Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. december 2021

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 2Sžk/19/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5018200127
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Šabová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2021:5018200127.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny

Benczovej a z členiek senátu JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. (sudkyňa spravodajkyňa) a Mgr. Kristíny
Babiakovej v právnej veci žalobkyne (sťažovateľky): NUBIUM, s. r. o., so sídlom Trenčianska 705/55,
821 09 Bratislava, IČO: 47 545 674, právne zastúpený: JUDr. Ján Mišura, PhD., advokát, so sídlom
Záhradnícka 27, 811 07 Bratislava, proti žalovanému: Okresný úrad Žilina, odbor výstavy a bytovej
politiky, so sídlom Vysokoškolákov č. 8556/33B, 010 08 Žilina, za účasti ďalších účastníkov: 1/ Slovenský
vodohospodársky podnik, š. p. so sídlom Radničné námestie č. 8, 969 55 Banská Štiavnica, IČO: 36 022
047, 2/ Slovenská správa ciest so sídlom Miletičova 19, 826 19 Bratislava, IČO: 00 003 328, v konaní o

kasačnej sťažnosti proti rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 30S/46/2018 zo dňa 5. marca 2019,
takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta.

II. Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Odôvodnenie

I.

Priebeh administratívneho konania

1. Obec Kraľovany (ďalej len ako „stavebný úrad“ alebo „prvostupňový orgán“) rozhodnutím č.:
352/2016/810-rozh. zo dňa 18. mája 2017 (ďalej len ako „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 66 a
§ 67 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení
neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“) zamietla sťažovateľovu žiadosť o zmenu doby trvania
reklamnej stavby: Reklamná stavba č. 8/2/4/5/1-2, miesto stavby L. na pozemku parc. Č.. L.-V. XXX

(L.-Y. XXX/X) v katastrálnom území L., umiestnená po pravej strane štátnej cesty I/18 v smere Žilina
- Ružomberok (tesne za odbočkou smer Dolný Kubín a tesne pred mostom cez rieku Váh). Okresný
úrad Žilina, odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácií v rámci predmetného konania zaslal
stavebnému úradu stanovisko, v zmysle ktorého nesúhlasí so zmenou doby trvania reklamnej stavby
z dôvodov uvedených v § 10 ods. 4 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný
zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „cestný zákon“) a nepovoľuje výnimku zo zákazu činnosti
v cestnom ochrannom pásme pozemnej komunikácie I/18 E50. V rámci predmetného konania bolo

stavebnému úradu doručené aj stanovisko Slovenskej správy ciest IVSC Žilina v zmysle ktorého z
pozície majetkového správcu štátnej cesty I/18 nesúhlasila so zmenou doby trvania reklamných stavieb
a požadovala uvedené reklamné stavby odstrániť.2. Stavebný úrad mal v konaní jednoznačne preukázané, že reklamná stavba je umiestnená a osadená
v území 100 metrov od osi vozovky priľahlého jazdného pásu cesty prvej triedy I/18, ktorá je
medzinárodným cestným ťahom a je umiestnená a osadená mimo sídelného útvaru obce ohraničeného

dopravnou značkou označujúcou začiatok a koniec obce. Ďalej uviedol, že reklamné, informačné a
propagačné zariadenia umiestnené pred 2. januárom 2015, ktoré nie sú v súlade s § 10 ods. 4 cestného
zákona, sú vlastníci týchto zariadení povinní odstrániť do 1. januára 2017. Stavebný úrad mal za to, že
predĺžením doby trvania reklamnej stavby by došlo k porušeniu § 10 ods. 4 cestného zákona a preto
žiadosť zamietol.

3. Na základe odvolania žalobkyne žalovaný rozhodnutím č.: OU-ZA-OVBP2-2018/004082/KRA zo dňa
12. februára 2018 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“) prvostupňové rozhodnutie zmenil tak, že
žiadosť žalobkyne o zmenu doby trvania reklamnej stavby č. 8/2/4/5/1-2 na parcele č. L. V. H. L.. Ú.. L.,
povolené rozhodnutím Obce L. Č.. XX/XXXX zo dňa 27. marca 2006 s lehotou trvania do 31. decembra

2016 zamietol podľa § 68 ods. 2 v spojení s § 62 ods. 4 stavebného zákona a ďalšie predĺženie doby
trvania reklamnej stavby nepovolil.

4. Žalovaný poukázal na zamietavé stanovisko Okresného úradu Žilina, odbor cestnej dopravy a
pozemných komunikácií zo dňa 21. februára 2017, v ktorom dotknutý orgán nesúhlasil so zmenou doby

trvania reklamných stavieb z dôvodov uvedených v § 10 ods. 4 cestného zákona. Rovnako poukázal aj
na vyjadrenie Slovenskej správy ciest IVSC Žilina zo dňa 21. februára 2017, ako majetkového správcu
štátnej cesty I/18, ktorá taktiež nesúhlasila so zmenou doby trvania reklamnej stavby a požadovala
stavbu odstrániť. Žalobkyni bola stanovená lehota na podanie námietok a pripomienok k listinným
podkladom na vydanie rozhodnutia, ktoré jej boli na základe žiadosti o zaslanie kópie kompletného

administratívneho spisu doručené, ktoré však nevyužila a na záväzné stanovisko Okresného úradu
Žilina nereagovala, rovnako ani na vyjadrenie správcu komunikácie.

5. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že reklamné stavby sú doteraz umiestnené a osadené
v území 100 metrov od osi vozovky priľahlého jazdného pásu cesty prvej triedy I/18 E50, ktorá

je medzinárodným cestným ťahom mimo sídelného útvaru obce ohraničeného dopravnou značkou
označujúcou začiatok a koniec obce. Tieto skutočnosti - dobre známe pomery staveniska oprávňovali
stavebný úrad upustiť od ústneho pojednávania a miestneho zisťovania v zmysle § 61 ods. 2 stavebného
zákona s tým, že určil účastníkom konania lehotu na uplatnenie námietok. Žalovaný preto námietky
sťažovateľa, ktoré poukazovali na nedostatočne zistený skutkový stav, ako aj nesprávny postup

prejednania žiadosti, považoval za neopodstatnené.

6. Žalovaný dospel k záveru, že stavebný úrad o žiadosti rozhodol v súlade so zákonom z toho hľadiska,
že nie je možné už podľa v súčasnosti platných predpisov povoliť ďalšiu existenciu reklamných stavieb
tak, ako sú umiestnené pri ceste I/18 s charakterom medzinárodného cestného ťahu. Svoje rozhodnutie

oprel o riadne zistený skutkový stav veci, ako aj v súčasnosti platné predpisy, konkrétne zákon o cestách.
Nesprávne však použil hmotnoprávny predpis, ktorým žiadosť o predĺženie doby trvania reklamnej
stavby zamietol. Preto žalovaný pristúpil k zmene výroku prvostupňového rozhodnutia tak, aby bol v
súlades§47zákonač.71/1967Zb.osprávnomkonanívzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlen„Správny
poriadok“).

II.
Priebeh konania pred súdom a jeho rozhodnutie

7. Proti preskúmavanému rozhodnutiu podala žalobkyňa v zákonnej lehote správnu žalobu na Krajský

súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) a navrhla preskúmavané rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť žalovanému
na ďalšie konanie.

