Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. apríl 2022

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 6Sžfk/34/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017200729
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašiková

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2022:1017200729.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky

Valašikovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Mališovej
a prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa):
BaF TRADING s. r. o., so sídlom Tomášikova 13, 821 01 Bratislava, IČO: 45 378 771, právne zastúpený:
JUDr. Andrea Cúgová, advokátka, Advokátska kancelária, Svätoplukova č. 28, 821 08 Bratislava, IČO:
42 129 061, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská
Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: 162361/2017 zo
dňa 21. februára 2017,

ako aj rozhodnutia Mesta Senec č. 2016/24791/02/3 zo dňa 31. októbra 2016, v konaní o kasačnej
sťažnosti žalobcu proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Bratislave
č.k. 2S/227/2020-87 zo dňa 2. decembra 2020, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/227/2020-87 zo dňa 2. decembra 2020 sa m e n í tak,
že rozhodnutie žalovaného číslo 162361/2017 zo dňa 21. februára 2017 v spojení s rozhodnutím Mesta
Senec č. 2016/24791/02/3 zo dňa 31. októbra 2016 sa z r u š u j e a vec sa v r a c i a žalovanému
na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa voči žalovanému p r i z n á v a nárok na úplnú náhradu trov súdneho aj kasačného
konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie pred správnym súdom

1. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ako „správny súd“ alebo „krajský súd“) rozsudkom č.k.
2S/227/2020-87 zo dňa 2. decembra 2020 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) podľa ustanovenia

§ 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej aj ako „SSP“) zamietol žalobu,
ktorou sa sťažovateľ domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: 162361/2017
zo dňa 21.02.2017 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“), ktorým žalovaný podľa ustanovenia
potvrdil rozhodnutie mesta Senec č. 2016/24791/02/3 zo dňa 31.10.2016 (ďalej aj ako „prvostupňové
rozhodnutie“), ktorým bola žalobcovi ako daňovému subjektu podľa zákona č. 582/2004 Z.z. o miestnych
daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších
predpisov (ďalej aj ako „zákon o miestnych daniach“), v zmysle zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní

(Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako
„Daňový poriadok“) a v zmysle VZN č. 4/2014, vyrubená daň z nehnuteľností na rok 2016 vo výške 16
697,52 eura. Mesto Senec prvostupňové rozhodnutie odôvodnilo tak, že dňa 29.02.2016 bolo vykonané
miestne zisťovanie a následne ústne pojednávanie dňa 27.09.2016, pričom bolo zistené, že stavbyvedené LV č. XXXX sa k 01.01.2016 nevyužívali a že takto ustálený stav nebol zo strany daňového
subjektu namietaný, nakoľko uvedené vyplýva aj z písomných a ústnych vyjadrení daňového subjektu.
Odvolával sa na ustanovenie § 10 ods. 2 zákona o miestnych daniach, v zmysle ktorého na daňovú

povinnosť nemá vplyv skutočnosť, že sa stavba prestala užívať a na ustanovenie § 18 ods. 2 zákona o
miestnych daniach, v zmysle ktorého na vyrubenie dane z nehnuteľnosti je rozhodujúci stav k 1. januáru
zdaňovacieho obdobia. Ďalej uviedol, že správca dane vyrubil daň na rok 2016 z nehnuteľností pre
všetky stavby vedené na LV č. XXXX podľa ustanovenia § 10 ods. 1 písm. i/ zákona o miestnych daniach
ako ostatné stavby neuvedené v písmenách a/ až h/, nakoľko v konaní bolo preukázané, že v rozhodnom

období sa nehnuteľnosti nevyužívali na ten účel, ako to daňovník deklaroval v daňovom priznaní.

2. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že jeho úlohou bolo posúdiť, či žalovaný
zákonným spôsobom zaradil stavby vo vlastníctve žalobcu pod právny režim ustanovenia § 10 písm. i/
zákona o miestnych daniach, t.j. ako ostatné stavby neuvedené v písmenách a/ až h/ tohto ustanovenia.

