Rozsudok ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. november 2021

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 9Sžsk/19/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7020200139
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viola Takáčová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2021:7020200139.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy

Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a Mgr. Michala Novotného, v právnej
veci žalobcu: H. G., narodený XX. H. XXXX, bytom v E., M. Č.. XX, právne zast.: JUDr. Jánom Lemešom,
advokátom so sídlom v Košiciach, Žiškova č. 19, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so
sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8-10, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej z 12.
decembra 2019, Číslo: 62549-7/2019-BA, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu
v Košiciach zo 17. decembra 2020, č.k. 6Sa/4/2020-28, t a k t o

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo 17. decembra 2020,

č.k. 6Sa/4/2020-28 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I.

1. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) napadnutým rozsudkom zo 17. decembra 2020, č.k.
6Sa/4/2020-28, postupom podľa § 191 ods. 1 písm. c/ a e/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny
poriadok (ďalej len „SSP“) zrušil rozhodnutie žalovanej z 12. decembra 2019, Číslo: 62549-7/2019-BA,
ako aj prvostupňové správne rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Spišská Nová Ves zo 07. júna
2019, Číslo: 4714/2019-SN-DvN a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie.

Žalovaná rozhodnutím z 12. decembra 2019 postupom podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z.
o sociálnom poistení v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z.z.“) odvolanie žalobcu v
celom rozsahu zamietla a potvrdila prvostupňové správne rozhodnutie zo 07. júna 2019, ktorým bolo
rozhodnuté, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003
Z.z. a podľa článku 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004
(ďalej len „Základné nariadenie“).

2.Krajskýsúdzákonnosťpreskúmavanéhorozhodnutiažalovanejpreskúmalvintenciách§104ods.1,6,
§ 195 ods. 1,3, § 196 ods. 6,7, § 209 ods. 1,4 zákona č. 461/2003 Z.z., článku 1 písm. j/, článku 1 písm.
k/, článku 61 ods. 1,2, článku 65 ods. 5 písm. a/ Základného nariadenia, článku 11 ods. 1,2 Nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009 (ďalej len „Vykonávacie
nariadenie“)apostupomvzmysleprávnejúpravyustanovenejvTretejhlaveTretejčastiSSPupravujúcej
správnu žalobu v sociálnych veciach za primeraného použitia ustanovení o všeobecnej správnej žalobe
podľa Prvej hlavy Tretej časti SSP dospel k záveru o dôvodnosti podanej žaloby.

3. Krajský súd za kľúčové považoval posúdenie zachovania centra záujmov žalobcu počas jeho
pobytu a vykonávania zamestnania vo Veľkej Británii a tiež posúdenie otázky, či dobu poistenia vnezamestnanosti získanú na území Veľkej Británie bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na
dávku v nezamestnanosti v súlade s článkom 61 Základného nariadenia.

4. Po preskúmaní veci dospel krajský súd k záveru, že správne orgány nedostatočne vykonali
dokazovanie za účelom zistenia, či by bola možná a dosiahnuteľná dohoda členských štátov, alebo
štátov Európskeho hospodárskeho priestoru podľa článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia a pre
prípad, že by dohoda nebola možná medzi štátmi, bolo potrebné vykonať dôsledné dokazovanie, pre
objasnenie všetkých východiskových právnych kritérií postupu podľa článku 11 ods. 2 Vykonávacieho

nariadenia (v nadväznosti na článok 11 ods. 1), a až potom právne ustáliť, či bolo možné považovať
bydlisko žalobcu počas jeho posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie za zachované
na území Slovenskej republiky. Správne orgány dostatočne nezisťovali, či došlo, respektíve nedošlo
k dohode medzi dotknutými inštitúciami na určenie skutočného miesta bydliska žalobcu a tiež vôbec
nezisťovali úmysel žalobcu objektívne vzhľadom na okolnosti a dôvody, ktoré ho viedli k pobytu a k
zamestnaniu vo Veľkej Británii počas tam vykonávaných dôb zamestnania zachovať alebo nezachovať

si prioritne pevné väzby a centrum záujmov na území Slovenskej republiky. Úmysel žalobcu, aké
skutočnosti a okolnosti ho viedli k tomu, že v rozhodujúcom období pracoval v zahraničí, správne
orgánybližšieneskúmali.Prvostupňovýsprávnyorgán,aleanižalovanýsprávnyorgánvpreskúmavanej
veci nepostupovali súdom uvádzaným spôsobom, a preto sa s týmito skutočnosťami nemohli v
odôvodnení rozhodnutí dostatočne ani vysporiadať i s poukazom na článok 11 ods. 2 Vykonávacieho

