Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. október 2021

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 4Sžk/24/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018201572
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Hatalová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2021:1018201572.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ako kasačný súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Hatalovej, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Mariána Fečíka a JUDr. Kataríny
Cangárovej, PhD. LL.M. v právnej veci žalobcu (sťažovateľa) X.. F.. D. Š., bytom ul. U. XXXX/XX,
XXX XX F., právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou Ivan Syrový, s.r.o., so sídlom Kadnárova
83, 831 06 Bratislava, IČO: 47 232 765, proti žalovanému Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, so
sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SPOU-
PO-PK-85/2018 zo dňa 9. októbra 2018, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti právoplatnému
rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/159/2018-69 zo dňa 11. júna 2020, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a .

Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh a výsledky administratívneho konania

1. Personálnym rozkazom prezidenta Policajného zboru č. 91 zo dňa 30.07.2018, bol žalobca podľa
§ 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej

informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z.z.“) prepustený zo služobného pomeru príslušníka
Policajného zboru.

2. Na odvolanie žalobcu žalovaný napadnutým rozhodnutím č. SPOU-PO-PK-85/2018 zo dňa
09.10.2018 napadnuté rozhodnutie potvrdil a odvolanie zamietol.

II.
Konanie na krajskom súde

3. Krajský súd napadnutým rozsudkom podľa § 190 Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“) žalobu
ako nedôvodnú zamietol.

4. Krajský súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná, pretože z ustanovenia §

192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. platného a účinného v čase jeho prepustenia zo služobného pomeru
vyplýva, že policajt môže byť prepustený zo služobného pomeru, ak dovŕšil vek 55 rokov a ak spĺňa
podmienky nároku na výsluhový dôchodok, alebo ak spĺňa podmienky nároku na starobný dôchodok
podľa osobitného predpisu t.j. ustanovenia § 143a písm. a) zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnomzabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 328/2002
Z.z.“), v zmysle ktorého, policajt, ktorého služobný pomer vznikol pred 1. májom 2013 a skončí po 30.
apríli 2013, má nárok na výsluhový dôchodok, ak jeho služobný pomer trval najmenej 15 rokov pred 1.

májom 2013 a podľa zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon č. 461/2003 Z.z.“).

5. V konaní nebolo sporné, že do 01.05.2013 služobný pomer žalobcu trval viac ako 15 rokov, a
že v čase jeho prepustenia zo služobného pomeru dovŕšil vek 55 rokov. Krajský súd sa stotožnil

s názorom žalovaného, že z § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. je zrejmé, že spôsob skončenia
služobného pomeru príslušníka PZ vo vzťahu k žalobcovi, nemožno považovať za odporujúci legislatíve
upravujúcej oblasť diskriminácie. Možnosť stanovenia minimálnych a maximálnych vekových hraníc v
rámci politiky zamestnanosti za podmienok stanovených v Antidiskriminačnom zákone vychádza zo
smernice Rady 2000/78/ES z 27.novembra 2000, ustanovujúcej všeobecný rámec na zabezpečenie
rovnakého zaobchádzania s osobami v rámci Európskej únie na pracovisku, ktorá pripúšťa odôvodnené

rozdiely v zaobchádzaní z dôvodu veku, ak v kontexte vnútroštátnych právnych predpisov sú objektívne
a primerane odôvodnené oprávneným cieľom, ak prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa sú primerané
a nevyhnutné. Z uvedenej smernice vyplýva, že rozdielne zaobchádzanie v súvislosti s vekom možno
za určitých okolností odôvodniť, a preto si vyžaduje osobitné predpisy, ktoré môžu byť v závislosti
od situácie v členských štátoch rôzne. Na účely pracovnoprávnych vzťahov príslušníkov ozbrojených

síl, ozbrojených bezpečnostných zborov, ozbrojených zborov, Národného bezpečnostného úradu,
Slovenskej informačnej služby a Hasičského a záchranného zboru boli prijaté všeobecne záväzné
právne predpisy, ktoré upravujú prijímanie do služobného pomeru a jeho skončenie v súlade s citovanou
legislatívou Európskej únie, čo potvrdzuje aj rozhodovacia prax Súdneho dvora Európskej únie, ktorý vo
viacerých prípadoch konštatoval, že zákonné zriadenie vyváženej vekovej štruktúry v záujme podpory

zamestnávania nových pracovníkov nie je v rozpore so smernicou Rady 2000/78/ES z 27. novembra
2000.