8. V podanej správnej žalobe najmä uviedla:

- pár dní pred tým, ako žalovaný prijal rozhodnutie č. OU-ZA-OVBP2-2018/004082/KRA zo dňa 12.
februára 2018, doručil žalovaný žalobkyni pod tou istou spisovou značkou rozhodnutie, avšak zo dňa 2.
februára 2018, ktoré sa týka iného rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, pričom ani v jednom
rozhodnutí sa žalovaný nezmieňuje, ktorá značka je správna a pre ktoré konania platí. Podľa žalobkyneje možné dôvodiť, že rozhodnutie zo dňa 12. februára 2018 pod tou istou spisovou značkou nahrádza
rozhodnutie zo dňa 2. februára 2018, pričom je zrejmé, že skôr stanovená spisová značka skôr začatého
konania by mala byť správna. Zmätočnosť takejto rozhodovacej činnosti zakladá dôvody pre zrušenie

žalovaného podľa § 191 ods. 1 písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení
neskorších právnych predpisov (ďalej len „SSP“);

- žalovaný neuvádza žiadne konkrétne dôvody, pre ktoré rozhodol o zmene výroku správneho orgánu
prvého stupňa;

-
- nie je zrejmé, na základe akých úvah či podkladu žalovaný uvádza, že správny orgán prvého stupňa
rozhodol v súlade so zákonom, keď súčasne uvádza, že nesprávne použil hmotnoprávny predpis;

- nie je zrejmé, ako sa žalovaný vysporiadal s právom žalobkyne na dvojinštančné správne konanie;

-niejemožnévrozsahuúvahpoužitýchsprávnymiorgánmivysvetliťpochopiteľnedôvody rozhodovania
z hľadiska obsahu výroku stavebného úradu, jeho zmeny, identifikácie reklamných stavieb v jednotlivých
výrokoch a označovania rozhodnutí žalovaného, osobitne preskúmavaného rozhodnutia v porovnaní s
neskorším rozhodnutím pod tou istou spisovou značkou;

- interné číslovanie právneho predchodcu žalobkyne nie je dostatočne určité v súvislosti s umiestnením
reklamnej stavby;

- ani jeden dokument neumožňuje vyvodiť záver, že skutkový stav je spoľahlivo zistený, že stavba

sa skutočne nachádza na uvádzanom mieste, a preto záver, že stavebný úrad mohol upustiť od
spoľahlivého zistenia skutkového stavu, ak sú mu dobre známe pomery, je správny len do tej miery, že
je potrebné uviesť, čo sú dobre známe pomery staveniska a akými preskúmateľnými úvahami dospel
ku kvalite spoľahlivosti takýchto zistení;

- nie je zrejmé, na základe akých spoľahlivo zistených skutočností malo dôjsť k subsumpcii pod právnu
normu obsiahnutú v § 10 ods. 4 cestného zákona a k identifikácii dotknutého orgánu;

- rozhodnutie je nevykonateľné, nakoľko odkazuje na súkromné číslovanie subjektu, ktorý už žiadne

reklamné stavby nevlastní a nebol ani účastníkom konania, pričom v roku 2006 bol vlastníkom všetkých
reklamných stavieb B.. M. E.;

- bola jej odňatá možnosť náležite argumentovať a správne orgány nepostupovali v súlade s § 47

ods. 3 Správneho poriadku a navyše nie sú splnené podmienky podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku,
keď rozhodnutie nevychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, čím je zasahované do práva
žalobkyne na spravodlivé konanie;

- v správnom konaní žiadala o kópiu celého administratívneho spisu, ktorá jej nebola predložená a

selektívne vyhovenie uplatnenému právu žalobkyne je zásahom do spravodlivosti konania.

9. Krajský súd uznesením č. k. 30S/46/2018 zo dňa 7. mája 2018 vyzval žalobkyňu, aby v lehote 10
dní od doručenia tohto uznesenia odstránila vadu žaloby, ktorá bráni jej vecnému vybaveniu tak, že
uvedie označenie ďalších účastníkov podľa § 32 ods. 3 SSP, inak súd v zmysle § 59 ods. 3 SSP podanie

odmietne.

10. Podaním zo dňa 30. mája 2018 žalobkyňa uviedla, že ďalšími účastníkmi konania sú v zmysle
napádaného rozhodnutia žalovaného Slovenský vodohospodársky podnik, š. p. so sídlom Radničné
námestie č. 8, 969 55 Banská Bystrica, IČO: 36 022 047 a Slovenská správa ciest so sídlom Miletičova

19, 826 19 Bratislava, IČO: 00 003 328.11. K žalobe sa podaním zo dňa 16. júla 2018 vyjadril účastník konania v druhom rade, ktorý uviedol, že
bez ohľadu na argumentáciu žalobkyne nesúhlasí so zmenou doby trvania predmetnej reklamnej stavby
a požaduje ju odstrániť.

12. Účastník konania v prvom rade vyjadrením k žalobe zo dňa 18. júla 2018 uviedol, že v súlade
s príkazom generálneho riaditeľa, platného od 16. októbra 2017 je zakázané prenechávanie majetku
v správe podniku do užívania tretím osobám za účelom umiestňovania reklamných stavieb a iných
analogických reklamných zariadení na tomto majetku. Tiež je zakázané napríklad vydávanie súhlasných

stanovísk v stavebných konaniach zo strany organizačných jednotiek a útvarov podniku a uzatváranie
nájomných zmlúv na prenechávanie majetku v správe podniku do užívania tretím osobám za účelom
umiestňovania reklamných zariadení.

13. Žalovaný vo svojom vyjadrení k obsahu podanej žaloby zo dňa 3. augusta 2018 uviedol, že

dôvody žaloby sú totožné s dôvodmi odvolania, ktorými sa podrobne zaoberal vo svojom nesprávne
označenom rozhodnutí č. OU-ZA-OVBP2-2018/004082/KRA zo dňa 12. februára 2018, pričom správne
mala byť uvedená sp. zn. OU-OVBP2-2018/004078/KRA zo dňa 12. februára 2018, a tieto zamietol ako
neopodstatnené. K žalobkyňou namietanej zmätočnosti rozhodovacej činnosti žalovaného, spočívajúcej
v uvedení rovnakých čísel spisu (OU-ZA-OVBP2-2018/004082/KRA) na dvoch rozhodnutiach, ktoré

jej boli doručované (a proti ktorým podala samostatné žaloby) žalovaný uvádza, že rovnaké číslo
spisov uviedol nedopatrením, avšak každé bolo vydané v iný deň a zo samotného výroku oboch
rozhodnutí je zrejmé, že sa jednalo o rôzne reklamné stavby, označené podľa interného číslovania
právneho predchodcu žalobkyne, pričom každá reklamná stavba je na inom pozemku v katastrálnom
území L.. Aj zo samotného výroku každého rozhodnutia je zrejmé, o ktorej konkrétnej reklamnej

stavbe žalovaný rozhodoval, na ktorom pozemku je umiestnená a proti ktorému rozhodnutiu obce
L. žalobkyňa podala odvolanie. Túto zrejmú chybu v písaní si žalovaný uvedomil pri oznamovaní
právoplatnosti svojho rozhodnutia a následne listom č. j. 2018/004078/KRA-oprava zo dňa 27.07.2018
upovedomil účastníkov konania o správnom čísle rozhodnutia, ktorým nepovolil predĺženie reklamnej
stavby žalobkyne, označenej stavebným úradom aj samotnou žalobkyňou ako reklamná stavba č.

8/2/4/5/1-2 na parc. Č. KN C XXX v k. ú. L..

14. Pri posudzovaní podaného odvolania žalobkyne, ako aj zákonnosti napadnutého prvostupňového
rozhodnutia žalovaný zistil, že v rámci prejednanej veci stavebný úrad postupoval v súlade s platnými
predpismi, vzťahujúcimi sa ku konaniu o posúdení žiadosti žalobkyne o predĺženie doby trvania

reklamnej stavby, riadne zistil skutkový stav a zaobstaral dôkazy, pre ktoré nemohol žiadosti žalobkyne
vyhovieť. V tomto konaní stavebný úrad skúmal či: (I) išlo o jestvujúcu povolenú reklamnú stavbu, (II)
predmetná žiadosť bola podaná pred uplynutím doby jej trvania, (III) je v súlade s verejnými záujmami na
základe vyjadrení dotknutých orgánov štátnej správy a (IV) ako sa táto zmena môže dotknúť podmienok,
určených dotknutými orgánmi.

