Rozsudok ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 27. jún 2022

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 9Sžsk/107/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2016200678
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viola Takáčová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2022:2016200678.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy

Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a JUDr. Jany
Martinčekovej, v právnej veci žalobcu: V.. J. F., narodený XX. V. XXXX, bytom B. XX, S., právne
zastúpený advokátskou kanceláriou ŠKODLER & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Dobšinského 12,
Bratislava, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63
Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 45597-3/2016-BA zo dňa 17. októbra
2016, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 20Sa/31/2016-56 zo
dňa 15. decembra 2017, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 20Sa/31/2016-56 zo
dňa 15. decembra 2017 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Kasačnou sťažnosťou napadnuté rozhodnutie krajského súdu

1. Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) kasačnou sťažnosťou napadnutým rozsudkom č. k.
20Sa/31/2016-56 zo dňa 15. decembra 2017 podľa § 191 ods. 1 písm. d/ a g/ zákona č. 162/2015 Z.

z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) zrušil rozhodnutie žalovanej
č. 45597-3/2016-BA zo dňa 17. októbra 2016 (ďalej len „druhostupňové rozhodnutie“) a vec vrátil
žalovanej na ďalšie konanie. Druhostupňovým rozhodnutím žalovaná podľa § 218 ods. 2 zákona č.
461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) zamietla
v celom rozsahu odvolanie žalobcu proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu Sociálnej poisťovne,
pobočka Trnava (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č. 63676-24/2016-TT zo dňa 13. apríla 2016
(ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) vo veci zániku povinného nemocenského poistenia a povinného

dôchodkového poistenia a prvostupňové správne rozhodnutie potvrdila. Predmetným rozhodnutím
prvostupňový správny orgán rozhodol tak, že žalobcovi, ako samostatne zárobkovo činnej osobe,
nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 31. mája 2007, ale
zaniklo 30. júna 2009.

2.Krajskýsúdzákonnosťpreskúmavanéhorozhodnutiažalovanéhosprávnehoorgánupreskúmalnajmä

v intenciách § 178 ods. 1 písm. a/ a § 209 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom
čase a § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych
pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zákon č. 578/2004 Z. z.“) a postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej v Tretej hlaveTretej časti SSP upravujúcej správnu žalobu v sociálnych veciach za primeraného použitia ustanovení
Prvej hlavy Tretej časti SSP upravujúcej všeobecnú správnu žalobu dospel k záveru, že je potrebné
druhostupňové rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť žalovanej na ďalšie konanie.

3. Podstatné skutkové okolnosti, z ktorých krajský súd vychádzal odôvodňujúc svoje rozhodnutie (a
ktoré vyplynuli z obsahu súdneho spisu ako aj z obsahu administratívneho spisu), možno zhrnúť
nasledovne: Prvostupňovým rozhodnutím prvostupňový správny orgán rozhodol, že žalobcovi, ako

samostatne zárobkovo činnej osobe, nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové
poistenie dňa 31. mája 2007, ale zaniklo dňa 30. júna 2009. Prvostupňový správny orgán svoje
rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca mal postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby na základe
rozhodnutia č. TA/2005/1676 vydaného Trnavským samosprávnym krajom dňa 06. júna 2005, ktoré
oprávnenie bolo rozhodnutím Trnavského samosprávneho kraja č. TA/2007/2213 zrušené ku dňu 31.
mája 2007. Žalobca v tejto súvislosti podal dňa 30. mája 2007 registračný list fyzickej osoby - odhlášku

z povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby
k 31. máju 2007. Žalobca bol na základe rozhodnutia Slovenskej lekárskej komory č. L1A/TT/0141/05
zo dňa 21. apríla 2005 s platnosťou od 05. mája 2005 držiteľom oprávnenia na výkon samostatnej
zdravotníckej praxe, ktoré rozhodnutie nebolo zrušené ku dňu vydania prvostupňového rozhodnutia.
Podľa údajov získaných od Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky príjem žalobcu z podnikania a

z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a
s inou samostatnou zárobkovou činnosťou za rok 2005 (1.371.342,- Sk) presiahol zákonom stanovenú
hranicu (82.800,- Sk). Žalobcovi teda vzniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové
poistenie samostatne zárobkovo činnej osoby od 01. júna 2006 do 30. júna 2007. Vzhľadom na
príjmy, ktoré žalobca dosiahol za rok 2006 vzniklo žalobcovi povinné nemocenské poistenie a povinné

