Rozsudok ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa nedeľa 26. jún 2022

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 9Sžsk/26/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2018200053
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viola Takáčová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2022:2018200053.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy

Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a JUDr. Jany
Martinčekovej, v právnej veci žalobcu: Z.. P. K., narodený X. A. XXXX, bytom A.. D. XXX/XX, N.
E., zastúpený: JUDr. Andrea Hauptvogelová Hudcovičová, advokátka so sídlom A. Hlinku 58/81,
Piešťany, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63
Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej z 23. januára 2018, číslo 23482-3/2018-
BA, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 27. septembra 2018, č.k.
47Sa/4/2018-163, t a k t o

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave, č. k. 47Sa/4/2018-163
zo dňa 27. septembra 2018 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Kasačnou sťažnosťou napadnuté rozhodnutie krajského súdu

1. Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) kasačnou sťažnosťou napadnutým rozsudkom z 27.
septembra 2018, č. k. 47Sa/4/2018-163 podľa § 191 ods. 1 písm. c), e) a g) zákona č. 162/2015 Z. z.
Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) zrušil rozhodnutie žalovanej z

23. januára 2018, číslo 23482-3/2018-BA (ďalej len „druhostupňové rozhodnutie“), ako aj rozhodnutie
Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) zo 14. júna 2017, číslo:
108-42/2017-TT (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu
na ďalšie konanie. Druhostupňovým rozhodnutím žalovaná podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003
Z. z. o sociálnom poistení v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) zamietla v celom
rozsahu odvolanie žalobcu proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu vo veci zániku povinného
nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia a prvostupňové správne rozhodnutie

potvrdila. Predmetným rozhodnutím prvostupňový správny orgán rozhodol tak, že žalobcovi, ako
samostatne zárobkovo činnej osobe, nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové
poistenie dňa 31. decembra 2007, ale zaniklo dňa 30. júna 2009.

2.Krajskýsúdzákonnosťpreskúmavanéhorozhodnutiažalovanéhosprávnehoorgánupreskúmalnajmä
v intenciách § 5 písm. a) až f), § 14 ods. 1 písm. b), § 15 ods. 1 písm. b), § 21 ods. 1, § 21 ods. 4 písm. b)
a § 209 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase a postupom v zmysle právnej

úpravy ustanovenej v Tretej hlave Tretej časti SSP upravujúcej správnu žalobu v sociálnych veciach za
primeraného použitia ustanovení Prvej hlavy Tretej časti SSP upravujúcej všeobecnú správnu žalobu
dospel k záveru, že je potrebné druhostupňové rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie zrušiť a
vec vrátiť prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie.3. Krajský súd skutkové okolnosti, z ktorých vychádzal odôvodňujúc svoje rozhodnutie, podrobne
zhrnul v časti I až III kasačnou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia, pričom za rozhodné možno

považovať najmä nasledovné: Prvostupňovým rozhodnutím prvostupňový správny orgán rozhodol,
že žalobcovi, ako samostatne zárobkovo činnej osobe, nezaniklo povinné nemocenské poistenie a
povinné dôchodkové poistenie dňa 31. decembra 2007, ale zaniklo dňa 30. júna 2009. Prvostupňový
správny orgán svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca je od 1. júna 2005 držiteľom platnej licencie
na výkon samostatnej zdravotníckej praxe č. L1A/TT/0144/05 a zároveň, že v rokoch 2006 a 2007

príjmy žalobcu z podnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti presiahli zákonom stanovenú, ktoré
skutočnostipovažovalprvostupňovýsprávnyorgánzarelevantnépreaplikáciuustanovenia§5vspojení
s § 21 zákona č. 461/2003 Z. z. Proti prvostupňovému rozhodnutiu sa žalobca odvolal, o odvolaní
rozhodla žalovaná druhostupňovým rozhodnutím tak, ako je uvedené v bode 1 vyššie. Žalovaná vo
svojom rozhodnutí dôvodila, že licenciu L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár
možno považovať za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, ktoré oprávnenie

zakladá status žalobcu ako samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c) zákona č.
461/2003 Z. z. Uviedla, že skutočnosť, že žalobca vykonával lekárske povolanie ako zamestnanec v
pracovnom pomere a odborný zástupca v obchodnej spoločnosti F. nemá vplyv na zmenu alebo zrušenie
administratívneho rozhodnutia, nakoľko mu tým nezaniklo právne postavenie samostatne zárobkovo
činnej osoby. Za podstatnú žalobkyňa považovala skutočnosť, že príjmy žalobcu z podnikania a z

inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu za roky 2006 a 2007 presiahli sumu
ustanovenú zákonom. Námietku žalobcu napádajúcu premlčanie práva správneho orgánu určiť zánik
povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalovaná vyhodnotila ako
nedôvodnú tvrdiac, že námietku premlčania možno vzniesť len v súvislosti s právom správneho orgánu
predpísať poistné, penále a uložiť účastníkovi pokutu.