nariadenia. Bez náležitého zistenia skutkového stavu nedôsledne posúdili centrum záujmu žalobcu
a následne vec uzavreli s tým, že pred uplatnením nároku na dávku v nezamestnanosti žalobca
nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov. Z vykonaného
dokazovania a bez toho, aby bol žalobca vypočutý, ohľadne zachovania pracovných, rodinných,
osobných a iných väzieb na Slovensku počas vykonávania zárobkovej činnosti na území iného

členského štátu Európskej únie teda dospeli oba správne orgány k predčasným záverom. Preto
podľa súdu podstatným nedostatkom tohto konania pred prvostupňovým správnym orgánom, ktorý
ovplyvnil aj zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia bola skutočnosť, že z odôvodnenia rozhodnutia
prvostupňového správneho orgánu vyplývalo iba to, že nárok na dávku v nezamestnanosti žalobca
nemá podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. preto, že žalobca preukázal iba dobu poistenia

v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie, a to Veľkej Británie. Uviedol,
že uvedené nariadenie sleduje najmä zámer, aby občan členského štátu bez dohody a komunikácie
o podstatných okolnostiach posudzovaného prípadu sa neocitol napokon bez krytia touto dávkou
sociálnych systémov členských krajín, vzhľadom na záver tohto členského štátu, ktorý vybavuje žiadosť
uchádzača o tento typ dávky poistenia zamestnanej osoby. Hoci členský štát, ktorý prijal odvody do

poistných fondov od žalobcu, je bez záujmu žalobcu, ako občana Európskej únie z inej členskej krajiny
vybaviť pozitívne, aj za situácie spoločného trhu práce a voľného pohybu pracovnej sily a jeho odchodu
za prácou, v čase nezamestnanosti v domovskom členskom štáte.

5. V tomto smere poukázal na povinnosť správneho orgánu zisťovať skutkový stav podľa § 195 ods.

1 a 3 zákona č. 461/2003 Z.z., ktorý ukladá organizačnej zložke sociálnej poisťovne pred vydaním
rozhodnutiapostupovaťtak,abypresneaúplnezistilaskutočnýstavvecianatenúčeljejukladáobstarať
potrebné podklady na rozhodnutie. Pri posudzovaní veci má povinnosť objasňovať rovnako dôsledne
všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo neprospech účastníka
konania. Preto je dôležité v rámci koordinácie systémov sociálneho zabezpečenia zabezpečiť, aby

nedošlo nielen k neoprávnenému prekrývaniu dávok z rôznych členských štátov, ale i to, aby následne
žalobca nezostal mimo systému sociálneho zabezpečenia oboch dotknutých členských štátov, ako je
to v prípade žalobcu. Poukázal tiež na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. januára
2013, sp. zn. 7Sžso/5/2012.

6. Z vyššie uvedených dôvodov súd zistil, že námietky žalobcu uvedené v žalobe sú dôvodné, a preto
predmetné rozhodnutie žalovanej, ako i prvostupňového správneho orgánu podľa § 191 ods. 1 písm. c/
a e/ SSP zrušil a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie.

7. O trovách konania súd rozhodol tak, že žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech, priznal náhradu trov

konania v plnom rozsahu (§ 167 ods. 1 SSP).

II.8. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť.

9. Namietala, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe

nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP) a tiež, že sa odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe kasačného súdu (§ 440 ods. 1 písm. h/ SSP).

10. Konkrétne uviedla, že v priebehu odvolacieho konania bol žalobca predvolaný k osobnému výsluchu
dňa 19. septembra 2019, v ktorom sa mu ponúkla možnosť doplniť ďalšie skutočnosti, ktoré by mohli

byť významné k posúdeniu zachovania väzieb a bydliska na Slovensku. Právny zástupca žalobcu
dňa 18. septembra 2019 oznámil, že žalobca sa nezúčastní ústneho vypočutia, pretože sa opätovne
nachádza v zahraničí a hľadá si tam zamestnanie, t.j. žalobca túto možnosť nevyužil. V konaní o dávke
v nezamestnanosti žalovaná vychádzala z objektívnych skutočností plynúcich z formulára U002 z 22.
mája 2019, údajov uvedených v žalobcom podanej žiadosti o dávku v nezamestnanosti zo 14. decembra
2018 a v podrobnom vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia bydliska zo 14. decembra 2018; rovnako

