Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. november 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1To/17/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8412010031
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Pirkovská

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8412010031.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Evy Pirkovskej a sudcov JUDr.

Evy Rešatkovej a JUDr. Vladimíra Monoka na verejnom zasadnutí konanom 25.11.2020, v trestnej
veci proti obžalovanému Y. E. a spol. pre zločin falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby
peňazí a cenných papierov podľa § 270 ods. 2 Tr. zákona, o odvolaniach obžalovaného Y. E. a obhajcu
obžalovaného U. M. proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 6T/14/2012 zo dňa 24.10.2019,
takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Tr. poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výrokoch o treste
u obžalovaného Y. E. a u obžalovaného U. M..

Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku

u k l a d á :

1. obž. Y. E. W. G. D. X. F. M. É. U. H. , nar. XX.XX.XXXX v M., bytom

M., M. XXXX/X,

podľa § 270 ods. 2 Tr. zákona, § 36 písm. j) Tr. zákona, § 38 ods. 3 Tr. zákona, § 42 ods. 1 Tr. zákona, §
41 ods. 2 Tr. zákona a § 39 ods. 1 Tr. zákona s ú h r n n ý trest odňatia slobody v trvaní 2 (dvoch) rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona ho na výkon uloženého trestu z a r a ď u j e do
ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 42 ods. 2 Tr. zákona z r u š u j e v rozsudku Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 6T/110/2014
zo dňa 02.02.2015 výrok o treste, ktorým bol obžalovanému za prečiny ublíženia na zdraví podľa § 156
ods. 1 Tr. zákona a výtržníctva podľa § 364 ods. 1 Tr. zákona uložený trest odňatia slobody v trvaní 6
mesiacov nepodmienečne, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak
vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

2. obž. U. M. D. F. Z. M. D. X. C. , nar. XX.XX.XXXX v P., trvale bytom
M., P. XXXX/XX, t. č. na
neznámom mieste,

podľa § 270 ods. 2 Tr. zákona, § 36 písm. j), l) Tr. zákona, § 38 ods. 3 Tr. zákona, § 42 ods. 1 Tr. zákona,
§ 41 ods. 2 Tr. zákona a § 39 ods. 1 Tr. zákona
s ú h r n n ý trest odňatia slobody v trvaní 2 (dvoch) rokov.Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona ho na výkon uloženého trestu z a r a ď u j e do ústavu
na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 42 ods. 2 Tr. zákona z r u š u j e v trestnom rozkaze Okresného súdu Kežmarok sp.
zn. 0T/39/2014 zo dňa 02.06.2014 výrok o treste, ktorým bol obžalovanému za prečin ohrozenia pod
vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Tr. zákona uložený trest odňatia slobody v trvaní 3 mesiacov
nepodmienečne, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom
na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom uznal okresný súd obžalovaného Y. E. v bode 1 rozsudku a obžalovaného U.
Š. v bode 2 rozsudku vinných zo zločinu falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a
cenných papierov podľa § 270 ods. 2 Tr. zákona formou návodu podľa § 21 ods. 1 písm. b) Tr. zákona a
obžalovaných U. M. R. R.O. U. v bode 3 rozsudku zo zločinu falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej
výroby peňazí a cenných papierov podľa § 270 ods. 2 Tr. zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20

Tr. zákona na tom skutkovom základe, že

1. obž. Y. E. po tom, čo dňa 28.03.2010 v čase okolo 21.00 hod pri Hypermarkete Tesco v Kežmarku, na
ul. Tvarožnianskej 9 našiel bankovku nominálnej hodnoty 500,- €, roku emisie 2002, sériového čísla J.
XXXXXXXXXXX a túto zobral domov, následne na ďalší deň 29.03.2010, v presne nezistených ranných

hodinách zistil, že uvedená bankovka nie je pravá, oslovil v čase okolo 07.00 hod. obž. U. Š. a navrhol
mu, že túto bankovku, ktorá nevykazovala dostatočné znaky pravosti, môže obž. U. Š. zmeniť a za to
si môže nechať podiel 100,- € a zvyšnú sumu 400,- € mal odovzdať obž. Y. E., pričom pred tým tento
obž. U. Š. upozornil na to, že bankovka je falošná,

2. obž. U. Š. po tom čo dňa 29.03.2010 v čase okolo 07.00 hod. prevzal bankovku nominálnej hodnoty
500,- €, roku emisie 2002, sériového čísla J. XXXXXXXXXXX, ktorá nevykazovala dostatočné znaky
pravosti od obž. Y. E., následne sa v čase okolo 09.30 hod. stretol v Kežmarku, na ul. Petržalskej s
obž. U.D. M., ktorému navrhol, aby túto bankovku niekedy rozmenil s tým, že si môže nechať 100,- € a
zvyšnú sumu mu neskôr donesie, kde pri tomto rozhovore bol prítomný aj obž. R. U., a tak obž. U. M.

R. R. U. boli oboznámení s tým, že uvedená bankovka je falošná, na čo ich obž. U. Š. upozornil,

3. obž. U. M. R. R. U. sa následne dňa 29.03.2010 v čase okolo 09.45 hod. spoločne dohodli, že
bankovku nominálnej hodnoty 500,- €, roku emisie 2002, sériového čísla J. XXXXXXXXXXX, ktorá
nevykazovala dostatočné znaky pravosti, pôjdu niekam spolu rozmeniť, a v čase okolo 10.00 hod. vošli

do predajne JURSAT computers so sídlom v Kežmarku, ul. Mučeníkov č. 1, kde si obž. U. M. vybral tovar
v hodnote okolo 50,- € a obž. R. U. si vybral tovar v hodnote okolo 12-- € a obž. U. M. za vybraný tovar
platil predavačke uvedenou bankovkou, následne bola v tejto predajni uvedená bankovka preverená na
detektore pravosti bankoviek, a tento signalizoval, že vykazuje znaky falzifikátu.

