Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. september 2021

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 2Sžfk/48/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017201368
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Hatalová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2021:1017201368.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Hatalovej, PhD. a členov senátu JUDr. Mariána Fečíka a JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD.
LL.M., v právnej veci žalobcu Evonik Degussa GmbH, so sídlom Rellinghauser Strasse 1-11, 451 28
Essen, Nemecko, IČ DPH: SK4020183519, právne zastúpený: BBH advokátska kancelária, s.r.o., so
sídlomSuchéMýto1,81103Bratislava,IČO:36713066,,protižalovanému(sťažovateľovi)Finančnému
riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101215715/2017 zo dňa 5. júna 2017, v konaní o kasačnej
sťažnosti žalovaného proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/191/2017-100

zo dňa 27. júna 2019, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a .

Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov kasačného konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh a výsledky administratívneho konania

1.Daňový úrad Bratislava, ako prvoinštančný správny orgán, rozhodnutím č. 100385382/2017 zo dňa

02.03.2017, podľa § 63 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) žiadosti
žalobcu o vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania za zdaňovacie obdobie september 2014 v súlade
s § 63 ods. 3 písm. c) Daňového poriadku nevyhovel a úrok z omeškania nepriznal.

2. Na odvolanie žalobcu žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 101215715/2017 zo dňa 05.06.2017
prvoinštančné rozhodnutie daňového úradu potvrdil.

II.
Konanie na krajskom súde

3. Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa § 191 ods. 1 písm. c) Správneho súdneho poriadku
(ďalej len S.s.p.) zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného a aj rozhodnutie prvoinštančného správneho
orgánu.

4. Krajský súd po preskúmaní žalobou napadnutých rozhodnutí v intenciách námietok vznesených
žalobcom dospel k záveru o potrebe zrušenia žalobou napadnutých rozhodnutí, pretože žalovaný ako
aj správca dane vec nesprávne právne posúdili, čo malo za následok vydanie nezákonných rozhodnutí.5. V preskúmavanej veci žalobca žiadal priznať úrok zo sumy zadržaného nadmerného odpočtu DPH
vo výške 10% ročne s poukazom na § 79 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty

(ďalej len „zákon č. 222/2004 Z.z.“) a jeho výkladu v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ, s ktorým
názorom žalovaný nesúhlasil.

6. K veci krajský súd uvádza, že smernica Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej
hodnoty (ďalej len „Smernica o DPH“) je prameňom práva únie, ktorá je pre členský štát záväzná a má v

zmysle článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky prednosť aj pred vnútroštátnym právnym poriadkom.
Potom všetky vnútroštátne orgány aplikujúce právo (aj daňové orgány) sú povinné posudzujúci právny
vzťah vykladať eurokonformne, t. j. v súlade s právom únie. Pokiaľ ustanovenie vnútroštátneho predpisu
nemožno vyložiť eurokonformne, je orgán aplikujúci právo, povinný takéto ustanovenie nepoužiť.

7. Krajský súd poukázal na opakovane vyslovený právny názor SDEÚ, podľa ktorého za určitých

okolností prednosť pred vnútroštátnou normou majú všetky úniové normy bez ohľadu na ich právnu silu
(porovnaj napríklad Costa P Enel, 6/64 z 15.07.1964, Zb. s 1141), všeobecné zásady úniového práva
(napr. Wachauf 5/88, 13.07.1989 Zb. s 2609 bod 17), nariadenia (napr. Polity, 437114.12 971 Zb. s
1039 bod 9), smernice (Becker 8/81, 19.01.1982 Zb. s 53), rozhodnutia (Salumificio di Cornuda, 130/78,
8.3971 Zb. s 867) a medzinárodné zmluvy uzatvorené úniou (Kupfenberg, 104/81, 26.10.1982 Zb. s

3641).

8. V zmysle uvedeného možno konštatovať, že úniové právo (akákoľvek jeho právna norma) má vždy
prednosť (vyššiu právnu silu) pred všetkými vnútroštátnymi normami bez ohľadu na ich územnú alebo
časovú pôsobnosť, t. j. bez ohľadu na to, či boli prijaté vnútroštátnym zákonodarcom alebo jednotkami

územnej samosprávy alebo, či sa jedná o normy skoršie alebo neskoršie.

9. Na rozdiel od žalovaného, ktorý popieral záväznosť rozhodnutí ESD v preskúmavanej veci, bol
krajský súd toho názoru, že sudcovská tvorba práva sa v súčasnom kontinentálnom systéme práva
javí ako nezastaviteľný a stále sa prehlbujúci proces. So vstupom Slovenskej republiky do Európskej

únie došlo k významným zmenám aj v oblasti aplikácie práva. Do slovenského právneho poriadku bolo
prevzaté množstvo právnych noriem a s nimi nevyhnutne nastúpili aj zvýšené nároky na všetky orgány
aplikujúce právo. Judikatúra Európskeho súdneho dvora (ESD) je rozhodovacou praxou Súdneho dvora
EÚ, ktorú vytvárajú rozhodnutia tohto súdu v jednotlivých preskúmavaných záležitostiach. Súdny dvor je
jedným z orgánov EÚ, na ktorý členské štáty tejto nadnárodnej organizácie preniesli určité rozhodovacie

právomoci,atakrozhodujesporymedzivládamičlenskýchštátovaeurópskymiinštitúciamiaprejednáva
aj žaloby jednotlivcov či organizácií proti inštitúciám EÚ. Zároveň dohliada, aby členské štáty dodržiavali
európske právo a preskúmava aj súlad právnych aktov vydávaných inštitúciami EÚ so zakladajúcimi
zmluvami, ktoré tvoria akoby ústavu Európskej únie. Judikatúra súdneho dvora má pritom najmä
zabezpečovať jednotný výklad práva EÚ a tak aj jeho rovnaké uplatňovanie v jednotlivých členských

