Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. marec 2022

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 10Sžfk/66/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8019200189
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 03. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašiková

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2022:8019200189.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky

Valašikovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Mališovej
a prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD., v právnej veci žalobcu: LEGATOs Recovery k.s. (pôvodne
PERSPECTA Recovery, k.s.), Mierová 650/56, 821 05 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 47 256
184, správca konkurznej podstaty úpadcu: ST OMEGA s.r.o. v konkurze Nám. gen. Štefánika 3, 064
01 Stará Ľubovňa, IČO: 31 702 791, proti žalovanému (sťažovateľovi): Daňový úrad Prešov, pobočka
Stará Ľubovňa, Prešovská 1, 064 01 Stará Ľubovňa, o preskúmanie zákonnosti oznámenia žalovaného
o použití nadmerného odpočtu zo dňa 07.01.2019, pod č. 100042846/2019, v konaní o kasačnej

sťažnosti žalovaného proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k. 6S/14/2019-103 zo
dňa 28.11.2019, takto

r o z h o d o l :

Kasačnú sťažnosť sťažovateľa z a m i e t a.

Žalobcovi sa p r i z n á v a právo na úplnú náhradu trov kasačného konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie pred správnym súdom

1. Napadnutým rozsudkom č.k. 6S/14/2019-103 zo dňa 28.11.2019 Krajský súd v Prešove (ďalej aj
„krajský súd“ alebo „správny súd“) rozhodol tak, že zrušil oznámenie žalovaného o použití nadmerného
odpočtu zo dňa 07.01.2019, pod č. 100042846/2019 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
Žalobcovi priznal právo na úplnú náhradu trov konania.

2. V odôvodnení rozsudku správny súd konštatoval, že opatrenie je spôsobilým predmetom súdneho
prieskumu, pretože pri kompenzácii vykonávanej správcom dane sú nepochybne dotknuté práva

daňového subjektu, keďže dochádza k zmene výšky daňového nedoplatku vyplývajúceho z predpisov
hmotného práva.

3. Pokiaľ ide o moment vzniku pohľadávok v predmetnej veci, správny súd konštatoval, že pohľadávka
daňového úradu nesporne vznikla po vyhlásení konkurzu, keďže rozhodnutie o správnom (daňovom)
delikte zo dňa 04.12.2017 č. 102499542/2017 nadobudlo právoplatnosť v spojení s rozhodnutím
Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky zo dňa 26.02.2018 č. 100444409/2018 dňa 05.03.2018 -

až k tomuto dňu vznikla pohľadávka správcu dane, t.j. po vyhlásení konkurzu (január 2016). Rovnako
tak aj nadmerný odpočet zo dňa 28.12.2018 v sume 287,02 eura za zdaňovacie obdobie október 2018
ako pohľadávka žalobcu voči správcovi dane vznikla po vyhlásení konkurzu.4. Žalobnú námietku o neprípustnosti započítania týchto pohľadávok správny súd vyhodnotil ako
dôvodnú. Skonštatoval, že každá pohľadávka daňového úradu musí byť v konkurze prihlásená
predpísaným spôsobom, a to buď postupom podľa § 28 ods. 1 a nasl. alebo postupom podľa § 87 ods.

7 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „ZKR“) a až po jej prihlásení môže
daňový úrad ako veriteľ pohľadávku započítať proti záväzkom, ktoré má voči úpadcovi. Pokiaľ by tak aj
urobil, nemohlo by však dôjsť k započítaniu mimozmluvných sankcií, ktorých uspokojovanie v konkurze
je zákonom vylúčené.

5. V tomto smere správny súd poukázal aj na právne závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžf 24/2010 zo dňa 15.02.2011, ktorý uviedol: „Skutočnosť, že
je správcovi konkurznej podstaty ako daňovému subjektu doručené rozhodnutie o uložení pokuty,
nemožno stotožňovať s prihlásením daňovej pohľadávky v konkurze, prípadne uplatnením pohľadávky
proti podstate správcom dane v priebehu konkurzného konania. Jedná sa o procesný úkon oznámenia
obsahu rozhodnutia jeho doručením so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami v rámci procesu

daňového konania, t.j. začatia plynutia lehoty na podanie opravného prostriedku, prípadne splatnosti
rozhodnutím uloženej povinnosti. Vzhľadom k tomu, že takto uložená sankcia je vylúčená z uspokojenia
z majetku úpadcu tvoriaceho konkurznú podstatu, je možné takúto pohľadávku považovať za
nevymožiteľnú v rámci konkurzného konania. Zaplatenia takejto pohľadávky sa môže konkurzný veriteľ,
teda správca dane, domáhať po skončení konkurzného konania a to aj výkonom daňovej exekúcie v

prípade, že po skončení konkurzu zostane úpadcovi majetok.“.

