Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. október 2021

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 7Sžsk/50/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2019200184
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Reisenauerová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2021:2019200184.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky

Reisenauerovej ( sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Jany Marinčekovej a Mgr. Michala
Novotného, v právnej veci žalobcu: D.. T. J., nar. X.X.XXXX, bytom J. XX/XX, zastúpeného spoločnosťou
JUDr. Lucia Jurgová advokátka, s. r. o., Slnečná 33, Poproč, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa,
ústredie, Ul. 29.augusta 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č.
38469-2/2019-BA zo dňa 24.4.2019, o kasačnej sťažnosti žalobcu, proti rozsudku Krajského súdu v
Trnave, č.k. 20Sa/11/2019-127, zo dňa 29. novembra 2019, t a k t o

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu proti rozsudku Krajského súdu

v Trnave č. k. 20Sa/11/2019-127 zo dňa 29. novembra 2019 z a m i e t a .

Účastníkom konania n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov kasačného konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie pred krajským súdom
1.Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) napadnutým rozsudkom č.k. 20Sa/11/2019-127 zo
dňa 29. novembra 2019 podľa ustanovenia § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok
(ďalej len „SSP.“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia

žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie č. 38469-2/2019-BA zo dňa 24.4.2019, žiadajúc jeho zrušenie v
spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím a vrátenie veci na ďalšie konanie. Žalovanému právo
na náhradu trov konania nepriznal.

2. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že krajský súd z predloženého administratívneho
spisu zistil nasledovný skutkový stav. Žalobca sa žalobou domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia
rozhodnutia žalovanej č. 38469-2/2019-BA zo dňa 24.4.2019, ktorým žalovaná ako odvolací orgán podľa

§ 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších prepisov ( ďalej tiež
zákon č. 461/2003 Z.z. alebo zákon o sociálnom poistení) zamietol jeho odvolanie a potvrdil rozhodnutie
Sociálnej poisťovne, pobočky Trnava č. 200-003600-CA04/2019 zo dňa 6.2.2019, podľa ktorého mu
od 1.9.2018 podľa § 51 ods. 2 zákona o sociálnom poistení zanikol nárok na materské, vychádzajúce
zo zistenia, že žalobca od 1.9.2018 začal vykonávať zárobkovú činnosť u zamestnávateľa M., T.. Q.. v
nezmenenom časovom rozsahu a s porovnateľným príjmom ako pred uplatnením nároku na materské,
a prestal tak poskytovať dieťaťu starostlivosť prevzatú od matky dieťaťa. V odôvodnení rozhodnutia

žalovaný konštatoval, že žalobca mal uzavretý pracovnoprávny vzťah so Q. X. T.. Q.. Šetrením v
informačných systémoch Sociálnej poisťovne (ďalej len "IS SP") bolo zistené, že žalobca bol povinne
nemocensky poistený ako zamestnanec Q. X. T.. Q.. od 1. septembra 2007, avšak toto nemocenské
poistenie zaniklo dňom 31. augusta 2018. Na základe dohody rodičov ku dňu 29. augusta 2018 sažalobca zaviazal prevziať dieťa do svojej starostlivosti. Na účel poskytovania starostlivosti dieťaťu mu
bola z pracovného pomeru so Q. X. T.. Q.. poskytnutá rodičovská dovolenka dňom 29. augusta 2018,
čo potvrdzujú aj údaje evidované v IS SP, deklarujúce aj absenciu príjmu z tohto poistného vzťahu. Ku

dňu prevzatia dieťaťa do starostlivosti bol jediný evidovaný pracovný pomer žalobcu prerušený jeho
nástupomnarodičovskúdovolenku,pričominúpracovnúčinnosť(ktorábybolaevidovaná)nevykonával,
žalobca si tak vytvoril podmienky na to, aby mohol skutočne prevziať starostlivosť o dieťa a túto
starostlivosť mu fakticky poskytovať, v súlade so zákonom. V dôsledku tejto skutočnosti bolo možné
konštatovať, že žalobca skutočne prevzal dieťa do svojej starostlivosti ako sa zaviazal v dohode rodičov

a o toto dieťa sa naozaj staral. Pobočka preto rozhodla správne, keď žalobcovi, ktorý splnil aj ostatné
vyššie citované podmienky vzniku nároku na materské, nárok na materské odo dňa 29. augusta 2018
priznala. Dňom 1. septembra 2018 však ako potvrdzuje jednak predložená pracovná zmluva zo dňa
20. júla 2018, ako aj záznamy evidované v IS SP žalobcovi vznikol nový pracovný pomer a s ním aj
nové povinné nemocenské poistenie zamestnanca zamestnávateľa M., T.. Q.., v dôsledku čoho došlo k
podstatnej zmene okolností, za ktorých bol žalobcovi priznaný nárok na materské. Z pracovnej zmluvy

zo dňa 20. júla 2018 vyplýva dohodnutý pracovný čas v rozsahu 40 hod. týždenne a miesto výkonu
práce v sídle M., T.. Q.. Dňa 1. februára 2019 žalobca doručil pobočke potvrdenie tohto zamestnávateľa
zo dňa 28. januára 2019, v ktorom uviedol, že žalobca môže uplatňovať pružný pracovný čas. Dodal, že
musí byť dodržaný "štvortýždňový fond pracovnej doby v rozsahu 160 hodín", pričom žalobca je povinný
byť na pracovisku od 8.30 hod. do 14.30 hod. Vzhľadom na uvedené dôkazy je nesporné, že odo dňa 1.

septembra 2018 žalobca vykonáva inú zárobkovú činnosť, v ďalšom pracovnom pomere. V predmetnom
pracovnom pomere je síce dohodnutá možnosť pružného pracovného času, to však znamená len to, že
žalobca si sám volí začiatok a koniec pracovnej doby, avšak denne je povinný odpracovať na pracovisku
vsídletohtozamestnávateľaaspoň6hodín,azároveň160hodínza4týždne,čozodpovedá40hodinám
týždenne. Ide teda o prácu na plný úväzok, aj keď s pružným pracovným časom. Podľa názoru žalovanej

takéto pracovné podmienky neumožňujú súčasné poskytovanie starostlivosti o dieťa. Žalovaná tiež
poukázala na to, že žalobca v prílohe listu zo dňa 30.1.2019 predložil potvrdenie ošetrujúceho lekára
dieťaťa a vyhlásenie F.. F.. F., štatutára OZ šťastné slniečka, z ktorých vyplýva, že dieťa od 1.9.2018
navštevuje detské centrum, kde ho žalobca, ako potvrdila F.. F. vo vyhlásení "každé ráno osobne
odovzdáva... informuje sa o skutočnostiach, ktoré sa stali v priebehu dňa, zaujíma sa o priebeh jej

