Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, October 14, 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 2To/37/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5819010429
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 10. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marcela Malatká

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5819010429.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marcely Malatkej a sudcov JUDr.

Evy Kyselovej a Mgr. Miroslava Mazúcha, prejednal na verejnom zasadnutí konanom dňa 14. októbra
2020 odvolanie obžalovaného H. W. proti rozsudku Okresného súdu Námestovo, sp.zn. 6T/153/2019
zo dňa 9.6.2020 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. b), d) Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Námestovo, sp.zn.
6T/153/2019 zo dňa 9.6.2020.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por.

Obžalovaného H. W., nar. XX.X.XXXX v I.,trvale bytom I.,
sídlisko Q., S. XX,

u z n á v a z a v i n n é h o , ž e :

dňa 31.5.2019 v presne nezistenom čase viedol osobné motorové vozidlo značky Toyota RAV 4, ev.
čísla TS-713 BO po lesnej poľnej ceste tvrdého povrchu zv. Jelešnianská cesta v katastrálnom území

mesta I. z ktorej následne odbočil na poľnú vyjazdenú cestu nespevneného povrchu cez Hamerskú
lúku nachádzajúcu sa v katastrálnom území R. Z. pre ktorú platí II. stupeň územnej ochrany prírody,
ktorou následne bez príslušného povolenia pokračoval cca 1600 metrov od Jelešňanskej cesty smerom
k lesnému porastu nachádzajúceho sa v blízkosti Oravskej priehrady, kde na danej lúke o GPS
súradniciach N 49 25.188, E 019 35.596 na parcele E KN č. 1/1 vozidlo odstavil a ponechal stáť a
následne dňa 04.06.2019 v čase okolo 12.00 hod. s vozidlom z Hamerskej lúky, kde predtým parkoval
vošiel do lesného porastu na trávnatú plochu o rozmere 10x10 metrov o súradniciach N 49 25.172, E
019 35.552 na parcelu C KN č. 18/48 - lesný pozemok, za účelom naloženia rybárskych vecí, pričom

daná lokalita v zmysle vyhlášky MŽP SR č. 420/2003 Z.z. je súčasťou chránenej krajinnej oblasti Horná
Orava C - zóna, pre ktorú platí III. stupeň ochrany prírody, čím týmto konaním porušil § 31 ods. 1 písm.
d) zákona č. 326/2005 Z.z. o lesoch v znení neskorších predpisov ako aj § 14 ods. 1 písm. a) v spojení s
§ 13 ods. 1 písm. a) zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov, v
zmysle ktorého je na území, na ktorom platí II. a III. stupeň ochrany, zakázaný vjazd a státie s motorovým
vozidlom,

t e d a

v rozpore so všeobecne záväznými predpismi na ochranu prírody a krajiny neoprávnene jazdil
motorovým vozidlom na lesnom a poľnohospodárskom pozemku,

č í m s p á c h a l

prečin porušovania ochrany rastlín a živočíchov podľa § 305 ods. 2 Tr. zák.Z a t o s a o d s u d z u j e

Podľa § 305 ods. 2 Tr. zák., § 56 ods. 1, 2 Tr. zák., § 38 ods. 2, 3 Tr. zák., § 36 písm. j) Tr. zák. na

peňažný trest vo výmere 350,- (tristopäťdesiat) Eur.

Podľa § 57 ods. 3 Tr. zák. obžalovanému H. W. pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť
úmyselne zmarený, s t a n o v u j e náhradný trest odňatia slobody vo výmere 10 (desať) dní.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Námestovo, sp.zn. 6T/153/2019 z 9.6.2020 bol obžalovaný H. W. uznaný

vinným z prečinu porušovania ochrany rastlín a živočíchov podľa § 305 ods. 2 Tr. zák. na
tom skutkovom základe, že:

dňa 31.5.2019 v presne nezistenom čase viedol osobné motorové vozidlo značky Toyota RAV 4, ev.
čísla TS 713 BO po lesnej poľnej ceste tvrdého povrchu zv. Jelešnianská cesta v katastrálnom území

mesta I., z ktorej následne odbočil na poľnú vyjazdenú cestu nespevneného povrchu cez Hamerskú
lúku nachádzajúcu sa v katastrálnom území R. Z., pre ktorú platí III. stupeň územnej ochrany prírody,
ktorou následne bez príslušného povolenia pokračoval cca 1600 metrov od Jelešňanskej cesty smerom
k lesnému porastu nachádzajúceho sa v blízkosti Oravskej priehrady, kde na danej lúke o GPS
súradniciach N 49 25.188, E 019 35.396 na parcele E KN č. 1/1 vozidlo odstavil a ponechal stáť a

následne dňa 4.6.2019 v čase okolo 12.00 hod. s vozidlom z Hamerskej lúky, kde pred tým parkoval,
vošiel do lesného porastu na trávnatú plochu o rozmere 10x10 metrov o súradniciach N 49 25.172, E
019 35.352 na parcelu C KN č. 18/48 - lesný pozemok, za účelom naloženia rybárskych vecí, pričom
daná lokalita v zmysle vyhlášky MŽP SR č. 420/2003 Z.z. je súčasťou chránenej krajinnej oblasti Horná
Orava C - zóna, pre ktorú platí III. stupeň ochrany prírody, čím týmto konaním porušil § 31 ods. 1 písm.

d) Zákona č. 326/2005 Z.z. o lesoch v znení neskorších predpisov, ako aj § 14 ods. 1 písm. a) v spojení s
§ 13 ods. 1 písm. a) Zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov, v
zmysle ktorého je na území, na ktorom platí II. a III. stupeň ochrany, zakázaný vjazd a státie s motorovým
vozidlom.