Za to obžalovanému Y. E. podľa § 270 ods. 2 Tr. zákona s poukazom na § 36 písm. j) Tr. zákona, § 38
ods. 2, ods. 3 Tr. zákona, § 41 ods. 2 Tr. zákona, § 42 ods. 1 Tr. zákona a § 39 ods. 1, 3 písm. d) Tr.
zákona uložil súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 4 (štyroch) rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona ho na výkon uloženého trestu zaradil do ústavu na výkon trestu

s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 42 ods. 2 Tr. zákona zrušil výrok o treste z rozsudku Okresného súdu Kežmarok sp.
zn. 6T/110/2014 zo dňa 02.02.2015, právoplatného 18.02.2015, ktorým bol obžalovanému uložený
nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento

výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo, zrušením stratili podklad.

Obžalovanému U. M. podľa § 270 ods. 2 Tr. zákona s poukazom na § 36 písm. l) Tr. zákona, § 38 ods.
2, ods. 3 Trestného zákona, § 41 ods. 2 Trestného zákona, § 42 ods. 1 Trestného zákona a § 39 ods.
1, ods. 3 písm. d) Trestného zákona uložil súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 4 (štyroch) rokov.Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona ho na výkon uloženého trestu zaradil do ústavu na výkon trestu
odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 42 ods. 2 Tr. zákona súd zrušil výrok o treste z rozsudku Okresného súdu Kežmarok sp.
zn. 0T 39/2014 zo dňa 02.06.2014, právoplatného 11.06.2014, ktorým bol obžalovanému uložený
nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 3 mesiacov, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento
výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Vo vzťahu k obžalovaným U. Š. R. R. U. sa rozsudok stal právoplatným na súde prvého stupňa.

Odvolanie proti nemu podal obžalovaný Y. E., a to ihneď po vyhlásení rozsudku a poučení o opravnom
prostriedku, priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní, a to tak proti výroku o vine a treste a zákonom
stanovenej lehote aj obhajca obžalovaného U. M. (vo vzťahu ku ktorému sa konanie vykonáva ako proti
ušlému), a to proti všetkým výrokom rozsudku. Odvolanie pôvodne podal v zákonom stanovenej lehote

aj okresný prokurátor, ten však zobral dňa 17.02.2020 odvolanie späť a späťvzatie odvolania prokurátora
vzal predseda senátu následne uznesením na vedomie.

Obžalovaný Y. E. v dôvodoch odvolania podaných prostredníctvom obhajcu uvádza, že rozhodnutie
prvostupňového súdu je nedostatočne odôvodnené, konajúci súd dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, je v rozpore s vykonaným dokazovaním, je nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov, vykazuje znaky arbitrárnosti, konajúci súd podstatne pochybil v konaní, ktoré napadnutým
výrokom rozsudku predchádzalo najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť
objasnenievecialeboprávoobhajoby,vnapadnutýchvýrokochrozsudkusúchybyatonajmävdôsledku

nejasnosti alebo neúplnosti jeho skutkových zistení a pre to, že sa súd nevysporiadal so všetkými
okolnosťami významnými pre rozhodnutie a napadnutým rozsudkom boli porušené ustanovenia Tr.
zákona. Celé napádané rozhodnutie, ktorým bol uznaný vinným zo zločinu falšovania, pozmeňovania
a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov podľa § 270 ods. 2 Tr. zákona formou návodu
podľa § 21 ods. 1 písm. b) Tr. zákona vykazuje znaky arbitrárnosti, je založené iba na laxnom a

formálnom konštatovaní bez akéhokoľvek riadneho dôkazného preukázania. Je nemysliteľné, aby bolo
rozhodnutie založené len na vymyslených tvrdeniach. Skutok uvedený vo výrokovej časti sa nezakladá
na akejkoľvek skutočnosti, je v plnej miere vykonštruovaný, nikdy sa nedopustil akéhokoľvek falšovania,
pozmeňovania alebo neoprávnenej výroby peňazí. Z vykonaného dokazovania sa pravdivosť skutku
nepotvrdila, ale práve naopak. V tomto smere poukazuje na svedecké výpovede, z ktorých okrem iného

vyplýva, že skutok, ktorý sa mu kládol za vinu sa objektívne nestal. Poukazuje pri tom na tvrdenia
jednak obžalovaného Š. v prípravnom konaní aj na hlavnom pojednávaní a pri konfrontácii s ním,
ako aj výpoveď svedka F. taktiež v prípravnom konaní ako aj na hlavnom pojednávaní. Z celého
konania pred súdom podľa neho jednoznačne vyplýva, že nebol produkovaný jediný priamy či nepriamy
pravdivý dôkaz, ktorý by ho objektívne usvedčoval zo spáchania skutku, z ktorého bol uznaný vinným,

naopak, dôkazy jednoznačne svedčia o jeho nevine. V ďalšom potom poukazuje na ustanovenie § 163
ods. 1 Tr. poriadku a ustanovenie § 168 ods. 1 Tr. poriadku a tvrdí, že má za to, že v napádanom
rozhodnutí absentuje riadne odôvodnenie, ktoré by bolo v súlade s týmito ustanoveniami, vzhľadom na
čo je rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a súčasne aj pre jeho nezrozumiteľnosť.
Má za to, že vo vzťahu k vykonaným dôkazom je výroková časť napádaného rozhodnutia absolútne

