Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. december 2021

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 3Sžf/22/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2013200573
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Šabová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2021:2013200573.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny

Benczovej a z členiek senátu JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. (sudkyňa spravodajkyňa) a Mgr. Kristíny
Babiakovej v právnej veci žalobkyne: SLOVAKIA PLAY, spol. s r.o., IČO: 18 048 595, so sídlom
Hviezdoslavova 315, 905 01 Senica, právne zastúpenej JUDr. Agátou Džačovskou, advokátkou
so sídlom Hviezdoslavova 315, 905 01 Senica, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42499500; o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č.: 9800450/5/2840206/2012 zo dňa 5. októbra 2012, konajúc o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č. k. 6S/11/2014-95 zo 14. januára 2016, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 14. januára
2018, č. k. 6S/11/2014-95 mení tak, že konanie zastavuje.

II. Žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania na súde prvého stupňa, ani náhradu trov
odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

O d ô v o d n e n i e

I.

Priebeh administratívneho konania

1. Daňový úrad Košice vydal na základe výkazu nedoplatkov č. 9800450/5/2840206/2012 zo dňa 5.
októbra2012rozhodnutiezodňa28.novembra2012,ktorýmzačalexekučnékonanievovecivymáhania
nedoplatku od žalobkyne v zmysle § 90 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok)
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „daňový poriadok“). Následne zaslal žalobkyni
exekučnú výzvu zo dňa 12. decembra 2012, ktorou ju vyzval na úhradu nedoplatku vo výške 4.000 EUR.

2. Proti tejto exekučnej výzve podala žalobkyňa odvolanie, pričom sa domáhala doručenia výkazu
nedoplatkov a žiadala, aby bolo konanie v celom rozsahu zastavené. V rámci odvolania žalobkyňa
uviedla, že podala na Okresný súd Bratislava I žalobu o určenie výkladu zákona č. 171/2005 Z. z. o
hazardných hrách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o hazardných hrách“) voči
Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky (č. k. 12C/138/2012).

3. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím zo dňa 21. februára 2013 exekučnú výzvu
Daňového úradu Košice č. 9800502/5/3718222/2012/Mori potvrdilo. Svoje rozhodnutie odôvodnilo tým,
že nedaňový nedoplatok vznikol z dôvodu neuhradenia odvodovej povinnosti za výherné prístroje,
nakoľko žalobkyňa za kalendárny rok 2012 odviedla sumu 1.500 EUR za každý výherný prístroj, avšakpodľa § 37 ods. 1 písm. j) zákona o hazardných hrách mala odviesť za každý výherný prístroj sumu
1.900 EUR.

II.
Priebeh prvostupňového súdneho konania

4. Žalobkyňa sa žalobou proti Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, podanou na Krajský súd v
Trnave, domáhala preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Daňového úradu Košice - výkazu nedoplatkov

č. č. 9800450/5/2840206/2012 zo dňa 5. októbra 2012.

5. Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 19. decembra 2013, č. k. 14S/78/2013-12 z dôvodu miestnej
nepríslušnosti postúpil predmetnú žalobu Krajskému súdu v Košiciach.

6. Krajský súd v Košiciach vydal dňa 22. mája 2014 uznesenie č. k. 6S/14/2014-30, ktorým podľa §

250d ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších právnych predpisov
(ďalej len „OSP“) zastavil konanie z dôvodu, že žaloba smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť
predmetom preskúmania súdom. Podľa právneho názoru súdu výkaz nedoplatkov nie je rozhodnutím v
zmysle ustanovenia § 244 ods. 3 OSP, ale je len administratívnym dokumentom, ktorý zostavuje správca
dane z údajov evidencie daní, čo možno vyvodiť aj z ustanovenia § 74 ods. 1 daňového poriadku.

7. Proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach č. k. 6 S 14/2014-30 zo dňa 22. mája 2015 podala
žalobkyňa odvolanie z dôvodu, že žaloba smerovala proti Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky
a nie voči Daňovému úradu Košice.

8. Najvyšší súd Slovenskej republiky, v odvolacom konaní vedenom na základe odvolania žalobkyne
vydal dňa 04. augusta 2015 uznesenie, č. k. 3 Sžf 65/2014, ktorým predmetné uznesenie zrušil a vec
vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky svoje rozhodnutie odôvodnil
tým, že odstránenie vady pasívnej legitimácie proti vôli účastníka konania je potrebné hodnotiť ako
nepovolenú dispozíciu predmetom konania. Ďalej uviedol, že pokiaľ ide o výkaz daňových nedoplatkov,

ten má konštitutívne účinky v tých prípadoch, kedy je zostavený bez právoplatného rozhodnutia o
vyrubení dane, na základe čoho konštatoval, že ustanovenie § 89 ods. 3 druhá veta daňového poriadku
sa javí ako rozporné s článkom 46 Ústavy Slovenskej republiky.

9. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“), viazaný právnym názorom vysloveným v uznesení

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 04. augusta 2015, č. k. 3Sžf/65/2014, preskúmal
rozhodnutie žalovaného v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, po výsluchu účastníkov konania
a oboznámení sa s administratívnym spisom žalovaného vydal dňa 14. januára 2016 rozsudok, č. k.
6S/11/2014-95, ktorým v prvom výroku žalobu zamietol.

10. Krajský súd sa v odôvodnení rozsudku týkajúcom sa merita veci okrem iného, zaoberal výkladom
ustanovenia § 58g ods. 2 v spojení s ustanovením § 37 ods. 1 písm. j) zákona o hazardných hrách ,
podľa ktorého je prevádzkovateľ hazardnej hry povinný odvádzať odvod, ktorého výška je pri hazardných
hrách prevádzkovaných prostredníctvom výherných prístrojov 1.900 EUR za kalendárny rok a za každý

výherný prístroj do štátneho rozpočtu bez ohľadu na dobu jeho prevádzkovania počas kalendárneho
roka. Zároveň uviedol, že podľa § 58g ods. 1 zákona o hazardných hrách v znení účinnom do 1.
septembra 2011, osvedčenie o výherných prístrojoch vydané poverenou skúšobňou možno použiť
posledný krát v konaní o udelení alebo zmene individuálnej licencie na prevádzkovanie hazardných
hier prostredníctvom výherných prístrojov pre kalendárny rok 2012. Podľa názoru krajského súdu §

58g zákona o hazardných hrách, účinný od 1. septembra 2011, sa vzťahuje výlučne len na konanie o
udelení alebo zmene individuálnej licencie a nie na odvod, ktorý je povinný prevádzkovateľ hazardnej
hry odvádzať podľa § 37 ods. 1, písm. j) zákona o hazardných hrách, pretože prechodné ustanovenie
§ 58g zákona o hazardných hrách je začlenené v druhej časti tretej hlavy zákona o hazardných hrách
a výška odvodu za hazardnú hru, ktorý je príjmom štátneho rozpočtu je upravená v tretej časti prvej

hlavy zákona. Rovnako je zo systematiky začlenenia konania o udelení alebo zmene individuálnej
licencie a výšky odvodu zrejmé, že ide o odlišné právne inštitúty, a preto nie je možné aplikovať §
58g zákona o hazardných hrách na ustanovenia tretej časti prvej hlavy zákona o hazardných hrách.
Záverom krajský súd konštatoval, že žalobkyňa bola povinná v roku 2012 odvádzať odvod v sume 1.900EUR za kalendárny rok a za každý výherný prístroj do štátneho rozpočtu bez ohľadu na dobu jeho
prevádzkovania počas kalendárneho roka, ako to vyplýva z § 37 ods. 1 písm. j) zákona o hazardných
hrách a nie v polovičnej výške, ako to žalobkyňa urobila a ako mylne tvrdila v žalobe.

11. Druhým výrokom rozsudku krajský súd, postupom podľa § 250d ods. 3 OSP, zastavil konanie vedené
proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky z dôvodu, že žalobkyňa voči tomuto

žalovanémuvzalažalobuspäť,atedavovecikonallensožalovanýmDaňovýmúradomKošiceI,ktorého
rozhodnutie žiadala žalobkyňa v petite žaloby preskúmať. Zároveň rozhodol o trovách konania.

III.
Odvolanie proti meritórnemu rozsudku a argumentácia účastníkov

12. Proti rozsudku krajského súdu v Košiciach zo dňa 14.1.2016 podala žalobkyňa odvolanie, v zmysle
ktorého nesúhlasí s výkladom a odôvodnením súdu, ktorý podľa nej nezistil riadne skutkový stav, a preto
nemohol dospieť k správnemu právnemu názoru. Žalobkyňa mala za to, že z rozhodnutí, ktoré predložila
krajskému súdu je zrejmé, že vo výroku rozhodnutí sú uvedené aj výšky odvodov do štátneho rozpočtu z
prevádzkovania hazardnej hry. Uvedená skutočnosť je podľa názoru žalobkyne upravená v zmysle § 58g