3. Podľa správneho súdu bolo v daňovom konaní preukázané, že označené nehnuteľnosti daňovník v
príslušnom zdaňovacom období nevyužíval a ani nemohol využívať
tak, ako to deklaroval v daňovom priznaní, kedy ich zaradenie pod § 10 ods. 1 písm. b/ zákona o
miestnych daniach bolo v rozpore so skutočným stavom. Z uvedeného dôvodu správca dane podľa
krajského súdu postupoval zákonným spôsobom, keď vychádzajúc z výsledku dokazovania ich zaradil

podľa ustanovenia § 10 ods. 1 písm. i/ zákona o miestnych daniach, teda ako ostatné stavby neuvedené
v písmenách a/ až h/ a následne vyrubil daň z nehnuteľností. Správny súd sa nestotožnil so žalobcovou
interpretáciou, že daňovníkovi postačuje deklarovať nejaký účel využitia nehnuteľnosti, tento musí mať
aj materiálny obsah. Podľa krajského súdu žalobca v administratívnom konaní neuviedol také dôkazy,
ktorými by vyvrátil pochybnosti o tom, že nehnuteľnosti aj reálne užíval, resp. vôbec mohol využívať tak,

ako to deklaroval v daňovom priznaní.

4. Krajský súd poukázal aj na časový okamih a stav nehnuteľnosti, pretože ak sú stavby dlhodobo
(ako bolo v tomto prípade) nevyužívané a teda schátrané, takýto stav nesvedčí ani tvrdenému úmyslu
žalobcu, že ich chcel, resp. vôbec mohol využívať tak, ako deklaroval. Materiálny obsah sa tak výrazne

vzdialil od formálne deklarovaného účelu, že správca dane dôvodne pristúpil k preradeniu podľa § 10
ods. 1 písm. i/ cit. zákona.

5. O trovách konania správny súd rozhodol tak, že žalovanému nepriznal náhradu trov konania, a to s
poukazom na ust. § 168 SSP.

II.
Kasačná sťažnosť, vyjadrenie

6. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca v procesnom postavení sťažovateľa

(ďalej len „sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g/ a f/ SSP, v ktorej
navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie,
alebo aby zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

7. Sťažovateľ ku dôvodu kasačnej sťažnosti v zmysle ust. § 440 ods. 1 písm. f/ SSP uviedol, že

správny súd riadne neodôvodnil napadnuté rozhodnutie, čím porušil jeho právo na spravodlivý proces.
Sťažovateľ má za to, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nezodpovedá ústavným požiadavkám.
Argumentoval tým, že nijako jasne, zrozumiteľne a zreteľne neodpovedal na otázky sťažovateľa, prečo
bola predmetná stavba zaradená z dôvodu, že sa neužívala, práve pod ustanovenie § 10 ods. 1 písm.
i/ zákona o miestnych daniach, t.j. medzi tzv. ostatné stavby neuvedené v písm. a/ až h/ predmetného

ustanovenia.

8. Sťažovateľ v zmysle dôvodu kasačnej sťažnosti v zmysle ust. § 440 ods. 1 písm. g/ SSP namietal,
že správny súd vec nesprávne právne posúdil, pretože potvrdil zákonnosť zaradenia dotknutých stavieb
správcom dane a žalovaným do skupiny stavieb podľa § 10 ods. 1 písm. i/ zákona o miestnych

daniach.Sťažovateľzdôraznil,žepotom,čonadobudolpredmetnústavbu,pôvodnýúčelvyužitiastavieb
predchádzajúcim vlastníkom nezmenil, nakoľko stavby nehodlal využívať na iný účel, ale práve ako
stavby na pôdohospodársku produkciu a skladovanie vlastnej pôdohospodárskej produkcie. Poukázal
na to, že predošlý majiteľ rovnako stavbu nevyužíval, avšak bez akéhokoľvek preverovania, resp.spochybňovania boli stavby pôvodne klasifikované ako stavby podľa § 10 ods. 1 písm. b/ zákona o
miestnych daniach.

