Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 21. marec 2022

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 1Sak/7/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7022200039
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Hatalová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2022:7022200039.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany

Hatalovej, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Mariána Trenčana a JUDr. Kataríny
Cangárovej, PhD., LL.M, v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): W. L., nar.: XX.XX.XXXX, štátna
príslušnosť: B. R. L., bez dokladu totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre
cudzincov Sečovce, so sídlom Bitúnkova 14, 078 01 Sečovce, právne zastúpený: Centrum právnej
pomoci, Kancelária Košice, so sídlom Murgašova 3, 040 11 Košice, proti žalovanému: Mobilná jednotka
policajného zboru Bratislava, so sídlom Regrútska 4, 812 72 Bratislava, v konaní o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA5-295-027/2021-AV zo dňa 26. novembra 2021, o

kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 10Sa/2/2022-31 zo dňa 3.
februára 2022, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a .

Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh a výsledky administratívneho konania

1. Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA5-295-027/2021-AV zo dňa 26.11.2021 rozhodol
o predlžení zaistenia žalobcu podľa § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) a stanovil dĺžku doby zaistenia na
čas nevyhnutne potrebný, najviac do 28.04.2022.

2. Dňa 28.10.2021 vydal žalovaný rozhodnutie č. PPZ-HCP-BA5-295-013/2021-AV o zaistení žalobcu
ako účastníka konania podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu

administratívneho vyhostenia, pričom v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku
doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac do 27.11.2021. Zároveň podľa § 88 ods. 5 zákona o
pobyte cudzincov umiestnil žalobcu do útvaru policajného zaistenia. Z obsahu administratívneho spisu
je zrejmé, že žalobca bol umiestnený do ÚPZC Sečovce.

II.
Konanie na krajskom súde

3. Napadnutým rozsudkom krajský súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.4. V odôvodnení uviedol, že podstatou žalobných námietok žalobcu bola námietka o neúčelnosti jeho
zaisteniazdôvodu,ženieježiadnypredpokladkjehovyhosteniudoB.,nakoľkojetamzlábezpečnostná
situácia. Svoj právny názor založil žalobca na zistení, že na základe informácie z internetovej stránky

Ministerstva zahraničných vecí SR, sa neodporúča cestovať občanom SR do niektorých oblastí B..

5. Právny zástupca žalovaného síce predložil krajskému súdu rozhodnutie migračného úradu
Ministerstva vnútra SR zo dňa 04.06.2021, ktoré nie je však možné aplikovať v danom prípade, nakoľko
sa týka inej skutkovej a právnej situácie. V posudzovanom prípade migračného úradu sa jednalo o

maloletého, ktorý tvrdil, že má v istej časti B. azylové dôvody, ktoré správny orgán po vykonanom
dokazovaní vyhodnotil ako dôvody pre poskytnutie doplnkovej ochrany (hrozba zo strany strýkov, vražda
jeho rodičov atď.). V preskúmavanom prípade žalobcu nemožno túto súvislosť nájsť, pretože žalobca
neuviedol počas administratívneho konania žiadne, ani približné obavy z bezpečnostnej situácie, navyše
tvrdil, že mu nehrozí nič a odišiel kvôli lepšiemu životu, z ekonomických dôvodov. Z uvedeného dôvodu
správny orgán nemal v tomto pochybnosti a vydal rozhodnutie o administratívnom vyhostení, kde aj určil

krajinu vyhostenia.

6. Podobne krajský súd poukázal aj na citované rozhodnutia kasačného súdu, ktorými argumentuje
právny zástupca žalobcu, konkrétne rozhodnutia sp. zn. 1Sža/31/2014 zo dňa 02.09.2014, ktoré sa týka
zaistenia cudzinca, ktorý požiadal o azyl, rozhodnutia sp. zn. 1Sza/8/2015, ktoré sa týkalo konfliktu v

Sýrii alebo rozhodnutia sp. zn. 10Szak/11/2016 zo dňa 17.10.2016, ktoré sa týkalo maloletých detí s
matkou, kde nebola určená krajina vyhostenia. Takáto argumentácia právneho zástupcu žalobcu logicky
nemôže prispieť k dôvodnosti správnej žaloby.