bolo prihliadnuté na všetky dokumenty, ktoré žalobca predložil v konaní o predmetnom nároku a súčasne
boli v súlade s článkom 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia zohľadnené aj informácie družky žalobcu.
K poukazu krajského súdu na formulár U002 z 22. mája 2019, ktorý bol súčasťou administratívneho
spisu žalovanej v anglickom jazyku bez doslovného prekladu v slovenskom jazyku, v dôsledku čoho
ho súd považoval za nepreskúmateľný, žalovaná aj s odkazom na § 105 ods. 2 písm. c/ SSP uviedla,

že bola povinná v súdom stanovenej lehote predložiť súdu kompletný originálny administratívny spis
vrátane administratívneho spisu prvostupňového správneho orgánu. Tiež poukázala na § 54 ods. 2 SSP,
podľa ktorého, ak písomné podanie alebo dôkaz nie je v štátnom jazyku, správny súd vyzve toho, kto
ich predložil, aby v určenej lehote zabezpečil preklad podľa osobitného predpisu, inak ho zabezpečí
sám s tým, že súd žalovanú nevyzval na zabezpečenie prekladu formuláru U002 z 22. mája 2019,

z čoho žalovaná prezumovala, že súd akceptoval preklad rozhodujúcich skutočností osvedčených v
tomto formulári. Dodala, že formuláre sú ustálenou formou komunikácie medzi inštitúciami jednotlivých
štátov v oblasti sociálneho zabezpečenia, pričom ich znenie je vyhotovené v jazyku toho štátu, ktorý
formulár vystavil. Formálna štruktúra formuláru je však štandardizovaná a všeobecne prijímaná. Ani v
priebehu dávkového konania nebol obsah formulára sporný, nezrozumiteľný, či žalobcom akokoľvek

spochybňovaný.

11.Ďalejvyjadrilanesúhlassozáveromkrajskéhosúdu,ževadministratívnomkonanínebolodostatočne
vykonané dokazovanie za účelom zistenia, či by bola možná a dosiahnuteľná dohoda členských štátov
podľa článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia a takéto dokazovanie je potrebné vykonať v priebehu

ďalšieho konania. Uviedla, že dňa 14. augusta 2019 požiadala príslušnú britskú inštitúciu o spoluprácu
a o vyjadrenie názoru na centrum záujmov žalobcu počas jeho posledného zamestnania na území
Veľkej Británie. Dňa 02. decembra 2019 bolo na adresu žalovanej doručené vyjadrenie, v ktorom britská
inštitúcia potvrdila, že žalobca mal svoje bydlisko a obvyklý pobyt vo Veľkej Británii od 16. mája 2009 do
23. novembra 2018. V tomto smere žalovaná zdôraznila, že v zmysle článku 11 ods. 1 Vykonávacieho

nariadenia, ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení
bydliska, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe kritérií
stanovených v tomto článku. Príslušná britská inštitúcia vo svojom stanovisku výslovne deklarovala, že
súhlasí s posúdením bydliska žalobcu tak, ako uvádza žalovaná, z čoho je zrejmé, že k sporu inštitúcií
v zmysle článku 11 Vykonávacieho nariadenia nedošlo. Tento záver krajský súd vôbec nezohľadnil,

naopak, vyčítal žalovanej, že takýto dôkaz nevykonala a nezabezpečila.

12. K poukazu krajského súdu na skutočnosť, že žalovaná nezisťovala úmysel žalobcu objektívne
vzhľadom na okolnosti a dôvody, ktoré ho viedli k pobytu a k zamestnaniu vo Veľkej Británii, žalovaná aj
s odkazom na článok 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia uviedla, že úmysel dotknutej osoby (vrátane

dôvodov, ktoré ju viedli k pobytu a k zamestnaniu v zahraničí) považuje za rozhodujúci v prípade, ak
posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1,
nevedie k určeniu skutočného miesta bydliska, čo nie je prípad žalobcu. Dodala, že ani úmysel a ani
dôvody odchodu do zahraničia nie je možné považovať za rozhodujúce skutočnosti svedčiace o bydlisku
dotknutej osoby. Ak by sa takýto záver prijal, miesto bydliska by nebolo potrebné skúmať, pretože v

zásade vo väčšine obdobných prípadoch účastníci konania tvrdia, že ich úmyslom bolo vždy sa vrátiť na
Slovenskoadôvododchodubolekonomický/finančný.Dopozornostitieždalatúskutočnosť,žežalobca
opätovne odišiel do Veľkej Británie, čo spochybňuje ním deklarovaný úmysel o zachovaní bydliska na
Slovensku. Subjektívne dôvody (úmysel) nemôžu nikdy prevážiť nad objektívnymi skutočnosťami. Vtomto smere odkázala na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 24Sa/5/2018 a rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžsk/38/2017.

13. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti má žalovaná za to, že v konaní o nároku na dávku
v nezamestnanosti bol dôsledne zistený skutkový stav veci a bolo bez pochybností preukázané,
že žalobca si počas dlhoročného pobytu vo Veľkej Británii vytvoril svoje bydlisko na tomto území,
kde sústredil stredisko svojich životných záujmov. V závere žalovaná odkázala na závery plynúce z
rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžsk/90/2019, sp. zn. 1Sžso/26/2016 a sp.

zn. 10Sžsk/5/2016 a rozsudky Krajského súdu v Žiline (sp. zn. 25Sa/13/2017, sp. zn. 29Sa/15/2019, sp.
zn. 28Sa/17/2019), Krajského súdu v Banskej Bystrici (sp. zn. 24Sa/5/2018, sp. zn. 24Sa/7/2018, sp. zn.
26Sa/5/2019), Krajského súdu v Košiciach (sp. zn. 2Sa/49/2018, sp. zn. 1Sa/50/2018), Krajského súdu v
Trnave (sp. zn. 20Sa/13/2019), Krajského súdu v Trenčíne (sp. zn. 18Sa/4/2019, sp. zn. 25Sa/17/2019,
sp. zn. 28Sa/6/2019, sp. zn. 25Sa/41/2019, Krajského súdu v Nitre (sp. zn. 23Sa/16/2020, sp. zn.
23Sa/50/2020).

14. Navrhla, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie.

III.

15. Žalobca sa ku kasačnej sťažnosti žalovanej nevyjadril.

IV.

16. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 11
písm. h/ SSP) preskúmal kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a
po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.

17. Podľa § 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v

znení zákona č. 423/2020 Z.z., najvyšší správny súd začne činnosť 1. augusta 2021.

18. Podľa § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z., o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení zákona č. 423/2020 Z.z., výkon súdnictva prechádza od 1. augusta 2021 z najvyššieho súdu na
najvyšší správny súd vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho

správneho súdu.

19. Z vyššie citovaného odseku 2 vyplýva, že zákonodarca upravil prechod výkonu súdnictva z
najvyššieho súdu na najvyšší správny súd, a teda najvyšší správny súd prebral z najvyššieho súdu
všetky „živé“ veci v agende správneho súdnictva, ktoré následne aj dokončí.

20. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

21. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťouorgánuverejnejsprávyaleboinýmzásahomorgánuverejnejsprávy,samôžezapodmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

22.Podľa§6ods.1SSP,správnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

23. Podľa § 6 ods. 2 písm. c/ SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v
sociálnych veciach.24. Podľa § 199 ods. 1 písm. a/ SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
Sociálnej poisťovne.

25. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd postupom
podľa § 191 ods. 1 písm. c/ a e/ SSP zrušil rozhodnutie žalovanej z 12. decembra 2019, Číslo:
62549-7/2019-BA, ako aj prvostupňové správne rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Spišská
Nová Ves zo 07. júna 2019, Číslo: 4714/2019-SN-DvN a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu
na ďalšie konanie. Žalovaná rozhodnutím z 12. decembra 2019 postupom podľa § 218 ods. 2 zákona č.

461/2003Z.z.odvolaniežalobcuvcelomrozsahuzamietlaapotvrdilaprvostupňovésprávnerozhodnutie
zo 07. júna 2019, ktorým bolo rozhodnuté, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti podľa
§ 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. a podľa článku 61 Základného nariadenia.

26. Podľa článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou
zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej

zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné
akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.
Prevzatieprávnezáväznýchaktov,ktorévyžadujúimplementáciu,savykonázákonomalebonariadením
vlády podľa čl. 120 ods. 2.

