Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. február 2022

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 6Ssk/28/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5019200411
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viola Takáčová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2022:5019200411.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy

Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr. Jany Martinčekovej, v právnej
veci žalobcu: A. S., narodený XX.XX.XXXX, bytom F. XX/X, R., Z. X., právne zastúpený: JUDr. Ing.
Zuzanou Kvakovou, so sídlom Kuzmányho 18, Žilina, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul.
29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, za účasti: REPRUF, s.r.o., sídlom Palárikova 76, Čadca, IČO: 47
237 236, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 48798-2/2019-BA zo dňa 03.06.2019,
o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline, č.k. 26Sa/13/2020-77 zo dňa
11.11.2020, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a.

Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Žiline rozsudkom č.k. 26Sa/13/2020-77 zo dňa 11.11.2020 podľa § 190 zákona č.
162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol správnu žalobu o preskúmanie
zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej č. 48798-2/2019-BA zo dňa 03.06.2019, ktorým žalovaná
podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení potvrdila rozhodnutie Sociálnej
poisťovne, pobočky Čadca č. 32421-4/2019-CA zo dňa 20.03.2019, ktorým rozhodla, že žalobcovi

A. S. ako zamestnancovi zamestnávateľa REPRUF, s.r.o. nevzniklo povinné nemocenské poistenie,
povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 01.02.2012 podľa slovenskej
legislatívy.

2. Zamietnutie správnej žaloby v sociálnej veci krajský súd odôvodnil tým, že sa stotožnil s názorom
žalovanej, že v prípade, ak bol žalobca prihlásený do registra Sociálnej poisťovne na základe prihlášky
od určitého dátumu a následne bolo preukázané, že definitívne podlieha poľskej legislatíve, bolo

potrebné rozhodnúť o nevzniku povinných poistení, a tým formálne ukončiť registráciu žalobcu v
sociálnom systéme na území Slovenskej republiky. Na vydanie tohto rozhodnutia mala žalovaná
dostatok skutkových podkladov, a preto jej nič nebránilo vydať toto rozhodnutie. Námietky žalobcu
krajský súd vyhodnotil za nedôvodné.

3. V súvislosti s vyhodnotením námietky žalobcu, že žalovaná nemala oprávnenie vydať rozhodnutie
o nevzniknutí poistenia podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom

poistení (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“), pretože na určenie uplatniteľnej legislatívy je v zásade
príslušná poľská inštitúcia ZUS v zmysle článku 16 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a
rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia (vykonávacie
nariadenie). Správny súd uviedol, že v zmysle uvedeného článku vykonávacieho nariadenia skutočne ourčení uplatniteľných právnych predpisov rozhodne určená inštitúcia členského štátu bydliska. Žalovaná
proti tomuto určeniu uplatniteľných predpisov v zmysle čl. 26 ods. 3 nenamietala, čím sa uplynutím
dvojmesačnej lehoty od jeho oznámenia stalo definitívnym.

4. Žalovaná tak nevydala rozhodnutie podľa článku 16 ods. 2 a 3 vykonávacieho nariadenia. To
znamená, že pokiaľ bolo u Sociálnej poisťovni začaté konanie o vzniku poistení na základe podanej
prihlášky - registračného listu fyzickej osoby a zároveň bolo definitívne určené, že pre žalobcu platí
poľská legislatíva (avšak nie na napadnutým rozhodnutím), potom bolo potrebné formálnym spôsobom

ukončiť správne konanie. Bolo preukázané, že žalobca bol prihlásený do registra Sociálnej poisťovne
dňom 01.02.2012. Pokiaľ pre žalobcu platí poľská legislatíva, potom bolo potrebné rozhodnúť, že nebol
poistencom na území Slovenskej republiky, pretože v zmysle čl. 11 ods. 1 nariadenia (ES) Európskeho
parlamentu a Rady č. 883/2004 (základné nariadenie) nemôže byť zároveň poistencom na území dvoch
členských štátov. V uvedenej súvislosti krajský súd poukázal na bod 48 uznesenia Veľkého senátu
správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/1/2018 zo 04.12.2018, kde bol

prijatý záver, ktorý judikatúru zjednotil.