6. Správny súd s poukazom na závery rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.
4Sžf/24/2010zodňa15.02.2011dospelkzáveru,žežalovanýsvojupohľadávkunadaňovomnedoplatku
riadne v konkurze neprihlásil a ak by tak aj bol urobil, nemohlo by dôjsť k započítaniu mimozmluvných

sankcií, ktoré sú v zmysle § 100 ods. 2 písm. c/ ZKR z uspokojenia v konkurze vylúčené. Poukázal
na to, že aj odborná literatúra za typickú mimozmluvnú pokutu považuje všetky sankcie vyplývajúce z
predpisov verejného práva, najmä pokuty za priestupky a správne delikty.

II.

Kasačná sťažnosť žalovaného, vyjadrenie žalobcu

7. Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný včas kasačnú sťažnosť (ďalej aj ako „sťažovateľ“) z
dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „SSP“) a navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie.

8. Nesúhlasil so záverom správneho súdu, že daňový úrad pohľadávku neprihlásil, resp. neuplatnil u
správcu konkurznej podstaty. Uviedol, že ju uplatnil v konkurznom konaní v zmysle § 87 ods. 7 ZKR
ako pohľadávku proti podstate. Zopakoval, že pohľadávku proti podstate je možné uplatniť napríklad aj
rozhodnutím správcu dane a následným rozhodnutím odvolacieho orgánu v prípade podania odvolania.

Za podstatné považoval, že bolo rozhodnutie správcovi v konkurznom konaní doručené.

9. Keďže pohľadávka bola podľa sťažovateľa riadne uplatnená u správcu konkurznej podstaty a nejde
o pohľadávku vylúčenú z uspokojenia vzhľadom na § 2 písm. b/ zákona č. 563/2009 Z.z. o správe
daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Daňový poriadok“), mal

sťažovateľ za to, že si ju mohol započítať proti záväzkom, ktoré má voči úpadcovi. Z tohto dôvodu nie
je možné podľa sťažovateľa ani tvrdiť, že by sťažovateľ porušil § 44 ods. 3 a 4 ZKR, pretože v danom
prípade ide o pohľadávku proti podstate a tá sa vzhľadom na § 28 ods. 1 ZKR v konkurze neuplatňuje
prihláškou.

10. Sťažovateľ ďalej poukázal na § 87 ods. 8 ZKR, podľa ktorého ak správca neuznáva právny dôvod
alebovýškupohľadávkyprotipodstate,bezzbytočnéhoodkladuvyzveveriteľa,abysanajneskôrvlehote
15 dní od doručenia výzvy žalobou podanou voči správcovi domáhal určenia právneho dôvodu alebo
výšky pohľadávky proti podstate, s poučením o následkoch zmeškania tejto lehoty. V danom prípade
však správca v konkurznom konaní nevyzval žalovaného na podanie žaloby o určenie právneho dôvodu

alebo výšky pohľadávky proti podstate, pretože by neuznal právny dôvod alebo výšku pohľadávky. To
podľa sťažovateľa svedčí o tom, že správca konkurznej podstaty uznal právny dôvod i výšku pohľadávky
proti podstate.11. K záveru správneho súdu o nemožnosti započítania mimozmluvných sankcií, ktorých uspokojenie v
konkurze je zákonom vylúčené, sťažovateľ uviedol, že daňou sa podľa § 2 písm. b/ Daňového poriadku
rozumie daň podľa osobitných predpisov, vrátane úroku z omeškania, úroku a pokuty podľa tohto zákona

alebo osobitných predpisov. Daňovým nedoplatkom je v zmysle § 2 písm. f/ Daňového poriadku dlžná
suma dane po lehote splatnosti. Sťažovateľ tiež poukázal na § 158 ods. 1 Daňového poriadku, podľa
ktorého sa na účely konkurzu a reštrukturalizácie považuje daňový nedoplatok za pohľadávku. Z toho
vyvodil, že nakoľko sa pokuta považuje za daň, nejde o zmluvnú ani o mimozmluvnú sankciu, ktorá by
bola vylúčená z uspokojenia podľa § 100 ods. 2 písm. c/ ZKR.

