Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. október 2021

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 10Sžfk/1/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3019200070
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Hatalová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2021:3019200070.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ako kasačný súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Hatalovej, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Mariána Fečíka a JUDr. Kataríny
Cangárovej, PhD., LL.M. v právnej veci žalobkyne (sťažovateľky) AGAMA PLUS spol. s r. o., so sídlom
Dolný Val 70, 010 01 Žilina, IČO: 36 317 489, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej
republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. 102594735/2018 zo dňa 14. decembra 2018, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobkyne
proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13S/15/2019-78 zo dňa 2. októbra 2019,
takto

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a .

Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh a výsledky administratívneho konania

1. Daňový úrad Trenčín, pobočka Prievidza, ako prvostupňový správny orgán, rozhodnutím č.
101540344/2018 zo dňa 09.08.2018 podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový

poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový
poriadok“) vyrubil žalobkyni rozdiel dane v sume 4.737,96 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie september 2012.

2. Na odvolanie žalobkyne žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 102594735/2018 zo dňa 14.12.2018
prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu potvrdil.

II.
Konanie na krajskom súde

3. Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa § 190 Správny súdny poriadok (ďalej len S.s.p.) žalobu
ako nedôvodnú zamietol.

4. Po oboznámení sa s obsahom súdneho a administratívneho spisu krajský súd dospel k záveru, že

preskúmavané rozhodnutie žalovaného je vydané v súlade so zákonom, keď správne orgány v rozsahu
dostatočnom pre rozhodnutie zistili skutkový stav, ktorý následne aj správne právne posúdili.5. Krajský súd konštatoval, že správne orgány vychádzali pri svojom rozhodovaní z rozsiahleho
dokazovania, na základe ktorého potom vec správne posúdili tak, že žalobkyňa si uplatnila nárok
na odpočítanie dane v dotknutom zdaňovacom období v rozpore so zákonom, keď nepreukázala, že

zdaniteľné obchody boli vykonané dodávateľskými spoločnosťami MEDIA SERVIS, s.r.o., BOBO-EU
s.r.o. a PPZET, s.r.o. tak, ako je deklarované na sporných faktúrach. Je pritom zrejmé, že správne
orgány nespochybnili, že zdaniteľné plnenia boli uskutočnené, spochybnili však to, či boli uskutočnené
uvedenými dodávateľskými spoločnosťami MEDIA SERVIS, s.r.o., BOBO-EU s.r.o. v zmysle sporných
faktúr.

6. Správne orgány na základe vykonaného dokazovania zistili, že dodávateľská spoločnosť MEDIA
SERVIS, s.r.o. v rozhodnom období na adrese svojho sídla reálne nesídlila, nevykonávala žiadnu
ekonomickú činnosť, nemala žiadnych zamestnancov. Svedok F. Q., ktorý mal byť splnomocneným
zástupcom uvedenej spoločnosti, tvrdil, že pre spoločnosť MEDIA SERVIS s.r.o. pracovali Š. L. a D. Q.,
avšak Š. L. tieto skutočnosti nepotvrdil, naopak, uviedol, že spoločnosť MEDIA SERVIS, s.r.o. nepozná,

nepracoval pre ňu, nepozná pána Ž. ani D. Q.. Pokiaľ ide o spoločnosť BOBO-EU s.r.o., táto bola
nekontaktná, nepreberala zásielky, v rozhodnom období sa na adrese sídla nenachádzala. Svedok
Š. Q., konateľ spoločnosti, podal nedôveryhodné a protichodné vyjadrenia ohľadom straty účtovných
dokladov spoločnosti BOBO-EU s.r.o., keď v roku 2014 tvrdil, že tieto mali byť znehodnotené pri havárii
motorového vozidla v Albánsku a v roku 2016 tvrdil, že doklady mu ukradli z domu, pričom tieto rozpory

nakoniec vysvetlil tak, že zvyšok čo mu zostal, mal byť ukradnutý z domu. K tomuto tvrdeniu však
nepredložil žiadne doklady o krádeži. Rovnako sa rozporuplne vyjadroval ohľadne toho, že účtovníctvo
mala viesť V. L., avšak neskôr už uviedol, že účtovníctvo viedol sám. Napriek skutočnosti, že podľa
tvrdenia Š. Q. mala spoločnosť zamestnávať jedného zamestnanca a dohodárov, hlásenie zo závislej
činnosti za rok 2012 nebolo podané. Dodávateľská spoločnosť PPZET, s.r.o. nepreberala poštové

zásielky správcu dane. Dvakrát zmenila svoje sídlo, pričom podľa zistení správcu dane nesídlila reálne
ani v Prievidzi a ani v Žiline. Taktiež nemala prevádzku ani kancelárske priestory. Svedkyňa S. U., ktorá
od roku 2012 robila externú účtovníčku, sa nevedela vyjadriť k obchodným transakciám spoločnosti,
nevedela uviesť kto riadil spoločnosť. Podľa jej vyjadrenia spoločnosť nemala žiadnych zamestnancov
ani pracovníkov na živnosť. Konateľku L. L.Ú., ktorá jej mala udeliť plnú moc, nepoznala. Správcovi

dane sa počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania ani opakovane nepodarilo predvolať konateľku
spoločnosti L. L., ani splnomocneného zástupcu L. Ž.. Pokiaľ ide o vyjadrenia ďalšieho splnomocneného
zástupcu spoločnosti PPZET, s.r.o. T. R. tak tento obchody formálne potvrdil, nepredložil však žiaden
doklad preukazujúci jeho tvrdenia.

