Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. február 2022

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 1Sfk/5/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6018200630
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Hatalová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2022:6018200630.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ako kasačný súd, v senáte zloženom z predsedníčky

senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Mariána Fečíka a
JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M. v právnej veci žalobkyne (sťažovateľky) Mr. Jeans, s.r.o., so
sídlom A. Hlinku 903/4, 962 12 Detva, IČO: 45 883 432, právne zastúpenej ŠKODA LEGAL s.r.o.,
advokátskou kanceláriou, so sídlom Jarabinková 17563/2C, 821 09 Bratislava, IČO: 47 244 259, proti
žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská
Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. 101427042/2018 zo dňa 24. júla 2018, č.
101427103/2018 zo dňa 24. júla 2018, č. 101426892/2018 zo dňa 24. apríla 2018, č. 101426510/2018

zo dňa 24. júla 2018, č. 101426809/2018 zo dňa 24. apríla 2018 a č. 101426673/2018 zo dňa 24. júla
2018, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.
23S/105/2018-119 zo dňa 24. apríla 2019 v spojení s opravným uznesením č. k. 23S/105/2018-162 zo
dňa 13. októbra 2021, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a .

Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.

Priebeh a výsledky administratívneho konania

1. Daňový úrad Banská Bystrica, ako prvostupňový správny orgán, rozhodnutím č. 100730760/2018
zo dňa 13.04.2018 podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a
o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“)
vyrubil žalobkyni rozdiel dane v sume 1.960,40 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
marec 2015. Na odvolanie žalobkyne žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 101427042/2018 zo dňa

24.07.2018 prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu potvrdil.

2. Daňový úrad Banská Bystrica, ako prvostupňový správny orgán, rozhodnutím č. 100730891/2018
zo dňa 13.04.2018 podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) vyrubil
žalobkyni rozdiel dane v sume 2.474,00 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2015.
Na odvolanie žalobkyne žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 101426673/2018 zo dňa 24.07.2018

prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu potvrdil.

3. Daňový úrad Banská Bystrica, ako prvostupňový správny orgán, rozhodnutím č. 100731075/2018
zo dňa 13.04.2018 podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a ozmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) vyrubil
žalobkyni rozdiel dane v sume 4.272,60 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2015.
Na odvolanie žalobkyne žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 101427103/2018 zo dňa 24.07.2018

prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu potvrdil.

4. Daňový úrad Banská Bystrica, ako prvostupňový správny orgán, rozhodnutím č. 100731253/2018
zo dňa 13.04.2018 podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) vyrubil

žalobkyni rozdiel dane v sume 3.008,40 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2015.
Na odvolanie žalobkyne žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 101426510/2018 zo dňa 24.07.2018
prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu potvrdil.

5. Daňový úrad Banská Bystrica, ako prvostupňový správny orgán, rozhodnutím č. 100731481/2018
zo dňa 13.04.2018 podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a

o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“)
vyrubil žalobkyni rozdiel dane v sume 3.575,80 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
október 2015. Na odvolanie žalobkyne žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 101426892/2018 zo dňa
24.04.2018 prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu potvrdil.

6. Daňový úrad Banská Bystrica, ako prvostupňový správny orgán, rozhodnutím č. 100731746/2018
zo dňa 13.04.2018 podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a
o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“)
vyrubil žalobkyni rozdiel dane v sume 4.863,60 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
november 2015. Na odvolanie žalobkyne žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 101426809/2018 zo dňa

24.04.2018 prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu potvrdil.

II.
Konanie na krajskom súde

7. Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa § 190 Správny súdny poriadok (ďalej len S.s.p.) žaloby
ako nedôvodné zamietol.

8. Krajský súd mal za preukázané tvrdenie žalovaného, že v danom prípade nie je spochybňovaná
existenciatovaru,ktorýžalobkyňavrámcisvojejpodnikateľskejčinnostireálnevyužívala,aleževdanom

prípade nedošlo k dodaniu tovaru osobami, ktoré sú uvedené na faktúrach.

