Rozsudok ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. apríl 2022

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 9Sžsk/83/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2018200101
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viola Takáčová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2022:2018200101.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy

Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a JUDr. Jany
Martinčekovej, v právnej veci žalobcu: MUDr. Z. Q., narodený XX. H. XXXX, bytom Q. XX/XX, Q.,
zastúpený: Advokátska kancelária Borgulová & Péteriová s.r.o., IČO: 46 104 020, Farská 4, Nitra, proti
žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej z 31. januára 2018, číslo 24062-3/2018-BA, o kasačnej
sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 18. marca 2019, č.k. 43Sa/9/2018-98, t
a k t o

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave, č. k. 43Sa/9/2018-98 zo
dňa 18. marca 2019 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Kasačnou sťažnosťou napadnuté rozhodnutie krajského súdu

1. Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) kasačnou sťažnosťou napadnutým rozsudkom z 18.
marca 2019, č. k. 43Sa/9/2018-98 podľa § 191 ods. 1 písm. d) a g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny
súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) zrušil rozhodnutie žalovanej z 31.

januára 2018, číslo 24062-3/2018-BA (ďalej len „druhostupňové rozhodnutie“) a vec vrátil žalovanej na
ďalšie konanie. Druhostupňovým rozhodnutím žalovaná podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o
sociálnom poistení v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) zamietla v celom rozsahu
odvolanie žalobcu proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava z
26. júna 2017, číslo: 56877-62/2017-TT (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) vo veci zániku povinného
nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia a prvostupňové správne rozhodnutie
potvrdila. Predmetným rozhodnutím prvostupňový správny orgán rozhodol tak, že žalobcovi, ako

samostatne zárobkovo činnej osobe, nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové
poistenie dňa 30. júna 2006, ale zaniklo dňa 30. júna 2008.

2.Krajskýsúdzákonnosťpreskúmavanéhorozhodnutiažalovanéhosprávnehoorgánupreskúmalnajmä
v intenciách § 5, § 21 ods. 1 a 2 písm. b), § 14 ods. 1 písm. b) a § 15 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003
Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase a postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej v Tretej hlave
Tretej časti SSP upravujúcej správnu žalobu v sociálnych veciach za primeraného použitia ustanovení

Prvej hlavy Tretej časti SSP upravujúcej všeobecnú správnu žalobu dospel k záveru, že je potrebné
druhostupňové rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť žalovanej na ďalšie konanie.3. Krajský súd skutkové okolnosti, z ktorých vychádzal odôvodňujúc svoje rozhodnutie, zhrnul v
úvodnej časti kasačnou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia, pričom za rozhodné považoval najmä
nasledovné: Prvostupňovým rozhodnutím Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava (ďalej len „prvostupňový

správny orgán“) rozhodla, že žalobcovi, ako samostatne zárobkovo činnej osobe, nezaniklo povinné
nemocensképoistenieapovinnédôchodkovépoisteniedňa30.júna2006,alezaniklodňa30.júna2008.
Prvostupňový správny orgán svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že hoci povolenia vydané žalobcovi na
poskytovanie zdravotnej starostlivosti č. j. 95/04210-549/LEK zo dňa 3. októbra 1995 a č. j. 96/00520-25/
LEK zo dňa 30. augusta 1996 boli zrušené, tento naďalej mal postavenie samostatne zárobkovo činnej

osoby, nakoľko bol držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe č. L1A/TT/0701/06. Z
údajov, ktoré Sociálnej poisťovni poskytlo Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky vyplýva, že príjmy
žalobcu z podnikania za rok 2005 (v sume 1 584 631,- Sk) boli vyššie ako zákonom stanovená suma
82 800,- Sk. Rovnako tiež príjmy žalobcu z podnikania za rok 2006 (v sume 1 287 065,- Sk) presiahli
zákonom stanovenú sumu 91 200,- Sk. Na základe uvedeného dospel prvostupňový správny orgán k
záveru, že žalobca bol v období od 1. júla 2006 do 30. júna 2007 a taktiež v období od 1. júla 2007 do 30.

júna2008povinnenemocenskyapovinnedôchodkovopoistenousamostatnezárobkovočinnouosobou.
Prvostupňový správny orgán teda uzavrel, že povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové
poistenie žalobcovi, ako samostatne zárobkovo činnej osobe, zaniklo v zmysle § 21 ods. 1 zákona č.
461/2003Z.z.dňa30.júna2008zdôvodu,ževrozhodujúcomobdobí,t.j.vroku2007,nedosiaholpríjem
z podnikania a z inej samostatne zárobkovej činnosti relevantný na vznik povinného nemocenského