štátoch. Práve v prípadoch, kedy ESD podáva právny výklad ustanovení európskeho práva, či už
v jednotlivých rozhodnutiach alebo na žiadosť súdov členských štátov či iných orgánov a inštitúcií
EÚ, má judikatúra ESD všeobecnú záväznosť. To znamená, že týmto výkladom ESD sa musí riadiť
nielen súd, ktorý o výklad požiadal či štát alebo inštitúcia EÚ, ktorej je rozhodnutie určené, ale všetky
členské štáty, ich orgány a obyvateľstvo, ako aj samotné orgány EÚ. Judikatúra ESD má preto povahu

prameňa európskeho práva. SDEÚ tiež potvrdil, že účinnosť úniového práva nemôže byť rozdielna
podľa jednotlivých oblastí vnútroštátneho práva, čo znamená, že zásada prednosti úniového práva sa
vzťahujenavšetkyvnútroštátneprávneodvetvia.Povinnosťrešpektovaťprednosťúniovéhoprávamusia
dodržiavať všetky zložky štátnej moci, vláda, štátna správa, zákonodarca aj súdne orgány (Hubbard,
C-20/92 01.07.1993, Zb. s. I-3777, bod 19; Sail 82/71, 21.03.1972, Zb. s 119 bod 5). Keďže úniové

právo sa na základe jeho bezprostrednej aplikovateľnosti priamo stáva súčasťou právnych poriadkov
členských štátov, môže sa dostať do rozporu s vnútroštátnou právnou normou. V takomto prípade má
úniové právo podľa prípadovej praxe SDEÚ prednosť pred vnútroštátnym predpisom, ktorý je s ním v
rozpore a ktorý by preto nemal byť ďalej aplikovaný.

10. Ak eurokonformný výklad vnútroštátneho práva nie je totožný, je vnútroštátny súd povinný v
medziach svojich právomocí a voľnej úvahy aplikovať úniové právo ako celok a chrániť práva, ktoré
priznáva toto právo jednotlivcom, a to tak, že vychádzajúc zo zásady prednosti práva únie nesmie
aplikovať žiadne skoršie alebo neskoršie ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by bolo v rozpores právom únie (ČEZ, C-115/08 z 27.10.2009 bod 138, Luigi, C-357/06, 18.12.2007 Zb. s I-12311,
Engelbrecht C-262/97 z 26.09.2000 Zb. s I-7321 bod 39, 40, IN.CO.GE, C-10 22/97, 22.10.1998 Zb. s
I-6307, bod 20, Murphy, 157/86 04.02.1988 Zb. s 673, bod 11; Simmenthal, 106/77 z 09.03.1978 Zb.

s 629 body 21-20). Vnútroštátny súd teda nesmie aplikovať ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré
by bolo v rozpore s právom únie a môže v súlade so zásadami rovnocennosti a účinnosti na ochranu
úniovýchprávpoužiťavhodneinterpretovaťvnútroštátneustanovenie,ktorésapôvodnemalovzťahovať
iba na vnútroštátne situácie bez úniového prvku. Prednosť komunitárnej normy je nutné vnímať tak,
že táto má vyššiu právnu silu, ako ktorákoľvek vnútroštátna norma. Povaha komunitárneho práva,

najmä jeho nezávislosť od vnútroštátnych právnych poriadkov, nevyžaduje jeho transformáciu alebo
preberanie do práva členských štátov. Osobitný charakter komunitárneho práva neumožňuje členským
štátom voľný výber teórie, ale priamo predpokladá monizmus s prednosťou komunitárneho práva, ktoré
sa stáva súčasťou právneho poriadku uplatniteľného na území každého členského štátu. Jedným z
najvýznamnejších rozhodnutí, v ktorom výklad práva nadobudol takúto všeobecne záväznú povahu a
ktorépatrídojudikatúryESD,jeprípadCostav.Enel.Vyplynulaznehozásadanadradenostieurópskeho

práva nad právom vnútroštátnym. Toto pravidlo pritom nie je súčasťou zakladajúcich zmlúv, na základe
konkrétneho prípadu však o ňom rozhodol ESD, na základe čoho už vo všetkých členských štátoch EÚ
platí, že ak je akékoľvek vnútroštátne pravidlo (napr. zákon, vyhláška) v rozpore s európskym právom,
orgány daného štátu ho nemajú uplatňovať.