4. Žalobca napadol druhostupňové rozhodnutie správnou žalobou, ktorú v podstatnom odôvodnil tým,
že vzhliadol nesprávne právne posúdenie veci správnym orgánom predovšetkým vo výklade právnych
dôsledkov formálnej držby licencie č. L1A/TT/0144/05. Dôvodil, že status samostatne zárobkovo činnej
osoby v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. nemožno vnímať len z formálneho hľadiska (z

pohľadu existencie osobitného oprávnenia, povolenia vo forme listiny), ale je nutné prihliadnuť aj na
materiálnustránku,tedanamožnosťvykonávaťsamostatnúzdravotníckuprax,resp.najejreálnyvýkon.
Uviedol, že Slovenská lekárska komora nebola orgánom, ktorý vydával licenciu na výkon zdravotníckej
praxe s konštitutívnymi účinkami pre vznik statusu samostatne zárobkovo činnej osoby. Sám, podľa
jeho vyjadrenia, nemal vedomosť o tom, že táto licencia mu zakladá automaticky status samostatne

zárobkovo činnej osoby, nikdy ju nevyužíval, nemal v súvislosti s ňou žiadne zdaniteľné príjmy a nemal
na jej základe záujem vykonávať samostatnú zdravotnícku prax. Žalobca taktiež namietal (odkazujúc na
ustanovenie § 209 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z.) obsahové nedostatky prvostupňového rozhodnutia.
Namietal taktiež, že prvostupňový správny orgán pred vydaním rozhodnutia nedostatočne zistil skutočný
stav veci a taktiež, že rozhodovaniu správneho orgánu o zániku povinného sociálneho poistenia

žalobcu bráni prekážka právoplatne rozhodnutej veci. Žalovanej vytýkal, že sa nesprávne vysporiadala
s námietkou premlčania dôvodiac, že podľa jeho názoru má napadnuté rozhodnutie o zániku povinného
sociálneho poistenia priamy vplyv na vznik pohľadávky Sociálnej poisťovne voči žalobcovi a teda sa
priamo týka vyrubenia poistného, „kde premlčacie lehoty sú ustanovené priamo“. Žiadal, aby krajský súd
zrušil prvostupňové rozhodnutie a druhostupňové rozhodnutie a vec vrátil prvostupňovému správnemu

orgánu na ďalšie konanie.

5. Krajský súd v odôvodnení svojho kasačnou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia v prvom rade
ustálil, že „V prejednávanej veci je medzi účastníkmi konania sporné určenie dňa zániku povinného
nemocenského a povinného dôchodkového poistenia žalobcu ako samostatne zárobkovo činnej osoby,

v nadväznosti na právnu otázku zániku postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby v povolaní
lekár, ktorý je držiteľom licencie vydanej Slovenskou lekárskou komorou podľa § 68 ods. 1 písm. a)
zákona č. 578/2004 Z. z. na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár v príslušnom
odbore.“. Uviedol, že medzi stranami nie je spornou skutočnosť, že žalobca disponoval licenciou L1A,
ktorá bola vydaná Slovenskou lekárskou komorou dňa 1. júna 2005 a ktorej bol žalobca držiteľom

do 26. augusta 2017. Spornou taktiež nebola skutočnosť, že na základe rozhodnutia Trnavského
samosprávneho kraja č. TA/2007/4384 zo dňa 19. novembra 2007 bolo zrušené povolenie žalobcu
na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia v ambulancii - kategórii lekár v špecializačnom odbore
pediatria a v certifikovanej pracovnej činnosti dorastové lekárstvo. Po tom, ako krajský súd vyložilustanovenie § 14 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. a poukázal na rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 63/2012, III. ÚS 295/2017 a III. ÚS
341/07, dospel k záveru, že „ ... vychádzajúc z citovaných rozhodnutí ústavného súdu, sa priklonil k

teleologickému výkladu ustanovení § 3 ods. 1 písm. b), § 5 písm. c), § 14 ods. 1 písm. b) a § 21 ods. 1 a
4 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 a vyhodnotil právne posúdenie
veci žalovanou za formálne a neudržateľné, pretože potiera samotný účel zákona o sociálnom poistení,
ktorým je viazať účasť na sociálnom poistení na určitý dosiahnutý príjem zo zárobkovej činnosti, čo je
potrebné vykladať ako príjem dosiahnutý realizáciou činnosti, nie držbou povolenia na výkon tej ktorej