poistenia a povinného dôchodkového poistenia od 1. júla 2007. Proti prvostupňovému rozhodnutiu sa
žalobca odvolal, o odvolaní rozhodla žalovaná druhostupňovým rozhodnutím tak, ako je uvedené v bode
1 vyššie. Žalovaná vo svojom rozhodnutí dôvodila, že napriek skutočnosti, že spoločnosti Q. J., L..C..I..
bolo rozhodnutím Trnavského samosprávneho kraja č. j. TA/2006/2592 zo dňa 13. júna 2006 dňom
1. júla 2006 povolené prevádzkovať zdravotnícke zariadenie - ambulanciu, v špecializovanom odbore:

gynekológia a pôrodníctvo, ultrazvuk v gynekológii a pôrodníctve, mal žalobca na účely sociálneho
poistenia právne postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby aj po 30. júni 2006, pretože mal
naďalej platné oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, ktorým je licencia- na
výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár (licencia typu A) a jeho príjem zo samostatnej
zárobkovej činnosti za roky 2004, 2005 a 2006 presiahol sumu ustanovenú zákonom.

4. Žalobca napadol druhostupňové rozhodnutie správnou žalobou, ktorú v podstatnom skutkovo
odôvodnil nasledovne. Žalobca mal postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby na základe
rozhodnutia vydaného Okresným úradom v Trnave č. j. 95/04210-549/LEK zo dňa 3. októbra 1995
a povolenia vydaného Krajským úradom v Trnave č. j. 96/00520-25/LEK zo dňa 30. augusta 1996.

V roku 2006 žalobca založil spoločnosť Q. J., L..C..I.. so zámerom vykonávať svoju lekársku činnosť
nie ako samostatne zárobkovo činná osoba, ale formou právnickej osoby. Z tohto dôvodu bolo
vydané rozhodnutie Trnavského samosprávneho kraja č. j. TA/2006/2592 zo dňa 13. júna 2006,
ktorým bolo jednak vydané povolenie právnickej osobe (spoločnosti Q. J., L..C..I..) na prevádzkovanie
zdravotníckeho zariadenia v ambulancii v kategórii lekár v špecializačnom odbore gynekológia a

pôrodníctvo, ultrazvuk v gynekológii a pôrodníctve dňom 1. júla 2006, jednak boli zrušené povolenie
vydané Okresným úradom v Trnave č. j. 95/04210-549/LEK zo dňa 3. októbra 1995 a povolenie vydané
Krajským úradom v Trnave č. j. 96/00520-25/LEK zo dňa 30. augusta 1996, a to dňom 30. júna 2006.
Žalobca ďalej dôvodil, že „V súvislosti so zrušením povolenia SZČO (špecifikovaného pod písm. b)
podal žalobca - ako SZČO - súčasne aj odhlášku z povinného nemocenského poistenia a z povinného

dôchodkového poistenia SZČO s dátumom zániku poistenia 30.6.2006.“. Žalobca vytkol správnym
orgánom formalistický a mechanický výklad a aplikáciu zákona č. 461/2003 Z. z., ktorý je podľa jeho
názoru nesprávny a nezákonný, nespravodlivý a prináša absurdné dôsledky pre žalobcu. Žiadal, aby
krajský súd zrušil druhostupňové rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím.

5.Krajskýsúdvodôvodnenísvojhokasačnousťažnosťounapadnutéhorozhodnutiavprvomradeustálil,
že „Skutkové okolnosti prípadu týkajúce sa najmä vydania povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho
zariadenia a jeho zrušenia, licencie žalobcu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) a podanie
odhlášky z poistenia ku dňu 30.6.2006 neboli v konaní medzi účastníkmi spornými.“. Podľa krajského
súdu sporné zostalo posúdenie otázky, či žalobca zrušením rozhodnutia o povolení prevádzkovať

zdravotnícke zariadenie dňom 30.6.2006 stratil postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby, alebo
či mu toto postavenie zostalo zachované ako držiteľovi licencie L1A na výkon samostatnej zdravotníckej
praxe. Po tom, ako krajský súd vyložil ustanovenie § 14 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. a
poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS63/2012, III. ÚS 295/2017 a III. ÚS 341/07, dospel k záveru, že „ ... vychádzajúc z citovaných rozhodnutí
ústavného súdu, sa priklonil k teleologickému výkladu ustanovení § 3 ods. 1 písm. b), § 5 písm. c),
§ 14 ods. 1 písm. b) a § 21 ods. 1 a 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do