pobytu.. ". Tieto dôkazy jednoznačne potvrdzujú, že dieťa je v priebehu dňa v starostlivosti detského
centra.Tútoskutočnosťnapokonpotvrdilajsamotnýžalobcavlistezodňa30.januára2019,keďuviedol,
že dieťa "navštevuje od 1. septembra 2018 jasle Q. v O.", pričom dodal, že tento spôsob starostlivosti si
"zvolil v súlade so zákonom o rodičovskom príspevku", požadujúcim riadnu starostlivosť o dieťa. Ďalej
uviedol „dcéru denne do jasieľ vozím.. pracujem z domu, pokiaľ nemôže jasle navštevovať..“ Žalovaná

zastávala názor, že táto skutočnosť má vplyv na nárok žalobcu na materské, nakoľko preukazuje, že
sa o dieťa nestará žalobca, nakoľko starostlivosť oň zabezpečuje prostredníctvom inej osoby, či už
fyzickej alebo právnickej, nedochádza k naplneniu podmienky skutočného poskytovania starostlivosti
dieťaťu priamo žalobcom, ako to v zmysle vyššie uvádzaných úvah vyžaduje zákon. So skončením
starostlivosti z iného než zdravotných dôvodov zákon v § 51 ods. 2 zákona nepochybne spája zánik

nároku na materské, a to už dňom skončenia starostlivosti o dieťa. Žalovaná konštatovala, že materské a
rodičovský príspevok sú dve úplne rozdielne dávky, čo do charakteru, účelu, za ktorým sú poskytované,
podmienokichposkytovania,ichprávnejúpravy,oprávnenýchsubjektov,ktorýmsadávkaposkytuje,ako
aj subjektu, ktorý tieto dávky vypláca. Materské je sociálnou dávkou poskytovanou Sociálnou poisťovňou
z nemocenského poistenia za podmienok, ktoré upravuje výlučne zákon a jeho účelom [v zmysle § 2

písm. a) zákona] je kompenzácia straty príjmu, ktorá vznikla priamo poistencovi uplatňujúcemu si nárok
na materské, v dôsledku tehotenstva, materstva, resp. tým, že prevzal dieťa do svojej starostlivosti
a o toto dieťa sa následne skutočne stará. Rodičovský príspevok je štátnou dávkou, jeho podmienky
upravuje zákon č. 571/2009 Z.z., a ako je uvedené v jeho § 1 ods. 2, štát ním prispieva oprávnenej
osobe na zabezpečenie riadnej starostlivosti o dieťa, rozhodovanie o ňom a jeho poskytovanie spadá do

kompetencie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. Z uvedeného je zrejmé, že tieto dávky si nemožno
zamieňať, resp. vzťahovať podmienky jednej dávky na druhú. Materské má svoju konkrétnu právnu
úpravu, tzv. lex specialis, a tou je zákon, používajúci pojem starostlivosť. Ten má rovnakú právnu silu ako
zákon č. 571/2009 Z.z., ktorý je špeciálnym právnym predpisom vo vzťahu k rodičovskému príspevku.
Medzi týmito právnymi predpismi neexistuje vzťah generálneho predpisu voči špeciálnemu predpisu,

umožňujúci vzájomné prelínanie týchto úprav. Vzhľadom na tieto skutočnosti nie je daný právny základ
pre aplikáciu ustanovení zákona č. 571/2009 Z.z., resp. iného špeciálneho predpisu na materské, a
teda ani na „rozširovanie“ významu zákonom zavedeného pojmu starostlivosť na riadnu starostlivosť.
Pojem riadna starostlivosť zavedený zákonom č. 571/2009 Z.z., umožňujúci (ako vyplýva z jeho § 3ods. 4) poskytovanie starostlivosti o dieťa aj pomocou inej fyzickej či právnickej osoby, zodpovedá
účelu rodičovského príspevku, ktorým je zabezpečenie riadnej starostlivosti o dieťa, nie však vyššie
vymedzenému účelu dávky materské. Povinnosť sústavne a dôsledne sa starať o výchovu, zdravie,

výživu a všestranný vývin maloletého dieťaťa je rodičovskou povinnosťou, ktorú majú obaja rodičia
dieťaťa, tak matka, ako aj otec dieťaťa. Túto rodičovskú povinnosť rodičom ukladá § 28 ods. 1 písm.
a) zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Samotná skutočnosť,
že navrhovateľ siplní vo vzťahu k svojmu dieťaťu rodičovské povinnosti, sama o sebe nezakladá nárok
žalobcu na materské.

3. Krajský súd postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej v tretej hlave tretej časti Správneho
súdneho poriadku upravujúcej správnu žalobu v sociálnych veciach za primeraného použitia ustanovení
o všeobecnej správnej žalobe podľa prvej hlavy tretej časti Správneho súdneho poriadku, citujúc právnu
úpravu ustanovenú v § 2 písm. a/, § 30 písm. a/, b/, § 49 ods.1, 2, § 51 zákona č. 461/2003 Z.z. o
sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, v spojení s § 3 ods.1,2,3,4 zákona č. 571/2009 Z.z.

o rodičovskom príspevku, preskúmal zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho
orgánu, a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

4. Správny súd uviedol, že na základe jeho zistenia v konaní nebolo sporné, že žalobca podmienky
poskytovania materského ako nemocenskej dávky podľa zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení

splnil od 29.8.2018, ako to vyplýva aj z rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočky Trnava zo dňa
5.12.2018, ktorým mu tento nárok bol priznaný. Sporným neboli ani skutkové okolnosti týkajúce sa
pracovných pomerov žalobcu pred uplatnením nároku na dávku a od 1.9.2018, ako ani skutočnosť, že
dieťa, v súvislosti so starostlivosťou o ktoré bola dávka priznaná, od 1.9.2018 navštevuje pravidelne
zariadenie starostlivosti o deti do troch rokov prevádzkované občianskym združením V. Q. v O.. Sporným

medzi účastníkmi zostalo, či od 1.9.2018 žalobca v súvislosti so svojim novým pracovným pomerom u
zamestnávateľa M., T.. Q.. požiadavky zákona na poskytovanie tejto dávky prestal spĺňať a jeho nárok
preto podľa § 51 ods. 2 zákona o sociálnom poistení zanikol.