činnosti podľa osobitných predpisov.“. Krajský súd (interpretujúc vyššie uvedené ustanovenia zákona č.
461/2003 Z. z.) uzavrel, že „ ... účasť na povinnom nemocenskom a dôchodkovom poistení podľa § 21
ods. 1 a ods. 4 písm. b) ZSP sa posudzuje osobitne vo vzťahu ku každému oprávneniu, ak oprávnenie,
na základe ktorého sa výlučne dosahoval príjem podľa § 138 ods. 9, zaniklo.“. Krajský súd (v súvislosti
s námietkami žalobcu týkajúcimi sa procesných pochybení správnych orgánov) vytkol prvostupňovému
správnemu orgánu porušenie zásady súčinnosti konajúceho správneho orgánu s účastníkom konania,

ako aj porušenie procesných práv žalobcu, a to práva byť informovaný o začatí konania v spornej
veci zániku povinného sociálneho poistenia, porušenie práva byť informovaný o podkladoch na vydanie
rozhodnutia a práva vyjadriť sa k spôsobu ich získania a k ich obsahu, prípadne navrhnúť dôkazy na
podporutvrdeníúčastníkakonania.VtejtosúvislostikrajskýsúdpoukázalnaRezolúciuVýboruministrov
Rady Európy (77) 31 zo dňa 28. septembra 1977 o ochrane jednotlivca v súvislosti s rozhodnutiami

správnych orgánov, resp. Odporúčania Výboru ministrov Rady Európy Rec (2007) 7 zo dňa 20. júna
2007 o dobrej verejnej správe, ako aj „na vývoj v judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a
medzinárodné záväzky vyplývajúce Slovenskej republike z vyššie uvádzaných signovaných rezolúcií“.
Krajský súd, s odkazom na vyššie uvedené, prvostupňové rozhodnutie a druhostupňové rozhodnutie
podľa § 191 ods. 1 písm. c), e) a g) SSP zrušil a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie

konanie. Úspešnému žalobcovi priznal podľa § 167 ods. 1 SSP náhradu trov konania v celom rozsahu.

II.
Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej

6. Proti rozsudku krajského súdu podala žalovaná kasačnú sťažnosť. Žalovaná vymedzila kasačný
dôvod v úvode kasačnej sťažnosti slovami „Proti rozsudku Krajského súdu podáva žalovaná túto
kasačnú sťažnosť z dôvodu uvedeného v § 440 ods. 1 písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny
poriadok.“.

7. Žalovaná uviedla, že právne posúdenie veci krajským súdom považuje za nesprávne. Dôvodila,
že ustanovenie § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. neupravuje vznik, resp. zánik povinného
nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia osobitne vo vzťahu ku každému
oprávneniu, ktoré zakladá fyzickej osobe status samostatne zárobkovo činnej osoby. Uviedla, že „ ...
zastáva právny názor, že zákon č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2010 v § 21

ods. 1 upravuje príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a
2 zákona č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s
inou samostatnou zárobkovou činnosťou bez toho, aby rozlišoval na základe akého oprávnenia bol
daný príjem dosiahnutý.“. Podľa žalovanej je rozhodujúca len tá skutočnosť, že fyzická osoba, ktorá
spĺňa právnu definíciu samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia, dosiahla v

rozhodujúcom roku príjem podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. Svoju argumentáciu podporila
odkazom na rozhodovaciu činnosť označených súdov (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.
zn. 27Sa/3/2017 z 15. augusta 2017; rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 25Sa/2/2017 z 9. mája
2017; rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 25Sa/1/2017 z 9. mája 2017; rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžso/81/2014 z 31. mája 2016 alebo rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/27/2010 z 1. júla 2011), ako aj Ústavného súdu Slovenskej
republiky. Poukázala taktiež na posudzovanie právneho postavenia advokátov a súvisiacu rozhodovaciu
prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky. V súvislosti s
námietkami žalobcu týkajúcimi sa procesných pochybení správnych orgánov v podstatnom zhrnula, že
„Žalobca mal možnosť „obhájiť svoje práva, prípadne povinnosti a záujmy“ v rámci odvolacieho konania

a zároveň mal podľa § 190 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. právo nazerať do spisov a robiť si z nich
výpisy, odpisy a na požiadanie aj vyhotoviť fotokópie.“. Žalovaná navrhla, aby kasačný súd rozsudok
krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.8. Žalobca sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril podaním z 20. decembra 2018, v ktorom podrobne zhrnul
argumentáciu žalovanej obsiahnutú v kasačnej sťažnosti, vyjadril sa k jednotlivým tvrdeniam žalovanej,
konštatujúc, že je toho názoru, že krajský súd rozhodol vo veci správne a zaujal správny právny názor o

otázke, že žalobca po 31. decembri 2007 nebol povinne nemocensky a dôchodkovo poistenou osobou
a jeho účasť na systéme sociálneho poistenia zanikla dňa 31. decembra 2007 zánikom povolenia
na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení. Odvolávajúc sa na judikatúru
Ústavného súdu Slovenskej republiky, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj rozhodovaciu prax
správnych súdov dôvodil, že formalistický výklad ustanovenia § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení

platnom do 31. októbra 2010 má pre žalobcu extrémne negatívny dopad. Poukázal na skutočnosť,
že v jeho prípade absentovala materiálna stránka výkonu činnosti, ktorá predstavuje reálnu možnosť
uvedenú činnosť vykonávať a dosahovať z nej príjem. Uviedol, že licenciu L1A nepotreboval, pretože
mal naďalej záujem byť poskytovateľom zdravotnej starostlivosti a prevádzkovať vlastné zdravotnícke
zariadenie a zdôraznil, že „Táto licencia mu bola vnútená, musel za ňu zaplatiť, inak by nedostal tú,
ktorú potreboval.“. V závere žalobca žiadal, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako

nedôvodnú zamietol.