11. Predmetu konania sa týkajú dva vnútroštátne právne predpisy, zákon č. 222/2004 Z.z. a Daňový
poriadok. Oba predpisy v čase uplatnenia žalobcovho nároku neobsahovali ustanovenie o tom, za aké
obdobie sa má priznať úrok z nadmerného odpočtu, ktorý správca dane vráti po lehote ustanovenej
§ 79 ods. 2 Daňového poriadku, resp. od kedy sa tento úrok počíta. Ani Smernica nestanovuje
konkrétne podmienky vrátenia nadmerného odpočtu DPH a neurčuje ani obdobie, za ktoré má byť

vrátený úrok. Podľa DPH smernice môžu jednotlivé členské štáty uvedenú problematiku upraviť vo
svojom vnútroštátnom práve samostatne, pričom však musia dodržať základné zásady fungovania
systému DPH, predovšetkým zásadu neutrality a zásadu proporcionality. Tieto interpretoval ESD vo
svojej početnej judikatúre.

12. Ako na to už poukázal rozsudok ESD C-107/10, článok 183 DPH Smernice, posudzovaný z hľadiska
zásady daňovej neutrality, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave,
ktorá stanovuje, že všeobecná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, po
ktorej uplynutí vzniká nárok na úroky z omeškania zo sumy, ktorá sa má vrátiť, sa v prípade začatia
konania o daňovej kontrole predlžuje, pričom toto predĺženie má za následok, že nárok na uvedené

úroky vzniká až odo dňa skončenia tejto kontroly. Aj keď postupy na uplatnenie nároku na vrátenie
nadmerného odpočtu DPH upraveného v článku 183 Smernice o DPH v zásade patria do procesnej
autonómie členských štátov, nič to nemení na skutočnosti, že táto autonómia je vymedzená zásadami
ekvivalencie a efektivity. Podľa ustálenej judikatúry navyše platí, že členské štáty musia pri uplatňovaní
právnej úpravy únie dodržiavať zásadu ochrany legitímnej dôvery.

13. Právo na odpočet je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade ho nemožno obmedziť.
Toto právo sa predovšetkým okamžite uplatňuje na celkovú výšku daní, ktoré zaťažujú plnenia
uskutočnené na vstupe. Pokiaľ ide o možnosť upravenú v článku 183 Smernice o DPH stanoviť, aby bol
nadmerný odpočet DPH buď prenesený do nasledujúceho obdobia, alebo vrátený, súdny dvor spresnil,

že hoci členské štáty majú určitú slobodu pri stanovovaní podmienok vrátenia nadmerného odpočtu
DPH, tieto podmienky nemôžu spochybňovať zásadu daňovej neutrality tým, že zdaniteľná osoba bude
povinná znášať túto daňovú záťaž v celom rozsahu alebo sčasti. Uvedené podmienky musia najmä
umožniť, aby mohla byť zdaniteľnej osobe za primeraných podmienok vrátená celá suma vyplývajúca
z nadmerného odpočtu DPH, čo znamená, že vrátenie sa uskutoční v primeranej lehote vyplatením

finančnej hotovosti alebo porovnateľným spôsobom a prijatý spôsob vrátenia v nijakom prípade nesmie
pre zdaniteľnú osobu predstavovať finančné riziko. Predpokladom riadneho fungovania spoločného
systému DPH je správne vyberanie dane, a preto každý členský štát musí prijať všetky legislatívne a
právne opatrenia, aby zabezpečil, že splatná DPH bude na jeho území vyberaná v plnej výške. V tejto
súvislosti sú členské štáty povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné uzávierky

a ostatné relevantné dokumenty, ako aj vypočítať a vybrať dlžnú daň.

14. Z toho vyplýva, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená
na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto lehotu za neprimeranú,ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej
kontroly. Keďže však zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo
výške nadmerného odpočtu DPH, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť

kompenzovanézaplatenímúrokovakoistoupaušalizovanounáhradouškody,čímjezaručenédodržanie
zásady daňovej neutrality. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na rozhodnutie SDEÚ (uznesenie z
21.10.2015 vo veci C-120/15 KOVOZBER s.r.o. proti Daňovému úradu v Košiciach), ktorý posudzoval
právnu úpravu Slovenskej republiky týkajúcu sa vrátenia nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty,
uvedenú v zákone o DPH, pričom prijal záver, že takáto vnútroštátna právna úprava nie je v súlade s

požiadavkami vyplývajúcimi so zásadami daňovej neutrality, podľa ktorej vrátenie nadmerného odpočtu
dane z pridanej hodnoty sa musí uskutočniť v primeranej lehote, keďže v prípade začatia daňovej
kontroly má za následok zadržanie finančných prostriedkov zodpovedajúce nadmernému odpočtu
dane z pridanej hodnoty zdaniteľnej osobe počas podstatného obdobia, ktoré môže byť šesťkrát až
dvanásťkrát dlhšie, ako je zdaňovacie obdobie jedného mesiaca (uznesenie SDEÚ C-120/15 bod 25,
26). Zároveň zdôraznil, že ak zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami

vo výške nadmerného odpočtu DPH, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť
kompenzované zaplatením úrokov, čím je zaručené dodržiavanie zásady daňovej neutrality.

15. Na základe právneho posúdenia prejudiciálnych otázok Krajského súdu v Košiciach, prijal Súdny
dvor Európskej únie záver, že článok 183 ods. 1 Smernice Rady 2006/112/ES sa má vykladať v tom

zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri
vrátení nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej
kontroly. V súvislosti s úrokmi z omeškania SDEÚ v bode 24 citovaného rozhodnutia uvádza ...“v súlade
s judikatúrou Súdneho dvora, keď dôjde k vráteniu nadmerného odpočtu DPH zdaniteľnej osobe, po
uplynutí primeranej lehoty, zásada neutrality daňového systému DPH vyžaduje, aby takto generované

finančné straty na ujmu zdaniteľnej osoby, ktoré vyplývajú z nemožnosti disponovať s predmetnými
peňažnými sumami, boli kompenzované zaplatením úrokov z omeškania“...