dôchodkové poistenie aj od 01. júla 2008 do 30. júna 2009. Prvostupňový správny orgán teda uzavrel, že
povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie žalobcovi ako samostatne zárobkovo
činnej osobe zaniklo dňa 30. júna 2009 (a nie 31. mája 2007). Proti prvostupňovému rozhodnutiu sa
žalobca odvolal, o odvolaní rozhodla žalovaná druhostupňovým rozhodnutím tak, ako je uvedené v bode
1 vyššie. Žalovaná vo svojom rozhodnutí dôvodila, že žalobca ku dňu 31. mája 2007 nesplnil všetky

podmienky pre zánik povinného sociálneho poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby, tieto splnil až
30. júna 2009, pretože za rok 2008 nedosiahol z podnikania príjem vyšší, ako bola zákonom stanovená
suma 106.827,- Sk.

4. Žalobca napadol druhostupňové rozhodnutie správnou žalobou, v ktorej v podstatnom namietal,
že druhostupňové rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktorého podstata
spočíva v nesprávnej interpretácii postavenia žalobcu ako samostatne zárobkovo činnej osoby po 31.
máji 2007. Žalobca uviedol, že v dôsledku vzniku pracovného pomeru v spoločnosti F., ktorej je žalobca
jediným spoločníkom a súčasne zamestnancom, odo dňa 1. júna 2007 nevykonával činnosť samostatne

zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. a tým, že ku dňu 31. mája 2007 podal
žalovanej odhlášku zo sociálneho poistenia ako samostatne zárobkovo činná osoba „...došlo vo vzťahu
k Sociálnej poisťovni k vyhláseniu, že žalobca nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby
uvedenej v § 5 písm. c/“. Žalobca ďalej v žalobe namietal, že žalovaná pri vydaní druhostupňového
rozhodnutia nevychádzala zo zmyslu a účelu zákona č. 461/2003 Z. z., jej výklad predmetného zákona

je formalistický, pričom žalobca si vždy plnil odvodové povinnosti riadne a včas. Žiadal, aby krajský súd
preskúmavané rozhodnutie žalovanej zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie.

5. Krajský súd sa v odôvodnení svojho kasačnou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia zaoberal

aplikáciou ustanovenia § 178 ods. 1 písm. a/ zákona č. 461/2003 Z. z., pričom dospel k záveru, že v
konaní pred správnym orgánom došlo k porušeniu ústavného práva na prerokovanie veci v prítomnosti
účastníka, keďže začatie konania nebolo žalobcovi zo strany prvostupňového správneho orgánu
oznámené a nebolo mu umožnené vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia. Krajský súd taktiež dospel k
záveru, že prvostupňové správne rozhodnutie je rozhodnutím nepredvídateľným a to „...vzhľadom na

časový odstup medzi skutočnosťami, z ktorých žalovaný a prvostupňový správny orgán vychádzali...“.
Následne krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie interpretáciou ustanovenia § 3 ods. 4 zákona č.
578/2004 Z. z. a dospel k záveru, že „Licencia L1A je podľa § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z.
dokladom, na základe ktorého je možný výkon zdravotníckeho povolania jednou z jeho foriem, ktorý(výkon zdravotníckeho povolania) nie je dôvodné stotožňovať s vykonávaním činnosti podľa osobitného
predpisu v zmysle § 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení.“. Krajský súd s odkazom na vyššie uvedené
druhostupňové rozhodnutie podľa § 191 ods. 1 písm. d/ a g/ SSP zrušil a vec vrátil druhostupňovému

správnemu orgánu na ďalšie konanie. Úspešnému žalobcovi priznal podľa § 167 ods. 1 SSP náhradu
trov konania v celom rozsahu.

II.
Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej

6. Proti rozsudku krajského súdu podala žalovaná kasačnú sťažnosť. Žalovaná vymedzila kasačný

dôvod v úvode kasačnej sťažnosti slovami „Proti rozsudku Krajského súdu podáva žalovaná túto
kasačnú sťažnosť z dôvodu uvedeného v § 440 ods. 1 písm. g/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny
poriadok.“.