5. Krajský súd mal za to, že nebolo potrebné ani možné v napadnutom rozhodnutí vyhodnocovať
jednotlivé výsledky kontrol u zamestnávateľa REPRUF, s.r.o. so sídlom v Čadci zo dní 26.02.2013 a
08.03.2013 s dopadom na skutkové okolnosti o reálnom výkone práce zamestnancov, a teda aj žalobcu.

Podkladom pre vydanie napadnutého rozhodnutia výsledky kontrol neboli. Naopak, výsledky kontrol
boli podkladom pre určenie uplatniteľných právnych predpisov poľským ZUS, avšak toto určenie nebolo
predmetom preskúmavaného rozhodnutia.

6. Z uvedených dôvodov krajský súd považoval námietky žalobcu za nedôvodné a správnu žalobu podľa

§ 190 SSP zamietol.

7. O trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 v spojení s § 168 SSP a žalobcovi, ktorý
nebol v konaní úspešný, nárok na náhradu trov konania nepriznal. Vo vzťahu k žalovanej a k ďalšiemu
účastníkovi konania nezistil dôvod, pre ktorý by bolo spravodlivé voči neúspešnému žalobcovi náhradu

trov konania priznať.

II.

8. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť.

9. Namietal, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci (§440 ods. 1 písm. g/ SSP).

10. Kasačnú sťažnosť odôvodnil tým, že Sociálna poisťovňa prekročila právomoc vydať preskúmavané

rozhodnutie. Poukázala na čl. 2 ods. 1, čl. 11, čl. 13 základného nariadenia, ako aj na čl. 16 ods. 1,2 a 4
vykonávacieho nariadenia, z ktorých okrem iného vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia
členského štátu bydliska osoby, ktorá má podliehať čl. 13 základného nariadenia. V predmetnej veci
nebolo sporné, že žalobca mal bydlisko v Poľsku a preto na určenie uplatniteľnej legislatívy je príslušná
poľská inštitúcia ZUS, avšak pri rešpektovaní zásad základného, resp. vykonávacieho nariadenia.

Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte, než určuje základné
nariadenie, príslušná nie je. Akýkoľvek iný postup by viedol k popretiu cieľa nariadení.

11. V ďalších dôvodoch kasačnej sťažnosti poukázal na komunikáciu medzi ZUS a Sociálnou
poisťovňou. Podľa názoru sťažovateľa musí byť existencia takejto dohody žalovaným správnym

orgánom preukázaná a určenie uplatniteľnej legislatívy nesmie byť arbitrárne a prispôsobenie faktov
alebo udalostí, ku ktorým dochádza v jednom členskom štáte, nemôže viesť k tomu, aby sa iný
členský štát stal príslušným alebo jeho právne predpisy uplatniteľnými. Touto skutočnosťou sa krajský
súd nezaoberal, čím vec nesprávne právne posúdil. Podporiac uvedenú argumentáciu poukázal na
záver Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení sp. zn.

1Vs/1/2018, ktorý je zjednocujúci a v zmysle ktorého definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného
členského štátu Európskej únie od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia alebo
vzájomnou dohodou čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne, ako
inštitúcie podľa čl. 1 písm. p/ základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve. Zároveňveľký senát prijal záver, že dohoda podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia musí byť určitá, čo
do obsahu, ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných právnych predpisov týkať a súčasne
musí byť zachytená v akomkoľvek formáte a založená do spisu.

12. Navrhol, aby kasačný súd zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Sťažovateľ si uplatnil náhradu trov konania a kasačného konania v rozsahu 100 %.
III.

13. Žalovaná sa ku kasačnej sťažnosti vyjadrila podaním z 13. januára 2021 s tým, že plne sa stotožnila
so závermi, ku ktorým dospel vo svojom rozsahu krajský súd.

14. Poukázala na oznámenie Poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS, doručené 27.04.2016,
ktorým ZUS na základe získaných informácií a zhromaždených podkladov určila, že zamestnanec
podlieha od 01.05.2012 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Z obsahu

oznámenia vyplýva, že pri určovaní uplatniteľnej legislatívy ZUS posudzovala aj obdobie od 01.02.2012,
keď bol žalobca zamestnancom zamestnávateľa. Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa ako inštitúcia
dotknutého členského štátu toto určenie nenamietala, stalo sa, v súlade s článkom 16 ods. 3
vykonávacieho nariadenia, definitívnym. V zmysle rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 10Sžso/20/2015 z 27.04.2016 takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre

súd záväzné.