5. Správny súd nepovažoval za dôvodnú námietku žalobcu, že žalovaný neskúmal jeho reálnu

dochádzku do zamestnania, využívanie možnosti pracovať z domu a dobu pobytu dieťaťa v detskom
centre, nakoľko skutočnosti v tomto smere významné pre rozhodnutie správneho orgánu vyplývajú
už z podania samotného žalobcu, ktorý uviedol, že dieťa denne navštevuje jasle a že on pracuje z
domu, keď dieťa jasle navštevovať nemôže (tomu zodpovedá aj potvrdenie zamestnávateľa M., T.. Q..
o umožňovaní práce z domu po dohode zamestnanca s nadriadeným, teda nie o pravidelnej práci z

domu ako zmluvne dojednaného spôsobu výkonu práce v konkrétne pracovné dni), ako aj z potvrdenia
dieťaťom navštevovaného zariadenia. V právnej otázke týkajúcej sa zániku nároku žalobcu sa krajský
súd stotožnil s právnou argumentáciou žalovaného zohľadňujúcou nielen doslovné znenie zákona, ale
aj jeho účel, ako aj s právnym názorom správneho orgánu prvého stupňa, ktorý o zániku nároku žalobcu
rozhodol.

6. Správny súd konštatoval, že preskúmavané rozhodnutie žalovanej obsahuje zrozumiteľné vysvetlenie
úvahsprávnehoorgánuakovovzťahukposudzovaniuskutkovéhostavuveci,takajkvýkladuaspôsobu
aplikácie súvisiacich právnych noriem. Vo vzťahu účastníkmi predloženými rozhodnutiami všeobecných
súdov (rozsudky Krajského súdu v Trenčíne 25Sa/25/2019 a 18Sa/25/2019, Krajského súdu v Banskej

Bystrici 24Sa/6/2019, Krajského súdu v Nitre 23Sa/24/2019 a Krajského súdu v Prešove 8Sa/6/2019)
vo veci poskytovania materského krajský súd uviedol, že súdna prax pri posudzovaní problematiky
poskytovania materského otcovi dieťaťa vykonávajúcemu zárobkovú činnosť, nie je jednotná, pričom
zjednocujúce stanovisko doposiaľ nebolo vydané. V zhode so stanoviskami oboch účastníkov podľa
názoru správneho súdu právna úprava materského nevylučuje poskytnutie tejto dávky otcovi dieťaťa

vykonávajúcemu zárobkovú činnosť. Primárnou podmienkou jej poskytovania je prevzatie dieťaťa do
starostlivosti tohto rodiča, ktorá podmienka nie je naplnená jej formálnym deklarovaním v rodičovskej
dohode, ale vytvorením reálnych podmienok poskytovania starostlivosti o dieťa.

7. Krajský súd tiež uviedol, že samotná skutočnosť, že otec prakticky bezodkladne po deklarovanom

termíne prevzatia dieťaťa do svojej starostlivosti a za tým účelom nastúpení rodičovskej dovolenky u
svojho zamestnávateľa, sa za porovnateľných pracovných podmienok, vrátane možnosti využívania
pružného pracovného času, zamestnal u nového zamestnávateľa na plný pracovný úväzok, naznačuje
sledovanie iného zámeru, ako je poskytovanie starostlivosti maloletému dieťaťu, ktorá (starostlivosť)v zákone o sociálnom poistení definovaná nie je a nedôvodnosť zamieňania ktorej s riadnou
starostlivosťou podľa § 3 zákona č. 571/2009 Z.z. o rodičovskom príspevku žalovaný dostatočne ozrejmil
v odôvodnení svojho rozhodnutia. Pokiaľ zákon spája poskytovanie materského s čerpaním rodičovskej

dovolenky otca, logicky ho spája s obmedzením pracovných aktivít tohto rodiča, korešpondujúcim
súčasne so všeobecným účelom nemocenského poistenia podľa § 2 písm. a) zákona o sociálnom
poistení. V danom prípade podľa zistených skutkových okolností, k obmedzeniu pracovných aktivít otca
z rozsahu plného pracovného úväzku, ani v spôsobe výkonu práce z hľadiska možnosti poskytovania
starostlivosti maloletému dieťaťu nedošlo, ako to vyplýva aj zo skutočnosti, že dieťa je počas výkonu

pracovnej činnosti otca v starostlivosti špecializovaného zariadenia.

8. Za nedôvodnú považoval správny súd aj námietku žalobcu týkajúcu sa diskriminačného postupu
žalovaného vyplývajúceho zo všeobecne známeho rozhodovania o priznaní rodičovského príspevku
matkám vykonávajúcim pracovnú činnosť, nakoľko súdu takýto postup žalovaného z úradnej činnosti nie
je známy a žalobca žiadne konkrétne rozhodnutie preukazujúce jeho tvrdenie o diskriminácii na základe

pohlavia nepredložil ani neoznačil, pričom dôvodom rozhodnutia o zániku jeho nároku na materské (nie
na rodičovský príspevok) v danom prípade nie je samotný výkon pracovnej činnosti, ale jej rozsah a
individuálne okolnosti prípadu. Správny súd v postupe, v úvahách žalovanej obsiahnutých v žalobou
napadnutom rozhodnutí a v jej právnom posúdení veci nezistil nedostatky namietané žalobcom, ktoré
by odôvodňovali zrušenie rozhodnutia, a preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.

9. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a vzhľadom na skutočnosť, že v tomto
konaní úspešnej žalovanej žiadne trovy nevznikli, jej nárok na ich náhradu nepriznal.

II.

Kasačná sťažnosť žalobcu proti rozsudku krajského súdu
10. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. V
dôvodoch kasačnej sťažnosti namietal, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho
posúdenia veci ( § 440 ods. 1 písm. g/ SSP). Navrhoval, aby najvyšší súd rozhodnutie správneho súdu
podľa § 462 ods.1 SSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alternatívne, aby rozhodnutie krajského

súdu zmeniltak,žepodľa§462ods.2SSPzruší rozhodnutiežalovanej avecjejvrátinaďalšiekonanie.

11. V dôvodoch kasačnej sťažnosti sťažovateľ nesúhlasil s argumentáciou správneho súdu, na základe
ktorej ustálil svoj právny záver. Sťažovateľ v zásade zotrval na dôvodoch a argumentácii uvedenej v
žalobe. Žalobca trval na tom, že u neho došlo k porušeniu jeho práv viažucich sa k právnej úprave

ustanovenej v § 49 zákona o sociálnom poistení, ktorý určuje požiadavky na priznanie nároku na
materské inému poistencovi. Namietal nesprávnosť právneho posúdenia veci správnym súdom ako aj
žalovaným vo vzťahu k otázke prevzatia dieťaťa do starostlivosti rodiča - otca dieťaťa, vykonávajúceho
zárobkovú činnosť po prevzatí dieťaťa do starostlivosti, v súvislosti so splnením podmienok pre vznik
nároku na materské podľa § 49 ods.1, písm. f/ zákona č. 461/2003 Z.z. Žalobca trval na tom, že