7. Splnomocnený zástupca žalobkyne Ing. Mgr. L. R. vôbec nevysvetlil, na základe akých kritérií si
vybral na dodanie uvedených služieb alebo tovarov menovaných dodávateľov, keď sám uviedol, že
spoločnosť MEDIA SERVIS, s.r.o., BOBO-EU s.r.o. a PPZET, s.r.o. si nejako nepreveroval, nezisťoval či
uvedené spoločnosti majú personálne a materiálno-technické zabezpečenie. Tým, že žalobkyňa vstúpila
doobchodnýchvzťahovsospoločnosťami,ktorésipodľasvojhovlastnéhovyjadrenianepreverovala,ani

to nerobí, ani sa nezaujímala o ich materiálnotechnické ani personálne vybavenie, aby sa presvedčila, či
sú schopné požadované dodania realizovať, neprejavila náležitú mieru opatrnosti, čím na seba prebrala
riziko, že nebude vedieť splniť svoju dôkaznú povinnosť.

8. V danom prípade žalobkyňa neposkytla žiaden relevantný dôkaz a ani správcovi dane sa aj napriek

vykonanému dokazovaniu nepodarilo zaobstarať také dôkazy, ktoré by preukázali, že tovar alebo
služby boli dodané práve od dodávateľov MEDIA SERVIS, s.r.o., BOBO-EU s.r.o. a PPZET, s.r.o.
tak, ako to žalobkyňa deklarovala predloženými spornými faktúrami. Svedkovia síce dodanie tovarov
a služieb potvrdili, ale tieto tvrdenia neboli podložené vierohodnými dokladmi, nepostačujú preto na
odstránenie pochybností správcu dane. Taktiež predloženie stavebnej dokumentácie k stavbám (MEDIA

SERVIS, s.r.o.) nepreukazuje, že zdaniteľné obchody boli realizované tak, ako to bolo deklarované
na sporných faktúrach. Preto pri absencii akéhokoľvek relevantného dôkazu o skutočnom poskytnutí
fakturovaných tovarov, resp. služieb vyššie uvedenými spoločnosťami nemožno považovať sporné
faktúry za presvedčivý dôkazný prostriedok, že spoločnosti MEDIA SERVIS, s.r.o., BOBO-EU s.r.o. a
PPZET, s.r.o. dodali tovar alebo služby v zmysle sporných faktúr.

9. Krajský súd uviedol, že je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a na jeho úvahe, aké
dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť
zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutímnaskutočnostiadôkazyvyplývajúcezozistení,ktoréužmásprávcadanevpriebehukonaniakdispozícii.
V prejednávanom prípade si daňové orgány zabezpečili dostatočné množstvo dôkazov získaných v
rámci daňovej kontroly dane z príjmov právnickej osoby za rok 2012 vykonanej u žalobkyne, ako aj v

rámci vlastného šetrenia na zistenie stavu veci, ktorý im umožnil o veci rozhodnúť. V rámci aplikovania
správnej úvahy riadne vyhodnotili, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti
a prihliadli na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Pokiaľ ide o priraďovanie číselnej váhy
dôkazom tak, ako to prezentovala žalobkyňa v podanej žalobe, správny súd sa stotožnil s názorom
žalovaného, že vyhodnotenie dôkazov formou číselne vyjadrenej bodovej váhy zákon nevyžaduje a

nedá sa ani žiadnou metodikou jasne stanoviť, že určitý dôkazný prostriedok má vždy vyššiu váhu ako
iný. Pri akomkoľvek dokazovaní je vždy potrebné vyhodnocovať dôkaznú situáciu s ohľadom na danú
konkrétnu vec a to jednak jednotlivé dôkazy jednotlivo ako aj v ich vzájomných súvislostiach. Nie je
možné realizovať vyhodnocovanie dokazovania púhou tabuľkou.

10. Žalobkyňa ďalej v podanej žalobe namietala, že zákonná úprava (§ 68 Daňového poriadku)

neumožňuje, aby sa vo vyrubovacom konaní vykonalo obstarávanie dôkazov, a preto uvedené dôkazy
sú nezákonné. Krajský súd k tejto námietke uviedol, že vo vyrubovacom konaní správca dane v zásade
hodnotískutočnostizhrnutévprotokoleodaňovejkontroleanámietkydaňovéhosubjektuprotiprotokolu,
ktoré sú právne významné pre určenie dane. Ustanovenie § 68 ods. 3 veta tretia Daňového poriadku
však výslovne uvádza, že správca dane na základe písomného vyjadrenia daňového subjektu a ním

predložených dôkazov vykoná dokazovanie alebo miestne zisťovanie. V prejednávanom prípade z
obsahu spisového materiálu vyplýva, že správca dane vo vyrubovacom konaní doplnil dokazovanie
výsluchom svedkov, a to na základe vyjadrenia žalobkyne k protokolu z daňovej kontroly. Žalobkyňa bola
s výsledkami takto vykonaného dokazovania riadne oboznámená, mala možnosť sa k nemu vyjadriť. Z
uvedených dôvodov námietka žalobkyne nie je dôvodná.