nezdôvodniteľná. V odôvodnení rozhodnutia musí konajúci súd reagovať aj na dva okruhy problémov,
na skutkové okolnosti a právne posúdenie veci. Musí sa v odôvodnení riadne vysporiadať s tvrdeniami
obhajoby, ním uvádzanými skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne
vysvetlený s poukazom na zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne
závery. Odôvodnenie napádaného rozhodnutia sa v plnej miere minulo svojmu účelu, pričom účelom

odôvodnenia je a má byť presne a jasne vysvetliť postup súdu pri rozhodovaní. Z rozhodnutia nie
je zrejmé, na základe čoho ostali tvrdenia obhajoby a jeho tvrdenia prakticky nepovšimnuté a riadne
objektívne nezhodnotené, navyše v napádanom rozhodnutí absentuje riadne uvedenie právnych úvah,
ktorými sa súd spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona
v otázke viny a trestu. Za porušenie práva na spravodlivý proces pred súdom sa považuje i nedostatok

riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia, o čom svedčí konštantná judikatúra súdov SR. V zmysle
uvedeného má za to, že napádané rozhodnutie je v rozpore s ustanovením § 163 ods. 1 a 168 ods.
1 Tr. poriadku, vzhľadom na čo tak vykazuje zásadné znaky arbitrárnosti a svojvôle. Poukazujúc aj na
ustanovenie § 2 ods. 12 Tr. poriadku uvádza, že z konštantnej judikatúry je zrejmé, že zásada voľnéhohodnotenia dôkazov má určité limity a to také, že hodnotenie dôkazov v žiadnom prípade neznamená
ľubovôľu zo strany konajúceho súdu, čo sa v zmysle uvedeného stalo. Nestačí totiž uviesť iba to, aké
dôkazy boli vykonané, ale musí byť uvedené aj riadne hodnotenie týchto dôkazov, pričom konajúci

súd v rámci rozhodnutia musí zdôvodniť, ktoré skutočnosti má dokazovaním jednoznačne preukázané,
resp. do akej miery bola určitá skutočnosť preukázaná a aj to, na základe akých relevantných dôkazov
tvrdí, že určite skutočnosti má za preukázané. Absencia takéhoto postupu spôsobuje, že rozhodnutie
je v plnej miere nepreskúmateľné. Nie je zrejmé, na základe akého myšlienkového postupu v rámci
dokazovania vyhodnotil súd dôkazy v zásadnom rozpore s vykonaným dokazovaním práve takým

spôsobom, ktorý by odôvodňoval jeho odsúdenie. Je toho názoru, že konajúci súd dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Opäť zdôrazňuje, že celý skutok považuje
za nepravdivý a nemajúci akúkoľvek oporu vo vykonanom dokazovaní. Z vykonaného dokazovania je
zrejmé, že skutok sa reálne nestal tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia, toto je v
plnom rozpore s vykonaním dokazovaním. Konajúci súd v žiadnom prípade nemôže tvrdenia obhajoby,
ako aj jeho tvrdenia odignorovať, pretože dokazovanie by za takýchto skutočností na základe ktorých

konajúci súd vychádza z prezumpcie viny obžalovaného nemal akýkoľvek význam. Poukazuje aj na
zásadu uvedenú v § 2 ods. 4 Tr. poriadku, v zmysle ktorej každý, proti komu sa vedie trestné konanie sa
považuje za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. Zásada
prezumpcie neviny zabezpečuje osobe, voči ktorej sa konanie vedie, že sa s ňou bude zaobchádzať ako
s nevinnou, teda, že nepreukázaná vina ma rovnaké dôsledky ako preukázaná nevina. Ak pri niektorej

časti skutkovej podstaty existujú pochybnosti o jej existencii, vždy sa musí uplatniť zásada In dubio
pro reo. Je toho názoru, že z vykonaného dokazovania reálna existencia skutku uvedená vo výrokovej
časti napadnutého rozhodnutia dokazovaním v žiadnom prípade preukázaná nebola, ale naopak, táto
existencia a pravdivosť boli v plnej miere vyvrátené a skutok sa objektívne nestal. Navrhol preto, aby ho
odvolací súd v celom rozsahu oslobodil alternatívne, aby rozsudok Okresného súdu Kežmarok zrušil a

vec mu vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie. V záverečnom návrhu na verejnom zasadnutí naviac
poukázal aj na neprimeranú dĺžku konania, keď od spáchania skutku uplynula doba takmer 11 rokov.

Obhajca obžalovaného U. M. písomné dôvody odvolania obmedzil na námietky vo vzťahu k výroku
o treste a pokiaľ ide o výrok o vine, vo vzťahu k tomu v záverečnom návrhu na verejnom zasadnutí

poukázal na výpoveď obžalovaného na hlavnom pojednávaní, kde poprel spáchanie skutku a uviedol,
že iné okolnosti v prípravnom konaní uvádzal v dôsledku nepriameho nátlaku vyšetrovateľa. Výpoveď
ostatných spoluobžalovaných sa v jednotlivých fázach tak rôznili, takže podľa jeho názoru len na ich
základe nie je možné uznať obžalovaného za vinného a v tomto smere v jeho prospech svedčia
aj okolnosti platenia uvedenou bankovkou. To, že obžalovaný zotrval na predajni na rozdiel od

obžalovaného U., ktorý z predajne ušiel podľa jeho názoru skôr svedčí o tom, že nemal pochybnosti o
pravosti bankovky ktorou platil a vzhľadom na tieto skutočnosti sú pochybnosti o vine obžalovaného.
Vo vzťahu k výroku o treste v písomných dôvodoch odvolania uvádza, že uložený nepodmienečný trest
odňatia slobody je neprimeraný. Domnieva sa, že uložený trest v súčasnosti už nesplní účel, ktorý ním
mal byť sledovaný a výmeru uloženého trestu považuje vzhľadom na okolnosti vedenia a priebehu

trestného konania za neprimeranú. Domnieva sa, že štát v zastúpení orgánmi činnými v trestnom konaní
musí adekvátnym a najmä zákonným spôsobom reagovať na každý spáchaný trestný čin, pričom táto
reakcia musí byť v prvom rade zákonná, efektívna, účinná a samozrejme aj rýchla. Je všeobecne známa
skutočnosť, že s odstupom času klesá efektivita represívneho účinku trestného práva ako celku, a
teda aj uložených trestov. Právo na prerokovanie veci v primeranej lehote bez zbytočných prieťahov

je významnou procesnou zárukou, ktorá sa neoddeliteľne spája s právom na spravodlivý proces,
a preto porušenie tohto práva býva automaticky porušením práva na spravodlivý proces. Podstatu
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vymedzil aj Ústavný súd, ktorý v rámci svojej
judikatúry konštatuje, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu.

Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná, ústavné právo na prerokovanie bez zbytočných prieťahov sa
splní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej
neistoty ohľadne svojich práv. Konanie bez zbytočných prieťahov nie je možné presne časovo ohraničiť.
Základným kritériom pri hodnotení prieťahov je zložitosť veci podmienená skutkovým stavom a platnou
právnou úpravou konkrétnej veci. Práve zbytočné prieťahy, ktoré vznikli na základe nedostatočnej

činnosti konajúcich orgánov verejnej moci môžu byť tou okolnosťou, ktorá zakladá dôvod na zníženie
trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby, pričom v tomto smere poukazuje aj na
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR. Je potrebné konštatovať, že prieťahy vzniknuté v trestnom konaní
mali a majú nepriaznivý vplyv aj na obžalovaného U. M., ktorý bol, a je, počas celého procesuvystavený určitému stavu právnej neistoty. Napriek tomu, že v tomto prípade možno konštatovať
spôsobenie prieťahov v konaní neprítomnosťou obžalovaného počas trestného stíhania, čo samozrejme
tiež spôsobilo určité prieťahy v konaní, nemožno opomenúť ani skutočnú dĺžku ďalších zbytočných

prieťahov v konaní a tieto zohľadniť vo vzťahu k celkovému časovému obdobiu, kedy sa vo veci konalo
plynulo, teda bez prieťahov. Obzvlášť citlivo je potrebné vyhodnotiť celkovú dĺžku trestného konania,
keď od spáchania skutku uplynulo viac ako 9 rokov a od vznesenia obvinenia viac ako 7 rokov, teda v
rámci tohto konania s určitosťou došlo aj k výskytu až extrémnych prieťahov, čo v kontexte s princípom
právnej istoty vyjadrenej v článku 1 ods. 1 Ústavy SR podľa neho odôvodňuje pri uznaní viny použiť

ustanovenie o mimoriadnom znížení trestu a uložiť mierny výchovný trest s podmienečným odkladom
jeho výkonu. Navrhol preto, aby krajský súd napadnutý rozsudok zrušil a obžalovaného spod obžaloby
oslobodil alternatívne, ak dospeje k záveru o vine, aby mu uložil trest odňatia slobody s podmienečným
odkladom jeho výkonu na primeranú skúšobnú dobu.

Na základe podaných odvolaní preskúmal krajský súd napadnutý rozsudok v intenciách ustanoveniach

§ 317 ods. 1, 3 Tr. poriadku, v zmysle ktorých, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316
ods. 1, alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré
im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by
odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 a dospel k záveru, že odvolania obžalovaných

možno z časti považovať za dôvodné.

V posudzovanej veci bolo v konaní pred súdom prvého stupňa vykonané dokazovanie v takom rozsahu,
ako to vyplýva z obsahu zápisníc o hlavných pojednávaniach, ale aj dôvodov napadnutého rozsudku.
V nich prvostupňový súd uviedol, ktoré konkrétne dôkazy boli vo veci vykonané, i to, ktoré skutočnosti

z jednotlivo vykonaných dôkazov vyplývajú. Nedostatky v tomto smere sa napadnutému rozsudku
napokon nevytýkajú, ani odvolacími námietkami, ani jeden z odvolateľov nenamieta, že by neboli v
konaní pred prvostupňovým súdom vykonané všetky dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu
veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie, resp. že by bol súd
odmietol vykonať niektorý z navrhovaných dôkazov, či dokazovanie v navrhovanom smere doplniť. A

aj keď obžalovaný Y. E. v úvode dôvodov odvolania namieta, že prvostupňový súd pochybil v konaní,
ktoré napadnutým výrokom predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má
zabezpečiť objasnenie veci alebo práva obhajoby, nekonkretizuje, v čom sa tak konkrétne malo stať.

Podstata odvolacích námietok vo vzťahu k výroku o vine obžalovaných smeruje k správnosti

hodnotenia dôkazov zo strany prvostupňového súdu, pričom podľa názoru prezentovaného najmä v
odvolaní obžalovaného Y. E. sa prvostupňový súd dostatočným spôsobom nevysporiadal so všetkými
okolnosťami významnými pre rozhodnutie a v odôvodnení napadnutého rozhodnutia svoje skutkové aj
právnezáverynedostatočneodôvodnil,vdôsledkučoho,podľajehonázoru,rozhodnutievykazujeznaky
arbitrárnosti.

S uvedeným názorom odvolateľa sa však krajský súd v danom prípade vo vzťahu k výroku o vine
nestotožňuje.

Prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol nielen to, ktoré konkrétne dôkazy boli vo

veci vykonané a podrobne skonštatoval aj skutočnosti, ktoré z jednotlivo vykonaných dôkazov vyplývajú,
ale i to, ako jednotlivé dôkazy hodnotil a vzhľadom na ktoré dôkazy a skutočnosti z nich plynúce, dospel k
záverom, ktoré prezentoval vo výroku napadnutého rozsudku. Rozhodnutie súdu prvého stupňa v tomto
smere považuje krajský súd za správne a v podrobnostiach na neho odkazuje.