9. Sťažovateľ argumentoval tým, že na zaradenie stavieb podľa § 10 ods. 1 zákona o miestnych daniach
je rozhodujúci účel ich využitia. Skutočnosť, že sa stavba nevyužíva, nemá vplyv na daňovú povinnosť.
Preto podľa sťažovateľa nevyužívanie stavby, a tým pádom ani nevyužívanie stavby na deklarovaný
účel, nemôže byť dôvodom na zaradenie stavby medzi ostatné stavby neuvedené v písm. a/ až h/ v
zmysle ustanovenia § 10 ods. 1 písm. i/ zákona o miestnych daniach.

10. Ďalej namietal, že tvrdenie krajského súdu, že nemohol dotknuté stavby využívať tak, ako
deklaroval, má povahu domnienky, pretože uvedené stavby mohli byť využité na skladovanie vlastnej
poľnohospodárskej produkcie, a to bez špeciálnych úprav predmetných stavieb. Poukázal aj na to, že
od roku 2014 sú predmetom jeho činnosti, v zmysle výpisu z obchodného registra aj poľnohospodárske
činnosti.

11. Sťažovateľ poukázal na to, že účel využitia stavby určuje daňovník. Sťažovateľ má za to, že do
skupiny „ostatné stavby“ sa zaraďujú napr. stavby internátov, domovov mládeže, domovov dôchodcov,
útulky pre bezdomovcov, stavby úradov, organizácií nezriadených na podnikanie a pod, čo vyplýva z
interného aktu - pokynu Daňového riaditeľstva SR z februára 2010 k zaraďovaniu stavieb do predmetu

dane podľa zákona o miestnych daniach. Stavby vo vlastníctve žalobcu nie sú takýmito stavbami a zo
žiadneho ustanovenia podľa jeho názoru nevyplýva, že stavba, ktorá sa v rozhodnom období neužíva,
má sa zaradiť medzi ostatné stavby podľa § 10 ods. 1 písm. i/ zákona o miestnych daniach.

12. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 22.03.2021 uviedol, že sa plne stotožňuje so

závermi obsiahnutými v napadnutom rozsudku a žiada kasačnú sťažnosť zamietnuť. Poukázal na to, že
Mesto Senec bolo povinné v zmysle § 17 Daňového poriadku, oznámiť daňovému subjektu pochybnosti
o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti podaného daňového priznania a v prípade neodstránenia
pochybností,nastávanásledok,ktorýmjedaňovákontrolaalebourčeniedanepodľapomôcok.Poukázal
na miestne zisťovanie, ktorými bolo zistené, že predmetné stavby sú neužívané a schátrané. Nesúhlasí

preto s tvrdením sťažovateľa, že nedošlo k zmene účelu využitia stavieb. Žalovaný je presvedčený, že
preukázal a zdôvodnil, prečo neuznal predmet dane podľa ustanovenia § 10 ods. 1 písm. b/ zákona o
miestnych daniach a pristúpil k zaradeniu podľa ustanovenia § 10 ods. 1 písm. i/ zákona o miestnych
daniach. Podstatnou skutočnosťou podľa žalovaného bolo, že sťažovateľ deklarované zaradenie stavieb
nepreukázal.

III.
Konanie na kasačnom súde

13. Prejednávaná vec bola dňa 06.05.2021 predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky - ako

súdupríslušnémunakonaniearozhodnutie-podľaprávnejúpravyúčinnejkdanémudňu.NaNajvyššom
súde Slovenskej republiky bola vec náhodným výberom pridelená na rozhodnutie senátu 6S - sp. zn.
6Sžfk/34/2021. S účinnosťou od 1. augusta 2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov) začal svoju právomoc vykonávať Najvyšší správny súd
Slovenskej republiky, pričom k tomuto dňu prešiel z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší

správny súd Slovenskej republiky výkon súdnictva vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021
danáprávomocNajvyššiehosprávnehosúduSlovenskejrepubliky(čl.154gods.4a6ÚstavySlovenskej
republiky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov). Prejedávaná vec bola preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety náhodným
výberom pridelená na rozhodnutie kasačnému senátu 4S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej

republiky, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia pod pôvodnou spisovou
značkou.

14. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný preskúmal rozsudok správneho súdu
v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c/, ods. 2 SSP), pričom po zistení,

že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2
písm. a/ SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 a ods. 2
SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne
dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.15. Z pripojeného administratívneho spisu kasačný súd zistil, že sťažovateľ podal dňa 22.02.2016
daňové priznanie na rok 2016. Správca dane - mesto Senec, vykonal za účelom zistenia riadneho

skutkového stavu dňa 29.02.2016 miestne zisťovanie, ktorým zistil, že jednotlivé stavby sú prázdne
a schátrané, t.č. nevyužívané. Na základe výzvy správcu dane zo dňa 18.03.2016 podal sťažovateľ
opravné daňové priznanie na rok 2016 zo dňa 11.04.2016. V opravnom daňovom priznaní sťažovateľ
v prílohách č. 1-14 k jednotlivým stavbám vyznačil v III. oddieli priznania k dani zo stavieb na riadku
15 - predmet dane pod písm. b/: „stavby na pôdohospodársku produkciu, skleníky, stavby pre vodné

hospodárstvo, stavby využívané na skladovanie vlastnej pôdohospodárskej produkcie vrátane stavieb
na vlastnú administratívu“ (stavby vo výmere 62 m2, 895 m2, 3551 m2, 54 m2, 37 m2, 63 m2, 32 m2,
122 m2, 122 m2, 15 m2, 98 m2, 125 m2, 505 m2 a 1538 m2) . V prílohách č. 15 -17 označil v oddieli - III.
na riadku 15 ako predmet dane písm. d/: „samostatne stojace garáže“ (stavby vo výmere 247 m2, 401
m2 a 948 m2) V prílohách č. 15-17 označil v oddieli - III. na riadku 15 ako predmet dane písm. i/: „ostatné
stavby neuvedené v písmenách a/ až h/“ vo výmere 95 m2 a 147 m2. Správca dane nariadil ústne

pojednávanie dňa 27.09.2016 na objasnenie skutočností pre určenie základu dane z nehnuteľností.

16. Mesto Senec prvostupňovým rozhodnutím zo dňa 31.10.2016 vyrubilo sťažovateľovi daň z
nehnuteľnosti vo výške 16 697,52 eura a uviedlo, že podľa ustanovenia § 18 ods. 2 zákona č. 582/2004
Z.z. na vyrubenie dane z nehnuteľnosti je rozhodujúci stav k 1. januáru zdaňovacieho obdobia. Správca

dane vyrubil daň pre všetky stavby vedené na LV č. XXXX v celkovej výmere 9057 m2 podľa § 10
ods.1 písm. i/ zákona č. 582/2004 Z.z. ako ostatné stavby neuvedené v písmenách a/ až h/, nakoľko v
konaní bolo preukázané, že v rozhodnom období sa nehnuteľnosti nevyužívali. Žalovaný napadnutým
rozhodnutím zo dňa 21.02.2017 prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

IV.
Právne predpisy, právne názory kasačného súdu

17. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo
právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v

ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené
záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu
verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa
môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

18.Podľa§6ods.1SSP,správnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

19. Podľa § 10 ods. 1 zákona o miestnych daniach, predmetom dane zo stavieb sú stavby na území
Slovenskej republiky v tomto členení:
a/ stavby na bývanie a drobné stavby, ktoré majú doplnkovú funkciu pre hlavnú stavbu,
b/ stavby na pôdohospodársku produkciu, skleníky, stavby pre vodné hospodárstvo, stavby využívané
na skladovanie vlastnej pôdohospodárskej produkcie vrátane stavieb na vlastnú administratívu,

c/ stavby rekreačných a záhradkárskych chát a domčekov na individuálnu rekreáciu,
d/ samostatne stojace garáže a samostatné stavby hromadných garáží a stavby určené alebo používané
na tieto účely, postavené mimo bytových domov,
g/ priemyselné stavby, stavby slúžiace energetike, stavby slúžiace stavebníctvu, stavby využívané na
skladovanie vlastnej produkcie vrátane stavieb na vlastnú administratívu,

h/ stavby na ostatné podnikanie a na zárobkovú činnosť, skladovanie a administratívu súvisiacu s
ostatným podnikaním a so zárobkovou činnosťou,
i/ ostatné stavby neuvedené v písmenách a/ až h/.