11. Pokiaľ ide o námietky žalobkyne týkajúce sa toho, kto a v akom rozsahu znáša v daňovom konaní
dôkazné bremeno, krajský súd poukázal na skutočnosť, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2
písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z.z.“) sú
stanovené kumulatívne a objektívne, t.j. nárok na odpočet DPH sa viaže na ich bezpodmienečné

splnenie. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady
dokladu a za dobromyseľnosti daňového subjektu (žalobkyne). Naopak, zákonodarca požaduje pre
ľahkú zneužiteľnosť, aby daňový subjekt, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu
podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z
dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné plnenie bolo reálne uskutočnené, a to

práve osobou uvedenou na faktúre. Samotné faktúry od dodávateľov MEDIA SERVIS, s.r.o., BOBO-EU
s.r.o. PPZET, s.r.o. a sú len formálnou podmienkou uplatnenia si nároku na odpočítanie DPH na vstupe,
nie však postačujúcou, pokiaľ nie sú odrazom reálneho plnenia. Rovnako tak zaúčtovanie predmetných
faktúr ešte nezakladá podmienku možnosti uplatnenia práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty
zdaniteľnej dodávky tovarov a služieb. Ak daňové a účtovné doklady (faktúry, zmluvy, doklady o úhrade

a pod.) neodrážajú materiálne plnenie a boli vystavené bez skutkovej podstaty, nemôže byť žalobcovi na
základe takýchto podkladov a zhodného tvrdenia účastníkov fakturovaného obchodu priznané právo na
odpočet DPH. Preto bolo základnou povinnosťou žalobkyne ako daňového subjektu preukázať, že na
uplatnenie práva na odpočítanie dane má právny nárok. Následne správca dane je oprávnený a zároveň
i povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti

pre správne určenie dane alebo nároku na uplatnený odpočet DPH. Ak správca dane vykonaným
preverovaním preukázateľne spochybní deklarovaný zdaniteľný obchod, bolo na daňovom subjekte,
aby túto pochybnosť odstránil (vyvrátil), inak nie je možné priznať nárok na odpočítanie dane. V tejto
súvislosti správny súd poukázal na rozsiahlu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky týkajúcu
sa rozsahu dokazovania v daňovom konaní, otázky dôkazného bremena a jeho prípadného rozloženia

medzi správcu dane a daňový subjekt.

12. Krajský súd zastáva názor, že pochybnosti správcu dane a žalovaného v danej veci sú založené
na skutočnostiach, ktoré vyplynuli z dokazovania vykonaného správcom dane za účelom preverenia
tvrdení žalobkyne. Správca dane správne zameral a rozšíril dokazovanie aj na skutočnosti, ktoré

presahujú rámec právnej sféry vplyvu žalobkyne, t.j. aj na právne vzťahy dodávateľov deklarovaných
na sporných faktúrach, majúc na vedomí, že žalobkyňu nemožno v tomto smere zaťažiť dôkazným
bremenom, nakoľko dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne. Z obsahu napadnutého
rozhodnutia žalovaného, ako ani z prvostupňového rozhodnutia nevyplýva, že by orgány daňovejsprávy od žalobkyne požadovali doklady, ktoré by mala ona zabezpečiť od ktoréhokoľvek daňového
subjektu v kontrolovanom obchodnom reťazci. Samotná skutočnosť, že tieto doklady boli v rámci
dožiadaní preverované ako i iné súvisiace daňové doklady preukazujúce realizáciu zdaniteľných

plnení medzi obchodnými partnermi neznamená, že bolo povinnosťou žalobkyne v daňovom konaní
vo veci preverenia jej nároku na nadmerný odpočet takéto daňové doklady týkajúce sa iných
subjektov predkladať. Správca dane mal právo preveriť existenciu zdaniteľných obchodov, ako aj
doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti. Nemal však povinnosť žalobkyni oznamovať,
akým spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola

vyhodnotením výsledkov rozsiahleho dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení,
že sa obchody tak, ako boli faktúrami deklarované, skutočne realizovali.

13. Pokiaľ ide o dôkazné bremeno žalobkyne, bolo povinnosťou žalobkyne v prípade takýchto
kvalifikovaných pochybností správcu dane predložiť dôkazy, ktoré by preukazovali jej tvrdenia. Ak takéto
dôkazy predložiť alebo označiť nevie, alebo neexistujú, dostáva sa žalobkyňa do stavu dôkaznej núdze.

Dôkaznébremenodaňovéhosubjektujemožnévnímaťajakojehozodpovednosťzavýsledokdaňového
konania s tým, že môžu obstáť len tie daňové doklady, ktoré odrážajú skutočný stav veci. Pokiaľ voči
skutkovémustavutakétodôkazyneobstoja,jenadaňovomsubjekte,abypredložilinédôkazyapokiaľich
nemá alebo nie je v jeho silách ich obstarať, alebo také dôkazy nemôžu objektívne existovať, znamená
to neunesenie dôkazného bremena so všetkými jeho následkami. Žalobkyňa v predmetnej právnej veci

nepredložila dôkazy o riadnom priebehu zdaniteľných obchodov tak, ako bolo deklarované na sporných
faktúrach. Rovnako nepreukázala, že učinila všetko, čo od nej bolo možné rozumne požadovať, aby si
riadne preverila svojich obchodných partnerov .