6. Správny súd ďalej uviedol, že zákonom povolená správna úvaha v zmysle § 27 ods. 2 S.s.p.,
predstavuje oprávnenie orgánu verejnej správy vydať rozhodnutie bez toho, aby zákon exaktne

špecifikoval podmienky, za ktorých tak môže urobiť. Predstavuje autonómnu mieru vytvárania úsudku.
Využitie diskrečnej právomoci použitím správnej úvahy predstavuje možnosť orgánu verejnej správy
vybrať pri rozhodovaní jedno z viacerých dovolených riešení, na ktorom potom spočíva preskúmavané
rozhodnutie. V takých prípadoch, v ktorých orgán verejnej správy môže alebo nemôže - je správny
súd oprávnený preskúmať len to, či došlo k výberu z niektorých dovolených možností, ale výber sám

zásadne prieskumu nepodlieha. Preskúmanie sa vykoná podľa kritérií, ktoré pre správne uváženie
uvádza zákon, a ktoré tvoria nevyhnutné východiská pre výsledok správneho uváženia premietnutý do
rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vychádza sa nielen z týchto kritérií, ale aj z účelu zákona, ktorý tvorí
významné interpretačné hľadisko. Podstatou § 27 ods. 2 S.s.p. je „ustanovenie medzí“ pri preskúmavaní
zákonnosti rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu vydaného alebo uskutočneného na základe

správnej úvahy. Za správnu úvahu je pritom potrebné pokladať „autonómne pásmo“, v rámci ktorého
sa orgán verejnej správy pohybuje v administratívnom konaní, resp. pri výkone verejnej správy. Inak
povedané, správna úvaha umožňuje orgánu verejnej správy, aby si v rámci určitého právneho priestoru
a podľa možností vybral tú cestu, ktorú považuje za najefektívnejšiu, pre úpravu príslušných právnych
vzťahovrozhodnutím,opatrenímaleboinýmzásahom.Správnaúvahajepritomtypickýmmanévrovacím

prostriedkomorgánuverejnejsprávyprirealizáciiexekutívnejmocivštáte.Jetotižvýlučnýmoprávnením
orgánov výkonnej moci, medzi ktoré patria aj orgány verejnej správy, aby v rámci normatívne určených
mantinelov pri svojej verejno-správnej pôsobnosti rozhodli alebo upravili určitú vec. Len výnimočne totiž
právny poriadok spája výkon verejnej správy s takým postupom, pri ktorom je určitý stav spojený s
jediným právnym riešením bez možnosti výberu. Zároveň si je nutné uvedomiť, že o správnu úvahu

nejde vtedy, ak pôjde o uplatnené právo fakultatívnej povahy, keď účastník administratívneho konania
ani pri splnení požadovaných podmienok nemá nárok na priznanie príslušného práva.

7. Vzhľadom na uvedené správny súd dodal, že pokiaľ zákonodarca zveruje do právomoci orgánu
verejnej správy rozhodovanie o určitých otázkach pri splnení zákonom stanovených podmienok (v

danom prípade prepustenie policajta zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z.),
t. j. možnosť správnej úvahy, na základe správneho uváženia, správnemu súdu neprislúcha, aby nad
rámec vlastných právomocí vlastnou úvahou nahrádzal toto oprávnenie orgánu verejnej správy, pretože
by tak vstupoval do právomoci iných orgánov štátnej moci.8. Správny súd má za to, že prvoinštančný správny orgán (prezident PZ) aplikoval voči žalobcovi
zákonné ustanovenie § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. v súlade so zákonom, ktoré mu dáva ako