20. Podľa § 10 ods. 2 zákona o miestnych daniach, predmetom dane zo stavieb sú stavby, ktoré majú

jedno alebo viac nadzemných podlaží alebo podzemných podlaží, spojené so zemou pevným základom.
Na daňovú povinnosť nemá vplyv skutočnosť, že stavba sa prestala užívať.21. Podľa § 10 ods. 4 zákona o miestnych daniach, na zaradenie stavby podľa odseku 1 je rozhodujúci
účel jej využitia k 1. januáru zdaňovacieho obdobia.

22. Podľa § 18 ods. 1 zákona o miestnych daniach, daňová povinnosť vzniká 1. januára zdaňovacieho
obdobia nasledujúceho po zdaňovacom období, v ktorom sa daňovník stal vlastníkom, správcom,
nájomcom alebo užívateľom nehnuteľnosti, ktorá je predmetom dane a zaniká 31. decembra
zdaňovacieho obdobia, v ktorom daňovníkovi zanikne vlastníctvo, správa, nájom alebo užívanie
nehnuteľnosti. Ak sa daňovník stane vlastníkom, správcom, nájomcom alebo užívateľom nehnuteľnosti

1. januára bežného zdaňovacieho obdobia, vzniká daňová povinnosť týmto dňom.

23. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.

24. Podľa § 17 ods. 1-3 Daňového poriadku, ak má správca dane pochybnosti o správnosti, pravdivosti
alebo úplnosti podaného daňového priznania alebo jeho príloh (ďalej len „nedostatky daňového
priznania“), vyzve daňový subjekt na ich odstránenie.
(2) Vo výzve správca dane oznámi nedostatky daňového priznania, určí daňovému subjektu primeranú
lehotu na ich odstránenie, ktorá nesmie byť kratšia ako 15 dní, a poučí ho o následkoch uvedených v

odsekoch 3 a 4.
(3) Ak daňový subjekt neodstráni v lehote podľa odseku 2 nedostatky daňového priznania, ktoré majú
vplyv na výšku dane alebo sumy, ktorú mal podľa osobitných predpisov vykázať alebo na ktorú si uplatnil
nárok podľa osobitných predpisov, správca dane vykoná u daňového subjektu daňovú kontrolu alebo
vyrubí v skrátenom vyrubovacom konaní podľa § 68a daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani, alebo

určí sumu alebo rozdiel v sume, ktorú mal daňový subjekt vykázať podľa osobitných predpisov alebo na
ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov.

25. Podľa § 24 ods. 2, ods. 3 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby
skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba

návrhmi daňových subjektov (ods. 2). Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči
daňovémusubjektu,ktorésúrozhodnépresprávneurčeniedane.Niejepotrebnédokazovaťskutočnosti
všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti (ods. 3).

26. Kasačný súd uvádza, že podľa ustálenej súdnej judikatúry (viď. napr. Nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky č.k. II.ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžo/5/2009,
sp. zn. 8Sžo/547/2009) nie je úlohou súdu pri výkone správneho súdnictva nahrádzať činnosť
správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a
príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné
hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy.

27. V kasačnom konaní sťažovateľ namietal, že hoci stavby neboli využívané a boli schátrané, nedošlo
k zmene účelu využitia stavby, ktorý je rozhodujúci pre zaradenie stavby do kategórií podľa ustanovenia
§ 10 ods. 1 zákona o miestnych daniach. Žalovaný, naopak, tvrdí, že ak sa stavba k rozhodujúcemu dňu
nevyužívala na žiaden účel, preto je potrebné ju zaradiť medzi ostatné stavby.

28. Pre právne posúdenie predmetnej veci (ust. § 440 ods. 1 písm. g/ SSP) je podľa názoru kasačného
súdupotrebné,abysaustanovenie§10zákonaomiestnychdaniachvykladalovkontexteodsekov2a4.