14. Možno preto zhrnúť, že v súdenom prípade dôkazné bremeno bolo na žalobkyni, ktorá si nárok

na odpočet DPH zo sporných faktúr uplatnila, a preto bolo jej povinnosťou preukázať, že nárok si
uplatňuje v súlade so zákonnými podmienkami a v súlade so skutočnosťou. Správca dane následne
verifikoval skutočnosti a doklady predložené žalobkyňou, od ktorej bolo možné spravodlivo požadovať
preukazovanie len tých skutočností, ktoré mohla reálne ovplyvniť, lebo boli v jej právnej sfére vplyvu,
a na ktoré sa viaže jej dôkazné bremeno. S poukazom na uvedené skutočnosti súd vyhodnotil

námietky žalobkyne za nedôvodné. Bol to práve správca dane, ktorý v súlade s § 46 ods. 5 a 24
ods. 2 Daňového poriadku vlastným aktívnym preverovaním a dokazovaním zistil skutočnosti, z
ktorých vyvstali kvalifikované pochybnosti ohľadne uskutočnenia zdaniteľných obchodov fakturovanými
dodávateľmi, čím sa dôkazné bremeno presunulo na žalobkyňu, ktorá ich nevyvrátila.

15. Pokiaľ ide o judikatúru Súdneho dvora EÚ tak krajský súd poukázal na to, že z nej bez pochybností
vyplýva, že členské štáty sú povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné závierky
a ostatné relevantné dokumenty (medzi inými pozri rozsudky SD EU zo 17. júla 2008 vo veci Komisia
vs. Taliansko, C-132/06, Zb. s. I-5457, bod 37; z 29. júla 2010 Profaktor Kulesza, Frankowski, Jóźwiak,
Orłowski, C-188/09, Zb. s.I-7639, bod 21; z 21. júna 2012 Mahagében, C-C-80/11, C 142/11, body

63, 64). Každá zdaniteľná osoba je povinná viesť dostatočne podrobné účtovníctvo s cieľom umožniť
uplatnenie DPH a jej kontrolu daňovým orgánom. Nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt
prijal všetky opatrenia, ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré sa
uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky z 27. septembra 2007, Teleos
a i., C-409/04 Zb. s.I-7797, body 65 a 68; Netto Supermarkt, bod 24, ako aj z 21. decembra 2011,

Vlaamse Oliemaatschappij,C-499/10, bod 25). Určenie opatrení, ktoré možno v danom prípade dôvodne
požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia
neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností
uvedeného prípadu vo veci samej. V tejto súvislosti sa vyjadril aj žalovaný v napadnutom rozhodnutí,
keď konštatoval, že judikatúra SD EÚ priamo predpokladá, že daňový subjekt vykoná všetky opatrenia,

aby zamedzil svojej účasti na podvodnom konaní iných subjektov, vrátanie preverenia obchodných
partnerov. Správny súd je toho názoru, že rozsudky Súdneho dvora umožňujú platcom, ktorí sa
bez vlastnej viny stanú súčasťou podvodného daňového reťazca, aby neboli nútení niesť následky
protiprávneho konania iných subjektov v prípadoch, kedy svoje daňové povinnosti sami riadne plnili.
Pokiaľ by obchodníci konajúci v nevedomosti o tom, že sa stali súčasťou podvodného reťazca, nemali

nárok na odpočet DPH, niesli by náklady podvodu. Na druhej strane však akýkoľvek i nedbalostný podiel
pre obchodníkov zakladá negatívne účinky. Pre podnikateľov závery súdneho dvora neznamenajú iba
bezbrehú ochranu nároku na odpočet dane, ale znamenajú mimo iného aj povinnosť venovať zvýšenú
pozornosť interným kontrolným mechanizmom, tak aby v prípade odhalenia podvodného konanianevznikli pochybnosti, či o podvode vedeli, resp. či so zreteľom ku všetkým okolnostiam vedieť mohli.
Je totiž vecou podnikateľského subjektu, aby v záujme minimalizácie podnikateľského rizika prispôsobil
svoju obchodnú činnosť konkrétnym podmienkam a pri dojednávaní obchodných kontraktov sa v rámci

možností snažil dbať na bezproblémovosť svojich obchodných partnerov. V predmetnej právnej veci
však bolo zistené, že žalobca nevenoval žiadnu pozornosť prevereniu svojich obchodných partnerov, a
to ani v rozsahu, ktorý je pri bežnej podnikateľskej činnosti bežný.

16. Vo svetle výsledkov vykonaného dokazovania, kedy správca dane aplikoval zásadu voľného

hodnotenia dôkazov s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne
určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, možno konštatovať, že záver, ktorý správca dane
zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia
a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z.z.
Vzhľadom na skutočnosť spochybnenia reálnosti deklarovaných zdaniteľných plnení sa javí dôkazné
bremeno zaťažujúce žalobkyňu, spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných formálne

vyhotovených daňových dokladov, ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sama žalobkyňa preukázala,
že vynaložila a prijala všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej
zodpovednosti za dosahovanie účelu jej hospodárskej činnosti.
17. O nároku na náhradu trov konania rozhodol krajský súd podľa § 168 S.s.p. tak, že žalovanému, ktorý
mal v konaní plný úspech, súd náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovanému žiadne dôvodne

vynaložené trovy nevznikli a žalovaný si náhradu trov konania ani neuplatnil.

III.
Konanie na kasačnom súde

18. Proti právoplatnému rozsudku krajského súdu podala žalobkyňa (zamestnanec žalobkyne s
vysokoškolským právnickým vzdelaním druhého stupňa podľa § 449 ods. 2 písm. a) S.s.p.) kasačnú
sťažnosť v zákonom stanovenej lehote. Kasačnú sťažnosť podala z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm.
f), g) a h) S.s.p.

