mať táto právnická osoba

určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného zástupcu [§ 68 ods. 1 písm. c/
zákona č. 578/2004 Z. z], teda s tzv. licenciou L1C. Licencia L1C nie je oprávnením na vykonávanie
činnosti, ktoré predpokladá ustanovenie § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. Ani držba licencie L1C
nie je dôvodom zániku licencie L1A, a nie je ani prekážkou toho, aby lekár využíval aj licenciu L1A.
Licencie môže Lekárska komora dočasne pozastaviť alebo zrušiť z dôvodov a v rozsahu podľa § 73

a § 74 zákona č. 578/2004 Z. z. Veľký senát sa z vyššie uvedených dôvodov stotožnil s názorom
senátu 9S, že v prípade držiteľov licencii L1A je naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia
na výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od vôle držiteľa licencie,
ktorá by mu bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosťv zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste. Skutočnosť,
že držiteľ licencie L1A uvedenú licenciu nevyužíva, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. Na to,
aby licencia L1A nebola oprávnením podľa § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z., by musela existovať

objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa oprávnenia.
Vzhľadom na uvedené držiteľ licencie L1A má postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby
v zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z.

16. Z uvedených dôvodov Veľký senát v konaní vedenom pod sp. zn. 1Vs/3/2019 dospel k záveru, že

je potrebné sa odchýliť od záveru Veľkého senátu vo veci sp. zn. 1Vs/1/2019. Na prvú otázku, teda „či
licencia L1A vydaná lekárovi na výkon samostatnej zdravotníckej praxe podľa § 10 ods. 2 zákona č.
548/2004 Z. z. má alebo nemá charakter oprávnenia na výkon činnosti predpokladaného v § 5 písm.
c/ zákona č. 461/2003 Z. z.“, uviedol nasledovné: „Licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej
praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c/
zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti treba považovať za oprávnenie

na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. o
sociálnom poistení v znení zákona č. 310/2006 Z. z., na základe ktorého je lekár - držiteľ licencie L1A
považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely zákona o sociálnom poistení. Vykonávanie
zdravotníckeho povolania v pracovnoprávnom vzťahu lekárom, ktorý je držiteľom licencie L1B a ktorý je
súčasne stále držiteľom licencie L1A, nie je prekážkou možnosti poskytovať zdravotnú starostlivosť aj na

základe licencie L1A, a teda nie je dôvodom, aby držiteľ licencie L1A nebol považovaný za samostatne
zárobkovo činnú osobu § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č.
310/2006 Z. z.“

17. Veľký senát najvyššieho súdu v rozsudku č. k. 1Vs/3/2019 k otázke zániku povinného nemocenské

poistenia a povinného dôchodkového poistenia z titulu oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle
§ 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení platnom do 31. decembra 2010,
citujúc § 14 ods. 1 písm. b/, § 21 ods. 1, 3, § 227 ods. 2, písm. a/, § 228 ods. 1, 2, 3, 7, § 233 ods. 6
zákona č. 461/2003 Z. z., konštatoval: „Status samostatne zárobkovo činnej osoby (ďalej aj „SZČO“) na
základe licencie L1A nie je bez ďalšieho dôvodom vzniku, resp. trvania povinného poistenia SZČO, je

však predpokladom vzniku, alebo trvania takého poistenia.“. V tejto súvislosti považoval Veľký senát za
potrebné zdôrazniť, že ten istý lekár môže byť povinne poistený ako SZČO podľa § 5 písm. c/ zákona č.
461/2003 Z. z., či už na základe licencie L1A alebo/aj ako fyzická osoba - držiteľ licencie L1B na základe
povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia; súčasne môže byť povinne poistený aj ako
zamestnanec, prípadne aj ako iná SZČO uvedená v § 5 písm. a/, b/, d/ až f/ zákona č. 461/2003 Z. z.