argumentácia krajského súdu nemá oporu v ustanovení § 49 zákona o sociálnom poistení, ktorý určuje
požiadavky na priznanie nároku na materské inému poistencovi. Poukázal na to, že v zmysle tohto
ustanoveniamôžeotecdieťaťapoberaťmaterské(okreminého)prisúčasnomsplnenítýchtopodmienok:
a.) prevzatie starostlivosti o dieťa a staranie sa oň, b.) dohoda s matkou dieťaťa, c.) uplynutie aspoň 6
týždňovodpôrodu,d.matkanepoberámaterskéanirodičovskýpríspevok.Poukázaltiežnato,že pojem

starostlivosť o dieťa nemá vlastnú legálnu definíciu na účely sociálneho poistenia. Žalobca opätovne
tvrdil, že tento pojem je definovaný v zákone č. 571/2009 Z.z. o rodičovskom príspevku (ďalej aj
len "Zákon o rodičovskom príspevku"), podľa ktorého "riadna starostlivosť o dieťa podľa tohto zákona
je starostlivosť poskytovaná dieťaťu v záujme všestranného fyzického vývinu a psychického vývinu
dieťaťa,najmäprimeranávýživadieťaťa,hygienadieťaťa,výchovadieťaťaadodržiavaniepreventívnych

prehliadok dieťaťa podľa osobitného predpisu." Pre účely priznania nároku na materské je nutné pojem
starostlivosti o dieťa obsiahnutý v § 49 Zákona o sociálnom poistení vykladať v súlade s jeho definíciou
podľa Zákona o rodičovskom príspevku, nakoľko v zmysle princípu terminologickej jednoty je nutné
rovnaképojmypoužívaťvrovnakomvýznamenapriečcelýmprávnymporiadkom.Riadnustarostlivosťje
pritom možné poskytovať dieťaťu osobne, pomocou inej plnoletej fyzickej osoby, ba dokonca aj pomocou

právnickej osoby. Z uvedeného teda neplynie nevyhnutná povinnosť zanechania pracovnej činnosti za
účelom zabezpečovania starostlivosti o dieťa osobne.12.Žalobca opätovne poukazom na skutkové okolnosti týkajúce sa jeho pracovného pomeru
uzatvoreného od 1.9.2018, trval na názore, že o tom, že povinnosť osobnej starostlivosti a zanechania
pracovnej činnosti nie je možné vyžadovať na účely priznávania nároku na materské svedčí aj fakt,

že povinnosť osobnej starostlivosti bola z ustanovenia § 3 ods. 3 Zákona o rodičovskom príspevku
vypustená s účinnosťou od 1.1.2011, pričom v zmysle § 1 ods. 2 cit. zákona je rodičovský príspevok
štátna sociálna dávka, ktorou štát prispieva oprávnenej osobe na zabezpečenie riadnej starostlivosti o
dieťa. Do dátumu 1.1.2011 sa za riadnu starostlivosť o dieťa považovala len starostlivosť poskytovaná
osobne a len vo výnimočných prípadoch mohla byť zabezpečená inými osobami. Od 1.1.2011 sa však

môže starostlivosť o dieťa v každom jednom prípade poskytovať aj prostredníctvom inej osoby. Z
dôvodovej správy k novele, ktorou došlo k tejto zmene, plynie, že jej účelom bolo práve umožniť rodičom
aj v období poberania rodičovského príspevku (mutatis mutandis platí aj pre poberanie materského)
prispieť k zlepšeniu príjmovej situácie rodiny vykonávaním pracovnej činnosti. Žalobca nesúhlasil ani
s argumentáciou krajského súdu ako aj žalovaného vo vzťahu nepriznania materského poukazom na
účel nemocenskej dávky, v ktorej súvislosti opätovne poukázal na právnu úpravu ustanovenú v § 2

písm. a), v § 3 zákona o sociálnom poistení, v čl. 3, v § 28 ods. 1 písm. a) zákona č. 36/2005 Z.z.
o rodine a v čl. 18 ods. 1, 3 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorú právnu úpravu citoval. Sťažovateľ
považoval za nesprávne aj posúdenie otázky zárobkovej činnosti otca v súvislosti so vznikom nároku
na materské, majúc za to, že rovnako nemá oporu v zákonnom ustanovení § 49 zákona o sociálnom
poistení. Odôvodnenie rozhodnutia správneho súdu v tejto časti (bod. 33 napadnutého rozsudku)

považoval za nepreskúmateľné. Žalobca citujúc právnu úpravu ustanovenú v § 2 písm. a/ zákona o
sociálnom poistení, uviedol, že v zmysle splnenia podmienok na vznik nároku na materské podľa zákona
o sociálnom poistení, na nárok na materské nemá vplyv skutočnosť, či poistenec počas obdobia tohto
nároku dosiahne príjem z iného nemocenského poistenia. Trval na názore, že z uvedených podmienok
nevyplýva žiadna požiadavka, aby otec dieťaťa nevykonával zárobkovú činnosť, a to ani explicitne, ani

na základe výkladu neurčitého pojmu starostlivosť o dieťa. Žalobca opätovne poukázal na diskriminačný
rozmer postupu Sociálnej poisťovne. Trval na to, že je všeobecne známe, že Sociálna poisťovňa bežne
rozhoduje o poskytnutí rodičovského príspevku matkám, aj keď vykonávajú pracovnú činnosť. Pokiaľ
teda Sociálna poisťovňa vyžaduje zanechanie pracovnej činnosti na strane otcov, ide o diskrimináciu na
základe pohlavia, čo je v rozpore so zákazom diskriminácie v sociálnom zabezpečení v oblasti prístupu a

poskytovania sociálneho poistenia. Uviedol, že súčasťou zákonnej podmienky prevzatia starostlivosti o
dieťa nie je zanechanie pracovnej činnosti otcom dieťaťa. Žalobca na podporu správnosti a dôvodnosti
svojho názoru poukázal na rozhodnutia iných súdov, ktoré otázku prevzatia dieťaťa do starostlivosti
rodiča - žiadateľa o materské posudzovali rozdielne - rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn.
8Sa 6/2019, rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp.zn. 44Sa 5/2019.