29. Ustanovenie § 10 ods. 1 zákona o miestnych daniach v písmenách a/ až i/ definuje jednotlivé

kategórie stavieb v závislosti od ich účelu. Písmená a/ až h/ tohto ustanovenia presne pomenovávajú
jednotlivé účely užívania stavieb, pričom do kategórie, ktorá je definovaná písmenom i/ tohto
ustanovenia, je potrebné zaradiť ostatné stavby neuvedené v písmenách a/ až h/.

30. Podľa § 10 ods. 4 zákona o miestnych daniach, na zaradenie stavby do jednotlivých kategórií podľa

odseku 1, je rozhodujúci účel jej využitia k 1. januáru zdaňovacieho obdobia. Zo slovného spojenia „účel
využitia“ vyplýva, že sa nemusí jednať o faktické využitie. Účel využitia je možné zistiť aj v prípade, ak
sa stavba aktuálne fakticky neužíva. V zmysle ustanovenia § 10 ods. 2 druhá veta na daňovú povinnosť
nemá vplyv skutočnosť, že stavba sa prestala užívať. Ak v zmysle tohoto ustanovenia neužívanie stavbynemá vplyv na daňovú povinnosť, tak toto nespôsobuje zmenu klasifikácie stavby podľa ustanovenia §
10 ods. 1 zákona o miestnych daniach.

31. Z dikcie ustanovenia § 10 zákona o miestnych daniach vyplýva, že z hľadiska účelu využitia nie
sú nevyužívané stavby ostatnými stavbami podľa ustanovenia § 10 ods. 1 písm. i/ zákona o miestnych
daniach. Inak povedané, to, že sa stavba nevyžíva, v zmysle odseku 2 druhá veta na daňovú povinnosť
nemá vplyv (a tým ani na klasifikáciu, ktorá má vplyv na výšku daňovej povinnosti). Z ustanovenia § 10
zákona o miestnych daniach ani zo žiadnej súvisiacej normy nemožno vyvodiť, že v dôsledku toho, že sa

stavba nevyužíva, bude táto preklasifikovaná do inej kategórie z hľadiska účelu. Zákonodarca nevytvára
pre neužívané stavby samostatnú kategóriu a ani ich bez ďalšieho explicitne nezaraďuje medzi ostatné
stavby. Pojem „ostatné stavby“ nie je totožný s pojmom „nevyužívané stavby“.

32. Ak by kasačný súd pripustil názor žalovaného, že neužívané stavby sa bez ďalšieho sa zaraďujú
medzitzv.„ostatnéstavby“,dôsledkomtohobybolstav,žekaždástavba,inakzaraditeľnápod§10ods.1

písm. a/ až h/ zákona o miestnych daniach, ktorá sa ku dňu 1. januára zdaňovacieho obdobia neužívala,
by bola bez ďalšieho zaraďovaná medzi tzv. „ostatné stavby“. Reálne však môže nastať situácia, že
určité stavby nebudú k rozhodujúcemu dátumu 1. január na určený účel využívané, či už na základe
rozhodnutia daňovníka, alebo to nebude možné z objektívnych príčin. Dôsledkom toho by bolo, že napr.
neužívaný rodinný dom alebo logistický sklad, ktorý sa k 1. januáru nevyužíva na predpokladaný účel

(napr. z dôvodu zmeny nájomcu), by mali byť považované za ostatné stavby a teda zdaňované inou
daňovou sadzbou, pričom pri týchto stavbách vôbec nemusí byť účel ich využitia nejasný či sporný.

33. Kasačný súd sa stotožnil s názorom sťažovateľa, že aj právna teória medzi tzv. „iné stavby“ podľa
§ 10 ods. 1 písm. i/ zákona o miestnych daniach zaraďuje stavby s konkrétnym, iným účelom užívania

oproti stavbám uvedených v písmenách a/ až h/ tejto normy. Medzi tzv. ostatné stavby patria „napr.
administratívne stavby štátnych úradov, daňových úradov, katastrálnych úradov, súdov, prokuratúry,
stavby zdravotníckych a školských zariadení a pod.“.

