Rozsudok ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa nedeľa 26. jún 2022

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 9Sžsk/37/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4017200416
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viola Takáčová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2022:4017200416.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte, zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy

Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a JUDr. Jany
Martinčekovej, v právnej veci žalobcu: W.. V. O., nar. XX. M. XXXX, bytom W. XX, proti žalovanej:
Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovanej č. 23406-2/2017-BA zo dňa 02. mája 2017, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku
Krajského súdu v Nitre č. k. 19Sa/19/2017-63 zo dňa 19. decembra 2017, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 19Sa/19/2017-63 zo
dňa 19. decembra 2017 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Kasačnou sťažnosťou napadnuté rozhodnutie krajského súdu

1. Krajský súd v Nitre rozsudkom č. k. 19Sa/19/2017-63 zo dňa 19. decembra 2017 podľa § 191 ods. 1
písm. c/ v spojení s ods. 3 písm. a/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“)
zrušil rozhodnutie žalovanej č. 23406-2/2017-BA zo dňa 02. mája 2017 (ďalej aj ako „preskúmavané
rozhodnutie“) spolu s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Nové Zámky č. 700-1411223916-
GC04/16 zo dňa 30. septembra 2016 a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Žalobcovi priznal právo

na úplnú náhradu trov konania.

2. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaná zamietla odvolanie žalobcu a potvrdila prvostupňové
rozhodnutie, ktorým pobočka Levice rozhodla o predpísaní poistného žalobcovi za obdobie január 2009
až jún 2010 v sume 1.682,10 eur.

3. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že s poukazom na vykonané dokazovanie pred

správnymi orgánmi, primárnou otázkou, ktorú bolo potrebné riešiť, bola otázka, či žalobca vykonával
v čase od 01. januára 2009 do 30. júna 2010 činnosť lekára ako samostatne zárobkovo činná osoba
(ďalej aj „SZČO“). Mal za to, že riešeniu tejto otázky správne orgány nevenovali dostatočne dôslednú
pozornosť,keďsanezaoberalipodstatnounámietkoužalobcu,žepotom,čopodalodhláškudoSociálnej
poisťovne, nevykonával už činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba. Podľa názoru krajského
súdu bolo povinnosťou žalovanej zistiť, z čoho príjmy žalobcu za roky 2007 a 2008 pozostávali. Mal
za to, že zo strany správnych orgánov došlo k nesprávnemu výkladu ustanovenia § 5 písm. c/ zákona

č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“), nakoľko pokiaľ žalobca
argumentoval, že postavenie SZČO ukončil odhláškou - registračným listom FO, teda odhlásením
sa z povinného poistenia k 31. decembru 2008 z dôvodu zrušenia povolenia na prevádzkovanie
zdravotníckeho zariadenia ambulancie v špecializovanom odbore všeobecné lekárstvo, správny orgánmal bezpochyby preukázať, že žalobca aj po tomto dátume bol SZČO. Dospel tak k záveru, že
rozhodnutiežalovanejjevydanévrozporesozákonomzdôvodunesprávnehoprávnehoposúdeniaveci.
Žalobnú námietku žalobcu, že ako lekár v období od 01. januára 2009 nespadá ako poistenec pod režim

povinného poistenia podľa § 21 ods. 1 v spojení s § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. vyhodnotil ako
dôvodnú. V ďalšom konaní správnemu orgánu prvého stupňa uložil, aby sa zaoberal tým, či žalobca mal
status SZČO v období od 01. januára 2009 do 30. júna 2010, nakoľko z administratívneho spisu nebola
táto skutočnosť jednoznačne preukázaná, keď žalobca bol len držiteľom licencie podľa § 68 ods. 1 písm.
a/ zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch,

stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
č. 578/2004 Z. z.“) a Nitriansky samosprávny kraj dňom 31. decembra 2008 zrušil jeho povolenie na
poskytovanie zdravotnej starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení.

II.
Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej

4. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť žalovaná (sťažovateľka) z dôvodov
podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP. Právne posúdenie veci realizované krajským súdom považovala
žalovaná za nesprávne a trvala na tom, že licencia L1A udelená na výkon samostatnej zdravotníckej
praxe(§68ods.1písm.a/avykonávanápodľa§10zákonač.578/2004Z.z.)sapovažujezaoprávnenie

na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu a zakladá držiteľovi status samostatne zárobkovo
činnej osoby na účely sociálneho poistenia podľa § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom
do 31. decembra 2010. Argumentovala, že vzhľadom k tomu, že žalobca aj po 31. decembri 2008 bol
držiteľom oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu (Licencie L1A), spĺňal definíciu
SZČO a nakoľko v rozhodujúcom období (r. 2007-2008) dosiahol aj relevantný príjem podľa § 6 ods.