9. Ide o spoločnosti BeMi centrum s.r.o. a ValSorim Sk s.r.o., kde v obidvoch spoločnostiach bol
konateľom v čase zdaniteľných obchodov C. T.. Ako vyplýva zo zápisnice z ústneho pojednávania zo dňa
25.07.2017 z výsluchu svedka, ktorý bol v čase od 23.03.2013 do 19.12.2015 konateľom. Spoločnosť

BeMi centrum s.r.o. nemala žiadny majetok. O faktúrach mal vedomosť, ale ich nevystavoval, v tom
mu radil kolega. Zároveň uviedol, že jeho spoločnosť obchodovala s autosúčiastkami, nevedel uviesť či
mala spoločnosť sídlo, ani nepredložil žiadne dôkazy o dodaní tovaru žalobkyni. Predmetná spoločnosť
zanikla dňa 10.12.2015 v dôsledku zlúčenia so spoločnosťou CHILL-OUT s.r.o. ku spoločnosti ValSorim
SK s.r.o. nevedel uviesť podrobnosti avšak vedel, že ju zlučoval so svojou spoločnosťou BUKAJ spol.

s r.o., ktorú nakoniec tiež zrušil. K predmetu jej činnosti nič neuviedol, len že ju zrušil z dôvodu, aby
neplatil licencie.

10. Krajský súd mal ďalej za to, že z predložených dokladov žalobkyňou v rámci administratívneho
konania vyplýva, že táto neuniesla dôkazné bremeno prenesené na ňu za žalovaného.

Fotodokumentácia predložená žalobkyňou síce preukazuje existenciu tovaru, ale nepreukazuje jeho
existenciu v čase zdaniteľného plnenia. Argumentácia žalobkyne, že tovar bol zaplatený na účty
dodávateľov, sama o sebe podľa krajského súdu nepreukazuje, že k dodaniu tovaru tak ako je uvedené
na dodávateľských faktúrach aj skutočne došlo. Krajský súd mal za to, že v danom prípade žalovaný
riadnezistilskutočnýstavveci,spoľahlivo,samostatne,aleajvovzájomnejsúvislostivyhodnotildôkazya

za jednotlivé zdaňovacie obdobia aj správne rozhodol, tak ako je uvedené v napadnutých rozhodnutiach,
ako aj v protokole č. 100364865/2018 zo dňa 14.02.2018.11. Správny súd ďalej uviedol, že keďže nebolo preukázané dodanie dokladovaného tovaru tak, ako
vyplývalo z jednotlivých faktúr, a to spoločnosťami BeMi centrum s.r.o. a Val Sorim SK s.r.o, došlo k
porušeniu § 49 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“),

pretože neboli splnené zákonné podmienky pre odpočítanie DPH. Spochybnenie obchodnej transakcie
v miere ako to vykonali daňové orgány postačuje na prijatie záveru, že samotná výpoveď konateľa
dodávateľov, ako aj fotografický materiál, nepreukazuje dodanie tovaru dodávateľmi, len preukazuje
jeho reálnu existenciu. Je však sporné či tovar existoval v čase zdaniteľného plnenia. Krajský súd pri
prejednaníveciprihliadalajnazáveryvyslovenéNajvyššímsúdomSRvrozhodnutísp.zn.5Sžf/66/2016

zo dňa 31.05.2018.

12. Krajský súd ďalej poukazoval na skutočnosť, že ani tá skupina žalobných námietok, ktorými
žalobkyňa poukazovala na to, že žalovaný upriamil svoju pozornosť len na dodávateľov žalobkyne a
na to, že tieto nedodali predmetný tovar, nie je dôvodná. Krajský súd mal za to, že v danom prípade
žalobkyňa nepreukázala uskutočnenie obchodu osobami uvedenými v predkladaných faktúrach, a teda

ani neuniesla svoje dôkazné bremeno týkajúce sa reálneho preukázania existencie obchodu tak, ako
bolo uvedené na jednotlivých faktúrach. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na rozsudok Najvyššieho
súdu SR vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR
č. k. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011.

