Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 14. december 2021

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 6Ssk/26/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2020200003
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viola Takáčová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2021:2020200003.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy

Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr. Jany Martinčekovej, v právnej
veci žalobcu: O.. O. A., narodený XX. M. XXXX, bytom v H., Z. XX, právne zastúpeného JUDr. Lucia
Cepka Zvolenská, advokátka so sídlom Trnava, Kollárova 17, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa,
ústredie, so sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovanej z 29. októbra 2019, číslo 70259-2/2019-BA, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku
Krajského súdu v Trnave z 19. februára 2021, č.k. 20Sa/1/2020-122, t a k t o

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave z 19. februára 2021, č.k.

20Sa/1/2020-122 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I.

1. Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) napadnutým rozsudkom z 19. februára 2021, č.k.
20Sa/1/2020-122 postupom podľa § 191 ods. 1 písm. d/ a e/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny
poriadok (ďalej len „SSP“) zrušil rozhodnutie žalovanej z 29. októbra 2019, číslo 70259-2/2019-BA a
vec jej vrátil na ďalšie konanie. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaná podľa § 218 ods. 2 zákona č.
461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z.z.“) zamietla v

celom rozsahu odvolanie podané žalobcom proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava č.
200-022185-CA04/2019 zo 16. augusta 2019, vo veci nepriznania nároku na materské odo dňa 3. júna
2019, a toto rozhodnutie potvrdila.

2. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu preskúmal v
intenciách § 2 písm. a/, § 30, § 49 ods. 1,2, § 51 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z., § 1 ods. 2,
§ 2 písm. a/, § 3 ods. 1,3 a 4 zákona č. 571/2009 Z.z. zákon o rodičovskom príspevku a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 571/2009 Z.z.“) a postupom v zmysle právnej
úpravy ustanovenej v Tretej hlave Tretej časti SSP upravujúcej správnu žalobu v sociálnych veciach
za primeraného použitia ustanovení o všeobecnej správnej žalobe podľa Prvej hlavy Tretej časti SSP
dospel k záveru o dôvodnosti podanej žaloby.

3. Krajský súd za spornú považoval tú skutočnosť, či právna úprava priznanie materského výslovne
nepodmieňuje zmenu rozsahu pracovnej činnosti otca, hoci obmedzenie pracovných aktivít otca, ktorý

zabezpečuje starostlivosť o dieťa, možno predpokladať, ani stratou alebo znížením príjmu otca, hoci
primárnym a všeobecným účelom nemocenského poistenia, medzi dávky ktorého materské patrí, podľa
§ 2 písm. a/ zákona je poskytnutie kompenzácie v prípade straty alebo zníženia príjmu v dôsledku
dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva. Uviedol, že právna úprava materskéhonevylučuje poskytnutie tejto dávky otcovi dieťaťa vykonávajúcemu zárobkovú činnosť. Podmienkou jej
poskytnutia podľa § 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. je prevzatie dieťaťa do starostlivosti tohto rodiča
a reálna starostlivosť o dieťa. Argumentoval právnou úpravou materského, ktorá neobsahuje definíciu

zákonom vyžadovanej starostlivosti o dieťa a svojou nedostatočnosťou sťažuje rozhodovanie nielen
Sociálnej poisťovne, ale aj súdov, rozhodovacia prax ktorých v otázke podmienok vzniku nároku na
materské nie je jednotná. Na druhej strane poukázal na nedostatky právnej úpravy, ktoré kladú zvýšené
nároky na postup správnych orgánov pri rozhodovaní v časti odôvodnenia rozhodnutí o nepriznaní
tejto dávky. Žalovaná preto rozhodla nesprávne, keď rozhodnutie pobočky označila za správne. Krajský

súd súčasne konštatoval, že žalovaný neobjektívne prehliadol namietané nedostatky odôvodnenia
rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, absentujúce vysvetlenie logických súvislostí medzi
podľa správneho orgánu nesplnenou zákonnou podmienkou (prevzatie dieťaťa do starostlivosti) a jeho
skutkovými zisteniami, podľa ktorého sa splnenie podmienok nároku iného poistenca na materské
posudzuje ku dňu prevzatia dieťaťa do starostlivosti, kedy (3. júna 2019) k prevzatiu dieťaťa do
starostlivosti otca nemohlo dôjsť, čo podľa správneho orgánu dokazuje skutočnosť, že otec v ten deň

pracoval od 5,00 hod. do 15,00 hod. a matka dieťaťa od 12,00 hod do 15,00 hod. V bode 33 rozsudku
sa krajský súd vyjadril aj k odôvodneniu preskúmavaného rozhodnutia, ktoré považoval za obsažnejšie
pri aplikácii ustanovení zákona o rodičovskom príspevku, s označením dôkazov, z ktorých vychádzal
a so záverom, ku ktorému dospel, že žalobca aj po dni 3. jún 2019 vykonával službu príslušníka
Policajného zboru Slovenskej republiky za rovnakých podmienok ako pred údajným prevzatím dieťaťa

do jeho starostlivosti; na rodičovskú dovolenku nenastúpil a ani o ňu nepožiadal; neprispôsobil svoje
pracovné podmienky tomu, aby sa mohol o dieťa starať. Krajský súd ďalej uviedol, že rozhodnutie
žalovanej sa nevysporiadúva so všetkými nie zjavne nerelevantnými odvolacími námietkami žalobcu,
neposkytuje zrozumiteľné odpovede na otázky súvisiace s nárokom žalobcu, je preto nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov (§ 191 ods. 1 písm. d/ SSP) a vo vzťahu ku konštatovanej potrebe prevzatia

starostlivosti v rozsahu jej poskytovania matkou aj vydané bez dostatočne zisteného skutkového stavu
veci (§ 191 ods. 1 písm. e/ SSP).