Za spáchanie tejto trestnej činnosti bol obžalovanému podľa § 56 ods. 1, 2 Tr. zák., § 38 ods. 3 Tr. zák.,
§ 36 písm. j) Tr. zák. uložený peňažný trest vo výške 350,- (tristopäťdesiat) Eur. Podľa § 57
ods. 3 Tr. zák. obžalovanému pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený,
súd stanovil náhradný trest odňatia slobody vo výmere 10 (desať) dní.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný H. W. písomným podaním zo dňa 17.6.2020,
doručeným Okresnému súdu Námestovo dňa 19.6.2020. Odvolanie podal proti výroku o vine, proti
výroku o treste, ako aj proti konaniu, ktoré vyhlásenému rozsudku predchádzalo.

Zahlásené odvolanie obžalovaný zdôvodnil prostredníctvom obhajcu písomným podaním zo daň

29.7.2020, doručeným Okresnému súdu Námestovo dňa 3.8.2020:

Má za to, že konanie popísané v obžalobe a následne vo výroku napadnutého rozsudku nie je možné
kvalifikovať ako trestný čin podľa § 305 ods. 2 Tr. zák. Z vykonaného dokazovania nie je možné prijať
záver,žesamaldopustiťúmyselnéhokonania,ktorébyspočívalovporušeníochranyrastlínaživočíchov

tak, ako to má na mysli zákonodarca v ustanovení § 305 ods. 2 Tr. zák.
Súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že pokiaľ sa bránil, že v danej lokalite vykonával povinnosti
člena rybárskej stráže, súd tejto obrane neuveril, nakoľko na výkon povinností člena rybárskej stráže
neupozorňoval v predchádzajúcich podaniach. Z uvedeného dôvodu hodnotí súd jeho obranu ako
účelovú.Stýmtovšaknemôžesúhlasiť.Užvprípravnomkonaní,tedaeštepredukončenímvyšetrovania

a pred podaním obžaloby uvádzal nasledovné :
„Chcem poukázať na skutočnosť, ktorá bez akýchkoľvek pochybností vylučuje protiprávnosť konania
popísaného v uznesení o vznesení obvinenia. Tak ako som už uviedol vo svojich výsluchoch, som
riadnym členom rybárskej stráže, pričom v čase môjho zadržania som si v danej lokalite plnil povinnosti
člena rybárskej stráže. Z príslušných ustanovení Zákona č. 139/2002 Z.z. o rybárstve je zrejmé, že aj

svedok Ing. Z. vo svojej výpovedi potvrdil, že na člena rybárskej stráže pri výkone právomoci rybárskejstráže sa nevzťahuje zákaz vjazdu motorovým vozidlom do lokality s vyšším stupňom ochrany prírody.
O tom, že som v čase údajného spáchania skutku vykonával právomoci rybárskej stráže predkladám
dôkaz - zápisnica o kontrole rybárskeho revíru v dňoch 31.5.2019 a 4.6.2019.“ (návrh na zastavenie

trestného stíhania zo dňa 25.10.2019, ktorý je súčasťou vyšetrovacieho spisu).
Podľa ustanovenia § 28 ods. 1 Trestného zákona, čin inak trestný nie je trestným činom, ak ide o výkon
práva alebo povinnosti vyplývajúcich zo všeobecne záväzného právneho predpisu, z rozhodnutia súdu
alebo iného orgánu verejnej moci, z plnenia pracovných či iných úloh alebo zo zmluvy, ktorá neodporuje
všeobecne záväznému právnemu predpisu, ani ho neobchádza.

Už v prípravnom konaní predložil dôkaz - zápisnica o kontrole rybárskeho revíru v dňoch 31.5.2019 až
4.6.2019, preto nesúhlasí s tvrdením súdu, že sa týmito skutočnosťami začal brániť až v konaní pred
súdom a preto je jeho obrana účelová.
V súvislosti s tvrdením súdu, že ani hliadka PZ nemala vedomosť o tom, že je člen rybárskej stráže, by
chcel zdôrazniť, že zhodne so svojimi predchádzajúcimi výpoveďami uvádzal na hlavnom pojednávaní
dňa 9.6.2020, že keď ho zastavila dňa 4.6.2019 hliadka PZ, mal oblečené tričko s nápisom rybárska

stráž, pričom keď sa pýtal, prečo ho zastavujú, oznámil im, že je členom rybárskej stráže a že vykonáva
v danej lokalite rybársky dohľad. Preto je záver súdu, že hliadka PZ ani nevedela, že je členom rybárskej
stráže, nesprávny a jeho obranu teda nemožno hodnotiť ako účelovú.
Napokon sa ako svojvoľné a nezrozumiteľné javí aj tvrdenie súdu, že nevykonával rybársky dohľad,
nakoľko bol v danej lokalite sám a nie s ďalším členom rybárskej stráže p. Z. (podľa zápisnice o kontrole