7. Žalovaná uviedla, že právne posúdenie veci krajským súdom považuje za nesprávne. Dôvodila,
že „...licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe [§ 68 ods. 1 písm. a/] vykonávanej podľa
§ 10 zákona č. 578/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, označovaná ako L1A, na základe
ktorej môžu samostatnú zdravotnícku prax vykonávať zdravotnícki pracovníci napr. v povolaní lekár,
logopéd, psychológ, sa považuje za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu

a zakladá držiteľovi tejto licencie status samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho
poistenia podľa § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2010.“. Svoju
argumentáciu podporila odkazom na rozhodovaciu činnosť súdov (rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 27Sa/3/2017 zo dňa 15. augusta 2017). Odvolávajúc sa na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/20/2010 z 24. februára 2011 uviedla, že prvostupňový správny orgán

nekonal v rozpore s príslušnými ustanoveniami zákona č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov,
ktoré upravujú konanie vo veciach sociálneho poistenia, ak žalobcovi neoznámil začatie konania vo
veci zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne
zárobkovo činnej osoby. Žalovaná ďalej uviedla, že podklady, ktorými disponovala v čase vydania
rozhodnutia vo veci zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia

boli postačujúce na rozhodnutie vo veci. Žalovaná navrhla, aby kasačný súd rozsudok krajského súdu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

8. Žalobca sa ku kasačnej sťažnosti žalovanej písomne nevyjadril.

III.
Posúdenie kasačnej sťažnosti

9. Na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) podľa § 101e ods.
2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov od 1. augusta 2021 prešiel výkon súdnictva z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho
správneho súdu. Podľa § 11 písm. h/ SSP rozhoduje najvyšší správny súd o kasačných sťažnostiach.

Z vyššie citovaného vyplýva, že zákonodarca upravil prechod výkonu súdnictva z najvyššieho súdu
na najvyšší správny súd vo všetkých „živých“ právnych veciach, t. j. veciach, ktoré neboli právoplatne
skončené na najvyššom súde k 1. augustu 2021 v agende správneho súdnictva, v ktorých veciach bude
ako súd kasačný, konať a rozhodovať najvyšší správny súd.

10. Najvyšší správny súd ako kasačný súd podľa § 438 ods. 2 SSP preskúmal napadnutý rozsudok
krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačnej
sťažnosti žalovanej je potrebné vyhovieť. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisukrajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis žalovanej (ktoré sú podrobnejšie opísané
v bodoch 3 až 5 vyššie) a právnej úpravy zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom
čase kasačný súd zistil, že medzi účastníkmi ostalo predovšetkým sporné, či žalobcovi, ako samostatne

zárobkovo činnej osobe, zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa
31.mája2007aleboaž30.júna2009.Rozhodnýmprezodpovedaniespornejotázkyjepotomposúdenie
jednak charakteru tzv. licencie L1A a zároveň posúdenie splnenia podmienky kvalifikovanej výšky príjmu
z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu (alebo výnos súvisiaci
s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou) žalobcu v relevantnom čase.

11. Kasačný súd po vykonaní súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovanej v spojení s
prvostupňovým rozhodnutím a konaní im predchádzajúcich pri aplikácii zákonnej úpravy uvedených
právnych predpisov ako i právneho záveru Veľkého senátu formulovaného v jeho rozhodnutí sp. zn.
1Vs/3/2019 zo dňa 24. novembra 2020, ktorý je pre senáty najvyššieho správneho súdu záväzný,

postupom podľa Správneho súdneho poriadku dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné
zrušiť z nasledovných dôvodov.

12. Otázkou postavenia (statusu) lekára ako samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c/

zákona č. 461/2003 Z. z. z dôvodu, že bol držiteľom licencie L1A sa zaoberal a dal na ňu odpoveď Veľký
senát najvyššieho súdu v rozsudku sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24. novembra 2020 (ďalej len „rozsudok
1Vs/3/2019“).ÚstavnásťažnosťprotiuvedenémurozsudkunajvyššiehosúdubolaodmietnutáÚstavným
súdom Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. IV.ÚS 610/2021-22 zo dňa 30.
novembra 2021.

13. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 1Vs/3/2019 k otázke statusu samostatne zárobkovo činnej osoby na
základe oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom
poistení v znení platnom do 31. decembra 2010 citujúc § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení

platnom do 31. decembra 2010, § 3 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z., § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z.
z., § 4 zákona č. 578/2004 Z. z., § 10 ods. 1, 2 zákona č. 578/2004 Z. z., § 68 ods. 1 zákona č. 578/2004
Z. z., konštatoval: ,,Zákonodarca už v ustanovení § 3 ods. 4 zákona e. 578/2004 Z. z. rozlišuje u lekárov
medzi výkonom zdravotníckeho povolania na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho
zariadenia alebo povolenia vydaného pod3a osobitného predpisu [písm. b/] a na základe licencie na

výkon samostatnej zdravotníckej praxe [písm. c/].“

14. Jednou z podmienok na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr.
ambulancie) právnickej osobe, napr. spoločnosti s ručením obmedzeným [§ 12 ods. 3 písm. a/ zákona č.