Tak ako to konštatuje prvostupňový súd, v danom prípade nie sú žiadne pochybnosti o tom, že bankovka
nominálnej hodnoty 500,- eur, ktorou platil obžalovaný U. M. v predajni JURSAT computers v Kežmarku,
bola falzifikátom, čo nepochybne vyplýva zo znaleckého posudku Kriminalistického a expertízneho
ústavu PZ, ktorý vzhľadom na spôsob a kvalitu vyhotovenia hodnotil falzifikát stupňom nebezpečnosti 4
ako menej vydarený (a spôsobilý k oklamaniu len za veľmi nepriaznivých okolností), ako aj odborného

vyjadrenia Národnej banky Slovenska, ktorá hodnotila uvedený falzifikát v stupni 5 ako nepodarený, ale
aj výpovedí svedkýň AO. L., R. F., F. W. F., ako aj obžalovaných, obžalovaného U. M. v prípravnom
konaní nevynímajúc.Aj keď obžalovaný Y. E. v dôvodoch odvolania namieta, že skutok, ktorý sa mu kladie za vinu a pre ktorý
bol uznaný vinným, sa nestal tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia, že je nepravdivý a
nemajúci akúkoľvek oporu vo vykonanom dokazovaní, je potrebné zdôrazniť, že už zo samotnej jeho

výpovede vyplýva, že predmetnú 500,- eurovú bankovku našiel, keď išiel večer z práce pri nákupných
vozíkoch na zemi, bola zošúľaná, previazaná gumičkou a na druhý deň ráno, keď si ju pozrel lepšie,
videl, že je falošná. Teda minimálne v tejto časti skutkové závery súdu prvého stupňa s výpoveďou
obžalovaného korešpondujú.

Ďalej obžalovaný vo svojej výpovedi uvádzal, že po tomto zistení sa chcel bankovky čím skôr zbaviť,
chcel ju spáliť, so F.Ý. v ten deň išli za Š., vzhľadom na to, že F. od neho niečo potreboval. Bankovku
ukazoval F., ktorý mu hneď povedal, že je falošná, aby sa jej zbavil a F. bol pri tom, keď vravel Š., že
bankovka je falošná, že sa jej chce zbaviť, pričom Š. mu povedal, že si ju chce nechať.

Obžalovaný teda nepopiera ani tú skutočnosť, že bankovku, o ktorej vedel, že je falošná a ktorú si od

jej nájdenia, resp. zistenia, že falošná je, ponechal, dal inej osobe, konkrétne obžalovanému Š.. Obrana
obžalovaného Y. E. spočíva v tom, že v čase, keď túto bankovku Š. dal, nedal mu ju za tým účelom, aby
on uvedené falošné peniaze použil ako pravé, teda, že by ich rozmenil, čiže uviedol do obehu.

Aj keď tvrdenia obžalovaného E. v tomto smere potvrdzuje aj svedok W. F., ktorý takisto uvádzal, že

obžalovaný mal pri sebe bankovku, o ktorej povedal, že sa mu nezdá, že ju našiel a že je asi falošná (v
prípravnom konaní tvrdil, že pri ich spoločnom stretnutí obžalovaný povedal Š., že bankovka je falošná;
teda nie že asi je falošná), pričom U. Š. požiadal E., či si ju môže nechať a nakoniec sa dohodli, že
ju nechá Š., ale s tým, že s touto vecou nechce nič mať, čiže nedošlo medzi nimi k žiadnej dohode v
tom smere, žeby Š. mal ísť bankovku rozmeniť, resp. žeby mal Š. pre prípad, že bankovku rozmení,

sľúbiť nejakú odmenu, ani podľa názoru krajského súdu, niet v tomto smere dôvod neveriť výpovedi
obžalovaného U. Š., ktorý obranu obžalovaného E. vyvracia.

Ajkeďjepravdou,ževovýpovediachtohtoobžalovanéhonahlavnompojednávaníoprotijehopredošlým
výpovediam, sa vyskytli rozpory (vo vzťahu ku ktorým bolo postupované podľa § 258 ods. 4 Tr. poriadku),

atonajmävotázke,čimuobžalovanýE.včase,keďmudávalbankovku,hovoril,žetátojefalošná,akoaj
vo vzťahu k výške provízie, resp. odmeny, ktorú si môže ponechať, zo všetkých výpovedí obžalovaného
U.Š.vyplýva,žekeďsastretolsobžalovanýmE.,tentomupovedal,žemápeniaze,ktoréchcerozmeniť,
pričom časť mu má doniesť a časť si môže ponechať. Pokiaľ obžalovaný U. Š. na hlavnom pojednávaní
tvrdil,žesimyslí,žeouvedenejbankovkemuobžalovanýE.nepovedal,žejefalošná,ktomujepotrebné

poukázať na samotnú výpoveď obžalovaného E., aj svedka F., z ktorých vyplýva, že obžalovanému
Š. obžalovaný E. výslovne povedal, že bankovka je falošná a takáto okolnosť napokon vyplýva aj z
výpovedí obžalovaného U. Š. v prípravnom konaní.