9. Vyjadrenie žalobcu ku kasačnej sťažnosti bolo doručené žalovanej dňa 22. januára 2019 na vedomie.

III.

Posúdenie kasačnej sťažnosti

10. Na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) podľa § 101e ods.
2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov od 1. augusta 2021 prešiel výkon súdnictva z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho
správneho súdu. Podľa § 11 písm. h) SSP rozhoduje najvyšší správny súd o kasačných sťažnostiach.
Z vyššie citovaného vyplýva, že zákonodarca upravil prechod výkonu súdnictva z najvyššieho súdu
na najvyšší správny súd vo všetkých „živých“ právnych veciach, t. j. veciach, ktoré neboli právoplatne
skončené na najvyššom súde k 1. augustu 2021 v agende správneho súdnictva, v ktorých veciach bude

ako súd kasačný, konať a rozhodovať najvyšší správny súd.

11. Najvyšší správny súd ako kasačný súd podľa § 438 ods. 2 SSP preskúmal napadnutý rozsudok
krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačnej
sťažnosti žalovanej je potrebné vyhovieť. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisu

krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis žalovanej (ktoré sú podrobnejšie opísané
v bodoch 3 až 5 vyššie) a právnej úpravy zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom
čase kasačný súd zistil, že medzi účastníkmi ostalo predovšetkým sporné, či žalobcovi, ako samostatne
zárobkovo činnej osobe, zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa
31. decembra 2007 alebo až 30. júna 2009. Rozhodným pre zodpovedanie spornej otázky je potom

posúdenie jednak charakteru tzv. licencie L1A a zároveň posúdenie splnenia podmienky kvalifikovanej
výšky príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu (alebo
výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou) žalobcu v relevantnom čase.

12. Kasačný súd po vykonaní súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovanej v spojení s

prvostupňovým rozhodnutím a konaní im predchádzajúcich pri aplikácii zákonnej úpravy uvedených
právnych predpisov, ako i právneho záveru Veľkého senátu formulovaného v jeho rozhodnutí sp. zn.
1Vs/3/2019 zo dňa 24. novembra 2020, ktorý je pre senáty najvyššieho správneho súdu záväzný,
postupom podľa Správneho súdneho poriadku dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné
zrušiť z nasledovných dôvodov.

13. Otázkou postavenia (statusu) lekára ako samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c)
zákona č. 461/2003 Z. z. z dôvodu, že bol držiteľom licencie L1A sa zaoberal a dal na ňu odpoveď Veľký
senát najvyššieho súdu v rozsudku sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24. novembra 2020 (ďalej len „rozsudok
1Vs/3/2019“).ÚstavnásťažnosťprotiuvedenémurozsudkunajvyššiehosúdubolaodmietnutáÚstavným

súdom Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. IV. ÚS 610/2021-22 zo dňa 30.
novembra 2021.14. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 1Vs/3/2019 k otázke statusu samostatne zárobkovo činnej osoby na
základe oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom
poistení v znení platnom do 31. decembra 2010 citujúc § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení

platnom do 31. decembra 2010, § 3 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej
starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 578/2004 Z. z.“), § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z., §
4 zákona č. 578/2004 Z. z., § 10 ods. 1, 2 zákona č. 578/2004 Z. z., § 68 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z.
z., konštatoval: ,,Zákonodarca už v ustanovení § 3 ods. 4 zákona e. 578/2004 Z. z. rozlišuje u lekárov

medzi výkonom zdravotníckeho povolania na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho
zariadenia alebo povolenia vydaného pod3a osobitného predpisu [písm. b)] a na základe licencie na
výkon samostatnej zdravotníckej praxe [písm. c)].“

15. Jednou z podmienok na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr.
ambulancie) právnickej osobe, napr. spoločnosti s ručením obmedzeným [§ 12 ods. 3 písm. a) zákona č.

578/2004 Z. z.] je, že právnická osoba má určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti
odborného zástupcu [§ 68 ods. 1 písm. c)], teda s tzv. licenciou LlC. Jednou z podmienok na vydanie
povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie) fyzickej osobe [§ 12 ods. 3
písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z.] je licencia L1B, t. j. licencia na výkon zdravotníckeho povolania [§
68 ods. 1 písm. b)]. Pojem „povolenie“, uvedený v § 4 písm. a) bod 1 a § 11 zákona č. 578/2004 Z.

z. je potrebné vykladať v kontexte s ustanovením § 3 ods. 4 písm. b) tohto zákona, teda tak, že pod
povolením sa rozumie povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ambulantnej zdravotnej
starostlivosti, ústavnej zdravotnej starostlivosti). Povolenie príslušný orgán vydá fyzickej osobe, ak má
licenciu na výkon zdravotníckeho povolania, tzv. licencia L1B [§ 12 ods. 2 písm. a) zákona č. 578/2004
Z. z.] a právnickej osobe, ak má určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného

zástupcu v tom povolaní, v ktorom má poskytovateľ prevažne poskytovať zdravotnú starostlivosť - tzv.
licenciuL1C [§12ods.3písm.a)zákonač.578/2004Z.z.].Licencianavýkonsamostatnejzdravotníckej
praxe, vydaná podľa § 68 ods. 1 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z. (ďalej aj „licencia L1A“) nie je
podmienkou na vydanie povolenia podľa § 12 zákona č. 578/2004 Z. z. Ide o licenciu, ktorá nie je
žiadnym spôsobom viazaná na povinnosť držby licencie L1B alebo L1C, súčasne však držba licencie

L1A nevylučuje, aby lekár bol držiteľom aj licencií L1B a L1C.