7. Správny súd vychádzal z informácie, na ktorú ako jedinú poukázal právny zástupca žalobcu, t.j. z

informácie zistenej z internetovej stránky Ministerstva zahraničných vecí SR, avšak je potrebné upriamiť
pozornosť na fakt, že zástupca žalobcu vychádza z informácie, že nie je vhodné, či dokonca bezpečné
cestovať do B. ako turista. Uvedené však nemožno aplikovať na osoby, ktoré z danej krajiny pochádzajú.
Na túto skutočnosť poukázal aj žalovaný správny orgán vo svojom vyjadrení zo dňa 18.01.2022, kde
v tejto súvislosti uvádza: „Žalovanému je samozrejme známy fakt, že sa na území B. nachádzajú

oblasti, ktoré môžu predstavovať bezpečnostné riziko, avšak uvedené, by teda bolo možné uplatniť
kdekoľvek na svete, a tým pádom, by celá návratová procedúra strácala zmysel a opodstatnenie.“
Takejto argumentácii nemožno nič vytknúť, a to aj v kontexte ďalej zistených faktov žalovaným, keď
uviedol odkaz na internetovú stránku, že B. je krajina, do ktorej sa organizujú poznávacie zájazdy. V
tejto súvislosti správny súd uviedol, že sa v plnej miere stotožnil s názorom žalovaného, ktorý vo svojom

vyjadrení k správnej žalobe okrem iného uviedol, že: „to, že sa žalobca do B. vrátiť nechce, neznamená,
že sa do B. vrátiť nemôže z dôvodu bezpečnosti.“

8. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd konštatoval, že preskúmavané rozhodnutie
žalovaného, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov,

návratovou smernicou, Správnym poriadkom, ako i medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských
práv. Žalovaný pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav veci v súlade s ustanovením § 32
Správneho poriadku, odôvodnenie rozhodnutia je dostatočne zrozumiteľné, obsahuje všetky zákonom
požadované náležitosti podľa ustanovenia § 47 Správneho poriadku, ako aj uvedenie skutočností, ktoré
boli podkladom pre vydanie rozhodnutia a je z neho zrejmé, akými úvahami sa žalovaný pri hodnotení

dôkazov riadil, a ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov. Správny súd preto dospel
k záveru, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného nedošlo k porušeniu zákona a chránených
záujmov žalobcu, a preto podľa § 229 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len S.s.p.)
žalobu ako nedôvodnú zamietol.

9. O nároku na náhradu trov konania rozhodol krajský súd podľa § 167 S.s.p. tak, že účastníkom nárok
na náhradu trov konania nepriznal.

III.
Konanie na kasačnom súde

10. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodov
uvedených v § 440 ods. 1 písm. g), písm. h) S.s.p., v ktorej navrhol kasačnému súdu, aby napadnutýrozsudok krajského súdu zmenil tak, že zruší rozhodnutie žalovaného a nariadi, aby bol sťažovateľ
prepustený zo zaistenia.

11. Sťažovateľ namietal, že v konaní pred krajským súdom dôkazmi poukázal na skutočnosť, že v
krajine jeho pôvodu B., kam má byť sťažovateľ vyhostený, je zlá bezpečnostná situácia. Žalovaný síce
za zákonný účel zaistenia stanovil § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, no v odôvodnení
nezaujal absolútne žiadne stanovisko k prípustnosti či reálnej schopnosti zariadenia pre cudzincov
zrealizovať výkon rozhodnutia o jeho vyhostení vzhľadom na bezpečnostnú situáciu v B..

12. Sťažovateľ ďalej namietal, že žalovaný nevykonal žiadne dokazovanie o bezpečnostnej situácii v B.
ani nijako neskúmal prekážky vyhostenia v zmysle § 81 zákona o pobyte cudzincov a čl. 3 Dohovoru.
Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že žalovaný si nezabezpečil žiadne informácie či správy o
bezpečnostnej situácii v B., prípadne iné dôkazy, aby bolo možné dospieť k záveru o neexistencii rizika
utrpenia vážnej ujmy sťažovateľovi.

13. V prejedávanej veci je podľa názoru sťažovateľa nepochybné, že celé zisťovanie skutkového stavu
- skúmanie prekážok vyhostenia a bezpečnostnej situácie v B. sa v konaní pred správnym orgánom
vôbec neudialo, ale sa presunulo, resp. začalo až v štádiu súdneho preskúmavacieho konania, ktoré
však nemá byť pokračovaním správneho konania a dodatočným dopĺňaním odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia žalovaného.

14. Sťažovateľ trvá na tom, že jeho zaistenie je neúčelné a v rozpore s čl. 5 ods.1 písm. f) a
čl. 3 Európskeho dohovoru, pretože jeho vyhostenie do B. za súčasnej bezpečnostnej situácie nie
je prípustné. Na podporu svojich tvrdení sťažovateľ poukázal na judikatúru kasačného súdu ako aj

ústavného súdu.

15. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že sťažovateľ neuviedol žiadne nové dôvody,
pre ktoré by žalovaný nadobudol presvedčenie, že pochybil v rozhodovaní vo veci. Žalovaný má za to,
že predmetné predĺženie zaistenia sťažovateľa je vecne správne, účelné a v každej časti aj dostatočne

odôvodnené a nie je v rozpore s Ústavou SR, zákonmi SR ani Európskym dohovorom, a preto navrhol
kasačnému súdu, aby kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol a sťažovateľa ponechal v zaistení.

IV.
Právny názor kasačného súdu

16. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2
S.s.p.) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť
kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť
podal sťažovateľ v skrátenej lehote včas [§ 443 ods. 2 písm. b) S.s.p.] s prihliadnutím na neformálnosť

posudzovania kasačnej sťažnosti (§ 453 ods. 2 v spojení s § 206 ods. 3 S.s.p.) preskúmal napadnutý
rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods.
9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

17. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol

zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republiky. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 21. marca 2022 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods.
1 S.s.p.).

18. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho

príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

19. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov môže byť štátny príslušník tretej krajiny zaistený na
čas nevyhnutne potrebný, najviac na 6 mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia
opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie

presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon
administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon
predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu
zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvarrozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty
zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi
alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.

20. Podľa § 89 ods. 1 zákon o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho
vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a)
hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.

21. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý čas
zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

22. Podľa § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) je správny orgán
povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre
rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

23. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

24. Podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý, kto bol
pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by
súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie
slobody nezákonné.

25. Predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok krajského súdu, ktorým zamietol žalobu, ktorou sa
sťažovateľ domáhal ochrany svojich práv proti rozhodnutiu žalovaného o predĺžení zaistenia podľa §
88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, a preto kasačný súd preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj
konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie

žalovaného, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľa sú spôsobilé spochybniť vecnú
správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

26. V preskúmavanom rozhodnutí žalovaný rozhodol o predĺžení zaistenia sťažovateľa, zaisteného
na základe rozhodnutia č. PPZ-HCP-BA5-295-013/2021-AV zo dňa 28.10.2021 na účel výkonu

administratívneho vyhostenia podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, na čas nevyhnutne
potrebný, najviac však do dňa 28.4.2022.

27. Sťažovateľ svoju argumentáciu oprel o to, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci,
nezaoberal sa otázkou vyhostiteľnosti sťažovateľa ako základného predpokladu pre jeho zaistenie,

pričom jeho vyhostenie do krajiny pôvodu nie je možné s poukazom na zlú bezpečnostnú situáciu v
B., ktorú podložil informáciou Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR o cestovnom
odporúčaní do tejto krajiny.
28. Z administratívneho spisu vyplýva, že sťažovateľ vo vyjadrení v konaní vo veci administratívneho
vyhostenia (Zápisnica o podaní vyjadrenia č. PPZ-HCP-BA5-295-012/2021-AV z 28.10.2021) za

prítomnosti tlmočníka nezapísaného v zozname znalcov a tlmočníkov vedenom na Ministerstve
spravodlivosti Slovenskej republiky z jazyka punjabi do jazyka slovenského a opačne, uviedol, že
z krajiny pôvodu odišiel z ekonomických dôvodov, jeho cieľovou krajinou bolo Rakúsko, kam by aj
pokračoval v prípade prepustenia. Vo vzťahu k svojej krajine pôvodu uviedol, že mu v nej nehrozí
žiadne prenasledovanie z azylových dôvodov, rovnako ani mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce

zaobchádzanie alebo trest. Vo vyjadrení v konaní o predĺžení zaistenia sťažovateľ nevyužil možnosť
vyjadriť sa k podkladu pre rozhodnutie, k spôsobu jeho zistenia a nenavrhol jeho doplnenie (Zápisnica
o podaní vyjadrenia č. PPZ-HCP-BA5-295-026/2021-AV z 26.11.2021).