rybárskeho revíru zo dňa 4.6.2019). Skutočnosť, že rybársky dohľad dňa 4.6.2019 vykonával sám, totiž
nevyplýva zo žiadneho dôkazu vykonaného v trestnom konaní, preto mu nie je zrejmé, čo viedlo súd
k takémuto tvrdeniu.
Súd v napadnutom rozsudku uviedol, že zakotvenie vyššie uvedenej skutkovej podstaty trestného činu
do Trestného zákona si vyžiadali skúsenosti s uplatňovaním oprávnení lesnej stráže, poľnej stráže,

strážeprírodypririešenínovodobéhofenoménu,ktorýmjevedoméporušeniezákazuvjazdumotorových
vozidiel na lesné a poľnohospodárske pozemky a chránené územia a biotopy. Vedomosť, prípadne
úmysel (aj keď len nepriamy) však nebol v konaní preukázaný, ani nebo preukazovaný v prípravnom
konaní.
V zmysle ustanovenia § 305 ods. 2 Tr. zák., zákonodarca zaviedol trestnosť konaní, ktoré majú zhodné

formálne znaky, ako majú priestupky podľa zákona o lesoch a zákona o ochrane prírody. Vzhľadom
na uvedené bolo nevyhnutné v priebehu trestného konania dôkladne a starostlivo posúdiť všetky
obligatórneznakyskutkovejpodstatytrestnéhočinuporušovaniaochranyrastlínaživočíchovadôkladne
vyhodnotiť závažnosť protiprávneho konania (posúdenie materiálnej stránky v zmysle ustanovenia § 10
ods. 2 Tr. zákona) s prihliadnutím na všetky formálne a materiálne stránky trestného činu. V danej veci

sa však súd touto otázkou nezaoberal, resp. zaoberal len veľmi okrajovo, keď v napadnutom rozsudku
len odkázal na to, že v súdenej veci mal za preukázané naplnenie materiálneho korektívu samotným
objektom súdeného prečinu, ktorým je záujem spoločnosti na ochrane prírody a krajiny. Z pohľadu súdu
je tak materiálny korektív naplnený vždy s ohľadom na objekt trestného činu, čo považuje za neprípustný
a neodôvodnený záver.

Podľa § 10 ods. 2 Tr. zák., nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky,
okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť
nepatrná.
Zákonným vyjadrením materiálneho korektívu je § 10 ods. 2 Tr. zák., ktorý ustanovuje: „Nejde o trestný
čin,akvzhľadomnaspôsobvykonaniačinuajehonásledky,okolnosti,zaktorýchbolčinspáchaný,mieru

zavinenia a pohnútku páchateľa, je jeho závažnosť nepatrná.“ Z uvedeného je zrejmé, že súd svojvoľne
rozširuje ustanovenie § 10 ods. 2 Tr. zák., keď uvádza, že materiálny korektív je naplnený s ohľadom na
objekttrestnéhočinu,čovšakvžiadnomprípadeniejepravda,pretožezávažnosťprotiprávnehokonania
sa posudzuje v zmysle ustanovenia § 10 ods. 2 Tr. zák. s ohľadom na spôsob vykonania, následky,
okolnosti, mieru zavinenia, pohnútku, nie s ohľadom na objekt trestného činu.

Súd neoprávnene vyhodnotil nielen závažnosť protiprávneho konania, ale aj úmysel porušovať
zákonom chránený záujem (ochrana rastlín a živočíchov), keď účelovo a svojvoľne interpretuje dôkazy
zabezpečenévtrestnomkonanívjehoprospech.Pokiaľsúdpoukazujenato,žemárybárskeoprávnenie
už niekoľko rokov, a preto si musel byť vedomý toho, že sa nachádza s vozidlom v chránenom území,
chce zdôrazniť, že opakovane, aj pred súdom vypovedal, že v danej lokalite bol v minulosti opakovane

kontrolovaný hliadkou PZ, pričom príslušníci PZ ho nikdy nesankcionovali, ani mu neoznámili, že sa
nachádza v chránenom území. Súd sa však s uvedeným tvrdením nevysporiadal.Takýto postup súdu je nutné označiť za nesprávny. Pre rozhodnutie o absencii úmyselného zavinenia
je totiž podstatné to, či obžalovaný aj skutočne (reálne a objektívne) mohol byť presvedčený o určitej
okolnosti, ktorá mohla mať za následok absenciu úmyselného zavinenia.

V tejto súvislosti poukazuje na viacero dôkazov, ktoré vylučujú jeho vedomosť o tom, že sa mohol
dopustiť protiprávneho konania.
Poukazuje na povolenie na vjazd osobným motorovým vozidlom do predmetnej lokality vydané Urbárom
Trstená. Opakovane poukazoval na to, že oslovil Urbár Trstená so žiadosťou o povolenie na vjazd
osobným motorovým vozidlom na komunikáciu vedúcu k Oravskej priehrade. Urbár následne jeho

žiadostivyhovelavydalpovolenie,pričomvpovoleníšpecifikovalajúčelvydaniapovolenia-výkonpráva
rybolovu. Vzhľadom na uvedené mal za to, že si splnil všetky povinnosti na vjazd osobným motorovým
vozidlom do danej lokality Oravské Hámre, nakoľko už samotné povolenie s výslovnou špecifikáciou -
výkon práva rybolovu vzbudzuje oprávnené presvedčenie, že mal povolený vjazd k Oravskej priehrade.
V žiadnom prípade teda nemôže obstáť záver súdu, že si musel byť vedomý protiprávneho konania
vzhľadom na zákazovú dopravnú značku na Jelešňanskej ceste.