15. Sociálna poisťovňa, ktorá vedie register poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia
je povinná kontrolovať správnosť údajov v tomto registri. V prípade, že sú v registri poistencov uvedené
nesprávne údaje, je Sociálna poisťovňa povinná urobiť také kroky, aby zosúladila skutkový stav veci

sa stavom právnym. Preskúmavaným rozhodnutím v spojení s prvostupňovým Sociálna poisťovňa len
deklarovala skutočnosť, že zamestnancovi nevzniklo od 01.02.2012 povinné poistenie podľa právnych
predpisov Slovenskej republiky.

IV.

16. Vyjadrenie žalovanej bolo doručené žalobcovi dňa 15.02.2021 a zamestnávateľovi REPRUF s.r.o.
so sídlom Palárikova 76, Čadca bola doručená dňa 15.01.2021, na vedomie.

V.

17. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 11
písm. g/ SSP) preskúmal kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a
po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

18. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťouorgánuverejnejsprávyaleboinýmzásahomorgánuverejnejsprávy,samôžezapodmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

19. Kasačný súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že správnu žalobu podal zamestnanec -
žalobca, preto správny súd žalobu posúdil podľa § 134 ods. 2 SSP - správna žaloba v sociálnych
veciach, pričom správny súd nebol viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby a ani žalobnými bodmi.

20. Podľa čl. 2 ods. 1 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a rady č. 883/2004 z 29.09.2004 o

koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a
rady č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009 (základné nariadenie) toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych
príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom
štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako
aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých.

21. Podľa čl. 1 základného nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.22. Podľa čl. 11 ods. 1 základného nariadenia osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú
právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.

23. Podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná
osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha
právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva
takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s
odsekom 1.

24. Podľa čl. 16 ods. 1 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a rady č. 987/2009 zo 16.09.2009,
ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho
zabezpečenia (vykonávacie nariadenie), osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých
členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu
bydliska.

25. Podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne
určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13
základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné.
Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého

členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.

26. Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa
stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené
príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už

uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna
dotknutáinštitúcianeinformovalainštitúciuurčenúpríslušnýmúradomčlenskéhoštátubydliskadokonca
tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto ručenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné
stanovisko.

27. Podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných
právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých
členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých
členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy
uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a

príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady
nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami
a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia.

28. Podľa čl. 16 ods. 5 vykonávacieho nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne

predpisy boli predbežne ako definitívne ručené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe.

29. Podľa čl. 16 ods. 6 vykonávacieho nariadenia, ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa
odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom
členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej

dotknutej inštitúcie.

30. Podľa bodu 1 rozhodnutia č. A1 z 12. júna 2009 Správnej komisie pre koordináciu systémov
sociálneho zabezpečenia o zavedení postupu dialógu a zmierovacieho postupu týkajúce sa platnosti
dokumentov, určenia uplatniteľných právnych predpisov a poskytovania dávok podľa nariadenia

Európskeho parlamentu a rady (ES) č. 883/2004 (ďalej len „rozhodnutie č. A1“) toto rozhodnutie
stanovuje pravidlá na uplatňovanie postupu dialógu a zmierovacieho postupu, ktoré sa môžu použiť v
týchto prípadoch:
a/ prípady, keď existujú pochybnosti o platnosti dokumentu alebo o správnosti podporných dokladov,
ktoré uvádzajú situáciu osoby na účely uplatňovania nariadenia (ES) č. 883/2004 alebo nariadenia (ES)

č. 987/2009, alebo
b/ prípady, keď existuje rozdiel v stanoviskách medzi členskými štátmi vo veci určenia uplatniteľných
právnych predpisov.31. Podľa bodu 5 rozhodnutia č. A1 inštitúcia alebo orgán, ktorý vyjadrí pochybnosti o platnosti
dokumentu, ktorý vydala inštitúcia alebo orgán druhého členského štátu, alebo ktorý nesúhlasí s
(dočasným) určením uplatniteľných právnych predpisov, sa týmto nazýva žiadajúcou inštitúciou.