13. V neposlednom rade krajský súd konštatoval, že ani námietky žalobkyne týkajúce sa vykonávaného
dokazovania, hlavne dodržiavania zásad voľného hodnotenia dôkazov, nie sú dôvodné. Správca dane
vykonaldokazovanieašetreniepodľa §24Daňovéhoporiadkuvsúladesozásadamidaňovéhokonania
uvedenými v § 3 Daňového poriadku. Na zistenie sporných skutočností vykonal dokazovanie, ktoré
vyhodnotil v súlade s § 3 ods. 3 Daňového poriadku, vykonané dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy, a to

každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. V odôvodnení žalobami napadnutých
rozhodnutí sa tak správca dane, ako aj žalovaný, vysporiadal so všetkými skutočnosťami, aj s právnymi
otázkami majúcimi význam pre posúdenie nároku na odpočet DPH zo strany žalobkyne. Ani dôkazné
bremeno správcu dane nie je absolútne. Správca dane nemá povinnosť preukázať platiteľovi dane,
od koho nadobudol tovar, na ktorú si uplatňuje odpočet DPH. Správca dane dokazovaním preveruje

(verifikuje) skutočnosti a doklady predkladané daňovým subjektom, čo správca dane v danom prípade
vykonal dokazovaním, ktorého výsledky podrobne opísal v odôvodnení svojich rozhodnutí.

14. O práve na náhradu trov konania rozhodol krajský súd podľa § 167 tak, že neúspešnej žalobkyni
právo na náhradu trov konania nepriznal.

III.
Konanie na kasačnom súde

15. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodov

uvedených v § 440 ods. 1 písm. g), písm. h) S.s.p., v ktorej navrhla kasačnému súdu, aby napadnutý
rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

16. Podľa názoru sťažovateľky z priložených dôkazov je nepochybné, že predmetný tovar existoval
a bol potrebný na výkon podnikateľskej činnosti sťažovateľky, pretože táto musí pravidelne obmieňať

výklady podľa aktuálnej sezóny, používať reklamné banery a marketingové označenia o zľavách a
novinách. Zároveň v konaní bolo preukázané, že v rozhodnom období neexistoval žiadny iný dodávateľ,
ktorý by predmetný tovar žalobkyni dodával. Navyše má za to, že bolo dostatočným spôsobom riadne
preukázané aj reálne dodanie tovaru medzi spoločnosťami BeMi centrum s.r.o. a sťažovateľkou, tak ako
bolo uvedené v priložených faktúrach a bolo preukázané aj uhradenie kúpnej ceny bankovým prevodom.

17. Sťažovateľka ďalej namietala, že krajský súd nesprávne posúdil výpoveď bývalého konateľa
spoločnosti BeMi centrum, s.r.o. a ValSorim Sk s.r.o., ktorá bola uvedená v zápisnici z ústneho
pojednávania zo dňa 25.07.2017 z výsluchu svedka, a ktorý vykonal správca dane. Z výpovede podľa
názorusťažovateľkyjednoznačnevyplýva,žetovar,ktorýbolpredmetomfaktúrymalažalobkynidodávať

práve spoločnosť BeMi centrum, s.r.o. a ValSorim Sk s.r.o.18. Sťažovateľka tiež namietala, že krajský súd nesprávne právne zhodnotil aj jej argumenty a dôkazy
poukazujúcenanezákonnosťrozhodnutiasprávcudaneažalovaného,ktorépopísalavžalobeastýmito
sa krajský súd žiadnym spôsobom nevysporiadal.