16. Veľký senát sa stotožnil s názorom, že licencia L1A oprávňuje lekára vykonávať samostatnú
zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom
iným poskytovateľom alebo na inom mieste, a že lekár - držiteľ licencie L1A, je oprávnený bez

ďalšieho povolenia alebo súhlasu akéhokoľvek orgánu poskytovať zdravotnú starostlivosť. Iba na jeho
vôli je ponechané, či uvedenú licenciu bude aj využívať, a teda, či bude uzatvárať dohody/zmluvy
o výkone zdravotnej starostlivosti s inými prevádzkovateľmi zdravotníckych zariadení, a vybrať si,
v ktorom zdravotníckom zariadení, resp. inom mieste (napr. v byte chorého, v inom prirodzenom
sociálnom prostredí osoby, ktorá vyžaduje poskytovanie zdravotnej starostlivosti), bude zdravotnú

starostlivosť poskytovať. V prípade poskytovania zdravotnej starostlivosti na základe licencie L1A ide o
tzv. „návštevnú službu“. Samotná skutočnosť, že prevádzkovateľ zdravotníckeho zariadenia, s ktorým
lekár - držiteľ licencie L1A uzatvára dohodu/zmluvu, je povinný spĺňať podmienky ustanovené zákonom,
medzi ktoré patrí aj vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia s oprávnením na
vykonávaniesamostatnejzdravotníckejpraxelekára-držiteľalicencieL1Anijakonesúvisí. Povoleniena

prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia sa viaže výlučne na osobu prevádzkovateľa zdravotníckeho
zariadenia. Zánikom povolenia neprestane lekár, ktorý je držiteľom licencie L1A, spĺňať podmienky pre
vydanie tohto druhu licencie. Splnenie predpokladov pre vydanie licencie L1A lekárom nie je naviazané
na vydanie povolenia prevádzkovateľovi zdravotníckeho zariadenia. Skutočnosť, že lekár-držiteľ licencie
L1A uzatvára súkromné zmluvy/dohody s prevádzkovateľom zariadenia, ktorý má vydané povolenie,

nemožno chápať ako podmienku oprávnenia na výkon zdravotníckej praxe. Podmienky na výkon
samostatnej zdravotníckej praxe musí lekár splniť na to, aby mu licencia L1A bola vydaná (pred vydaním
licencie L1A). Zmluvu/dohodu s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia uzatvára následne, po
tom, čo spĺňa podmienky na výkon zdravotníckej praxe, teda po vydaní licencie L1A.

17. Veľký senát sa stotožnil s názorom senátu 9S, že pod pojmom oprávnenie na vykonávanie činností
v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2010, je potrebné
rozumieť povolenie, súhlas s vykonávaním určitej činnosti, ktoré vydáva Slovenská lekárska komora
po tom, čo zistí, že lekár spĺňa odborné a iné zákonom ustanovené predpoklady na vykonávaniesamostatnej zdravotníckej praxe. Skutočnosť, že lekár na základe tohto povolenia, súhlasu s výkonom
činnosti (licencie L1A) môže uzatvárať dohody/zmluvy, od ktorých závisí, kde takúto činnosť bude
vykonávať, na existenciu povolenia udeleného lekárskou komorou, vplyv nemá. Po splnení zákonných

podmienok je iba na vôli držiteľa oprávnenia, akým spôsobom a kde bude výkon činnosti realizovať,
pričom zo strany verejnej moci u držiteľa licencie L1A žiadny ďalší úkon (napr. povolenie vykonávať
činnosť u konkrétneho poskytovateľa, registráciu a pod.) nie je potrebný. Licenciu L1A nepotrebuje lekár
v pracovnom pomere u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Na výkon povolania lekára v pracovnom
pomere Slovenská lekárska komora vydáva licenciu L1B. Ak sa lekár rozhodne poskytovať zdravotnú

starostlivosť ako fyzická osoba - podnikateľ vo svojom mene a na svoj účet vo vlastnom zdravotníckom
zariadení [§ 4 písm. a) bod. 1 zákona č. 578/2004 Z. z.], v takom prípade je licencia L1B predpokladom
na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie), ktoré vydáva
ministerstvo alebo samosprávny kraj. Licencia L1B teda sama o sebe nie je oprávnením na vykonávanie
činnosti, ktoré predpokladá ustanovenie § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do
31. decembra 2010 - takým oprávnením sa stáva len v spojení s povolením lekára - fyzickej osoby

na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ambulancie). Pokiaľ si lekár na účely poskytovania
zdravotnej starostlivosti založí spoločnosť s ručením obmedzeným, v takom prípade licencia L1C -
licencia na výkon činnosti odborného zástupcu zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, vydaná
podľa § 68 ods. 1 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z., je predpokladom na vydanie povolenia na
prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia touto právnickou osobou. Je iba na vôli lekára, či popri