32. Podľa bodu 6 rozhodnutia č. A1, ak dôjde k jednej zo situácií uvedených v bode 1, žiadajúca inštitúcia
sa obráti na dožiadanú inštitúciu, a by požiadala o potrebné objasnenie jej rozhodnutia a v prípade
potreby zrušila príslušný dokument alebo ho vyhlásila za neplatný, alebo preskúmala alebo zrušila svoje
rozhodnutie.

33. Podľa bodu 7 rozhodnutia A1 žiadajúca inštitúcia zdôvodní svoju žiadosť, pričom uvedie, že sa
uplatňuje toto rozhodnutie, a poskytne príslušné podporné doklady, ktoré boli dôvodom žiadosti. Uvedie,
kto bude jej kontaktnou osobou počas prvej fázy postupu dialógu.

34.Podľabodu9rozhodnutiaA1dožiadanáinštitúciačonajskôrinformuježiadajúcuinštitúciuovýsledku

svojho prešetrovania, ale najskôr do troch mesiacov od doručenia žiadosti.

35. Podľa bodu 10 rozhodnutia A1, ak sa pôvodné rozhodnutie potvrdí, zruší alebo ak sa dokument zruší
alebo vyhlási za neplatný, dožiadaná inštitúcia o tom informuje žiadajúcu inštitúciu. O svojom rozhodnutí
informuje aj dotknutú osobu a prípadne aj jej zamestnávateľa a oznámi im tiež, akými postupmi môžu

toto rozhodnutie napadnúť v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi.

36. Podľa § 120 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, sociálne poistenie vykonáva
Sociálna poisťovňa.

37. Podľa § 120 ods. 4 zákona o sociálnom poistení sociálna poisťovňa pri výkone sociálneho poistenia
plní funkciu prístupového bodu, príslušnej inštitúcie, inštitúcie miesta bydliska, inštitúcie miesta pobytu,
styčného orgánu a je kontaktná inštitúcia na komunikáciu medzi príslušnými inštitúciami a príjemcami
dávok a medzi inštitúciami členských štátov Európskej únie, inštitúciami štátov, ktoré sú zmluvnou
stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore a inštitúciou Švajčiarskej konfederácie.

38. Podľa § 2 zákona o sociálnom poistení sociálne poistenie podľa tohto zákona je
c/ nemocenské poistenie alebo poistenie pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti
a na zabezpečenie príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva,
d/ dôchodkové poistenie, a to

1/ starobné poistenie ako poistenie na zabezpečenie príjmu v starobe a pre prípad úmrtia,
2/ invalidné poistenie ako poistenie pre prípad poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v
dôsledku dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu poistenca a pre prípad úmrtia,
e/ úrazové poistenie ako poistenie pre prípad poškodenia zdravia alebo úmrtia v dôsledku pracovného
úrazu, služobného úrazu a choroby z povolania,

f/ garančné postenie ako poistenie pre prípad platobnej neschopnosti zamestnávateľa na uspokojenie
nárokov zamestnanca, na úhradu odmeny a výdavkov predbežného správcu podľa osobitného predpisu
a na úhradu povinných príspevkov na starobné dôchodkové sporenie, nezaplatených zamestnávateľom
do základného fondu príspevkov na starobné dôchodkové sporenie,
e/ poistenie v nezamestnanosti ako poistenie pre prípad straty príjmu z činnosti zamestnanca v dôsledku

nezamestnanosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku nezamestnanosti.

39. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v
jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

40. V konaní nebolo sporné, že žalobcom je fyzická osoba s bydliskom v Poľskej republike, ktorá
vykonáva činnosť na vlastný účet v Poľskej republike a ktorá zároveň uzavrela pracovnú zmluvu so
zamestnávateľom v Slovenskej republike. Na žalobcu sa priamo vzťahuje základné nariadenie a jeho
vykonávacie nariadenie. V zmysle čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodne čl. 248 Zmluvy o
Európskom spoločenstve) je nariadenie právnym aktom únie, majúcim všeobecnú platnosť, je záväzné

vo svojej celistvosti a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Nariadenie je nástrojom
unifikácie európskeho práva a rozhodnutím orgánu členského štátu, vrátane vnútroštátneho súdu nie je
možné vylúčiť jeho použitie pre konkrétny prípad.41. Z ustanovenia čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí
inštitúcia štátu bydliska osoby, ktorá má podliehať čl. 13 základného nariadenia. V prejednávanej veci
nebolo sporné, že žalobca má bydlisko v Poľskej republike, a teda na určenie uplatniteľnej legislatívy

pre žalobcu je príslušná poľská inštitúcia ZUS.

