Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa nedeľa 26. september 2021

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 8Sžk/22/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3020200012
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viola Takáčová
ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2021:3020200012.1

Uznesenie

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: H. H., narodený XX. H. XXXX,
bytom v J. Č.. XXX, t.č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody, so sídlom v L. L., R. Č.. XX, proti
žalovanému: Centrum právnej pomoci, so sídlom v Nitre, Štúrova č. 22, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného z 23. decembra 2019, Č. sp.: KaNR/27084/2019 (KaNR 10552/2016), ČRZ:
186553/2019, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 10. marca

2020, č.k. 13S/2/2020-49, t a k t o

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

I.

1. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) napadnutým uznesením z 10. marca 2020,

č.k. 13S/2/2020-49 nepriznal žalobcovi oslobodenie od platenia súdnych poplatkov pre nesplnenie
podmienok plynúcich z § 166 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“).
Krajský súd pri rozhodovaní prihliadol v prvom rade na povahu uplatňovaného nároku a tiež príjmové
možnosti žalobcu a jeho oprávnené výdavky. Mal preukázané, že žalobca je vo výkone trestu odňatia
slobody pracovne zaradený s tým, že z tejto pracovnej činnosti dosahuje príjmy približne 70,- eur.
Rovnako súd zohľadnil aj tú skutočnosť, že žalobcovi Slovenská republika v rokoch 2015 a 2016 na

základedvochrozsudkovEurópskehosúdupreľudsképrávavyplatilasumuvovýške11.500,-eurtitulom
nemajetkovejujmyavroku2019nazákladerozsudkuEurópskehosúdupreľudsképrávasumuvovýške
990,- eur. Uvedené sumy žalobca v predloženom Tlačive pre dokladovanie pomerov účastníka konania
ani v žiadosti týkajúcej sa oslobodenia od súdnych poplatkov neuviedol. Krajský súd rovnako prihliadol
aj na samotnú výšku súdneho poplatku (70,- eur), ktorý mal žalobca za podanú správnu žalobu zaplatiť.

II.

2. Žalobca podal proti uvedenému uzneseniu krajského súdu kasačnú sťažnosť, vyjadrujúc pritom
nesúhlas s vydaným uznesením. Predovšetkým namietal, že krajský súd opomenul pri rozhodovaní o
predmetnej žiadosti o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov prihliadnuť na oprávnené výdavky
žalobcu, z výpisu z účtu je zrejmé, že nedisponuje prostriedkami na úhradu súdnych poplatkov, súd

vykonaldokazovaniekpredošlýmsporomžalobcupredEurópskymsúdompreľudsképrávaaneumožnil
mu sa k zisteniam, ku ktorým dospel, sa vyjadriť. Pokiaľ by žalobca túto možnosť mal, upozornil by na
to, že nikdy nebol príjemcom žiadnej zo špecifikovaných súm (tieto boli vyplatené spravidla právnym
zástupcom a boli nimi kryté záväzky žalobcu ešte z trestných konaní, či iné záväzky a ako dôkaz
by žalobca navrhol vyžiadať od Kancelárie zástupcu Slovenskej republiky pred Európskym súdom
pre ľudské práva presné oznámenie o tom, na aké účty boli tieto sumy poukázané a na predloženie

súvisiacich listín). Krajský súd neskúmal reálnosť žalobcovej schopnosti uhradiť súdny poplatok, v
rozpore s obsahom žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov a predloženým výpisom z účtu lenformalisticky poukázal na jeho príjem cca 70,- eur, hoci spolu s inými prostriedkami tento príjem pokrýva
jeho výdavky, a hoci to explicitne neuviedol, na základe predpokladu príjmu žalobcu z minulosti odvodil
hypotézu, že zrejme má schopnosť súdny poplatok uhradiť. Nebolo nijak spochybnené, že majetková

situácia žalobcu mu objektívne neumožňuje uhradiť súdny poplatok. Dodal, že objektívne posúdenie
finančnej situácie nemôže byť založené iba na hypotetickej možnosti zaplatiť súdny poplatok, ale musí
vychádzať zo skutočností v konaní preukázaných.

3. Navrhol, aby Najvyšší (správny) súd Slovenskej republiky zrušil uznesenie krajského súdu a vec mu

vrátil na ďalšie konanie.

III.

4. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 11

písm. h/ SSP) preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu postupom bez nariadenia pojednávania
podľa § 455 SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a je potrebné
ju zamietnuť.

5. Podľa § 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v

znení zákona č. 423/2020 Z.z., najvyšší správny súd začne činnosť 1. augusta 2021.

6. Podľa § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z., o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení zákona č. 423/2020 Z.z., výkon súdnictva prechádza od 1. augusta 2021 z najvyššieho súdu na
najvyšší správny súd vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho

správneho súdu.