15. Porovnaním výroku rozhodnutia, v ktorom uviedol stavebný úrad ustanovenia § 66 a 67 stavebného
zákona, ktorým zamietol zmenu trvania reklamnej stavby žalovaný zistil, že správny orgán nesprávne
použil hmotnoprávny predpis, na základe ktorého žiadosť o predĺženie doby trvania reklamnej stavby
bolo možné zamietnuť, pretože sa jedná o zmenu stavby o ktorej rozhoduje stavebný úrad. Preto
žalovaný pristúpil k zmene výroku napadnutého rozhodnutia uvedením správneho právneho predpisu

(§ 68 ods. 2 v spojení s § 62 ods. 4 stavebného zákona), podľa ktorého sa rozhodlo a v odôvodnení
dostatočne uviedol úvahy, ktorými sa riadil pri vydaní svojho rozhodnutia.

16. Podľa žalovaného žalobkyňa vedela o tom, že umiestňovať reklamné stavby pri cestách
medzinárodného významu osobitné predpisy (§ 10 ods. 3, 4 v spojení s § 24f cestného zákona v

platnom znení) zakazujú na diaľniciach, pri cestách pre motorové vozidlá a medzinárodných cestných
ťahoch, požiadala opäť o predĺženie doby trvania dočasnej reklamnej stavby a to aj napriek tomu, že
bola informovaná o svojej povinnosti stavbu po 31. decembri 2016 odstrániť, pretože táto povinnosť
vyplývala a je známa od septembra 2014, kedy bol schválený a v zbierke zákonov zverejnený zákon
č. 293/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom

poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.

17. K námietke žalobkyne, podľa ktorej žalovaný nepostupoval pri zisťovaní skutkového stavu v úzkej
súčinnosti s účastníkom konania, čím bolo zasiahnuté do jej práv na spravodlivé konanie žalovanýuviedol, účastníkom konania bolo umožnené oboznámiť sa s podkladmi pre rozhodnutie a vyjadriť sa
k nim, pričom žalobkyňa požiadala stavebný úrad o predloženie kompletného administratívneho spisu.
Stavebný úrad žiadosti žalobkyne čiastočne vyhovel a doručil jej stanoviská OÚ OCDPK Žilina, SSC

IVSC Žilina k všetkým jej reklamným stavbám, o ktorých nebol vlastník reklamných stavieb oboznámený
a ktoré boli doručené iba stavebnému úradu.

18. Žalovaný bol toho názoru, že spolu s prvostupňovým orgánom vychádzali pri rozhodovaní z
dostatočne zisteného stavu veci a s ohľadom na námietky žalobkyne prednesené v odvolaní bolo toto

konanie vedené procesným postupom, ktorý je v súlade so zákonom a zároveň boli vykonané dôkazy
spôsobom zodpovedajúcim pravidlám spravodlivého procesu. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný
navrhol, aby krajský súd žalobný návrh žalobkyne, ktorým žiadala zrušiť rozhodnutie žalovaného ako
nedôvodný zamietol a citované rozhodnutia ponechal v platnosti a potvrdil tak ich zákonnosť.

19. K vyjadreniu žalovaného k obsahu žaloby sa podaním zo dňa 17. septembra 2018 vyjadrila
žalobkyňa, ktorá nesúhlasila s tým, že na odstránenie vád v danom prípade je postačujúci postup,
ktorý zvolil žalovaný po podaní žaloby, keď doručoval žalobkyni opravu chyby v písomnom vyhotovení
rozhodnutia. Problémom totiž neboli len totožné spisové značky, ale aj nesúlad výroku s odôvodnením
v otázke stotožňovania pozemkov, na ktorých sa má reklamná stavba nachádzať, ale aj k okolnostiam,

ktoré uviedla žalobkyňa v žalobe, keď je zrejmé, že priamo v rozhodnutí v konaní s totožnou spisovou
značkou zo dňa 2. februára 2018 pôvodne rozhodoval žalovaný o predĺžení doby trvania reklamnej
stavby na pozemku parc. č. XXX. Žalovaný a prvostupňový orgán sa žiadnym preskúmateľným
spôsobom nevysporiadali so skutkovou okolnosťou, či vôbec a na základe čoho by sa mali nachádzať
reklamné stavby v obidvoch prípadoch mimo sídelného útvaru obce. Sídelný útvar obce je totiž územie,

ktoré má svoje hranice a tieto hranice môžu byť priamky a/alebo krivky, nie však body, ktorými sú
dopravné značky a z rozhodnutia žalovaného a ani správneho orgánu prvého stupňa nevyplýva žiadne
skutkové zistenie a ani úvaha, ktorá by vôbec umožňovala vyvodiť záver o správnosti aplikácie cit.
noriem,aleajvôbecpreskúmaťrozhodnutiaakotaké.Žalobkyňaďalejzopakovalasvojupredchádzajúcu
argumentáciu vo vzťahu k nazeraniu do administratívnych spisov.

20. K neurčitosti stanoviska „dotknutého“ orgánu uviedla, že odkazom na rôzne ustanovenia cestného
zákona upravujúce rôzne situácie, nemôže byť stanovisko určité, a to bez ohľadu na skutočnosť, že
správny orgán prvého stupňa a žalovaný vôbec procesne korektným postupom nedospeli k záveru o
možnosti subsumpcie zisteného skutkového stavu pod normy podľa § 10 ods. 4, či § 11 ods. 1 cestného

zákona.

21. Podaním zo dňa 10. decembra 2018 sa žalobkyňa vyjadrila k vyjadreniam účastníkov 1/ a 2/.
Vyjadrenie Slovenského vodohospodárskeho podniku, š. p. považovala za neurčité a bezpredmetné,
nakoľko reklamná stavba sa nenachádza na pozemku patriacom do vlastníctva či správy tohto subjektu

a okruh účastníkov vymedzený prvostupňovým orgánom je nesprávny. Vyjadrenie Slovenskej správy
ciest považovala žalobkyňa za irelevantné, nakoľko akákoľvek reklamná stavba na parc. č. L. V. XXX,
L.. Ú.. L. sa nachádza v sídelnom útvare obce a zo žiadneho dôkazu, dokladu či registra nevyplýva
opak. V nadväznosti na výzvu správneho súdu na opravu petitu podľa opravy žalovaného zo dňa 27.
júla 2018 žalobkyňa navrhla, aby krajský súd napadnuté rozhodnutie žalovaného (pôvodne označeného

sp. zn. OU-ZA-OVBP2-2018/004082/KRA) v znení opravy žalovaného zo dňa 27. júla 2018 sp. zn OU-
ZA-OVBP2-004078/KRA zo dňa 12. februára 2018 v spojení s rozhodnutím obce L. č.352/2016/806-
rozh. zo dňa 18. mája 2017 podľa ust. § 191 ods. 1 písm. d), e), g) v spojení s ust. § 191 ods. 3 písm.
a) SSP zrušil a vec vrátil podľa § 191 ods. 4 SSP správnemu orgánu prvého stupňa na ďalšie konanie
a rozhodol o trovách konania.