27. Podľa článku 48 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (Konsolidované znenie), Európsky parlament
a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom prijmú v oblasti sociálneho zabezpečenia opatrenia,
ktoré sú nevyhnutné na poskytnutie voľného pohybu pracovníkov; za týmto účelom uzavrie dohody,
ktoré migrujúcim pracovníkom bez ohľadu na to, či ide o zamestnancov, a na nich závislým osobám
zabezpečia:

a/ započítanie všetkých období braných do úvahy podľa zákonov príslušných krajín za účelom získania
a trvania nároku na dávky a vypočítanie ich výšky;
b/ vyplácanie dávok osobám s bydliskom na území členských štátov.

28. Podľa článku 1 písm. j/ Základného nariadenia, "bydlisko" znamená miesto, kde osoba zvyčajne

býva.

29. Podľa článku 1 písm. k/ Základného nariadenia, "pobyt" znamená prechodné bydlisko.
30. Podľa článku 3 ods. 1 písm. h/ Základného nariadenia, toto nariadenie sa vzťahuje na všetky právne
predpisy, ktoré sa týkajú týchto častí sociálneho zabezpečenia: dávky v nezamestnanosti.

31. Podľa článku 61 ods. 1 Základného nariadenia, príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne
predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky
dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu
zohľadnídobypoistenia,zamestnaniaalebosamostatnejzárobkovejčinnostidosiahnutépodľaprávnych

predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré
uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia,
vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov
iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli
dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.

32. Podľa článku 61 ods. 2 Základného nariadenia, s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5
písm. a/ sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila
v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:
- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,

- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo
- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej
činnosti.

33. Podľa článku 65 ods. 2 Základného nariadenia, úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej

poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydliska v
členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti
do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby
bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služiebzamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo
samostatne zárobkovo činná osoba.
34. Podľa článku 65 ods. 5 písm. a/ Základného nariadenia, nezamestnaná osoba uvedená v prvej a

druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa
na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne
zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.

35. Podľa článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia, ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo

viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto
inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia
všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať:
a/ dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov;
b/ situáciu dotknutej osoby vrátane:
i/ povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto

činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy;
ii/ jej rodinného stavu a rodinných väzieb;
iii/ vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti;
iv/ v prípade študentov zdroja ich príjmov;
v/ jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná;

vi/ členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.

36. Podľa článku 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z
príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami,
na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako

vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

37. Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak
v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v
nezamestnanosti najmenej dva roky.

38. Najvyšší správny súd z obsahu súdneho spisu, ako aj pripojeného administratívneho spisu žalovanej
mal preukázané, že
- žalobca na predpísanom tlačive dňa 14. decembra 2018 požiadal o dávku v nezamestnanosti
[z predmetného tlačiva vyplýva, že žalobca bol od 30. novembra 2018 zaradený do evidencie

uchádzačov o zamestnanie; od 30. októbra 2009 do 28. novembra 2018 bol zamestnaný vo Veľkej
Británii; denne alebo aspoň raz za týždeň sa nevracal do miesta bydliska; nárok na dávku v
nezamestnanosti v členskom štáte si neuplatnil],
- prvostupňový správny orgán rozhodnutím vydaným dňa 07. júna 2019, pod číslom 4714/2019-SN-DvN
žiadosti žalobcu o príslušnú dávku nevyhovel

[prvostupňový správny orgán predmetnej žiadosti žalobcu nevyhovel po tom, čo mal na základe
vykonaného dokazovania preukázané, že žalobca aj s prihliadnutím na celkovú dĺžku pobytu, dĺžku
tam vykonávaného zamestnania a prítomnosť blízkej osoby, si na území Slovenskej republiky centrum
záujmov nezachoval],
- na odvolanie žalobcu žalovaná ako druhostupňový (odvolací) správny orgán tu preskúmavaným

rozhodnutím odvolanie žalobcu v celom rozsahu zamietla a potvrdila prvostupňové správne rozhodnutie
zo 07. júna 2019
[žalovaná sa plne stotožnila so závermi, ku ktorým dospel prvostupňový správny orgán a aj s ohľadom na
dĺžku a trvalosť prítomnosti na území Veľkej Británie, tiež situáciu žalobcu vrátane povahy a osobitných
vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva,

trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy, ďalej rodinného stavu a rodinných väzieb
žalobcu, jeho bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná ako aj charakter členského štátu,
ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely, dospela k záveru, že za bydlisko žalobcu
v zmysle úniovom bolo potrebné považovať Veľkú Britániu].

