Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. február 2022

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 6Svk/14/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8020200327
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viola Takáčová
ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2022:8020200327.1

Uznesenie

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Združenie domových samospráv,
o.z., so sídlom v Bratislave, Rovniankova č. 1667/14, IČO: 31 820 174, právne zast.: JUDr. Jánom
Tkáčom, advokátom a konateľom Tkáč & Partners, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Hrnčiarska č. 29, IČO:
53929691,protižalovanému:OkresnýúradPrešov,odboropravnýchprostriedkov,sosídlomvPrešove,
Námestie mieru č. 3, za účasti ďalšieho účastníka: Združenie obcí hornej Torysy, so sídlom v Lipanoch,

Krivianska č. 1, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 23. marca 2020, číslo OU-PO-
OOP3-2020/017018-03/ROD, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove
z 29. júla 2021, č.k. 5S/36/2020-92, t a k t o

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu z a m i e t a .

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky návrh žalobcu na prerušenie konania z a m i e t a .

Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .

Ďalšiemu účastníkovi konania nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.

1.KrajskýsúdvPrešove(ďalejlen„krajskýsúd“)uznesenímz29.júla2021,č.k.5S/36/2020-92odmietol
správnu žalobu jednak postupom podľa § 98 ods. 1 písm. h/ v spojení s § 28 zákona č. 162/2015 Z.z.-
Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) majúc za to, že má šikanózny charakter a jednak z dôvodu
plynúcehoz§98ods.1písm.e/SSPmajúczato,žesprávnažalobabolapodanáneoprávnenouosobou.
Napadnutým rozhodnutím z 23. marca 2020 žalovaný postupom podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967

Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“)
zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie z 18. decembra 2019, číslo
OU-SB-OSZP-2019/000991-012, ktorým prvostupňový správny orgán (Okresný úrad Sabinov, odbor
starostlivosti o životné prostredie) rozhodol, že navrhovaná činnosť „ZOHT-Zhodnocovanie odpadov
mobilným zariadením“, uvedená v predloženom zámere, situovaná v Prešovskom kraji, v okrese
Sabinov, ktorej účelom je úprava alebo zhodnocovanie ostatných odpadov mobilným zariadením v

mieste ich vzniku na území Združenia obcí hornej Torysy, sa nebude posudzovať podľa zákona č.
24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 24/2006 Z.z.“). Zároveň prvostupňový správny orgán v
rozhodnutí v súlade s § 29 ods. 13 zákona č. 24/2006 Z.z. navrhovateľovi (Združenie obcí hornej Torysy;
pozn. súdu) určil podmienky zmierňujúce vplyv navrhovanej činnosti na životné prostredie.

2. V súvislosti s odmietnutím správnej žaloby pre jej šikanózny charakter podľa § 98 ods. 1 písm. h/ SSP
v spojení s § 28 SSP mal krajský súd preukázané, že žalobca sa správnou žalobou domáhal zrušenianapadnutého rozhodnutia, nakoľko ako uviedol, zadefinoval v odvolaní jednotlivé zložky životného
prostredia ako aj normy, ktoré sa na ich ochranu využívajú a rozsah ním požadovanej aplikácie nielen
v zisťovacom konaní, ale aj v nadväzujúcich povoľovacích konaniach a taktiež naznačil konkrétne

opatrenia, o ktorých sa domnieval, že majú prispieť k naplneniu týchto environmentálnych záujmov,
avšak odvolací správny orgán ich nepojal do výrokovej časti rozhodnutia, teda neuložil navrhovateľovi
činnosti tieto podmienky dodržať, čím porušil práva verejnosti na zdravé životné prostredie a zároveň aj
právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Vo vzťahu k podaniam žalobcu v administratívnom konaní,
ako aj podaniu správnej žaloby žalobcom, krajský súd uviedol, že práve žalobca vo svojich podaniach

nešpecifikoval, ktoré z jeho podmienok majú byť relevantné pre posudzovanú navrhovanú činnosť
„ZOHT-Zhodnocovanie odpadov mobilným zariadením“, dodajúc, že z činnosti súdu je zrejmé, že
žalobca podáva do administratívnych konaní totožné podania obsahujúce podmienky, ktoré žiada, aby
správne orgány pojali do výrokov rozhodnutí ako podmienky záväzné pre navrhovateľov jednotlivých
činností, avšak bez toho, aby samotný žalobca zohľadnil jednotlivé špecifiká konkrétnych navrhovaných
činností v tom ktorom konaní. Takéto konanie súd vyhodnotil ako zjavné zneužitie práva žalobcu ako

zainteresovanej verejnosti na podanie správnej žaloby podľa § 178 ods. 3 SSP. V tejto súvislosti
ďalej dôvodil, že zákaz zneužitia práva je právnym princípom, ktorého úlohou je zamedziť neželanému
účinku, ak sa subjekt správa v súlade s právnymi normami, ale výkon práva nesleduje účel zákonom
stanovený. Právny princíp zákazu zneužitia práva vyjadrený v ustanovení § 28 SSP, vychádzajúci zo
základných princípov konania upravených v § 5 SSP, konkrétne v odseku 12 predmetného ustanovenia,

predstavuje ochranu účastníkov konania pred zjavnou šikanou zo strany žalobcu, ktorý si uplatňuje svoje
právo na prístup k správnemu súdu, avšak jeho cieľom nie je ochrana porušeného verejného záujmu
v oblasti životného prostredia. Z konania žalobcu jednoznačne vyplýva, že tento namieta porušenia
procesných práv žalobcu, avšak zo žaloby nie je zrejmé, ktoré konkrétne hmotnoprávne ustanovenia boli
porušené,respektíveakonapadnutérozhodnutieporušiloverejnýzáujemspoločnostivoblastiživotného

prostredia. Pri práve zainteresovanej verejnosti na podanie správnej žaloby je potrebné rozlišovať reálny
záujem subjektu, ktorému osobitný predpis priznáva postavenie zainteresovanej verejnosti, spočívajúci
vo formulácií konkrétnych pripomienok voči oznámenému zámeru, ktoré napomôžu navrhovateľovi
podľa zákona č. 24/2006 Z.z. i príslušnému orgánu pochopiť očakávania a námietky zainteresovanej
verejnosti a dotknutých orgánov, identifikovať potenciálne kontroverzné otázky týkajúce sa konkrétnej

navrhovanej činnosti a taktiež umožní získať doplňujúce relevantné informácie týkajúce sa navrhovanej
činnosti,odformalizovanéhoprávnehozáujmu,ktorýsaprejavujetým,žetakýtosubjektuplatníobrovské
množstvo všeobecne koncipovaných pripomienok k navrhovanej zmene činnosti bez toho, aby sa tieto
pripomienky vzťahovali ku konkrétnej činnosti a aby z nich bolo zrejmé, že tieto pripomienky súvisia s
konkrétnou činnosťou a pri ich vyhotovovaní bolo prihliadnuté na špecifiká daného prípadu.

3. Ďalej uvádzal, že právo verejnosti na zabezpečovaní ochrany životného prostredia nemožno
chápať v tom zmysle, že táto verejnosť môže podávať do každého konania týkajúceho sa životného
prostredia takmer identické podania obsahujúce pripomienky, ktoré podľa subjektu znamenajú základný
elementárny súbor enviromentálnych záujmov bez toho, aby tieto podmienky súviseli s konkrétnou

navrhovanou činnosťou a žiadať od správneho orgánu, aby sa s každým jedným návrhom vysporiadal.
V predmetnej veci bolo od 10. októbra 2019 na webovom sídle správneho orgánu zverejnené oznámenie
o zmene navrhovanej činnosti (dokument obsahujúci 94 strán), v ktorom boli detailne uvedené
informácie požadované žalobcom v jeho pripomienkach, ako napríklad informácie o vplyve na záber
pôdy, spotrebu vody, pitnú vodu, energetické a surovinové zdroje, nároky na infraštruktúru, vplyvy na

obyvateľstvo, klimatické pomery, ovzdušie, vodné pomery, kvalitu povrchových a pod povrchových vôd,
vplyvy na ekologickú stabilitu, vplyvy na krajinu a dopravy a iné. Bolo teda povinnosťou žalobcu ako
zainteresovanej verejnosti si tento dokument naštudovať a vzniesť konkrétne námietky, ak mal za to,
že uvedená činnosť môže mať vplyv na životné prostredie a zároveň špecifikovať, v čom vidí zásah
do práva na zdravé životné prostredie, respektíve ktoré z uvedených údajov považuje za odporujúce

zákonu. Konanie žalobcu, ktorý vznáša námietky voči navrhovaným zmenám činnosti bez toho, aby sa
vopred oboznámil s riadne zverejnenými dokumentmi ohľadom plánovanej činnosti a jej vplyvom na
životnéprostredie,jemožnécharakterizovaťakozneužívaniepráva,nakoľkožalobcažiadaodpovedena
otázky, ktoré má riadne k dispozícii a za predpokladu, že by sa so zverejnenými informáciami oboznámil,
mohol by formulovať konkrétne nedostatky.