1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, jeho povinné poistenie
ako SZČO nezaniklo dňa 31. decembra 2008, ale trvalo naďalej aj po tomto dni, a to až do 30. júna
2010. Podľa jej názoru rozhodujúce je, či fyzická osoba spĺňa právnu definíciu samostatne zárobkovo
činnej osoby na účely sociálneho poistenia, a či v rozhodujúcom roku dosiahla príjem podľa § 6 ods. 1
a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov. Ďalšie členenie príjmov rozhodujúcich na

vznik (zánik) povinného poistenia sa nevyžaduje, preto nie je podľa nej ani právne významné zisťovať,
z čoho pozostávajú príjmy, ktoré dotknutá osoba dosiahla. Vychádza pritom vždy z údajov poskytnutých
Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky. Kasačnému súdu navrhla, aby rozsudok krajského súdu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

5. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že kasačná sťažnosť žalovanej nie je prípustná,
nakoľko žalovaná vo svojej kasačnej sťažnosti poukázala i na svoje podania pred krajským súdom,
pričom podľa § 439 ods. 3 písm. a/ SSP kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody
ako sú uvedené v § 440 SSP.

III.
Posúdenie kasačnej sťažnosti

6. Na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) podľa § 101e ods.
2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov od 1. augusta 2021 prešiel výkon súdnictva z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho
správneho súdu. Podľa § 11 písm. h/ SSP rozhoduje najvyšší správny súd o kasačných sťažnostiach.
Z vyššie citovaného vyplýva, že zákonodarca upravil prechod výkonu súdnictva z najvyššieho súdu
na najvyšší správny súd vo všetkých „živých“ právnych veciach, t. j. veciach, ktoré neboli právoplatne

skončené na najvyššom súde k 1. augustu 2021 v agende správneho súdnictva, v ktorých veciach bude
ako súd kasačný, konať a rozhodovať najvyšší správny súd.

7. Najvyšší správny súd ako kasačný súd podľa § 438 ods. 2 SSP preskúmal napadnutý rozsudok
krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačnej

sťažnosti žalovanej je potrebné vyhovieť.

8. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril
administratívny spis žalovanej a právnej úpravy zákona č. 461/2003 Z. z. kasačný súd zistil, že medziúčastníkmi ostalo predovšetkým sporné, či žalobcovi ako samostatne zárobkovo činnej osobe zaniklo
povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 30. júna 2010, a nie 31. decembra
2008.

9. Kasačný súd po vykonaní súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovanej v spojení s
prvostupňovým správnym rozhodnutím a konaní im predchádzajúcich pri aplikácii zákonnej úpravy
uvedených právnych predpisov, ako i právneho záveru Veľkého senátu formulovaného v jeho rozhodnutí
sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24. novembra 2020, ktorý je pre senáty najvyššieho správneho súdu záväzný,

postupom podľa Správneho súdneho poriadku dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné
zrušiť z nasledovných dôvodov.

10. Otázkou postavenia (statusu) lekára ako samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm.
c/ zákona č. 461/2003 Z. z. z dôvodu, že bol držiteľom licencie L1A sa zaoberal a dal na ňu odpoveď
Veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 1Vs 3/2019 zo dňa 24. novembra

2020. Ústavná sťažnosť proti uvedenému rozsudku najvyššieho súdu bola odmietnutá Ústavným súdom
Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. IV. ÚS 610/2021-22 zo dňa 30. novembra
2021.

11. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 1Vs 3/2019 zo dňa 24. novembra 2020 k otázke statusu samostatne

zárobkovo činnej osoby na základe oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c/ zákona
č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2010 citujúc § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z.
z. v znení platnom do 31. decembra 2010, § 3 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z., § 3 ods. 4 zákona č.
578/2004 Z. z., § 4 zákona č. 578/2004 Z. z., § 10 ods. 1, 2 zákona č. 578/2004 Z. z., § 68 ods. 1
zákona č. 578/2004 Z. z., konštatoval: ,,Zákonodarca už v ustanovení § 3 ods. 4 zákona e. 578/2004 Z.

z. rozlišuje u lekárov medzi výkonom zdravotníckeho povolania na základe povolenia na prevádzkovanie
zdravotníckeho zariadenia alebo povolenia vydaného pod3a osobitného predpisu [písm. b/] a na základe
licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe [písm. c/].“

12. Jednou z podmienok na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr.

ambulancie) právnickej osobe, napr. spoločnosti s ručením obmedzeným [§ 12 ods. 3 písm. a/ zákona č.
578/2004 Z. z.] je, že právnická osoba má určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti
odborného zástupcu [§ 68 ods. 1 písm. c/], teda s tzv. licenciou LlC.