31.12.2010 a vyhodnotil právne posúdenie veci žalovanou za formálne a neudržateľné, pretože potiera
samotný účel zákona o sociálnom poistení, ktorým je viazať účasť na sociálnom poistení na určitý
dosiahnutý príjem zo zárobkovej činnosti, čo je potrebné vykladať ako príjem dosiahnutý realizáciou
činnosti, nie držbou povolenia na výkon tej ktorej činnosti podľa osobitných predpisov.“. Krajský súd v
závere svojho rozhodnutia uzavrel, že „Samotná licencia pre výkon samostatnej zdravotníckej praxe

jej držiteľom nepostačuje, ako to podľa názoru súdu vyplýva z definície obsiahnutej v ust. § 10 ods.
1 a 2 zák. č. 578/2004 Z. z., podľa ktorej samostatná zdravotnícka prax je poskytovanie zdravotnej
starostlivosti v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ - t. j. osoba poskytujúca
zdravotnú starostlivosť na základe povolenia, alebo na inom mieste ako v zdravotnom zariadení. Týmito
okolnosťami sa však žalovaná podľa obsahu rozhodnutia nezaoberala.“. Krajský súd, s odkazom na
vyššie uvedené, druhostupňové rozhodnutie podľa § 191 ods. 1 písm. d) a g) SSP zrušil a vec vrátil

žalovanej na ďalšie konanie. Úspešnému žalobcovi priznal podľa § 167 ods. 1 SSP náhradu trov konania
v celom rozsahu.

II.
Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej

6. Proti rozsudku krajského súdu podala žalovaná kasačnú sťažnosť. Žalovaná vymedzila kasačný
dôvod v úvode kasačnej sťažnosti slovami „Proti rozsudku Krajského súdu podáva žalovaná túto
kasačnú sťažnosť z dôvodu uvedeného v § 440 ods. 1 písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny
poriadok.“.

7. Žalovaná uviedla, že právne posúdenie veci krajským súdom považuje za nesprávne. Dôvodila, že
podľa jej názoru licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe [§ 68 ods. 1 písm. a)], označovaná
ako L1A, na základe ktorej môžu podľa § 10 zákona č. 578/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov
samostatnú zdravotnícku prax vykonávať zdravotnícki pracovníci, napr. v povolaní lekár, logopéd,

psychológ, sa považuje za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu a zakladá
držiteľovi tejto licencie status samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia podľa §
5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010. Ďalej uviedla, že trvá na
tom, že „ ... zákon o sociálnom poistení upravuje povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové
poistenie samostatne zárobkovo činnej osoby ako „jedno poistenie“ a nie ako niekoľko od seba

nezávislých sociálnych poistení. Poukazujeme na to, že pri posudzovaní vzniku, resp. trvania povinného
nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby v
zmysle § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov nie je rozhodujúce na
základe akého oprávnenia na vykonávanie činnosti dosiahla samostatne zárobkovo činná osoba príjem
zpodnikaniaazinejsamostatnejzárobkovejčinnosti,rozhodujúcajelentáskutočnosť,žefyzickáosoba,

ktorá spĺňa právnu definíciu samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia, dosiahla
v rozhodujúcom roku príjem podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov ...“. Svoju
argumentáciu podporila odkazom na rozhodovaciu činnosť označených súdov (rozsudok Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 27Sa/3/2017 z 15. augusta 2017; rozsudok Krajského súdu v Trenčíne
sp. zn. 25Sa/2/2017 z 9. mája 2017; rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 25Sa/1/2017 z 9.

mája 2017; rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžso/16/2016 z 27. júna 2017
a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/20/2010 z 24. februára 2011) a
následne uzavrela, že „ ... je povinná aplikovať právne normy tak, aby pri vydávaní tzv. individuálnych
právnych aktov nevznikali neopodstatnené rozdiely v skutkovo obdobných, resp. zhodných prípadoch.“.
Poukázala na posudzovanie právneho postavenia advokátov, stavebných inžinierov a architektov.

Žalovaná navrhla, aby kasačný súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

8. Žalobca sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril podaním z 13. júna 2019, v ktorom, okrem iného,
konštatoval, že sa nestotožňuje s právnymi závermi žalovanej v predmetnom spore a považuje
rozhodnutie krajského súdu za správne a spravodlivé. Žalobca taktiež poukázal na uznesenie Veľkého

senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. Vs/1/2019 z 30. apríla 2019,
ktorého relevantnú časť citoval. V závere žalobca žiadal, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť podľa §
461 SSP ako nedôvodnú zamietol.9. Vyjadrenie žalobcu ku kasačnej sťažnosti bolo doručené žalovanej dňa 26. júna 2019 na vedomie.
III.
Posúdenie kasačnej sťažnosti

10. Na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) podľa § 101e ods.
2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov od 1. augusta 2021 prešiel výkon súdnictva z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho

správneho súdu. Podľa § 11 písm. h) SSP rozhoduje najvyšší správny súd o kasačných sťažnostiach.
Z vyššie citovaného vyplýva, že zákonodarca upravil prechod výkonu súdnictva z najvyššieho súdu
na najvyšší správny súd vo všetkých „živých“ právnych veciach, t. j. veciach, ktoré neboli právoplatne
skončené na najvyššom súde k 1. augustu 2021 v agende správneho súdnictva, v ktorých veciach bude
ako súd kasačný, konať a rozhodovať najvyšší správny súd.