zákona o hazardných hrách. Podľa žalobkyne, ak by zákonodarca nemal na mysli výšku odvodov, tak by
to do prechodných ustanovení ani neuviedol, lebo by to nemalo žiadny význam. S tým podľa žalobkyne
súvisí aj úprava § 58h - prechodné ustanovenia. Ustanovenie § 37 ods. 1 písm. c) v znení účinnom od
1. októbra 2012 sa prvýkrát použije na úhradu odvodov za mesiac október 2012. Z uvedeného znenia je
podľa žalobkyne zrejmé, že zákonodarca nemal na mysli, aby v auguste 2012 boli vydávané rozhodnutia

podľa zákona platného a účinného od 1. septembra 2012. Tento výklad súdu je podľa názoru žalobkyne
protiprávny a v rozpore s Ústavou SR. Ďalej žalobkyňa poukázala na to, že sa krajský súd nevysporiadal
s tým, že boli porušené jej ústavné práva (rozpor s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR), a teda že daňový dlžník
sa neupovedomuje o zostavení výkazu daňových nedoplatkov ani o jeho vykonateľnosti. Na základe
uvedených skutočností žalobkyňa navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky vyhovel odvolaniu,

zrušil rozsudok správneho súdu a rozhodol o trovách konania.

13. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný, ktorý sa stotožnil s názorom krajského súdu, pričom
uviedol, že z jeho strany nedošlo k porušeniu zákona a jeho postup bol v súlade s platným právnym
stavom a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky navrhol, aby rozsudok správneho súdu potvrdil.

IV.
Konanie pred odvolacím súdom a pred ústavným súdom

14. Najvyšší súd Slovenskej republiky konajúci o odvolaní v konaní vedenom pod sp. zn. 3Sžf/22/2016
uznesením zo dňa 16. augusta 2017 podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) OSP odvolacie konanie

prerušil, nakoľko dospel k záveru, že ustanovenie § 89 ods. 3 daňového poriadku nie je v súlade
s článkom 46 Ústavy Slovenskej republiky. Následne predložil návrh Ústavnému súdu Slovenskej
republiky(ďalejlen„ÚstavnýsúdSR“)navyslovenie,čijepredmetnéustanovenievšeobecnezáväzného
právneho predpisu v rozpore s uvedeným článkom Ústavy.

15. Ústavný súd SR, po preskúmaní procesných podmienok, uznesením zo dňa 28. novembra 2018 č.
k. PL. ÚS 18/2018-9 prijal návrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

16. Ústavný súd SR vydal dňa 8. septembra 2021 nález sp. zn. PL. ÚS 18/2018-40, ktorým návrhu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyhovel. Ústavný súd SR uzavrel, že výkaz nedoplatkov

nemožno považovať za rozhodnutie ukladajúce daňovému subjektu novú daňovú povinnosť. Hoci ide o
exekučný titul, výkaz nedoplatkov má deklaratórny charakter reflektujúci údaje z evidencie daní.

17. Podľa názoru Ústavného súdu SR žalobou napádaný výkaz nedoplatkov sa týka nedoplatku
žalobkyne na odvode, ktorý bola žalobkyňa ako prevádzkovateľ hazardnej hry povinná odviesť vo výške

stanovenej v § 37 ods. 1 písm. j) zákona o hazardných hrách a v čase a spôsobom stanoveným v §
37 ods. 5 zákona o hazardných hrách. V predmetnej veci daňová povinnosť (povinnosť zaplatiť odvod)
žalobkyne vznikla a daň (odvod) sa stala splatnou priamo na základe zákona, a to splnením podmienokv ňom stanovených. Predpokladom vzniku daňovej (odvodovej) povinnosti žalobkyne ani splatnosti
odvodu teda podľa zákona o hazardných hrách nebolo vydanie rozhodnutia správcu dane.

18. Ústavný súd tiež poukázal na právnu domnienku ignorantia iuris non excusat vyjadrenú v § 15
zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a
o zmene a doplnení niektorých zákonov (v čase vydania žalobou napádaného výkazu nedoplatkov
vyjadrenú v § 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej

republiky v znení neskorších predpisov). V prípade, že by bol daňový nedoplatok v daňovej evidencii
evidovaný v nesprávnej výške, čo by malo za následok obsahovú nesprávnosť výkazu nedoplatkov,
má daňový subjekt možnosť využiť svoje právo podľa § 91 ods. 5 daňového poriadku podať u
správcu dane odvolanie voči daňovej exekučnej výzve. V nadväznosti na právne prostriedky formálne
sprostredkujúce uplatňovanie právnej ochrany daňového dlžníka v daňovom exekučnom konaní (§
91 ods. 5 daňového poriadku, návrh na zastavenie daňového exekučného konania) Ústavný súd SR