22.Krajskýsúdrozsudkomzodňa5.marca2019žalobuzamietolažalobkyni,žalovanémuaúčastníkom
konania nepriznal náhradu trov konania. Krajský súd dospel k záveru, že správna žaloba je nedôvodná
z nasledujúcich dôvodov:

- bolo riadne preukázané, že reklamná stavba bola umiestnená pred 2. januárom 2015 a spĺňa atribúty
uvedené v § 10 ods. 4 cestného zákona, preto bolo povinnosťou jej vlastníka reklamnú stavbu v zmysle
§ 24f ods. 1 cestného zákona odstrániť do 1. januára 2017;- vo vzťahu k námietke, že pod tou istou spisovou značkou boli vydané dve rozhodnutia s inými
dátumami, krajský súd konštatoval, že v danom prípade sa jednalo o zrejmú chybu v písaní napadnutého
rozhodnutia, pričom podaním zo dňa 27. júla 2018, ktoré bolo žalobkyni doručené, došlo k oprave tejto

chyby, čím bola táto vada odstránená;

- pokiaľ dochádza k zamietnutiu žiadosti vlastníka o zmenu doby trvania reklamnej stavby, toto
zamietnutie sa posudzuje podľa § 62 ods. 4 stavebného zákona, a teda žalovaný správne použil aj toto

ustanovenie a zmenil prvostupňový výrok tak, že zamietol žiadosť žalobkyne podľa § 68 ods. 2 a § 62
ods. 4 stavebného zákona;

- prvostupňový orgán správne aplikoval cestný zákon, najmä § 10 ods. 4 v spojení s negatívnym
stanoviskom dotknutého orgánu Okresného úradu Žilina, avšak nesprávne použil len stavebný zákon
na formálne zamietnutie žiadosti žalobkyne;

- žalobkyni doručené rozhodnutie žalovaného zo dňa 2. februára 2018 nie je predmetom tohto súdneho
prieskumu, a teda nezákonnosť napadnutého rozhodnutia zo dňa 12. februára 2018 nemôže byť
zdôvodňovaná nezákonnosťou iného rozhodnutia;

-kzmenenapadnutéhorozhodnutiazostranyžalovanéhodošlozdôvoduaplikáciekonkrétnejprocesno-
právnej normy pri zamietnutí žiadosti žalobkyne, pričom skutková situácia a hmotno-právne posúdenie
žiadosti z pohľadu cestného a stavebného zákona zostali nezmenené;
-
- výrok napadnutého rozhodnutia je dostatočne určitý, pretože je v ňom reklamná stavba dostatočne

špecifikovaná jej umiestnením na V.-L. D.. Č.. XXX v kat. úz. L. a ďalej špecifikovaná rozhodnutím obce
L.O. č. 82/2006 zo dňa 27. marca 2006. Pre vykonateľnosť tohto rozhodnutia je totiž záväzný výrok,
ktorý uvádza parcelu správnu;
-
- žalobkyňa odôvodňuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia svojim vlastným správaním, keďže zo

Zmluvy o nájme zo dňa 1. februára 2016 vyplýva, že túto zmluvu sama podpísala a v tejto zmluve
opätovne reklamnú stavbu označila tak, ako je uvedená v napadnutom rozhodnutí;
-
- zo správneho spisu je zrejmé, akým spôsobom dospeli správne orgány k skutkovému záveru, že
reklamné stavby sú umiestnené a osadené v území 100 metrov od osi vozovky priľahlého jazdného pásu

cesty prvej triedy I/18, pričom žalobkyňa túto skutočnosť v správnom konaní vôbec nenamietala;
-
- je nesporné, že cesta I/18 je medzinárodným cestným ťahom a reklamná stavba je umiestnená a
osadená mimo sídelného útvaru obce ohraničeného dopravnou značkou označujúcou začiatok a koniec
obce, čo sťažovateľka v správnom konaní nerozporovala;

-
- z odôvodnenia oboch rozhodnutí vyplývajú jednotlivé náležitosti odôvodnenia rozhodnutia, ako ich má
na mysli ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku;
-
- správne orgány riadne opísali zistený skutkový stav, uviedli listinné dôkazy, z ktorých vychádzali, opísali

procesný priebeh správneho konania a vec subsumovali pod konkrétne ustanovenia zákonov;
-
- žalobkyni bolo doručené oznámenie o začatí správneho konania, v ktorom jej bola stanovená lehota 7
pracovných dní na doručenie svojich námietok, inak na ne nebude prihliadnuté a po doručení fotokópií
podkladov pre prvostupňové rozhodnutie jej bola opätovne daná lehota 7 pracovných dní na zaslanie

námietok, avšak žalobkyňa sa ani v dodatočnej lehote 7 pracovných dní nevyjadrila. Zároveň žalobkyňa
v celom prvostupňovom správnom konaní žiadne námietky a pripomienky neprodukovala, pričom s
podaným odvolaním sa žalovaný riadne vysporiadal;
-
- stavebný úrad zaslal žalobkyni kópiu stanoviska Slovenskej správy ciest IVSC zo dňa 21. februára

2017 a stanoviska Okresného úradu Žilina, odboru cestnej dopravy a pozemných komunikácií zo
dňa 21.februára 2017, pričom len o týchto dvoch podkladoch žalobkyňa nemala vedomosť a ostatné
podklady jej už v rámci správneho konania boli doručené alebo ich sama stavebnému úradu doručila.Zotrvávanie na požiadavke opätovného predloženia listín, ktoré boli žalobkyni doručené, resp. ktoré
sama stavebnému úradu doručila sa javí ako šikanózne, účelové a v rozpore s elementárnou logikou;
-

- pokiaľ žalobkyňa v replike uvádzala ďalšie žalobné body, ktorými ich rozširovala o nové dôvody, tieto
nie je možné vyhodnocovať a ani na ne prihliadať, keďže boli podané po zákonom stanovenej lehote
na podanie správnej žaloby [§ 183 SSP];
-
- vady (akéhokoľvek charakteru) vo vyjadrení k žalobe nemôžu mať za dôsledok nezákonnosť

napadnutého rozhodnutia, pretože samotné vyjadrenie k žalobe nebolo vydané v administratívnom
konaní;

- v replike k vyjadreniu ďalšieho účastníka v rade 1/ žalobkyňa formulovala novú žalobnú námietku
nesprávne určeného okruhu účastníkov správneho konania, pričom táto námietka bola podaná po lehote
uvedenej v § 183 SSP, a preto na ňu súd neprihliadol. Rovnako ako oneskorene podanú vyhodnotil

námietku uvedenú v replike k vyjadreniu ďalšieho účastníka v rade 2/, že akákoľvek reklamná stavba
umiestnená na p. č. 467 sa nachádza v sídelnom útvare obce.
III.
Kasačná sťažnosť

23. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka včas kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440
ods. 1 písm. f), g) a h) SSP a navrhla aby kasačný súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že preskúmavané
rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím zrušuje a vec vracia správnemu orgánu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

24. Sťažovateľka v kasačnej sťažnosti najmä uviedla, že krajský súd nesprávne aplikoval ustanovenie
§ 126 ods. 1 stavebného zákona v spojení s § 10 ods. 4 cestného zákona, pretože správny orgán
nemôže požadovať doklady nad rámec zákona. Zároveň vec nesprávne právne posúdil, keď sa stotožnil
s argumentáciou žalovaného zaoberajúc sa v bode 22 námietkou o nezaoberaní sa správnych orgánov
skutočnosťami, na základe ktorých malo dôjsť k subsumpcii pod § 10 ods. 4 cestného zákona a tým aj

k identifikácii dotknutého orgánu, keď nebol vykonaný žiadny úkon na zistenie skutočností potrebných
na subsumpciu.

25. Sťažovateľka považovala za zmätočnú tú časť napadnutého rozsudku, v ktorej správny súd uviedol
skutočnosti o umiestnení reklamnej stavby, ktoré sťažovateľka žiadnym spôsobom nerozporovala.