11. Najvyšší správny súd ako kasačný súd podľa § 438 ods. 2 SSP preskúmal napadnutý rozsudok
krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačnej
sťažnosti žalovanej je potrebné vyhovieť. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisu
krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis žalovanej (ktoré sú podrobnejšie opísané
v bodoch 3 až 5 vyššie) a právnej úpravy zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom

čase kasačný súd zistil, že medzi účastníkmi ostalo predovšetkým sporné, či žalobcovi, ako samostatne
zárobkovo činnej osobe, zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa
30. júna 2006 alebo až 30. júna 2008. Rozhodným pre zodpovedanie spornej otázky je potom posúdenie
jednak charakteru tzv. licencie L1A a zároveň posúdenie splnenia podmienky kvalifikovanej výšky príjmu
z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu (alebo výnos súvisiaci

s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou) žalobcu v relevantnom čase.

12. Kasačný súd po vykonaní súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovanej v spojení s
prvostupňovým rozhodnutím a konaní im predchádzajúcich pri aplikácii zákonnej úpravy uvedených
právnych predpisov, ako i právneho záveru Veľkého senátu formulovaného v jeho rozhodnutí sp. zn.

1Vs/3/2019 zo dňa 24. novembra 2020, ktorý je pre senáty najvyššieho správneho súdu záväzný,
postupom podľa Správneho súdneho poriadku dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné
zrušiť z nasledovných dôvodov.

13. Otázkou postavenia (statusu) lekára ako samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c)

zákona č. 461/2003 Z. z. z dôvodu, že bol držiteľom licencie L1A sa zaoberal a dal na ňu odpoveď Veľký
senát najvyššieho súdu v rozsudku sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24. novembra 2020 (ďalej len „rozsudok
1Vs/3/2019“).ÚstavnásťažnosťprotiuvedenémurozsudkunajvyššiehosúdubolaodmietnutáÚstavným
súdom Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. IV. ÚS 610/2021-22 zo dňa 30.
novembra 2021.

14. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 1Vs/3/2019 k otázke statusu samostatne zárobkovo činnej osoby na
základe oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom
poistení v znení platnom do 31. decembra 2010 citujúc § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení
platnom do 31. decembra 2010, § 3 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej

starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 578/2004 Z. z.“), § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z.
z., § 4 zákona č. 578/2004 Z. z., § 10 ods. 1, 2 zákona č. 578/2004 Z. z., § 68 ods. 1 zákona č.
578/2004 Z. z., konštatoval: ,,Zákonodarca už v ustanovení § 3 ods. 4 zákona e. 578/2004 Z. z.
rozlišuje u lekárov medzi výkonom zdravotníckeho povolania na základe povolenia na prevádzkovanie

zdravotníckehozariadeniaalebopovoleniavydanéhopod3aosobitnéhopredpisu[písm.b)]anazáklade
licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe [ písm. c)].“

15. Jednou z podmienok na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr.
ambulancie) právnickej osobe, napr. spoločnosti s ručením obmedzeným [§ 12 ods. 3 písm. a) zákona č.

578/2004 Z. z.] je, že právnická osoba má určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti
odborného zástupcu [§ 68 ods. 1 písm. c)], teda s tzv. licenciou LlC. Jednou z podmienok na vydanie
povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie) fyzickej osobe [§ 12 ods. 3
písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z.] je licencia L1B, t. j. licencia na výkon zdravotníckeho povolania [§68 ods. 1 písm. b) ]. Pojem „povolenie“, uvedený v § 4 písm. a) bod 1. a § 11 zákona č. 578/2004 Z.
z. je potrebné vykladať v kontexte s ustanovením § 3 ods. 4 písm. b) tohto zákona, teda tak, že pod
povolením sa rozumie povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ambulantnej zdravotnej

starostlivosti, ústavnej zdravotnej starostlivosti). Povolenie príslušný orgán vydá fyzickej osobe, ak má
licenciu na výkon zdravotníckeho povolania, tzv. licencia L1B [§ 12 ods. 2 písm. a) zákona č. 578/2004
Z. z.] a právnickej osobe, ak má určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného
zástupcu v tom povolaní, v ktorom má poskytovateľ prevažne poskytovať zdravotnú starostlivosť - tzv.
licenciuL1C [§12ods.3písm.a)zákonač.578/2004Z.z.].Licencianavýkonsamostatnejzdravotníckej

praxe, vydaná podľa § 68 ods. 1 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z. (ďalej aj „licencia L1A“) nie je
podmienkou na vydanie povolenia podľa § 12 zákona č. 578/2004 Z. z. Ide o licenciu, ktorá nie je
žiadnym spôsobom viazaná na povinnosť držby licencie L1B alebo L1C, súčasne však držba licencie
L1A nevylučuje, aby lekár bol držiteľom aj licencií L1B a L1C.