12. Žalobca v písomnom vyjadrení doručenom súdu dňa 17.03.2020 navrhol kasačnú sťažnosť
zamietnuť. Uviedol, že názor sťažovateľa o uznaní pohľadávky vyplývajúcej z rozhodnutia o uložení
pokuty pre absenciu popierajúceho úkonu zo strany správcu konkurznej podstaty nemá oporu v zákone
o konkurze a reštrukturalizácii. Z rozhodnutia o uložení pokuty podľa jeho názoru nevyplýva žiadna
vôľa na uplatnenie pohľadávky v konkurze, navyše rozhodnutie nebolo v čase doručenia do rúk

žalobcu právoplatné ani vykonateľné. Okrem toho, sťažovateľ bol v odvolaní proti tomuto rozhodnutiu
informovaný o tom, že správca konkurznej podstaty považuje pohľadávku za vylúčenú z uspokojenia
v zmysle § 100 ods. 2 písm. c/ ZKR ako mimozmluvnú sankciu. Postup podľa § 87 ods. 8 ZKR preto
nebol dôvodný.

13. Podľa žalobcu samotná skutočnosť, že sťažovateľ pokutu považuje za daň, nemení jej sankčný
charakter a povahu pokuty. Preto je ako pohľadávka na mimozmluvnej sankcii so vznikom po vyhlásení
konkurzu z uspokojenia vylúčená zo zákona, teda bez ohľadu na to, či si ju veriteľ uplatnil alebo nie, a
či bol veriteľ o neuznaní pohľadávky informovaný alebo nie.

14. Na základe uvedeného mal žalobca za to, že rozhodnutie správneho súdu bolo vecne i právne
správne, preto žalobca navrhol kasačnému súdu, aby sťažnosť sťažovateľa zamietol ako nedôvodnú a
žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

III.

Konanie na kasačnom súde, stručný obsah administratívneho spisu

15. Prejednávaná vec bola dňa 02.11.2020 predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky ako
súdu príslušnému na konanie a rozhodnutie podľa právnej úpravy účinnej k danému dňu. Na Najvyššom
súde Slovenskej republiky bola vec náhodným výberom pridelená na rozhodnutie senátu 10S - sp. zn.:

10Sžfk/66/2020 S účinnosťou ku dňu 01.08.2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov) začal svoju právomoc vykonávať Najvyšší správny súd
Slovenskej republiky, pričom k tomuto dňu prešiel z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší
správny súd Slovenskej republiky výkon súdnictva vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.08.2021 daná
právomoc Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej

republiky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov). Prejednávaná vec bola preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety náhodným
výberom pridelená na rozhodnutie kasačnému senátu 4S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republiky, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia pod pôvodnou spisovou
značkou.

16. Pred rozhodnutím vo veci samej sa kasačný súd oboznámil s obsahom administratívneho spisu, z
ktorého poukazuje na nasledovné relevantné skutkové a právne okolnosti:
Rozhodnutím Okresného súdu Prešov sp .zn.: 2R/1/2015 zo dňa 08.01.2016
bol na majetok dlžníka ST OMEGA s.r.o., so sídlom Nám. gen. Štefánika 3, 064 01 Stará Ľubovňa

(žalobcu ako úpadcu) vyhlásený konkurz.
Dňa 07.01.2019 bolo vydané pod č. 100042846/2019 oznámenie o použití nadmerného odpočtu, v
ktorom žalovaný oznámil, že v zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 a 7 Daňového poriadku nadmerný
odpočet, ktorý vznikol na dani z pridanej hodnoty dňa 28.12.2018 vo výške 287,02 eura za zdaňovacie
obdobie október 2018 sa použije na čiastočnú úhradu daňového nedoplatku na dani z pridanej

hodnoty vo výške 287,02 eura za zdaňovacie obdobie máj 2011 splatného 20.03.2018, t.j. nedoplatku
vzniknutého po vyhlásení konkurzu vyplývajúceho z rozhodnutia č.102499542/2017 zo dňa 04.12.2017.
Uvedené oznámenie bolo žalobcovi doručené dňa 09.01.2019.Dňa 15.07.2015 pod č. 1160127/2015 vydal žalovaný dodatočný platobný výmer, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 14.03.2016, ktorým žalobcovi nepriznal nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie máj 2011 v sume 501.396,69 eura a určil vlastnú daňovú povinnosť v sume

326.946,02eurasrozdielomdanenaúhraduvsume326.946,02eurazazdaňovacieobdobiemáj2011a
zaviazal žalobcu na zaplatenie do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto dodatočného platobného výmeru
na účet žalovaného. Rozhodnutím odvolacieho orgánu - Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky
pod č. 230183/2016 zo dňa 04.03.2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 14.03.2016 a vykonateľnosť
dňa 30.03.2016, bolo citované rozhodnutie žalovaného v odvolacom konaní potvrdené.