4. Za nedôvodnú považoval krajský súd námietku žalobcu týkajúcu sa diskriminačného postupu
žalovanej vyplývajúcu z rozhodovacej praxe o priznaní rodičovského príspevku matkám vykonávajúcim

pracovnú činnosť. Ani samotný odklon správneho orgánu po 1. októbri 2018 od predchádzajúcej
rozhodovacej praxe podľa konštatovania krajského súdu nenaplnil znaky diskriminácie a nebol v rozpore
so zásadou rovnakého zaobchádzania.

5. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd napadnuté rozhodnutie zrušil podľa § 191 ods.

1 písm. d/ a e/ SSP a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie za účelom doplnenia zistenia správneho
orgánu vo vzťahu k starostlivosti matky (pokiaľ túto považuje za zásadnú z hľadiska posudzovania
rozsahu starostlivosti otca) a za účelom vydania nového rozhodnutia.

6. O náhrade trov konania rozhodol tak, že úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania

(§ 167 ods. 1 SSP).

II.

7. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť.

8. Namietala, že krajský súd porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP).

9. Vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci bližšie uviedla, že žalobca v súvislosti s

prevzatím dieťaťa V. A., nar. XX. V. XXXX do starostlivosti odo dňa 3. júna 2019 uplatnil nárok na
materské a jeho výplatu. Žalobca je príslušníkom Policajného zboru Slovenskej informačnej služby,
Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície, pričom vychádzajúc zo
skutočností potvrdených v liste zo dňa 8. augusta 2019, ktorý vyhotovilo Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, Centrum podpory Trnava, nepožiadal o udelenie rodičovskej dovolenky, nečerpal ju a nebol

mu upravený pracovný čas. Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava po preskúmaní veci rozhodnutím č.
200-022185-CA04/2019 zo 16. augusta 2019 podľa § 49 zákona č. 461/2003 Z.z. nepriznala žalobcovi
nároknamaterskéododňa3.júna2019.Naodvolaniežalobcužalovanározhodnutímz29.októbra2019rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo 16. augusta 2019 potvrdila. Právoplatné rozhodnutie
žalovanej žalobca žiadal preskúmať súdom.

10. Vychádzajúc z dikcie ustanovenia § 49 ods. 1 a 2 zákona číslo 461/2003 Z.z. žalovaná poznamenala,
že nárok na materské má iný poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti a ktorý sa o toto dieťa
stará. Keďže uvedený právny predpis ďalej neuvádza, že túto starostlivosť je možné poskytovať riadne,
a teda aj inou osobou, je zrejmé, že na účely nároku na materské je nevyhnutné, aby starostlivosť
dieťaťu poskytovala osoba, ktorá ho do svojej starostlivosti prevzala. Formulácia slov uvedených v prvej

vete § 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. „iný poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti a ktorý
sa o toto dieťa stará“ neumožňuje iný logický ani gramatický výklad ako ten, že zákonodarca mal na
mysli osobnú starostlivosť o dieťa. Pri posudzovaní nároku na materské (§ 49 ods. 2 písm. d/ zákona
č. 461/2003 Z.z.) nepostačuje len samotné uzavretie dohody rodičov dieťaťa o jeho prevzatí otcom, ide
len o predpoklad smerujúci k zabezpečeniu a vykonávaniu starostlivosti o dieťa. Sociálna poisťovňa v
rámci posudzovania nároku iného poistenca na materské primárne skúma, či došlo k uzavretiu dohody

rodičov, ale súčasne musí uzavretie tejto dohody, prevzatie dieťaťa do starostlivosti iného poistenca a
zabezpečovanie starostlivosti tomuto dieťaťu vyhodnocovať individuálne u každého dieťaťa. Žalobca
síce uzavrel s matkou dieťaťa dohodu o prevzatí dieťaťa do starostlivosti, ktorú vyžaduje § 49 ods. 2
písm. d/ zákona č. 461/2003 Z.z., avšak tejto dohode nezodpovedalo skutočné správanie sa rodičov.
Dohoda rodičov bola uzavretá len za účelom formálneho naplnenia podmienok zákona č. 461/2003 Z.z.

11. Žalovaná nesúhlasila s tvrdením krajského súdu v bode 29. Opätovne poukázala na posúdenie
podmienok žalobcovho nároku na materskú v zmysle platnej právnej úpravy, podklady poskytnuté
zamestnávateľom žalobcu, ktoré v liste z 8. augusta 2019 konštatovalo, že žalobca odo dňa 3. júna 2019
nečerpá rodičovskú dovolenku; základný čas služby má v týždni rozvrhnutý nerovnomerne počas celého

kalendárneho mesiaca s dĺžkou základného času služby v týždni stanovenom na 38 hodín. Porovnaním
žalobcovej dochádzky pred údajným prevzatím dieťaťa do starostlivosti a po údajom prevzatí dieťaťa
do starostlivosti mala žalovaná za preukázané, že prevzatie dieťaťa do starostlivosti otca odo dňa
3. júna 2019 bolo len formálne a reálne k nemu nedošlo, nakoľko žalobca bol pracovne vyťažený
v rozsahu vylučujúcom súčasné poskytovanie starostlivosti dieťaťu a dokonca v rovnakom rozsahu

než pred údajným prevzatím starostlivosti o dieťa. Pre porovnanie dala žalovaná do pozornosti údaje
vyplývajúce zo žalobcovej dochádzky pred údajným prevzatím dieťaťa do starostlivosti, kedy žalobca v
mesiaciapríl2019pracovaldenne(okremdní,vktorýchčerpaldovolenku)odcca7,00hod.docca14,00
hod. až 17,00 hod. a po údajnom prevzatí dieťaťa do starostlivosti, kedy v mesiaci jún 2019 pracoval
denne (taktiež okrem dní, v ktorých čerpal dovolenku) od 5,00 hod. do 15,00 hod. alebo od 6,00 hod. do