Pravdivosti výpovede obžalovaného U. Š. najmä v prípravnom konaní napokon korešponduje aj ďalší

priebeh skutkového deja, keď s uvedenou bankovkou išiel za obžalovaným M. a tento obžalovaný vo
svojej výpovedi v prípravnom konaní potvrdil, že obžalovaný Š. mu pri stretnutí povedal, že má falšovanú
500,- eurovú bankovku, že mu ju niekto dal a že jemu musí dať 400,- eur a navrhol mu, že si môže
100,- eur nechať, keď pôjde bankovku rozmeniť, a keď prišiel U., Š. ponúkol, že keď chce, môže do
toho ísť s nimi a že budú mať 200,- eur a Š. donesú 300,- eur, ako aj výpoveďou obžalovaného U. v

prípravnom konaní (ktorý síce na hlavnom pojednávaní najprv spáchanie skutku popieral, ale následne
v konečnom dôsledku urobil vyhlásenie o vine), ktorý takisto spomínal skutočnosť, že keď Š.C. M. dal
500,- eur s tým, že sú falošné a ak chce, nech ich ide rozmeniť, dohodli sa na tom, že 300,- eur má Š.
doniesť a 200,- si má nechať.

Mimo uvedeného považuje krajský súd za potrebné podotknúť, že za situácie, keď obžalovaný vedel,
že bankovka je falošná a podľa vlastného tvrdenia sa jej chcel zbaviť, chcel ju spáliť, nedáva absolútne
žiadnu logiku, aby namiesto toho túto bankovku obžalovanému Š., ktorého, podľa svojho vyjadrenia,
nepoznal a videl ho asi druhýkrát, len tak bezdôvodne dal, pretože to tento chcel a už vôbec nie
upozornenie obžalovaného Š., že keď z toho bude problém, nech ho do toho neťahá.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto považuje krajský súd skutkové závery, ku ktorým dospel súd
prvého stupňa vo vzťahu k výroku o vine u obžalovaného Y. E., za správne a v súlade s vykonanými
dôkazmi. Rovnako tak za správne, vzhľadom na obsah uvedených dôkazov, teda výpoveď samotnéhoobžalovaného M. v prípravnom konaní, výpoveď obžalovaného U. Š., aj obžalovaného R. U., považuje
za správne, aj skutkové závery tej časti napadnutého rozsudku týkajúce sa obžalovaného U. M., pričom
v tejto súvislosti k prezentovaným odvolacím námietkam, považuje krajský súd za potrebné uviesť, že

v predajni obžalovaný U. M. evidentne nezotrval z dôvodu, že by bol presvedčený, že bankovka, ktorou
chcel platiť, je v poriadku, ale preto, že predavačka následne po tom, čo obžalovaný U. z predajne
odišiel, predajňu uzamkla.

Správne zistenému skutkovému stavu zodpovedá aj správna právna kvalifikácia konania obžalovaných,

a preto krajský súd v tomto smere nezistil žiaden dôvod na zrušenie či zmenu napadnutého rozsudku
v časti týkajúcej sa oboch odvolateľov.

K iným záverom než súd prvého stupňa, dospel krajský súd vo vzťahu k výroku o treste, resp. len vo
vzťahu k výmere ukladaného trestu.

Zo zásad ukladania trestov uvedených v § 34 ods. 1 Tr. zákona vyplýva, že trest má zabezpečiť ochranu
spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky
na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov;
trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Podľa § 34 ods. 3 Tr. zákona, trest má postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší
vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby.

Podľa § 34 ods. 4 Tr. zákona, pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob
spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na

osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

V dôvodoch napadnutého rozsudku aj v tomto smere okresný súd veľmi podrobne poukázal na všetky
skutočnosti, na ktoré prihliadal a ktoré hodnotil pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu u každého z
obžalovaných. Poukázal na konkrétne okolnosti súdeného prípadu, mieru, akou každý z obžalovaných

prispel k spáchaniu stíhaného zločinu, osoby obžalovaných, okolnosti, ktoré hodnotil ako okolnosti
poľahčujúce i to, z akého dôvodu v danom prípade aplikoval ustanovenie § 39 ods. 1 Tr. zákona a
prečo obžalovaným ukladal súhrnné tresty odňatia slobody.

Vo vzťahu k tvrdeniam prvostupňového súdu, považuje krajský súd za potrebné podotknúť len tú

skutočnosť,žesaniecelkomstotožňujesokruhompriznanejpoľahčujúcej,resp.poľahčujúcichokolností
u obžalovaného U. M.. Prvostupňový súd mu ako poľahčujúcu okolnosť priznal okolnosť, že sa
obžalovaný k spáchaniu skutku priznal a svoj skutok vo výpovedi v prípravnom konaní úprimne oľutoval,
teda okolnosť uvedenú v § 36 písm. l) Tr. zákona. Vzhľadom na výpoveď obžalovaného v konaní
pred súdom, sa však krajský súd s priznaním tejto poľahčujúcej okolnosti celkom nestotožňuje, avšak

vzhľadom na to, že odvolanie bolo podané len v prospech obžalovaného, v tomto smere nie je možné
záver súdu prvého stupňa meniť. Na druhej strane, nie je krajskému súdu zrejmé, prečo obžalovanému
U.D. M. nepriznal, rovnako ako to urobil vo vzťahu k obžalovanému Y. E., aj poľahčujúcu okolnosť
uvedenú v § 36 písm. j) Tr. zákona, teda okolnosť, že pred spáchaním súdeného trestného činu viedol
riadny život, nakoľko ani z odpisu registru, ani pripojených spisov, nie je zrejmé, že by bol obžalovaný

U. M. pred spáchaním tohto trestného činu odsúdený a okolnosť, že by neviedol riadny život, nevyplýva
ani z hodnotení, ani z evidencie priestupkov.