19. Ďalšia námietka sa týkala nesprávneho stotožnenia sa krajského súdu s vyhodnotením dôkazov
správneho orgánu (bod 43 napadnutého rozsudku). Sťažovateľka tvrdí, že v rozhodnom období mala
iba týchto dvoch dodávateľov, a preto názor spochybňujúci uskutočnenie zdaniteľného plnenia je
nelogickým vyústením vykonaného dokazovania. Sťažovateľka tiež namietala, že krajský súd sa pri

rozhodovaní nijakým spôsobom nezaoberal predloženými fotografiami, ktoré preukazujú existenciu
tovaru v prevádzke sťažovateľky. Krajský súd nesprávne právne posúdil relevantnosť predložených
fotografií.

20. Podľa jej názoru postupovala správne, keď si jej dodávateľov riadne preverila. To, že svedok
nevedel predložiť doklady, pretože už nie je konateľom dodávateľov, je irelevantné a nepreukazuje to

žiadne pochybenie žalobkyne vo vzťahu k správnemu určeniu dane z pridanej hodnoty. Sťažovateľka
nemôže niesť zodpovednosť za neunesenie vlastnej daňovej povinnosti iného subjektu. V tejto súvislosti
poukázala na odklon od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu.

21. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že trvá na svojich napadnutých rozhodnutiach,

na vyjadrení k žalobe a stotožňuje sa s právnym posúdením veci uvedeným v rozsudku krajského súdu,
a preto navrhol kasačnému súdu kasačnú sťažnosť zamietnuť.

IV.
Právny názor Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky

22. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2
S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola
podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1 S.s.p., § 443 ods. 1 S.s.p.) a že ide o
rozsudok, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 S.s.p.), jednomyseľne (§ 3 ods. 9

zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Rozhodol bez
nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej
tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho správneho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa
24. februára 2022 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).

23. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok
krajského súdu, ktorým zamietol žaloby, ktorými sa sťažovateľka domáhala zrušenia rozhodnutí
žalovaného, ktorými boli potvrdené rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa o určení rozdielu dane
sťažovateľke na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia marec, máj, jún, júl, október a november
2015, a preto primárne v medziach kasačnej sťažnosti Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako

kasačný súd preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci
kasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia prvostupňového
správneho orgánu a konania týmto rozhodnutiam predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či kasačné
námietky sťažovateľky sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského
súdu. Po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu

(tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov) sa kasačný súd stotožňuje so skutkovými
závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil správny súd zo zistení uvedených správnymi
orgánmi ako aj sťažovateľkou, ktoré sú obsiahnuté v administratívnych spisoch.

24. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných

právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

25. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s
daňovýmsubjektomainýmiosobamiaposkytujeimpoučenieoichprocesnýchprávachapovinnostiach,

ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom
správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky,
ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.26. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.

27. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo

daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

28. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

29. Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných
voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať
skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

30. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno
zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a ktoré nie sú získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

31. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom
dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode
alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento
deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní

stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby.
Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.

32. Podľa § 49 ods.1 v nadväznosti na § 19 ods.1 zákona o DPH, právo na odpočítanie dane z tovarov
a služby vzniká platiteľovi v deň, keď vznikla daňová povinnosť, pričom daňová povinnosť vzniká dňom

dodania. Top znamená, že právo na odpočítanie dane si môže daňový subjekt uplatniť v tom prípade, ak
preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho
podnikania ako platiteľ.

33. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť,

daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa ods.3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

34. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49

môže platiteľ uplatniť, ak
pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71 .

35. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku
krajského súdu potom, ako sa oboznámil s obsahom administratívnych spisov a súdneho spisu a s
prihliadnutím na ustanovenie § 461 S.s.p. dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od
logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych
noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre

vyslovenie výroku rozsudku. S týmito sa kasačný súd stotožňuje v celom rozsahu.

36. Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť
pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi(§ 3 ods. 1 Daňového poriadku). V zmysle zásady súčinnosti (§ 3 ods. 2 Daňového poriadku) správca
dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a
daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 3 ods.