13. Jednou z podmienok na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr.

ambulancie) fyzickej osobe [§ 12 ods. 3 písm. a/ zákona č. 578/2004 Z. z.] je licencia L1B, t. j. licencia
na výkon zdravotníckeho povolania [§ 68 ods. 1 písm. b/].

14. Pojem „povolenie“, uvedený v § 4 písm. a/ bod 1. a § 11 zákona č. 578/2004 Z. z. je potrebné
vykladať v kontexte s ustanovením § 3 ods. 4 písm. b/ tohto zákona, teda tak, že pod povolením sa

rozumie povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ambulantnej zdravotnej starostlivosti,
ústavnej zdravotnej starostlivosti). Povolenie príslušný orgán vydá fyzickej osobe, ak má licenciu na
výkon zdravotníckeho povolania, tzv. licencia L1B [§ 12 ods. 2 písm. a/ zákona č. 578/2004 Z. z.]
a právnickej osobe, ak má určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného
zástupcu v tom povolaní, v ktorom má poskytovateľ prevažne poskytovať zdravotnú starostlivosť - tzv.

licenciu L1C [§ 12 ods. 3 písm. a/ zákona č. 578/2004 Z. z.]. Licencia na výkon samostatnej zdravotníckej
praxe, vydaná podľa § 68 ods. 1 písm. a/ zákona č. 578/2004 Z. z. (ďalej aj „licencia L1A“) nie je
podmienkou na vydanie povolenia podľa § 12 zákona č. 578/2004 Z. z. Ide o licenciu, ktorá nie je
žiadnym spôsobom viazaná na povinnosť držby licencie L1B alebo L1C, súčasne však držba licencie
L1A nevylučuje, aby lekár bol držiteľom aj licencií L1B a L1C.

15. Veľký senát sa stotožnil s názorom, že licencia L1A oprávňuje lekára vykonávať samostatnú
zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom
iným poskytovateľom alebo na inom mieste, a že lekár - držiteľ licencie L1A, je oprávnený bez
ďalšieho povolenia alebo súhlasu akéhokoľvek orgánu poskytovať zdravotnú starostlivosť. Iba na jeho

vôli je ponechané, či uvedenú licenciu bude aj využívať, a teda, či bude uzatvárať dohody/zmluvy
o výkone zdravotnej starostlivosti s inými prevádzkovateľmi zdravotníckych zariadení, a vybrať si,
v ktorom zdravotníckom zariadení, resp. inom mieste (napr. v byte chorého, v inom prirodzenom
sociálnom prostredí osoby, ktorá vyžaduje poskytovanie zdravotnej starostlivosti), bude zdravotnústarostlivosť poskytovať. V prípade poskytovania zdravotnej starostlivosti na základe licencie L1A ide o
tzv. „návštevnú službu“. Samotná skutočnosť, že prevádzkovateľ zdravotníckeho zariadenia, s ktorým
lekár - držiteľ licencie L1A uzatvára dohodu/zmluvu, je povinný spĺňať podmienky ustanovené zákonom,

medzi ktoré patrí aj vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia s oprávnením na
vykonávanie samostatnej zdravotníckej praxe lekára - držiteľa licencie L1A nijako nesúvisí. Povolenie na
prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia sa viaže výlučne na osobu prevádzkovateľa zdravotníckeho
zariadenia. Zánikom povolenia neprestane lekár, ktorý je držiteľom licencie L1A, spĺňať podmienky
pre vydanie tohto druhu licencie. Splnenie predpokladov pre vydanie licencie L1A lekárom nie je

naviazané na vydanie povolenia prevádzkovateľovi zdravotníckeho zariadenia. Skutočnosť, že lekár -
držiteľ licencie L1A uzatvára súkromné zmluvy/dohody s prevádzkovateľom zariadenia, ktorý má vydané
povolenie, nemožno chápať ako podmienku oprávnenia na výkon zdravotníckej praxe. Podmienky
na výkon samostatnej zdravotníckej praxe musí lekár splniť na to, aby mu licencia L1A bola vydaná
(pred vydaním licencie L1A). Zmluvu/dohodu s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia uzatvára
následne, po tom, čo spĺňa podmienky na výkon zdravotníckej praxe, teda po vydaní licencie L1A.