16. Veľký senát sa stotožnil s názorom, že licencia L1A oprávňuje lekára vykonávať samostatnú

zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom
iným poskytovateľom alebo na inom mieste, a že lekár - držiteľ licencie L1A, je oprávnený bez
ďalšieho povolenia alebo súhlasu akéhokoľvek orgánu poskytovať zdravotnú starostlivosť. Iba na jeho
vôli je ponechané, či uvedenú licenciu bude aj využívať, a teda, či bude uzatvárať dohody/zmluvy
o výkone zdravotnej starostlivosti s inými prevádzkovateľmi zdravotníckych zariadení, a vybrať si,

v ktorom zdravotníckom zariadení, resp. inom mieste (napr. v byte chorého, v inom prirodzenom
sociálnom prostredí osoby, ktorá vyžaduje poskytovanie zdravotnej starostlivosti), bude zdravotnú
starostlivosť poskytovať. V prípade poskytovania zdravotnej starostlivosti na základe licencie L1A ide o
tzv. „návštevnú službu“. Samotná skutočnosť, že prevádzkovateľ zdravotníckeho zariadenia, s ktorým
lekár - držiteľ licencie L1A uzatvára dohodu/zmluvu, je povinný spĺňať podmienky ustanovené zákonom,

medzi ktoré patrí aj vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia s oprávnením na
vykonávaniesamostatnejzdravotníckejpraxelekára-držiteľalicencieL1Anijakonesúvisí. Povoleniena
prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia sa viaže výlučne na osobu prevádzkovateľa zdravotníckeho
zariadenia. Zánikom povolenia neprestane lekár, ktorý je držiteľom licencie L1A, spĺňať podmienky pre
vydanie tohto druhu licencie. Splnenie predpokladov pre vydanie licencie L1A lekárom nie je naviazané

na vydanie povolenia prevádzkovateľovi zdravotníckeho zariadenia. Skutočnosť, že lekár-držiteľ licencie
L1A uzatvára súkromné zmluvy/dohody s prevádzkovateľom zariadenia, ktorý má vydané povolenie,
nemožno chápať ako podmienku oprávnenia na výkon zdravotníckej praxe. Podmienky na výkon
samostatnej zdravotníckej praxe musí lekár splniť na to, aby mu licencia L1A bola vydaná (pred vydaním
licencie L1A). Zmluvu/dohodu s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia uzatvára následne, po

tom, čo spĺňa podmienky na výkon zdravotníckej praxe, teda po vydaní licencie L1A.

17. Veľký senát sa stotožnil s názorom senátu 9S, že pod pojmom oprávnenie na vykonávanie činností
v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2010, je potrebné
rozumieť povolenie, súhlas s vykonávaním určitej činnosti, ktoré vydáva Slovenská lekárska komora

po tom, čo zistí, že lekár spĺňa odborné a iné zákonom ustanovené predpoklady na vykonávanie
samostatnej zdravotníckej praxe. Skutočnosť, že lekár na základe tohto povolenia, súhlasu s výkonom
činnosti (licencie L1A) môže uzatvárať dohody/zmluvy, od ktorých závisí, kde takúto činnosť bude
vykonávať, na existenciu povolenia udeleného lekárskou komorou, vplyv nemá. Po splnení zákonných
podmienok je iba na vôli držiteľa oprávnenia, akým spôsobom a kde bude výkon činnosti realizovať,

pričom zo strany verejnej moci u držiteľa licencie L1A žiadny ďalší úkon (napr. povolenie vykonávať
činnosť u konkrétneho poskytovateľa, registráciu a pod.) nie je potrebný. Licenciu L1A nepotrebuje lekár
v pracovnom pomere u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Na výkon povolania lekára v pracovnom
pomere Slovenska lekárska komora vydáva licenciu L1B. Ak sa lekár rozhodne poskytovať zdravotnú
starostlivosť ako fyzická osoba - podnikateľ vo svojom mene a na svoj účet vo vlastnom zdravotníckom

zariadení [§ 4 písm. a) bod. 1 zákona č. 578/2004 Z. z.], v takom prípade je licencia L1B predpokladom
na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie), ktoré vydáva
ministerstvo alebo samosprávny kraj. Licencia L1B teda sama o sebe nie je oprávnením na vykonávanie
činnosti, ktoré predpokladá ustanovenie § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do
31. decembra 2010 - takým oprávnením sa stáva len v spojení s povolením lekára - fyzickej osoby

na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ambulancie). Pokiaľ si lekár na účely poskytovania
zdravotnej starostlivosti založí spoločnosť s ručením obmedzeným, v takom prípade licencia L1C -
licencia na výkon činnosti odborného zástupcu zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, vydaná
podľa § 68 ods. 1 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z., je predpokladom na vydanie povolenia naprevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia touto právnickou osobou. Je iba na vôli lekára, či popri
žiadosti o vydanie licencie L1B, požiada aj o vydanie licencie L1A, a či sa rozhodne využiť obe
licencie a poskytovať zdravotnú starostlivosť na základe oboch licencií. Držba licencie L1B ani vstup