Za zmätočné považuje tiež poukazovanie na § 10 ods. 4 cestného zákona obsahujúce zákaz,
ktorý nie je možné zmierniť akýmkoľvek stanoviskom ,,dotknutého orgánu“. Samotná existencia
stanoviska ,,dotknutého orgánu“ v administratívnom spise svedčí o tom, že ani žalovaný, ani správny
orgán prvého stupňa nepostupovali v konaní správne, nakoľko žiadne stanovisko nemôže tento zákaz
zmierniť. Záväzné stanovisko je podľa sťažovateľky možné pri cestných ochranných pásmach žiadať a

vydávať len podľa § 11 ods. 2 cestného zákona a pokiaľ správny súd prevzal argumentáciu žalovaného
o aplikácii § 10 ods. 4 cestného zákona rezignoval v podstate na akékoľvek zisťovanie a odôvodňovanie
skutkového stavu zo strany správnych orgánov, ktorý má byť subsumovaný pod právnu normu a
nevysvetlil žiadnym spôsobom ako je možné žiadať stanovisko v takomto prípade. Ak správny súd
poukazuje na ust. § 10 ods. 4 cestného zákona, musí byť možná aplikácia citovaného ustanovenia, a to

predovšetkým s ohľadom na umiestnenie reklamných stavieb mimo sídelného útvaru obce. Skutočnosť
ohraničenia sídelného útvaru obce dopravnými značkami je podľa sťažovateľky nesporná, len v tom
rozsahu, že cez tieto body logicky môžu prechádzať hranice sídelného útvaru, ktoré sú čiary a práve toto
bolo v správnom konaní namietané v rozsahu, v akom to umožňoval rozsah namietaných porušení jej
procesných práv. Ak poukazoval správny súd na ust. § 10 ods. 4 cestného zákona a súčasne tvrdil, že

reklamné stavby sú osadené mimo sídelného útvaru obce, potom poprel denotát pojmu „sídelný útvar
obce“.

26. Sťažovateľka ďalej namietala, že požadovanie „záväzného stanoviska“ je celkom irelevantné, keďže
žiadne stanovisko nemôže zmierniť zákaz podľa § 10 ods. 4 cestného zákona. Požadovanie tohto

stanoviska znamená, že správne orgány oboch stupňov pravdepodobne vyvodzovali skutkový stav
zo „stanoviska“ a nepožadovali stanovisko na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu, pričom
správny súd toto flagrantné porušenie povinností podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku žiadnym
spôsobom nezohľadnil a ani nehodnotil skutkový stav v súlade s platným právom (§ 32 ods. 2 a§ 34 ods. 6 Správneho poriadku). Z uvedených dôvodov sťažovateľka namieta nepreskúmateľnosť
napadnutého rozsudku a rozpor s povinnosťou správneho súdu podľa § 139 ods. 2 SSP. Správny
súd podľa sťažovateľky zasiahol do jej práva na spravodlivý proces, keď rozhodnutie je podľa nej

nepresvedčivo odôvodnené, arbitrárne s nesprávnou a ničím nepodloženou aplikáciou § 10 ods. 4
cestného zákona na skutkový stav vyplývajúci z administratívneho spisu.

27. K bodu 15 odôvodnenia rozsudku sťažovateľka uviedla, že správny súd zjavne pri vyhodnocovaní
o námietke uvedenej v danom bode vychádzal z obsahu administratívneho spisu, ktorého úplnú kópiu

sťažovateľovi správne orgány na jej žiadosť nesprístupnili, preto tento postup zasiahol do jej práva
na spravodlivé konanie, keď nemohla pri množstve chýb v jednotlivých rozhodnutiach a nevyhotovení
kompletnej kópie administratívneho spisu vedieť, ktoré rozhodnutie sa zaoberalo ktorou žiadosťou, čo
jej sťažilo oboznámenie sa s jednotlivými dôvodmi rozhodnutí a obmedzilo jej možnosť uplatňovania
svojich práv. Konštatovanie správneho súdu, že opravou rozhodnutia došlo k odstráneniu vady, je podľa
sťažovateľkyabstrahovanieodnamietanéhopodstatnémuporušeniuustanoveníokonanípredorgánom

verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia, keď až po vydaní a
doručení predmetných rozhodnutí a počas plynutia zákonnej lehoty na podanie správnej žaloby začal z
častiodstraňovaťvadysámžalovaný.Zuvedenýchdôvodovpovažujesťažovateľkanapadnutýrozsudok
za nepreskúmateľný a postup správneho súdu za zásah do jej práva na spravodlivý proces.

28. K bodom 16 až 20 napadnutého rozsudku sťažovateľka uvádza, že správny súd sa s namietanými
dôvodmi nepreskúmateľnosti rozhodnutia a postupu žalovaného a pred ním stavebného úradu
vysporiadal spôsobom nezohľadňujúcim ich súčasnú, či následnú existenciu. Správny súd podľa
sťažovateľky dospel k svojim záverom na základe doplňujúceho vyjadrenia žalovaného a/alebo po
skompletizovaní administratívneho spisu, avšak nie je zrejmé ako mohol v čase vydania rozhodnutia

správneho orgánu prvého stupňa poznať jeho následný postup a po ňom postup žalovaného.
Sťažovateľka namieta, že správny súd nevyhodnotil rozsah namietaných pochybení vo vzájomnej
súvislosti a čase a jeho odôvodnenie pochopenia rozhodnutia je pochopením rozhodnutia správnym
orgánom prvého stupňa a po ňom žalovaného, nie pochopením priemerného adresáta, a to za iného
stavu administratívneho spisu a rozhodnutia, než stavu, pri ktorom uplatňovala svoje práva sťažovateľka

ako účastníčka správneho konania.

29. Záver krajského súdu obsiahnutý v bode 24 rozsudku je podľa sťažovateľky celkom odtrhnutý
od okolností, za akých bola nútená uplatňovať svoje práva, hodnotenie uplatňovania jej práva podľa
§ 23 ods. 1 správneho poriadku ako šikanózneho je celkom neprimerané a nenáležité. Svojvoľné

obmedzovanie zákonom garantovaných procesných práv sťažovateľky v správnom konaní zo strany
správneho súdu predstavuje rovnako zásah do jej práva na spravodlivý proces. Sťažovateľka ďalej
namieta, že ak nie je rozhodnutie presvedčivo odôvodnené, znemožňuje jej spoznať skutočné dôvody
rozhodnutia a zároveň to znamená, že správny súd nesprávne právne posúdil možnosti, ktoré
poskytuje účastníkovi konania § 23 ods. 1 správneho poriadku, keď z odôvodnenia krajského súdu

možno vyvodzovať, že správny orgán je oprávnený sám si určiť v akom rozsahu vyhovie žiadosti o
kompletnú kópiu spisu s následným nevyhnutným obmedzením účinných možností argumentácie v
rovine prípustnej polemiky s dôvodmi postupu a rozhodnutia správneho orgánu.