žiadosti o vydanie licencie L1B, požiada aj o vydanie licencie L1A, a či sa rozhodne využiť obe
licencie a poskytovať zdravotnú starostlivosť na základe oboch licencií. Držba licencie L1B ani vstup
jej držiteľa do pracovného pomeru s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia však nemá žiaden
vplyv na právo držiteľa licencie L1A naďalej vykonávať samostatnú zdravotnícku prax. Ak sa lekár ako
fyzická osoba - podnikateľ, rozhodne zmeniť spôsob svojho podnikania a založiť si napr. spoločnosť s

ručením obmedzeným, ktorá bude prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia ako právnická osoba,
na získanie povolenia podľa § 12 ods. 3 zákona č. 578/2004 Z. z. musí mať táto právnická osoba
určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného zástupcu [§ 68 ods. 1 písm. c)
zákona č. 578/2004 Z. z], teda s tzv. licenciou L1C. Licencia L1C nie je oprávnením na vykonávanie
činnosti, ktoré predpokladá ustanovenie § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. Ani držba licencie L1C

nie je dôvodom zániku licencie L1A, a nie je ani prekážkou toho, aby lekár využíval aj licenciu L1A.
Licencie môže Lekárska komora dočasne pozastaviť alebo zrušiť z dôvodov a v rozsahu podľa § 73
a § 74 zákona č. 578/2004 Z. z. Veľký senát sa z vyššie uvedených dôvodov stotožnil s názorom
senátu 9S, že v prípade držiteľov licencií L1A je naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia
na výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od vôle držiteľa licencie,

ktorá by mu bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť
v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste. Skutočnosť,
že držiteľ licencie L1A uvedenú licenciu nevyužíva, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. Na to,
aby licencia L1A nebola oprávnením podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., by musela existovať
objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa oprávnenia.

Vzhľadom na uvedené držiteľ licencie L1A má postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby
v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z.

18. Z uvedených dôvodov Veľký senát v konaní vedenom pod sp. zn. 1Vs/3/2019 dospel k záveru, že
je potrebné sa odchýliť od záveru Veľkého senátu vo veci sp. zn. 1Vs/1/2019. Na prvú otázku, teda „či

licencia L1A vydaná lekárovi na výkon samostatnej zdravotníckej praxe podľa § 10 ods. 2 zákona č.
548/2004 Z. z. má alebo nemá charakter oprávnenia na výkon činnosti predpokladaného v § 5 písm.
c) zákona č. 461/2003 Z. z.“, uviedol nasledovné: „Licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej
praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c)
zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti treba považovať za oprávnenie

na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o
sociálnom poistení v znení zákona č. 310/2006 Z. z., na základe ktorého je lekár - držiteľ licencie L1A
považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely zákona o sociálnom poistení. Vykonávanie
zdravotníckeho povolania v pracovnoprávnom vzťahu lekárom, ktorý je držiteľom licencie L1B a ktorý je
súčasne stále držiteľom licencie L1A, nie je prekážkou možnosti poskytovať zdravotnú starostlivosť aj na

základe licencie L1A, a teda nie je dôvodom, aby držiteľ licencie L1A nebol považovaný za samostatne
zárobkovo činnú osobu § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č.
310/2006 Z. z.“19.Veľkýsenátnajvyššiehosúduvrozsudkuč.k.1Vs/3/2019kotázkezánikupovinnéhonemocenského
poistenia a povinného dôchodkového poistenia z titulu oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle §
5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení platnom do 31. decembra 2010, citujúc

§ 14 ods. 1 písm. b), § 21 ods. 1, 3, § 227 ods.2, písm. a/, § 228 ods.1, 2, 3, 7, § 233 ods. 6 zákona č.
461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, konštatoval: „Status samostatne zárobkovo činnej osoby (ďalej aj
„SZČO“) na základe licencie L1A nie je bez ďalšieho dôvodom vzniku, resp. trvania povinného poistenia
SZČO, je však predpokladom vzniku, alebo trvania takého poistenia.“. V tejto súvislosti považoval Veľký
senát za potrebné zdôrazniť, že ten istý lekár môže byť povinne poistený ako SZČO podľa § 5 písm.

c) zákona č. 461/2003 Z. z., či už na základe licencie L1A alebo/aj ako fyzická osoba-držiteľ licencie
L1B na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia; súčasne môže byť povinne
poistený aj ako zamestnanec, prípadne aj ako iná SZČO uvedená v § 5 písm. a), b), d) až f) zákona č.
461/2003 Z. z. o sociálnom poistení.