16,00 hod. alebo od 7,30 hod. do 13,30 hod. od 6,00 hod. do 14,00 hod. alebo od 7,30 hod. do 19,30
hod. Obdobne žalobca pracoval aj v mesiaci júl 2019. Žalovaná považovala za nevyhnutné uviesť, že
pokiaľ otec dieťaťa naďalej vykonáva zárobkovú činnosť v plnom pracovnom rozsahu, počas aktívnej
časti dňa a dieťaťu je starostlivosť poskytovaná inou fyzickou (čestné vyhlásenie starých rodičov dieťaťa)
alebo právnickou osobou, nemožno takúto situáciu považovať za prevzatie dieťaťa do starostlivosti

otca. Dohoda rodičov dieťaťa o prevzatí dieťaťa do starostlivosti otca, ako i čestné vyhlásenie o tejto
skutočnosti)jevtakomtoprípadefiktívna(formálna)aotecdieťaťaniejepovažovanýzainéhopoistenca,
ktorý prevzal dieťa do starostlivosti.

12. V súvislosti s krajským súdom vytýkaným neodstránením nedostatkov odôvodnenia rozhodnutia

prvostupňovéhosprávnehoorgánuvbode36rozsudkukrajskéhosúdužalovanápoukázalanarozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžso/8/2016 z 29. novembra 2017, ktorý konštatoval:
„ ... dôvodom na zrušenie rozhodnutia môže byť len taká vada, ktorá mohla mať vplyv na správnosť,
zákonnosť rozhodnutia. Rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne
vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka“.

13. Záverom vyjadrila nesúhlas aj s konštatovaním krajského súdu v bode 37, kde sa namieta
nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovanej. Zdôraznila, že naopak žalobca nepredložil žiadny dôkaz,
ktorým by vyvrátil tvrdenie žalovanej, napriek tomu, že je práve on osobou, ktorá tvrdí, že má nárok
na materské. Ten, kto unesie povinnosť tvrdenia má povinnosť uniesť aj dôkazné bremeno, a síce

preukázať, že mu dávka patrí. Žalobca v priebehu celého konania tak neurobil. Najvyšší súd Slovenskej
republiky v rozsudku sp. zn. 1Sžso/30/2016 zo 7. novembra 2017 uviedol, „dôkazné bremeno na
preukázanie skutočností rozhodujúcich pre vznik nároku na dávku je na poistencovi, v danom prípade
žalobcovi, ktorý si ju uplatnil (§ 227 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z.).“14. Navrhla, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie.

III.

15. Žalobca sa ku kasačnej sťažnosti žalovanej vyjadril podaním z 26. júna 2021.

16. Kasačnú sťažnosť považoval za nedôvodnú, s odôvodnením rozsudku krajského súdu sa plne
stotožnil. Uviedol, že v žiadnom ustanovení zákona č. 461/2003 Z.z. nie je podmienka, aby otec, ktorý
chce ísť na materskú, musel požiadať zamestnávateľa o rodičovskú dovolenku. Platí však obmedzenie,
že ak otec - zamestnanec chce poberať materské, nesmie pracovať na základe pracovnej zmluvy alebo
dohody, z ktorej sa odvíja materské. Opätovne uviedol, že nárok na materské si uplatnil z dobrovoľného
poistenia a žalovaná na túto skutočnosť neprihliadla. Z dôvodu, že za dobu poistenia (minimálne 270

dní poistenia) musel odviesť do Sociálnej poisťovne značné množstvo finančných prostriedkov, ktoré je
nutné považovať za zníženie príjmu, splnil všetky podmienky na poskytnutie materského.

17. Navrhol, aby najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť žalovanej ako nedôvodnú podľa § 461 SSP
zamietol.

IV.

18. Vyjadrenie žalobcu ku kasačnej sťažnosti bolo doručené žalovanej dňa 23. júla 2021 na vedomie.

V.

19. Na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) podľa § 101e
ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov od 1. augusta 2021 prešiel výkon súdnictva z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo

všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho správneho súdu. Podľa
§ 11 písm. h/ SSP rozhoduje najvyšší správny súd o kasačných sťažnostiach. Najvyšší správny súd ako
súd kasačný (§ 11 písm. h/ SSP) preskúmal kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania
podľa § 455 SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru o dôvodnosti kasačnej sťažnosti žalovanej.

20. Nemocenské poistenie ako súčasť sociálneho poistenia slúži ako poistenie pre prípad straty alebo
zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej
neschopnosti, tehotenstva a materstva. Účelom nemocenského poistenia je poskytnúť primerané
hmotné zabezpečenie občanom v uvedených situáciách, primerané hmotné zabezpečenie má základ
v čl. 39 Ústavy Slovenskej republiky a poskytuje sa v súlade s princípom solidarity a zásluhovosti.