3 Daňového poriadku), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní
vyšlo najavo. Ďalšou dôležitou zásadou daňového konania je zásada rovnosti (§ 3 ods. 7 Daňového
poriadku), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti a
ktorá vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej

republiky).

37. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými
hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Daňový poriadok preto zakotvuje
oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti
stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok

obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich
pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

38. Neoddeliteľnou súčasťou fungovania mechanizmu dane z pridanej hodnoty je právo daňového
subjektu na odpočítanie DPH. Uvedené právo predstavuje jednu zo zásad fungovania systému DPH,

ktorá vyplýva zo Smernice 2006/112/ES zo dňa 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej
hodnoty, ktorá bola transponovaná aj do nášho zákona o DPH. Túto zásadu, resp. právo nemožno
chápať ako absolútne právo platiteľa na odpočet DPH. Preukazovanie práva na odpočet DPH vyplýva
jednak z hmotnoprávnych podmienok stanovených zákonom č. 222/2004 Z.z., ale taktiež je prepojené
aj na procesnoprávne podmienky zakotvené v daňovom poriadku. Zákon č. 222/2004 Z.z. vychádza

z predpokladu, že zdaniteľný obchod reálne prebehol. Povinnosť preukázania reálneho uskutočnenia
dodávky tovaru alebo služieb vyplýva z daňového poriadku ako procesného predpisu upravujúceho
daňové konanie. Pre možnosť uplatnenia si odpočtu dane z pridanej hodnoty zo zdaniteľných plnení
nie je podstatné len ich reálne uskutočnenie a daňový doklad od dodávateľa, resp. dodávateľov, ale aj
skutočnosť aby k uskutočneniu dodávky tovaru a služieb aj skutočne došlo od dodávateľov, ktorí sú ako

dodávatelia uvedení na daňových dokladoch (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
8Sžf/2/2013 ).

39. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 17. februára
2015 aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a

účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale
táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní
vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám
logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej

pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie
dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v
daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, keďže daňové konanie
nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe,
aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť

zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím
naskutočnostiadôkazyvyplývajúcezozistení,ktoréužmásprávcadanevpriebehukonaniakdispozícii.

40. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt.
Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce

pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa
poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie.
Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť
skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva,
žejetoprávesprávcadane,ktorozhodne,ktorédôkazyvykoná,akýmspôsobomačivôbecdokazovanie

doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného
hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány
povinné postupovať.41.Vtejtosúvislostikasačnýsúdpoukazujeajnarozsudoknajvyššiehosúduvovecisp.zn.2Sžf/4/2009
zo dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa
23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi

(§ 28 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 42 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z.z.). Primárne
je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane dôkazného subjektu - žalobcu, ktorý disponuje
svojim právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z
pridanej hodnoty, je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil;
preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených

podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov
predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia
spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“
Ďalej kasačný súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/19/2015 zo dňa
23.02.2017, podľa ktorého „...Najvyšší súd SR zdôrazňuje, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní
tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt - žalobcu. Preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami

nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej
uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného
dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový
subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu...“.

42. Podľa názoru kasačného súdu je nutné si uvedomiť postavenie správcu dane v daňovom konaní,
ktorý nie je protistranou daňového subjektu, ale je príslušným správnym orgánom, ktorý vedie
dokazovanie, dôkazy vykonáva a procesom voľného hodnotenia dôkazov ustaľuje zistený skutkový stav.
Pri tomto postupe musí zachovávať práva daňového subjektu, rešpektovať zásadu spolupráce a ostatné
zásady správy daní. Naopak daňový subjekt je v pozícii účastníka daňového konania, ktorý je povinný

preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne
určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré
je povinný podávať podľa osobitných predpisov; b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný
správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; c) vierohodnosť, správnosť a
úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Touto skutočnosťou je aj reálnosť dodania tovaru

alebo služby platiteľom, ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil. Pokiaľ sťažovateľka tvrdí, že tovar jej bol
dodaný konkrétnym dodávateľom, zaťažuje ju dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto tvrdeniu; pri jeho
neunesení zostáva iba nepreukázaným tvrdením.