34. Tomu zodpovedá aj metodický pokyn Daňového riaditeľstva SR z februára 2010 k zaraďovaniu

stavieb do predmetu dane podľa zákona o miestnych daniach, v zmysle ktorého sa medzi tzv.
„ostatné stavby“ zaraďujú napr. stavby internátov, domovov mládeže, domovov dôchodcov, útulky pre
bezdomovcov, stavby úradov, organizácií nezriadených na podnikanie a pod.

35. Z uvedeného vyplýva, že do kategórie stavieb podľa § 10 ods. 1 písm. i/ zákona o miestnych daniach

patria stavby užívané so špecifickým účelom (nepredpokladaným § 10 ods. 1 písm. a/ až h/ zákona o
miestnych daniach). Medzi tzv. „ostatné stavby“ preto nemožno zahrnúť stavby, ktoré inak slúžia účelu
predpokladanému v § 10 ods. 1 písm. a/ až h/ zákona o miestnych daniach len z toho dôvodu, že sa
tieto stavby neužívajú alebo ich nemožno užívať.

36. Platná právna úprava jednoznačne stanovuje, že aj neužívané stavby podliehajú dani zo stavieb,
pričom určenie predmetu a sadzby dane zo stavieb je spojené s účelom využitia k rozhodujúcemu dňu
(§ 10 ods. 4 a § 12 ods. 2 zákona o miestnych daniach). V daňovom konaní je úlohou správcu dane
aj pri stavbách, ktoré nie sú k 1. januáru daného roka užívané, vykonať dokazovanie s cieľom ustáliť
účel využitia zdaňovaných stavieb na účely kategorizácie stavby na výpočet dane zo stavieb. Podklady,

z ktorých pri vyrubení dane vychádzal, je povinný riadne vyhodnotiť a svoj záver dostatočne odôvodniť.

37. Dokazovanie v daňovom konaní je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa
poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach, dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie.
Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je povinný zistiť skutkový

stav veci čo najúplnejšie. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada
objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať.

38. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveného v rozsudku sp. zn. 4Sžf/30/2014
zo dňa 17.02.2015 aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na

svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového
konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko,čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí
zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácii relevantných ustanovení.

39. Kasačný súd poukazuje na osobitné postavenie správcu dane, ktorý nie je protistranou daňového
subjektu, ale je príslušným správnym orgánom, ktorý vedie dokazovanie, dôkazy vykonáva a procesom
voľného hodnotenia dôkazov ustaľuje zistený skutkový stav. Pri tomto postupe musí zachovávať práva
daňového subjektu, rešpektovať zásadu spolupráce a ostatné zásady správy daní. Naopak, daňový
subjekt je v pozícii účastníka daňového konania, ktorý je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1

Daňového poriadku a/ skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je
povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných
predpisov; b/ skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej
kontroly alebo daňového konania; c/ vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je
povinný viesť.

40. Pokiaľ sťažovateľ tvrdil, že ním vlastnené stavby sú stavbami na pôdohospodársku produkciu,
resp. stavby využívané na skladovanie vlastnej pôdohospodárskej produkcie vrátane stavieb na vlastnú
administratívu, a na toto tvrdenie v daňovom konaní produkoval konkrétne dôkazy, pričom tieto následne
prvostupňový správny orgán na základe miestneho zisťovania vykonal ďalšie konkrétne dôkazy a tieto
dôkazy vyhodnotil tak, že stavba sa neužíva, týmto nepreukázal, že došlo k zmene účelu využitia stavby,

ktorý je rozhodujúci pre zaradenie stavby podľa § 10 ods. 1 zákona o miestnych daniach. Inak povedané,
neužívanie stavby bez ďalšieho neznamená, že došlo k zmene účelu jej využitia.

41. V prejednávanej veci mal správca dane vykonať dokazovanie za účelom preukázania účelu užívania
stavieb. Pri svojom rozhodovaní však vychádzal iba zo zistenia, že stavby sú neužívané. Na správne

stanovenievýškydanezostaviebbolozostranysprávcudanepotrebnépoznaťskutočnýspôsobvyužitia
posudzovaných stavieb k 1. januáru zdaňovacieho obdobia. Kasačný súd zdôrazňuje, že aj pri aktuálne
nevyužívaných stavbách je potrebné zisťovať účel ich využitia.