V nadväznosti na samotné povolenie vydané Urbárom Trstená, ktoré sa podľa súdu malo vzťahovať a
bolo zamýšľané len na prejazd po komunikácii a v žiadnom prípade sa nevzťahovalo na vjazd na trvalý
trávnatý porast, kde žiadna komunikácia nevedie, by chcel poukázať na niekoľko nesprávností, ktoré
vyslovil súd.
Z povolenia, ktoré mu vydal Urbár Trstená, je zrejmé, že je vydané za účelom výkonu práva rybolovu na

Oravskej priehrade, teda je zrejmé, že o predmetné povolenie žiadal práve z toho dôvodu, aby mohol
prísť vozidlom k Oravskej priehrade a za týmto účelom mu bolo aj vydané. Skutočnosť, že správny orgán
zamýšľal vydať povolenie len za účelom prejazdu po komunikácii teda nevyplýva zo samotného dôkazu
a súd si tak v rozpore so skutkovým stavom a logikou veci domýšľa vôľu správneho orgánu. Aj následný
záver súdu, že povolenie sa nevzťahovalo na vjazd do oblasti, kde žiadna komunikácia ani neviedla,

je nesprávny. Podľa ortofoto mapy, ktorá je súčasťou súdneho spisu, je zrejmé, že v danej oblasti sa
nachádza cesta, ktorá vedie k Oravskej priehrade.
V súvislosti s vydaným povolením sa súd nezaoberal tým, aká bola v skutočnosti subjektívna stránka
konania obžalovaného, resp. či subjektívna stránka konania je postihnutá zavinením. Taktiež sa súd
nevysporiadal s tým, do akej miery bolo jeho konanie poznačené dôvodným omylom a či práve toto malo

vplyv na subjektívnu stránku konania.
Popreštudovanírozsudkumusíkonštatovať,žezožiadnejčastiodôvodneniapredmetnéhorozsudkunie
je zrejmé, z čoho vyvodzuje súd jeho úmysel (aj keď nepriamy) dopustiť sa protiprávneho konania, keď
tento úmysel nevyplýva zo žiadneho vykonaného dôkazu. Súhlasí s tým, že úmysel možno vyvodiť aj z
nepriamych dôkazov, avšak má ta to, že takého (aj keď len nepriame) dôkazy neboli v konaní vykonané

a ani subjektívne presvedčenie súdu nemôže slúžiť ako nepriamy dôkaz.
K skutočnosti, či mohol mať vedomosť o tom, že sa nachádza v oblasti s vyšším stupňom ochrany
prírody, sa vyjadril aj zástupca poškodeného, ktorý uviedol, že nemá vedomosť o tom, že by v danej
lokalite v čase spáchania skutku bolo označenie lokality s vyšším stupňom ochrany prírody. Uvedené
teda len potvrdzuje to, že nevedel o tom, že sa nachádzal vo vyššom stupni ochrany prírody a teda je

vylúčené akékoľvek jeho úmyselné konanie smerujúce k porušeniu ochrany rastlín a živočíchov. Ním
uvedené skutočnosti boli potvrdené aj z úradného záznamu hliadky Kriminálnej polície OR PZ Dolný
Kubín, z ktorého je zrejmé, že skutočnosť, že sa jeho vozidlo nachádzalo v lokalite s vyšším stupňom
ochrany prírody, bola potvrdená až z ortofoto mapy chráneného územia. Je teda nepochybné, že v danej
lokalite nebolo žiadne vyššie spomenuté označenie v čase spáchania skutku, nakoľko aj hliadka OR

PZ Dolný Kubín získala vedomosť o vyššom stupni ochrany prírody v danej lokalite až z ortofoto máp.
Zdôrazňuje, že ani pri predchádzajúcich kontrolách hliadky PZ v danej oblasti nebol nikdy upozornený,
že by bol v chránenej oblasti, resp. že by sa dopúšťal protiprávneho konania.
V súvislosti s vyššie uvedeným by chcel povedať, že súhlasí s tvrdením súdu, že je v zásade nereálne,
abybolooznačeniami,prípadneinformačnýmitabuľamipokrytéceléchránenéúzemie.Otodôkladnejšie

sa mal však súd zaoberať a vyhodnocovať vedomostnú stránku v nadväznosti na úmyselné zavinenie.
Základná zásada trestného práva nullumcrime sine lege (nie je trestný čin bez zákona) je inkorporovaná
v § 8 Trestného zákona, v ktorom je ustanovené, že za trestný čin sa považuje protiprávny čin, ktorého
znaky sú uvedené v Trestnom zákone, ak tento zákon neustanovuje inak. Znakmi trestného činu
podľa predchádzajúcej vety sa okrem iného rozumejú: objekt (záujem chránený Trestným zákonom),