30. Napadnutý rozsudok je zaťažený vadou nesprávneho právneho posúdenia ako aj

nepreskúmateľnosťou rozhodnutia v podobe absencie presvedčivého odôvodnenia s priamym zásahom
do práva na spravodlivý proces aj z toho dôvodu, že krajský súd nesprávne aplikoval ustanovenia
týkajúce sa koncentrácie konania, keď v podstate zbavil správne orgány svojich povinností podľa § 3
ods. 2 a 5, § 32 ods. 2 a § 34 ods. 6 správneho poriadku ako aj povinnosti posudzovania/hodnotenia
dokumentov požadovaných v nadväznosti na zistený skutkový stav od dotknutých orgánov podľa § 140a

a § 140b stavebného zákona, teda spoľahlivo zisťovať skutkový stav v úzkej súčinnosti s účastníkom
konania, správne ho hodnotiť, a to aj s ohľadom na skutočnosti, keď žiadne zistenia v administratívnom
spise neodôvodňovali vyžadovanie záväzného stanoviska, jeho obsah nebol v súlade s ust. § 140b
ods. 1 stavebného zákona, posúdenie a rovnako tak aj postup podľa § 140b ods. 6 stavebného zákona
neboli vykonané vôbec. Správny orgán bol povinný správne a spoľahlivo zistiť skutkový stav veci,

správne ho vyhodnotiť a zákonným spôsobom vyhodnotiť aj obsah stanoviska ,,dotknutého orgánu“.
Sťažovateľka sa z uvedených dôvodov nemôže stotožniť s príliš zjednodušujúcou a paušalizujúcou
argumentáciou správneho súdu uvedenou v bode 23 rozsudku. Sťažovateľka naďalej zastáva názor,
že nemá vedomosť o dôvodoch aplikácie § 10 ods. 4 cestného zákona vo veci, ak nebol nikdyžiadnym spôsobom vymedzený sídelný útvar obce Kraľovany, ktorý by umožňoval či sa reklamné stavby
nachádzajú dnu alebo mimo tohto útvaru. Z katastra nehnuteľností je známe, že reklamné stavby stoja v
zastavanom území obce a že vlastníkom pozemkov je iný subjekt, ktorý nebol účastníkom ani správneho

ani súdneho konania.

31. Podľa názoru sťažovateľky sa krajský súd odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného
súdu v zmysle § 440 ods. 1 písm. h) SSP, v zmysle ktorej správny súd pri preskúmavaní zákonnosti
rozhodnutia a postupu správnych orgánov musí obmedziť len na hodnotenie, či vykonané dôkazy,

z ktorých správne orgány vyvodzujú svoje závery nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorého
pochádzajú, alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a na zodpovedanie
otázky, či vykonané dôkazy robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správne orgány dospeli.
Hodnotenie dôkazov v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov nemôže byť ľubovoľné. Správny
orgán môže pristúpiť k voľnému hodnoteniu dôkazov len potom, ak vykonal všetky úkony s cieľom
odstrániť existujúce rozpory v dôkazoch (NS SR 4Sžo 3/2011). V danom prípade však žalovaný a

ani správny orgán prvého stupňa nezistili žiadny skutkový stav preto, aby vôbec mohli pristúpiť k
požadovaniu akéhokoľvek záväzného stanoviska podľa akéhokoľvek zákona na ochranu záujmov, ktoré
mohlibyťdotknuté.Pretoaninemohlisprávneorgányvykonaťsprávnesubsumpciuspoľahlivozisteného
skutkového stavu pod právnu normu, ktorá by umožňovala aplikovať § 10 ods. 4 cestného zákona
pri svojom rozhodovaní alebo požadovať akékoľvek záväzné stanovisko k záujmu chránenému podľa

osobitných predpisov uvedených v § 126 ods. 1 stavebného zákona a naň nadväzujúcich osobitných
predpisov, a to bez ohľadu na skutočnosť, že akokoľvek záväzné stanovisko je vo vzťahu k zákazu podľa
§ 10 ods. 4 cestného zákona v sídelnom útvare, ale aj mimo sídelného útvaru obce irelevantné.

32. Z vyššie uvedených dôvodov nenesie podľa sťažovateľky odôvodnenie napadnutého rozsudku

správneho súdu kvalitu presvedčivého odôvodnenia predpokladanú zákonom a aj rozhodovacou praxou
kasačného súdu (5Sži 1/2009, 1Sžo 23/2010, 1 Sžd/18/2011) v podobe vzniku možnosti pochopenia
dôvodov rozhodnutia priemerným adresátom. S ohľadom na vyššie uvedené navrhuje, aby kasačný súd
podľa § 462 ods. 2 SSP napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie
žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím zrušuje, vec vracia správnemu súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie a sťažovateľke priznáva trovy konania a právneho zastúpenia v plnom rozsahu.

33. Žalovaný ani ďalší účastníci konania sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadrili.

IV.

Právne závery kasačného súdu

34. Dňa 1. januára 2021 nadobudla účinnosť novela Ústavy Slovenskej republiky, ústavný zákon
č. 422/2020 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení
neskorších predpisov, ktorou bol zriadený Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (čl. 143 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky). K 1. augustu 2021 prevzal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
(ďalej len „Najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) kasačnú agendu správneho kolégia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky v správnom súdnictve, vrátane prerokúvanej veci (čl. 154g ods. 4, 5 a 6
Ústavy v spojení s § 101e ods. 1 a 2 a § 8a ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). V súlade s rozvrhom práce Najvyššieho

správneho súdu Slovenskej republiky na rok 2021 bola prejednávaná vec pridelená náhodným výberom
na rozhodnutie senátu 3S a v kasačnom konaní je naďalej vedená pod pôvodnou spisovou značkou.

35. Najvyšší správny súd konajúci ako súd kasačný, po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas
(§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), má predpísané náležitosti (§ 57 SSP a §

445 SSP) a smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná, dospel k záveru, že kasačná sťažnosť
nie je dôvodná, a preto ju postupom podľa § 461 SSP zamietol.

36. Kasačný súd konštatuje, že predmetom kasačného konania (účastníkov NUBIUM, s. r. o. proti
žalovanému Okresný úrad Žilina, odbor výstavby a bytovej politiky) je skutkový a právny stav týkajúci sa

zamietnutia žiadosti o zmenu doby trvania reklamnej stavby umiestnenej po pravej strane štátnej cesty
I/18 v smere Ružomberok - Žilina. Nakoľko obdobná vec rovnakých účastníkov konania (a s totožnými
sťažnostnými bodmi) bola predmetom konania a rozhodovania senátu NS SR pod sp. zn. 6 Sžk 19/2019zo dňa 15. októbra 2020, s ktorým sa kasačný súd stotožňuje, v súlade s § 464 ods. 1 SSP preberá
relevantnú časť jeho odôvodnenia v doslovnom znení:
„ 26. Sťažovateľ v podanej kasačnej sťažnosti duplikuje žalobné body (nezistený skutkový stav), najmä

vzdialenosť 100 m od osi vozovky pre umiestnenie reklamy, reklamnej tabule, nepreskúmateľnosť
rozhodnutia žalovaného, zmätočnosť a nezrozumiteľnosť rozhodnutí žalovaného v súvislosti s
výrokmi prvostupňového rozhodnutia, rozhodnutia žalovaného, zmätočnosť a nezrozumiteľnosť výrokov
rozhodnutí žalovaného a prvostupňového správneho orgánu v identifikácii stavby, porušenie zásad
dvojinštančnosti správneho konania, v súvislosti so zmenou rozhodnutia prvostupňového správneho

orgánu žalovaným.
27. V kasačnej sťažnosti sťažovateľ poukazuje a zdôrazňuje nedostatočne zistený skutkový stav
správnymi orgánmi, ktoré sa nezaoberali identifikáciou reklamnej stavby a nepreukázali nutnosť
aplikácie § 10 ods. 4 cestného zákona, ďalej poukazoval na odňatie možnosti žalobcu konať pred
správnymi orgánmi, najmä v súvislosti s neumožnením oboznámenia žalobcu, pred vydaním rozhodnutí
správnych orgánov so všetkými podkladmi rozhodnutia, nepredložením kompletného administratívneho

spisu zo strany správnych orgánov, v dôsledku toho porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces pred
správnymi orgánmi ako aj pred súdom.
28. Sťažovateľ naviac, od žalobných bodov, okrem namietania aplikácie § 10 ods. 4 cestného zákona,
spochybnil kompetenciu dotknutých orgánov, ktoré vydávali záväzné stanovisko, ktoré bolo podkladom
pre vydanie rozhodnutia žalovaného a prvostupňového správneho rozhodnutia.

29. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti vytýka krajskému súdu nesprávne právnej posúdenie veci (aplikácia
§ 126 ods. 1 v spojení s § 140b ods. 6 zákona č. 50/1976 Zb. a § 10 ods. 4 zákona č. 135/1961 Zb.
v spojení s ust. čl. 2 ods. 2 Ústavy SR) a v tomto kontexte namietal sťažovateľ nepreskúmateľnosť a
nezrozumiteľnosť rozsudku krajského súdu s poukazom aj na jeho bod 19 rozsudku krajského súdu
a preukazoval dôvod na vyhovenie kasačnej sťažnosti pri aplikácii § 440 ods. 1 písm. f/ SSP. Ďalej

sťažovateľ tvrdil, že krajský súd sa odchýlil od ustálenej súdnej praxe, keď neakceptoval námietky
žalobcu o rozhodovaní žalovaného a prvostupňového správneho orgánu na základe nedostatočne
zistenéhoskutkovéhostavuakrajskýsúdpri rozhodovanísaneobmedzillennahodnotenie,čivykonané
dôkazy, z ktorých správne orgány vyvodzujú svoje závery, nie sú pochybné, či vykonané dôkazy robia
vôbec možný skutkový záver, ku ktorému správne orgány dospeli, keď hodnotenie dôkazov v zmysle

zásady voľného hodnotenia dôkazov nemôže byť ľubovoľné, s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu
SR vo veci sp.zn. 4Sžo/3/2011.
30. Podľa sťažovateľa krajský súd nezdôvodnil riadne aplikáciu § 10 ods. 4 zákona č. 135/1961 Zb.
nevysporiadal sa s namietanou irelevantnosťou záväzného stanoviska, ktoré bolo jedným z podkladov
pre vydanie rozhodnutia žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, nevysporiadal sa ani s

tvrdením sťažovateľa o nezrozumiteľnosti rozhodnutí žalovaného a prvostupňového správneho orgánu
a rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci s poukazom na § 440 ods. 1 písm. g/ SSP,
keď neakceptoval dôvodnosť námietok žalobcu v nedostatočnom zdôvodnení rozhodnutí žalovaného
a porušení práva žalobcu na spravodlivý proces, najmä v súvislosti s nepredložením kompletného
administratívneho spisu obsahujúceho podklady pre vydanie rozhodnutia žalovaného a prvostupňového

správneho orgánu.
31. Kasačný súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu, ktorého súčasťou bol aj predložený
administratívny spis žalovaného a prvostupňového správneho orgánu konštatuje, že v plnej miere
sa stotožňuje s odôvodnením kasačnou sťažnosťou napadnutého rozsudku správneho súdu, na jeho
odôvodnenie v plnom rozsahu odkazuje. Z uvedených dôvodov opakované skutkové a právne závery

krajského súdu explicitne nezdôvodňuje.
32. Kasačný súd zdôrazňuje, že úlohou krajského ani kasačného súdu v správnom súdnictve nie
je nahrádzať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu dopĺňaním rozsiahleho
dokazovania, ale preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení
konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne

predpisy, t.j. preskúmať aj postup, ktorý predchádzal vydaniu týchto rozhodnutí s prihliadnutím na
záväznosť zisteného skutkového stavu, ktorý tu bol v čase ich vydania. Nie je preto úlohou najvyššieho
súdu v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v správnom
súdnictve prehodnocovať správnosť záverov krajského súdu na základe nesúhlasu sťažovateľa s
takýmito závermi. Účelom konania v správnom súdnictve je poskytnutie súdnej ochrany pred tvrdeným

nezákonným rozhodnutím. Ak také rozhodnutie na základe zistení krajského súdu bolo vydané v konaní,
ktoré netrpí vadou spôsobilou ovplyvniť jeho zákonnosť a krajský súd svoje zistenie presvedčivo a
s poukazom na procesné ustanovenia náležite odôvodní, niet dôvodu, aby kasačný súd napadnuté
rozhodnutie zrušil.33. Naviac, kasačný súd udáva, že krajský súd sa so všetkými žalobnými bodmi, ktoré lícujú so
sťažnostnými bodmi uvedenými v kasačnej sťažnosti, riadne vysporiadal a podrobne až vyčerpávajúco
zdôvodnil svoje rozhodnutie. So správnym posúdením veci krajským súdom sa kasačný súd v plnom

rozsahu stotožnil.
34. Vec je vecne správne posúdená vtedy, ak je správne zistený skutkový stav a súčasne je vec aj
správne právne posúdená. Skutkové okolnosti možno považovať za správne zistené, ak sú podložené
skutočnosťami, ktoré vyplynuli z dokazovania vykonaného pred konajúcim súdom. Právnym posúdením
veci možno rozumieť analytickú činnosť, pri ktorej súd zo skutkových zistení vyvodzuje čiastkové

právne závery a spätnou aplikáciou vybranej právnej normy preveruje úplnosť a riadnosť fakticky
zisteného skutkového stavu. V zmysle doterajšej rozhodovacej praxe chápe Najvyšší súd SR pod
správnym právnym posúdením veci, ak je súdom na zistený skutkový stav správne aplikované právo. O
správnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil správny právny predpis, ktorý aj správne
interpretoval, a ak zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery. Toto je základným
poslaním správneho súdu pri prieskume zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy.

35. Kasačný súd dodáva, že sa stotožnil s názorom, že podkladom pre rozhodovanie správnych
orgánov bolo, o.i. aj stanovisko (stanovisko Okresného úradu Žilina, odbor cestnej dopravy a pozemných
komunikácií) zo dňa 21.02.2017, ktoré vychádzalo aj z vyjadrenia Slovenskej správy ciest Žilina zo dňa
21.02.2017, ktorý (Okresný úrad Žilina) ako orgán podľa § 3 ods. 4 písm. a/ zákona č. 135/1961 Zb.
je kompetentným orgánom vykonávať štátnu správu vo veciach ciest I. triedy a stanoviska - Slovenská

správa ciest Žilina. Žalobca chcel reklamné zariadenie umiestniť na ceste I. triedy.
36. Stanovisko Okresného úradu Žilina, odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácii Žilina bolo,
podľa kasačného súdu, pred vydaním rozhodnutia žalovaného a prvostupňového správneho orgánu
potrebné, s poukazom na § 1 ods. 2 písm. b/ vo väzbe na § 11 ods. 5 a 6 zákona č. 135/1961 Zb.
Vyžiadanie tohto záväzného stanoviska prvostupňovým správnym orgánom bolo v súlade s platnou

právnou úpravou. Žalobca pred vydaním rozhodnutia žalovaného bol s týmito podkladmi oboznámený
a napriek výzve prvostupňového správneho orgánu zo dňa 13.03.2017, ktorá mu bola doručená
16.03.2017, žiadne námietky k obsahu tejto výzvy a pripojených príloh nepodal a žiadnym spôsobom
závery uvedené v týchto podkladoch rozhodnutia nespochybnil. Až odvolaním proti prvostupňovému
správnemu rozhodnutiu spochybnil určitosť obsahu týchto príloh (záväzného stanoviska Okresného