Pokiaľ princíp solidarity zohľadňuje vzťah k priemernej úrovni hmotného zabezpečenia občanov,
princíp zásluhovosti naopak zdôrazňuje individuálnu mieru zapojenia osoby do systému sociálneho
zabezpečenia a vyjadruje skutočnosť, že výška dávky zo systému sociálneho poistenia sa odvíja od
výšky odvodov.

21. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

22. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli

porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťouorgánuverejnejsprávyaleboinýmzásahomorgánuverejnejsprávy,samôžezapodmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

23. Podľa § 2 písm. a/ zákona č. 461/2003 Z.z. sociálne poistenie podľa tohto zákona je nemocenské

poistenie ako poistenie pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti a na zabezpečenie
príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva.24. Podľa § 13 ods. 1 písm. d/ zákona č. 461/2003 Z.z. z nemocenského poistenia sa za podmienok
ustanovených týmto zákonom poskytujú nemocenské dávky, a to materské.

25. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd ako dôvodnú
zrušil rozhodnutie žalovanej z 29. októbra 2019, číslo 70259-2/2019-BA a vec jej vrátil na ďalšie konanie.
Predmetným rozhodnutím žalovaná zamietla odvolanie žalobcu a potvrdila rozhodnutie prvostupňového
správneho orgánu, ktorý postupom podľa § 49 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. rozhodol tak, že žalobca
nemá nárok na materské, ktorý si uplatnil od 3. júna 2019.

26. Podľa § 31 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., povinne nemocensky poistená samostatne zárobkovo
činná osoba a dobrovoľne nemocensky poistená osoba majú nárok na nemocenskú dávku, ak tento
zákon neustanovuje inak, ak
a/ splnili podmienky ustanovené na vznik nároku na nemocenskú dávku počas trvania nemocenského
poistenia a

b/ zaplatili poistné na nemocenské poistenie najneskôr v posledný deň kalendárneho mesiaca, v ktorom
vznikoldôvodnaposkytnutienemocenskejdávky,zaobdobieodprvéhovznikunemocenskéhopoistenia
povinnenemocenskypoistenejsamostatnezárobkovočinnejosobyadobrovoľnenemocenskypoistenej
osoby do konca kalendárneho mesiaca predchádzajúceho kalendárnemu mesiacu, v ktorom vznikol
dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky, najviac za obdobie posledných päť rokov predchádzajúcich

kalendárnemu mesiacu, v ktorom vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky; podmienka
zaplatenia poistného na nemocenské poistenie sa považuje za splnenú, ak suma dlžného poistného na
nemocenské poistenie je v úhrne nižšia ako 5 eur.

27. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., iný poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti a ktorý

sa o toto dieťa stará, má nárok na materské odo dňa prevzatia dieťaťa do starostlivosti v období 28
týždňov od vzniku nároku na materské. Osamelý iný poistenec, ktorý sa stará o dieťa prevzaté do svojej
starostlivosti, má nárok na materské v období 31 týždňov od vzniku nároku na materské a iný poistenec,
ktorý prevzal do starostlivosti dve alebo viac detí a aspoň o dve z nich sa stará, má nárok na materské
37 týždňov od vzniku nároku na materské. Iný poistenec má nárok na materské najdlhšie do dovŕšenia

troch rokov veku dieťaťa, ak v posledných dvoch rokoch pred prevzatím dieťaťa do starostlivosti bol
nemocensky poistený najmenej 270 dní.

28.Podľa§49ods.2písm.d/zákonač.461/2003Z.z.,inýpoistenec,ktorýprevzaldieťadostarostlivosti,
je otec dieťaťa po dohode s matkou dieťaťa, najskôr po uplynutí šiestich týždňov odo dňa pôrodu, a

matka nepoberá materské na to isté dieťa alebo rodičovský príspevok.

29. Podľa § 51 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., ak dieťa prevzala do starostlivosti iná fyzická osoba alebo
právnická osoba z dôvodu, že sa poistenec podľa lekárskeho posudku nemôže alebo nesmie starať o
dieťa pre svoj nepriaznivý zdravotný stav, nárok na materské tomuto poistencovi zaniká dňom prevzatia

dieťaťa do tejto starostlivosti a opätovne vzniká odo dňa prevzatia dieťaťa zo starostlivosti inej fyzickej
osoby alebo právnickej osoby. Nárok na materské trvá do uplynutia celkového obdobia trvania nároku
na materské, najdlhšie do dovŕšenia troch rokov veku dieťaťa.

30. Podľa § 51 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z., ak sa poistenec prestal starať o dieťa z iného dôvodu,

ako je jeho nepriaznivý zdravotný stav, nárok na materské zaniká dňom skončenia jeho starostlivosti o
dieťa a opätovne vzniká odo dňa pokračovania v starostlivosti o toto dieťa. Obdobie, počas ktorého sa
poistenec prestal starať o dieťa z iných dôvodov, sa započítava do celkového obdobia trvania nároku
na materské.

31. Podľa § 64 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z., dĺžka základného času služby v týždni, ktorý je počas
celého kalendárneho mesiaca rozvrhnutý nerovnomerne, sa ustanovuje na 38 hodín.