39. Krajský súd dospel k záveru, že správne orgány nepostupovali procesným predpisom
predpokladaným spôsobom, keď tieto nevykonali dostatočné dokazovanie pre objasnenie všetkých
východiskových právnych kritérií plynúcich z článku 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia (v nadväznosti
na článok 11 ods. 1); dostatočne nezisťovali, či došlo, respektíve nedošlo k dohode medzi dotknutýmiinštitúciami na určenie skutočného miesta bydliska žalobcu a tiež vôbec nezisťovali úmysel žalobcu
objektívne vzhľadom na okolnosti a dôvody, ktoré ho viedli k pobytu a k zamestnaniu vo Veľkej Británii
počas tam vykonávaných dôb zamestnania zachovať alebo nezachovať si prioritne pevné väzby a

centrum záujmov na území Slovenskej republiky.

40. V tejto súvislosti najvyšší správny súd uvádza, že konanie pred správnym orgánom sa nerozdeľuje
prísne do dvoch navzájom oddelených konaní, ale tak konanie pred prvostupňovým, ako aj odvolacím
orgánom tvorí jeden celok navzájom prepojených konaní. Z obsahu oboch správnych rozhodnutí jasne

vyplýva, aké skutočnosti vzali správne orgány v úvahu pri ustaľovaní záveru, že bydlisko (centrum
záujmov) žalobcu sa nachádza v inom členskom štáte - vo Veľkej Británii. Najvyšší správny súd
poukazuje na to, že bydliskom sa nechápe trvalý alebo prechodný pobyt podľa vnútroštátnych predpisov
Slovenskej republiky. Podľa článku 1 písm. j/ Základného nariadenia pojem „bydlisko“ v zmysle tohto
nariadenia znamená zvyčajné bydlisko, t.j. miesto, kde majú dotknuté osoby zvyčajné bydlisko a
na účely Vykonávacieho nariadenia chápané ako „centrum záujmov“ v spojení s článkom 11 ods. 1

Vykonávacieho nariadenia. „Bydlisko“ predstavuje v tomto zmysle autonómny pojem vlastný právu Únie
(pozri rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-90/97 Swaddling, bod 28). Kritériami na určenie
centra záujmov sú najmä: dĺžka obdobia zdržiavania sa na území daného štátu, dĺžka a stabilita výkonu
zárobkovej činnosti, dĺžka trvania pracovnej zmluvy, rodinný stav a rodinné väzby, bytová situácia a
stabilita tejto situácie a miesto, kde dochádza k zdaňovaniu príjmov.

41. V predmetnej veci bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že žalobca ako osoba vedená
v evidencii uchádzačov o zamestnanie si uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti podľa § 104 a
nasl. zákona č. 461/2003 Z.z., t.j. podľa právneho predpisu Slovenskej republiky. Tiež nebolo sporné,
že v zmysle ním vyplneného Vyhlásenia na účely posúdenia zachovania centra záujmov v spojení s

vyplnenou žiadosťou o dávku v nezamestnanosti sa žalobca zdržiaval na území Veľkej Británie, a to od
30. októbra 2009 do 28. novembra 2018, t.j. viac ako 9 rokov s tým, že počas tohto pobytu mal iba jeden
pracovný pomer (vedúci tímu), tento bol dohodnutý na dobu neurčitú a tento bol ukončený z vlastného
podnetu žalobcu. Z príslušného vyhlásenia tiež vyplýva, že žalobca sa na území Veľkej Británie počas
celej doby zdržiaval so svojou priateľkou (družkou) a so svojimi rodičmi, na Slovensko sa vracal 2-3

krát ročne na 14 dní, na Slovensku sa stal v roku 2017 spoluvlastníkom rodinného domu, ktorý mu
darovali rodičia, a ktorý rekonštruoval, na území Veľkej Británie užíval nehnuteľnosť spolu s priateľkou
na základe nájomného vzťahu. Daňové povinnosti si plnil na území Veľkej Británie. Za dôvod návratu
označil založenie rodiny na Slovensku.