V evidencii priestupkov nemá ani jeden z obžalovaných žiaden záznam a pokiaľ ide o odpis z registra
trestov, z neho a sčasti aj pripojených spisov, vyplýva, že obžalovaný U. M. bol doposiaľ súdený trikrát,

prvýkrát sa tak stalo rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 5T/45/2011 zo dňa 11.05.2011, pričom
za prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 Tr. zákona mu bol uložený podmienečný trest, ktorý mu bol
odpustený amnestiou prezidenta Slovenskej republiky, v druhom prípade trestným rozkazom Okresného
súdu Kežmarok sp. zn. 1T/254/2012 zo dňa 31.12.2012, takisto pre prečin krádeže podľa § 212 ods.
2 písm. f, ods. 3 písm. b) Tr. zákona mu bol uložený podmienečný trest odňatia slobody, a keďže sa

v skúšobnej dobe osvedčil, uvedené dve odsúdenia sú zahladené. Naposledy bol odsúdený trestným
rozkazom Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 0T/39/2014 zo dňa 02.06.2014 pre prečin ohrozenia pod
vplyvom návykovej látky, a to na trest odňatia slobody v trvaní 3 mesiacov nepodmienečne a trest
zákazu činnosti v trvaní 18 mesiacov. Z uvedeného je teda zrejmé, že prvý postih obžalovaného U. M.nasledoval až po tom, čo spáchal trestný čin, pre ktorý bol uznaný za vinného v súdenom prípade, takže
poľahčujúca okolnosť uvedená v § 36 písm. j) Tr. zákona mu mala byť takisto priznaná, a to rovnako
ako u obžalovaného Y. E..

Aj tento obžalovaný má síce v registri trestov záznamy a z odpisu registra trestov, aj pripojených spisov
vyplýva, že bol doposiaľ dvakrát súdený, v prvom prípade rozsudkom Okresného súdu Kežmarok sp.
zn. 6T/87/2013 zo dňa 07.02.2014 za zločin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm.
a) Tr. zákona na trest odňatia slobody v trvaní 34 mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu

na skúšobnú dobu 3 rokov, uvedené odsúdenie je už zahladené a v druhom prípade rozsudkom toho
istého súdu sp. zn. 6T/110/2014 zo dňa 02.02.2015 pre prečiny ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr.
zákona a výtržníctva podľa § 364 ods. 1 Tr. zákona na trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov, z výkonu
ktorého bol dňa 25.01.2016 podmienečne prepustený so stanovením skúšobnej doby na 18 mesiacov,
takže aj u neho prvý postih nasleduje až po spáchaní súdeného skutku, čo priznanie poľahčujúcej
okolnosti uvedenej v § 36 písm. j) Tr. zákona odôvodňuje.

Keďže u ani jedného z týchto obžalovaných nezistil prvostupňový súd priťažujúcu okolnosť, je zrejmé, že
je tu prevaha poľahčujúcich okolností, čo znamená potrebu úpravy zákonnej trestnej sadzby uvedenej
v osobitnej časti Trestného zákona (ktorá je od 7 do 10 rokov), a to znížením jej hornej hranice v zmysle
ustanovenia § 38 ods. 3 Tr. zákona o jednu tretinu postupom uvedeným v § 38 ods. 8 Tr. zákona.

Správne takto prvostupňový postupoval a to znamená, že pri znížení hornej hranice trestnej sadzby, sa
táto upravuje na hranicu 7 až 9 rokov.

Ako už z vyššie uvedeného, aj z dôvodov napadnutého rozsudku vyplýva, obžalovaní sa súdených
skutkov dopustili skôr, než boli v iných ich veciach vyhlásené odsudzujúce rozsudky, čo znamená, že

obom obžalovaným bolo potrebné ukladať súhrnné tresty. Keďže v zmysle § 42 ods. 3 Tr. zákona sa
ustanovenie o súhrnnom treste nepoužije, ak je skoršie odsúdenie takej povahy, že sa na páchateľa
hľadí, ako keby nebol odsúdený, alebo ak skorší rozsudok bol vydaný súdom iného členského štátu
Európskej únie, potom to znamená, že súhrnný trest u obžalovaného Y. E., je potrebné ukladať vo vzťahu
k rozsudku Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 6T/110/2014 zo dňa 02.02.2015 a u obžalovaného U.

M. vo vzťahu k trestnému rozkazu (teda nie rozsudku, ako chybne uvádza prvostupňový súd vo výroku
napadnutého rozsudku) Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 0T/39/2014 zo dňa 02.06.2014.

Podľa § 42 ods. 1 Tr. zákona, ak súd odsudzuje páchateľa za trestný čin, ktorý spáchal skôr, ako bol
súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jeho trestný čin, uloží mu súhrnný trest

podľa zásad na uloženie úhrnného trestu.

Zásady ukladania úhrnného trestu sú upravené v ustanoveniach § 41 ods. 1 a § 41 ods. 2 Tr. zákona
v závislosti na tom, za aký súbeh trestných činov je potrebné úhrnný trest ukladať.

V danom prípade u oboch obžalovaných sa ukladá súhrnný trest podľa zásady uvedenej v § 41
ods. 2 Tr. zákona, keďže sa ukladá za dva, resp. viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň
jeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami. V takom prípade je však v zmysle
tohto ustanovenia potrebné zvýšiť hornú hranicu trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich
najprísnejšie trestného o jednu tretinu.

Ako na to správne poukázal prvostupňový súd, po zvýšení trestnej sadzby upravenej podľa § 38 ods. 3
Tr. zákona, potom jedna tretina z 9 rokov predstavuje 3 roky, čo znamená, že trestná sadzba, v rámci
ktorej by v danom prípade bolo potrebné obžalovaným trest ukladať, predstavuje výmeru od 7 do 12
rokov.