578/2004 Z. z.] je, že právnická osoba má určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti
odborného zástupcu [§ 68 ods. 1 písm. c/], teda s tzv. licenciou LlC. Jednou z podmienok na vydanie
povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie) fyzickej osobe [§ 12 ods.
3 písm. a/ zákona č. 578/2004 Z. z.] je licencia L1B, t. j. licencia na výkon zdravotníckeho povolania
[§ 68 ods. 1 písm. b/]. Pojem „povolenie“, uvedený v § 4 písm. a/ bod 1. a § 11 zákona č. 578/2004 Z.

z. je potrebné vykladať v kontexte s ustanovením § 3 ods. 4 písm. b/ tohto zákona, teda tak, že pod
povolením sa rozumie povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ambulantnej zdravotnej
starostlivosti, ústavnej zdravotnej starostlivosti). Povolenie príslušný orgán vydá fyzickej osobe, ak má
licenciu na výkon zdravotníckeho povolania, tzv. licencia L1B [§ 12 ods. 2 písm. a/ zákona č. 578/2004
Z. z.] a právnickej osobe, ak má určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného

zástupcu v tom povolaní, v ktorom má poskytovateľ prevažne poskytovať zdravotnú starostlivosť - tzv.
licenciu L1C [§ 12 ods. 3 písm. a/ zákona č. 578/2004 Z. z.]. Licencia na výkon samostatnej zdravotníckej
praxe, vydaná podľa § 68 ods. 1 písm. a/ zákona č. 578/2004 Z. z. (ďalej aj „licencia L1A“) nie je
podmienkou na vydanie povolenia podľa § 12 zákona č. 578/2004 Z. z. Ide o licenciu, ktorá nie je
žiadnym spôsobom viazaná na povinnosť držby licencie L1B alebo L1C, súčasne však držba licencie

L1A nevylučuje, aby lekár bol držiteľom aj licencií L1B a L1C.15. Veľký senát sa stotožnil s názorom, že licencia L1A oprávňuje lekára vykonávať samostatnú
zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom
iným poskytovateľom alebo na inom mieste, a že lekár - držiteľ licencie L1A, je oprávnený bez

ďalšieho povolenia alebo súhlasu akéhokoľvek orgánu poskytovať zdravotnú starostlivosť. Iba na jeho
vôli je ponechané, či uvedenú licenciu bude aj využívať, a teda, či bude uzatvárať dohody/zmluvy
o výkone zdravotnej starostlivosti s inými prevádzkovateľmi zdravotníckych zariadení, a vybrať si,
v ktorom zdravotníckom zariadení, resp. inom mieste (napr. v byte chorého, v inom prirodzenom
sociálnom prostredí osoby, ktorá vyžaduje poskytovanie zdravotnej starostlivosti), bude zdravotnú

starostlivosť poskytovať. V prípade poskytovania zdravotnej starostlivosti na základe licencie L1A ide o
tzv. „návštevnú službu“. Samotná skutočnosť, že prevádzkovateľ zdravotníckeho zariadenia, s ktorým
lekár - držiteľ licencie L1A uzatvára dohodu/zmluvu, je povinný spĺňať podmienky ustanovené zákonom,
medzi ktoré patrí aj vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia s oprávnením na
vykonávanie samostatnej zdravotníckej praxe lekára - držiteľa licencie L1A nijako nesúvisí. Povolenie na
prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia sa viaže výlučne na osobu prevádzkovateľa zdravotníckeho

zariadenia. Zánikom povolenia neprestane lekár, ktorý je držiteľom licencie L1A, spĺňať podmienky
pre vydanie tohto druhu licencie. Splnenie predpokladov pre vydanie licencie L1A lekárom nie je
naviazané na vydanie povolenia prevádzkovateľovi zdravotníckeho zariadenia. Skutočnosť, že lekár -
držiteľ licencie L1A uzatvára súkromné zmluvy/dohody s prevádzkovateľom zariadenia, ktorý má vydané
povolenie, nemožno chápať ako podmienku oprávnenia na výkon zdravotníckej praxe. Podmienky

na výkon samostatnej zdravotníckej praxe musí lekár splniť na to, aby mu licencia L1A bola vydaná
(pred vydaním licencie L1A). Zmluvu/dohodu s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia uzatvára
následne, po tom, čo spĺňa podmienky na výkon zdravotníckej praxe, teda po vydaní licencie L1A.