43. Kasačný súd ďalej uvádza, že odpočítanie dane nenastáva „ex lege“, ale je právom platiteľa dane,

ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou preukázania zákonných podmienok na jeho uplatnenie. Zákon
č. 222/2004 Z.z. vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej,
ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na
základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia. Faktúra je
relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že v nej uvedené údaje odrážajú reálne plnenie. To,

že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o
účtovníctve, ešte nemusí byť dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie
dane z tohto dokladu (m.m. rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžf/26/2014).

44. Daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočítanie DPH nepochybne dôkazným prostriedkom, ktorý

podporuje tvrdenie daňového subjektu, že tento dodávateľ mu naozaj tovar resp. tovar dodal. Je však
použiteľný len vtedy, ak je nepochybné, že v ňom uvedené údaje odrážajú skutočnosť. Vzhľadom na to,
že ide o písomnosti, ktoré je možné pomerne ľahko vyhotoviť na počítači s tlačiarňou, ich vierohodnosť je
potom podporená osobou ich vystaviteľa, ktorý ich spravidla podpisuje, ale aj podnikateľským zázemím
a minulosťou dodávateľa. V prípade, že zistené okolnosti nasvedčujú tomu, že takéto písomnosti naozaj

odrážajú (a teda dokladujú) uskutočnené zdaniteľné plnenie, je možné v nich obsiahnuté informácie
považovať za relevantný či rozhodujúci dôkaz. Správca dane svojimi zisteniami dôvodne spochybnil, že
zdaniteľné plnenia boli realizované tak, ako to je uvedené na predložených faktúrach. Správca dane má
právo preveriť podrobne skutkový stav deklarovaného plnenia ako aj doplneným dokazovaním odstrániť
vzniknuté pochybnosti. V prípade, že považuje tieto tvrdenia za nepreukázané, vyzýva daňový subjekt

na predloženie ďalších dôkazov, avšak nemá povinnosť platiteľa zaviazať, akým konkrétnym spôsobom
má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením
výsledkov dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení. Týmto spôsobom dochádza
k preneseniu dôkazného bremena na daňový subjekt. Bolo preto na sťažovateľke, aby predložila takédoklady, ktoré by hodnoverne potvrdili, že predmetné obchody sa uskutočnili tak, ako boli deklarované,
čo sa v prejednávanom prípade nenastalo. Predložené fotografie preukazujú iba existenciu tovaru v
prevádzke sťažovateľky. V žiadnom prípade nepreukazujú, že by spoločnosť BeMi centrum s.r.o. reálne

dodala tovar uvedený na fotografiách sťažovateľke. Navyše kasačný súd uvádza, že fotografie boli
zaslané v súbore JPG a podľa vlastností fotografií je zrejmé, že boli vyhotovené v roku 2018, teda sa
ani netýkali kontrolovaného zdaňovacieho obdobia, ktoré bolo v roku 2015.

45. Kasačný súd mal za preukázané, že žalovaný ako aj správca dane pri výkone daňovej kontroly

vyhodnotili všetky dôkazy a zistené skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane v ich vzájomnej
súvislosti a prihliadli na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Správca dane viedol dokazovanie
s cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných faktúrami, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový
stav veci tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady a použili na vec správnu
judikatúru. Správca dane nevykonal iba formálnu kontrolu dokladov, ale zameral sa predovšetkým na
vecné plnenie, a to vo všetkých vzájomných súvislostiach.