jej držiteľa do pracovného pomeru s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia však nemá žiaden
vplyv na právo držiteľa licencie L1A naďalej vykonávať samostatnú zdravotnícku prax. Ak sa lekár ako
fyzická osoba - podnikateľ, rozhodne zmeniť spôsob svojho podnikania a založiť si napr. spoločnosť s
ručením obmedzeným, ktorá bude prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia ako právnická osoba,
na získanie povolenia podľa § 12 ods. 3 zákona č. 578/2004 Z. z. musí mať táto právnická osoba

určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného zástupcu [§ 68 ods. 1 písm. c)
zákona č. 578/2004 Z. z], teda s tzv. licenciou L1C. Licencia L1C nie je oprávnením na vykonávanie
činnosti, ktoré predpokladá ustanovenie § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. Ani držba licencie L1C
nie je dôvodom zániku licencie L1A, a nie je ani prekážkou toho, aby lekár využíval aj licenciu L1A.
Licencie môže Lekárska komora dočasne pozastaviť alebo zrušiť z dôvodov a v rozsahu podľa § 73
a § 74 zákona č. 578/2004 Z. z. Veľký senát sa z vyššie uvedených dôvodov stotožnil s názorom

senátu 9S, že v prípade držiteľov licencií L1A je naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia
na výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od vôle držiteľa licencie,
ktorá by mu bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť
v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste. Skutočnosť,
že držiteľ licencie L1A uvedenú licenciu nevyužíva, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. Na to,

aby licencia L1A nebola oprávnením podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., by musela existovať
objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa oprávnenia.
Vzhľadom na uvedené držiteľ licencie L1A má postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby
v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z.

18. Z uvedených dôvodov Veľký senát v konaní vedenom pod sp. zn. 1Vs/3/2019 dospel k záveru, že
je potrebné sa odchýliť od záveru Veľkého senátu vo veci sp. zn. 1Vs/1/2019. Na prvú otázku, teda „či
licencia L1A vydaná lekárovi na výkon samostatnej zdravotníckej praxe podľa § 10 ods. 2 zákona č.
548/2004 Z. z. má alebo nemá charakter oprávnenia na výkon činnosti predpokladaného v § 5 písm.
c) zákona č. 461/2003 Z. z.“, uviedol nasledovné: „Licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej

praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c)
zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti treba považovať za oprávnenie
na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o
sociálnom poistení v znení zákona č. 310/2006 Z. z., na základe ktorého je lekár - držiteľ licencie L1A
považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely zákona o sociálnom poistení. Vykonávanie

zdravotníckeho povolania v pracovnoprávnom vzťahu lekárom, ktorý je držiteľom licencie L1B a ktorý je
súčasne stále držiteľom licencie L1A, nie je prekážkou možnosti poskytovať zdravotnú starostlivosť aj na
základe licencie L1A, a teda nie je dôvodom, aby držiteľ licencie L1A nebol považovaný za samostatne
zárobkovo činnú osobu § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č.
310/2006 Z. z.“

19. Veľký senát najvyššieho súdu v rozsudku č. k. 1Vs/3/2019 k otázke zániku povinného nemocenské
poistenia a povinného dôchodkového poistenia z titulu oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle § 5
písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení platnom do 31. decembra 2010, citujúc
§ 14 ods. 1 písm. b), § 21 ods. 1, 3, § 227 ods. 2, písm. a/, § 228 ods. 1, 2, 3, 7, § 233 ods. 6 zákona č.

461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, konštatoval: „Status samostatne zárobkovo činnej osoby (ďalej aj
„SZČO“) na základe licencie L1A nie je bez ďalšieho dôvodom vzniku, resp. trvania povinného poistenia
SZČO, je však predpokladom vzniku, alebo trvania takého poistenia.“. V tejto súvislosti považoval Veľký
senát za potrebné zdôrazniť, že ten istý lekár môže byť povinne poistený ako SZČO podľa § 5 písm.
c) zákona č. 461/2003 Z. z., či už na základe licencie L1A alebo/aj ako fyzická osoba-držiteľ licencie

L1B na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia; súčasne môže byť povinne
poistený aj ako zamestnanec, prípadne aj ako iná SZČO uvedená v § 5 písm. a), b), d) až f) zákona č.
461/2003 Z. z. o sociálnom poistení.