18. Osobitný spôsob vzniku, resp. zániku povinného nemocenského poistenia a povinného
dôchodkového poistenia (ďalej aj „povinné poistenie“) samostatne zárobkovo činnej osoby upravuje
ustanovenie § 21 ods. 2 až 4 zákon č. 461/2003 Z. z. Trvanie a zánik poistenia lekára, ktorý je držiteľom
licencie L1A, odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinný mať oprávnenie

podľa osobitného predpisu (licenciu L1B), osobitne upravuje ustanovenie § 21 ods. 4 písm. b/ zákona
č. 461/2003 Z. z. Podľa § 21 ods. 4 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 310/2006
Z. z., povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej
osobe uvedenej v § 5 písm. b/ a c/ dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej osobe
uvedenej v § 5 písm. c/ odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať

oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť
samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c/.

19. Držiteľovi licencie L1A v zmysle citovaného ustanovenia povinné poistenie môže zaniknúť z troch
dôvodov. Prvým dôvodom je príjem v rozhodnom období nižší ako predpokladá ustanovenie § 21 ods. 1

zákona č. 461/2003 Z. z. Druhým dôvodom je zánik licencie L1A, kedy povinné poistenie zanikne dňom
zániku tejto licencie. Na zánik povinného poistenia držiteľa licencie L1A z tretieho dôvodu, teda z dôvodu
vzniku pracovného pomeru sa vzťahuje ustanovenie § 21 ods. 4 písm. b/, časť vety za spojovníkom
„a“. To znamená, že z dôvodu vzniku pracovného pomeru u poskytovateľa zdravotníckeho zariadenia, v
ktorom lekár musí mať licenciu L1B, môže povinné poistenie lekára ako SZČO z titulu držby licencie L1A

zaniknúť iba vtedy, ak držiteľ licencie L1A splní svoju povinnosť podľa § 227 ods. 2 písm. a/ a § 228 ods.
3 a 7 v spojení s § 21 ods. 4 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z. z. a pobočke Sociálnej poisťovne predloží
vyhlásenie, že odo dňa vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnejosoby uvedenej v § 5 písm. c/, teda že od uvedeného dňa nevykonáva činnosť na základe licencie L1A
(t. j. samostatnú zdravotnícku prax).

20. Keďže zákon č. 461/2003 Z. z. výslovne vyžaduje podanie „vyhlásenia“ podľa § 21 ods. 4 písm.
b/, za splnenie tejto povinnosti nemožno považovať podanie Registračného listu - odhlášky, z obsahu
ktorého náležitosti vyhlásenia nevyplývajú. Na účely § 21 ods. 4 v spojení s § 228 ods. 7 zákona č.
461/2003 Z. z., Sociálna poisťovňa vydala a na svojej webovej stránke zverejnila tlačivo „Vyhlásenie
samostatne zárobkovo činnej osoby, že od vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne

zárobkovo činnej osoby, na ktorú má oprávnenie podľa osobitného predpisu.“ Z obsahu tohto tlačiva
vyplýva, že sa týka samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c/ zákona, ktorá vyhlasuje, že od
vzniku pracovného pomeru, t. j. „od .....“ túto činnosť nevykonáva a že toto vyhlásenie podáva ako súčasť
Registračného listu FO - odhlášky z povinného nemocenského poistenia a z povinného dôchodkového
poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby z dôvodu zániku týchto poistení.

21. Povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie držiteľa licencie L1A teda môže
zaniknúť tromi spôsobmi: (i) podľa § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. dňom 30. júna kalendárneho
roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej
zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou
zárobkovou činnosťou (ďalej len „príjem z podnikania“) nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho

základu uvedeného v § 138 ods. 9 tohto zákona, alebo (ii) podľa § 21 ods. 4, časti vety pred písmenom
„a“ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom od 01. augusta 2006 do 31. decembra 2010 vždy dňom
zánikulicencie,alebo(iii)ododňavznikupracovnéhopomerusposkytovateľomzdravotnejstarostlivosti,
v ktorom na výkon činnosti je povinný mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak (v súlade s § 227
ods. 2 písm. a/ a § 228 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. v spojení s § 21 ods. 4, časti vety za písmenom

„a“ tohto zákona) taký lekár predložil pobočke Sociálnej poisťovne vyhlásenie, že od vzniku pracovného
pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c/ tohto zákona.