IV.
Právne predpisy a právne názory kasačného súdu

17. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky preskúmal rozsudok správneho súdu v medziach
sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c/, ods. 2 SSP), pričom po zistení, že kasačná

sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a/ SSP)
a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 a ods. 2 SSP), vo
veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel
k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná, a preto ju podľa § 461 SSP zamietol.

18. Podľa § 2 písm. b/ Daňového poriadku, na účely tohto zákona sa rozumie b/ daňou daň podľa
osobitných predpisov vrátane úroku z omeškania, úroku a pokuty podľa tohto zákona alebo osobitných
predpisov, miestny poplatok za komunálne odpady a drobné stavebné odpady podľa osobitného
predpisu a miestny poplatok za rozvoj podľa osobitného predpisu.

19. Podľa § 2 písm. e/ Daňového poriadku, na účely tohto zákona sa rozumie e/ daňovou pohľadávkou
pohľadávka správcu dane na dani do lehoty splatnosti dane, ak tento zákon neustanovuje inak.

20. Podľa § 100 ods. 2 písm. c/ ZKR, z uspokojenia v konkurze sú vylúčené
aj c/ mimozmluvné alebo zmluvné sankcie postihujúce majetok úpadcu, ak nárok na ne vznikol, boli

uložené alebo prirástli po vyhlásení konkurzu.

21. Podľa § 54 ods. 1 ZKR, proti pohľadávke, ktorá vznikla úpadcovi po vyhlásení konkurzu, nie je
možné započítať pohľadávku, ktorá vznikla voči úpadcovi pred vyhlásením konkurzu; to isté platí aj pre
podmienené pohľadávky, ktoré sa v konkurze uplatňujú prihláškou.

22. Podľa § 54 ods. 2 ZKR, pohľadávku neprihlásenú spôsobom ustanoveným týmto zákonom,
prihlásenú pohľadávku nadobudnutú prevodom alebo prechodom po vyhlásení konkurzu a pohľadávku
nadobudnutú na základe odporovateľného právneho úkonu
nie je možné započítať proti žiadnej úpadcovej pohľadávke.

23. Podľa § 44 ods. 1 ZKR, oprávnenie úpadcu nakladať s majetkom podliehajúcim konkurzu a
oprávnenie konať za úpadcu vo veciach týkajúcich sa tohto majetku, vyhlásením konkurzu prechádza
na správcu; správca pritom koná v mene a na účet úpadcu.

24. Podľa § 63 ods. 1 Daňového poriadku, ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona
alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak
tento zákon neustanovuje inak.

25. Podľa § 44 ods. 3 ZKR, pohľadávky podliehajúce konkurzu sú ich dlžníci počas konkurzu povinní

plniť správcovi. Ak dlžník napriek tomu splní svoj záväzok inej osobe ako správcovi, záväzok dlžníka
týmto splnením nezaniká, ibaže sa plnenie dostane správcovi.

26. Podľa § 44 ods. 4 ZKR, ak tento zákon neustanovuje inak, pohľadávku, ktorá sa v konkurze
uplatňuje prihláškou, nie je možné počas konkurzu uspokojiť z majetku podliehajúceho konkurzu inak

ako rozvrhom výťažku zo speňaženia tohto majetku.

27. Podľa § 28 ods. 1 ZKR, pohľadávka, ktorá nie je pohľadávkou proti podstate, sa v konkurze uplatňuje
prihláškou.28. Podľa § 87 ods. 7 ZKR, pohľadávky proti podstate sa uplatňujú u správcu. Na požiadanie správca
oznámi veriteľovi, či uznáva právny dôvod a výšku jeho pohľadávky proti podstate, vrátane poradia.