16. Krajský súd zastáva názor, že by bolo v rozpore s princípmi právneho štátu, keby tým daňovým
subjektom, u ktorých bola uskutočnená daňová kontrola, bol vrátený nadmerný odpočet z dôvodu

výkonu daňovej kontroly neskôr, bez akejkoľvek kompenzácie. Práve na tento účel slúži štátom platený
úrok zo zadržiavanej sumy za obdobie už odo dňa uplynutia uvedenej všeobecnej lehoty na vrátenie
nadmerného odpočtu až do jeho vrátenia. Krajský súd bol toho názoru, že prístup správcu dane i
žalovaného,ktoríprávonatakútokompenzáciupopierajú,jeneproporcionálny,niejeničímopodstatnený
ani spravodlivý a znevýhodňuje daňový subjekt len na tom základe, že u neho bola vykonaná daňová

kontrola. Keďže však zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo
výške nadmerného odpočtu DPH, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť
kompenzovanézaplatenímúrokovakoistoupaušalizovanounáhradouškody,čímjezaručenédodržanie
zásady daňovej neutrality. Krajský súd tiež nesúhlasil s názorom žalovaného, že ustanovenie § 79 ods.
3 Daňového poriadku pre tento prípad nie je prijateľné. V súvislosti s tým poukázal na právny názor

Najvyššieho súdu SR prezentovaný v rozsudku sp. zn. 4 Sžf/57/2016 zo dňa 06.06.2017.

17. O nároku na náhradu trov konania rozhodol krajský súd podľa § 167 ods. 1 S.s.p. tak, že žalobcovi,
ktorý mal v konaní plný úspech priznal náhradu trov konania.

III.
Konanie na kasačnom súde

18. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodov
uvedených v § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p., v ktorej navrhol kasačnému súdu, aby napadnutý rozsudok

krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

19. Sťažovateľ nespochybňuje doktrínu eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva, ale poukazuje
na to, že SDEÚ v judikatúre poukazuje na tzv. „primeranú lehotu“, až po uplynutí ktorej, dôjde v vráteniu
nadmerného odpočtu, vzniká právo daňového subjektu na vyplatenie úrokov z omeškania. Podľa názoru

sťažovateľa až po uplynutí primeranej lehoty, by mal žalobca nárok na priznanie tzv. kompenzačného
úroku.20. Sťažovateľ ďalej uvádza, že v Slovenskej republike neexistovala do 01.01.2017 právna úprava na
priznanie úrokov za dobu vykonávania daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie
nadmerného odpočtu alebo jeho časti, a preto podľa sťažovateľa správca dane postupoval pri nepriznaní

nároku v súlade so zákonom.

21. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti navrhol kasačnému súdu, aby kasačnú sťažnosť
zamietol. Podľa názoru žalobcu sťažovateľom uvedené zákonné ustanovenia je možné bezpochyby
interpretovať takým spôsobom, podľa ktorého sa vrátenie nadmerného odpočtu až po skončení

daňovej kontroly považuje za „oneskorené“ vrátenie nadmerného odpočtu v zmysle § 79 ods. 3
Daňovéhoporiadku.Protiprávnosťpostupusťažovateľapodľažalobcuspočívavnesprávnejinterpretácii
vnútroštátneho právneho predpisu, ktorý žalovaný nevyložil eurokonformne.

23. Žalobca opätovne zopakoval, že nepožaduje nič nad rámec eurokonformného výkladu príslušných
právnych predpisov, ktoré boli v rozhodnom čase účinné a mali byť sťažovateľom správne aplikované.

24. Záverom opätovne poukázal na judikatúru kasačného súdu vo veci úrokov z nadmerných odpočtov
DPH.
IV.
Právny názor Najvyššieho správneho súdu

25. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky začal vykonávať svoju činnosť odo dňa 1.augusta
2021 (§ 101e ods.1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).
Výkon súdnictva prešiel z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej
republiky odo dňa 1.augusta 2021 vo všetkých veciach, v ktorých je od 1.augusta 2021 daná právomoc

Najvyššieho správneho súdu Slovenskej ( čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s §
101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Prejednávaná
vec bola pôvodne predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky a bola jej pridelená sp. zn.
2Sžfk/48/2019. Od 1.augusta 2021 je na konanie v tejto veci príslušný Najvyšší správny súd Slovenskej
republiky. Vec bola náhodným výberom pridelená kasačnému senátu 1S Najvyššieho správneho súdu

Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia pod pôvodnou
spisovom značkou.

26. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2
S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola

podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 1 S.s.p.) a že ide o rozsudok,
proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 S.s.p.), jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona
č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) dospel k záveru, že kasačná
sťažnosť nie je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia
rozhodnutiabolzverejnenýnaúradnejtabulisúduanainternetovejstránkeNajvyššiehosúdu.Rozsudok

bol verejne vyhlásený dňa 29. septembra 2021 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).
27. Podľa článku 7 ods. 2 Ústavy SR, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola
ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť
výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

28. Podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej
v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo
sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok
základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala
byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby

Európskej centrálnej banky nedosiahne 10 %, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej
úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10 %. Úrok sa priznáva za
každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní
úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo
jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému

subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú
bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7.
29. Podľa § 79 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi
nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcomzdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet
od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný
nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za

zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo
do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať
daňové priznanie (§ 78 ods. 1) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom
nadmernýodpočetvznikol.Naúčelytohtozákonasanadmernýmodpočtomrozumieprevýšeniecelkovej
výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné

zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru.
30. Podľa § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z. ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu
podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní
od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom; ak bola časť nadmerného
odpočtu vrátená podľa odseku 7, vráti daňový úrad rozdiel medzi nadmerným odpočtom vo výške
zistenej daňovým úradom a nadmerným odpočtom vráteným podľa odseku 7. Ak po vrátení nadmerného

odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí
a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní
odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v
lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5, nezistí nadmerný odpočet a
právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený

v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak
platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do troch mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie
nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom tretieho mesiaca a to vo výške, v akej jeho vznik bol
uplatnený v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní.
31. Podľa článku 183 Smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ak

za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu
rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia.

32. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd preskúmal rozsudok správneho súdu
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté

rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľa sú spôsobilé
spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

33. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu bolo
posúdenie, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov

pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či
rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom
predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi
ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená
zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia.

34. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému meritórnemu
výroku rozsudku krajského súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho
spisu, a dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných
právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch

napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. S týmito
sa kasačný súd stotožňuje v celom rozsahu.

35. Kasačný súd poukazuje na tú skutočnosť, že je povinnosťou všetkých orgánov štátnej moci svojou
činnosťou napĺňať legitímne očakávanú predstavu jednotlivca o právnom štáte, ktorého neoddeliteľnou

súčasťou je i právna istota, a s princípom právnej istoty v rozhodovacej činnosti súdov korešponduje
potom i zásada rozhodovania súdov v obdobných veciach rovnakým spôsobom.

36. Uvedená zásada je pre oblasť správneho súdnictva legislatívne zakotvená prostredníctvom
ustanovenia § 464 ods. 1 S.s.p. podľa ktorého: „Ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v

obdobnej veci, ktorá už bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho
rozhodnutia poukázať už len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie.“37. Na základe citovaného ustanovenia odkazuje Najvyšší súd Slovenskej republiky na svoj nedávny
rozsudok v obsahovo obdobnej veci sp. zn. 5Sžfk/24/2017 zo dňa 28. marca 2019, ktorého odôvodnenie
ďalej v príslušnom rozsahu uvádza:

Z citovaného uznesenia Súdneho dvora (C-120/15 Kovozber s.r.o. proti Daňovému úradu Košice )
kasačnému súdu vyplýva, že vnútroštátna právna úprava § 79 ods. 6 zákona o DPH (do 31.12.2011
ustanovenie § 79 ods. 4 zákona o DPH) nie je v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi zo zásady daňovej
neutrality a článok 183 prvý odsek Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 bráni takej vnútroštátnej
právnej úprave, ako je vo veci samej, podľa ktorej nárok na úroky z omeškania pri vrátení nadmerného

odpočtu DPH vzniká až od uplynutia lehoty 10 dní od skončenia daňovej kontroly.
V tejto súvislosti kasačný súd uvádza, že Smernica Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 veľmi často
obsahuje dispozitívne ustanovenia, ktoré členskému štátu umožňujú zaviesť určité opatrenia, ktoré mu
dávajú značný rozhodovací priestor. To však neznamená, že členské štáty majú absolútnu voľnosť
k zavedeniu dispozitívneho opatrenia, ako je napríklad ustanovenia právnej úpravy počítať úroky z
omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní od skončenia daňovej

kontroly. Pokiaľ sa zistí, že opatrenie nadmerne narušuje niektorú zo zásad práva spoločenstva alebo
cieľ Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006, považuje sa takéto opatrenie za rozporné s právom
spoločenstva.
Daňové orgány sú nepochybne oprávnené v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu začať daňovú
kontrolu a nadmerný odpočet vrátiť až po jej skončení (do 10 dní). Žalovaný však nesprávne stotožňuje

nárok na vrátenie nadmerného odpočtu po skončení daňovej kontroly a nárok na úrok z takto
zadržiavaných finančných prostriedkov, pričom takýto postup nevyplýva ani zo zákona o DPH, ani z
daňového poriadku a je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora.
Vyššie citovaná Smernica Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 je prameňom práva Únie, ktorá je pre
členský štát záväzná a má v zmysle článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky prednosť aj pred

vnútroštátnym právnym poriadkom. Všetky vnútroštátne orgány aplikujúce právo sú povinné toto
vykladať eurokonformne, t. j. v súlade s právom Únie. Pokiaľ ustanovenie vnútroštátneho predpisu
nemožno vyložiť eurokonformne, je orgán aplikujúci právo povinný toto ustanovenie nepoužiť. Aplikácia
vnútroštátnej právnej úpravy, na základe ktorej žalovaný vydal preskúmavané rozhodnutie, bola v
rozpore so záväznou interpretáciou článku 183 Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006, ktorá vyplýva

z judikatúry Súdneho dvora.
Kasačný súd poukazuje na opakovane vyslovený právny názor Súdneho dvora, podľa ktorého za
určitých okolností prednosť pred vnútroštátnou normou majú všetky úniové normy bez ohľadu na ich
právnu silu (porovnaj napríklad Costa P Enel, 6/64 z 15.07.1964, Zb. s 1141) všeobecné zásady
úniového práva (napr. Wachauf 5/88, 13.07.1989 Zb. s 2609 bod 17) nariadenia (napr. Polity, 437114.12