4. V súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou poukázal tiež na skutočnosť, že žalobca v
administratívnych konaniach podáva takmer identické pripomienky, v ktorých žiada, aby správny
orgán zhodnotil vplyv predmetného zámeru z hľadiska ustanovení osobitných zákonov, ktoré následnešpecifikujetak,žežiada,abynavrhovateľnapríkladpredložilposudokostatikestavby,doložilhydraulický
výpočet prietokových množstiev ORL, dažďovej a odpadovej kanalizácie a ostatných vodných stavieb
tak, aby preukázal, že nedôjde k preťaženiu kanalizačnej siete, žiada overiť návrh činnosti s

územným plánom za predpokladu maximálnych intenzít predpokladaných činností aj v okolitom území,
žiada preukázať spôsob plnenia povinností vyplývajúcich zo zákona o odpadoch č. 79/2015 Z.z. a
uviesť navrhované opatrenia Programu odpadového hospodárstva SR, zapracovať záväzné opatrenia
Programu odpadového hospodárstva do zámeru a preukázať splnenie záväzných zákonných povinností
na úseku odpadového hospodárstva, ako aj iné podmienky všeobecne formulované v obdobnom

duchu bez akejkoľvek spojitosti s konkrétnym oznámeným zámerom. Žalobca v týchto konaniach
taktiež žiada, aby navrhovateľ obnovil prirodzenú biodiverzitu dotknutého územia, čo najviac obnovil
prirodzené funkcie narušeného ekosystému, čo najviac ochránil životné prostredie a kompenzoval
ekologickú ujmu v dôsledku navrhovaného zámeru opatreniami, ako napríklad, aby parkovacie miesta
boli riešené formou podzemných garáži pod objektmi stavieb a povrch územia bol upravený ako
lokálny parčík, aby projektant projektovú dokumentáciu pre územné a stavebné povolenie spracoval

tak, aby spĺňala metodiku Európskej komisie PRÍRUČKA NA PODPORU VÝBERU, PROJEKTOVANIA
A REALIZOVANIA RETENČNÝCH OPATRENÍ PRE PRÍRODNÉ VODY V EURÓPE, aby bol zámer
prispôsobený okolitej vegetácii a environmentálnej diverzite, na horizontálne plochy žiada aplikovať
zelené strešné krytiny a na vertikálne plochy žiada aplikáciu zelených stien, taktiež žiada, aby
bola navrhovateľovi uložená povinnosť vysadiť dreviny a povinnosťou zriadiť ako súčasť stavby aj

nehnuteľné umelecké dielo neoddeliteľné od samotnej stavby (socha, plastika, reliéf, fontána a pod.)
a iné obdobne formulované podmienky. Po preštudovaní jednotlivých požiadaviek žalobcu vo vzťahu
k navrhovanej činnosti je zrejmé, že tieto absolútne nezodpovedajú charakteru navrhovanej činnosti
a logicky poukazujúc na charakter činnosti nemožno požadovať od navrhovateľa činnosti, aby tieto
podmienky vykonal.

5. V ďalšej časti krajský súd odkázal na závery plynúce z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 31. júla 2018, sp. zn. 7Sžik/3/2017, podľa ktorého cit.:
„32. Právnym základom zákazu zneužitia práva je čl. 1 ods. 1 Ústavy v spojení s čl. 152 ods. 4
Ústavy SR, ktorý ukladá povinnosť všetkým štátnym orgánom, že výklad a uplatňovanie ústavných

zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou,
to znamená v súlade s princípmi, ktoré sú garantované v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Zákaz zneužitia práva
je súčasťou princípu právneho štátu. Účelom čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je zaručiť prístup
k súdu každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy.
Uplatnenie práva zaručeného čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vymedzuje zákon.

33. S účinnosťou nového procesného predpisu č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku sa už
do základných princípov konania dostala právna úprava zákazu zneužitia práva. Podľa V. Knappa v
teórii práva možno pod pojmom zneužitím práva rozumieť chovanie zdanlivo dovolené, ktorým má byť
dosiahnutý nedovolený výsledok. Správny súdny poriadok nielenže formuluje výkladové pravidlo tohto
pojmu, ale upravuje aj procesný postup súdu, ktorý odmietne žalobu, ak tak ustanoví tento zákon.

Takýmto spôsobom správny súd odmieta žalobu z procesných dôvodov, preto je nevyhnutné dôvody,
ktoré ho k takémuto postupu viedli aj náležite v odôvodnení rozhodnutia zdôvodniť.
34. K odmietnutiu žaloby a teda odopretiu ochrany právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej
osoby alebo právnickej osoby zo strany správneho súdu môže na základe ust. § 28 S.s.p. dôjsť len vo
veľmi výnimočných prípadoch.

(...)
36. Úmyslom zákonodarcu bolo v ust. § 28 S.s.p. rozviesť princíp zákazu zjavného zneužitia práv.
Vychádzajúc tak z gramatického a logického výkladu predmetného ustanovenia je zrejmé, že tým, že
zákonodarca rozlišuje medzi šikanóznym charakterom žaloby a žalobou, ktorou sa sleduje zneužitie
práva, alebo jeho bezúspešné uplatňovanie možno pod šikanóznym charakterom žaloby rozumieť

žalobu, ktorou žalobca zneužíva právo na prístup k súdu vo vzťahu k súdu a nie žalobu, ktorou žalobca
zneužíva svoje subjektívne oprávnenie podať žalobu za účelom úmyselného poškodenia druhého
účastníka, čo je zjavným zneužitím práva. Pod šikanóznym výkonom práva možno teda chápať výkon
práva za účelom poškodenia druhej strany. Nielen že ide o výkon práva bez racionálneho účelu, ale
vyžaduje sa aj úmysel poškodiť druhú stranu.“

6. Za takto preukázaných okolností, krajský súd podanie žalobcu - odvolanie, obsahujúce pripomienky
voči navrhovanej činnosti, vyhodnotil ako všeobecné bez akejkoľvek súvislosti s touto činnosťou,
pričom žalobca žiadal odpovede na otázky, ktoré boli zverejnené v texte zámeru, zverejnenom nawebovom sídle správneho orgánu. Žalobca prostredníctvom podanej správnej žaloby zneužil svoje
právo na prístup k správnemu súdu, keď touto žalobou nenamietal konkrétne skutočnosti, týkajúce
sa napadnutého rozhodnutia, teda neuviedol, v čom spočíva nesprávnosť záverov prijatých správnymi

orgánmikjednotlivýmpodmienkamžalobcuuvedenýmvjehoodvolaníalenvšeobecnouargumentáciou
typu „že v odvolaní zadefinoval svoje environmentálne záujmy a naznačil, akým spôsobom ich navrhuje
riešiť. Zadefinoval jednotlivé zložky životného prostredia, ako aj zákonné normy, ktoré sa na ich ochranu
využívajú a rozsah ním požadovanej aplikácie nielen v zisťovacom konaní ale aj v nadväzujúcich
povoľovacích konaniach“, v podstatne len automaticky využil svoj prístup k správnemu súdu, ktorý mu

ako zainteresovanej verejnosti patrí. Krajský súd však z vyššie uvedených dôvodov tento prístup žalobcu
vyhodnotil ako šikanózny práve vo vzťahu k samotnému súdu, nakoľko žalobca v danom prípade podal
správnu žalobu bez toho, aby z nej bol zrejmý verejný záujem, ktorému sa žalobca ako zainteresovaná
verejnosť snaží poskytnúť ochranu, poukazujúc na osobitosti konkrétneho prípadu. Z podaní žalobcu nie
je zrejmé, v čom by mala navrhovaná činnosť odporovať predpisom na ochranu životného prostredia.

7.Vsúvislostisdruhýmdôvodom,prektorýkrajskýsúdpristúpilkodmietnutiusprávnejžalobyaplynúcim
z § 98 ods. 1 písm. e/ SSP, súd dôvodil, že správna žaloba bola podpísaná Ing. Y. ako štatutárnym
zástupcomžalobcuapodpisJUDr.Y.akoosoby,ktorážalobuspísalanasprávnejžalobeabsentoval,čím
by bolo súdu preukázané, že táto osoba svojím podpisom potvrdila skutočnosti v nej uvedené, a teda, že
správna žaloba bola ním spísaná. Uvedený nedostatok správnej žaloby bolo možné konvalidovať tým,

že by žalobca na výzvu správneho súdu zo 07. apríla 2021 doručil krajskému súdu opätovne správnu
žalobu, ktorá by obsahovala taktiež podpis osoby, ktorá žalobu spísala a ktorá by spĺňala podmienky
stanovené v ustanovení § 49 ods. 1 SSP, avšak žalobca napriek výzve uvedenú vadu správnej žaloby
neodstránil, čím bol splnený predpoklad pre odmietnutie správnej žaloby podľa § 98 ods. 1 písm. e/ SSP,
teda z dôvodu, že žaloba bola podaná zjavne neoprávnenou osobou.