46. Kasačný súd poukazuje na to, že na základe vykonaného rozsiahleho dokazovania správca
dane zistil skutkový stav správne a v súlade s Daňovým poriadkom. Kasačný súd po vyhodnotení
súdneho spisu, ktorého súčasťou sú aj administratívne spisy žalovaného, dospel k rovnakému záveru
ako krajský súd, a to, že správne orgány vo svojich rozhodnutiach dôkladne a rozsiahlo popísali

zistený skutkový stav, ktorý aj samotný krajský súd uviedol vo svojom rozhodnutí, dôkazy, ktoré
nadobudol správca dane v rámci daňovej kontroly aj riadne vyhodnotil a vysporiadal sa dôkladne aj
so všetkými námietkami sťažovateľky. Pre účely § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH je nevyhnutné
kumulatívne spojenie všetkých zákonom definovaných podmienok v ich vzájomnej súvislosti, vrátane
preukázania vecného súvisu medzi prijatým zdaniteľným plnením a daňovým dokladom, ktorým platiteľ

dane deklaruje prijatie zdaniteľného plnenia. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na
odpočet dane nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom. Daňové doklady
musia jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia, t.j. skutočnosť, že zdaniteľné plnenie
bolo prijaté od platiteľa, ktorý fakturoval zdaniteľné plnenie. Pokiaľ nie je preukázané, že by tieto
hmotnoprávne podmienky boli splnené, nepostačuje na vznik nároku na odpočet dane len samotná

existencia samotného dokladu, hoci by obsahoval všetky formálne náležitosti.

47. Správca dane v danej veci nespochybnil existenciu dodaného tovaru, ale skutočnosť, že dodaný
tovar bol sťažovateľke aj reálne dodaný jej dodávateľom uvedenom na faktúrach (BeMi centrum s.r.o.,
ValSorim Sk s.r.o.), a preto podľa názoru kasačného súdu správca dane správne neuznal odpočítanie

dane, pretože sťažovateľka nepreukázala, že jej vzniklo právo na odpočítanie dane v zmysle § 49
ods. 1, ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. v nadväznosti na § 51 zákona č. 222/2004 Z.z. Z vykonaného
dokazovania je zrejmé, že sťažovateľka okrem faktúr nedisponovala žiadnymi inými dôkazmi, ktoré by
preukazovali, že obchody sa uskutočnili tak ako tvrdila. Svedok C. T., ktorý bol v čase deklarovaného
dodania tovaru sťažovateľke konateľom spoločností BeMi centrum s.r.o. a ValSorim Sk s.r.o., teda

dodávateľom sťažovateľky, tiež nepredložil dostatočné dôkazy, ktorými by preukázal reálne dodanie
deklarovaného tovaru sťažovateľke. Zároveň nepreukázal pôvod predmetného tovaru, ktorý následne
fakturoval sťažovateľke. Uvedené skutočnosti nepreukázali ani právni nástupcovia spoločností BeMi
centrum s.r.o. a ValSorim Sk s.r.o. konatelia spoločností CHILL-OUT s.r.o. (právny nástupca BeMi
centrum s.r.o.) a Bede LPL, s.r.o. (právny nástupca spoločností BUKAJ spol. s r.o., ktorá bola právnym

nástupcom ValSorim Sk s.r.o.)

48. V priebehu daňovej kontroly tak sťažovateľka nepredložila ani neuviedla žiadne také dôkazy,
ktoré by dostatočným spôsobom preukazovali, že dodanie tovaru vykonal dodávateľ uvedený na
faktúrach, čo bolo aj dôvodom na nepriznanie odpočítania dane. Na splnenie zákonných podmienok

pre uznanie daňového výdavku a následne určenie správnej výšky základu dane, ako už kasačný
súd uviedol, nepostačuje deklarovanie uskutočneného dodania tovaru zo strany daňového subjektu
predložením daňového dokladu (napr. faktúry), pretože formálne doklady nepreukazujú reálne dodanie
tovarukonkrétnymdodávateľom.Kasačnýsúdpodotýka,žesprávcadanedaňovoukontroloupreveroval
splnenie zákonných podmienok na odpočítanie DPH v zmysle § 49 ods. 1, ods. 2 v nadväznosti na

§ 51 ods. 1 zákona o DPH, pričom sa z vykonaného dokazovania nepodarilo odstrániť pochybnosti o
tom, že k dodaniu tovaru dodávateľom uvedeným sťažovateľkou skutočne došlo. Pokiaľ si sťažovateľka
uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr, tak musí byť schopná sama preukázať,
že zdaniteľné obchody boli uskutočnené. Dôvodom na nepriznanie odpočítania dane tak nebolo, žedodávateľ nevedel preukázať dodanie tovaru sťažovateľke, pretože sťažovateľka má dôkazné bremeno
preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené osobou uvedenou na faktúrach.