22. Ústavný súd v uznesení, č. k. IV.ÚS 610/2021-22 zo dňa 30. novembra 2021, ktorým odmietol
ústavnú sťažnosť proti rozsudku najvyššieho súdu 1Vs/3/2019 konštatoval: „Podľa názoru ústavného

súdu napadnutý rozsudok nie je možné považovať za zjavne neodôvodnený ani za arbitrárny, teda taký,
ktorý by bol založený na právnych záveroch nemajúcich oporu v zákone, resp. popierajúcich podstatu,
zmysel a účel v predmetnom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.“. O svojvôli pri
výkladeaaplikáciizákonnéhopredpisuzostranyvšeobecnéhosúdujemožnéuvažovaťlenvprípade,ak
by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Z ústavnoprávneho hľadiska preto nie je dôvod na spochybnenie záverov napadnutého rozsudku,
pretože sú dostatočne zdôvodnené, aj keď s takým zdôvodnením sťažovateľ nesúhlasí a využíva
dostupnú inštančnú možnosť tieto závery vo svoj prospech „prebiť“, nie však na podklade využiteľnom
pre ústavnú sťažnosť. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je teda ústavne udržateľný. Ústavný súd
opäť pripomenul, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať

tak poslanie, ktoré zákon zveril najvyššiemu súdu (bod 22 odôvodnenia tohto rozhodnutia), a preto
ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto
postupe vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže zaujatie stanovísk k
výkladu zákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu (m. m.
IV. ÚS 426/2018). Zdôraznil, že zjednocovanie rozhodovania senátov najvyššieho súdu je (aj) vecou

veľkého senátu príslušného kolégia tohto súdu. Po takom vyriešení určitej právnej otázky je určite z
hľadiska právnej istoty nežiaduce, ak sa judikatúrny stav opätovne zmení bez zmeny pre rozhodovanie
podstatnéhoprávnehopredpisu.Zároveňvšakplatí,žepokiaľzákonodarcaspostupomzmenyprávneho
názoru veľkého senátu o tej istej otázke následným rozhodnutím veľkého senátu v inom zložení výslovne
počíta, ide o „poistku omylu“ a vyšší stupeň zjednocovacieho procesu na účel aplikačnej optimalizácie

(k tomu pozri body 17, 19, 21 a 23 odôvodnenia). Novo rozhodujúci sudcovia najvyššieho súdu nemôžu
v predmetnej situácii svoj odlišný právny názor ignorovať, a naopak, postupujú ex officio, pričom taký ich
zákonne súladný postup nemôže byť z hľadiska práva na súdnu ochranu neúspešnej strany v konaní
v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy úspešne napadnutý ako ústavne nekonformný. Sťažovateľom avizované
(ako možné) neustále preklápanie riešenia dotknutej právnej otázky postupne sa líšiacimi rozhodnutiami

veľkého senátu kolégia v inom zložení je eliminované mechanizmom prijímania stanoviska podľa § 21
ods. 3 písm. a/ zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov.23. Ústavný súd teda v okolnostiach tejto veci dospel k záveru, že argumentácii sťažovateľa chýba
ústavnoprávny rozmer, keď vo svojej ústavnej sťažnosti v zásade len polemizuje s právnymi závermi
najvyššieho súdu a stavia ústavný súd do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov.

Sťažovateľom uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia najvyššieho súdu, ktoré by
vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie. Uvedené je dostačujúce na to, aby ústavný súd túto ústavnú sťažnosť
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g/ zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o
zmene a doplnení niektorých zákonov ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej

sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal,
keďže ich posudzovanie je viazané na vyslovenie porušenia označených práv a slobôd, k čomu v tomto
prípade nedošlo. Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky ako aj rozhodnutie veľkého senátu
Najvyššieho súdu je pre súdy záväzné.