7. Z vyššie citovaného odseku 2 vyplýva, že zákonodarca upravil prechod výkonu súdnictva z
najvyššieho súdu na najvyšší správny súd, a teda najvyšší správny súd prebral z najvyššieho súdu
všetky „živé“ veci v agende správneho súdnictva, ktoré následne aj dokončí.

8. Z obsahu súdneho spisu najvyšší správny súd zistil, že žalobca sa na základe správnej
žaloby domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 23. decembra 2019, Č. sp.:
KaNR/27084/2019 (KaNR 10552/2016), ČRZ: 186553/2019 o odňatí nároku na poskytovanie právnej
pomoci. V podanej správnej žalobe žalobca súčasne požiadal o oslobodenie od platenia súdnych

poplatkov. Nadväzne na uvedenú žiadosť krajský súd listom z 28. januára 2020 vyzval žalobcu na
preukázanie pomerov odôvodňujúcich priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Za týmto účelom
žalobcovi zaslal Tlačivo pre dokladovanie pomerov účastníka konania, ktorý navrhuje, aby mu bolo
priznané oslobodenie od súdnych poplatkov (FYZICKÁ OSOBA). Vyplnené tlačivo zaslal žalobca
krajskému súdu dňa 04. februára 2020, pričom vyplynuli z neho nasledujúce skutočnosti:

- žalobca sa nachádza vo výkone trestu odňatia slobody, je zaradený do pracovného procesu (robotník
- obuvník) s mesačným dosahovaným príjmom cca 70,- eur,
- položky v časti bytových pomerov, majetku (nehnuteľnosti a hnuteľné veci, vklady a úspory), dlhov
(bankové úvery, pôžičky a úvery od iných osôb ako od banky, zameškané výživné) a výdavkov žalobca
nevyplnil,

- z ďalších položiek (rodinné pomery) žiadne ďalšie relevantné skutočnosti nevyplynuli.
Následne krajský súd predmetnú žiadosť žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú a uznesením z 10. marca
2020, č.k. 13S/2/2020-49 žalobcovi oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal.

9. Podľa § 166 ods. 1 SSP, správny súd na návrh prizná oslobodenie od súdneho poplatku, ak to

odôvodňujú pomery účastníka konania.

10. Podľa § 166 ods. 2 SSP, priznané oslobodenie od súdneho poplatku správny súd kedykoľvek počas
konania odníme, a to i so spätnou účinnosťou, ak sa do právoplatného skončenia konania preukáže, že
pomery účastníka neodôvodňujú alebo neodôvodňovali oslobodenie od súdneho poplatku.

11. Z vyššie citovaného § 166 ods. 1 SSP vyplýva, že na to, aby súd mohol účastníkovi konania
priznať oslobodenie od súdnych poplatkov, musia byť kumulatívne splnené dve zákonné podmienky,
a to podanie návrhu na oslobodenie od súdneho poplatku a existencia pomerov účastníka konaniaodôvodňujúcich oslobodenie od súdneho poplatku. Aj v prípade, ak sa pomery účastníka javia ako
objektívne odôvodňujúce oslobodenie od súdneho poplatku je nutné vyriešiť otázku, či nemajetnosť
účastníka je skutočná a nie len zdanlivá. Vzhľadom na skutočnosť, že konanie o oslobodenie od súdnych

poplatkov je výlučne konaním návrhovým, účastník (žiadateľ) je povinný v zmysle už vyššie citovaného
zákonného § 166 ods. 1 SSP o oslobodenie od súdneho poplatku požiadať, a zároveň je to práve
on, ktorý o svojich pomeroch má súd informovať (povinnosť tvrdenia) a predložiť dostatočné doklady,
respektíve označiť dôkazy, že jeho pomery oslobodenie od súdnych poplatkov opodstatňujú (dôkazná
povinnosť); súd iba posúdi, či doklady (dôkazy) sú úplné (z hľadiska objasnenia pomerov žiadateľa),

či v tomto smere nevyvolávajú pochybnosť a pod. V tomto smere žiadateľ má teda nielen povinnosť
tvrdenia, ale i dôkaznú povinnosť predložiť dostatočné doklady, respektíve označiť dôkazy, že jeho
pomery oslobodenie od súdneho poplatku opodstatňujú. Na strane druhej, ak účastník predloží dôkazy,
ktoré nepostačujú na vytvorenie si objektívneho pohľadu na pomery účastníka konania, môže súd
vychádzať aj z iných ako samotným účastníkom predložených dôkazov.

12. V predmetnej veci krajský súd odhliadnuc od skutočností, ktoré žalobca uviedol v príslušnom tlačive
pre dokladovanie pomerov účastníka konania, ktorý navrhuje, aby mu bolo priznané oslobodenie od
súdnych poplatkov (dosahované príjmy z pracovnej činnosti v sume cca 70,- eur), zo svojej úradnej
činnosti zistil, že Slovenská republika žalobcovi v rokoch 2015 a 2016 na základe dvoch rozsudkov
Európskeho súdu pre ľudské práva vyplatila sumu vo výške 11.500,- eur (5.000,- eur a 6.500,- eur)

titulom nemajetkovej ujmy a v roku 2019 na základe rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva sumu
vo výške 990,- eur. Krajský súd tiež pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti žalobcu prihliadol aj na výšku
súdneho poplatku (70,- eur).