49. Kasačný súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 241/07-44, podľa ktorého, zo
zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového
hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t. j. vzájomná výmena reálnych
plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru) a úhrada za toto poskytnuté plnenie.
Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym

titulom, na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej
transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu.

50. Teda rovnako ako krajský súd musí aj kasačný súd potvrdiť, že správca dane od sťažovateľky
oprávnene vyžadoval v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku preukázanie splnenia hmotnoprávnych
podmienok uvedených v zákone o DPH a doloženie oprávnenosti uplatneného práva na odpočítanie

dane. Kasačný súd podotýka, že právna otázka rozloženia dôkazného bremena, resp. nutnosti jeho
unesenia zo strany daňového subjektu, bola obdobne vyriešená i v predchádzajúcich rozhodnutiach
Najvyššieho súdu, napr. v rozsudku sp. zn. 8Sžf/36/2010 z 28.04.2011, podľa ktorého „Uskutočnenie
zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné
plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia

faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre
odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Existenciu zákonných podmienok pre nárok na odpočet
musí preukázať platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje.“ Rovnako aj v rozsudku Najvyššieho súdu
sp. zn. 2Sžf/52/2010 z 21.09.2011, podľa ktorého „Z dikcie § 49 ods. 2 zákona o DPH jednoznačne
vyplývajú podmienky, za akých si žalobca môže odpočítať DPH, pričom základná podmienka je, aby išlo

o tovary, ktoré mu naozaj boli dodané konkrétnym platiteľom DPH. Úlohou správcu dane pri posudzovaní
opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov
predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad.
Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal,
alebo akým spôsobom tento získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že

predmetný tovar bol dodaný spol. J., s.r.o.“

51. K námietke nesprávneho právneho zhodnotenia jej argumentov a dôkazov krajským súdom kasačný
súd uvádza, že aj táto námietka nie je dôvodná. Rozsudok krajského súdu je presvedčivo odôvodnený,
reaguje na všetky podstatné žalobné námietky sťažovateľky. Do práva na spravodlivý súdny proces

nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a
právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý
súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka

konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa
riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania.

52. K ďalším námietkam sťažovateľky kasačný súd dáva do pozornosti, že integrálnou súčasťou

základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačujenazáverotom,žeztohtoaspektujeplnerealizovanézákladnéprávoúčastníkanaspravodlivý
proces (III. ÚS 209/04). Kasačný súd má za to, že krajský súd sa posudzovanou vecou dôsledne
zaoberal, vysporiadal sa s podstatnými námietkami sťažovateľky a vyvodil správne skutkové aj právne

závery, ktoré náležite aj odôvodnil, pričom dospel k správnym a nepochybným záverom o zákonnosti
preskúmavaných ako aj prvostupňových rozhodnutí.53. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že s právnymi námietkami
sťažovateľky sa krajský súd v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú
otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde, a preto námietky uvedené v kasačnej sťažnosti

vyhodnotil najvyšší správny súd ako bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 S. s. p. ako nedôvodnú zamietol.

54. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
tak, že sťažovateľke, ktorá v tomto konaní nemala úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 S. s. p.

a analogicky podľa § 167 ods. 1 S. s. p.) a rovnako aj žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal v
súlade s § 467 ods. 1 S. s. p. a analogicky podľa § 168 S. s. p.

55. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.