8.Vzhľadomnauvedené,krajskýsúdpristúpilpopreskúmanívecikodmietnutiusprávnejžalobyzdvoch
vyššie vymedzených dôvodov.

9. O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 170 písm. a/ SSP tak, že žiadnemu z účastníkov

právo na náhradu trov konania nepriznal.

II.

10. Proti uzneseniu krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť.

11. Namietal, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym
procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f/ SSP), rozhodol
na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP) a tiež, že podanie bolo

nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 písm. j/ SSP).

12. Konkrétne v kasačnej sťažnosti namietal, že žalobca ako ekologická organizácia má vo svojich
cieľoch zlepšovanie životného prostredia. Háji a presadzuje verejné záujmy životného prostredia, pričom
za verejný záujem možno považovať samotnú účasť a presadzovanie právneho názoru, ktorý konkuruje

právnymnázoromsprávnychorgánov,podnikateľovasúdu.Cieľomtakéhotokonaniajestav,kdejevždy
rozhodované v najlepšom záujme životného prostredia za súčasnej odbornej, právnej aj vecnej diskusie
s ekologickými združeniami. Účelom podaných stanovísk (aj správnych žalôb) nie je len prispieť k lepšej
úrovni životného prostredia v konkrétnom prípade, ale aj prostredníctvom poukazovania na zlyhávanie
v jednotlivých prípadoch preukázať, že sa jedná o systematické zlyhávanie, a teda, že nezákonnosť v

jednotlivom prípade je dôsledkom zlého fungovania štátnej správy. Vyjadril nesúhlas s tým, že legitímne
naplňovanie cieľov žalobcu je vnímané ako šikana, prípadne až kriminálna činnosť.

13. Vo vzťahu k poukazu krajského súdu na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31.
júla 2018, sp. zn. 7Sžik/3/2017 žalobca namietal, že krajský súd síce odkazuje na menovaný rozsudok,

ktorý definuje, aké podmienky musia byť splnené pre odmietnutie žaloby z dôvodu jej šikanóznosti,
avšak v rozhodnutí neurčil, v čom malo na strane žalobcu spočívať šikanózne konanie. Krajský súd
poukázal na „šablónovitý“ charakter žaloby a dodal, že žalobca v roku 2020 podal na príslušný súd
šesť správnych žalôb. Takýto postup považoval žalobca za nesprávny, ktorým bolo jednak porušenéprávo žalobcu na spravodlivý proces a jednak došlo k nezákonnému odmietnutiu podania. Žalobca
ďalej svoje tvrdenia podporil aj s odkazom na argumentáciu autorov článku „Zneužití práva v kontextu
účasti veřejnosti v procesech týkajících se životního prostředí“, v ktorom sa uvádzalo nasledovné cit.:

„I s ohledem na citovanou judikaturu je tedy zřejmě, že také v případě účasti veřejnosti v procesech
týkajících se životního prostředí existuje pro uplatnění zákazu zneužití práva určitý prostor. Méně jasné
ovšem zůstává, jaký by tento prostor měl být. Zákaz zneužití práva by totiž za určitých okolností
mohl sloužit k dodatečným aplikačním korekcím nedostatků právní úpravy účasti veřejnosti, a to jak
nedostatků skutečných, tak také nedostatků domnělých. Tento pohled nesdílíme; naopak jsme toho

názoru, že v případě účasti veřejnosti ve věcech týkajících se životního prostředí mají platit závěry o
tom, že zákaz zneužití práva ve veřejném právu je nástrojem ultima ratio, který by měl být uplatňován
nanejvýšrestriktivně.Vpřípaděúčastiveřejnostidlenašehonázoruspíšeještěrestriktivnějinežlivjiných
příkladech, a to s ohledem na specifika účasti veřejnosti v předmětných právních procesech.
Za první specifikum lze dle našeho názoru považovat smysl a účel účasti veřejnosti, respektive
environmentálních organizací v procesech práva životního prostředí, kterou lze ilustrovat ve srovnání

s jinými výše naznačenými případy aplikace zásady zákazu zneužití práva. V případě zneužití práva
v rámci práva daňového daňový subjekt zpravidla usiluje o získání určité daňové výhody, jak již
bylo uvedeno. Jinak řečeno, daňový subjekt přirozeně sleduje svůj soukromý ekonomický zájem, vůči
kterému stojí v opozici veřejný zájem státu na právně korektním výběru daní. Obdobná a snad ještě
zřetelnější je situace v případě zneužití procesních práv v případě přestupkového řízení, kdy vůči

sobě opět stojí soukromý zájem na neuložení trestu a na druhé straně veřejný zájem na potrestání
pachatele přestupku. Subjektem, který zneužívá svých práv, je v těchto případech tedy zjednodušeně
řečeno uplatňován určitý a zpravidla poměrně zjevný soukromý zájem stojící v opozici k určitému zájmu
veřejnému. V případě účasti veřejnosti v procesech práva životního prostředí to však zcela neplatí.
Určitá část této veřejnosti jako tzv. dotčená veřejnost sice v příslušných rozhodovacích procesech

hájí svůj soukromý zájem zpravidla související s jejími vlastnickými právy k nemovitostem. Úloha
environmentálních organizací je však odlišná, respektive sama je pojena s ochranou veřejného zájmu.
Například v již citovaném rozsudku Nejvyššího správního soudu je konstatováno, že smyslem a účelem
účasti environmentálních občanských sdružení (spolků) je, „aby kvalifikovaně, tj. odbornými argumenty
z oblasti ochrany životního prostředí, urbanismu apod., hájila dotčené (veřejné) zájmy ochrany přírody

a krajiny v konkurenci jiných veřejných zájmů a zájmů soukromých.“ V tomto rozsudku Nejvyšší správní
soud o environmentálních občanských sdruženích, respektive spolcích, současně hovoří jakožto o
„advokátech“ veřejného zájmu na ochraně životního prostředí. Jinak řečeno, veřejný zájem na ochraně
životního prostředí nereprezentují pouze příslušné orgány státní správy z titulu své působnosti, ale
také veřejnost, zejména právě environmentální organizace. Uvedené pochopitelně souvisí také s širším

kontextem účasti veřejnosti jako projevu participace veřejnosti na rozhodování o věcech týkajících se
životního prostředí či ještě obecněji občanské společnosti.
Dle hojně citované definice V. Knappa lze zneužití práva vyjádřit jako jeho výkon „k právem
neodůvodněnéújměněkohojinéhonebospolečnosti“.Uzneužitíprávavprávuveřejnémpůjdezpravidla
o újmu společnosti, či také jinak řečeno určitému veřejnému zájmu. Zda ale dochází v konkrétních

případech postupem environmentální organizace k újmě na veřejném zájmu, lze z povahy věci jen
těžko jednoznačně určit. Řízení ve věcech s dopady na životní prostředí jsou totiž charakteristická tím,
že zde kolidují různé veřejné zájmy, přirozeně zájem na ochraně životního prostředí jako základního
předpokladu lidské existence a typicky konkurující zájem na ekonomickém rozvoji, přičemž jistě nelze
říci, že by prosazování kteréhokoli z těchto zájmů mělo být apriorně společensky nežádoucí. Ostatně

samotná účast veřejnosti je z pohledu demokratizace rozhodovacích procesů svým způsobem ve
veřejném zájmu. K uvedenému pak přispívá také věcná složitost některých procesů dotýkajících se
životního prostředí, zejména procesů posuzování vlivů záměrů či koncepcí na životní prostředí. Jak v
těchto procesech spolehlivě určit, kde leží hranice mezi argumenty „užitečnými“ a naopak argumenty
„neúčelnými“, „nerelevantními“ a „zneužívajícími“ procesních práv toho, kdo je vznáší?“ V tomto smere

uviedol, že aplikácia princípu zákazu zneužitia práva správnymi orgánmi je ultima ratio - teda výnimočná
a krajná možnosť, pričom musí byť zjavné a preukázané, že v konkrétnom prípade ide o zneužitie práva.