16. Veľký senát sa stotožnil s názorom senátu 9S, že pod pojmom oprávnenie na vykonávanie činností
v zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2010, je potrebné
rozumieť povolenie, súhlas s vykonávaním určitej činnosti, ktoré vydáva Slovenská lekárska komora
po tom, čo zistí, že lekár spĺňa odborné a iné zákonom ustanovené predpoklady na vykonávanie
samostatnej zdravotníckej praxe. Skutočnosť, že lekár na základe tohto povolenia, súhlasu s výkonom

činnosti (licencie L1A) môže uzatvárať dohody/zmluvy, od ktorých závisí, kde takúto činnosť bude
vykonávať, na existenciu povolenia udeleného lekárskou komorou, vplyv nemá. Po splnení zákonných
podmienok je iba na vôli držiteľa oprávnenia, akým spôsobom a kde bude výkon činnosti realizovať,
pričom zo strany verejnej moci u držiteľa licencie L1A žiadny ďalší úkon (napr. povolenie vykonávať
činnosť u konkrétneho poskytovateľa, registráciu a pod.) nie je potrebný. Licenciu L1A nepotrebuje

lekár v pracovnom pomere u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Na výkon povolania lekára v
pracovnom pomere Slovenská lekárska komora vydáva licenciu L1B. Ak sa lekár rozhodne poskytovať
zdravotnú starostlivosť ako fyzická osoba - podnikateľ vo svojom mene a na svoj účet vo vlastnom
zdravotníckom zariadení [§ 4 písm. a/ bod. 1 zákona č. 578/2004 Z. z.], v takom prípade je licencia L1B
predpokladom na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie),

ktoré vydáva ministerstvo alebo samosprávny kraj. Licencia L1B teda sama o sebe nie je oprávnením
na vykonávanie činnosti, ktoré predpokladá ustanovenie § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. v
znení platnom do 31. decembra 2010 - takým oprávnením sa stáva len v spojení s povolením lekára
- fyzickej osoby na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ambulancie). Pokiaľ si lekár na účely
poskytovania zdravotnej starostlivosti založí spoločnosť s ručením obmedzeným, v takom prípade

licencia L1C - licencia na výkon činnosti odborného zástupcu zdravotníckym pracovníkom v povolaní
lekár, vydaná podľa § 68 ods. 1 písm. c/ zákona č. 578/2004 Z. z., je predpokladom na vydanie
povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia touto právnickou osobou. Je iba na vôli lekára,
či popri žiadosti o vydanie licencie L1B, požiada aj o vydanie licencie L1A, a či sa rozhodne využiť obe
licencie a poskytovať zdravotnú starostlivosť na základe oboch licencií. Držba licencie L1B ani vstup

jej držiteľa do pracovného pomeru s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia však nemá žiaden
vplyv na právo držiteľa licencie L1A naďalej vykonávať samostatnú zdravotnícku prax. Ak sa lekár ako
fyzická osoba - podnikateľ, rozhodne zmeniť spôsob svojho podnikania a založiť si napr. spoločnosť s
ručením obmedzeným, ktorá bude prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia ako právnická osoba,
na získanie povolenia podľa § 12 ods. 3 zákona č. 578/2004 Z. z. musí mať táto právnická osoba

určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného zástupcu [§ 68 ods. 1 písm. c/
zákona č. 578/2004 Z. z], teda s tzv. licenciou L1C. Licencia L1C nie je oprávnením na vykonávanie
činnosti, ktoré predpokladá ustanovenie § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. Ani držba licencie L1C
nie je dôvodom zániku licencie L1A, a nie je ani prekážkou toho, aby lekár využíval aj licenciu L1A.Licencie môže Lekárska komora dočasne pozastaviť alebo zrušiť z dôvodov a v rozsahu podľa § 73
a § 74 zákona č. 578/2004 Z. z. Veľký senát sa z vyššie uvedených dôvodov stotožnil s názorom
senátu 9S, že v prípade držiteľov licencii L1A je naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia

na výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od vôle držiteľa licencie,
ktorá by mu bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť
v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste. Skutočnosť,
že držiteľ licencie L1A uvedenú licenciu nevyužíva, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. Na to,
aby licencia L1A nebola oprávnením podľa § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z., by musela existovať

objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa oprávnenia.
Vzhľadom na uvedené držiteľ licencie L1A má postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby
v zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z.