42. Otázka, či žalobca spĺňa predpoklady pre aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, a teda
či je osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne
zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch je predmetom hmotnoprávneho posúdenia, na

vykonanie ktorého je príslušná výlučne inštitúcia určená vykonávacím nariadením. Inštitúcia príslušná
na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte, než určuje nariadenie, na takéto posúdenie
príslušná nie je. Akýkoľvek iný postup by totiž viedol k popretiu cieľa nariadení, ktorým je okrem iného,
aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba
jedného členského štátu, aby sa tým predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych
právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť. Pokiaľ by o skutočnosti, či konkrétna

osoba spĺňa podmienky uplatnenia čl. 13 ods. 3 základného nariadenia rozhodovali inštitúcie sociálneho
poistenia, resp. súdy jednotlivých štátov samostatne, mohlo by dôjsť k situácii, že rozhodnú rôzne,
následkom čoho by táto osoba podliehala systému sociálneho zabezpečenia viacerých štátov alebo
nepodliehala systému sociálneho zabezpečenia žiadneho zo štátov. Práve na vylúčenie vzniku takýchto
situácií európsky normotvorca prijal základné a vykonávacie nariadenie. Vykonávacie nariadenie v čl.

16 v spojení s rozhodnutím č. A1 stanovuje postup určovania uplatniteľnej legislatívy. Bez toho, aby
bola záväzne určená legislatíva konkrétneho štátu príslušnou inštitúciou, nie je možné rozhodovať o
hmotnoprávnej otázke, či je alebo nie je žalobca osobou vykonávajúcou činnosť ako zamestnanec a
činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch.

43.Nazákladehoreuvedenýchskutočnostíkasačnýsúdkonštatuje,žežalovanánerozhodovalaourčení
uplatniteľnej legislatívy, ako to tvrdí žalobca, ale o nevzniku sociálneho poistenia zamestnanca podľa
právnych predpisov Slovenskej republiky. Na základe tejto skutočnosti žalovaná svojím rozhodnutím
nezasahoval do majetkových práv žalobcu vzhľadom na to, že nerozhodol o odvodovej povinnosti
žalobcu, ale o vzniku, resp. zániku sociálneho poistenia jeho zamestnanca podľa slovenskej legislatívy.

Žalobca nemohol byť rozhodnutím správneho orgánu nijako ukrátený na svojich právach preto, že
preskúmavaným rozhodnutím mu nebola uložená žiadna povinnosť ani oprávnenie. Taktiež neboli
dotknuté žiadne jeho právom chránené záujmy.

44. Kasačný súd zdôrazňuje, že v prejednávanom prípade k určeniu uplatniteľnej legislatívy žalobcu

došlo zo strany príslušnej poľskej inštitúcie ZUS v zmysle článku 16 (2) v spojení s článkom 16 (3)
vykonávacieho nariadenia. To znamená, že k určeniu uplatniteľnej legislatívy nedošlo dohodou podľa
článku 16 (4) vykonávacieho nariadenia. Postup podľa článku 16 (4) vykonávacieho nariadenia sa totiž
využíva v prípade, ak nedôjde k určeniu uplatniteľnej legislatívy podľa článku 16 (2) vykonávacieho
nariadenia.

45. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, najvyšší správny súd námietky žalobcu uvedené v
kasačnej sťažnosti vyhodnotil ako nedôvodné, keď tieto neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Z týchto dôvodov potom najvyšší správny súd kasačnú
sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.

46. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto
konaní úspech nemal, ich náhradu podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP nepriznal a
žalovanému ich nepriznal z dôvodu, že nedošlo k naplneniu predpokladu plynúceho z § 467 ods. 1 SSP
v spojení s § 168 SSP.

47. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá
SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.