32. Podľa § 64 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z.z., nadriadený môže určiť policajtovi kratší čas služby v týždni
alebo ho inak vhodne upraviť, ak o to policajt požiada zo zdravotných alebo iných vážnych dôvodov

a ak tomu nebráni dôležitý záujem štátnej služby; ak bol policajtovi určený kratší čas služby, patrí mu
služobný príjem zodpovedajúci tomuto kratšiemu času služby.33. Podľa § 65 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z., základný čas služby v týždni sa rozvrhuje spravidla na
päť dní služby tak, aby dni nepretržitého odpočinku v týždni pripadali pokiaľ možno na sobotu a nedeľu.
Ak to povaha štátnej služby vyžaduje, môže byť základný čas služby v týždni rozvrhnutý nerovnomerne.

34. Podľa § 65 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z., o nerovnomerné rozvrhnutie základného času služby
v týždni ide vtedy, ak je základný čas služby rozvrhnutý nerovnomerne na jednotlivé týždne tak, že
v niektorých týždňoch je kratší, v iných dlhší než určený základný čas služby v týždni, ale v rámci
príslušného obdobia, spravidla štvortýždenného, najdlhšie ročného, sa jeho priemerná dĺžka rovná dĺžke

základného času služby v týždni.

35. Najvyšší správny súd z obsahu súdneho, ako aj pripojeného administratívneho spisu žalovanej mal
preukázané, že
- žalobca je príslušníkom Policajného zboru Slovenskej republiky (stav ku dňu podania žiadosti o
materské),

- dňa 3. júna 2019 na predpísanom tlačive B1177047 žalobca požiadal o materské
[nárok na materské si uplatnil na základe dobrovoľného nemocenského poistenia; príslušná dohoda
o prevzatí dieťaťa do osobnej starostlivosti medzi žalobcom a matkou dieťaťa bola uzatvorená dňa 3.
júna 2019] Prílohou žiadosti bolo ďalšie čestné vyhlásenie žiadateľa, že odo dňa prevzatia dieťaťa do
starostlivosti je stále sociálne zabezpečený na základe zákona č. 328/2002 Z.z.. Sociálne zabezpečenie

mu vykonávalo Ministerstvo vnútra SR.
- matka maloletého dieťaťa sa v zmysle potvrdenia príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny z
3. júna 2019 k tomuto dňu dobrovoľne vzdala výplaty nároku na rodičovský príspevok,
- podľa písomného potvrdenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Centrum podpory Trnava, z
8. augusta 2019 ma žalobca základný čas služby v týždni rozvrhnutý nerovnomerne počas celého

kalendárneho mesiaca s dĺžkou základného času služby v týždni stanovou na 38 hodín. Prílohou
potvrdenia bola fotokópia plánu služieb na mesiace apríl, máj, jún a júl 2019,
- prvostupňový správny orgán následne rozhodnutím zo 16. augusta 2019, Číslo: 200-022185-
CA04/2019 postupom podľa § 49 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. žalobcovi nárok na materské
nepriznal. [Nepriznanie nároku na materské odôvodnil primárne s poukazom na účel nemocenského

poistenia spočívajúci v poskytnutí finančnej kompenzácie pre prípad straty príjmu v dôsledku materstva,
respektíve starostlivosti o dieťa, pričom mal preukázané, že žalobca vykonáva zárobkovú činnosť s
rovnakým plným pracovným úväzkom ako príslušník policajného zboru, nečerpá rodičovskú dovolenku,
nemá upravený pracovný čas a dĺžka jeho pracovného času v týždni je 38 hodín, matka dieťaťa O.. V. A.
je zamestnaná ako zamestnanec na základe dohody o pracovnej činnosti u zamestnávateľa Slovenský

metrologický inšpektorát Karloveská 63, Bratislava od 1. januára 2019. Podľa Potvrdenia o vykonaní
práce a príkaz na výplatu odmeny podľa dohody o pracovnej činnosti v mesiacoch máj, jún, júl 2019 O..
V. A. vykonaná v rozsahu 40 hodín. ],
- žalovaná na odvolanie žalobcu tu preskúmavaným rozhodnutím z 29. októbra 2019, číslo:
70259-2/2019-BA odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava, č.

200-022185-CA04/2019 zo dňa 16. augusta 2019, vo veci nepriznania nároku na materské odo dňa
3. júna 2019, zamietla v celom rozsahu a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava.
[V odôvodnení zdôraznila, že jednou z osobitných podmienok nároku na materské iného poistenca je
podmienka prevzatia dieťaťa do starostlivosti a následného poskytovania starostlivosti tomuto dieťaťu.
Zákon č. 461/2003 Z.z. má rovnakú právnu silu ako zákon o rodičovskom príspevku. Preto nie je dôvod

uplatňovať analógiu pri pojmoch „starostlivosť“ a „riadna starostlivosť“. Žalobca aj po 3. júni 2019 naďalej
vykonáva službu ako príslušník Policajného zboru Slovenskej republiky, za rovnakých podmienok, za
ktorých ju vykonával pred údajným prevzatím dieťaťa do svojej starostlivosti, na rodičovskú dovolenku
zo služobného pomeru nenastúpil a ani o ňu nepožiadal. Samotná Dohoda o prevzatí dieťaťa do
starostlivosti otca nie je spôsobilá preukázať skutočné prevzatie starostlivosti o dieťa otcom a najmä

skutočné poskytovanie takejto starostlivosti zo strany otca. ].