42. Z ustanovenia § 10 ods. 4, vyplýva, že pojem „účel využitia“ nie je možné chápať iba v medziach

stanovených kolaudačným rozhodnutím alebo rozhodnutím o zmene spôsobu užívania stavby. Uvedené
ustanoveniereflektujeskutočnosť,žestavbyvčlenenípodľa§10ods.1zákonasareálnemôžuvyužívať
aj na iné účely než vyplývajú uvedenej klasifikácie. Preto v dôsledku tohto ustanovenia je na účel
zdanenia rozhodujúce skutočné využitie stavby k 1. januáru zdaňovacieho obdobia. Na účely zákona
o miestnych daniach preto pojem „účel využitia“ stavby nemusí nutne korešpondovať s účelom využitia

stavby uvedeným v príslušnom rozhodnutí stavebného úradu, ale je potrebné ustáliť skutočný spôsob
užívania stavby k rozhodujúcemu dňu (k 1. januáru zdaňovacieho obdobia).

43. Ak by správca dane dospel aj po riadnom vykonaní dokazovania k záveru, že pri neužívanej stavbe
nie je možné ustáliť reálny (momentálny) účel jej využitia, javí sa podľa kasačného súdu za logické

pri stanovení daňovej povinnosti vychádzať z účelu, na ktorý bola stavba skolaudovaná alebo ak bol
účel stavby v priebehu užívania zmenený, na aký posledný účel bolo príslušným orgánom povolené jej
užívanie (hmotno-právna subsidiarita účelu podľa stavebných predpisov).

44. Uvedený záver je podľa kasačného súdu v súlade s primárnym významom pojmu „účel využitia“

stavby, obsiahnutým v zákone č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný
zákon) v platnom znení, ktorý je na základe zákonom stanovených podmienok autoritatívne určený
rozhodnutím príslušného orgánu a podporuje tiež záujem na zachovaní právnej istoty daňovníka a
predvídateľnosti postupu správcu dane v prípade nepreukázania reálneho účelu užívania stavby.

45. Vychádzajúc z uvedeného, Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný dospel k
záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná. Kasačný súd podľa § 462 ods. 2 SSP rozsudok krajského
súdu zmenil tak, že zrušil z dôvodu podľa § 191 ods. 1 písm. c/ SSP rozhodnutie žalovaného číslo:
162361/2017 zo dňa 21. februára 2017, v spojení s rozhodnutím Mesta Senec č. 2016/24791/02/3 zo
dňa 31.októbra 2016 a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie.

46. V ďalšom konaní bude úlohou správnych orgánov opätovne skúmať účel stavby na zaradenie
v zmysle § 10 ods. 1 zákona o miestnych daniach. Pokiaľ nastane situácia, že účel využitia stavby
určený v stavebnom konaní nebude korešpondovať s účelmi uvedenými v § 10 ods. 1 zákona omiestnych daniach, prípadne je účel určený stavebným zákonom bude možné zaradiť pod viacero
účelov stanovených zákonom o miestnych daniach, je potrebné vychádzať z účelu, ktorý je obsahovo
najbližší účelu stanovenému v rozhodnutí v stavebnom konaní. Takýmto spôsobom je možné preklenúť

nedostatok právnej úpravy, ktorá nerieši otázku určovania sadzby dane zo stavieb pre neužívané stavby.

47.Akdôjdekzrušeniunapadnutéhorozhodnutiaakvráteniuvecinaďalšiekonanieanovérozhodnutie,
orgán verejnej správy je viazaný právnym názorom kasačného súdu (§ 469 SSP).

48.Onárokunanáhradutrovkonaniarozhodolkasačnýsúdpodľa§467ods.1a2SSPvspojenís§167
ods. 1 SSP a § 175 ods. 1 SSP tak, že úspešnému sťažovateľovi (žalobcovi) priznal proti neúspešnému
žalovanému nárok na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania na krajskom súde a kasačnom
súde. O výške náhrady trov konania na krajskom súde a kasačnom súde rozhodne podľa § 467 ods. 1
SSP v spojení s § 175 ods. 2 SSP krajský súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

49. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.