20. Osobitný spôsob vzniku, resp. zániku povinného nemocenského poistenia a povinného

dôchodkového poistenia (ďalej aj „povinné poistenie“) samostatne zárobkovo činnej osoby upravuje
ustanovenie § 21 ods. 2 až 4 zákon č. 461/2003 Z. z. Trvanie a zánik poistenia lekára, ktorý je držiteľom
licencie L1A, odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinný mať oprávnenie
podľa osobitného predpisu (licenciu L1B), osobitne upravuje ustanovenie § 21 ods. 4 písm. b) zákona
č. 461/2003 Z. z. Podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 310/2006 Z.

z., povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe
uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej osobe
uvedenej v § 5 písm. c) odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať
oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť
samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c).

21. Držiteľovi licencie L1A v zmysle citovaného ustanovenia povinné poistenie môže zaniknúť z troch
dôvodov. Prvým dôvodom je príjem v rozhodnom období nižší ako predpokladá ustanovenie § 21 ods. 1
zákona č. 461/2003 Z. z. Druhým dôvodom je zánik licencie L1A, kedy povinné poistenie zanikne dňom
zániku tejto licencie. Na zánik povinného poistenia držiteľa licencie L1A z tretieho dôvodu, teda z dôvodu

vzniku pracovného pomeru sa vzťahuje ustanovenie § 21 ods. 4 písm. b), časť vety za spojovníkom
„a“. To znamená, že z dôvodu vzniku pracovného pomeru u poskytovateľa zdravotníckeho zariadenia, v
ktorom lekár musí mať licenciu L1B, môže povinné poistenie lekára ako SZČO z titulu držby licencie L1A
zaniknúť iba vtedy, ak držiteľ licencie L1A splní svoju povinnosť podľa § 227 ods. 2 písm. a) a § 228 ods.
3 a 7 v spojení s § 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. a pobočke Sociálnej poisťovne predloží

vyhlásenie, že odo dňa vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej
osoby uvedenej v § 5 písm. c), teda že od uvedeného dňa nevykonáva činnosť na základe licencie L1A
(t. j. samostatnú zdravotnícku prax).

22. Keďže zákon č. 461/2003 Z. z. výslovne vyžaduje podanie „vyhlásenia“ podľa § 21 ods. 4 písm.

b), za splnenie tejto povinnosti nemožno považovať podanie Registračného listu - odhlášky, z obsahu
ktorého náležitosti vyhlásenia nevyplývajú. Na účely § 21 ods. 4 v spojení s § 228 ods. 7 zákona č.
461/2003 Z. z., Sociálna poisťovňa vydala a na svojej webovej stránke zverejnila tlačivo „Vyhlásenie
samostatne zárobkovo činnej osoby, že od vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne
zárobkovo činnej osoby, na ktorú má oprávnenie podľa osobitného predpisu.“ Z obsahu tohto tlačiva

vyplýva, že sa týka samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona, ktorá vyhlasuje, že od
vzniku pracovného pomeru, t. j. „od .....“ túto činnosť nevykonáva a že toto vyhlásenie podáva ako súčasť
Registračného listu FO - odhlášky z povinného nemocenského poistenia a z povinného dôchodkového
poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby z dôvodu zániku týchto poistení.

23. Povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie držiteľa licencie L1A teda môže
zaniknúť tromi spôsobmi: (i) podľa § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. dňom 30. júna kalendárneho
roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej
zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou
zárobkovou činnosťou (ďalej len „príjem z podnikania“) nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho

základu uvedeného v § 138 ods. 9 tohto zákona, alebo (ii) podľa § 21 ods. 4, časti vety pred písmenom
„a“ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom od 01.08.2006 do 31. decembra 2010 vždy dňom zániku
licencie, alebo (iii) odo dňa vzniku pracovného pomeru s poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, v
ktorom na výkon činnosti je povinný mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak (v súlade s § 227ods. 2 písm. a/ a § 228 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. v spojení s § 21 ods. 4, časti vety za písmenom
„a“ tohto zákona) taký lekár predložil pobočke Sociálnej poisťovne vyhlásenie, že od vzniku pracovného
pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c) tohto zákona.

24. Ústavný súd v uznesení, č. k. IV. ÚS 610/2021-22 zo dňa 30. novembra 2021, ktorým odmietol
ústavnú sťažnosť proti rozsudku najvyššieho súdu 1Vs/3/2019 konštatoval: „Podľa názoru ústavného
súdu napadnutý rozsudok nie je možné považovať za zjavne neodôvodnený ani za arbitrárny, teda taký,
ktorý by bol založený na právnych záveroch nemajúcich oporu v zákone, resp. popierajúcich podstatu,