16. Veľký senát sa stotožnil s názorom senátu 9S, že pod pojmom oprávnenie na vykonávanie činností
v zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2010, je potrebné
rozumieť povolenie, súhlas s vykonávaním určitej činnosti, ktoré vydáva Slovenská lekárska komora
po tom, čo zistí, že lekár spĺňa odborné a iné zákonom ustanovené predpoklady na vykonávanie

samostatnej zdravotníckej praxe. Skutočnosť, že lekár na základe tohto povolenia, súhlasu s výkonom
činnosti (licencie L1A) môže uzatvárať dohody/zmluvy, od ktorých závisí, kde takúto činnosť bude
vykonávať, na existenciu povolenia udeleného lekárskou komorou, vplyv nemá. Po splnení zákonných
podmienok je iba na vôli držiteľa oprávnenia, akým spôsobom a kde bude výkon činnosti realizovať,
pričom zo strany verejnej moci u držiteľa licencie L1A žiadny ďalší úkon (napr. povolenie vykonávať

činnosť u konkrétneho poskytovateľa, registráciu a pod.) nie je potrebný. Licenciu L1A nepotrebuje
lekár v pracovnom pomere u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Na výkon povolania lekára v
pracovnom pomere Slovenská lekárska komora vydáva licenciu L1B. Ak sa lekár rozhodne poskytovať
zdravotnú starostlivosť ako fyzická osoba - podnikateľ vo svojom mene a na svoj účet vo vlastnom
zdravotníckom zariadení [§ 4 písm. a/ bod 1 zákona č. 578/2004 Z. z.], v takom prípade je licencia L1B

predpokladom na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie),
ktoré vydáva ministerstvo alebo samosprávny kraj. Licencia L1B teda sama o sebe nie je oprávnením
na vykonávanie činnosti, ktoré predpokladá ustanovenie § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. v
znení platnom do 31. decembra 2010 - takým oprávnením sa stáva len v spojení s povolením lekára
- fyzickej osoby na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ambulancie). Pokiaľ si lekár na účely

poskytovania zdravotnej starostlivosti založí spoločnosť s ručením obmedzeným, v takom prípade
licencia L1C - licencia na výkon činnosti odborného zástupcu zdravotníckym pracovníkom v povolaní
lekár, vydaná podľa § 68 ods. 1 písm. c/ zákona č. 578/2004 Z. z., je predpokladom na vydanie
povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia touto právnickou osobou. Je iba na vôli lekára,
či popri žiadosti o vydanie licencie L1B, požiada aj o vydanie licencie L1A, a či sa rozhodne využiť obe

licencie a poskytovať zdravotnú starostlivosť na základe oboch licencií. Držba licencie L1B ani vstup
jej držiteľa do pracovného pomeru s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia však nemá žiaden
vplyv na právo držiteľa licencie L1A naďalej vykonávať samostatnú zdravotnícku prax. Ak sa lekár ako
fyzická osoba - podnikateľ, rozhodne zmeniť spôsob svojho podnikania a založiť si napr. spoločnosť s
ručením obmedzeným, ktorá bude prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia ako právnická osoba,

na získanie povolenia podľa § 12 ods. 3 zákona č. 578/2004 Z. z. musí mať táto právnická osoba
určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného zástupcu [§ 68 ods. 1 písm.
c/ zákona č. 578/2004 Z. z], teda s tzv. licenciou LlC. Licencia L1C nie je oprávnením na vykonávanie
činnosti, ktoré predpokladá ustanovenie § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. Ani držba licencie L1C
nie je dôvodom zániku licencie L1A, a nie je ani prekážkou toho, aby lekár využíval aj licenciu L1A.