14. Žalobca ďalej v kasačnej sťažnosti odkazoval na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo
veci Emsland c. Stärke (C-110/99; pozn. súdu), v ktorom menovaný súd definoval, aké podmienky

musia byť splnené, aby išlo o zneužitie práva. Prvou podmienkou je existencia objektívneho prvku,
pričom objektívnym prvkom sa rozumie stav, keď navzdory formálnemu zachovaniu noriem stanovených
spoločenstvom nebol dosiahnutý ich účel, čo znamená, že dochádza k obchádzaniu účelu právnej
normy. Ďalej musí byť splnený subjektívny prvok, t.j. získanie výhody spôsobom, ktorý je právomakceptovaný. Pre konštatovanie zneužitia práva je potrebné splnenie oboch podmienok. Žalobca je
ekologickým spolkom, ktorého cieľom je dosiahnutie čo najvyššej miery ochrany životného prostredia,
za týmto účelom využíva prostriedky, ktoré mu dáva k dispozícii právny poriadok (zákon č. 24/2006 Z.z.,

Aarhuský dohovor), aby v povoľovacích konaniach, pri ktorých je vplyv na životné prostredie, chránil
verejný záujem ochrany životného prostredia. Súd v žiadnej časti svojho rozhodnutia nepomenúva účel
ktorej právnej normy nie je dosiahnutý, a teda nenapĺňa podmienky konštatovania zneužívania práva
z objektívnej stránky, a teda rozhoduje na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. Pre úplnosť
dodal, že pre konštatovanie zneužívania práva ako základu na odmietnutie žaloby je potrebné preukázať

subjektívny prvok zneužitia práva, a teda získanie výhody spôsobom, ktorý je právom akceptovaný.
Krajský súd v rozhodnutí neodôvodnil, akým spôsobom bol naplnený subjektívny prvok zneužitia práva
zo strany žalobcu. Ďalej poukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn.
1As/27/2011 a nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 666/2016.

15. Rovnako žalobca uvádzal, že využitie § 28 SSP má byť ojedinelým postupom zo strany súdu,

kedy takýto postup má byť riadne odôvodnený v zmysle ustálenej judikatúry slovenských súdov (I. ÚS
108/07, II. ÚS 410/06, I. ÚS 33/2012), Európskeho súdu pre ľudské práva (Garcia Ruiz proti Španielsku,
Hadjianastassiou proti Grécku), ako aj Súdneho dvora Európskej únie, pričom rozhodnutie krajského
súdu nespĺňa kvalitatívne vlastnosti riadneho odôvodnenia rozhodnutia, nakoľko nedostatočne dáva
odpovede na otázky, prečo súd rozhodol tak, ako rozhodol. Navyše krajský súd teda pochybil, keď

neposudzoval meritum veci.

16. Žalobca ďalej namietal porušenie hmotnoprávnych noriem, konkrétne článku 6 Smernice EIA č.
2011/92/EU v znení novely č. 2014/52/EÚ spočívajúce v nevykonaní konzultácie, ktorá mala prispieť
k objasneniu a vzájomnému pochopeniu medzi navrhovateľom a verejnosťou, pričom správny orgán

mal byť mediátorom takejto konzultácie. Pripomienky verejnosti nemusia byť výlučne námietkami,
zákon č. 24/2006 Z.z. pojednáva o pripomienkach, respektíve stanoviskách, ktorými sa nemusí len
niečo namietať, či vyjadrovať nesúhlas, ale môže navrhovať niečo, na čo navrhovateľ, alebo správny
orgán nemysleli. Verejnosť má aj právo podľa § 29 ods. 3 zákona č. 24/2006 Z.z., ako aj podľa
článku 6 ods. 4 Aarhuského dohovoru spolurozhodovať a spoluformovať výsledok procesu. Tiež

uviedol, že z jeho pohľadu je dôležité, aby sa na základe rozhodovacej praxe súdov určil rozsah
práv a povinností zainteresovanej verejnosti pri účasti na povoľovacích konaniach, ako aj spôsob,
akým môže zainteresovaná verejnosť vplývať na jednotlivé procesy a akým spôsobom sa následne
domáhať preskúmania zákonnosti rozhodnutia a čo sú relevantné dôvody na preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia. Cieľom žalobcu je aj rozšírenie judikatúry vo veciach životného prostredia prostredníctvom

tzv. sudcovskej tvorby práva.

17. Následne, vo vzťahu k druhému dôvodu odmietnutia správnej žaloby podľa § 98 ods. 1 písm. e/
SSP žalobca aj s odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžk/10/2021
považoval tento dôvod za neopodstatnený.

18. V záverečnej časti kasačnej sťažnosti žalobca požiadal, aby Najvyšší správny súd Slovenskej
republiky sa obrátil na Súdny dvor Európskej únie s otázkou, či samotné zdanlivé „šablónovité“ podania
sú zneužívaním práva, ktoré priznáva Smernica EIA verejnosti a tiež s otázkou, či výklad práva, ktorý
aplikujú správne orgány sú v súlade so Smernicou EIA.

19. Záverom navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnou sťažnosťou napadnuté
uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

III.

20. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu vyjadril podaním z 11. novembra 2021.

21.Rozhodnutiekrajskéhosúdupovažovalzazákonné,náležitezdôvodnené,podľanázoružalovaného,
zistiť skutočný účel využívania práva na účasť v konaní je možné z obsahu podaní podaných žalobcom

ako dotknutou verejnosťou, z ktorého by bolo možné vyvodiť, či účelom podania je alebo nie je ochrana
životnéhoprostrediaalebozmiernenienegatívnychvplyvovnaživotnéprostredie.Zosamotnéhoobsahu
podania by bolo možné vyvodiť zjavnú existenciu zneužitia práva v prípade, ak by sa pripomienky
a námietky v podaniach vôbec netýkali navrhovanej činnosti alebo vplyvov navrhovanej činnosti naživotné prostredie, alebo by s navrhovanou činnosťou vôbec nesúviseli, čo bol i tento prípad. Žalobca
prejavil záujem na navrhovanej činnosti postupom podľa § 24 ods. 4 zákona č. 24/2006 Z.z.
tým, že podal voči prvostupňovému správnemu rozhodnutiu odvolanie. Žalobca sa k zámeru podľa

§ 24 ods. 3 písm. a/ zákona č. 24/2006 Z.z. nevyjadril a ani iným spôsobom v priebehu konania do
vydania prvostupňového správneho rozhodnutia neprejavil záujem na navrhovanej činnosti, nepredložil
ani návrh podmienok, a teda prvostupňový správny orgán tieto nemohol premietnuť do podmienok
rozhodnutia podľa § 29 ods. 13 zákona č. 24/2006 Z.z. Žalobca následne podal proti prvostupňovému
správnemu rozhodnutiu odvolanie obsahovo koncipované skôr ako vyjadrenie k zámeru, nie ako

odvolanievočirozhodnutiu(navrhujeriešeniasmeromkprvostupňovémuorgánuvzťahujúcesaksituácii
pred vydaním rozhodnutia; nenamieta postup prvostupňového orgánu a zákonnosť ním vydaného
rozhodnutia). Navrhoval skutočnosti s napadnutým rozhodnutím nesúvisiace, odvolanie je všeobecné,
má „šablónovitý“ charakter, ani jeden z uplatnených bodov nesmeruje proti dôvodu vydania rozhodnutia,
chýba mu akákoľvek relevancia vo vzťahu k navrhovanej činnosti, ktorá je predmetom konania a je
ňou používanie mobilného zariadenia na zhodnocovanie biologicky rozložiteľného odpadu. Navrhovaná

činnosť absolútne nesúvisí s okruhom problémov, ktoré sa žalobca svojimi podmienkami eliminovať
(napríklad záber nových plôch v súvislosti so stavebnou činnosťou, výstavba parkovacích miest a pod.).
Z postupu žalobcu je zrejmé, že deklarovaný záujem na ochrane životného prostredia je formalistický a
neúprimný s cieľom komplikovať účastníkom konania priebeh správneho konania. Navrhovaná činnosť
negatívne neovplyvní vodu, pôdu, biotu ani ovzdušie, ale prispeje k ochrane životného prostredia, a

to tým, že prostredníctvom navrhovaného zariadenia sa biologicky rozložiteľný odpad pripraví na jeho
ďalšie zhodnotenie. Žalobca vo svojich písomných podaniach nešpecifikoval, ktoré z jeho podmienok
majú byť relevantné pre posudzovanú navrhovanú činnosť. Žalobca podáva do administratívnych
konaní totožné podania obsahujúce podmienky, ktoré žiada, aby správne orgány pojali do výrokov
rozhodnutí ako podmienky záväzné pre navrhovateľov jednotlivých činností v tom ktorom konaní, čo aj

súd vyhodnotil ako zjavné zneužitie práva žalobcu ako zainteresovanej verejnosti. Žalovaný sa stotožnil
so záverom krajského súdu, že princíp vyjadrený v § 28 SSP predstavuje ochranu účastníkov konania
pred zjavnou šikanou zo strany žalobcu, ktorý si uplatňuje svoje právo na prístup k správnemu súdu,
avšakjehocieľomniejeochranaporušenéhoverejnéhozáujmuvoblastiživotnéhoprostredia.Zkonania
žalobcu jednoznačne vyplýva, že tento namieta porušenia procesných práv žalobcu, avšak zo žaloby

nie je zrejmé, ktoré konkrétne hmotnoprávne ustanovenia boli porušené, respektíve ako napadnuté
rozhodnutie porušilo verejný záujem spoločnosti v oblasti životného prostredia. Z podaní žalobcu nie
je zrejmé, v čom by mala navrhovaná činnosť odporovať predpisom na ochranu životného prostredia.
Žalobca mal vzniesť konkrétne námietky, ak mal za to, že uvedená činnosť môže mať vplyv na životné
prostredie a zároveň špecifikovať, v čom vidí zásah do práva na zdravé životné prostredie, respektíve

ktoré z údajov uvedených vo zverejnenom zámere považuje za odporujúce zákonu. Konanie žalobcu,
ktorývnášanámietkyvočinavrhovanejčinnostibeztoho,abysavopredoboznámilsriadnezverejnenými
dokumentmi ohľadom plánovanej činnosti a jej vplyvom na životné prostredie, je možné charakterizovať
ako zneužívanie práva.

22. Navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú
zamietol.

IV.

23. Ďalší účastník konania sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu nevyjadril.

V.

24. Vyjadrenie žalovaného bolo doručené žalobcovi na vedomie dňa 25. novembra 2021.

VI.

25. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§
11 písm. h/ SSP) preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v

kasačnej sťažnosti (§ 453 ods. 1,2 SSP) postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po
jej preskúmaní dospel k záveru, že uznesenie krajského súdu je čo do vyhodnotenia správnej žaloby
ako šikanóznej vecne správne.26. Podľa článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

27.Podľačlánku46ods.1ÚstavySlovenskejrepubliky,každýsamôžedomáhaťzákonomustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

28. Podľa článku 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie
rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

29. Podľa článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, výklad a uplatňovanie ústavných zákonov,
zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

30. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

31. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťouorgánuverejnejsprávyaleboinýmzásahomorgánuverejnejsprávy,samôžezapodmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

32. Podľa § 42 ods. 1 písm. a/ SSP, ak má zainteresovaná verejnosť alebo dotknutá verejnosť (ďalej
len "zainteresovaná verejnosť") právo podľa osobitného predpisu na účasť v administratívnom konaní
vo veciach životného prostredia, je oprávnená
a/ podať správnu žalobu podľa § 6 ods. 2 písm. a/.

33. Podľa § 5 ods. 12 SSP, správny súd výnimočne neposkytne ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby, ak nimi podaný návrh sleduje zjavné zneužitie
práva.

34. Podľa § 28 SSP, správny súd môže výnimočne odmietnuť žalobu fyzickej osoby a právnickej

osoby, ktorá má zjavne šikanózny charakter alebo ktorou sa sleduje zneužitie práva či jeho bezúspešné
uplatňovanie. Správny súd môže tiež sankcionovať procesné úkony účastníkov konania, ktoré slúžia na
zneužitie práv, najmä na prieťahy v konaní.

35. Na úvod najvyšší správny súd uvádza, že zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému

reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu vo veci konať. Ak osoba uplatní svoje
právo v súlade so zákonom ustanovenými podmienkami, orgány súdnej moci majú povinnosť umožniť
každému,abysauplatnenímprávazaručenéhočlánkom46ÚstavySlovenskejrepublikystalúčastníkom
konania (bližšie pozri nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001, sp. zn. II. ÚS
14/2001, prípadne z 13. novembra 2002, sp. zn. II. ÚS 132/02). K porušeniu tohto základného práva

by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom
návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 07.
júla 2006, sp. zn. II. ÚS 216/06). Právnym základom zákazu zneužitia práva je článok 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s článkom 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý ukladá povinnosť

všetkým štátnym orgánom vykladať a uplatňovať ústavné zákony, zákony a ostatné všeobecne záväzné
právne predpisy v súlade s ústavou, to znamená v súlade s princípmi, ktoré sú garantované v článku
1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Zákaz zneužitia práva je súčasťou princípu právneho štátu (pozri
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. marca 2014, sp. zn. 3Sži/4/2014). Účelom článku
46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je zaručiť prístup k súdu každému, kto tvrdí, že bol na svojich

právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy. Uplatnenie práva zaručeného článkom 46 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky vymedzuje zákon.36. Zároveň najvyšší správny súd zdôrazňuje, že právo na prístup k súdu neplatí absolútne, môže
byť teda za účelom zabezpečenia efektívneho výkonu spravodlivosti obmedzené. O aké obmedzenia
sa jedná vyplýva primárne z právnych predpisov majúcich procesný charakter s tým, že obmedzenie

môže konkrétne spočívať napríklad v uložení primeraných časových lehôt (napríklad podľa rozsudku
Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci MPP Golub proti Ukrajine z 18. októbra 2005, číslo sťažnosti
6778/05 - uloženie primeraných lehôt a procesných podmienok na uplatňovanie nárokov môže podporiť
správne spravovanie spravodlivosti zaistením právnej istoty a právoplatnosti a ochranou možných
odporcov pred starými nárokmi, voči ktorým môže byť zložité brániť sa z dôvodu uplynutého času), v

kladení istých formálnych požiadaviek na určité typy podaní adresovaných súdu, spoplatnení súdneho
konania (napríklad rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Kreuz proti Poľsku z 19. júna
2001, číslo sťažnosti 28249/95, prípadne rozsudok vo veci Stankov proti Bulharsku z 12. júla 2007, číslo
sťažnosti 68490/01), v povinnom právnom zastúpení (Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku Meftah
ainíprotiFrancúzskuz26.júla2002,číslosťažnostič.32911/96,35237/97a34595/97napríkladuviedol,
že osobitná povaha konania môže odôvodňovať použitie služieb špecializovaných obhajcov). Zároveň

platí pravidlo, že obmedzenia nesmú zamedziť alebo obmedziť prístup osoby takým spôsobom alebo
v takom rozsahu, aby bola poškodená samotná podstata tohto práva (napríklad rozsudok Európskeho
súdu pre ľudské práva vo veci Harrison McKee proti Maďarsku z 03. júna 2014, číslo sťažnosti 22840/07,
bod 21).

37. Podľa názoru najvyššieho správneho súdu (odhliadnuc od obmedzení uvedených v
predchádzajúcom bode) povahu obmedzenia, a teda výnimky zo všeobecnej aplikácie článku 46
Ústavy Slovenskej republiky, predstavuje aj výnimočné neposkytnutie ochrany právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby zo strany súdu, za predpokladu, že nimi podaný
návrhsledujezjavnézneužitiepráva(§5ods.12SSP).Jednásaovšeobecnévýchodisko(princíp),ktorý

je následne v ďalších ustanoveniach Správneho súdneho poriadku bližšie špecifikovaný a rozvinutý.
V tomto smere je kľúčovým ustanovenie § 28 SSP, v zmysle ktorého neposkytnutie ochrany právam
alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby zo strany súdu bude spočívať v
odmietnutí správnej žaloby z dôvodu, že táto má buď zjavne šikanózny charakter, alebo sa ňou sleduje
zneužitie práva, alebo jeho bezúspešné uplatňovanie. Z uvedeného je zrejmé, že k odmietnutiu správnej

žaloby podľa § 28 SSP môže dôjsť na základe troch dôvodov - šikanózny charakter správnej žaloby,
správnou žalobou sa sleduje zneužitie práv, či jeho bezúspešné uplatňovanie. O aký prípad v praxi pôjde
bude závisieť výlučne od konkrétnych okolností prejednávanej veci s tým, že bude úlohou a zároveň
povinnosťou súdu takéto správanie riadne identifikovať a vzhľadom na to, že sa bude jednať o celkom
výnimočný postup, aj presvedčivo odôvodniť. Z uvedeného teda vyplýva, že aplikácia princípu zákazu

zneužitia práva by mala byť výlučne výnimočnou a hraničnou možnosťou - ultima ratio.

38. V tomto smere aj s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 10.
novembra 2005, sp. zn. 1Afs/104/2005 možno pod zneužitím práva rozumieť cit.: „(...) situace, kdy
někdo vykoná své subjektivní právo k neodůvodněné újmě někoho jiného nebo společnosti; takovéto

chování, jímž se dosahuje výsledku nedovoleného, je jenom zdánlivě dovolené. O chování toliko
zdánlivě dovolené jde z toho důvodu, že objektivní právo nezná chování zároveň dovolené a zároveň
nedovolené; vzhledem k tomu, že ze zásady lex specialis derogat legi generali vyplývá, že zákaz zneužití
práva je silnější, než dovolení dané právem, není takové chování výkonem práva, ale protiprávním
jednáním (viz. Knapp, V.: Teorie práva. C. H. Beck, Praha, 1995, s. 184-185). Výkonu práva, který je

vlastně jeho zneužitím, proto soud neposkytne ochranu. (...) Nejvyšší správní soud podotýká, že institut
zákazu zneužití subjektivních práv (k ničím neodůvodněné újmě jiného či k ničím neodůvodněné újmě
společnosti, tj. konec konců jejích členů) představuje materiální korektiv formálního pojímání práva,
prostřednictvím něhož se do právního řádu vnáší hledisko ekvity (spravedlnosti). Zákon, jenž je ze
své povahy obecný, nemůže pojmově pamatovat na všechny myslitelné životní situace, které mohou