subjekt (páchateľ), objektívna stránka (konanie, následok a príčinný vzťah medzi konaním a následkom)
a subjektívna stránka (zavinenia páchateľa), pričom uvedené znaky sú obligatórnou náležitosťou
skutkovej podstaty ktoréhokoľvek trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Absencia čo i len
jedného z týchto znakov má za následok, že skúmaný skutok nemôže byť posudzovaný ako trestný čin.K miere zavinenia a pohnútke dáva do pozornosti, že zavinenie je vnútorný, psychický vzťah páchateľa
k podstatným zložkám trestného činu, pričom zavinenie (úmyselné ako aj nedbanlivostné) je
vybudované na zložke vedomostnej, ktorá zahŕňa vnímanie páchateľa a na zložke vôľovej, ktorá zahŕňa

predovšetkým chcenie alebo uzrozumenie, teda v podstate rozhodnutie konať určitým spôsobom so
znalosťami podstaty veci. Ak páchateľ rozhodné skutočnosti nechce a ani s nimi nie je uzrozumený, nie
je tu žiadny vôľový vzťah.
Zavinenie sa pritom vzťahuje na priebeh páchateľovho činu, ktorý sa prejavil v objektívnej realite a
ktorý zodpovedá znakom skutkovej podstaty trestného činu. Zavinenie sa teda vzťahuje k podstatným

skutočnostiam, ktoré tvoria páchateľov skutok a musí sa vzťahovať na všetky skutočnosti, ktoré
sú znakom skutkovej podstaty trestného činu. Pokiaľ by sa zavinenie k niektorej z požadovaných
skutočností nevzťahovalo, nie je daná subjektívna stránka trestného činu, a preto je vylúčená trestná
zodpovednosť páchateľa.
K naplneniu subjektívnej stránky trestného činu nestačí, že páchateľ len úmyselne konal (teda, že konal
tak, ako konať chcel), ale je potrebné, aby úmyselne porušil alebo ohrozil záujem chránený Trestným

zákonom spôsobom v tomto zákone uvedenom (judikatúra R 92/1951). Okolnosti subjektívneho
charakteru možno spravidla dokazovať len nepriamo, z okolností objektívnej povahy, z ktorých sa dá
podľa zásad správneho (logického) myslenia usudzovať na vnútorný vzťah páchateľa k porušeniu
aleboohrozeniuzáujmovchránenýchTrestnýmzákonom(judikatúraR62/1973).Nazákladeuvedeného
dáva znova do pozornosti, že nekonal v úmysle ohroziť alebo porušiť záujem chránený Trestným

zákonom, naopak s vynaložením riadnej starostlivosti oslovil Urbár Trstená v domnienke, že splnil všetky
povinnosti na vjazd vozidlom do lokality Oravské Hámre. Uvedené konanie teda jednoznačne vylučuje
akýkoľvek vôľový vzťah, resp. jeho úmysel konať protiprávne.
Nesprávne hodnotenie skutkového stavu a dôkazov zabezpečených v trestnom konaní sa jednoznačne
prejavilo aj v závere súdu, ktorý v rozsudku konštatoval, že „pokiaľ by spoločnosť akceptovala

subjektívnu elimináciu zodpovednosti konania páchateľa len z dôvodu, že páchateľ poprie vedomosť
o porušení zákazu ustanoveného iným právnym predpisom, bolo by akékoľvek porušenie ustanovenia
Trestnéhozákonairelevantné,nakoľkobydochádzalokakceptovaniutvrdeniapáchateľa,ženevedel,že
takéto konanie spoločnosť nepripúšťa.“ Chce zdôrazniť, že v priebehu celého konania nikdy neuvádzal,
že by nevedel, že konanie popísané v § 305 ods. 2 Tr. zák. spoločnosť nepripúšťa. V tomto prípade sa

dá stotožniť s tvrdením súdu uvedeným v rozsudku, že podľa právnej teórie nemožno uplatniť zásadu,
že neznalosť zákona ospravedlňuje. V konaní však poukazoval (a preukazoval listinnými dôkazmi), že
nemal vedomosť o tom, že sa nachádza v oblasti s vyšším stupňom ochrany prírody a práve z toho
dôvodu je vylúčený akýkoľvek jeho vôľový vzťah.
Trestný zákon vychádza zo zásady dôsledného uplatňovania zodpovednosti za zavinenie, ktoré

je obligatórnou zložkou subjektívnej stránky trestného činu. Je tým vyjadrená aj zásada, že bez
zavinenia niet trestného činu ani trestu. Nakoniec zásadný význam zavinenia pre trestnú zodpovednosť
páchateľa expressis verbis vyplýva z ustanovenia § 17 Tr. zák. „pre trestnosť činu spáchaného fyzickou
osobou treba úmyselné zavinenie, ak Trestný zákon výslovne neustanovuje, že stačí zavinenie z
nedbanlivosti“. V priebehu celého doterajšieho konania a na základe všetkých vyššie uvedených