971 Zb. s 1039 bod 9), smernice (Becker 8/81, 19.01.1982 Zb. s 53) a rozhodnutia (Salumificio di
Cornuda, 130/78, 8.3971 Zb. s 867) medzinárodné zmluvy uzatvorené Úniou (Kupfenberg, 104/81,
26.10.1982 Zb. s 3641).
Akákoľvek úniová právna norma má vždy vyššiu právnu silu, ako ktorákoľvek vnútroštátna norma.
Úniové právo má prednosť pred všetkými vnútroštátnymi normami bez ohľadu na ich územnú alebo

časovú pôsobnosť, t.j. bez ohľadu na to, či boli prijaté vnútroštátnym zákonodarcom alebo jednotkami
územnej samosprávy alebo, či sa jedná o normy skoršie alebo neskoršie.
Súdny dvor tiež potvrdil, že účinnosť úniového práva nemôže byť rozdielna podľa jednotlivých oblastí
vnútroštátneho práva, čo znamená, že zásada prednosti úniového práva sa vzťahuje na všetky
vnútroštátne právne odvetvia. Povinnosť rešpektovať prednosť úniového práva musia dodržiavať všetky

zložky štátnej moci, vláda, štátna správa, zákonodarca aj súdne orgány (Hubbard, C-20/92 01.07.1993,
Zb. s. I-3777, bod 19; Sail 82/71, 21.03.1972, Zb. s 119 bod 5).
Keďžeúniovéprávosanazákladejehobezprostrednejaplikovateľnostipriamostávasúčasťouprávnych
poriadkov členských štátov, môže sa dostať do rozporu s vnútroštátnou právnou normou. V takom
prípade má úniové právo, podľa prípadovej praxe Súdneho dvora prednosť pred vnútroštátnym

predpisom, ktorý je s ním v rozpore a ktorý by nemal byť ďalej aplikovaný.
Ak eurokonformný výklad vnútroštátneho práva nie je totožný, je vnútroštátny súd povinný v medziach
svojich právomoci a voľnej úvahy aplikovať úniové právo ako celok a chrániť práva, ktoré priznáva toto
právo jednotlivcom a to tak, že vychádzajúc zo zásady prednosti práva Únie, nesmie aplikovať žiadne
skoršie alebo neskoršie ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by bolo v rozpore s právom Únie (ČEZ,

C-115/08 z 27.10.2009 bod 138, Luigi, C-357/06, 18.12.2007 Zb. s I-12311, Engelbrecht C-262/97 z
26.09.2000 Zb. s I-7321 bod 39, 40, IN.CO.GE, C-10 22/97, 22.10.1998 Zb. s I-6307, bod 20, Murphy,
157/86 04.02.1988 Zb. s 673, bod 11; Simmenthal, 106/77 z 09.03.1978 Zb. s 629 body 21-20).Vnútroštátny súd teda nesmie aplikovať ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by bolo v rozpore s
právom Únie a môže v súlade so zásadami rovnocennosti a účinnosti na ochranu úniových práv použiť
a vhodne interpretovať vnútroštátne ustanovenie, ktoré sa pôvodne malo vzťahovať iba na vnútroštátne

situácie bez úniového prvku.
Prednosť komunitárnej normy je nutné vnímať tak, že táto má vyššiu právnu silu ako ktorákoľvek
vnútroštátna norma. Povaha komunitárneho práva najmä jeho nezávislosť od vnútroštátnych právnych
poriadkov nevyžaduje jeho transformáciu alebo preberanie do práva členských štátov. Osobitný
charakter komunitárneho práva neumožňuje členským štátom voľný výber teórie ale priamo

predpokladá monizmus s prednosťou komunitárneho práva, ktoré sa stáva súčasťou právneho poriadku
uplatniteľného na území každého členského štátu.
VtejtosúvislostikasačnýsúdpoukazujenarozsudokSúdnehodvoravoveciC-107/10,ohľadomvýkladu
článku 183 Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006, ktorý sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej
vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že všeobecná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu
dane z pridanej hodnoty, po ktorej uplynutí vzniká nárok na úroky z omeškania zo sumy, ktorá sa má

vrátiť sa v prípade začatia konania o daňovej kontrole predlžuje, pričom toto predĺženie má za následok,
že nárok na uvedené úroky vzniká až odo dňa skončenia tejto kontroly. Aj keď postupy na uplatnenie
nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH upraveného článkom 183 Smernice Rady 2006/112/ES
z 28.11.2006 v zásade patria do procesnej autonómie členských štátov, nič to nemení na skutočnosti,
že táto autonómia je vymedzená zásadami ekvivalencie a efektivity. Podľa ustálenej judikatúry platí, že