36. Základnou úlohou súdu v predmetnej veci bolo posúdiť zásadnú otázku, či žalobca na účely vzniku
nároku na materské splnil zákonnú podmienku prevzatia dieťaťa do starostlivosti, tak ako to predpokladá
§ 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z.

37. Na úvod najvyšší správny súd poukazuje na to, že jednou so zákonom upravených foriem
nemocenskýchdávokjeajmaterské(§48až§53vspojenís§2písm.a/a§30upravujúcehovšeobecné
podmienky nároku na nemocenské dávky zamestnanca, prípadne § 31 upravujúceho všeobecnépodmienky nároku na nemocenské dávky povinne nemocensky poistenej samostatne zárobkovo činnej
osoby a dobrovoľne nemocensky poistenej osoby). Materské je teda nemocenskou dávkou, ktoré sa
za splnenia zákonom stanovených podmienok poskytuje z nemocenského poistenia, pričom sa jedná

o opakujúcu sa peňažnú dávku, poskytovanú za dni a nahrádzajúcu mzdu alebo plat počas materskej
dovolenky,respektíverodičovskejdovolenkyvprípadeotcadieťaťa.Tátonemocenskádávkavšeobecne
plní účel hmotného zabezpečenia v dôsledku materstva, respektíve u iného poistenca v dôsledku
prevzatia dieťaťa do starostlivosti, a to v prípade straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti
z tohto dôvodu (§ 2 písm. a/ zákona č. 461/2003 Z.z.). Účelom materského je teda preklenúť časové

obdobie, kedy v dôsledku vzniku konkrétnej sociálnej udalosti (pôrod a následná starostlivosť o dieťa)
poistenci nemôžu pracovať vôbec alebo len obmedzene, čo viedlo k strate alebo zníženiu príjmu zo
zárobkovej činnosti.

38. Najvyšší správny súd ďalej uvádza, že v predmetnej veci žalobca je príslušníkom Policajného zboru
Slovenskej republiky, a teda okrem zákona č. 73/1998 Z.z. sa naňho plne vzťahuje aj zákon č. 328/2002

Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 328/2002 Z.z.“), ktorý v ustanovení § 10 ods. 11 explicitne
vymedzuje, kedy, t.j. za akých podmienok môže policajt (alebo profesionálny vojak) prevziať dieťa do
osobnej starostlivosti na účely materského; konkrétne, policajtom (alebo profesionálnym vojakom), ktorý
prevzal dieťa do osobnej starostlivosti, je otec dieťaťa, ak matka dieťaťa zomrela, otec dieťaťa, ak

sa podľa lekárskeho posudku matka o dieťa nemôže starať alebo nesmie starať pre svoj nepriaznivý
zdravotný stav, ktorý trvá najmenej jeden mesiac, a ak matka nepoberá materské alebo rodičovský
príspevok s výnimkou, keď dieťa bolo zverené matke rozhodnutím súdu, manžel matky dieťaťa, ak
sa matka podľa lekárskeho posudku o dieťa nemôže starať alebo nesmie starať pre svoj nepriaznivý
zdravotný stav, ktorý trvá najmenej jeden mesiac, a ak matka nepoberá materské alebo rodičovský

príspevok, policajt alebo profesionálny vojak, ak sa osobne stará o dieťa na základe rozhodnutia
príslušného orgánu o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti druhého rodiča. Z uvedeného je zrejmé,
že podmienky stanovené zákonom č. 328/2002 Z.z., za ktorých je možné na účely materského prevziať
dieťa do osobnej starostlivosti sú vymedzené užšie, než podmienky plynúce z § 49 ods. 2 zákona č.
461/2003 Z.z., nakoľko zákon č. 461/2003 Z.z. na rozdiel od zákona č. 328/2002 Z.z. umožňuje otcovi

dieťaťa prevziať dieťa do osobnej starostlivosti aj po dohode s matkou dieťaťa, najskôr po uplynutí
šiestich týždňov odo dňa pôrodu, a za podmienky, že matka nepoberá materské na to isté dieťa alebo
rodičovský príspevok.

39. Z obsahu administratívneho spisu žalovanej je zrejmé, že žalobca vedomý si tejto skutočnosti sa dňa

05. marca 2018 prihlásil na dobrovoľné nemocenské poistenie ako dobrovoľne nemocensky poistená
osoba v rámci všeobecného systému sociálneho poistenia s tým, že dobrovoľné nemocenské poistenie
platilo do 31. decembra 2018, pričom k 09. decembru 2018 (odo dňa nasledujúceho mal prevziať na
základe dohody s matkou osobnú starostlivosť o maloletého syna) bol nemocensky poistený 280 dní.
Zákon č. 461/2003 Z.z. v § 31 ods. 1 upravuje všeobecné podmienky nároku na nemocenské dávky

dobrovoľnenemocenskypoistenejosoby.Podľatýchtopodmienokmádobrovoľnenemocenskypoistená
osoba nárok na nemocenské dávky pokiaľ,
- zaplatila poistné na nemocenské poistenie najneskôr v posledný deň kalendárneho mesiaca, v
ktorom vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky, za obdobie od prvého vzniku nemocenského
poistenia dobrovoľne nemocensky poistenej osoby do konca kalendárneho mesiaca predchádzajúceho

kalendárnemu mesiacu, v ktorom vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky, najviac za obdobie
posledných päť rokov predchádzajúcich kalendárnemu mesiacu, v ktorom vznikol dôvod na poskytnutie
nemocenskej dávky s tou výnimkou, ak suma dlžného poistného na nemocenské poistenie je v úhrne
nižšia ako 5 eur,
-splnilaosobitnépodmienkyustanovenénavzniknárokunakonkrétnunemocenskúdávkupočastrvania

nemocenského poistenia.