zmysel a účel v predmetnom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.“. O svojvôli pri
výkladeaaplikáciizákonnéhopredpisuzostranyvšeobecnéhosúdujemožnéuvažovaťlenvprípade,ak
by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.
Z ústavnoprávneho hľadiska preto nie je dôvod na spochybnenie záverov napadnutého rozsudku,
pretože sú dostatočne zdôvodnené, aj keď s takým zdôvodnením sťažovateľ nesúhlasí a využíva
dostupnú inštančnú možnosť tieto závery vo svoj prospech „prebiť“, nie však na podklade využiteľnom

pre ústavnú sťažnosť. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je teda ústavne udržateľný. Ústavný súd
opäť pripomenul, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať
tak poslanie, ktoré zákon zveril najvyššiemu súdu (bod 22 odôvodnenia tohto rozhodnutia), a preto,
ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto
postupe vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže zaujatie stanovísk k

výkladu zákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu (m. m.
IV. ÚS 426/2018). Zdôraznil, že zjednocovanie rozhodovania senátov najvyššieho súdu je (aj) vecou
veľkého senátu príslušného kolégia tohto súdu. Po takom vyriešení určitej právnej otázky je určite z
hľadiska právnej istoty nežiaduce, ak sa judikatúrny stav opätovne zmení bez zmeny pre rozhodovanie
podstatnéhoprávnehopredpisu.Zároveňvšakplatí,žepokiaľzákonodarcaspostupomzmenyprávneho

názoru veľkého senátu o tej istej otázke následným rozhodnutím veľkého senátu v inom zložení výslovne
počíta, ide o „poistku omylu“ a vyšší stupeň zjednocovacieho procesu na účel aplikačnej optimalizácie
(k tomu pozri body 17, 19, 21 a 23 odôvodnenia). Novo rozhodujúci sudcovia najvyššieho súdu nemôžu
v predmetnej situácii svoj odlišný právny názor ignorovať, a naopak, postupujú ex officio, pričom taký ich
zákonne súladný postup nemôže byť z hľadiska práva na súdnu ochranu neúspešnej strany v konaní

v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy úspešne napadnutý ako ústavne nekonformný. Sťažovateľom avizované
(ako možné) neustále preklápanie riešenia dotknutej právnej otázky postupne sa líšiacimi rozhodnutiami
veľkého senátu kolégia v inom zložení je eliminované mechanizmom prijímania stanoviska podľa § 21
ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov.

25. Ústavný súd teda v okolnostiach tejto veci dospel k záveru, že argumentácii sťažovateľa chýba
ústavnoprávny rozmer, keď vo svojej ústavnej sťažnosti v zásade len polemizuje s právnymi závermi
najvyššieho súdu a stavia ústavný súd do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov.
Sťažovateľom uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia najvyššieho súdu, ktoré by

vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie. Uvedené je dostačujúce na to, aby ústavný súd túto ústavnú sťažnosť
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na
odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými
v petite nezaoberal, keďže ich posudzovanie je viazané na vyslovenie porušenia označených práv a

slobôd, k čomu v tomto prípade nedošlo. Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj
rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu je pre súdy záväzné.

26. Najvyšší správny súd v bode 11 vyššie vymedzil dve oblasti, ktorých posúdenie je zásadné pre
rozhodnutie vo veci (posúdenie charakteru tzv. licencie L1A a zároveň posúdenie splnenia podmienky

kvalifikovanej výšky príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti žalobcu v relevantnom
čase). Keďže prvá oblasť (posúdenie charakteru licencie L1A) korešponduje právnym otázkam, ktorými
sa veľký senát správneho kolégia najvyššieho súdu vo svojom rozhodnutí (1Vs/3/2019) dôsledne
zaoberal, kasačný súd na tieto argumenty už duplicitne v podrobnostiach nereflektoval a považoval
ich za zodpovedané práve poukazom na uvedenie relevantných častí rozhodnutia veľkého senátu v

odôvodnení tohto rozhodnutia.

27. Čo sa týka druhej oblasti (posúdenie splnenia podmienky kvalifikovanej výšky príjmu z podnikania
a z inej samostatnej zárobkovej činnosti žalobcu v relevantnom čase), najvyšší správny súd uvádza, žev konaní nebolo sporným, že príjem žalobcu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti za
rok 2006 bol vo výške 1 006 926,- Sk a za rok 2007 bol vo výške 1 038 099,- Sk, išlo teda o sumu (v
oboch rokoch) vyššiu ako zákonom stanovená hranica 91 200,- Sk, resp. 97 200,- Sk. Uvedený príjem

je nutné považovať za príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného
predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (§ 6 zákona
č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov). Keďže ide vždy o príjem SZČO, nie je právne významné, či tento
príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej statusu podľa § 5 písm. c) alebo aj podľa § 5 písm. a), príp.
písm. b) alebo d) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2010.

28. Z dôvodov uvedených vyššie kasačný súd rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn.
47Sa/4/2018-163 zo dňa 27. septembra 2018 podľa § 462 ods. 1 SSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie, v ktorom krajský súd, súc viazaný vyššie uvedeným právnym názorom, rozhodne aj o nároku
na náhradu trov kasačného konania (§ 467 ods. 3 SSP).

29. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte jednomyseľne - pomerom hlasov 3:0 (§ 139
ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.