19.Poukázalanato,ženakoľkovcelomkontrolovanomobdobídaňovéhosubjektuvroku2012(obdobie
ktorého sa týka aj táto kasačná sťažnosť) zastupoval spoločnosť Agama Plus s.r.o., mala za to, že je
účastníkom konania. Osobne pripravoval objednávky a zmluvy, prijímal faktúry od dodávateľov za tovar
a služby a dohliadal na ich realizáciu. Manželka L.. U. R. ako konateľka spoločnosti Agama Plus s.r.o.
mala aj má na starosti personalistiku a aktivity, ktoré súvisia so športovou činnosťou a tvoria časť príjmov

tejto spoločnosti.

20. Sťažovateľka poukázala na porušenie zásady zákonnosti žalovaným a dáva do pozornosti právny
názor Ústavného súdu SR, že ani záujem štátu na realizácii príjmovej stránky štátneho rozpočtu nemôže
byť a nie je nadradený dodržiavaniu práv, ktoré zákony priznávajú daňovým subjektom (I.ÚS 241/0744,

bod 14). Zdôraznila, že hmotný podklad obchodu existuje, teda nie je predmetom sporu, správca dane
nespochybnil, že tovar a služby boli daňovému subjektu dodané, ale nebolo preukázané, že boli dodané
tak, ako to daňový subjekt predloženými faktúrami deklaroval. Daňový úrad teda tvrdí, že plnenie na
faktúrach nedodali osoby na faktúre, pričom tento záver opiera o rôzne zistenia v prostredí dodávateľov.
Predmetom sporu je teda právna otázka (prípadná prejudiciálna otázka pre Súdny dvor EÚ - nie je

možné aby rôzne nedostatky v prostredí dodávateľov mohli byť dôvodom na neuznanie odpočtu DPH
u žalobkyne v pozícii kupujúcej). Sťažovateľka dôvodí, že na túto právnu otázku dáva Súdny dvor EÚ
ustálený právny názor, tak ako je uvedené ďalej v jeho judikatúre, sťažovateľka sa vychádzajúc zo
zásady právnej istoty a legitímnej dôvery domáha toho, aby bol obdobne posúdený jej prípad.

21. Zákon č. 222/2004 Z.z. je harmonizovaný s eurosmernicou 2006/112/ES, pričom výklad spoločných
pravidiel pre odpočet DPH obsahuje judikatúra Súdneho dvora EÚ, táto judikatúra je záväzná pre
slovenské súdne orgány aj daňové orgány. Žalobkyňa namietala, že krajský súd sa nedržal právnych
názorov SDEÚ vo veci odpočtu DPH, hoci sa ich žalobkyňa domáhala, naopak konfrontácii s
požadovanou relevantnou judikatúrou sa vyhýba. Podľa judikatúry SDEÚ najrôznejšie nedostatky v

prostredí dodávateľa (napr. nepodanie daňového priznania) sú pre posúdenie zodpovednosti daňového
subjektu irelevantné. V zásade nie je možné spravodlivo požadovať, aby daňové subjekty sledovali a
kontrolovali výrobné a obstarávacie procesy tovarov u iných subjektov (rozsudky SDEÚ v spojenýchveciach C-354/03 Optigen; C-80/11 Mahageben; C18/13 Maks Pen, tiež rozsudky NS SR 8Sžf/9/2013;
6Sžf/l0/2012, 4Sžf/16/2010).

22. Podľa judikatúry SDEÚ dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne. Ak daňový subjekt
disponuje existenciou materiálneho plnenia a faktúrou, potom vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. V
posudzovanej konkrétnej veci žalobca disponuje existenciou materiálneho plnenia aj faktúrou. Žalobca
upozorňuje, že na neho nemožno prenášať dôkazné bremeno z prostredia dodávateľa, lebo ide o
skutočnosti mimo jeho pôsobnosti (rozsudok C-354/03 Optigen; tiež rozsudok NS SR 3Sžf/1/2011).

23. Sťažovateľka sa nestotožnila s právnym posúdením veci krajským súdom najmä z dôvodu, že
výsledkom správneho konania nie je zrušenie alebo potvrdenie obchodu, ktorý sa reálne uskutočnil.
Krajský súd nesprávne odkazuje na správne konanie a neberie do úvahy žalobu a žalobné body a ani
citovanú judikatúru. Krajský súd naopak svoj záver o nedodaní plnenia na faktúre opiera o nezrovnalosti
zistené v prostredí dodávateľa napríklad MEDIA SERVIS s.r.o. Krajský súd rozhodoval v rozpore s

faktami a elementárnou logikou.

24. Dôkazné bremeno, ktoré znáša daňový subjekt je vymedzené § 24 Daňového poriadku, ktoré však
nie je možné vykladať extenzívne na ťarchu daňového subjektu a zaťažiť ho preukazovaním skutočností,
ktoré svojou činnosťou nezabezpečoval (rozsudok NS SR 6Sžf/10/2012; rozsudok SDEÚ C-354/03

Optigen). Judikatúra SDEÚ ako súčasť dvojitej podmienky pre neuznanie odpočtu dane požaduje
aj preukázanie daňového podvodu na predošlom stupni obchodu. Trestný čin daňového podvodu je
definovaný v ustanoveniach § 277a zákona č. 300/2005 Z.z. Podľa § 22 ods. 2 Daňového poriadku si
správca dane nemôže ako o predbežnej otázke urobiť úsudok o tom, či a kým bol spáchaný trestný čin.
Splnenie podmienky preukázania daňového podvodu nie je v spise vôbec takto testované, napokon to

ani nepatrí do kompetencie daňových orgánov. K preukázaniu daňového podvodu nedošlo a aj tak mala
za to, že platí prezumpcia neviny.