Licencie môže Lekárska komora dočasne pozastaviť alebo zrušiť z dôvodov a v rozsahu podľa § 73
a § 74 zákona č. 578/2004 Z. z. Veľký senát sa z vyššie uvedených dôvodov stotožnil s názorom
senátu 9S, že v prípade držiteľov licencii L1A je naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia
na výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od vôle držiteľa licencie,
ktorá by mu bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť

v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste. Skutočnosť,
že držiteľ licencie L1A uvedenú licenciu nevyužíva, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. Na to,
aby licencia L1A nebola oprávnením podľa § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z., by musela existovať
objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa oprávnenia.Vzhľadom na uvedené držiteľ licencie L1A má postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby
v zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z.“.

17. Z uvedených dôvodov Veľký senát v konaní vedenom pod sp. zn. 1Vs/3/2019 dospel k záveru, že
je potrebné sa odchýliť od záveru Veľkého senátu vo veci sp. zn. 1Vs/1/2019. Na prvú otázku, teda „či
licencia L1A vydaná lekárovi na výkon samostatnej zdravotníckej praxe podľa § 10 ods. 2 zákona č.
548/2004 Z. z. má alebo nemá charakter oprávnenia na výkon činnosti predpokladaného v § 5 písm.
c/ zákona č. 461/2003 Z. z.“, uviedol nasledovné: „Licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej

praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c/ zákona
č. 578/2004 Z. z. treba považovať za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu
v zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 310/2006 Z. z., na základe ktorého
je lekár - držiteľ licencie L1A považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely zákona o
sociálnom poistení. Vykonávanie zdravotníckeho povolania v pracovnoprávnom vzťahu lekárom, ktorý
je držiteľom licencie L1B a ktorý je súčasne stále držiteľom licencie L1A, nie je prekážkou možnosti

poskytovať zdravotnú starostlivosť aj na základe licencie L1A, a teda nie je dôvodom, aby držiteľ licencie
L1A nebol považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z.
v znení zákona č. 310/2006 Z. z.“

18. Veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku č. k. 1Vs/3/2019, zo dňa 24.

novembra 2020 k otázke zániku povinného nemocenské poistenia a povinného dôchodkového poistenia
z titulu oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení
platnom do 31. decembra 2010, citujúc § 14 ods. 1 písm. b/, § 21 ods. 1, 3, § 227 ods. 2, písm. a/, §
228 ods. 1, 2, 3, 7, § 233 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, konštatoval: „Status
samostatne zárobkovo činnej osoby na základe licencie L1A nie je bez ďalšieho dôvodom vzniku, resp.

trvania povinného poistenia SZČO, je však predpokladom vzniku, alebo trvania takého poistenia.“ V tejto
súvislosti považoval Veľký senát za potrebné zdôrazniť, že ten istý lekár môže byť povinne poistený
ako SZČO podľa § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z., či už na základe licencie L1A alebo/aj ako
fyzická osoba - držiteľ licencie L1B na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia;
súčasne môže byť povinne poistený aj ako zamestnanec, prípadne aj ako iná SZČO uvedená v § 5

písm. a/, b/, d/ až f/ zákona č. 461/2003 Z. z.

19. Osobitný spôsob vzniku, resp. zániku povinného nemocenského poistenia a povinného
dôchodkového poistenia (ďalej aj „povinné poistenie“) samostatne zárobkovo činnej osoby upravuje
ustanovenie § 21 ods. 2 až 4 zákona č. 461/2003 Z. z.

20. Trvanie a zánik poistenia lekára, ktorý je držiteľom licencie L1A, odo dňa vzniku pracovného pomeru,
vktoromnavýkončinnostijepovinnýmaťoprávneniepodľaosobitnéhopredpisu(licenciuL1B),osobitne
upravuje ustanovenie § 21 ods. 4 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z. z.
21. Podľa § 21 ods. 4 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 310/2006 Z. z., povinné

nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej
v § 5 písm. b/ a c/ dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v §
5 písm. c/ odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie
podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne
zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c/.

22. Držiteľovi licencie L1A v zmysle citovaného ustanovenia povinné poistenie môže zaniknúť z troch
dôvodov. Prvým dôvodom je príjem v rozhodnom období nižší ako predpokladá ustanovenie § 21 ods.
1 zákona č. 461/2003 Z. z.