Krajský súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa v tom smere, že vzhľadom na všetky
skutočnosti, na ktoré poukazuje, uloženie trestu v rámci tejto trestnej sadzby, by bolo pre obžalovaných
neprimerane prísnym a z uvedeného dôvodu prichádza do úvahy aplikácia ustanovenia § 39 ods. 1
Tr. zákona o mimoriadnom znížení trestu (napokon aj keby mal krajský súd iný názor, akože ho nemá,

vzhľadom na okolnosť, že odvolanie bolo podané len v prospech obžalovaných, nebolo by možné
ani v tomto smere napadnutý rozsudok meniť, pretože sa tak z podnetu odvolania len v prospech
obžalovaných stať nemôže).Podľa názoru prvostupňového súdu, vzhľadom na okolnosti stíhaného prípadu, vek, v ktorom obžalovaní
trestnú činnosť spáchali, teda u obžalovaného E. necelých 20 rokov a u obžalovaného M. niečo cez 18
rokov, súčasné pomery obžalovaných, ale hlavne dĺžku trestného konania, na naplnenie účelu trestu

a zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania a obžalovaným je potrebné
ukladať trest pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby.

Vzhľadom na ustanovenie § 39 ods. 3 písm. d) Tr. zákona, nie je možné obžalovaným v danom prípade
uložiť trest odňatia slobody kratší ako 2 roky. Súhrnné tresty odňatia slobody, ktoré prvostupňový

súd obom obžalovaným uložil vo výmere 4 rokov, považuje krajský súd, vzhľadom na všetky ním
prezentované skutočnosti, ale predovšetkým vzhľadom na dĺžku doterajšieho konania, za neprimerane
prísne.

V súvislosti s dĺžkou konania je totiž potrebné zvýrazniť predovšetkým tú skutočnosť, že posudzovaná
trestná vec rozhodne nie je ani skutkovo, ani právne, náročnou vecou. Skutok bol spáchaný v marci

roku 2010 a obvinenie bolo vznesené v ten istý mesiac, konkrétne 30.03.2010, čo znamená, že trestné
stíhanie sa voči obžalovaným vedie už viac než 10 rokov. Obžaloba bola pritom podaná ešte 24.01.2012
a aj keď je pravdou, že hlavné pojednávanie, najmä v čase, keď sa konalo pred pôvodným senátom,
sa v niektorých prípadoch odročovalo aj pre neprítomnosť niektorého z obžalovaných, resp. obhajcu
a následne aj z dôvodu zisťovania pobytu obžalovaného M., predsa je len uvedená doba a dĺžka

konania evidentne neprimeraná, pretože súd má možnosti, ako účasť obžalovaných v prípade potreby
zabezpečiť (napr. tak, ako sa teraz koná vo veci obžalovaného M. vzhľadom na to, že tento sa zjavne
už od roku 2014 zdržiava v cudzine, konkrétne v USA, kde sa má zdržiavať nelegálne, mohol vykonať
konanie proti ušlému už skôr) a vec mohla byť v primeranej dobe rozhodnutá, najmä v situácii, keď
výsluchy všetkých obžalovaných boli vykonané na hlavnom pojednávaní dňa 29.04.2013, kedy boli

vypočuté aj obe svedkyne a výsluch ďalšieho z navrhovaných svedkov potom na hlavnom pojednávaní
dňa 07.10.2013.

Vzhľadom práve na uvedenú, zjavne neprimeranú dĺžku konania, je potrebné obžalovaným poskytnúť
zadosťučinenie, a to v podobe trestu kratšieho trvania a aj kratšieho trvania, než ho ukladal súd prvého

stupňaazaprimeraný,vzhľadomnavšetkyokolnostiprípadu,považujekrajskýsúdtrestodňatiaslobody
znížený na dolnú hranicu možného zníženia trestnej sadzby pri použití ustanovenia § 39 ods. 1 Tr.
zákona, teda na hranicu 2 rokov.

Z uvedených dôvodov preto napadnutý rozsudok vo výroku o treste u obžalovaného Y. E. R. U. M. zrušil

a následne sám vo veci rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Obžalovanému Y. E. teda podľa § 270 ods. 2 Tr. zákona pri priznaní poľahčujúcej okolnosti uvedenej v
§ 36 písm. j) Tr. zákona, podľa § 38 ods. 3 Tr. zákona, § 42 ods. 1 Tr. zákona, § 41 ods. 2 Tr. zákona
a § 39 ods. 1 Tr. zákona uložil súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov a vzhľadom na to,

že ukladal súhrnný trest, zrušil súčasne výrok o treste v rozsudku Okresného súdu Kežmarok sp. zn.
6T/110/2014 zo dňa 02.02.2015, ktorým bol obžalovanému za prečiny ublíženia na zdraví podľa § 156
ods. 1 Tr. zákona a výtržníctva podľa § 364 ods. 1 Tr. zákona uložený trest odňatia slobody v trvaní
6 mesiacov, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na
zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Pre výkon uloženého trestu zaradil obžalovaného do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s
minimálnym stupňom stráženia, vzhľadom na to, že obžalovaný pred spáchaním trestného činu vo
výkone trestu odňatia slobody nebol.

Obžalovanému U. M. podľa § 270 ods. 2 Tr. zákona pri priznaní poľahčujúcich okolností uvedených v §
36 písm. j), l) Tr. zákona, podľa § 38 ods. 3 Tr. zákona, § 42 ods. 1 Tr. zákona, § 41 ods. 2 Tr. zákona a §
39 ods. 1 Tr. zákona uložil súhrnný trest odňatia slobody takisto vo výmere 2 rokov, pričom súčasne zrušil
výrok o treste v trestnom rozkaze Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 0T/39/2014 zo dňa 02.06.2014,
ktorým mu bol za prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Tr. zákona uložený

trest odňatia slobody v trvaní 3 mesiacov (trest zákazu činnosti uložený týmto trestným rozkazom má
totiž obžalovaný vykonaný), ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak
vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.Aj tohto obžalovaného podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona na výkon uloženého trestu zaradil do ústavu
na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia, keďže pred spáchaním trestného činu
vo výkone trestu odňatia slobody nebol.

jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.