24. Najvyšší správny súd v bode 9 vyššie vymedzil dve oblasti, ktorých posúdenie je zásadné pre

rozhodnutie vo veci (posúdenie charakteru tzv. licencie L1A a zároveň posúdenie splnenia podmienky
kvalifikovanej výšky príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti žalobcu v relevantnom
čase). Keďže prvá oblasť (posúdenie charakteru licencie L1A) korešponduje právnym otázkam, ktorými
sa veľký senát správneho kolégia najvyššieho súdu vo svojom rozhodnutí (1Vs/3/2019) dôsledne
zaoberal, kasačný súd na tieto argumenty už duplicitne v podrobnostiach nereflektoval a považoval

ich za zodpovedané práve poukazom na uvedenie relevantných častí rozhodnutia veľkého senátu v
odôvodnení tohto rozhodnutia.

25. Čo sa týka druhej oblasti (posúdenie splnenia podmienky kvalifikovanej výšky príjmu z podnikania
a z inej samostatnej zárobkovej činnosti žalobcu v relevantnom čase), najvyšší správny súd uvádza, že

v konaní nebolo sporným, že príjem žalobcu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti za
rok 2007 bol vo výške 1.429.869,- Sk a za rok 2008 bol vo výške 1.969.067,- Sk, išlo teda o sumu (v
oboch rokoch) vyššiu ako zákonom stanovená hranica 82.800,- Sk resp. 91.200,- Sk. Uvedený príjem
je nutné považovať za príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného
predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (§ 6 zákona

č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov). Keďže ide vždy o príjem SZČO, nie je právne významné, či tento
príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej statusu podľa § 5 písm. c/ alebo aj podľa § 5 písm. a/, príp.
písm. b/ alebo d/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2010.

26. Pokiaľ teda Sociálna poisťovňa v oboch stupňoch dospela k záveru, že žalobcovi ako samostatne

zárobkovo činnej osobe zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie až
dňa 30. júna 2010, a nie dňa 31. decembra 2008, rozhodla správne a v intenciách vyššie uvedeného
názoru veľkého senátu najvyššieho súdu v spojení s rozhodnutím ústavného súdu. Žalobca, ako
držiteľ licencie L1A, mal postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c/
zákona č. 461/2003 Z. z. Zároveň bola naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia na výkon

činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od jeho vôle ako držiteľa tejto licencie,
ktorá by mu bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť
v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste. Tvrdenie
žalobcu, že ako držiteľ licencie L1A, túto nevyužíval, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. Na
to, aby licencia L1A nebola oprávnením podľa § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z., by musela existovať

objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa oprávnenia.

27. Kasačný súd taktiež dáva do pozornosti, že žalobca po doručení vyjadrenia žalovanej ku kasačnej
sťažnosti predložil kasačnému súdu kópiu čestného vyhlásenia zo dňa 29. mája 2018, podľa ktorého dňa
09. januára 2009 pri podaní odhlášky z poistenia na otázku pracovníčky pobočky, či s podnikaním končí,

„vyhlásil, že sa transformuje na spoločnosť L.., a že ďalej mieni a bude podnikať len ako zamestnanec,
resp. odborný zástupca poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, ktorým bude L. Na meno pracovníčky si
však z dôvodu odstupu času nespomína.“

28. Na predmetnú skutočnosť reagoval aj veľký senát najvyššieho súdu vo vyššie uvedenom rozhodnutí

(sp. zn. 1Vs 3/2019), keď považoval za potrebné poukázať na to, že v súlade s § 62 ods. 1 v spojení
s § 182 ods. 1 písm. b/ SSP možno dôvody žaloby meniť len v lehote na podanie žaloby. Po uplynutí
tejto lehoty v prípade kvalifikovaného zastúpenia advokátom nemožno na zmenu dôvodov žaloby av kasačnom konaní novo predkladané listiny prihliadať ani v sociálnych veciach. Preto na neskoršie
tvrdenie sťažovateľa a predložené čestné vyhlásenie kasačný súd v konaní neprihliadal.

29. Zároveň dodáva, že nad rámec kasačného konania veľký senát konštatoval, že čestné vyhlásenie
vyššie uvedeného znenia obsahovo nespĺňa požiadavky na vyhlásenie v zmysle § 21 ods. 4 písm. b/
zákona č. 461/2003 Z. z., nakoľko predložené čestné vyhlásenie nespĺňa požiadavku, aby z neho bolo
zrejmé, že od vzniku pracovného pomeru nebude vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť na základe
licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A).