III.
Vyjadrenie žalovanej ku kasačnej sťažnosti sťažovateľa
13. Kasačná sťažnosť sťažovateľa bola žalovanej doručená dňa 20.4.2020. Žalovaná navrhovala,
aby kasačný súd podľa § 461 SSP kasačnú sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú zamietol. Trvala

na vyjadrení k žalobe zo dňa 16.7.2019 a stotožnila sa s odôvodnením rozsudku Krajského súdu v
Trnave č.k. 20Sa 11/2019-127 z 29.11.2019. Žalovaná nesúhlasila s argumentáciou a ani s názorom
sťažovateľa prezentovanom v kasačnej sťažnosti a jeho námietky považovala za neopodstatnené.
Poukázalanato,žekudňuvyjadreniabolokrajskýmisúdmirozhodnutévdvadsiatichšiestichobdobných
veciach,pričomvdvadsaťjedenznichbolažalobaakonedôvodnázamietnutá,napr.rozsudokKrajského

súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 24Sa 6/2019, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 25Sa 25/2019
a ďalšie, v ktorých rozhodnutiach sa krajský súd stotožnil s interpretáciou právnych noriem týkajúcich
sa nároku na materské iného poistenia Sociálnou poisťovňou.

IV.

Konanie pred kasačným súdom
14. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky bol formálne zriadený ústavným zákonom č. 422/2020 Z.
z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov
dňa 1. januára 2021 a na základe zák. č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v
súvislosti s reformou súdnictva.

15. Podľa ust. § 101e ods. 1, 2 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 423/2020 Z.z., najvyšší správny súd začne činnosť 1. augusta 2021.Výkon súdnictva prechádza od 1. augusta 2021 z najvyššieho súdu na najvyšší správny súd vo všetkých
veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho správneho súdu.

16. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 11 písm. g) v spojení § 438 ods. 2
SSP) preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu
námietok uvedených v kasačnej sťažnosti žalobcu (§ 453 ods. 2 SSP), kasačnú sťažnosť prejednal bez
nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní
vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky

www.nssud.sk (§ 452 ods. 1 v spojení s ust.§ 137 ods. 4 SSP) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť
žalobcu nie je dôvodná.

17. Predmetom prieskumného konania na kasačnom súde bol rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k.
20Sa 11/2019-127 zo dňa 29. novembra 2019, ktorým rozhodnutím krajský súd podľa ustanovenia
§ 190 SSP zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej

č. 38469-2/2019-BA zo dňa 24.4.2019, žiadajúc správny súd, aby rozhodnutie žalovanej zrušil a vec jej
vrátil na ďalšie konanie.

18. V procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku správneho súdu kasačný súd vychádzal
zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril

administratívny spis žalovaného správneho orgánu, uvedených v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
správneho súdu, z ktorých dôvodov ich kasačný súd neopakuje a súčasne na ne poukazuje.

19. Predmetom preskúmavacieho súdneho konania v danej veci bolo rozhodnutie žalovanej č.
38469-2/2019-BA zo dňa 24.4.2019, ktorým rozhodnutím žalovaná ako odvolací orgán podľa § 218

ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne,
pobočky Trnava č. 200-003600-CA04/2019 zo dňa 6.2.2019. Uvedeným prvostupňovým rozhodnutím
Sociálna poisťovňa pobočka Trnava rozhodla tak, že žalobcovi od 1.9.2018 podľa § 51 ods. 2 zákona
o sociálnom poistení zanikol nárok na materské.

20. Kasačný súd predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že správne súdnictvo v Slovenskej republike
vychádza z materiálneho chápania právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy vyžadujúceho, aby
verejná správa bola pod kontrolou súdnej moci. Je založené jednak na kontrole verejnej správy, či
táto (ne)prekračuje jej zverené právomoci a jednak poskytuje ochranu subjektívnym právam osôb,
do ktorých bolo zasiahnuté alebo zasahované v rozpore so zákonom. Hlavnou úlohou správneho

súdnictva je teda ochrana subjektívnych práv a jeho cieľom ochrana práv fyzických a právnických osôb
a ich prostredníctvom následne aj ochrana zákonnosti. Správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom
právneho štátu zaručujúcim každej osobe či už ide o fyzickú alebo právnickú osobu ochranu práv
pred činnosťou orgánov verejnej správy. Dodržiavanie zákonnosti v oblasti výkonnej moci a dôsledná
ochrana jednotlivca je jednou z najdôležitejších čŕt právneho štátu, ktorého koncepcia práva stojí

aj na dodržiavaní práva štátnymi orgánmi. Správny súd v správnom súdnictve poskytuje ochranu
právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy
a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom (§ 2 ods. 1 SSP.). Konanie pred správnym
súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených
záujmov účastníkov administratívneho konania (§ 5 ods. 2 SSP.). Na rozhodnutie správneho súdu

je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania
opatrenia orgánu verejnej správy (§ 135 ods. 1 SSP). Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať
ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu
verejnej správy (§ 177 ods. 1 SSP).

21. Kasačný súd dáva tiež do pozornosti, že správny súd nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou
pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa tretej hlavy tretej časti
Správneho súdneho poriadku (§§ 199 a nasl. SSP) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie
si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav,
či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými

právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho
orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi. V súdnom
prieskume zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu v sociálnych veciach správny súd
nie je viazaný rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ak žalobca je fyzickou osobou, ktorou namietanezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu
a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych
právach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho

orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. Správny súd v konaní súdneho prieskumu
zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy teda preskúmava, či orgán štátnej správy konal a
rozhodol v súlade so zákonom, či v správnom konaní postupoval v súčinnosti s účastníkom konania, či
sa vysporiadal s jeho námietkami a či na základe skutkových zistení na základe logického a rozumného
uváženia ustálil správne svoj právny záver.

22. Kasačný súd mal v danej veci preukázané, že krajský súd v procese súdneho prieskumu
napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, keď napadnutým rozsudkom žalobu zamietol,
postupoval náležite v zmysle procesných pravidiel zákonodarcom nastolených v prvej a tretej hlave tretej
časti Správneho súdneho poriadku.

23. Najvyšší správny súd po vykonaní súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovanej v spojení
s prvostupňovým správnym rozhodnutím a konania im predchádzajúcich pri aplikácii zákonnej úpravy
uvedených právnych predpisov postupom podľa Správneho súdneho poriadku dospel k zhodnému
záveru ako krajský súd o nedôvodnosti žaloby. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej
sťažnosti žalobcu vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu po tom, ako sa oboznámil s

obsahom administratívneho a súdneho spisu, s námietkami žalobcu uvedenými v kasačnej sťažnosti
a s prihliadnutím na § 461 SSP dospel k záveru, že v zásade nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od
logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych
noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné
východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. Kasačný súd na zdôraznenie správnosti a zákonnosti

rozsudku správneho súdu uvádza nasledovné.

V.
Právne posúdenie kasačným súdom

24. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je
zvrchovaný, demokratický a právny štát.

25. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

26. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 v súvzťažnosti s čl. 2 ods. 2 ústavy je zabezpečenie
materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Základnou premisou materiálneho právneho štátu sa
prezentuje všeobecná záväznosť práva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej
samosprávy, právnické osoby s právomocou rozhodovania o právach a povinnostiach, ako aj každý

jednotlivec musí konať tak, ako určuje právny poriadok.

27. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

28. Z citovanej právnej úpravy ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych
predpisov musí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti
štátnychorgánovmodifikovanýústavnekonformnýmvýkladom,ktorývzávislostiodústavouchránených
hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej
normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý

zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti
rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Mocenské orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu
právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím
na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými
je Slovenská republika viazaná (čl. 7 Ústavy SR) a po vstupe Slovenskej republiky do Európskeho

spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne záväznými predpismi Európskeho
spoločenstva, Európskej únie.29. Vychádzajúc z uvedeného kasačný súd v kasačnom konaní pri prieskume zákonnosti napadnutého
rozsudku správneho súdu zameral svoju pozornosť zásadnej námietke sťažovateľa, ktorou namietal,
že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 440 ods.1, písm. g/

SSP, keď v preskúmavanej veci nesprávne a v rozpore s ustanovením § 49 ods.1 zákona o sociálnom
poistení v jeho prípade posudzoval a vyhodnotil (ne)splnenie zákonných podmienok priznaného nároku
na materské.

30.Zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisoch vymedzuje sociálne

poistenie, upravuje rozsah sociálneho poistenia, právne vzťahy pri vykonávaní sociálneho poistenia,
organizáciu sociálneho poistenia, financovanie sociálneho poistenia, dozor štátu nad vykonávaním
sociálneho poistenia, konanie vo veciach sociálneho poistenia a konanie vo veciach vymáhania
pohľadávok. ( § 1 ods.1 )

31.Vychádzajúc z predmetu súdneho prieskumu kasačný súd úvodom poukazuje na to, že jednou

so zákonom upravených foriem nemocenských dávok je aj materské (§ 48 až § 53 v spojení s §
2 písm. a/ a § 30 upravujúceho všeobecné podmienky nároku na nemocenské dávky zamestnanca,
prípadne § 31 upravujúceho všeobecné podmienky nároku na nemocenské dávky povinne nemocensky
poistenej samostatne zárobkovo činnej osoby a dobrovoľne nemocensky poistenej osoby). Materské
je teda nemocenskou dávkou, ktoré sa za splnenia zákonom stanovených podmienok poskytuje z

nemocenského poistenia, pričom sa jedná o opakujúcu sa peňažnú dávku, poskytovanú za dni a
nahrádzajúcu mzdu alebo plat počas materskej dovolenky, respektíve rodičovskej dovolenky v prípade
otca dieťaťa. Táto nemocenská dávka všeobecne plní účel hmotného zabezpečenia v dôsledku
materstva, respektíve u iného poistenca v dôsledku prevzatia dieťaťa do starostlivosti, a to v prípade
straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti z tohto dôvodu (§ 2 písm. a/ zákona č. 461/2003 Z.z.).

Účelom materského je preklenúť časové obdobie, kedy v dôsledku vzniku konkrétnej sociálnej udalosti
(pôrod a následná starostlivosť o dieťa) poistenci nemôžu pracovať vôbec alebo len obmedzene, čo
viedlo k strate alebo zníženiu príjmu zo zárobkovej činnosti.

32. Podľa § 49 ods. 1, 2 zákona č. 461/2003 Z.z., iný poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti a

ktorý sa o toto dieťa stará, má nárok na materské odo dňa prevzatia dieťaťa do starostlivosti v období 28
týždňov od vzniku nároku na materské. Osamelý iný poistenec, ktorý sa stará o dieťa prevzaté do svojej
starostlivosti, má nárok na materské v období 31 týždňov od vzniku nároku na materské a iný poistenec,
ktorý prevzal do starostlivosti dve alebo viac detí a aspoň o dve z nich sa stará, má nárok na materské
37 týždňov od vzniku nároku na materské. Iný poistenec má nárok na materské najdlhšie do dovŕšenia

troch rokov veku dieťaťa, ak v posledných dvoch rokoch pred prevzatím dieťaťa do starostlivosti bol
nemocensky poistený najmenej 270 dní.
Inýpoistenec,ktorýprevzaldieťadostarostlivosti,jeotecdieťaťapodohodesmatkoudieťaťa,najskôrpo
uplynutí šiestich týždňov odo dňa pôrodu, a matka nepoberá materské na to isté dieťa alebo rodičovský
príspevok;

33. Podľa § 51 ods. 1,2 zákona č. 461/2003 Z.z., ak dieťa prevzala do starostlivosti iná fyzická osoba
alebo právnická osoba z dôvodu, že sa poistenec podľa lekárskeho posudku nemôže alebo nesmie
starať o dieťa pre svoj nepriaznivý zdravotný stav, nárok na materské tomuto poistencovi zaniká dňom
prevzatia dieťaťa do tejto starostlivosti a opätovne vzniká odo dňa prevzatia dieťaťa zo starostlivosti inej

fyzickej osoby alebo právnickej osoby. Nárok na materské trvá do uplynutia celkového obdobia trvania
nároku na materské, najdlhšie do dovŕšenia troch rokov veku dieťaťa.
Ak sa poistenec prestal starať o dieťa z iného dôvodu, ako je jeho nepriaznivý zdravotný stav, nárok na
materské zaniká dňom skončenia jeho starostlivosti o dieťa a opätovne vzniká odo dňa pokračovania v
starostlivosti o toto dieťa. Obdobie, počas ktorého sa poistenec prestal starať o dieťa z iných dôvodov,

sa započítava do celkového obdobia trvania nároku na materské.

34.Z citovanej právnej úpravy vyplýva vôľa zákonodarcu upraviť osobitné podmienky na vznik nároku
na materské iného poistenca (predovšetkým otca), ktoré sú konkrétne upravené v § 49 ods. 1 zákona č.
461/2003 Z.z., v zmysle ktorého iný poistenec má nárok na materské, ak tento prevzal dieťa do osobnej

starostlivosti a o toto dieťa sa stará (v predmetnej veci žalobca mal prevziať dieťa do starostlivosti na
základe dohody s matkou), vek dieťaťa (materské sa vypláca najdlhšie do dovŕšenia troch rokov veku
dieťaťa), pred prevzatím dieťaťa do starostlivosti musel byť nemocensky poistený najmenej 270 dní,
uplynutie 6 týždňov odo dňa pôrodu. Vzhľadom na to, že k prevzatiu dieťaťa do starostlivosti došlo nazákladedohodysmatkou,musíbyťsplnenáiďalšiapodmienka,ato,žematkanesmiepoberaťmaterské
alebo rodičovský príspevok. Zákonodarca v právnej úprave ustanovenej v § 51 zákona o sociálnom
poistení súčasne upravuje podmienky zániku nároku na materské.

35. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril
administratívny spis žalovanej, v predmetnej veci splnenie podmienky priznania nároku na materské
žalobcovi sporné nebolo; sporným však zostalo splnenie osobitnej podmienky plynúcej z § 49 ods. 1
zákona č. 461/2003 Z.z., a to, či žalobca na základe dohody s matkou podľa § 49 ods. 2 písm. d/

uvedeného zákona aj reálne vykonával starostlivosť o maloleté dieťa. V tomto smere najvyšší správny
súd zastáva zhodný názor ako súd správny, že starostlivosť o dieťa musí byť založená na reálnom
základe, t.j. iný poistenec sa musí o dieťa osobne starať, pričom táto skutočnosť vyplýva jednak zo
samotnej dikcie § 49 ods. 1 veta prvá zákona č. 461/2003 Z.z., podľa ktorého iný poistenec na základe
dohody s matkou „prevezme“ dieťa do starostlivosti, a ktorý sa o toto dieťa stará, čo treba vykladať
tak, že iný poistenec čo do starostlivosti o dieťa zaujme miesto po matke (nahradí ju) a jednak z §

51 zákona č. 461/2003 Z.z., ktoré rieši prerušenie starostlivosti o dieťa a s ním spojený zánik nároku
na materské v prípade, ak sa poistenec podľa lekárskeho posudku nemôže alebo nesmie starať o
dieťa pre svoj nepriaznivý zdravotný stav, prípadne z iných dôvodov. Ak by postačovala iba formálna
starostlivosť o dieťa na základe dohody rodičov dieťaťa, respektíve starostlivosť zabezpečovaná inou
osobou, ustanovenie § 51 zákona č. 461/2003 Z.z. by stratilo svoje opodstatnenie. Pokiaľ v tomto smere

žalobca odkazoval na definíciu starostlivosti o dieťa plynúcu z § 3 ods. 3 a 4 zákona č. 571/2009 Z.z.
v znení účinnom od 01. januára 2011, v zmysle ktorého sa podmienka riadnej starostlivosti o dieťa
považuje za splnenú, ak oprávnená osoba „zabezpečuje“ riadnu starostlivosť o dieťa osobne, alebo inou
plnoletou fyzickou, alebo právnickou osobou, najvyšší správny súd konštatuje, že zákon č. 461/2003
Z.z. v ustanovení § 49 ods. 1 používa pojem „prevziať“ starostlivosť s dodatkom „a ktorý sa o toto dieťa

stará“aniepojem„zabezpečiť“starostlivosť,čojenutnérozlišovať,keďžepojem„zabezpečiť“jepojmom
obsahovo širším, a teda môže zahŕňať aj starostlivosť o dieťa aj prostredníctvom iných osôb než sú
samotní rodičia dieťaťa (porovnaj znenie § 3 ods. 1 písm. a/, 3 a 4 zákona č. 571/2009 Z.z. účinné do 31.
decembra 2010) Najvyšší správny súd rovnako ako správny súd upriamuje pozornosť na to, že materské
ako nemocenská dávka vyplácaná na základe nemocenského poistenia sa spravuje inými pravidlami

než rodičovský príspevok majúci charakter štátnej sociálnej dávky. Systém sociálneho zabezpečenia v
Slovenskej republike je totiž založený na troch pilieroch, ktorými sú poisťovací systém, systém štátnej
sociálnej podpory a systém sociálnej pomoci. Poisťovací systém je príspevkovým systémom viažucim sa
na výkon ekonomickej činnosti umožňujúcej fyzickej osobe byť poistencom, a teda aj plniť si povinnosti
súvisiace s odvodovými povinnosťami pre prípad vzniku sociálnej udalosti, v dôsledku ktorej dochádza k

strate výkonu zárobkovej činnosti. Účastník poistného vzťahu teda nárok na dávku za predpokladu, že si
platí poistné, prípadne za neho platí poistné štát (napríklad poistné na starobné poistenie, nemocenské
poistenie). V tomto systéme sa uplatňuje predovšetkým princíp zásluhovosti. Systém štátnej sociálnej
podpory (pod ktorý možno zaradiť aj rodičovský príspevok) je systém, v rámci ktorého, ak nastane
určitá a štátom uznaná sociálna situácia sa poskytnú štátne dávky. Na rozdiel od poisťovacieho systému

sa nevyžaduje plnenie odvodovej povinnosti, nárok na tento typ dávky nie je podmienený účasťou na
sociálno-poisťovacích právnych vzťahoch a ani príjmovými pomermi oprávnených osôb; platí zásada
rovnakého zabezpečenia pre všetkých. Len pre úplnosť, najvyšší správny súd poukazuje na to, že
tretí pilier tvorí systém sociálnej pomoci vychádzajúci predovšetkým z príjmových pomerov, ide o
tzv. testované dávky poskytované tým osobám, ktoré to vzhľadom na svoju sociálnu a ekonomickú

situáciu reálne potrebujú. Účel tohto systému spočíva v sociálnej pomoci a to tak, aby príjemcu tejto
pomoci a jeho spoločenské prostredie čo možno najviac podnecovali k aktívnemu riešeniu nepriaznivej
tak sociálnej ako aj materiálnej situácie. V tomto type systému sa uplatňuje princíp subsidiarity, čo
znamená, že sociálna pomoc sa poskytne iba tomu, kto si nevie pomôcť sám alebo nedostáva potrebnú
pomoc z inej strany. Zároveň dotvára systém náhradných zdrojov a je založená na preukázaní nielen

jej opodstatnenosti (potrebnosti), ale zároveň aj na preukázaní chýbajúcej schopnosti zabezpečiť sa
vlastným pričinením. Sociálna pomoc je financovaná zo štátneho rozpočtu pre osoby so zdravotným
postihnutím a osoby v hmotnej núdzi na základe životného minima, ktoré je upravené v zákone č.
601/2003 Z.z. o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

36. Skutkové okolnosti v danej veci potvrdzujú, že žalobca ( otec dieťaťa) žiadosťou podanou u
Sociálnej poisťovni pobočka Trnava žiadal o priznanie materského k dieťaťu B. J. nar. XX.X.XXXX,
z dôvodu, že na základe rodičovskej dohody odo dňa 29.8.2018 preberá dieťaťa do starostlivosti a
jeho zamestnávateľom mu bola od 29.8.2018 poskytnutá materská / rodičovská/ dovolenka. Matkauvedeného dieťaťa žiadosťou z 27.8.2018 požiadala o odňatie rodičovského príspevku od 28.8.2018,
nakoľko od uvedeného dátumu si otec dieťaťa uplatnil nárok na materské. Úrad práce sociálnych
vecí a rodiny Piešťany rozhodnutím z 25.9.2018 č. PN1/USVHL/SOC/2018/29493-3 žiadosti matky

vyhovel a odňal jej rodičovský príspevok od 1.9.2018. Sociálna poisťovňa pobočka Trnava rozhodnutím
z 5.12.2018 č. 200-031008-CA04/2018 žalobcovi priznala nárok na materské od 29.8.2018 a
rozhodnutím č. 200-003600-CA04/2019 zo dňa 6.2.2019 rozhodla tak, že žalobcovi podľa § 51 ods.
2 zákona o sociálnom poistení od 1.9.2018 zanikol nárok na materské. O odvolaní žalobcu proti
uvedenému rozhodnutiu rozhodla žalovaná rozhodnutím č. 38469-2/2019-BA zo dňa 24.4.2019, podľa §