29. Podľa § 87 ods. 8 ZKR, ak správca neuznáva právny dôvod alebo výšku pohľadávky proti podstate,
bez zbytočného odkladu vyzve veriteľa, aby sa najneskôr v lehote 15 dní od doručenia výzvy žalobou
podanou voči správcovi domáhal, aby súd určil právny dôvod alebo výšku pohľadávky proti podstate
s poučením o následkoch zmeškania tejto lehoty. Ak veriteľ žalobu včas nepodá, na pohľadávku proti

podstate sa v rozsahu, v ktorom ju správca neuznal, v konkurze neprihliada. Ak sa už o právnom
dôvode alebo výške pohľadávky proti podstate právoplatne rozhodlo po vyhlásení konkurzu, o určení jej
právneho dôvodu alebo výšky už nie je možné rozhodovať podľa tohto ustanovenia.

30. V kasačnom konaní sťažovateľ namietal otázku spornosti prihlásenia pohľadávky. Pokiaľ ide o
posúdenie otázky, či bola pohľadávka sťažovateľa vyplývajúca z rozhodnutia o pokute riadne uplatnená

v konkurznom konaní ako pohľadávka proti podstate, kasačný súd považuje právny názor krajského
súdu za zákonný a správny.

31. Je nesporným faktom, že sťažovateľ doručil správcovi konkurznej podstaty úpadcu prvostupňové
i odvolacie rozhodnutie vo veci uloženia pokuty. Kasačný súd sa však stotožňuje so správnym súdom

v tom, že doručenie týchto rozhodnutí správcovi ako subjektu oprávnenému podľa zákona o konkurze
konať za úpadcu (v zmysle § 44 ods. 1 ZKR) je len procesným úkonom, ktorým sa plní povinnosť
orgánu správy daní podľa § 63 ods. 1 Daňového poriadku oboznámiť daňový subjekt s rozhodnutím,
ktorým sa mu ukladá povinnosť. Ak by sa tieto rozhodnutia nedostali do dispozície ich adresáta, neboli
by záväzné a nespôsobovali by zamýšľané právne následky. S ich doručením sa spájajú následky vo

forme ich právoplatnosti a vykonateľnosti, resp. možnosti uplatnenia opravných prostriedkov. Doručenie
rozhodnutia o uložení pokuty správcovi konkurznej podstaty však bez ďalšieho úkonu nemožno
interpretovať ako uplatnenie pohľadávky proti podstate v zmysle § 87 ods. 7 ZKR. Najvyšší správny
súd SR sa preto nemohol stotožniť s kasačnou argumentáciou sťažovateľa, ktorý má za to, že jeho
pohľadávka bola u správcu riadne uplatnená už len tým, že rozhodnutia, z ktorých pohľadávka vznikla,

boli doručené správcovi žalobcu.

32. Samotné doručenie rozhodnutí správnych orgánov (žalovaného a Finančného riaditeľstva
Slovenskej republiky) subjektu oprávnenému konať ex lege v mene žalobcu ako úpadcu (správcovi
konkurznej podstaty) podľa § 44 ods. 1 ZKR v spojení s § 63 ods. 1 Daňového poriadku, avšak bez

akéhokoľvek dodatočného formálneho prejavu vôle zo strany sťažovateľa (veriteľa), aby predmetná
pokuta bola pojatá do zoznamu pohľadávok v konkurznom konaní žalobcu, je podľa názoru kasačného
súdu potrebné považovať len za procesné doručenie rozhodnutia/rozhodnutí zástupcovi účastníka
konania, nie za kvalifikované uplatnenie pohľadávky u správcu konkurznej podstaty. Kasačný súd si
je vedomý skutočnosti, že pri pohľadávkach proti podstate sa neuplatňuje formálny postup podávania

prihlášok, avšak uvedené neznamená, že pohľadávka proti podstate sa považuje za uplatnenú len
vlastným doručením listiny preukazujúcej právny dôvod, príp. výšku predmetnej pohľadávky správcovi.
Uvedené platí o to viac, ak sa toto doručenie realizuje v čase, kedy je už správca konkurznej podstaty
subjektom oprávneným konať v mene žalobcu v daňovom konaní, v ktorom sú tieto rozhodnutia vydané.
Najvyšší správny súd v tomto zmysle rozlišuje medzi postavením správcu konkurznej podstaty (ako