13. Najvyšší správny súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že u žalobcu podmienky na oslobodenie

od platenia súdnych poplatkov splnené neboli. V tomto smere sa teda čo do samotného výroku
napadnutého uznesenia stotožňuje s krajským súdom. Zároveň však považuje za potrebné zdôrazniť, že
pre posúdenie opodstatnenosti žiadosti o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov je relevantný stav
ku dňu podania tejto žiadosti. Z obsahu súdneho spisu, ako aj samotného odôvodnenia krajského súdu
je zrejmé, že krajský súd pri rozhodovaní zohľadňoval aj žalobcom nadobudnuté finančné prostriedky

získané na základe rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva v rokoch 2015, 2016 a 2019. Krajský
súd mal podľa názoru najvyššieho správneho súdu ešte pred vydaním uznesenia žalobcu s týmito
zisteniami konfrontovať, a teda mal mu vytvoriť možnosť vyjadriť sa k nim. Túto skutočnosť namietal
žalobca aj v podanej kasačnej sťažnosti, keď tvrdil, že nikdy nebol príjemcom žiadnej zo špecifikovaných
súm, nakoľko tieto boli vyplatené spravidla právnym zástupcom a boli nimi kryté záväzky žalobcu ešte

z trestných konaní, či iné záväzky a ako dôkaz by žalobca navrhol vyžiadať od Kancelárie zástupcu
Slovenskej republiky pred Európskym súdom pre ľudské práva presné oznámenie o tom, na aké účty
boli tieto sumy poukázané a na predloženie súvisiacich listín. V tejto súvislosti však najvyšší správny
súd uvádza, že žalobca tieto tvrdenia ani v podanej kasačnej sťažnosti žiadnym relevantným dôkazom
nepodložil. Pokiaľ teda žalobca uvádzal, že tieto sumy boli vyplatené spravidla právnym zástupcom,

z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. apríla 2015 je zrejmé, že súd priznal žalobcovi
sumu 5.000,- eur ako náhradu nemajetkovej ujmy a 1.500,- eur z titulu nákladov a výdavkov. Rovnako
v rozsudku zo 16. júla 2015 Európsky súd pre ľudské práva priznal žalobcovi sumu 6.500,- eur ako
náhradu nemajetkovej ujmy a 1.500,- eur z titulu nákladov a výdavkov. Pokiaľ žalobca ďalej tvrdil, že
vyššie uvedenými sumami boli tiež kryté záväzky žalobcu ešte z trestných konaní, či iné záväzky, mal

žalobca tieto trestné konania, či iné záväzky označiť. V tomto smere preto najvyšší správny súd aj
s ohľadom na skutočnosti uvádzané v bode 11 dospel k záveru, že žalobca z hľadiska dôkazného
neposkytol dostatočný základ na to, aby bolo možné zo strany súdov jeho žiadosti o oslobodenie od
súdnych poplatkov vyhovieť.

14. Najvyšší správny súd tiež zdôrazňuje, že právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V
záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, respektíve
podmienkam (článok 46 ods. 4 v spojení s článkom 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky), akými sú
napríklad spôsobilosť byť účastníkom konania, povinnosť právneho zastúpenia v niektorých prípadoch,
zákonomustanovenénáležitostinávrhunazačatiekonania,zákonnélehotyataktiežzaplateniesúdneho

poplatku podľa ustanovení príslušného zákona. Uloženie poplatkovej povinnosti v civilných sporových
veciach (ale aj v správnom súdnom konaní; pozn. súdu) nemožno samo osebe považovať za rozporné
s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ani s právom na prístup k súdu chráneným v článku 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (napríklad rozsudky Európskeho súdupre ľudské práva vo veciach Tolstoy-Miloslavsky proti Spojenému kráľovstvu, 1995, prípadne Kreuz proti
Poľsku, 2001). Rovnako najvyšší správny súd uvádza, že samotné nepriznanie oslobodenia od súdneho
poplatku ešte nesignalizuje porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu (uznesenia

Ústavného súdu Slovenskej republiky z 03. júna 2004, sp. zn. II. ÚS 142/04, z 01. augusta 2012, sp. zn.
III. ÚS 344/2012, z 11. júna 2015, sp. zn. II. ÚS 361/2015).

15. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, najvyšší správny súd námietky žalobcu uvedené v
kasačnej sťažnosti vyhodnotil ako nedôvodné, keď tieto neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť

napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Z týchto dôvodov potom najvyšší správny súd kasačnú
sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.

16. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá
SSP v spojení s § 147 ods. 2 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok n i e j e prípustný.