23. Druhým dôvodom je zánik licencie L1A, kedy povinné poistenie zanikne dňom zániku tejto licencie.

24. Na zánik povinného poistenia držiteľa licencie L1A z tretieho dôvodu, teda z dôvodu vzniku
pracovného pomeru sa vzťahuje ustanovenie § 21 ods. 4 písm. b/, časť vety za spojovníkom „a“. To
znamená, že z dôvodu vzniku pracovného pomeru u poskytovateľa zdravotníckeho zariadenia, v ktorom

lekár musí mať licenciu L1B, môže povinné poistenie lekára ako SZČO z titulu držby licencie L1A
zaniknúť iba vtedy, ak držiteľ licencie L1A splní svoju povinnosť podľa § 227 ods. 2 písm. a/ a § 228 ods.
3 a 7 v spojení s § 21 ods. 4 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z. z. a pobočke Sociálnej poisťovne predloží
vyhlásenie, že odo dňa vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnejosoby uvedenej v § 5 písm. c/, teda že od uvedeného dňa nevykonáva činnosť na základe licencie L1A
(t. j. samostatnú zdravotnícku prax).

25. Keďže zákon č. 461/2003 Z. z. výslovne vyžaduje podanie „vyhlásenia“ podľa § 21 ods. 4 písm.
b/, za splnenie tejto povinnosti nemožno považovať podanie Registračného listu - odhlášky, z obsahu
ktorého náležitosti vyhlásenia nevyplývajú.

26.Naúčely§21ods.4vspojenís§228ods.7zákonač.461/2003Z.z.,Sociálnapoisťovňavydalaana

svojej webovej stránke zverejnila tlačivo „Vyhlásenie samostatne zárobkovo činnej osoby, že od vzniku
pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby, na ktorú má oprávnenie
podľa osobitného predpisu.“ Z obsahu tohto tlačiva vyplýva, že sa týka samostatne zárobkovo činnej
osoby podľa § 5 písm. c/ cit. zákona, ktorá vyhlasuje, že od vzniku pracovného pomeru, t. j. „od .....“
túto činnosť nevykonáva a že toto vyhlásenie podáva ako súčasť Registračného listu FO - odhlášky
z povinného nemocenského poistenia a z povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo

činnej osoby z dôvodu zániku týchto poistení.

27. Povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie držiteľa licencie L1A teda môže
zaniknúť tromi spôsobmi:

- podľa § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. dňom 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po
kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa
osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou
(ďalej len „príjem z podnikania“) nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v §
138 ods. 9 tohto zákona, alebo

- podľa § 21 ods. 4, časti vety pred písmenom „a“ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom od 01.
augusta 2006 do 31. decembra 2010 vždy dňom zániku licencie, alebo
- odo dňa vzniku pracovného pomeru s poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, v ktorom na výkon
činnosti je povinný mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak (v súlade s § 227 ods. 2 písm. a/ a §
228ods.3zákonač.461/2003Z.z.vspojenís§21ods.4,častivetyzapísmenom„a“tohtozákona)taký

lekár predložil pobočke Sociálnej poisťovne vyhlásenie, že od vzniku pracovného pomeru nevykonáva
činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c/ tohto zákona.“

28.Ústavnýsúdvuzneseníč.k.IV.ÚS610/2021-22zodňa30.novembra2021,ktorýmodmietolústavnú
sťažnosť proti uvedenému rozsudku najvyššieho súdu č. k. 1Vs/3/2019 zo dňa 24. novembra 2020,

konštatoval: „Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok nie je možné považovať za zjavne
neodôvodnený ani za arbitrárny, teda taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch nemajúcich
oporu v zákone, resp. popierajúcich podstatu, zmysel a účel v predmetnom konaní aplikovaných
ustanovení právnych predpisov.“

29.Osvojvôliprivýkladeaaplikáciizákonnéhopredpisuzostranyvšeobecnéhosúdujemožnéuvažovať
len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam. Z ústavnoprávneho hľadiska preto nie je dôvod na spochybnenie záverov napadnutého
rozsudku, pretože sú dostatočne zdôvodnené, aj keď s takým zdôvodnením sťažovateľ nesúhlasí a
využíva dostupnú inštančnú možnosť tieto závery vo svoj prospech „prebiť“, nie však na podklade

využiteľnom pre ústavnú sťažnosť. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je teda ústavne udržateľný.

30. Ústavný súd opäť pripomenul, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných
súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon zveril najvyššiemu súdu (bod 22 odôvodnenia tohto
rozhodnutia), a preto, ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory,

nemožno v takomto postupe vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, resp. čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov
a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu (m. m. IV. ÚS 426/2018).