subjektu konajúceho za žalobcu - úpadcu v daňovom konaní) a správcom konkurznej podstaty ako
subjektu zabezpečujúceho samotný konkurz žalobcu - úpadcu. Analogicky tomuto je preto potrebné
rozlišovať aj postavenie sťažovateľa, ktorý v jednom z týchto právnych vzťahov vystupuje ako správny
orgán(ukladaniepokutyvdaňovomkonaní),t.j.ideovrchnostenskýverejnoprávnyvzťah(správnyorgán
doručuje konštitutívne individuálne správne akty účastníkovi konania, resp. jeho zástupcovi), pričom v

druhom prípade (uplatňovanie pohľadávky) sťažovateľ takéto postavenie nemá a vystupuje fakticky ako
veriteľ žalobcu (úpadcu).

33. Naviac, ani z postupu správcu konkurznej podstaty v danej súvislosti nemohol sťažovateľ rozumne
predpokladať, že tento uznáva predmetnú pohľadávku čo do jej právneho dôvodu i výšky, keďže v

odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu dal správca najavo, že pohľadávku z titulu jej sankčnej
povahy nemožno v konkurze uspokojiť. Za tejto situácie by bolo od sťažovateľa, naopak, rozumné
očakávať, že požiada správcu o oznámenie, či uznáva právny dôvod a výšku jeho pohľadávky proti
podstate (§ 87 ods. 7 druhá veta ZKR). Z uvedených dôvodov je i kasačný súd toho názoru, žezapočítaniu pohľadávok bráni v zmysle § 54 ods. 2 ZKR skutočnosť, že pohľadávka sťažovateľa nebola
v konkurznom konaní prihlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon o konkurze a reštrukturalizácii.

34. Podľa názoru Najvyššieho správneho súdu z vyššie uvedených dôvodov preto neobstojí argument
sťažovateľa prezentovaný v kasačnej sťažnosti, podľa ktorého sa uplatnenie pohľadávky sťažovateľa
má vnímať ako riadne realizované z dôvodu, že na základe doručených rozhodnutí správca žalobcu
nevyzval sťažovateľa (ako veriteľa), aby tento v lehote 15 dní odo dňa doručenia výzvy podal na
súd návrh smerujúci k určeniu právneho dôvodu a výšky pohľadávky. Toto tvrdenie sťažovateľa by

bolo opodstatnené, keby uplatnenie pohľadávky sťažovateľ uskutočnil, čo sa však nestalo. Ak totiž
pohľadávka uplatnená nebola (k tomu pozri odseky tohto odôvodnenia vyššie), resp. správca žalobcu
nebol veriteľom (sťažovateľom)požiadaný o doručenie oznámenia o uznaní pohľadávky a jej poradia,
nemôže, logicky, sťažovateľ neexistenciu tohto oznámenia použiť ako argument dokazujúci údajne
riadne uplatnenie a následnú akceptáciu tejto pohľadávky správcom žalobcu. Aj túto kasačnú námietku
sťažovateľa preto Najvyšší správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú.

35. K námietke nezapočítateľnosti, kasačný súd udáva, že sa stotožnil so správnym súdom aj vo
vyhodnotení otázky sankčnej povahy pokuty uloženej úpadcovi vo výške 82.834,20 eura podľa § 155
ods.1písm.f/bod4vnadväznostina§165eods.2Daňovéhoporiadku(vzneníúčinnomdo31.12.2015)
za správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. g/ Daňového poriadku na tom skutkovom základe, že

si uplatnil nadmerný odpočet dane za zdaňovacie obdobie november 2011 vo výške, ktorá je vyššia
ako nárok, ktorý si mal právo uplatniť podľa zákona o DPH. Za neopodstatnenú považoval kasačný
súd argumentáciu sťažovateľa smerujúcu k tomu, že nakoľko sa za daň považuje aj pokuta a splatná
daň je daňovým nedoplatkom (§ 2 písm. b/, e/ Daňového poriadku), s ktorým sa na účely konkurzu a
reštrukturalizácie nakladá ako s pohľadávkou (§ 158 ods. 1 Daňového poriadku), nie je uložená pokuta

sankciou, ale daňou, ktorá z uspokojenia v konkurze vylúčená nie je.