218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. tak, že zamietla odvolanie žalobcu a potvrdila uvedené rozhodnutie
Sociálnej poisťovne, pobočky Trnava (č. 200-003600-CA04/2019 zo dňa 6.2.2019). Vychádzajúce
zo zistenia, že žalobca od 1.9.2018 začal vykonávať zárobkovú činnosť u zamestnávateľa M., a. Q.. v
nezmenenom časovom rozsahu a s porovnateľným príjmom ako pred uplatnením nároku na materské, a
prestal tak poskytovať dieťaťu starostlivosť prevzatú od matky dieťaťa, možno uzavrieť, že otec dieťaťa
ako iný poistenec, ktorý dieťa prevzal do starostlivosti, a o toto dieťa sa nestaral osobne, v danom

prípade sa uzavretá dohoda medzi ním ako iným poistencom a matkou podľa § 49 ods. 2 písm. d/ zákona
č. 461/2003 Z.z. javí za dohodu výslovne formálnu.

37.Vzhľadom k uvedenému kasačný súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že
žalovaná ako aj prvostupňový správny orgán v danej veci postupovali v súlade so zákonom, pre

rozhodnutie si zadovážili dostatok skutkových podkladov, na základe ktorých riadne zistili skutkový stav
a zistené skutočnosti správne právne posúdili tak, že žalobcovi zanikol nárok na uplatnenú nemocenskú
dávku - materské. Aj podľa názoru najvyššieho správneho súdu si žalobca po priznaní nároku na
materské nevytvoril z pohľadu pracovných podmienok taký časový priestor, aby mohol oprávnene tvrdiť,
že poskytuje riadnu, faktickú a osobnú starostlivosť o maloleté dieťa, a teda že by riadne vykonával

starostlivosť o maloleté dieťa, ktorá bola dovtedy poskytovaná zo strany matky dieťaťa. Z uvedených
dôvodov kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodnú kasačnú námietku, ktorou žalobca namietal nesprávne
právne posúdenie veci krajským súdom.

38. Najvyšší súd ako nedôvodnú vyhodnotil tiež námietku žalobcu týkajúcu sa nepreskúmateľnosti časti

odôvodnenia rozsudku krajského súdu. V danej súvislosti kasačný súd upriamuje pozornosť tiež na to,
že Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre (napríklad v náleze sp. zn. I. ÚS 37/95, II.
ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 107/07, I. ÚS 378/2019) zdôraznil, že orgán štátnej moci
by mal vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia, dbať aj na jeho celkovú
presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, ako aj závery, ku ktorým na základe týchto

premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom
rade aj spravodlivé a presvedčivé, odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť
zrozumiteľné a je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám
logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská.
Nedostatky odôvodnenia zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Uvedenou problematikou sa

užviackrátzaoberalajEurópskysúdpreľudsképráva(ďalejaj„ESĽP“)-napríkladvrozhodnutíKraskac.
Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30 konštatoval, že z práva na spravodlivé súdne
konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie
dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie. Rovnako ESĽP pripomína, že rozhodnutia
musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21.

januára 1999). Judikatúra ESĽP a ani Ústavného súdu Slovenskej republiky pritom nevyžaduje, aby
na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. V tomto
smere kasačný súd podrobil prieskumu rozsudok krajského súdu a dospel k záveru, že tento atribúty
preskúmateľnosti spĺňa. Z napadnutého rozsudku je zrejmý stručný priebeh administratívneho konania,

zhrnutie napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie pre danú vec zásadných skutočností, zhrnutie
argumentov žalobcu a vyjadrenia žalovanej a tiež posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych
argumentov. Krajský súd v predmetnej veci dostačujúcim spôsobom reflektoval na žalobcom vznesené
tvrdenia, na prerokúvaný prípad aplikoval relevantné hmotnoprávne a procesnoprávne ustanovenia
všeobecne záväzných právnych predpisov a svoje rozhodnutie, ktorým žalobu ako nedôvodnú zamietol,

presvedčivo a náležite odôvodnil.

39.Kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodnú tiež kasačnú námietku, ktorou žalobca namietal
diskriminačný rozmer postupu Sociálnej poisťovne, trvajúc na to, že je všeobecne známe, že Sociálnapoisťovňa bežne rozhoduje o poskytnutí rodičovského príspevku matkám, aj keď vykonávajú pracovnú
činnosť, a preto pokiaľ Sociálna poisťovňa vyžaduje zanechanie pracovnej činnosti na strane otcov, ide
o diskrimináciu na základe pohlavia, čo je v rozpore so zákazom diskriminácie v sociálnom zabezpečení

v oblasti prístupu a poskytovania sociálneho poistenia. Uvedenou námietkou sa v dostatočnom rozsahu
zaoberal a vysporiadal krajský súd, z ktorých dôvodov kasačný súd v ďalšom len odkazuje na
argumentáciu správneho súdu, s ktorou sa stotožňuje.

40.Vychádzajúc z právnych záverov uvedených vyššie najvyšší správny súd po vyhodnotení dôvodov,

vznesených v kasačnej sťažnosti žalobcu vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo
vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu, vyhodnotil námietky žalobcu, ktorými
v kasačnej sťažnosti namietal nezákonnosť rozhodnutia krajského súdu z dôvodov podľa § 440 ods.1,
písm. g/ S.s.p., za nedôvodné, ktoré nemohli spochybniť vecnú a právnu správnosť napadnutého
rozhodnutia krajského súdu. Z týchto dôvodov potom najvyšší súd kasačnú sťažnosť žalobcu podľa §
461 SSP ako nedôvodnú zamietol.

41. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že účastníkom konania
náhradu trov kasačného konania nepriznal. Žalobcovi ich náhradu nepriznal z dôvodu neúspechu v
tomto konaní (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP) a žalovanej ich nepriznal, lebo to
nemožno spravodlivo požadovať (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 veta prvá SSP).

42. Toto rozhodnutie prijal najvyšší súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.