31. Zdôraznil, že zjednocovanie rozhodovania senátov najvyššieho súdu je (aj) vecou veľkého senátu

príslušného kolégia tohto súdu. Po takom vyriešení určitej právnej otázky je určite z hľadiska právnej
istoty nežiaduce, ak sa judikatúrny stav opätovne zmení bez zmeny pre rozhodovanie podstatného
právneho predpisu. Zároveň však platí, že pokiaľ zákonodarca s postupom zmeny právneho názoru
veľkého senátu o tej istej otázke následným rozhodnutím veľkého senátu v inom zložení výslovne počíta,ide o „poistku omylu“ a vyšší stupeň zjednocovacieho procesu na účel aplikačnej optimalizácie (k tomu
pozri body 17, 19, 21 a 23 odôvodnenia). Novo rozhodujúci sudcovia najvyššieho súdu nemôžu v
predmetnej situácii svoj odlišný právny názor ignorovať, a naopak, postupujú ex officio, pričom taký ich

zákonne súladný postup nemôže byť z hľadiska práva na súdnu ochranu neúspešnej strany v konaní v
zmysle čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky úspešne napadnutý ako ústavne nekonformný.

32. Sťažovateľom avizované (ako možné) neustále preklápanie riešenia dotknutej právnej otázky
postupnesalíšiacimirozhodnutiamiveľkéhosenátukolégiavinomzloženíjeeliminovanémechanizmom

prijímania stanoviska podľa § 21 ods. 3 písm. a/ zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
33. Ústavný súd teda v okolnostiach tejto veci dospel k záveru, že argumentácii sťažovateľa chýba
ústavnoprávny rozmer, keď vo svojej ústavnej sťažnosti v zásade len polemizuje s právnymi závermi
najvyššieho súdu a stavia ústavný súd do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov.
Sťažovateľom uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia najvyššieho súdu, ktoré by

vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie.

34. Uvedené je dostačujúce na to, aby ústavný súd túto ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods.
2 písm. g/ zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých zákonov ako zjavne neopodstatnenú.

35. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže ich posudzovanie je viazané na vyslovenie porušenia
označených práv a slobôd, k čomu v tomto prípade nedošlo.

36. Rozhodnutie ústavného súdu, ako aj rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu je pre súdy
záväzné.

37. Skutkové zistenia v danej veci potvrdili, že žalobca aj po vydaní rozhodnutia č. NI:CS: 5845/2008

dňa 02. decembra 2008 Nitrianskym samosprávnym krajom, ktorým bolo ku dňu 31. decembra
2008 vyhovené žiadosti žalobcu o zrušenie povolenia na prevádzkovanie neštátneho zdravotníckeho
zariadenia v odbore všeobecné lekárstvo (vydané dňa 04. apríla 2006), bol naďalej držiteľom licencie
číslo: L1A/NR/0545/05 vydanej Slovenskou lekárskou komorou dňa 27. septembra 2005 na výkon
samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár. Zároveň v konaní nebolo sporným, že žalobca za

obdobie rokov 2007 a 2008 v daňovom priznaní priznala príjmy, považované za príjem z podnikania a z
inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s
inou samostatnou zárobkovou činnosťou (§ 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov).

38. Je potrebné prisvedčiť sťažovateľke, že keďže ide vždy o príjem SZČO, nie je právne významné, či

tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej statusu podľa § 5 písm. c/ alebo aj podľa § 5 písm. a/,
príp. písm. b/ alebo d/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2010.

39. Sťažovateľka tiež správne poukázala na to, že podľa § 227 ods. 2 písm. a/ zákona č. 461/2003 Z.
z., podľa ktorého preukázať skutočnosti rozhodujúce na vznik, trvanie, prerušenie a na zánik sociálneho

poistenia, je povinný poistenec.

40. Kasačný súd konštatuje, že v danom prípade k zániku povinného poistenia žalobkyne došlo najskôr
až dňom 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý príjem z podnikania
a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním

a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (ďalej len „príjem z podnikania“) nebol vyšší ako 12-
násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9 zákona č. 461/2003 Z. z., keď tomuto dňu
nepredchádzalzánik(vtedystáleplatnej)licencieL1Aaanivyhláseniežalobcu,žeodvznikupracovného
pomeru už nevykonáva samostatne zárobkovú činnosť.