29. Kasačný súd považuje argumentáciu sťažovateľa o nevyhostiteľnosti sťažovateľa do krajiny pôvodu

z dôvodu zlej bezpečnostnej situácie v B. a neúčelnosti jeho zaistenia v rozpore s čl. 5 písm. f) Dohovoru
za nedôvodnú a stotožňuje sa s právnym posúdením krajského súdu, ktorý prekážky vyhostenia
sťažovateľa do B. nenašiel. Dôkazy o zlej bezpečnostnej situácií v B., ktorú predložil v konaní pred
súdom sa týkajú cestovateľského odporúčania vo vzťahu k turistom prichádzajúcim do tejto krajiny, ktoréupozorňuje na oblasti so zlou bezpečnostnou situáciou a varuje pred možnými únosmi cudzincov v tejto
krajine. Tieto závery však nie je možné aplikovať na prípad sťažovateľa, ktorý z tejto krajiny pochádza.
Kasačný súd zdôrazňuje, že z vyjadrení sťažovateľa tak v konaní o administratívnom vyhostení, ako ani

v konaní o predĺžení zaistenia nevyplýva, že pociťuje obavy z bezpečnostnej situácie v krajine pôvodu.
Svoju cestu odôvodnil ekonomickými dôvodmi, jeho cieľovou krajinou bolo Rakúsko, kam by aj v ceste
pokračoval, ak by nedošlo k jeho zaisteniu. Počas jeho pobytu v zaistení nepožiadal o žiadnu formu
medzinárodnej ochrany ako na území Slovenskej republiky, tak ani v inom štáte, ktorými sťažovateľ
prechádzal a ktoré by bolo možné považovať za prvú bezpečnú krajinu.

30. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí uviedol dôvod predĺženia zaistenia, ktorým je proces
readmisie a vydanie cestovného dokladu. Obsah odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia tvorí aj
opis úkonov, ktoré vykonal žalovaný v spolupráci s ďalšími správnymi orgánmi. Zaistenie predĺžil
na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 28.04.2022, pričom táto doba zaistenia po sčítaní s
predchádzajúcou dobou zaistenia, neprekročila zákonom povolenú maximálnu dobu zaistenia podľa §

88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov.

31. Zaistenie cudzinca, ako vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sza/8/2016 zo dňa
30.03.2016, znamená obmedzenie alebo v závislosti na povahe, dĺžke, dôsledkoch a spôsobe zaistenia
dokonca zbavenie jeho osobnej slobody. Ide teda o veľmi citeľný zásah do jedného z najvýznamnejších

práv jednotlivca. Takýto zásah môže byť prípustný len za prísne vymedzených podmienok definovaných
nielen zákonom o pobyte cudzincov, ale predovšetkým ústavným poriadkom SR. Krajnej povahy tohto
inštitútu si bol napokon vedomý aj zákonodarca, a preto ustanovením § 88 ods. 4 zákona o pobyte
cudzincov (nadväzujúcim na obdobnú úpravu v článku 15 ods. 6 návratovej smernice) striktne obmedzil
dobu, po ktorú je možné cudzinca obmedziť na slobode najviac na šesť mesiacov, respektíve ak

možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia
štátneho príslušníka tretej krajiny alebo výkon trestu vyhostenia sa tento výkon predĺži z dôvodu, že
štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad
nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to
aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie

presiahnuť 12 mesiacov. Preto pokiaľ žalovaný rozhodol o predĺžení doby zaistenia tak, ako je uvedené
vo výroku jeho rozhodnutia, táto doba neprekročila po sčítaní doby zaistenia zákonom povolenú
maximálnu dobu zaistenia, pričom takýto postup odôvodnil úkonmi na zabezpečenie procesu readmisie
a vydania cestovného dokladu, rozhodol v súlade so zákonom.

32. Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
kasačný súd uvádza, že rozhodnutia na ktoré poukazuje sťažovateľ sa týkali rozdielnej skutkovej a
právnej situácie, preto tieto závery nie je možné použiť na prípad sťažovateľa. Kasačný súd preto
považuje túto námietku za bezpredmetnú.

33. Kasačný súd po preskúmaní spisového materiálu krajského súdu, ktorého súčasťou je aj
administratívny spis žalovaného dospel k záveru, že kasačné námietky sťažovateľa týkajúce sa
nesprávneho posúdenia krajského súdu a odklon krajského súdu od ustálenej praxe kasačného súdu
neboli dôvodné a nespochybnili vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu a zákonnosť
rozhodnutia žalovaného. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 S.s.p. ako nedôvodnú

zamietol.

34. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že sťažovateľovi, ktorý
v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 S. s. p. a analogicky podľa § 167
ods. 1 S.s.p.) a rovnako aj žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal v súlade s § 467 ods. 1 S.s.p.

a analogicky podľa § 168 S.s.p.

35. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.