za jeho účinnosti nastat. V důsledku toho se může přihodit, že určité chování formálně vzato - ve
skutečnosti ovšem pouze zdánlivě, jak bylo vyloženo výše - odpovídá právní normě (či lépe řečeno: dikci
právního předpisu), avšak je zároveň pociťováno jako zjevně nespravedlivé, neboť v rozporu s určitými
základními hodnotami a s rozumným uspořádáním společenských vztahů působí jiným újmu. Takové
chování má potom povahu nikoliv výkonu subjektivního práva, nýbrž jeho (právem reprobovaného)

zneužití. Zároveň je zapotřebí zdůraznit, že zákaz zneužití práva představuje výjimku z pravidla; proto
nelze např. předem paušálně říci, že o zneužití práva by se již nejednalo tam, kde by dalšími členy
spolku byly tři, pět, deset či kolik dalších osob, mezi nimiž a žalobcem by již neexistovaly úzké rodinné
vazby. Jinak řečeno, nelze předem a obecně stanovit s matematickou přesností - ostatně právo nenímatematika -, kdy se zákazu zneužití - jakožto výjimky z pravidla - použije a kdy nikoliv. Vše záleží
na okolnostech konkrétního případu a na soudcovskému uvážení a rozmyslu. Stanovením přesných
pravidel by se popřel smysl a samotná podstata institutu zákazu zneužití subjektivních práv; tento

institut se musí vyznačovat jistou obsahovou pružností, aby mohl reagovat na nekonečné množství
životních situací, na něž nemůže ve své obecnosti právní norma pamatovat.“ Zákaz zneužitia práva je
pravidlo vnútroštátneho práva, vrátane práva verejného, ktoré vyplýva z povahy Slovenskej republiky
ako materiálneho právneho štátu založeného na určitých hodnotách, ku ktorým popri úcte k slobode
jednotlivca a ochrany ľudskej dôstojnosti patrí okrem iného aj úcta k harmonickému sociálnemu poriadku

tvoreného právom a odopretia ochrany konaniu, ktoré právo vedome a zámerne využíva v rozpore
s jeho zmyslom a účelom. Zákaz zneužitia práva je v istom zmysle ultima ratio, a preto musí byť
uplatňovaný nanajvýš reštriktívne a za dôkladného vyhodnotenia s inými obdobne dôležitými princípmi
vlastnými právnemu poriadku, zvlášť s princípom právnej istoty (porovnaj uznesenie rozšíreného senátu
Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 27. mája 2010, sp. zn. 1As/70/2008).

39. Najvyšší správny súd ďalej uvádza, že špecifický prípad zneužitia práva predstavuje šikana -
šikanózne konanie (a tiež obchádzanie zákona a podvod), pričom v tomto smere šikanózny výkon
práva spočíva v tom, že niekto vykonáva svoje právo so zámerom spôsobiť inému neprimeranú ujmu
(uznesenie Ústavného súdu Českej republiky z 31. októbra 2007, sp. zn. III. ÚS 374/06), prípadne jeho
jediným cieľom je poškodiť iného (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo 07. septembra 2004,

sp. zn. 22Cdo/1567/2004). Šikanózne konanie predstavuje svojvoľné uplatňovanie práva (Baricová, J.,
Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol. Správny súdny poriadok. Komentár. Bratislava : C. H. Beck,
2018, 217 s.). Jeho podstata spočíva v tom, že osoba vykonáva svoje verejné subjektívne právo nad
rámec jeho obsahu. Zámer osoby je úzko spojený s výsledkom konania, teda vykonať svoje verejné
subjektívne právo šikanózne sa prejavuje nepriamo v zjavne excesívnom alebo v abnormálnom použití

platnej právnej úpravy. Najčastejšie sa s touto formou zneužívania možno stretnúť pri podávaní návrhov
na začatie správneho konania, prípadne správnych žalôb bez akéhokoľvek vecného rámca a relevancie
ku konkrétne prejednávanej veci. Cieľom takéhoto konania je dosiahnuť maliciózny výsledok v podobe
ujmyspočívajúcejvpoškodení,sťaženípostupusprávnehoorgánu/súdu,vjehozahlteníveľkýmpočtom
podaní a pod. V prípade, ak je však motívom konania osoby získať neodôvodnenú výhodu, pôjde skôr o

obchádzanie zákona, alebo o podvod. Odlišnosť medzi obchádzaním zákona a šikanóznym využívaním
verejného subjektívneho práva, alebo slobody spočíva teda v tom, že kým pri obchádzaní verejné
subjektívne právo neexistuje, v prípade šikanózneho správania verejné subjektívne právo existuje a je
vykonávané nad rámec svojho obsahu (Košičiarová, S., Zákaz zneužitia verejných subjektívnych práv
a slobôd. In: Acta Universitatis Carolinae, Iuridica - 4/2021, 77-91 s.). Ďalší typický príklad šikanózneho

výkonu práva môže predstavovať prípad, kedy účastník konania nevystupuje v súdnom konaní za
účelom vyvinutia snahy o meritórne (vy)riešenie sporu, ale pre samotné vedenie sporu, to znamená, že
vedie spor pre spor (pozri napríklad rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky zo 07. júna
2012, sp. zn. 2As/82/2012, prípadne uznesenie z 28. februára 2013, sp. zn. 8As/130/2012). Podstatná
je zároveň tá skutočnosť, že takéto zneužitie je možné konštatovať výlučne v konkrétnej prejednávanej

veci, a teda takéto rozhodnutie nevedie k paušálnemu odmietaniu akýchkoľvek podaní toho istého
účastníka čo do budúcna. Jedná sa iba o materiálny korektív formálneho ponímania práva na súdnu
ochranu v súlade s princípom ekvity (spravodlivosti) a bude vyhradený celkom výnimočným prípadom, u
ktorých sa bežný procesný postup bude javiť ako neefektívny a súčasne bude zjavné, že podanie vo veci
samej (správna žaloba, prípadne kasačná sťažnosť) nemôže byť úspešné (pozri napríklad uznesenie

Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 19. septembra 2013, sp. zn. 8Ans/7/2013, bod 10).

40. Najvyšší správny súd zastáva názor, že medzi odmietnutím správnej žaloby podľa § 28 SSP v
spojení s § 98 ods. 1 písm. h/ SSP a jej zamietnutím ako nedôvodnej podľa § 190 SSP je tenká
hranica. Niekedy na odmietnutie správnej žaloby z tohto dôvodu nepostačuje ani preukázanie toho,

že žalobca vedie na súde niekoľko desiatok sporov; rozhodujúcou skutočnosťou môže byť napríklad
sériovosť a stereotypnosť žalobcom vedených súdnych sporov spojená s opakovaním totožných, alebo
obdobných argumentov (pozri napríklad uznesenie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z
19. septembra 2013, sp. zn. 8Ans/7/2013, bod 6). Konanie účastníka konania smerujúce k zneužitiu
práva aj šikanóznym spôsobom musí byť dostatočne preukázané. Podľa názoru najvyššieho správneho

súdu odmietnutie správnej žaloby postupom podľa § 28 SSP predstavuje kvázi sankčný nástroj
„trestajúci“ zneužívanie práva zo strany účastníka konania, a preto je nevyhnutné k aplikácii tohto
inštitútu pristupovať výnimočne, zvlášť opatrne a reštriktívnym spôsobom. Zároveň platí pravidlo „v
pochybnostiach v prospech“, čo vo svojej podstate znamená, že konajúci súd, pokiaľ má pochybnosť ošikanóznomkonaníkonkrétnehoúčastníkakonania(napríkladakniektoréjehonámietkymôžuvyznievať
šikanózne a iné zase dosahujú intenzitu „obyčajnej“ nedôvodnosti) správnu žalobu meritórne prejedná,
čím dôjde k materiálnemu naplneniu článku 46 Ústavy Slovenskej republiky a vyhne sa porušeniu

princípu zákazu denegatio iustitiae (odmietnutiu spravodlivosti).

41. V predmetnej veci krajský súd správnu žalobu žalobcu považoval za šikanóznu primárne z toho
dôvodu, že žalobca vo svojich podaniach nešpecifikoval, ktoré z jeho podmienok majú byť relevantné pre
posudzovanú navrhovanú činnosť „ZOHT-Zhodnocovanie odpadov mobilným zariadením“, dodajúc, že

z činnosti súdu je zrejmé, že žalobca podáva do administratívnych konaní totožné podania obsahujúce
podmienky, ktoré žiada, aby správne orgány pojali do výrokov rozhodnutí ako podmienky záväzné
pre navrhovateľov jednotlivých činností, avšak bez toho, aby samotný žalobca zohľadnil jednotlivé
špecifiká konkrétnych navrhovaných činností v tom ktorom konaní. V rámci svojej rozhodovacej činnosti
mal tiež preukázané, že žalobca na Krajskom súde v Prešove v roku 2020 podal šesť do značnej
miery identických správnych žalôb, v ktorých namietal totožné skutočnosti spočívajúce v porušení

procesných práv zo strany správnych orgánov bez špecifikácie hmotnoprávneho ustanovenia, ktoré
by bolo napadnutými rozhodnutiami porušené. Dospel preto k záveru, že žalobca prostredníctvom
podanej správnej žaloby zneužil svoje právo na prístup k správnemu súdu, keď touto žalobou
nenamietal konkrétne skutočnosti, týkajúce sa napadnutého rozhodnutia, teda neuviedol, v čom spočíva
nesprávnosť záverov prijatých správnymi orgánmi k jednotlivým podmienkam žalobcu uvedeným v jeho

odvolaníalenautomatickyvyužilsvojprístupksprávnemusúdu,ktorýmuakozainteresovanejverejnosti
patrí. Krajský súd tento prístup žalobcu vyhodnotil ako šikanózny práve vo vzťahu k samotnému súdu,
nakoľko žalobca v danom prípade podal správnu žalobu bez toho, aby z nej bol zrejmý verejný záujem,
ktorému sa žalobca ako zainteresovaná verejnosť snaží poskytnúť ochranu, poukazujúc na osobitosti
konkrétneho prípadu. Z podaní žalobcu nie je zrejmé, v čom by mala navrhovaná činnosť odporovať

predpisom na ochranu životného prostredia.