17. Z uvedených dôvodov Veľký senát v konaní vedenom pod sp. zn. 1Vs/3/2019 dospel k záveru, že

je potrebné sa odchýliť od záveru Veľkého senátu vo veci sp. zn. 1Vs/1/2019. Na prvú otázku, teda „či
licencia L1A vydaná lekárovi na výkon samostatnej zdravotníckej praxe podľa § 10 ods. 2 zákona č.
548/2004 Z. z. má alebo nemá charakter oprávnenia na výkon činnosti predpokladaného v § 5 písm.
c/ zákona č. 461/2003 Z. z.“, uviedol nasledovné: „Licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej
praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c/

zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti treba považovať za oprávnenie
na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. o
sociálnom poistení v znení zákona č. 310/2006 Z. z., na základe ktorého je lekár - držiteľ licencie L1A
považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely zákona o sociálnom poistení. Vykonávanie
zdravotníckeho povolania v pracovnoprávnom vzťahu lekárom, ktorý je držiteľom licencie L1B a ktorý je

súčasne stále držiteľom licencie L1A, nie je prekážkou možnosti poskytovať zdravotnú starostlivosť aj na
základe licencie L1A, a teda nie je dôvodom, aby držiteľ licencie L1A nebol považovaný za samostatne
zárobkovo činnú osobu § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č.
310/2006 Z. z.“

18. Veľký senát najvyššieho súdu v rozhodnutí č. k. 1Vs/3/2019 k otázke zániku povinného nemocenské
poistenia a povinného dôchodkového poistenia z titulu oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle §
5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2010, citujúc § 14 ods. 1 písm.
b/, § 21 ods. 1, 3, § 227 ods. 2, písm. a/, § 228 ods. 1, 2, 3, 7, § 233 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z.

z., konštatoval: „Status samostatne zárobkovo činnej osoby (ďalej aj „SZČO“) na základe licencie L1A
nie je bez ďalšieho dôvodom vzniku, resp. trvania povinného poistenia SZČO, je však predpokladom
vzniku, alebo trvania takého poistenia.“. V tejto súvislosti považoval Veľký senát za potrebné zdôrazniť,
že ten istý lekár môže byť povinne poistený ako SZČO podľa § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z., či
už na základe licencie L1A alebo/aj ako fyzická osoba - držiteľ licencie L1B na základe povolenia na

prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia; súčasne môže byť povinne poistený aj ako zamestnanec,
prípadne aj ako iná SZČO uvedená v § 5 písm. a/, b/, d/ až f/ zákona č. 461/2003 Z. z.

19. Osobitný spôsob vzniku, resp. zániku povinného nemocenského poistenia a povinného

dôchodkového poistenia (ďalej aj „povinné poistenie“) samostatne zárobkovo činnej osoby upravuje
ustanovenie § 21 ods. 2 až 4 zákon č. 461/2003 Z. z. Trvanie a zánik poistenia lekára, ktorý je držiteľom
licencie L1A, odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinný mať oprávnenie
podľa osobitného predpisu (licenciu L1B), osobitne upravuje ustanovenie § 21 ods. 4 písm. b/ zákona
č. 461/2003 Z. z. Podľa § 21 ods. 4 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 310/2006

Z. z., povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej
osobe uvedenej v § 5 písm. b/ a c/ dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej osobe
uvedenej v § 5 písm. c/ odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať
oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť
samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c/.

20. Držiteľovi licencie L1A v zmysle citovaného ustanovenia povinné poistenie môže zaniknúť z troch
dôvodov. Prvým dôvodom je príjem v rozhodnom období nižší ako predpokladá ustanovenie § 21 ods. 1zákona č. 461/2003 Z. z. Druhým dôvodom je zánik licencie L1A, kedy povinné poistenie zanikne dňom
zániku tejto licencie. Na zánik povinného poistenia držiteľa licencie L1A z tretieho dôvodu, teda z dôvodu
vzniku pracovného pomeru sa vzťahuje ustanovenie § 21 ods. 4 písm. b/, časť vety za spojovníkom

„a“. To znamená, že z dôvodu vzniku pracovného pomeru u poskytovateľa zdravotníckeho zariadenia, v
ktorom lekár musí mať licenciu L1B, môže povinné poistenie lekára ako SZČO z titulu držby licencie L1A
zaniknúť iba vtedy, ak držiteľ licencie L1A splní svoju povinnosť podľa § 227 ods. 2 písm. a/ a § 228 ods.
3 a 7 v spojení s § 21 ods. 4 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z. z. a pobočke Sociálnej poisťovne predloží
vyhlásenie, že odo dňa vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej

osoby uvedenej v § 5 písm. c/, teda že od uvedeného dňa nevykonáva činnosť na základe licencie L1A
(t. j. samostatnú zdravotnícku prax).