42.Vzhľadomnatietovsprávnomkonanípreukázanéskutočnosti,najvyššísprávnysúdpodporujezáver
správnych orgánov, že centrum záujmov žalobcu sa v čase podania žiadosti o dávku v nezamestnanosti
nachádzalo práve vo Veľkej Británii. Samotná skutočnosť, že žalobca sa na Slovensku v roku 2017
na základe darovacej zmluvy uzavretej medzi jeho rodičmi na jednej strane ako darcami a žalobcom
a jeho priateľkou ako obdarovanými na strane druhej stal spoluvlastníkom nehnuteľnosti - rodinného

domu ešte nepostačuje na prijatie záveru o tom, že centrum záujmov zostalo žalobcovi zachované na
Slovensku. Za podstatnú najvyšší správny súd v predmetnej veci vyhodnotil tú skutočnosť, že žalobca
sa počas celej doby zdržiaval so svojou priateľkou a svojimi rodičmi, ktorých možno považovať za
najbližších príbuzných žalobcu, vo Veľkej Británii, a teda najbližšie rodinné väzby možno považovať
za udržané na území Veľkej Británie. Rovnako aj úmysel žalobcu, že chce zotrvať na Slovensku, pre

prejednávanú vec nebol relevantný, keďže postup podľa článku 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia
(kladúci dôraz na úmysel osoby) prichádza do úvahy iba subsidiárne, teda iba v prípade, pokiaľ i
po zvážení kritérií uvedených v odseku 1 tohto článku zostane otázka ustálenia centra záujmov i
naďalej otvorená (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. decembra 2017, sp.
zn. 10Sžsk/5/2016). Navyše úmysel žalobcu je v zmysle článku 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia

rozhodujúci len vtedy, keď sa nepodarí dosiahnuť dohodu medzi inštitúciami v prípade ich rozdielneho
stanoviska. V súdenom prípade však aj britská aj slovenská inštitúcia dospeli k zhodnému záveru, že
bydlisko žalobcu bolo v rozhodujúcom čase vo Veľkej Británii. Odhliadnuc od uvedeného, v prípade,
ak by posudzovanie úmyslu malo pre tu prejednávanú vec relevanciu, najvyšší správny súd uvádza,
že aj úmysel dotknutej osoby nie je možné chápať iba v rovine hypotetickej, ale samotný prejav

dotknutejosobymusívychádzaťaspoňčiastočnezreálnehozákladu;inakpovedanéajslovamiSúdneho
dvora Európskej únie sa musí úmysel posúdiť vzhľadom na objektívne skutočnosti a okolnosti veci
samej, keďže samotné vyjadrenie úmyslu mať bydlisko v určitom mieste samo osebe nestačí na účely
uplatnenia uvedeného odseku 2 článku 11 Vykonávacieho nariadenia (C-255/13 I proti Health ServiceExecutive). V predmetnej veci žalobca ako dôvod návratu na Slovensko uviedol, že si chce na Slovensku
založiť rodinu. Z obsahu administratívneho spisu však vyplýva, že žalobca spolu so svojou priateľkou sa
nezúčastnilipripravovanéhovýsluchu,ktorýsamaluskutočniťdňa19.septembra2019o09:30hod.pred

prvostupňovým správnym orgánom, o čom upovedomil prvostupňový správny orgán právny zástupca
žalobcu, pričom na otázku, či žalobca s priateľkou pracujú v zahraničí odpovedal, že si tam hľadajú prácu
a že na Slovensko údajne prídu až v decembri 2019. K tomuto tvrdeniu zároveň zodpovedá vyjadrenie
žalobcu obsiahnuté v správnej žalobe, v ktorom potvrdil, že v roku 2019 si hľadal vo Veľkej Británii prácu
s tým, že k 31. marcu 2020 sa vracia natrvalo na Slovensko. Pokiaľ žalobca namietal, že trvalý pobyt má

stále evidovaný na Slovensku, najvyšší správny súd uvádza, že trvalý pobyt v ponímaní vnútroštátnom
(zákon č. 253/1998 Z.z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej
republiky) nemožno stotožňovať s pojmami „bydlisko“ a „pobyt“ v zmysle úniovom, nakoľko trvalý pobyt
má skôr charakter evidenčný, neodzrkadľujúci realitu.