25. Aj napriek tomu, že si krajský súd osvojil právne názory SDEÚ vo veci odpočtu DPH tak, že
nedostatky v prostredí dodávateľa nie sú dôvodom na zmarenie odpočtu (rozsudok KS TN 13S/1/2018,

rozsudok SDEÚ C-277/14 Stehcemp). V prípade Stehcemp dodávateľ vykazoval rôzne nedostatky
(bol nekontaktný, schátralá budova vylučovala podnikanie, nepodal daňové priznanie, nemal potrebný
predmet podnikania), pričom SDEÚ to nepovažoval za dôvod na odopretie nároku na odpočet;
sťažovateľka vychádzajúc z princípu právnej istoty a legitímnej dôvery predpokladala, že krajský súd
rozhodne aj tento prípad rovnako. Avšak týmto sa krajský súd vôbec nezaoberal.

26. Sťažovateľka žiadala kasačný súd, aby postupom podľa § 100 ods. 1 písm. c) S.s.p. konanie
uznesením prerušil a podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred SDEÚ položením relevantnej
predbežnej otázky. Sťažovateľka však usudzuje, že na súdenú otázku SDEÚ už dlhodobo podáva
ustálený právny názor v merite veci tak, ako je prezentovaný v tejto sťažnosti. Opätovne zdôraznil, že

dokazovanie vo veci nároku na odpočet DPH je modifikované právom EÚ, preto ak sa jej sťažovateľka
v tejto žalobe domáha, nemožno relevantnú judikatúru SDEÚ obíst'.

27. Podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 14/07 k znakom právneho štátu a medzi
jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp právnej istoty , napr. PL. ÚS 36/951, ktorého

neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je tiež
požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala
rovnakáodpoveď.TakýtozáverpotvrdilcitáciupredmetnéhorozhodnutiaÚstavnéhosúduSRajNajvyšší
súd SR, a to v uznesení z 30. septembra 2015 pod sp. zn. 7 Cdo 155/2014.

28. Sťažovateľka má za to, že vydaný rozsudok krajského súdu je porušením ústavnoprávne
a medzinárodnoprávne garantovaných základných princípov (zásad) materiálneho právneho štátu,
najmä princípu materiálnej spravodlivosti a materiálnej ochrany zákonnosti vrátane princípov
riadneho a spravodlivého procesu, princípu právnej istoty, a princípu predvídateľnosti práva vrátane
predvídateľnosti rozhodnutí orgánov verejnej moci, ako aj princípu ochrany legitímnych očakávaní,

legitímnej dôvery a tiež princípu, že právo nemôže vzniknúť (vzísť) z bezprávia a nespravodlivosti. Z
uvedených dôvodov navrhla, aby kasačný súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a súčasne,
aby zrušil aj napadnuté rozhodnutia správnych orgánov bez vrátenia na ďalšie konanie.29. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že námietky sťažovateľky sú obsahovo zhodné
s jej žalobnými námietkami. V danej veci žalovaný nezistil pochybenie správcu dane v postupe a ani iné
porušeniazákona.Žalovanýzobsahuspisuakoajzpredloženýchlistinnýchdôkazovdospelkzáveru,že

všetky námietky žalobkyne uvedené v danej žalobe ako aj v kasačnej sťažnosti nemožno akceptovať a
tieto sú neopodstatnené. Správca dane pri určení rozdielu dane postupoval v súlade s platnými právnymi
predpismi, a preto navrhol kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť.

IV.

Právny názor Najvyššieho súdu

30. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky začal vykonávať svoju činnosť odo dňa 1. augusta
2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).
Výkon súdnictva prešiel z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej
republiky odo dňa 1. augusta 2021 vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc

Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky
v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov). Prejednávaná vec bola pôvodne predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky a bola
jej pridelená sp. zn. 10Sžfk/1/2020. Od 1. augusta 2021 je na konanie v tejto veci príslušný Najvyšší
správny súd Slovenskej republiky. Vec bola náhodným výberom pridelená kasačnému senátu 1S

Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví
tohto rozhodnutia pod pôvodnou spisovou značkou.

31. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2
S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola

podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1 S.s.p., § 443 ods. 1 S.s.p.) a že ide o
rozsudok, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 S.s.p.), jednomyseľne (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Rozhodol bez
nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej
tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho správneho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa

27. októbra 2021 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).

32. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

33. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s
daňovýmsubjektomainýmiosobamiaposkytujeimpoučenieoichprocesnýchprávachapovinnostiach,
ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom
správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky,
ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

34. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.
35. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v

daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
36. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti

nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.
37. Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných
voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať
skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

38. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno
zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a ktoré nie sú získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedeckévýpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
39. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom

dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode
alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento
deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní
stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby.
Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.