41. Pokiaľ teda Sociálna poisťovňa v oboch stupňoch dospela k záveru, že žalobcovi ako samostatne
zárobkovo činnej osobe zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie až dňa
30. júna 2010, a nie dňa 31. decembra 2008, rozhodla správne a v intenciách vyššie uvedeného názoru
veľkého senátu najvyššieho súdu v spojení s rozhodnutím ústavného súdu.42. Žalobca ako držiteľ licencie L1A mal postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby v
zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. Zároveň bola naplnená formálna aj materiálna stránka

oprávnenia na výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od jeho vôle ako
držiteľa tejto licencie, ktorá by mu bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať
zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom
mieste. Tvrdenie žalobcu, že licenciu L1A nevyužíval, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. Na
to, aby licencia L1A nebola oprávnením podľa § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z, by musela existovať

objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa oprávnenia.
43. Keďže právna podstata žalobných námietok žalobcu a kasačných námietok, ktoré žalovaná uviedla
vo svojej kasačnej sťažnosti korešponduje právnym otázkam, ktorými sa veľký senát správneho
kolégia najvyššieho súdu vo svojom rozhodnutí (1Vs/3/2019) dôsledne zaoberal, kasačný súd na
tieto argumenty už duplicitne v podrobnostiach nereflektoval a považoval ich za zodpovedané práve
poukazom na uvedenie relevantných častí rozhodnutia veľkého senátu v odôvodnení tohto rozhodnutia.

44. S poukazom na vyššie uvedené, kasačný súd považuje za nesprávny právny záver krajského súdu,
že v konaní nebolo preukázané, že žalobca mal v rozhodnom období status samostatne zárobkovo
činnej osoby, pričom zánikom povolenia Nitrianskeho samosprávneho kraja boli naplnené podmienky
aj pre zánik povinného poistenia podľa § 21 ods. 4 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z. z. (dňom zániku

oprávnenia, a nie k 30. júnu 2010).

45. Ani záver krajského súdu, že bolo povinnosťou žalovanej (pobočky) zistiť, z čoho vlastne príjmy
žalobcu za rok 2007 a 2008 pozostávali, kasačný súd nepovažuje za správny, a to s poukazom
na rozhodnutie veľkého senátu sp. zn. 1Vs/3/2019, ktorý prijal túto odpoveď: „Povinnosťou Sociálnej

poisťovne pri rozhodovaní o vzniku alebo zániku povinného nemocenského poistenia a povinného
dôchodkového poistenia lekára, ktorý je držiteľom licencie L1A, v zmysle § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý
a § 179 ods. 1 písm. b/ v spojení s § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. nie je posudzovať príjmy lekára
výlučne vo vzťahu k licencii L1A a nie je povinná skúmať, či všetky príjmy vykázané v jeho daňovom
priznaní v príslušnom zdaňovacom období sú príjmami lekára, považovaného za samostatne zárobkovo

činnú osobu podľa § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z.“, čím v zhode s názorom žalovanej dospel k
záveru, že „Ak taký lekár v daňovom priznaní priznal príjmy, považované za príjem z podnikania a z inej
samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou
samostatnou zárobkovou činnosťou (§ 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov) ide vždy o príjem
SZČO a nie je právne významné, či tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej statusu podľa § 5

písm. c/ alebo aj podľa § 5 písm. a/, príp. písm. b/ alebo d/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom
do 31. decembra 2010.“

46. Kasačný súd neprihliadol ani na požiadavku žalobcu, aby kasačný súd vyhodnotil podanú kasačnú
sťažnosť za neprípustnú, nakoľko žalovaná túto odôvodnila okrem iného i poukazom na svoje podania

v konaní pred krajským súdom, teda sa táto opiera o iné dôvody, než ako sú uvedené v § 440 SSP
(§ 439 ods. 3 písm. a/ SSP). Kasačný súd v podanej kasačnej sťažnosti nevzhliadol iné dôvody jej
podania, než tie, ktoré sú uvedené v § 440 SSP, preto sa kasačnou sťažnosťou sťažovateľky v rozsahu,
v akom nekolidovala zákonným požiadavkám stanoveným v § 440 ods. 2 poslednej vety SSP (podľa
ktorého dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred

krajským súdom) riadne zaoberal. Navyše, žalobca vôbec nešpecifikoval, o konkrétne ktoré „iné“ dôvody
ako sú uvedené v § 440 sa domnieva, že sa kasačná sťažnosť sťažovateľky opiera.

47. Z dôvodov uvedených vyššie kasačný súd rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 19Sa/19/2017-63
zo dňa 19. decembra 2017 podľa § 462 ods. 1 SSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom

krajský súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania (§ 467 ods. 3 SSP).

48. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd v senáte pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.