42. Z obsahu súdneho spisu, ktorého súčasť tvoril aj pripojený administratívny spis žalovaného mal
najvyšší správny súd preukázané, že žalobca ako nositeľ statusu zainteresovanej verejnosti nadobudol
postavenie účastníka konania podaním odvolania postupom podľa § 24 ods. 2 v spojení s § 24

ods. 4 zákona č. 24/2006 Z.z. Odvolanie podal proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu z 18.
decembra 2019, OU-SB-OSZP-2019/000991-012, ktorým bolo rozhodnuté, že navrhovaná činnosť
„ZOHT-Zhodnocovanie odpadov mobilným zariadením“, uvedená v predloženom zámere, situovaná v
Prešovskom kraji, v okrese Sabinov, ktorej účelom je úprava alebo zhodnocovanie ostatných odpadov
mobilným zariadením v mieste ich vzniku na území Združenia obcí hornej Torysy, sa nebude posudzovať

podľa zákona č. 24/2006 Z.z. Zároveň prvostupňový správny orgán v rozhodnutí v súlade s §
29 ods. 13 zákona č. 24/2006 Z.z. navrhovateľovi - Združenie obcí hornej Torysy určil podmienky
zmierňujúce vplyv navrhovanej činnosti na životné prostredie. Len pre úplnosť najvyšší správny súd
dodáva,žepredmetnýmzariadenímsapredpokladáúprava100%vstupnýchodpadov,pričomvprocese
štiepkovania, rezania a miešania biologicky rozložiteľných odpadov vznikne druhotná surovina, ktorá

bude využitá ako súčasť paliva na získavanie tepelnej energie, na mulčovanie kvetinových záhonov
alebo kompostovanie.

43. V podanom odvolaní žalobca primárne žiadal, aby navrhovateľ zhodnotil vplyv predmetného zámeru
aj na celkovú dynamiku dopravy vrátane overenia potrebného počtu parkovacích miest, obsluhu územia

verejnou hromadnou dopravou, dostatočnosť opatrení v zmysle zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane
prírody a krajiny v znení neskorších predpisov, možné zhoršenie kvality vôd a vodných útvarov, definoval
najbližšiu existujúcu obytnú, prípadne inú zástavbu s dlhodobým pobytom osôb v okolí navrhovanej
činnosti vo väzbe na hlukové, rozptylové vplyvy, vyhodnotil a analyzoval čistotu ovzdušia, overil statiku
stavby.Žalobcatiežžiadalvariantnériešenieokremnulovéhovariantuešteaspoňvdvochalternatívnych

variantoch, spracovať aktuálny geologický a hydrologický prieskum, hydraulický výpočet prietokových
množstiev ORL, overiť návrh činnosti s územným plánom, preukázať spôsob plnenia povinností podľa
zákona č. 79/2015 Z.z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, preukázať dôsledne
ochranu poľnohospodárskej pôdy, preukázať, či je možné projekt realizovať bez ďalšieho záberu plôch,
obnovenie prirodzenej biodiverzity dotknutého územia, navrhnúť opatrenia zlepšujúce kvalitu ovzdušia

a znižujúce koncentráciu pevných častíc ako aj benzénu, používať materiály zo zhodnocovaných
odpadov, aby parkovacie miesta boli riešené formou podzemných garáží, na parkovacích plochách na
teréne realizovať výsadbu vzrastlých drevín s veľkou korunou v počte jeden kus dreviny na každé štyri
povrchové parkovacie státia, prispôsobenie zámeru okolitej vegetácii a environmentálnej diverzite, nahorizontálne plochy žiadal aplikáciu zelených strešných krytín, na vertikálne plochy aplikáciu zelených
stien, zabezpečenie separovaného zberu odpadu, vypracovať projekt dekonštrukcie projektu. Tiež
žalobca žiadal, aby navrhovateľ vysadil v obci Lipany dvadsať kusov vzrastlých drevín, aby súčasťou

stavby boli aj nehnuteľné umelecké diela (socha, plastika, reliéf, fontána a podobne), vizualizáciu
klimatických zmien na Slovensku v čiarovom kóde, zapracovať do projektu opatrenia voči častejším a
intenzívnejším vlnám horúčav, výskytu silných vetrov a víchric, sucha a intenzívnych zrážok, vytvoriť
podmienky pre kompostovanie rozložiteľného odpadu a vybudovať domácu kompostáreň slúžiacu pre
potreby zužitkovania rozložiteľného odpadu vznikajúceho pri prevádzke zámeru.

44. Žiadal tiež nariadenie ústneho pojednávania za účelom uskutočnenia konzultácie s povoľujúcim
orgánom, respektíve schvaľujúcim orgánom, rezortným orgánom, dotknutým orgánom, dotknutou obcou
adotknutouverejnosťou,ktorámámožnosťzúčastniťsakonzultáciipočasceléhoprocesuposudzovania
vplyvov podľa § 63 zákona č. 24/2006 Z.z. Ďalej namietal, že v prvostupňovom správnom rozhodnutí
absentovali kritériá plynúce z prílohy č. 10 zákona č. 24/2006 Z.z., a ktoré bol povinný správny orgán pri

svojom rozhodovaní v zisťovacom konaní vziať v úvahu. V tomto smere namietal nepreskúmateľnosť
prvostupňového správneho rozhodnutia pre nedostatok dôvodov.

45. Na odvolanie žalobcu žalovaný napadnutým rozhodnutím z 23. marca 2020, číslo OU-PO-
OOP3-2020/017018-03/ROD zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie

z 18. decembra 2019, číslo OU-SB-OSZP-2019/000991-012 majúc za to, že všetkým námietkam chýba
akákoľvek relevancia vo vzťahu k navrhovanej činnosti.

46. Žalobca v následne podanej správnej žalobe namietal nesprávnu aplikáciu § 29 ods. 3 a ods. 13
zákona č. 24/2006 Z.z., porušenie práva verejnosti na informácie o životnom prostredí podľa § 24

ods. 1 písm. i/ zákona č. 24/2006 Z.z., keď neboli sprístupnené verejnosti predpísaným spôsobom
a právo na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia, ďalej že žalobcovi nebolo umožnené zúčastniť
sa konzultácii a nepreskúmateľnosť oboch správnych rozhodnutí, jednak pre nedostatok dôvodov a
jednak pre nezrozumiteľnosť, za ktorým účelom súčasne odkázal na závery plynúce z rozhodnutí
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 1So/115/2010, 10Sža/15/2011, 10Sžso/79/2015,

6Sž/73/01, 5Sžo/132/2015, 5Sžo/29/2013, 5Sžo/11/2013).

47. Najvyšší správny súd po riadnom preskúmaní veci dospel k záveru, že krajský súd v tomto
konkrétnom prípade správne vyhodnotil všetky skutočnosti a okolnosti danej veci vyúsťujúce do
záveru o šikanóznom výkone práva zo strany žalobcu. Šikanózne konanie žalobcu je primárne

zrejmé z obsahu jeho podaní, ktoré v kontexte so zámerom navrhovateľa s týmto zámerom vôbec
nesúvisia. Žiadna z námietok žalobcu obsiahnutých v podanom odvolaní (pozri bod 43 tohto uznesenia)
nekorešpondovali s vecnou stránkou navrhovanej činnosti spočívajúcej v úprave alebo zhodnocovaní
biologicky rozložiteľných odpadov mobilným zariadením. Z podaní žalobcu je zrejmé, že tento nemal
vôbec naštudovaný príslušný zámer navrhovateľa, ktorý bol riadne zverejnený, a teda žalobca mal

možnosť sa s ním riadne oboznámiť a pripojiť k nemu relevantné a vecne odôvodnené stanovisko,
prípadne odvolanie. Rovnako aj ďalšie námietky prednesené žalobcom v podanom odvolaní (pozri bod
44 tohto uznesenia) a tiež v správnej žalobe (pozri predchádzajúci bod 46 tohto uznesenia) boli tak
široko koncipované a bez relevantného vzťahu k prejednávanej veci a jej osobitostiam, že ich v takomto
znení možno aplikovať na každú jednu prejednávanú vec. Pokiaľ žalobca namietal, že prvostupňový

správny orgán sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal v plnom rozsahu kritériami plynúcimi z prílohy
č. 10 k zákonu č. 24/2006 Z.z., tak ako to predpokladá § 29 ods. 3 menovaného zákona, bolo jeho
úlohou riadne a dostatočne identifikovať konkrétne kritéria, na ktoré nebolo podľa jeho názoru zo strany
prvostupňového správneho orgánu prihliadané. Obdobne to platí vo vzťahu k námietke týkajúcej sa
nepreskúmateľnosti správneho rozhodnutia pre nedostatok dôvodov a pre nezrozumiteľnosť. Žalobca

síce v podanej správnej žalobe odkazuje na značný počet rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zaoberajúcich sa požiadavkami na riadne odôvodnenie, respektíve odôvodňovanie správnych
rozhodnutí zo strany správnych orgánov, avšak opäť, bez vzťahu k danej prejednávanej veci.