40.Osobitnépodmienkynavzniknárokunamaterskéinéhopoistenca(predovšetkýmotca)súkonkrétne
upravené v § 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., v zmysle ktorého iný poistenec má nárok na materské,
ak tento prevzal dieťa do osobnej starostlivosti a o toto dieťa sa stará (v predmetnej veci žalobca mal

prevziať dieťa do starostlivosti na základe dohody s matkou), vek dieťaťa (materské sa vypláca najdlhšie
do dovŕšenia troch rokov veku dieťaťa), pred prevzatím dieťaťa do starostlivosti musel byť nemocensky
poistený najmenej 270 dní, uplynutie 6 týždňov odo dňa pôrodu. Vzhľadom na to, že k prevzatiu dieťaťado starostlivosti došlo na základe dohody s matkou, musí byť splnená i ďalšia podmienka, a to, že matka
nesmie poberať materské alebo rodičovský príspevok.

41. V predmetnej veci splnenie všeobecnej podmienky spočívajúcej v zaplatení poistného na
nemocenské poistenie sporné nebolo; sporným však zostalo splnenie osobitnej podmienky plynúcej z
§ 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., a to, či žalobca na základe dohody s matkou podľa § 49 ods. 2
písm. d/ menovaného zákona aj reálne prevzal starostlivosť o maloletého syna. V tomto smere najvyšší
správny súd zastáva názor, že starostlivosť o dieťa musí byť založená na reálnom základe, t.j. iný

poistenec sa musí o dieťa osobne starať, pričom táto skutočnosť vyplýva jednak zo samotnej dikcie §
49 ods. 1 veta prvá zákona č. 461/2003 Z.z., podľa ktorého iný poistenec na základe dohody s matkou
„prevezme“ dieťa do starostlivosti, a ktorý sa o toto dieťa stará, čo treba vykladať tak, že iný poistenec
čo do starostlivosti o dieťa zaujme miesto po matke (nahradí ju) a jednak z § 51 zákona č. 461/2003
Z.z., ktoré rieši prerušenie starostlivosti o dieťa a s ním spojený zánik nároku na materské v prípade,
ak sa poistenec podľa lekárskeho posudku nemôže alebo nesmie starať o dieťa pre svoj nepriaznivý

zdravotný stav, prípadne z iných dôvodov. Ak by postačovala iba formálna starostlivosť o dieťa na
základe dohody rodičov dieťaťa, respektíve starostlivosť zabezpečovaná inou osobou, ustanovenie §
51 zákona č. 461/2003 Z.z. by stratilo svoje opodstatnenie. Pokiaľ v tomto smere žalobca odkazoval
na definíciu starostlivosti o dieťa plynúcu z § 3 ods. 3 a 4 zákona č. 571/2009 Z.z. v znení účinnom od
01. januára 2011, v zmysle ktorého sa podmienka riadnej starostlivosti o dieťa považuje za splnenú, ak

oprávnenáosoba„zabezpečuje“riadnustarostlivosťodieťaosobne,aleboinouplnoletoufyzickou,alebo
právnickou osobou, najvyšší správny súd uvádza, že zákon č. 461/2003 Z.z. v príslušnom ustanovení
§ 49 ods. 1 používa pojem „prevziať“ starostlivosť s dodatkom „a ktorý sa o toto dieťa stará“ a nie
pojem „zabezpečiť“ starostlivosť, čo je nutné rozlišovať, keďže pojem „zabezpečiť“ je pojmom obsahovo
širším, a teda môže zahŕňať aj starostlivosť o dieťa aj prostredníctvom iných osôb než sú samotní rodičia

dieťaťa (porovnaj znenie § 3 ods. 1 písm. a/, 3 a 4 zákona č. 571/2009 Z.z. účinné do 31. decembra
2010). Rovnako najvyšší správny súd považuje za potrebné uviesť, že materské ako nemocenská
dávka vyplácaná na základe nemocenského poistenia sa spravuje inými pravidlami, než rodičovský
príspevok majúci charakter štátnej sociálnej dávky. Systém sociálneho zabezpečenia v Slovenskej
republike je totiž založený na troch pilieroch, ktorými sú poisťovací systém, systém štátnej sociálnej

podporyasystémsociálnejpomoci.Poisťovacísystémjepríspevkovýmsystémomviažucimsanavýkon
ekonomickej činnosti umožňujúcej fyzickej osobe byť poistencom, a teda aj plniť si povinnosti súvisiace
s odvodovými povinnosťami pre prípad vzniku sociálnej udalosti, v dôsledku ktorej dochádza k strate
výkonu zárobkovej činnosti. Účastník poistného vzťahu teda nárok na dávku za predpokladu, že si
platí poistné, prípadne za neho platí poistné štát (napríklad poistné na starobné poistenie, nemocenské

poistenie). V tomto systéme sa uplatňuje predovšetkým princíp zásluhovosti. Systém štátnej sociálnej
podpory (pod ktorý možno zaradiť aj rodičovský príspevok) je systém, v rámci ktorého, ak nastane
určitá a štátom uznaná sociálna situácia sa poskytnú štátne dávky. Na rozdiel od poisťovacieho
systému sa nevyžaduje plnenie odvodovej povinnosti, nárok na tento typ dávky nie je podmienený
účasťou na sociálno-poisťovacích právnych vzťahoch a ani príjmovými pomermi oprávnených osôb;