členské štáty musia pri uplatňovaní úpravy Únie dodržať zásadu ochrany legitímnej dôvery. Právo na
odpočítanie DPH je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade ho nemožno obmedziť. Toto
právo sa predovšetkým okamžite uplatňuje na celkovú výšku daní, ktoré zaťažujú plnenia uskutočnené
na vstupe. Pokiaľ ide o možnosť upravenú v článku 183 Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006
stanoviť, aby bol odpočet DPH buď prenesený do nasledujúceho obdobia alebo vrátený, Súdny dvor

spresnil, že hoci členské štáty majú určitú slobodu pri stanovovaní podmienok vrátenia nadmerného
odpočtu DPH, tieto podmienky nemôžu spochybňovať zásadu daňovej neutrality tým, že zdaniteľná
osoba bude povinná znášať túto daňovú záťaž v celom rozsahu alebo sčasti.
Uvedené podmienky musia najmä umožniť, aby mohla byť zdaniteľnej osobe za primeraných podmienok
vrátená celá suma, vyplývajúca z nadmerného odpočtu DPH, čo znamená, že vrátenie sa uskutoční

v primeranej lehote vyplatením finančnej hotovosti alebo porovnateľným spôsobom a prijatý spôsob
vrátenia v nijakom prípade nesmie pre zdaniteľnú osobu predstavovať finančné riziko.
Na základe uvedeného dospel kasačný súd k záveru, že právny názor žalovaného o neoprávnenosti
nároku na úrok uplatnený žalobcami sa nepohybuje v rámci voľnosti priznanej členským štátom
Európskej únie, pokiaľ ide o stanovenie podmienok náhrady nadmerného odpočtu DPH a je v rozpore

so zásadami fungovania systému DPH, ako aj so zásadou ochrany legitímnej dôvery, ktorá sa vzťahuje
na každú dotknutú osobu v obdobnej situácii. K vráteniu nadmerného odpočtu bežne dochádza vo
všeobecnej lehote (§ 79 ods. 1, ods. 2 alebo ods. 5 zákona o DPH), čo je lehota, ktorá sama osebe je v
súlade s článkom 183 Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 a povinnosť platiť úroky z omeškania
z nevrátenej sumy nadmerného odpočtu vzniká po uplynutí tejto lehoty.

Predpokladom riadneho fungovania spoločného systému DPH je správne vyberanie dane, a preto každý
členský štát musí prijať všetky legislatívne a právne opatrenia aby zabezpečil, že splatná DPH bude
na jeho území vyberaná v plnej výške. V tejto súvislosti sú členské štáty povinné overovať daňové
priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné uzávierky a ostatné relevantné dokumenty, ako aj vypočítať a
vybrať dlžnú daň. Z toho vyplýva, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade

predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto lehotu za
neprimeranú ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto
daňovej kontroly. Keďže však zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami
vo výške nadmerného odpočtu DPH, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť
kompenzovanézaplatenímúrokovakoistoupaušalizovanounáhradouškody,čímjezaručenédodržanie

zásady daňovej neutrality.
Podľa názoru kasačného súdu by bolo v rozpore s princípmi právneho štátu, keby daňovým subjektom,
u ktorých bola vykonaná daňová kontrola, bol vrátený nadmerný odpočet z dôvodu výkonu daňovej
kontroly neskôr a bez akejkoľvek kompenzácie. Práve na tento účel slúži štátom platený úrok zo
zadržiavanej sumy za obdobie už odo dňa uplynutia všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu

až do jeho vrátenia daňovému subjektu.
Kasačný súd je toho názoru, že prístup žalovaného, ktorý právo na takúto kompenzáciu popiera nie je
opodstatnený ani spravodlivý a znevýhodňuje daňový subjekt.Súdny dvor prijal v uznesení z 21.10.2015 vo veci C-120/15 Kovozber s.r.o. proti Daňovému úradu
Košice záver, že článok 183 prvý odsek Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 sa má vykladať v
tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania

pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní od skončenia daňovej kontroly. V
súvislosti s úrokmi z omeškania Súdny dvor v bode 24 citovaného rozhodnutia uviedol, že „V súlade
s judikatúrou Súdneho dvora, keď dôjde k vráteniu nadmerného odpočtu DPH zdaniteľnej osobe po
uplynutí primeranej lehoty, zásada neutrality daňového systému DPH vyžaduje, aby takto generované
finančné straty na ujmu zdaniteľnej osoby, ktoré vyplývajú z nemožnosti disponovať s predmetnými

peňažnými sumami, boli kompenzované zaplatením úrokov z omeškania (pozri rozsudok Rafinäria
Steaua Romana, C-431/l2, EU:C:20l3:686, bod 23 a uznesenie Delphi Hungary Autóalkatrésy Gyárto,
C-654/l3, EU:C:20l4:2127, bod 32).“
Na základe vyššie uvedených skutočností kasačný súd konštatuje, že žalovaný je v prejednávanej veci
povinný priznať žalobcom ako daňovým subjektom (platiteľom DPH), ktorí si uplatnili nadmerný odpočet,
úrok z omeškania zo zadržiavaných finančných prostriedkov za obdobie odo dňa uplynutia všeobecnej

lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa zákona o DPH až do jeho vrátenia.
Kasačný súd sa nestotožnil s odôvodnením rozsudku správneho súdu v časti týkajúcej sa výšky úroku z
omeškania. V tejto súvislosti kasačný súd uvádza, že z bodu 30 uznesenia Súdneho dvora z 21.10.2015
vo veci C-120/15 Kovozber s.r.o. proti Daňovému úradu Košice vyplýva, že v prípade chýbajúcich
právnychpredpisovEurópskejúnievdanejoblastiprináležívnútroštátnemuprávnemuporiadkukaždého