oprávnenému orgánu pri splnení zákonom stanovených podmienok možnosť správnej úvahy, či prepustí
policajta zo služobného pomeru. Ide o prejav diskrečnej právomoci, kedy sa orgánu verejnej správy
necháva možnosť voľnej úvahy, či využije tieto dôvody, alebo nie a je teda iba na jeho výlučnom
rozhodnutí, či voči policajtovi, ktorý spĺňa všetky zákonné podmienky, rozhodne o jeho prepustení zo
služobného pomeru v štátnej službe. Na základe vyššie uvedeného, správny súd dospel k záveru, že

právne závery vyslovené v obidvoch rozhodnutiach, boli orgánmi verejnej správy riadne odôvodnené,
pričom nedošlo k odklonu od logických argumentov a relevantných právnych záverov, spolu so správnou
citáciou a výkladom právnych noriem obsiahnutých v ich odôvodneniach.

9. Námietky žalobcu týkajúce sa jeho diskriminácie s poukazom na zákon č. 365/2004 Z.z. o rovnakom
zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (antidiskriminačný zákon) (ďalej len „antidiskriminačný zákon“), a to, že bol prepustený zo
služobného pomeru príslušníka PZ z dôvodu dosiahnutia veku 55 rokov, pričom sa odvolával jednak na
zmenu právnej úpravy t.j. zvýšenie vekovej hranice na 62 rokov pri prepustení zo služobného pomeru
príslušníka PZ a jednak s poukazom na európsku judikatúru, krajský súd považoval za nedôvodné,
nemajúce vplyv na platnosť a celkovú správnosť a zákonnosť napadnutého rozhodnutia, pretože v čase

prepusteniažalobcuzoslužobnéhopomerubolisplnenévšetkyzákonnépodmienkynajehoprepustenie
zo služobného pomeru príslušníka PZ. Správny súd vo vzťahu k uvedenému zároveň poukázal na to,
že § 4 ods. 1 písm. b) antidiskriminačného zákona sa nevzťahuje na rozdielne zaobchádzanie z dôvodu
zdravotného postihnutia alebo veku, ktoré vyplýva z ustanovení osobitných predpisov upravujúcich
služobný pomer príslušníkov ozbrojených síl, ozbrojených bezpečnostných zborov, ozbrojených zborov,

Národného bezpečnostného úradu, Slovenskej informačnej služby a Hasičského a záchranného zboru.
Preto možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie založené na aplikácii § 192 ods. 2 zákona č.
73/1998 Z. z. týkajúce sa prepustenia žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ, nemôže byť vo
vzťahu k žalobcovi diskriminačné.

10. Taktiež námietku žalobcu, že prezident PZ gen. Mgr. Milan Lučanský bol voči jeho osobe zaujatý
pri prepustení zo služobného pomeru príslušníka PZ, k čomu popisuje ich nie práve priateľské
stretnutia pred jeho ustanovením za policajného pridelenca, ako aj po ňom, krajský súd vyhodnotil ako
nedôvodnú a v konaní nepreukázanú žiadnym dôkazom. Krajský súd konštatoval, že žalovaný sa s
touto námietkou žalobcu v rozhodnutí podrobne zaoberal a ktorý zdôraznil, že dôvodom prepustenia

žalobcu zo služobného pomeru bolo výlučne dovŕšenie zákonom stanoveného veku a súčasne existujúci
nárok na výsluhový dôchodok a nie údajná averzia prezidenta PZ voči jeho osobe a túto jeho námietku
považoval len za jeho subjektívny pocit vyplývajúci z nestotožnenia sa s rozhodnutím prezidenta PZ o
jeho prepustení zo služobného pomeru s tým, že bolo vo výlučnej diskrečnej právomoci prezidenta PZ na
návrh nadriadeného, využiť svoje oprávnenie a v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi

žalobcu prepustiť zo služobného pomeru.