36. Na tomto mieste treba poukázať na skutočnosť, že ustanovenia zákona o konkurze a
reštrukturalizácii, podľa ktorých správca dane po vyhlásení konkurzu postupuje (§ 158 ods. 5 Daňového
poriadku),aktorésúvpomerešpeciality(majúprednosť)vovzťahukustanoveniamDaňovéhoporiadku,

osobitne vymedzujú okruh pohľadávok (vrátane daňových nedoplatkov), ktoré sú z uspokojenia v
konkurze vzhľadom na svoju povahu vylúčené (§ 100 ZKR). Jednou z kategórií pohľadávok takto
vylúčených z uspokojenia v konkurze sú pohľadávky na zmluvných a mimozmluvných sankciách
uložených po vyhlásení konkurzu (§ 100 ods. 2 písm. c) ZKR), pričom rozhodujúcou pre toto vylúčenie je
sankčná povaha pohľadávky. Fakt, že aj pokuta uložená podľa ustanovení Daňového poriadku je daňou

a v konkurze sa na ňu hľadí ako na pohľadávku, nemení jej sankčný charakter, ktorý je pri aplikácii §
100 ods. 2 písm. c/ ZKR rozhodujúci.

37. Kasačný súd naviac uvádza, že argumentácia sťažovateľa o tom, že pokuta uložená v daňovom
konaní je pre účely konkurzu „daňou“ (a teda nie mimozmluvnou sankciou) neobstojí ani na základe

primárneho jazykového a logického výkladu, keď ustanovenie § 2 Daňového poriadku príslušné pojmy
vymedzuje výlučne „na účely tohto zákona“ (rozumej: Daňového poriadku). Je preto nesprávny výklad
sťažovateľa, ak sa tento domnieva, že obsah pojmu „daň“, resp. „daňová pohľadávka“ pre účely
Daňového poriadku je možné extenzívne a bez ďalšieho rozširovať aj na iné pramene práva (a teda
aj na zákon o konkurze a reštrukturalizácii). Kasačný súd v zhode aj so skoršou rozhodovacou praxou

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky má za to, že pre účely konkurzu je pokuta uložená v daňovom
konaní „mimozmluvnou sankciou“ a nie daňou (ako tomu je pre účely Daňového poriadku).

38. Kasačný súd dopĺňa, že pohľadávka z rozhodnutia o uložení pokuty žalobcovi za spáchanie
správneho deliktu sankčnú povahu nepochybne má, keď sa ňou žalobcovi (úpadcovi) spôsobuje ujma a

realizuje sa zásah do jeho majetkovej sféry ako následok jeho protiprávneho konania. Kasačný súd má
za to, že vo veci sú preto splnené aj materiálne predpoklady na to, aby takáto pokuta nebola pre účely
zákona o konkurze a reštrukturalizácii považovaná za „daň“ (ako sa nesprávne domnieva sťažovateľ).
Platí preto, že aj keby túto pohľadávku sťažovateľ v konkurze riadne uplatnil (čo sa však nestalo), nebolo
by možné ju započítať s pohľadávkou žalobcu na nadmerný odpočet DPH, pretože ide o pohľadávku

založenú na mimozmluvnej sankcii, ktorá je vylúčená z uspokojenia v konkurze.

39. V súvislosti s účinkami doručenia rozhodnutia o uložení pokuty správcovi v konkurznom konaní
a nevymožiteľnosťou takejto pohľadávky v konkurze správny súd dôvodne citoval z rozhodnutiaNajvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 4Sžf/24/2010 zo dňa 15.02.2011, od ktorého sa v tejto veci konajúci
senát kasačného súdu nemal dôvod odchýliť. Pre úplnosť kasačný súd uvádza, že závery obsiahnuté
v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 4Sžf/24/2010 zo dňa 15.02.2011

sú kontinuálne potvrdzované aj neskoršou rozhodovacou činnosťou súdu, a to napr. v rámci veci sp.
zn.: 1Sžfk/79/2019 zo dňa 23.02.2021, sp. zn. 8Sžfk/86/2020 zo dňa 30.03.2021, ako aj v rámci vec
prejednávajúceho a rozhodujúceho senátu: sp. zn. 2Sžfk/64/2019 zo dňa 18.11.2021.

40. Vzhľadom na uvedené považoval kasačný súd kasačnú sťažnosť sťažovateľa za nedôvodnú, a preto

ju postupom podľa § 461 SSP zamietol.

41. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1
SSP a vzhľadom na neúspech sťažovateľa v kasačnom konaní priznal úspešnému žalobcovi nárok na
plnú náhradu trov konania pred kasačným súdom.

42. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky jednomyseľne
pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.