48. Najvyšší správny súd ďalej uvádza, že v žiadnom prípade nespochybňuje potrebu účasti žalobcu

v postavení zainteresovanej verejnosti na posudzovaní vplyvov navrhovaných činností na životné
prostredie v zmysle zákona č. 24/2006 Z.z., avšak je potrebné, aby sa predtým, ako podá písomné
stanovisko k zámeru, prípadne odvolanie proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu, náležite
oboznámil s konkrétnym zámerom a v rámci svojho stanoviska navrhoval konkrétne riešenia výlučnevecne súvisiace s tým-ktorým zámerom. Žalobca vystupujúci v pozícii zainteresovanej verejnosti
mnohokrát v kasačnej sťažnosti uviedol, že je ekologickou organizáciou, cieľom ktorej je zlepšovanie
životného prostredia, hájenie a presadzovanie verejných záujmov životného prostredia (čo napokon

vyplýva aj z článku 2 jeho stanov), avšak pokiaľ takto úzko špecializovaný subjekt si ani len dôkladne
nenaštuduje zámer navrhovateľa a v priebehu konania predkladá námietky, stanoviská a iné podania
vecnenesúvisiacesnavrhovanoučinnosťou,potomtuvyvstávavážnaotázkaoreálnomzáujmežalobcu
na ochrane, respektíve spolupodieľania sa na ochrane životného prostredia. Účel a zmysel účasti
environmentálnych občianskych združení ako úzko špecializovaných subjektov spočíva v podávaní

kvalifikovaných, odborných argumentov v oblasti životného prostredia za účelom ochrany dotknutých
verejných záujmov vo vzťahu k iným záujmom, či už verejných, alebo súkromných (pozri napríklad
rozsudky Najvyššieho správneho súdu Českej republiky zo 07. decembra 2005, sp. zn. 3As/8/2005,
alebo zo 04. mája 2011, sp. zn. 7As/2/2011). Aj podľa rozhodovacej praxe Najvyššieho správneho súdu
Českej republiky v prípade environmentálnych združení možno hovoriť ako o advokátoch verejného
záujmu na ochrane životného prostredia, čomu teda primárne zodpovedá aj reálna snaha na ochrane

životného prostredia prejavujúca sa konkrétne aj v podávaní relevantných vecne súvisiacich podaní v
priebehu konania. V predmetnej veci námietky žalobcu (pozri opäť bod 43 tohto uznesenia) skutočne
vyvolávajú pochybnosti o reálnom záujme žalobcu na ochrane životného prostredia. Na to, aby účinne
hájil verejný záujem v oblasti životného prostredia je nevyhnutné, aby bol riadne oboznámený s
predloženým zámerom a práve vo vzťahu k nemu navrhoval konkrétne požiadavky, ktoré budú spôsobilé

zmierňovať alebo eliminovať vplyvy na životné prostredie. Práve to je úloha zainteresovanej verejnosti
na procese posudzovania vplyvov na životné prostredie v zmysle zákona č. 24/2006 Z.z.

49. Žalobca tiež namietal postup krajského súdu, ktorým súd pristúpil k odmietnutiu správnej žaloby
aj podľa § 98 ods. 1 písm. e/ SSP, keď mal za to, že správna žaloba bola podpísaná Ing. Y. ako

štatutárnym zástupcom žalobcu a podpis JUDr. Y. ako osoby, ktorá žalobu spísala na správnej žalobe
absentoval, čím by bolo súdu preukázané, že táto osoba svojím podpisom potvrdila skutočnosti v nej
uvedené, a teda, že správna žaloba bola ním spísaná. Uvedený nedostatok správnej žaloby bolo možné
konvalidovať tým, že by žalobca na výzvu správneho súdu zo 07. apríla 2021 doručil krajskému súdu
opätovne správnu žalobu, ktorá by obsahovala taktiež podpis osoby, ktorá žalobu spísala a ktorá by

spĺňala podmienky stanovené v ustanovení § 49 ods. 1 SSP, avšak žalobca napriek výzve uvedenú
vadu správnej žaloby neodstránil, čím bol splnený predpoklad pre odmietnutie správnej žaloby podľa §
98 ods. 1 písm. e/ SSP, teda z dôvodu, že žaloba bola podaná zjavne neoprávnenou osobou. V tejto
súvislosti najvyšší správny súd uvádza, že vzhľadom na vyslovenú správnosť postupu krajského súdu
čo do základného odmietnutia správnej žaloby podľa § 28 SSP v spojení s § 98 ods. 1 písm. h/ SSP

už nepokladal za relevantné vysporiadavať sa aj s týmto ďalším (čiastkovým) dôvodom odmietnutia
správnej žaloby. Len pre úplnosť však súd dáva do pozornosti krajskému súdu uznesenia tunajšieho
súdu týkajúce sa identických situácií - sp. zn. 8Sžk/14/2021, sp. zn. 1Sžk/14/2021, sp. zn. 4Sžk/10/2021,
sp. zn. 5Sžk/11/2021 a sp. zn. 10Sžk/16/2021.

50. Najvyšší správny súd tiež nepovažoval za dôvodné prerušiť konanie podľa § 100 ods. 1 písm. c/ SSP
za účelom podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie
podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná (článok 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie). Žalobca konkrétne žiadal, aby sa najvyšší správny súd obrátil na Súdny dvor Európskej
únie s otázkou, či samotné zdanlivé „šablónovité“ podania sú zneužívaním práva, ktoré priznáva

Smernica EIA verejnosti a tiež s otázkou, či výklad práva, ktorý aplikujú správne orgány, sú v súlade
so Smernicou EIA. K predmetnému návrhu najvyšší správny súd uvádza, že sporným nebolo samotné
„šablónovité“podanie-odvolanie,aleto,žetotoodvolanieneobsahovaložiadenrelevantnýdôvodvecne
súvisiaci s posudzovanou činnosťou tak, ako bola bližšie špecifikovaná v príslušnom zámere. Pokiaľ by
podanie - odvolanie žalobcu obsahovalo vecne súvisiace dôvody, bola by na ne zo strany správnych

orgánovdanánáležitáodpoveď,respektívetakýtopostupsprávnychorgánovbybolpodrobenýsúdnemu
prieskumu správnym súdom na základe podanej správnej žaloby v rámci meritórneho prejednania veci.
Prípustné je teda aj „šablónovité“ odvolanie, pokiaľ obsahuje relevantné dôvody, na ktorých sa zakladá.
V predmetnej veci sa tak nestalo. Z tohto dôvodu najvyšší správny súd návrh žalobcu na prerušenie
konania postupom podľa § 162 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z.z. - Civilný sporový poriadok v spojení §

25 SSP zamietol.51. Rovnako najvyšší správny súd žalobcom uplatnený kasačný dôvod plynúci z § 440 ods. 1 písm. j/
SSP (námietka nezákonného odmietnutia podania) vyhodnotil ako neopodstatnený a nekorešpondujúci
s tu prejednávanou vecou, nakoľko krajský súd neodmietol podanie žalobcu podľa § 59 ods. 3 SSP.

52. Z vyššie uvedených dôvodov najvyšší správny súd vyhodnotil uznesenie krajského súdu ako vecne
správne, preto kasačnú sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú postupom podľa § 461 SSP zamietol.

53. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto

konaní úspech nemal, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP) a
žalovanému ich nepriznal, lebo nebola splnená podmienka výnimočnosti na jeho strane (§ 467 ods. 1
SSP v spojení s § 168 veta druhá SSP). Ďalšiemu účastníkovi konania náhradu trov kasačného konania
nepriznal, nakoľko mu v kasačnom konaní nebola uložená povinnosť, s plnením ktorej by mu trovy
kasačného konania vznikli (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 169 SSP).

54. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá
SSP v spojení s § 147 ods. 2 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.