11. K námietke žalobcu, že návrh na jeho prepustenie zo služobného pomeru príslušníka PZ
nespracovával jeho bezprostredný nadriadený, ale zástupkyňa riaditeľa UMPS PPZ, a preto je to v
rozpore s § 193 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. krajský súd uviedol, že ju považuje za nedôvodnú,

pretože z uvedeného ustanovenia vyplýva, že návrh na prepustenie policajta zo služobného pomeru
spracováva spravidla jeho bezprostredne nadriadený, čo znamená, že spracovanie tohto návrhu zákon
explicitne neukladá nadriadenému, ale dáva možnosť ho spracovať iným povereným osobám. Krajský
súd mal preukázané z administratívneho spisu, že v danom prípade návrh na prepustenie žalobcu
zo služobného pomeru príslušníka PZ podpísala zástupkyňa nadriadeného žalobcu - F.. A. A., ktorá

konala, ako vyplýva z označenia pred jej podpisom, v zastúpení nadriadeného žalobcu. Na základe
uvedeného krajský súd zastával názor, že uvedený postup nadriadeného žalobcu ako orgánu verejnej
správy nemožno považovať za nezákonný.

12. O trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 168 S.s.p. tak, že úspešnému žalovanému právo na

náhradutrovkonanianepriznal,pretožežalovanémužiadnedôvodnevynaloženétrovykonanianevznikli
a žalovaný si ich náhradu ani neuplatnil.

III.Konanie na kasačnom súde

13. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodu

uvedeného v ustanovení § 440 ods.1 písm. g) S.s.p a teda, že krajský súd rozhodol na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci. Sťažovateľ preto navrhol kasačnému súdu, aby zmenil
napadnutý rozsudok krajského súdu tak, že zruší napadnuté rozhodnutia správnych orgánov a vec vráti
prvoinštančnému správnemu orgánu na ďalšie konanie.

14. Sťažovateľ namietal, že v predmetnom prípade došlo k nezákonnému a neprimeranému
uplatňovaniu správnej úvahy. Išlo o jednoznačnú svojvôlu a učebnicový príklad zneužitia postavenia
nadriadeného voči podriadenému. Sťažovateľ tiež poukázal na novú právnu úpravu účinnú od
01.02.2019, ktorú by mal kasačný súd zobrať do úvahy. Podľa právnej úpravy účinnej od 01.02.2019 §
192 ods.2 zákona č. 73/1998 Z. z. ustanovuje, že policajt môže byť prepustený zo služobného pomeru,
ak spĺňa podmienky nároku na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu a dovŕšil vek 62 rokov,

alebo spĺňa podmienky nároku na starobný dôchodok podľa osobitného predpisu a to práve z dôvodu,
že vek 55 rokov bol ako vek nároku na dôchodok neprimerane nízky a mohol diskriminovať policajtov,
ktorí chceli naďalej vykonávať štátnu službu. V tejto súvislosti sťažovateľ žiada, aby kasačný súd bral
zreteľ na vyššie uvedenú zmenu právnej úpravy, ktorá svedčí o tom, že i zákonodarca si uvedomil, že
stanovenie veku 55 rokov bolo neprimerane nízke.

15. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že sa s argumentáciou sťažovateľa
nestotožňuje a plne súhlasí s výrokom napadnutého rozsudku, a preto navrhol kasačnému súdu, aby
kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.

IV.
Právny názor Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky

16. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky začal vykonávať svoju činnosť odo dňa 1. augusta
2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Výkon súdnictva prešiel z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej
republiky odo dňa 1. augusta 2021 vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc
Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky
v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov). Prejednávaná vec bola pôvodne predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky a bola

jej pridelená sp. zn. 4Sžk/24/2020. Od 1. augusta 2021 je na konanie v tejto veci príslušný Najvyšší
správny súd Slovenskej republiky. Vec bola náhodným výberom pridelená kasačnému senátu 1S
Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví
tohto rozhodnutia pod pôvodnou spisovou značkou.

17. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2
S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola
podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1 S.s.p., § 443 ods. 1 S.s.p.) a že ide o
rozsudok, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 S.s.p.), jednomyseľne (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Rozhodol bez

nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej
tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho správneho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa
27. októbra 2021 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).

18. Podľa § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. policajt môže byť prepustený zo služobného pomeru,

ak spĺňa podmienky nároku na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu a dovŕšil vek 55 rokov
alebo spĺňa podmienky nároku na starobný dôchodok podľa osobitného predpisu.

19. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku
krajskéhosúdupotom,akosaoboznámilsobsahomadministratívnehoasúdnehospisuasprihliadnutím

na ustanovenie § 461 S.s.p. dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických
argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem
obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie
výroku rozsudku. S týmito sa kasačný súd stotožňuje v celom rozsahu.20. Kasačný súd po preskúmaní veci uvádza, že predmetom tohto súdneho konania je preskúmanie
zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného o prepustení sťažovateľa zo služobného pomeru

príslušníka Policajného zboru podľa § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z.

21. Pokiaľ krajský súd dospel k záveru, že obe podmienky na prepustenie sťažovateľa zo služobného
pomeru uvedené v § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. u neho boli splnené, bolo potrebné s takýmto
názorom krajského súdu potrebné súhlasiť. Aplikácia § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. si obligatórne

vyžaduje kumulatívne splnenie oboch v ustanovení vyjadrených podmienok, a to, že policajt spĺňa
podmienky nároku na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu, a že policajt dovŕšil vek 55 rokov
alebo spĺňa podmienky nároku na starobný dôchodok podľa osobitného predpisu, ktoré v prípade
sťažovateľa splnené boli.

22. Podľa názoru kasačného súdu krajský súd správne poukázal na skutočnosť, že bolo

skutočne vecou správneho orgánu v rámci svojej správnej úvahy rozhodnúť o tom, či ponechá
sťažovateľa v služobnom pomere alebo ho prepustí zo služobného pomeru pri splnení zákonných
podmienok uvedených v § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. Dôvody uvedené v rozhodnutí,
teda kritérium veku a splnenie nároku na výsluhový dôchodok podľa názoru kasačného súdu
boli v medziach zákona a žiadnym spôsobom nevybočili zo zákonného rámca. Kasačný súd

považuje za potrebné pripomenúť, že pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom
povolenej správnej úvahy, správny súd preskúmava iba, či také rozhodnutie, opatrenie alebo
iný zásah nevybočili z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Správny súd neposudzuje účelnosť,
hospodárnosť a vhodnosť rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu orgánu verejnej správy (§ 27
ods. 2

a S.s.p.).

23. K námietke zneužitia postavenia nadriadeného voči podriadenému a averziu policajného prezidenta
k osobe sťažovateľa kasačný súd uvádza, že nie je dôvodná. Dôvodom prepustenia sťažovateľa
bolo splnenie podmienok uvedených v § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z.. Ide len o subjektívny

pocit sťažovateľa, ktorý nesúhlasí s rozhodnutím policajného prezidenta o prepustení sťažovateľa zo
služobného pomeru. Navyše v konaní nebolo preukázané žiadne zneužitie postavenia policajného
prezidenta voči sťažovateľovi.

24. Podľa názoru kasačného súdu preskúmavaným rozhodnutím žalovaný nevybočil z medzí vtedy

účinného zákona a postupom správneho orgánu teda nedošlo k porušeniu zákona a zákonom
chránených záujmov sťažovateľa.

25. Čo sa týka ďalších kasačných námietok kasačný súd dáva do pozornosti, že právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania,

jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu
síce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument ( Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 -

B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Kasačný sú po
preskúmanínapadnutéhorozhodnutiadospelkzáveru,žekrajskýsúdsaposudzovanouvecoudôsledne
zaoberal a vyvodil správne skutkové aj právne závery, ktoré aj náležite odôvodnil.

26. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že s opakovanými právnymi

námietkami sťažovateľa sa krajský súd v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu
spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde, a preto námietky uvedené v kasačnej
sťažnosti vyhodnotil najvyšší súd ako bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 S.s.p. ako nedôvodnú zamietol.27. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
tak, že sťažovateľovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 S.s.p. a

analogicky podľa § 167 ods. 1 S.s.p.) a rovnako aj žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal v súlade
s § 467 ods. 1 S.s.p. a analogicky podľa § 168 S.s.p.

28. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.