21. Keďže zákon č. 461/2003 Z. z. výslovne vyžaduje podanie „vyhlásenia“ podľa § 21 ods. 4 písm.
b/, za splnenie tejto povinnosti nemožno považovať podanie Registračného listu - odhlášky, z obsahu

ktorého náležitosti vyhlásenia nevyplývajú. Na účely § 21 ods. 4 v spojení s § 228 ods. 7 zákona č.
461/2003 Z. z., Sociálna poisťovňa vydala a na svojej webovej stránke zverejnila tlačivo „Vyhlásenie
samostatne zárobkovo činnej osoby, že od vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne
zárobkovo činnej osoby, na ktorú má oprávnenie podľa osobitného predpisu.“ Z obsahu tohto tlačiva
vyplýva, že sa týka samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c/ zákona, ktorá vyhlasuje, že od

vzniku pracovného pomeru, t. j. „od .....“ túto činnosť nevykonáva a že toto vyhlásenie podáva ako súčasť
Registračného listu FO - odhlášky z povinného nemocenského poistenia a z povinného dôchodkového
poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby z dôvodu zániku týchto poistení.

22. Povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie držiteľa licencie L1A teda môže
zaniknúť tromi spôsobmi: (i) podľa § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. dňom 30. júna kalendárneho
roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej
zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou
zárobkovou činnosťou (ďalej len „príjem z podnikania“) nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho

základu uvedeného v § 138 ods. 9 tohto zákona, alebo (ii) podľa § 21 ods. 4, časti vety pred písmenom
„a“ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom od 01. augusta 2006 do 31. decembra 2010 vždy dňom
zánikulicencie,alebo(iii)ododňavznikupracovnéhopomerusposkytovateľomzdravotnejstarostlivosti,
v ktorom na výkon činnosti je povinný mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak (v súlade s § 227
ods. 2 písm. a/ a § 228 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. v spojení s § 21 ods. 4, časti vety za písmenom

„a“ tohto zákona) taký lekár predložil pobočke Sociálnej poisťovne vyhlásenie, že od vzniku pracovného
pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c/ tohto zákona.

23. Ústavný súd v uznesení č. k. IV. ÚS 610/2021-22 zo dňa 30. novembra 2021, ktorým odmietol

ústavnú sťažnosť proti rozsudku najvyššieho súdu 1Vs/3/2019 konštatoval: „Podľa názoru ústavného
súdu napadnutý rozsudok nie je možné považovať za zjavne neodôvodnený ani za arbitrárny, teda taký,
ktorý by bol založený na právnych záveroch nemajúcich oporu v zákone, resp. popierajúcich podstatu,
zmysel a účel v predmetnom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.“. O svojvôli pri
výkladeaaplikáciizákonnéhopredpisuzostranyvšeobecnéhosúdujemožnéuvažovaťlenvprípade,ak

by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.
Z ústavnoprávneho hľadiska preto nie je dôvod na spochybnenie záverov napadnutého rozsudku,
pretože sú dostatočne zdôvodnené, aj keď s takým zdôvodnením sťažovateľ nesúhlasí a využíva
dostupnú inštančnú možnosť tieto závery vo svoj prospech „prebiť“, nie však na podklade využiteľnom
pre ústavnú sťažnosť. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je teda ústavne udržateľný. Ústavný súd

opäť pripomenul, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať
tak poslanie, ktoré zákon zveril najvyššiemu súdu (bod 22 odôvodnenia tohto rozhodnutia), a preto
ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto
postupe vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných než ústavných predpisov

je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu (m. m. IV. ÚS 426/2018). Zdôraznil, že zjednocovanie
rozhodovania senátov najvyššieho súdu je (aj) vecou veľkého senátu príslušného kolégia tohto súdu.
Po takom vyriešení určitej právnej otázky je určite z hľadiska právnej istoty nežiaduce, ak sa judikatúrny
stav opätovne zmení bez zmeny pre rozhodovanie podstatného právneho predpisu. Zároveň všakplatí, že pokiaľ zákonodarca s postupom zmeny právneho názoru veľkého senátu o tej istej otázke
následným rozhodnutím veľkého senátu v inom zložení výslovne počíta, ide o „poistku omylu“ a vyšší
stupeň zjednocovacieho procesu na účel aplikačnej optimalizácie (k tomu pozri body 17, 19, 21 a