20. Osobitný spôsob vzniku, resp. zániku povinného nemocenského poistenia a povinného

dôchodkového poistenia (ďalej aj „povinné poistenie“) samostatne zárobkovo činnej osoby upravuje
ustanovenie § 21 ods. 2 až 4 zákon č. 461/2003 Z. z. Trvanie a zánik poistenia lekára, ktorý je držiteľom
licencie L1A, odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinný mať oprávnenie
podľa osobitného predpisu (licenciu L1B), osobitne upravuje ustanovenie § 21 ods. 4 písm. b) zákonač. 461/2003 Z. z. Podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 310/2006 Z.
z., povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe
uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej osobe

uvedenej v § 5 písm. c) odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať
oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť
samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c).

21. Držiteľovi licencie L1A v zmysle citovaného ustanovenia povinné poistenie môže zaniknúť z troch

dôvodov. Prvým dôvodom je príjem v rozhodnom období nižší ako predpokladá ustanovenie § 21 ods. 1
zákona č. 461/2003 Z. z. Druhým dôvodom je zánik licencie L1A, kedy povinné poistenie zanikne dňom
zániku tejto licencie. Na zánik povinného poistenia držiteľa licencie L1A z tretieho dôvodu, teda z dôvodu
vzniku pracovného pomeru sa vzťahuje ustanovenie § 21 ods. 4 písm. b), časť vety za spojovníkom
„a“. To znamená, že z dôvodu vzniku pracovného pomeru u poskytovateľa zdravotníckeho zariadenia, v
ktorom lekár musí mať licenciu L1B, môže povinné poistenie lekára ako SZČO z titulu držby licencie L1A

zaniknúť iba vtedy, ak držiteľ licencie L1A splní svoju povinnosť podľa § 227 ods. 2 písm. a) a § 228 ods.
3 a 7 v spojení s § 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. a pobočke Sociálnej poisťovne predloží
vyhlásenie, že odo dňa vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej
osoby uvedenej v § 5 písm. c), teda že od uvedeného dňa nevykonáva činnosť na základe licencie L1A
(t. j. samostatnú zdravotnícku prax).

22. Keďže zákon č. 461/2003 Z. z. výslovne vyžaduje podanie „vyhlásenia“ podľa § 21 ods. 4 písm.
b), za splnenie tejto povinnosti nemožno považovať podanie Registračného listu - odhlášky, z obsahu
ktorého náležitosti vyhlásenia nevyplývajú. Na účely § 21 ods. 4 v spojení s § 228 ods. 7 zákona č.
461/2003 Z. z., Sociálna poisťovňa vydala a na svojej webovej stránke zverejnila tlačivo „Vyhlásenie

samostatne zárobkovo činnej osoby, že od vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne
zárobkovo činnej osoby, na ktorú má oprávnenie podľa osobitného predpisu.“ Z obsahu tohto tlačiva
vyplýva, že sa týka samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona, ktorá vyhlasuje, že od
vzniku pracovného pomeru, t. j. „od .....“ túto činnosť nevykonáva a že toto vyhlásenie podáva ako súčasť
Registračného listu FO - odhlášky z povinného nemocenského poistenia a z povinného dôchodkového

poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby z dôvodu zániku týchto poistení.

23. Povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie držiteľa licencie L1A teda môže
zaniknúť tromi spôsobmi: (i) podľa § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. dňom 30. júna kalendárneho
roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej

zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou
zárobkovou činnosťou (ďalej len „príjem z podnikania“) nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho
základu uvedeného v § 138 ods. 9 tohto zákona, alebo (ii) podľa § 21 ods. 4, časti vety pred písmenom
„a“ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom od 01.08.2006 do 31. decembra 2010 vždy dňom zániku
licencie, alebo (iii) odo dňa vzniku pracovného pomeru s poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, v

ktorom na výkon činnosti je povinný mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak (v súlade s § 227
ods. 2 písm. a) a § 228 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. v spojení s § 21 ods. 4, časti vety za písmenom
„a“ tohto zákona) taký lekár predložil pobočke Sociálnej poisťovne vyhlásenie, že od vzniku pracovného
pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c) tohto zákona.

24. Ústavný súd v uznesení, č. k. IV. ÚS 610/2021-22 zo dňa 30. novembra 2021, ktorým odmietol
ústavnú sťažnosť proti rozsudku najvyššieho súdu 1Vs/3/2019 konštatoval: „Podľa názoru ústavného
súdu napadnutý rozsudok nie je možné považovať za zjavne neodôvodnený ani za arbitrárny, teda taký,
ktorý by bol založený na právnych záveroch nemajúcich oporu v zákone, resp. popierajúcich podstatu,
zmysel a účel v predmetnom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.“. O svojvôli pri

výkladeaaplikáciizákonnéhopredpisuzostranyvšeobecnéhosúdujemožnéuvažovaťlenvprípade,ak
by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.
Z ústavnoprávneho hľadiska preto nie je dôvod na spochybnenie záverov napadnutého rozsudku,
pretože sú dostatočne zdôvodnené, aj keď s takým zdôvodnením sťažovateľ nesúhlasí a využíva
dostupnú inštančnú možnosť tieto závery vo svoj prospech „prebiť“, nie však na podklade využiteľnom