30. Napokon dňa 17. mája 2022 bol kasačnému súdu doručený návrh žalobkyne na prerušenie konania
z dôvodu, že v obdobnej veci, založenej podľa jej názoru na rovnakom skutkovom základe, bola podaná
ústavná sťažnosť na ústavnom súde vedená pod evidenčným číslom spisu Rvp 1630/2021. Navrhla
preto kasačnému súdu, aby konanie v jej právnej veci prerušil podľa § 100 ods. 2 písm. a/ SSP, keďže
prebieha súdne konanie, v ktorom sa riešia otázky, ktoré môžu mať zásadný význam pre rozhodnutie

najvyššieho správneho súdu v predmetnej právnej veci, a to až do právoplatnosti rozhodnutia ústavného
súdu vo veci samej.

31. Podľa § 100 ods. 2 písm. a/ SSP, ak správny súd neurobí iné vhodné opatrenie, môže konanie
uznesením prerušiť, ak prebieha súdne konanie alebo administratívne konanie, v ktorom sa rieši otázka,

ktorá môže mať význam na rozhodnutie správneho súdu, alebo ak správny súd dal na takéto konanie
podnet.

32. Rozhodnutie, či súd preruší konanie z dôvodu podľa § 100 ods. 2 písm. a/ SSP, tak patrí výlučne
do pôsobnosti súdu.

33. Kasačný súd poukazuje na to, že uznesením najvyššieho správneho súdu sp. zn. 9Sžsk/83/2018
zo dňa 21. marca 2022 bolo rozhodnuté o pokračovaní v konaní o právnej veci žalobkyne, ktoré bolo
naposledyprerušenévdôsledkutoho,žeprotirozhodnutiuVeľkéhosenátuNajvyššiehosúduSlovenskej
republiky sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24. novembra 2020 bola podaná ústavnú sťažnosť podľa čl. 127
Ústavy Slovenskej republiky pod evidenčným číslom spisu Rvp 361/2021.

34. Právne závery ohľadom (pôvodne medzi účastníkmi konania sporných) právnych otázok tak už
prešli riadnou kontrolou ústavnosti a uznesením ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 610/2021 zo dňa 30.
novembra 2021 (vo veci ústavnej sťažnosti ev. č. 361/2021), bola ústavná sťažnosť podľa článku 127
Ústavy Slovenskej republiky proti rozhodnutiu Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/3/2019 odmietnutá. Ústavný súd pritom výslovne konštatoval, že
odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu je podľa jeho názoru výslovne „dostatočné a zrozumiteľné.
Najvyšší súd dostačujúco vysvetlil, prečo kasačnú sťažnosť sťažovateľa zamietol, pričom jeho závery
možno považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Napadnuté rozhodnutie
najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené, ústavný súd teda nie je

oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a
v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.“

35. Kasačný súd z uvedeného dôvodu návrh žalobkyne na prerušenie konania s poukazom na to, že
na ústavnom súde bola podaná aj iná (ďalšia) ústavná sťažnosť v obdobnej právnej veci, nevyhodnotil

ako dôvodný. Navyše, žalobkyňa hoci je v konaní kvalifikovane právne zastúpená, nešpecifikovala a
ani bližšie nevysvetlila, pre ktoré skutočnosti a v akom kontexte sa domnieva, že napriek argumentom
uvedeným v predchádzajúcom bode odôvodnenia, je potrebné vyčkať aj na rozhodnutie ústavného
súdu o ústavnej sťažnosti s evidenčným číslom Rvp 1630/2021 .

36. Z dôvodov uvedených vyššie kasačný súd kasačnú sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú postupom
podľa ustanovenia § 461 SSP zamietol.

37. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že žalobcovi (sťažovateľovi), ktorý v
tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP) a

žalovanej ich nepriznal, lebo to nemožno spravodlivo požadovať (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168
SSP).38. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte jednomyseľne - pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139
ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.