40. Podľa § 49 ods.1 v nadväznosti na § 19 ods.1 zákona o DPH, právo na odpočítanie dane z tovarov
a služby vzniká platiteľovi v deň, keď vznikla daňová povinnosť, pričom daňová povinnosť vzniká dňom
dodania. To znamená, že právo na odpočítanie dane si môže daňový subjekt uplatniť v tom prípade, ak
preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho
podnikania ako platiteľ.
41. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť,

daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa ods.3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

42. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok

krajského súdu, ktorým zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľka domáhala zrušenia rozhodnutí
správnych orgánov, ktorými bol sťažovateľke určený rozdiel dane v sume 4.737,96 € na dani z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2012, a preto primárne v medziach kasačnej sťažnosti
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj
konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie

žalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a konania týmto rozhodnutiam
predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľky sú spôsobilé spochybniť
vecnúsprávnosťnapadnutéhorozsudkukrajskéhosúdu.Poprevereníriadnostipodmienokvykonávania
súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu
účastníkov) sa kasačný súd stotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich

osvojil správny súd zo zistení uvedených žalovanými správnymi orgánmi ako aj sťažovateľkou, ktoré sú
obsiahnuté v administratívnom spise.

43. Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť
pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi

(§ 3 ods. 1 Daňového poriadku). V zmysle zásady súčinnosti (§ 3 ods. 2 Daňového poriadku) správca
dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a
daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 3 ods.
3 Daňového poriadku), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní

vyšlo najavo. Ďalšou dôležitou zásadou daňového konania je zásada rovnosti (§ 3 ods. 7 Daňového
poriadku), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti a
ktorá vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky).

44. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými
hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Daňový poriadok preto zakotvuje
oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti
stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok
obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich

pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

45. Neoddeliteľnou súčasťou fungovania mechanizmu dane z pridanej hodnoty je právo daňového
subjektu na odpočítanie DPH. Uvedené právo predstavuje jednu zo zásad fungovania systému DPH,
ktorá vyplýva zo Smernice 2006/112/ES zo dňa 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej

hodnoty, ktorá bola transponovaná aj do nášho zákona o DPH. Túto zásadu, resp. právo nemožno
chápať ako absolútne právo platiteľa na odpočet DPH. Preukazovanie práva na odpočet DPH vyplýva
jednak z hmotnoprávnych podmienok stanovených zákonom č. 222/2004 Z.z., ale taktiež je prepojené
aj na procesnoprávne podmienky zakotvené v daňovom poriadku. Zákon č. 222/2004 Z.z. vychádzaz predpokladu, že zdaniteľný obchod reálne prebehol. Povinnosť preukázania reálneho uskutočnenia
dodávky tovaru alebo služieb vyplýva z daňového poriadku ako procesného predpisu upravujúceho
daňové konanie. Pre možnosť uplatnenia si odpočtu dane z pridanej hodnoty zo zdaniteľných plnení

nie je podstatné len ich reálne uskutočnenie a daňový doklad od dodávateľa, resp. dodávateľov, ale aj
skutočnosť aby k uskutočneniu dodávky tovaru a služieb aj skutočne došlo od dodávateľov, ktorí sú ako
dodávatelia uvedení na daňových dokladoch (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
8Sžf/2/2013 ).

46. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 17. februára
2015 aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a
účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale
táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní
vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám

logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej
pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie
dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v
daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, keďže daňové konanie
nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe,

aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť
zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím
naskutočnostiadôkazyvyplývajúcezozistení,ktoréužmásprávcadanevpriebehukonaniakdispozícii.

47. Podstatu kasačných námietok sťažovateľky tvoria zhodné tvrdenia uvedené v žalobe. Sťažovateľka

zdôrazňuje, že disponuje existenciou materiálneho plnenia aj faktúrou, a preto na ňu nemožno prenášať
dôkazné bremeno z prostredia dodávateľov, lebo ide o skutočnosti mimo jej pôsobnosti.
48. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn.
2Sžf/4/2009 z 23. júna 2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III.
ÚS 78/2011-17 z 23. februára 2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na

daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona
č. 222/2004 Z. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu -
žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok
nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý
si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za

zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu
skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné
bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty
uznaný ako oprávnený“.

49. Kasačný súd poukazuje na § 24 ods. 1 Daňového poriadku a opätovne pripomína, že dôkazné
bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte,
pritom nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej
únie o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty je boj proti podvodom daňovým únikom a prípadom
zneužívania (pozri najmä rozsudky z 29. apríla 2004, GMNT Leusden a Holin groep, C 487/01 a C-7/02,

Z.b. s-I-5337 bod 76 ako aj 21. februára 2006 Halifax a iné, C-255/02, Z.b. s-I.1609, bod 71). V
tomto smere dôkazná povinnosť v daňovom konaní spočívala jednoznačne na daňovom subjekte -
sťažovateľke, ktorej daňové orgány poskytli dostatok priestoru, aby svoje tvrdenia a dôvodnosť odpočtu
DPH dostatočným a vierohodným spôsobom preukázala.

50. Záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá
zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami
zákona č. 222/2004 Z.z. Sťažovateľka nepreukázala splnenie podmienok pre odpočítanie dane z tých
dôvodov, ako to podrobne uviedol správny súd vo svojom odôvodnení rozsudku v odsekoch 22 až 25. V
prejednávanom prípade daňové orgány si zabezpečili dostatočné množstvo dôkazov získaných v rámci

daňovej kontroly, jednak aj dane z príjmov právnickej osoby za rok 2012, ako aj v rámci vlastného
šetrenia na zistenie skutočného stavu veci. Aj kasačný súd zastal názor , že pochybnosti správcu dane
a žalovaného v danej veci sú založené na skutočnostiach, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania
správcom dane za účelom preverenia tvrdení sťažovateľky.51. Pokiaľ ide o kasačné námietky sťažovateľky v predmetnej veci, vo vzťahu k námietke nesprávneho
právneho posúdenia sťažovateľka uviedla, že sa nestotožňuje s názorom krajského súdu, ale konkrétne

neuvádza v čom toto nesprávne právne posúdenie spočíva. Je potrebné zo strany kasačného súdu
poukázať na to, že krajský súd sa veľmi podrobne venoval aj judikatúre kasačného súdu a SDEÚ
na ktorú v odôvodnení svojho rozsudku poukazuje a veľmi podrobne a ucelene rozvádza, pričom
kasačný súd konštatuje, že ani žalovaný respektíve ani krajský súd neuvádzajú, že by v predmetnom
prípade došlo k preukázaniu daňového podvodu, keď v prejednávanom prípade nebolo preukázané,

že by sa zdaniteľné plnenia uskutočnili tak, ako to vyplýva zo sporných faktúr, nakoľko sťažovateľka
nepreukázala obchodovanie s tovarom a službami deklarovanými dodávateľmi na sporných faktúrach.
Kasačný súd poukazuje tiež na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/1/2016, ktorý upozorňuje, že
štatutárny orgán spoločnosti musí mať nielen dostatočné informácie o obsahu zdaniteľných obchodov
so svojimi obchodnými partnermi, ale aj zvažovať možné riziká z tohto obchodovania, pričom poukazuje
na limity obozretnosti podnikateľa. V tomto smere zdôrazňuje povinnosť obozretného prístupu k vzniku

zdaniteľných súkromno - právnych vzťahov, najmä povinnosť zaobstarať a zohnať všetky dostupné
informácie týkajúce sa zdaniteľného obchodu. Takisto cez rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
5Sžf/97/2009 upozorňuje na základnú zásadu obchodného práva a to poctivého obchodného styku,
ale aj skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti
je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu

činnosti, ktorými podnikateľ naplnil jednotlivé definičné znaky pojmu podnikania ( § 2 ods. 1 Obchodného
zákonníka), ale aj o subjektoch v spolupráci s ktorými tak činí. Rovnako s poukazom na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžfk/57/2017 v ktorom najvyšší súd s poukazom na rozsudky SDEÚ
č. C-80/11 a C-145/11 uvádza, že Súdny dvor predpokladá obozretnosť daňového subjektu, jeho
povinnosť zistiť si informácie o druhom subjekte, ubezpečiť sa o zákonnom konaní obchodného

partnera. V prípade, ak daňový subjekt vo svojich obchodných prípadoch neprejaví náležitú mieru
opatrnosti, preberá na seba riziko, že bude v dôkaznej núdzi. Podľa názoru súdu preto ani nedochádza
k obchádzaniu judikatúry Súdneho dvora Európskej únie tak, ako to tvrdí sťažovateľka v kasačnej
sťažnosti.

52. Námietka odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu je rovnako nedôvodná, pretože
sťažovateľka síce všeobecne poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a SDEÚ, ale konkrétne
nepoukazuje v čom tento odklon spočíva, na druhej strane krajský súd veľmi podrobne poukazuje
na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR ako aj rozhodnutia SDEÚ, z ktorých pri svojom rozhodovaní
vychádzal. K námietke odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, a to vo vzťahu k

rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011 a Európskeho súdneho dvora C-354/03 kasačný
súd uvádza, že aj táto je nedôvodná. Uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR bolo prekonané inými
neskoršími rozhodnutiami najvyššieho súdu uvedenými napríklad aj v tomto rozsudku.

53. K námietke porušenia práva na spravodlivý proces v kontexte s § 440 ods. 1 písm. f) S.s.p. kasačný

súd uvádza, že aj táto námietka nie je dôvodná. Rozsudok krajského súdu je presvedčivo odôvodnený,
reaguje na všetky žalobné námietky sťažovateľky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a
hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a

právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý
súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka
konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa
riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania.

54. S poukazom na všetky uvedené právne závery nebol dôvod na prerušenie konania a podanie návrhu
na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie s poukazom na § 100 ods. 1
písm. c) S.s.p., keďže vzhľadom na uvedené nevznikla potreba riešenia rozporu vnútroštátneho práva
s právom Európskej únie.

55. Kasačný súd súčasne odkazuje na rozsudky tunajšieho súdu v obdobnej veci tých istých účastníkov
konania, týkajúce sa iných zdaňovacích období vedených pod sp.zn. 8Sžfk/67/2019 zo dňa 08.07.2020,
sp. zn. 8Sžfk/63/2020 zo dňa 26.05.2021 a sp. zn. 8Sžfk/79/2020 zo dňa 26.05.2021.56. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že s opakovanými právnymi
námietkami sťažovateľky sa krajský súd v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu

spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde, a preto námietky uvedené v kasačnej
sťažnosti vyhodnotil najvyšší správny súd ako bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú
správnosť rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 S. s. p. ako nedôvodnú
zamietol.

57. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
tak, že sťažovateľke, ktorá v tomto konaní nemala úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 S. s. p.
a analogicky podľa § 167 ods. 1 S. s. p.) a rovnako aj žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal v
súlade s § 467 ods. 1 S. s. p. a analogicky podľa § 168 S. s. p.

58. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.