zdôraznil požiadavku ústavne konformného výkladu a uplatňovania (čl. 152 ods. 4 ústavy) ustanovení
daňovéhoporiadku,ktoréichzakotvujú.Predmetnápožiadavkavystupujedopoprediaprivykonateľných
výkazoch daňových nedoplatkov, ktoré nevznikli v dôsledku právoplatných a vykonateľných rozhodnutí
ukladajúcich daňovú povinnosť. V takýchto prípadoch je procesné prostriedky, ktorými sa daňový dlžník
domáha právnej ochrany, potrebné posúdiť a uplatniť tak, aby popri sledovaní účelu daňovej exekúcie

dôsledne rešpektovali základné právo daňového dlžníka na právnu ochranu. Nemožno tak za každých
okolností vychádzať z výkladu, podľa ktorého v odvolaní proti daňovej exekučnej výzve či v návrhu na
zastavenie daňového exekučného konania možno argumentovať iba okolnosťami, ktoré nastali až po
nadobudnutí právoplatnosti exekučného titulu (napr. rozsudok najvyššieho súdu č. k. 4 Sžf/85/2014 zo
6. októbra 2015). Pri exekučnom titule, ktorým je výkaz daňových nedoplatkov vzniknutých inak než v

dôsledku právoplatných a vykonateľných daňových rozhodnutí, účinné presadenie základného práva
daňového dlžníka na právnu ochranu nedovoľuje zohľadniť iba okolnosti, ktoré nastali po vyhotovení
takého výkazu.

V.
Posúdenie odvolacím súdom po rozhodnutí ústavného súdu

19. Dňa 1. januára 2021 nadobudla účinnosť novela Ústavy Slovenskej republiky, ústavný zákon
č. 422/2020 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení

neskorších predpisov, ktorou bol zriadený Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (čl. 143 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky). K 1. augustu 2021 prevzal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
(ďalej len „Najvyšší správny súd“) agendu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v
správnomsúdnictve,vrátaneprerokúvanejveci.VsúladesrozvrhompráceNajvyššiehosprávnehosúdu
Slovenskej republiky na rok 2021 bola prejednávaná vec pridelená náhodným výberom na rozhodnutie

senátu 3S a v odvolacom konaní je naďalej vedená pod pôvodnou spisovou značkou.

20. Najvyšší správny súd uvádza, že nakoľko odvolacie konanie bolo začaté 13. júna 2014, t.j. pred
dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších
právnych predpisov (ďalej len „SSP“), v súlade s ustanovením § 492 ods. 2 SSP, postupoval podľa

zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších právnych predpisov.

21.Podľa§244ods.1OSPvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúsúdynazákladežalôbaleboopravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

22. Podľa § 244 ods. 3 OSP sa rozhodnutiami správnych orgánov rozumejú rozhodnutia vydané nimi
v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a
povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu
sa rozumie aj jeho nečinnosť.

23. Najvyšší správny súd konajúci ako súd odvolací [§ 10 ods. 2 OSP] preskúmal napadnutý
rozsudok, ako aj jemu konanie predchádzajúce a rešpektujúc závery Ústavného súdu skonštatoval, že vprejednávanej veci je v prvom rade potrebné v rámci skúmania podmienok vedenia zohľadniť, že výkaz
nedoplatkov nemožno považovať za rozhodnutie, ktoré je preskúmateľné súdom.

24. Zo spisu vyplýva, že žalobkyňa žiadala o preskúmanie zákonnosti písomného oznámenia
žalovaného, ktorým bol výkaz nedoplatkov č. 9800450/5/2840206/2012 zo dňa 5. októbra 2012. Táto
písomnosť nie je rozhodnutím, ktoré možno preskúmavať v správnom súdnictve, lebo nemá za následok
vznik, zmenu alebo zánik právneho vzťahu ani ňou nemohli byť práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb priamo dotknuté. Tvrdenie žalobkyne, že výkazom

nedoplatkov došlo k porušeniu jej práv nezodpovedá skutočnosti, k ujme na jej právach mohlo dôjsť len
na základe právoplatného rozhodnutia žalovaného o povinnosti zaplatiť daňový nedoplatok, ktorým je
daňový exekučný príkaz. Takéto rozhodnutie však nie je predmetom tohto súdneho konania. Najvyšší
správny súd poukazuje aj na vyššie uvedený právny názor Ústavného súdu v prejednávanej veci,
v zmysle ktorého výkaz nedoplatkov nemá charakter rozhodnutia, na základe ktorého by daňovému
subjektu vznikala nová daňová povinnosť a zároveň že v prípade formálnych vád výkazu nedoplatkov

má daňový subjekt možnosť podať proti daňovej exekučnej výzve odvolanie.