úvah nebolo jednoznačne preukázané, že okrem formálnych podmienok naplnenia skutkovej podstaty
prejednávaného trestného činu, naplnil aj podmienky materiálne.
Súd ďalej uviedol, že obrana obžalovaného v súvislosti s vydaným povolením od Urbáru je právne
irelevantná, pretože Urbár nie je oprávneným orgánom na vydanie povolenia, resp. výnimky na vstup
do chráneného územia. K tomuto by chcel uviesť, že o skutočnosti, že povolenie Urbáru Trstená

je „nedostatočné“, bol informovaný až v uznesení o vznesení obvinenia, pričom ako žiadateľ o
vydanie povolenia nemá právomoc skúmať rozsah oprávnenia štátneho orgánu na vydávanie určitých
povolení. Táto skutočnosť však preukazuje, že konal v pozitívnom skutkovom omyle. V nadväznosti
na uvedené bolo nevyhnutné posúdiť uvedený prípad v zmysle zásad o skutkovom omyle, ktorý
vylučuje zodpovednosť za úmyselný trestný čin. V tomto prípade, pri zohľadnení skutkových okolností

a zabezpečených dôkazov v trestnom konaní, je preukázateľné, že konal v omyle, bez úmyslu dopustiť
sa protiprávneho činu.
Subjektívne presvedčenie bolo na úrovni skutkového omylu, ktoré vylučuje jeho úmyselné zavinenie.
Skutočnosť, že reálne bol v takom skutkovom omyle, vyplynula z vykonaného dokazovania (povolenie
vydané Urbárom Trstená, opakované predchádzajúce kontroly hliadok PZ, ktorá ho nikdy za podobné

konanie nesankcionovala, ani neupozornila na protiprávne konanie, neoznačenie danej oblasti
informatívnymi tabuľami, čo potvrdil aj zástupca poškodeného, nevedomosť samotných príslušníkov PZ,
ktorí ho zadržali, o tom, že sa nachádzajú v II. stupni ochrany prírody).Vzhľadom na to, že obžaloba bola vyvrátená dôkazmi vykonanými na hlavnom pojednávaní, žiada, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a sám rozhodol tak, že ho spod obžaloby oslobodí alebo vec
vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie.

Prokurátor sa k dôvodom odvolania obžalovaného písomne nevyjadril. Na verejnom zasadnutí konanom
o odvolaní obžalovaného prokurátor navrhol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť. Podľa
názoru prokurátora sa prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku skutočne vyčerpávajúcim
spôsobom vysporiadal s obhajobou obžalovaného, ktorú obžalovaný aj naďalej prezentuje v podanom

odvolaní.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu
konania, ktoré im predchádzalo, pričom prihliadal aj na chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané, ak
by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Zistil potom, že odvolanie podané

obžalovaným H. W. je čiastočne dôvodné, avšak z iných dôvodov, ako uviedol obžalovaný v podanom
odvolaní.

Odvolací súd predovšetkým zistil, že vo vzťahu k skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného
trestnéhočinu(prečinuporušovaniaochranyrastlínaživočíchovpodľa§305ods.2Tr.zák.)jenapadnutý

rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa ustanovení Trestného poriadku a v
ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv jednak na objasnenie skutkového stavu
veci a jednak práva obžalovaného na obhajobu. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa tak, ako sú
uvedené v napadnutom rozsudku, sú správne, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonaného
na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to odvolací súd v otázkach skutkových zistení odkazuje na

správne, podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu
stotožňuje. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie vo veci v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a
vyvodil z neho správne skutkové zistenia. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd postupoval
pri hodnotení dôkazov dôsledne v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por., teda hodnotil ich na základe vnútorného
presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, aj v ich súhrne

a v konečnom dôsledku dospel k logicky odôvodneným a správnym skutkovým zisteniam.

Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa je tiež zrejmé, ktoré skutočnosti vzal súd za dokázané
v súvislosti so žalovaným skutkom, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami
sa spravoval pri hodnotení dôkazov. Prvostupňový súd súčasne v odôvodnení napadnutého rozsudku

podrobne a jasne vyložil, ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného H. W. a akými právnymi úvahami
sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení v otázke viny a
trestu. Krajský súd sa preto v týchto smeroch stotožňuje s presvedčivým a správne odôvodneným
rozsudkom súdu prvého stupňa a v podrobnostiach naň odkazuje. V tejto súvislosti treba dodať, že
toto konštatovanie sa v celom rozsahu týka aj odvolacích námietok obžalovaného H. W. v rozsahu,

v akom sú dôvody odvolania uvedené vyššie, lebo dôvody odvolania obžalovaného sú v podstate
súhrnom jeho obhajoby prezentovanej v celom doterajšom konaní. Obžalovaný H. W. založil odvolanie
na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred súdom prvého stupňa. S jeho
námietkami, námietkami obhajcu, tak skutkovými, ako aj právnymi, sa však súd prvého stupňa v
napadnutom rozhodnutí riadne a podrobne vysporiadal a v podstate nenechal otvorenú žiadnu spornú

otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde.

Nadriadený krajský súd je toho názoru, že napadnutý rozsudok obsahuje všetky zákonom stanovené
kritéria z hľadiska jeho formy a obsahu. Rozsudok s jeho odôvodnením je presvedčivý, zrozumiteľný a
neponecháva nadriadenému súdu otvorenú žiadnu otázku, ktorú by bolo potrebné riešiť. Krajský súd si

osvojuje dôvody napadnutého rozsudku, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje, a považuje za nadbytočné
správne závery súdu prvého stupňa vo svojom rozhodnutí opakovať, a to preto, lebo v dvojinštančnom
súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého stupňa a nadriadeného súdu tvoria jednotu a v prípade, ak si
nadriadený súd osvojuje správnosť záveru napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, je potom jeho
úlohou zamerať sa na riešenie odvolacích námietok obžalovaného a jeho obhajcu.