platí zásada rovnakého zabezpečenia pre všetkých. Len pre úplnosť, najvyšší správny súd uvádza,
že tretí pilier tvorí systém sociálnej pomoci vychádzajúci predovšetkým z príjmových pomerov, ide o
tzv. testované dávky poskytované tým osobám, ktoré to vzhľadom na svoju sociálnu a ekonomickú
situáciu reálne potrebujú. Účel tohto systému spočíva v sociálnej pomoci, a to tak, aby príjemcu tejto
pomoci a jeho spoločenské prostredie čo možno najviac podnecovali k aktívnemu riešeniu nepriaznivej

tak sociálnej, ako aj materiálnej situácie. V tomto type systému sa uplatňuje princíp subsidiarity, čo
znamená, že sociálna pomoc sa poskytne iba tomu, kto si nevie pomôcť sám alebo nedostáva potrebnú
pomoc z inej strany. Zároveň dotvára systém náhradných zdrojov a je založená na preukázaní nielen
jej opodstatnenosti (potrebnosti), ale zároveň aj na preukázaní chýbajúcej schopnosti zabezpečiť sa
vlastným pričinením. Sociálna pomoc je financovaná zo štátneho rozpočtu pre osoby so zdravotným

postihnutím a osoby v hmotnej núdzi na základe životného minima, ktoré je upravené v zákone č.
601/2003 Z.z. o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

42. Možno teda uzavrieť, že iný poistenec, ktorý dieťa prevzal do starostlivosti, sa o toto dieťa musí
starať osobne, v opačnom prípade sa uzavretá dohoda medzi iným poistencom a matkou podľa § 49

ods. 2 písm. d/ zákona č. 461/2003 Z.z. bude považovať za dohodu výslovne formálnu. V prejednávanej
veci bolo riadne preukázané, že žalobca v zmysle oznámenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky
z 8. augusta 2019 v spojení nepožiadal o rodičovskú dovolenku, vykonával prácu v plnom služobnom
pomere, bez úpravy pracovných podmienok, dĺžka základného času služby v týždni bola podľa § 64 ods.2 zákona č. 73/1998 Z.z. rozvrhnutá nerovnomerne, a teda stanovená na 38 hodín (165 hodín mesačne).
Samotná skutočnosť, že základný čas služby bol rozvrhnutý nerovnomerne, nemožno bez ďalšieho
vykladať v prospech žalobcu na účely splnenia podmienky riadnej osobnej starostlivosti o maloleté dieťa

v súvislosti s posudzovaním vzniku nároku na materské iného poistenca, nakoľko pri nerovnomerne
rozvrhnutom základnom čase služby je základný čas služby rozvrhnutý nerovnomerne na jednotlivé
týždne tak, že v niektorých týždňoch je kratší, v iných dlhší než určený základný čas služby v týždni, ale v
rámcipríslušnéhoobdobia,spravidlaštvortýždenného,najdlhšieročného,sajehopriemernádĺžkarovná
dĺžke základného času služby v týždni (§ 65 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z.). V tejto súvislosti najvyšší

správny súd dodáva, že žalobcovi postupom podľa § 64 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z.z., nebol zo strany
nadriadeného určený kratší čas služby v týždni, respektíve túto skutočnosť žalobca nepreukázal. Možno
teda uzavrieť, že žalobca si v rozhodnom období plnil svoje služobné povinnosti v plnom rozsahu a podľa
potvrdenia služobného úradu v nezmenených pracovných podmienkach. Aj podľa názoru najvyššieho
správneho súdu si tak žalobca ku dňu podania žiadosti o materské nevytvoril z pohľadu pracovných
podmienok taký časový priestor, aby mohol oprávnene tvrdiť, že poskytuje riadnu, faktickú a osobnú

starostlivosť o maloleté dieťa, a teda, že by riadne prevzal starostlivosť o maloleté dieťa, ktorá bola
dovtedy poskytovaná zo strany matky dieťaťa.

43. Na rozdiel od krajského súdu kasačný súd zastáva názor, že žalovaná uviedla dostatok argumentov,
ako aj logických predpokladov vychádzajúcich z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré ju viedli

v rámci správnej úvahy k opodstatnenému záveru, že žalobca nespĺňa podmienku starostlivosti o dieťa
uvedenú v § 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. napriek tomu, že s matkou dieťaťa uzavrel dohodu o
prevzatí dieťaťa do svojej starostlivosti a ani napriek tomu, že O.. Ľ. A. (starobná dôchodkyňa), Š. A.
(starobný dôchodca), V. Z. (živnostníčka) a Ľ. Z. (starobný dôchodca) čestne vyhlásili, že žalobcovi
pomáhajú podľa potrieb so starostlivosťou, ktorú poskytuje svojmu dieťaťu. Najvyšší správny súd

považuje za Predmetom tohto konania je posúdenie splnenia zákonných podmienok na vznik nároku
na materské podľa zákona č. 461/2003 Z.z.

44. Kasačný súd vyhodnotil kasačnú sťažnosť žalovanej za dôvodnú a preto rozsudok krajského súdu
zrušilavecmuvrátilnanovékonaniepodľa§461SSP,vktoromjeviazanýprávnymnázoromkasačného

súdu (§ 469 SSP).

45. V novom rozhodnutí krajský súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania (§ 467
ods. 3 SSP).

46. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá
SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.