úradu Žilina a vyjadrenia Slovenskej správy ciest Žilina).
37. Záväzné stanovisko je na účely konaní podľa zákona stanovisko, vyjadrenie, súhlas alebo iný
správny úkon dotknutého orgánu, uplatňujúceho záujmy chránené osobitnými predpismi, ktorý je ako
záväzné stanovisko upravený v osobitnom predpise. Obsah záväzného stanoviska je pre správny orgán
v konaní podľa tohto zákona záväzný a bez zosúladenia záväzného stanoviska s inými záväznými

stanoviskami nemôže rozhodnúť vo veci (§ 140b ods. 1 stavebného zákona). Postavenie dotknutého
orgánu v konaniach podľa stavebného zákona (vyplývajúce z citovaných ustanovení stavebného
zákona) mu prisudzuje odlišné oprávnenia ako účastníkom konania najmä s ohľadom na skutočnosť,
že dotknutý orgán v konaní nepresadzuje svoje subjektívne práva, právne záujmy, ani sa nekoná o
jeho právnych povinnostiach. Treba zdôrazniť, že dotknuté orgány nepredkladajú záväzné stanoviská

týkajúce sa ich subjektívnej právnej sféry, ale týkajúce sa verejných záujmov, ktorých ochrana vyplýva
z osobitného predpisu. Verejný záujem predstavuje istý protiklad k záujmu súkromnému, jedná sa o
určitý všeobecne prospešný stav, cieľ, ktorý treba chrániť a rešpektovať (rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp.zn. 3Sžo/16/2014 z 03.03.2015).
38. Sťažovateľ tiež namietal nedostatočný skutkový stav veci, najmä nezistenie skutočnej vzdialenosti

umiestnenia reklamy 100 m od osi vozovky priľahlého jazdného pruhu cesty I. triedy, ktorá je
medzinárodným cestným ťahom.
39. Kasačný súd z obsahu administratívneho spisu, ktorého súčasťou je aj fotodokumentácia,
pripojená žalobcom k žiadosti o zmenu doby trvania reklamnej stavby zo dňa 22.12.2016, mal bez
nutnosti odborného posúdenia a ohliadky miesta samého, nespochybniteľne preukázané, že reklamné

zariadenie, ktoré je aj fyzicky umiestnené, resp. bolo umiestnené pri ceste I. triedy, a ktorého sa
žiadosť týkala, je reklamné zariadenie umiestnené niekoľko metrov (nie desiatok metrov) od zvodidiel
cesty I. triedy a vychádzajúc zo šírky jazdného pruhu, ktorý môže byť v rozpätí od 2,75 m do 3,5 m
(STN 736110), nie je ani vizuálne preukázané a zrejmé, že by reklamné zariadenie sa nachádzalo vo
vzdialenosti100modosivozovkypriľahléhojazdnéhopruhucestyI.triedy,pretospochybňovanieriadne

zisteného skutkového stavu správnym orgánom vo vzťahu k aplikácii § 10 ods. 4 zákona č. 135/1961
Zb. a vzdialenosti umiestnenia reklamného zariadenia od cesty I. triedy a jazdného pruhu, považoval
kasačný súd za účelové. Prípadné zisťovanie presnej (na metre) vzdialenosti reklamného zariadenia od
osi vozovky priľahlého jazdného pruhu by, podľa kasačného súdu, nemohlo priniesť a ani neprinieslopriaznivejšie rozhodnutie pre žalobcu. Naviac, kasačný súd konštatuje, že žalobca je v žiadosti povinný
preukázať, že reklamné zariadenie umiestnené v blízkosti vozovky - cesty I. triedy, spĺňa podmienky
umiestnenia podľa § 10 ods. 4 zákona č. 131/1995 Z.z. a že vzdialenosť umiestnenia reklamného

zariadenia od osi vozovky priľahlého jazdného pruhu cesty I. triedy je vo vzdialenosti minimálne 100 m.
Takéto dôkazy bol žalobca povinný preukázať, podľa názoru kasačného súdu, spolu s podaním žiadosti,
v ktorej žiadal o zmenu doby trvania reklamnej stavby. Naopak, z fotodokumentácie - listinných dôkazov,
ktoré sám k žiadosti pripojil, je bezpochyby preukázané, že bez znaleckého posúdenia a ohliadky na
mieste samom a faktického merania tejto vzdialenosti, vzdialenosť 100 m od osi vozovky jazdného pruhu

cesty I. triedy, umiestnenie reklamného zariadenia v súlade s § 10 ods. 4 zákona č. 135/1961 Zb., nie
je dodržané.
40. Námietku žalobcu o zmätočnom odôvodnení rozhodnutia krajského súdu rovnako Najvyšší súd
Slovenskej republiky nepovažuje za dôvodnú, nakoľko ako už bolo mnohokrát judikované, v odôvodnení
je potrebné objasniť skutočnosti, ktoré majú pre vec podstatný význam. Ak mal krajský súd za to,
že z administratívneho a súdneho spisu jednoznačne vyplýva, že žaloba o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia žalovaného je nedôvodná a túto skutočnosť uviedol v svojom rozsudku, samozrejme, s
odvolaním sa na skutkové zistenia a právne posúdenie veci s ich hoc aj stručným ozrejmením, nevidí
kasačný súd dôvod na zrušenie rozsudku, s ktorým sa skutkovo a právne stotožňuje. V opačnom prípade
by bol narušený princíp hospodárnosti a rýchlosti súdneho konania.
41. V tejto súvislosti Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m.m. IV.ÚS 112/05,

I.ÚS 117/05).
42. Kasačný súd sa stotožňuje s argumentáciou krajského súdu k jednotlivým žalobným bodom, na ktorú
v plnom rozsahu odkazuje, preto ju duplicitne neopakuje.
43. Zo žalobnými argumentami žalobcu sa v odôvodnení rozsudku správny súd riadne vysporiadal,
obsah rozsudku spĺňa podmienky práva žalobcu na spravodlivý súdny proces, keď zdôvodnenie

rozsudku správneho súdu, vrátane bodu 19 rozsudku je, podľa kasačného súdu, zrozumiteľné a
dostatočné. Podľa názoru kasačného súdu rozsudok odôvodnil krajský súd v súlade so zákonom, keď
neporušil právo účastníkov konania, žalobcu - sťažovateľa, na riadne zdôvodnenie súdneho rozhodnutia
a tým aj právo na spravodlivý proces.“

37. S poukazom na uvedené Najvyšší správny súd uzatvára, že rozsudok krajského súdu je
zrozumiteľný, dostatočný a v súlade so zákonom, pričom k rovnakým záverom dospel už Najvyšší súd
Slovenskejrepublikyvobdobnýchprípadoch(rozsudokNSSRz15.októbra2020,sp.zn.6Sžk19/2019;
rozsudok NS SR z 19. novembra 2020, sp. zn. 5 Sžk 22/2019; rozsudok NS SR z 25. marca 2021, sp.
zn. 1 Sžk 44/2019; rozsudok Najvyššieho správneho súdu z 27. októbra 2021, sp. zn. 1 Sžk 1/2020).

V.
Záver

38. Kasačný súd tak vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku
krajského súdu, pričom nezistil žiaden dôvod, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných

právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch
napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú postačujúce východiská pre vyslovenie záveru krajského súdu
o nedôvodnosti žaloby. Z uvedených dôvodov dospel kasačný súd k záveru, že kasačná sťažnosť je
nedôvodná a preto ju v súlade s ust. § 461 SSP zamietol.
39. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1

SSP a contrario, sťažovateľke, ktorá nemala v kasačnom konaní úspech, nevzniká právo na náhradu
trov kasačného konania, pričom nezistil dôvod na priznanie trov kasačného konania žalovanému, ktorý
mal v konaní úspech podľa § 168 v spojení s § 467 ods. 1 SSP.
40. Ďalším účastníkom konania kasačný súd náhradu trov kasačného konania nepriznal, pretože im v
kasačnom konaní nebola uložená povinnosť, s plnením ktorej by im trovy kasačného konania vznikli (§

169 v spojení s § 467 ods. 1 SSP).
41. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu pomerom hlasov 3 : 0 [§ 147 ods. 2 v
spojení s § 139 ods. 4 SSP].Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.