V širších súvislostiach krajský súd poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (II.
US 78/05, III. US 264/08, IV. US 372/08) a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle
ktorej pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu(rozsudok vo veci Helle v. Fínsko z 19.12.1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59-60). Predpokladom tohto
postupu je splnenie podmienky založenej na zistení, že samotné rozhodnutie podriadeného súdu možno
pokladať za dostatočne odôvodnené (Boldea v. Romania, rozsudok z 15.2.2017 k sťažnosti č. 19997/02,

§ 33; Hirvisaari v. Finland, rozsudok z 27.9.2001 k sťažnosti č. 49684/99, § 31, § 33).

Skutočnosť,žeobžalovanýH.W.sanestotožňujesoskutkovýmiaprávnymizávermisúduprvéhostupňa
v napadnutom rozsudku, nemôže samo osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
záverov vyslovených súdom prvého stupňa.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v odvolacom konaní nemá odpovedať na každú námietku, či
argument použitý v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného, je potrebné predovšetkým uviesť, že tu obžalovaný
H. W. a jeho obhajca rovnako ako v konaní pred súdom prvého stupňa dôsledne využili všetky svoje
práva zakotvené v § 34 Tr. por. Obžalovaný sa vyjadril ku skutočnostiam, ktoré sú mu kladené za
vinu, namietal a spochybňoval predovšetkým hodnotenie vykonaných dôkazov prvostupňovým súdom
a vyjadril sa aj k tým skutočnostiam, ktoré považoval z jeho pohľadu za dôležité a rozhodujúce

(obžalovaný spochybňuje predovšetkým existenciu úmyslu ako jedného z podstatných predpokladov
jeho trestnoprávnej zodpovednosti za žalovanú trestnú činnosť).

Reagujúc na odvolacie námietky obžalovaného H. W., odvolací súd považuje za potrebné poukázať na
nasledovné:

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného vo vzťahu ku skutkovým zisteniam a hodnoteniu dôkazov,
odvolací súd prioritne uvádza, že súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov vo vzťahu k žalovanému
skutku dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por. vysvetlil, aké konanie obžalovaného má za preukázané a
nedostal sa do situácie, ktorá by odôvodňovala postup v zmysle procesného pravidla in dubio pro reo

(v pochybnostiach v prospech obžalovaného).
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva obžalovaného, ak si neosvojí

ním navrhovaný spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jeho výkladom všeobecne
záväzných predpisov.

Aj keď obžalovaný H. W. počas celého trestného konania popiera spáchanie skutku, odvolací súd
poukazuje na silu dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní, ktoré preukazujú vinu obžalovaného a

na ktoré poukázal súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku. Vykonané dôkazy vytvárajú
logickú, ničím nenarušenú a uzatvorenú sústavu vzájomne sa dopĺňajúcich a na seba nadväzujúcich
priamych a nepriamych dôkazov, ktoré vcelku a spoľahlivo dokazujú, že obžalovaný H. W. spáchal
žalovaný skutok porušovania ochrany rastlín a živočíchov. Z vykonaných dôkazov možno spoľahlivo a
bez akýchkoľvek vážnejších pochybností prijať len jediný záver o tom, že obžalovaný H. W. spáchal

žalovaný skutok porušovania ochrany rastlín a živočíchov v zmysle podanej obžaloby a vylúčiť prijatie
iného záveru.

Obžalovaný H. W. svoju obhajobu primárne založil na tom, že v dobe skutku v predmetnej lokalite s
motorovým vozidlom jazdil výlučne z dôvodu výkonu oprávnení člena rybárskej stráže, čo vylučuje jeho

trestnoprávnu zodpovednosť za spáchaný skutok. Takúto obhajobu obžalovaného však podľa názoru
krajského súdu okresný súd správne s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil ako
nehodnovernú a účelovú. Je síce nespochybniteľným, že obžalovaný je členom rybárskej stráže, čo bolo
v tomto trestnom konaní spoľahlivo preukázané. V dobe skutku však obžalovaný v predmetnej lokalite
za účelom výkonu rybárskej kontroly s motorovým vozidlom nejazdil. V tomto trestnom konaní boli v

procesnom postavení svedkov vypočutí príslušníci polície V. V. a X. B.. Z výpovedí týchto svedkov, ktorí v
rámci svojich výpovedí popisovali okolnosti zastavenia motorového vozidla obžalovaného v dobe skutku
v predmetnej lokalite nevyplynulo nič také, že obžalovaný by im bol uvádzal, že v tejto lokalite jazdí
za účelom výkonu oprávnení člena rybárskej stráže, čo neskôr v rámci trestného konania začal tvrdiťna svoju obhajobu. Príslušníci polície vypovedali o tom, ako im obžalovaný v súvislosti so zastavením
jeho vozidla uvádzal, že bol naložiť rybárske náradie a dokonca im aj následne ukázal miesto, kde toto
náradie bol naložiť. Nakoľko príslušníci polície si vedeli spomenúť na tento dôvod, ktorý im obžalovaný