25. Najvyšší správny súd pripomína, že obdobným spôsobom postupoval Najvyšší súd Slovenskej
republiky pri rozhodovaní v obdobných prípadoch, kedy žalobkyňa napádala výkazy nedoplatkov (napr.
vo veciach č. k. 6 Sžf 84/2015 zo dňa 25. januára 2017, 6 Sžf 51/2014 zo dňa 28. januára 2015). V

rámci uvedených rozhodnutí Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že vo vzťahu ku začatiu
daňového exekučného konania plnia významnú úlohu dva procesné úkony správcu dane, ktoré na
seba bezprostredne nadväzujú, a to sú daňová exekučná výzva, proti ktorej je prípustný riadny opravný
prostriedok v zákone obmedzenom rozsahu, a daňový príkaz, ktorý je právoplatný dňom jeho vydania
a nie sú proti nemu prípustné opravné prostriedky (§ 92 ods. 4 daňového poriadku). Uvedené procesné

rozhodnutia sa doručujú daňovému dlžníkovi. Výkaz daňových nedoplatkov teda nemá charakter
rozhodnutia, na základe ktorého by daňovému subjektu vznikala nová daňová povinnosť.

26. Z tejto línie rozhodnutí sa vymyká rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Sžf
65/2014 zo dňa 4. augusta 2015, kde Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol , že ustanovenie §

89 ods. 3 druhá veta daňového poriadku sa môže javiť ako rozporné s článkom 46 Ústavy Slovenskej
republiky, čo však vyvrátil Ústavný súd SR svojim nálezom zo dňa 8. septembra 2021, sp. zn. PL. ÚS
18/2018-40.

VI.

Záver

27. Pre rozhodnutie vo veci je podstatný záver, že predmetom konania bol návrh na preskúmanie
správneho aktu, ktorý nespĺňal kritériá pre uznanie za rozhodnutie alebo postup správneho orgánu

podliehajúci súdnemu prieskumu postupom podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.
28. Podľa § 246c ods. 1 veta prvá OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti,
sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

29. Podľa § 220 OSP Odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené

podmienky na jeho potvrdenie ( § 219 ), ani na jeho zrušenie ( § 221 ods. 1 ).

30. Podľa § 250d ods. 3 OSP súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala oneskorene,
ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom
preskúmavania súdom, ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré
bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá

späť ( § 250h ods. 2 ). Odvolanie proti uzneseniu je prípustné.31. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody Najvyšší správny súd rozsudok Krajského súdu v Košiciach
zo 14. januára 2016, č. k. 6S/11/2014-95 zmenil tak, že konanie zastavil.

32. Pokiaľ ide o označenie žalovaného v tomto konaní, odvolací súd vychádzal z toho, že v pôvodnej
žalobe bolo ako žalované označené Finančné riaditeľstvo SR. V konaní následne došlo krajským súdom
v Trnave k zmene označenia na pasívne legitimovaný Daňový úrad Košice, k vysloveniu neprípustnosti
zmeny účastníka krajským súdom zo strany Najvyššieho súdu v konaní 3Sžf/65/2014, k zastavenia
konania voči Finančnému riaditeľstvu druhým výrokom rozsudku krajského súdu č.k. 6S/11/2014-95 na

základe späťvzatia žaloby voči takto označenému subjektu. Vychádzajúc však z predpokladu, že súdne
konanie (v ktorom ani súdy neboli jednotné v otázke správneho označenia pasívne legitimovaného
subjektu) nebolo doposiaľ právoplatne ukončené v spojení so záverom, že miestne príslušný krajský
súd v Košiciach mal konanie po preskúmaní podmienok vedenia konania zastaviť podľa § 250d OSP,
nakoľko ide o nespôsobilý predmet súdneho prieskumu, ponechal odvolací súd v záhlaví tohto rozsudku
žalovaného označeného tak, ako to urobil žalobca v písomne podanej žalobe.

33. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 146 ods. 1 písm. c/ OSP v spojení s
§ 224 ods. 2 OSP a § 246c ods. 1 veta prvá OSP.

34. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu v pomere hlasov 3:0 [§ 3 ods. 9 veta tretia
zákona č. 757/2004 Z. z o súdoch a sudcoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov].

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.