členského štátu stanoviť podmienky, za akých sa majú zaplatiť úroky z omeškania. Ak právny predpis
výslovne neupravuje určitú skutkovú podstatu alebo ju upravuje len neúplne, neznamená to, že takúto
situáciu nie je možné riešiť. V danom prípade je možné použiť analógiu legis a výšku úroku určiť
v nadväznosti na § 79 ods. 3 daňového poriadku (do 31.12.2011 ustanovenie § 63 ods. 6 zákona
č. 511/1992 Zb.). Výška takto stanoveného úroku by podľa kasačného súdu zodpovedala zásadám

ekvivalencie a efektivity, na ktoré poukazuje Súdny dvor.
Kasačný súd dáva do pozornosti, že v rozsudkoch Súdneho dvora sa nejedná o odporúčania,
pretože výklad práva spoločenstva podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej Únie Súdnym
dvorom v konaní o prejudiciálnej otázke je záväzným prameňom práva a súčasťou právneho základu
rozhodovania vo veci samej. Súdny dvor v bode 32 uznesenia z 21.10.2015 vo veci C-120/15 Kovozber

s.r.o. proti Daňovému úradu Košice uviedol, že vnútroštátny súd je v rámci svojej právomoci poverený
uplatňovať ustanovenia práva únie, má povinnosť zabezpečiť ich plný účinok. Ak Smernica Rady
2006/112/ESz28.11.2006jesúčasťouprávnehoporiadkuSlovenskejrepublikyaakvnútroštátnaprávna
úprava nie je v súlade s uvedenou smernicou, je povinnosťou súdu vykladať vnútroštátne právo v súlade
s právom Európskej únie. Ak existuje medzera vo vnútroštátnej právnej úprave, v tomto prípade je

potrebné použiť taký výklad, ktorý by základné právo nielenže neporušoval, ale garantoval a bol v súlade
s právom Európskej únie. Súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky je Smernica 2006/112/ES
z 28.11.2006. Smernica ako akt sekundárneho úniového práva je záväzná pre členský štát, ktorý má
zvoliť formy a metódy na dosiahnutie cieľa smernice. Povinnosť vykladať vnútroštátne právo v súlade s
právom Európskej únie sa nazýva nepriamy účinok.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v súvislosti s vyššie uvedeným právnym názorom poukazuje na svoje
skoršie rozsudky v obdobných veciach napr. sp.zn. 4Sžf/57/2016 zo 06.06.2017 a sp.zn. 8Sžf/71/2016
z 31.01.2019. V tejto súvislosti kasačný súd uvádza, že je povinnosťou všetkých orgánov štátnej
moci svojou činnosťou napĺňať legitímne očakávanú predstavu jednotlivca o právnom štáte, ktorého
neoddeliteľnou súčasťou je aj právna istota a s princípom právnej istoty v rozhodovacej činnosti súdov

korešponduje potom aj zásada rozhodovania súdov v obdobných veciach rovnakým spôsobom.
Nadrámecuvedenéhopovažujekasačnýsúdzapotrebnéuviesť,žedňa01.01.2017nadobudolplatnosť
a účinnosť zákon č. 297/2016 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej
hodnoty v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení zákon č. 331/2011 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa
zákon č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov a

ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších predpisov, ktorý v ustanovení § 79a
zákona o DPH upravuje náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, avšak
vychádzajúc z prechodného ustanovenia § 85ke (veta druhá) zákona o DPH k úpravám účinným od
1. januára 2017 ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného
odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.

38. Čo sa týka ďalších kasačných námietok kasačný súd dáva do pozornosti, že právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania,
jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdusíce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument ( Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra

1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 -
B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Kasačný sú po
preskúmanínapadnutéhorozhodnutiadospelkzáveru,žekrajskýsúdsaposudzovanouvecoudôsledne
zaoberal a vyvodil správne skutkové aj právne závery, ktoré aj náležite odôvodnil.

39. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že s právnymi námietkami
sťažovateľa sa krajský súd v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú
otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde, a preto námietky uvedené v kasačnej sťažnosti
vyhodnotil najvyšší správny súd ako bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 S. s. p. ako nedôvodnú zamietol.

40. Úlohou sťažovateľa bude v ďalšom konaní postupovať podľa záverov obsiahnutých v tomto rozsudku
spoukazomnajudikatúrukasačnéhosúduvobdobnýchveciachavsúladeseurokonformnýmvýkladom
článku 183 Smernice Rady 2006/112/ES, ako aj rozhodnutím SDEÚ vo veci C-120/15 Kovozber s.r.o.
proti Daňovému úradu Košice. Žalovaný je právnym názorom kasačného súdu viazaný (§ 469 S.s.p.).

41. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
tak, že žalobkyni, ktorá v tomto konaní mala úspech, ich náhradu priznal (§ 467 ods. 1 S. s. p. a
analogicky podľa § 167 ods. 1 S. s. p.).

41. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.