43. Najvyšší správny súd na rozdiel od názoru súdu krajského dospel k záveru, že žalobou napadnuté

rozhodnutie žalovanej (v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím) vychádza z dostatočne
zisteného skutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené, stotožňuje sa so
skutkovými zisteniami a právnymi závermi zistenými v predchádzajúcich konaniach o tom, že žalobca
nespĺňa zákonné podmienky pre vznik nároku na dávku v nezamestnanosti. Ako správne žalovaná
uviedla, z článkov 61 a 65 ods. 5 Základného nariadenia vyplýva základná zásada, ktorou sa treba

viesť pri zohľadňovaní dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na území iného členského štátu
Európskej únie, a to, že doba poistenia v nezamestnanosti dosiahnutá na území iného členského
štátu Európskej únie (tu na území Veľkej Británie) môže byť zohľadnená na účely nároku na dávku
v nezamestnanosti jedine v prípade, ak bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o
zamestnanie ukončila dotknutá osoba doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na Slovensku. Iba

vo výnimočných prípadoch je možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského
štátuEurópskejúnie,pokiaľjedosiahnutáakoposledná.Toutovýnimkouzozákladnejzásadyjesituácia,
ak si žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej
únie centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky. Otázka bydliska je teda v prípadoch,
keď žiadateľ o dávku v nezamestnanosti bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov

o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy
zásadná. V predmetnej veci bolo zo strany správnych orgánov riadne a dostatočne preukázané, že
počas výkonu zamestnania vo Veľkej Británii si žalobca bydlisko na Slovensku nezachoval.

44. K poukazu krajského súdu na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. januára 2013,

sp. zn. 7Sžso/5/2012, ktorý vo vecne (nie skutkovo) obdobnej veci dospel k záveru o dôvodnosti podanej
žaloby,keďvadministratívnomkonanísprávneorgánynesplniliriadnepovinnosťzistiťskutočnýstavveci
tak,abyneboližiadnepochybnostiotom,čivtejvecivystupujúcažalobkyňamalazachovanébydliskona
území Slovenskej republiky a pevné väzby (v zmysle článku 1 písm. j/ Základného nariadenia v spojení
s článkom 11 Vykonávacieho nariadenia) a v tomto smere mali vykonať potrebné dokazovanie, a to aj

výsluchom žalobkyne, prípadne aj jej rodičov a priateľa či iných osôb, najvyšší správny súd uvádza,
že v tu prejednávanej veci správne orgány riadne a dostatočne zistili skutočný stav veci vychádzajúc
primárne zo skutočností, uvádzaných samotným žalobcom. Bola tiež zistená zhoda názorov na bydlisko
žalobcu medzi obomi inštitúciami, žalobca tiež prostredníctvom svojho právneho zástupcu v e-mailovej
komunikácii z 18. septembra 2019 uviedol, že všetko, čo chcel namietať, je obsahom podaného

odvolania. Napadnuté rozhodnutie má všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia požadované
v zmysle § 209 zákona č. 461/2003 Z.z. Rozhodnutie žalovanej vychádza z dostatočne zisteného
skutočného stavu, je z neho zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami
bola vedená žalovaná pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe
rozhodovala.

45. V závere najvyšší správny súd tiež uvádza, že samotná skutočnosť, že v administratívnom spise
sa nachádzajú listiny v anglickom jazyku bez pripojeného doslovného prekladu do jazyka slovenského,
konkrétne sa jedná o formulár U1 (zrejme mal krajský súd na mysli formulár U002 z 22. mája 2019),
nezakladánezákonnosťobochsprávnychrozhodnutí,zvlášť,pokiaľtútoskutočnosťžalobcanenamietal.

Odhliadnuc od uvedeného, najvyšší správny súd poukazuje na § 51 ods. 5 Vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky z 11. novembra 2005 o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre
okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy v rozhodnom znení, podľa
ktorého cit.: „Súd priberie prekladateľa aj na preklad listinných dôkazov predložených do súdneho spisuúčastníkmi konania vyhotovených v inom ako štátnom jazyku s výnimkou českého jazyka.“ Rovnako
súdu nič nebránilo, aby žalovanú dodatočne vyzval na zabezpečenie prekladu príslušného formulára
a ďalších listín.

46. Z dôvodov uvedených vyššie, najvyšší správny súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa §
462 ods. 1 v spojení s § 440 ods. 1 písm. g/ SSP zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

47.Akdôjdekzrušeniunapadnutéhorozhodnutiaakvráteniuvecinaďalšiekonanieanovérozhodnutie,

krajský súd aj orgán verejnej správy sú viazaní právnym názorom kasačného súdu (§ 469 SSP).

48. V novom rozhodnutí vo veci rozhodne krajský súd aj o nároku na náhradu trov kasačného konania
(§ 467 ods. 3 SSP).

49. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá

SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.