pre ústavnú sťažnosť. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je teda ústavne udržateľný. Ústavný súd
opäť pripomenul, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať
tak poslanie, ktoré zákon zveril najvyššiemu súdu (bod 22 odôvodnenia tohto rozhodnutia), a preto,
ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomtopostupe vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže zaujatie stanovísk k
výkladu zákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu (m. m.
IV. ÚS 426/2018). Zdôraznil, že zjednocovanie rozhodovania senátov najvyššieho súdu je (aj) vecou

veľkého senátu príslušného kolégia tohto súdu. Po takom vyriešení určitej právnej otázky je určite z
hľadiska právnej istoty nežiaduce, ak sa judikatúrny stav opätovne zmení bez zmeny pre rozhodovanie
podstatnéhoprávnehopredpisu.Zároveňvšakplatí,žepokiaľzákonodarcaspostupomzmenyprávneho
názoru veľkého senátu o tej istej otázke následným rozhodnutím veľkého senátu v inom zložení výslovne
počíta, ide o „poistku omylu“ a vyšší stupeň zjednocovacieho procesu na účel aplikačnej optimalizácie

(k tomu pozri body 17, 19, 21 a 23 odôvodnenia). Novo rozhodujúci sudcovia najvyššieho súdu nemôžu
v predmetnej situácii svoj odlišný právny názor ignorovať, a naopak, postupujú ex officio, pričom taký ich
zákonne súladný postup nemôže byť z hľadiska práva na súdnu ochranu neúspešnej strany v konaní
v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy úspešne napadnutý ako ústavne nekonformný. Sťažovateľom avizované
(ako možné) neustále preklápanie riešenia dotknutej právnej otázky postupne sa líšiacimi rozhodnutiami
veľkého senátu kolégia v inom zložení je eliminované mechanizmom prijímania stanoviska podľa § 21

ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov.

25. Ústavný súd teda v okolnostiach tejto veci dospel k záveru, že argumentácii sťažovateľa chýba
ústavnoprávny rozmer, keď vo svojej ústavnej sťažnosti v zásade len polemizuje s právnymi závermi

najvyššieho súdu a stavia ústavný súd do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov.
Sťažovateľom uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia najvyššieho súdu, ktoré by
vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie. Uvedené je dostačujúce na to, aby ústavný súd túto ústavnú sťažnosť
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na

odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými
v petite nezaoberal, keďže ich posudzovanie je viazané na vyslovenie porušenia označených práv a
slobôd, k čomu v tomto prípade nedošlo. Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj
rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu je pre súdy záväzné.

26. Najvyšší správny súd v bode 11 vyššie vymedzil dve oblasti, ktorých posúdenie je zásadné pre
rozhodnutie vo veci (posúdenie charakteru tzv. licencie L1A a zároveň posúdenie splnenia podmienky
kvalifikovanej výšky príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti žalobcu v relevantnom
čase). Keďže prvá oblasť (posúdenie charakteru licencie L1A) korešponduje právnym otázkam, ktorými
sa veľký senát správneho kolégia najvyššieho súdu vo svojom rozhodnutí (1Vs/3/2019) dôsledne

zaoberal, kasačný súd na tieto argumenty už duplicitne v podrobnostiach nereflektoval a považoval
ich za zodpovedané práve poukazom na uvedenie relevantných častí rozhodnutia veľkého senátu v
odôvodnení tohto rozhodnutia.

27. Čo sa týka druhej oblasti (posúdenie splnenia podmienky kvalifikovanej výšky príjmu z podnikania

a z inej samostatnej zárobkovej činnosti žalobcu v relevantnom čase), najvyšší správny súd uvádza, že
v konaní nebolo sporným, že príjem žalobcu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti za
rok 2005 bol vo výške 1 584 631,- Sk a za rok 2006 bol vo výške 1 287 065,- Sk, išlo teda o sumu (v
oboch rokoch) vyššiu ako zákonom stanovená hranica 82 800,- Sk, resp. 91 200,00 Sk. Uvedený príjem
je nutné považovať za príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného

predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (§ 6 zákona
č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov). Keďže ide vždy o príjem SZČO, nie je právne významné, či tento
príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej statusu podľa § 5 písm. c) alebo aj podľa § 5 písm. a), príp.
písm. b) alebo d) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2010.

28.ZdôvodovuvedenýchvyššiekasačnýsúdrozsudokKrajskéhosúduvTrnavesp.zn.43Sa/9/2018-98
zo dňa 18. marca 2019 podľa § 462 ods. 1 SSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom
krajský súd, súc viazaný vyššie uvedeným právnym názorom, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
kasačného konania (§ 467 ods. 3 SSP).

29. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte jednomyseľne - pomerom hlasov 3:0 (§ 139
ods. 4 SSP).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.