23 odôvodnenia). Novo rozhodujúci sudcovia najvyššieho súdu nemôžu v predmetnej situácii svoj
odlišný právny názor ignorovať, a naopak, postupujú ex officio, pričom taký ich zákonne súladný postup
nemôže byť z hľadiska práva na súdnu ochranu neúspešnej strany v konaní v zmysle čl. 51 ods. 1
ústavy úspešne napadnutý ako ústavne nekonformný. Sťažovateľom avizované (ako možné) neustále
preklápanie riešenia dotknutej právnej otázky postupne sa líšiacimi rozhodnutiami veľkého senátu

kolégia v inom zložení je eliminované mechanizmom prijímania stanoviska podľa § 21 ods. 3 písm.
a/ zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov.

24. Ústavný súd teda v okolnostiach tejto veci dospel k záveru, že argumentácii sťažovateľa chýba

ústavnoprávny rozmer, keď vo svojej ústavnej sťažnosti v zásade len polemizuje s právnymi závermi
najvyššieho súdu a stavia ústavný súd do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov.
Sťažovateľom uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia najvyššieho súdu, ktoré by
vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie. Uvedené je dostačujúce na to, aby ústavný súd túto ústavnú sťažnosť

odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g/ zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o
zmene a doplnení niektorých zákonov ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej
sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal,
keďže ich posudzovanie je viazané na vyslovenie porušenia označených práv a slobôd, k čomu v tomto
prípade nedošlo. Rozhodnutie ústavného súdu ako aj rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu je

pre súdy záväzné.

25. Najvyšší správny súd v bode 10 vyššie vymedzil dve oblasti, ktorých posúdenie je zásadné pre
rozhodnutie vo veci (posúdenie charakteru tzv. licencie L1A a zároveň posúdenie splnenia podmienky

kvalifikovanej výšky príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti žalobcu v relevantnom
čase). Keďže prvá oblasť (posúdenie charakteru licencie L1A) korešponduje právnym otázkam, ktorými
sa veľký senát správneho kolégia najvyššieho súdu vo svojom rozhodnutí (1Vs/3/2019) dôsledne
zaoberal, kasačný súd na tieto argumenty už duplicitne v podrobnostiach nereflektoval a považoval
ich za zodpovedané práve poukazom na uvedenie relevantných častí rozhodnutia veľkého senátu v

odôvodnení tohto rozhodnutia.

26. Čo sa týka druhej oblasti (posúdenie splnenia podmienky kvalifikovanej výšky príjmu z podnikania a
z inej samostatnej zárobkovej činnosti žalobcu v relevantnom čase), najvyšší správny súd uvádza, že v

konaní nebolo sporným, že príjem žalobcu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti za rok
2007 bol vo výške 997.983,- Sk, išlo teda o sumu vyššiu ako zákonom stanovená hranica 97.200,- Sk.
Uvedenýpríjemjenutnépovažovaťzapríjemzpodnikaniaazinejsamostatnejzárobkovejčinnostipodľa
osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (§
6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov). Keďže ide vždy o príjem SZČO, nie je právne významné,

či tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej statusu podľa § 5 písm. c/ alebo aj podľa § 5 písm. a/,
príp. písm. b/ alebo d/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2010.

27. Kasačný súd (na rozdiel od krajského súdu) zastáva názor, že neoznámením začatia nedávkového

konania žalobcovi, žalovaná nepochybila, nakoľko na presné a úplné zistenie skutočného stavu veci
disponovala dostatkom podkladov. Aj účastníkovi konania, ktorému bolo začatie konania oznámené
až v momente doručenia prvostupňového rozhodnutia, stále zostáva zachovaná možnosť vyjadriť sa
ku všetkým skutočnostiam pred nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia, a to v rámci odvolacieho
konania, ktoré tvorí s prvostupňovým konaním jeden celok.

28. Z dôvodov uvedených vyššie kasačný súd rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn.
20Sa/31/2016-56 zo dňa 15. decembra 2017 podľa § 462 ods. 1 SSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšiekonanie, v ktorom krajský súd, súc viazaný vyššie uvedeným právnym názorom, rozhodne aj o nároku
na náhradu trov kasačného konania (§ 467 ods. 3 SSP).

29. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte jednomyseľne - pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139
ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.