pri zastavení jeho vozidla uvádzal, je nepochybné, že ak by im bol obžalovaný uvádzal výkon rybárskej
kontroly, boli by si na takýto dôvod v rámci svojich výpovedí spomenuli. V tejto súvislosti aj krajský
súd má vážne a dôvodné pochybnosti o zápisniciach z výkonu rybárskej kontroly z dní 31.5.2019 až
4.6.2019, ktoré obžalovaný predložil až pri záverečnom preštudovaní spisu v prípravnom konaní za
účelom preukázania tvrdeného výkonu rybárskej kontroly. Tieto zápisnice sú podpísané obžalovaným,

pričom v zápisniciach z dní 31.5.2019 a 4.6.2019 sa uvádza ja ďalšia osoba, s ktorou obžalovaný
mal rybársku kontrolu vykonávať. Obžalovaný však pri výsluchu v procesnom postavení obvineného v
prípravnom konaní, ako aj v rámci zdôvodnenej sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia tieto
zápisnice, ako aj prítomnosť ďalšej osoby pri výkone rybárskej kontroly nespomínal. Za tohto stavu
krajský súd obžalovaným predložené zápisnice vyhodnotil ako nehodnoverný dôkaz. Podľa názoru
krajského súdu obžalovaný v dobe skutku v predmetnej lokalite jazdil na motorovom vozidle a nachádzal

sa výlučne zo súkromných dôvodov, keď na tomto mieste vykonával rybolov, ako to aj pri výsluchu
uvádzal a toto bol jediný dôvod, pre ktorý sa na tomto mieste nachádzal a jazdil s motorovým vozidlom.

Ako účelové rovnako krajský súd vyhodnotil obhajobné tvrdenie obžalovaného, že nemal vedomosť o
tom, že v dobe skutku jazdí na motorovom vozidle v oblastiach, pre ktoré platí II. a III. stupeň ochrany

prírody. Takýto záver aj krajský súd vyhodnotil z toho, že v prípade obžalovaného sa nepochybne jednalo
o dobrého znalca pomerov na mieste spáchania skutku. Obžalovaný do tejto lokality chodil loviť ryby,
rybárske povolenie má už 15 rokov a osobitne krajský súd zdôrazňuje, že obžalovaný bol v dobe skutku
členom rybárskej stráže, s čím je spojená nutná znalosť právnych predpisov ohľadne ochrany prírody
najmä v súvislosti s výkonom rybárskeho práva (pričom aj výkon rybárskeho práva v lokalitách chránenej

krajinnej oblasti má určité svoje špecifiká). Okresný súd v odôvodnení rozsudku správne poukázal na to,
že člen rybárskej stráže musí úspešne absolvovať skúšku člena rybárskej stráže a obsahom vzdelávania
sú aj právne predpisy trestného práva a právne predpisy upravujúce ochranu vôd a ochranu životného
prostredia.Povinnosťoučlenarybárskejstrážejepritompriebežnesavzdelávaťvoblastitýchtoprávnych
predpisov. Pokiaľ teda obžalovaný v dobe skutku jazdil motorovým vozidlom v lokalite vymedzenej

v skutku z dôvodu výkonu rybolovu ním ako súkromnou osobou, musel si byť vedomý toho, že sa
nachádza v lokalite, ktorá je chránenou krajinnou oblasťou s príslušnými stupňami ochrany a takéto
konanie obžalovaného možno nepochybne vyhodnotiť ako konanie s priamym úmyslom.

Obžalovaný sa v rámci svojej obhajoby ďalej bránil tým, že v predmetnej lokalite jazdil na základe

Povolenia vydaného Urbárom Trstená dňa 28.5.2019 na obdobie od 28.5.2019 do 28.5.2022. Pokiaľ
toto povolenie aj nebolo vydané na to oprávneným orgánom, obžalovaný zastáva názor, že nepochybne
konal v omyle, že má platné povolenie na jazdu motorovým vozidlom v danej lokalite, čím je vylúčená
jeho trestnoprávna zodpovednosť za spáchanú trestnú činnosť. V tejto súvislosti však krajský súd
poznamenáva, že ak by aj súd pripustil, že obžalovaný v dobe skutku disponoval Povolením vydaným

urbárom Trstená, nemožno opomenúť, že predmetné povolenie sa podľa jeho obsahu vzťahovalo na
lesnú cestu Jelešňa (aj keď síce v pripojenej Dohode o používaní lesnej cesty Jelešňa sa uvádza,
že predmetom tejto dohody je používanie lesnej cesty Jelešňa a vstupu do zákazu vjazdu k Oravskej
priehrade za účelom výkonu práva rybolovu, uvedené nie je možné vykladať tak, ako to uvádzal
obžalovaný, že povolenie zahŕňa prejazd až k Oravskej priehrade, keď tak v povolení, ako aj v pripojenej

Dohode sa výslovne uvádza používanie lesnej cesty Jelešňa s tým, že povolenie platí pre lesnú
cestu Jelešňa). Obžalovaný však po prejazde spevnenou asfaltovou cestou Jelešňa ďalej z tejto cesty
pokračoval po lúke (trvalý trávnatý porast), kde už nebola žiadna spevnená cesta a pokiaľ tam boli
vyjazdenékoľaje,tietoboliodinýcháut,vozidlotammalodstavenéaneskôrsvozidlomvošieldolesného
porastu (lesný pozemok). Uvedené pritom nesporne dokumentuje obsah zápisnice o obhliadke miesta

činu, vrátane fotodokumentácie motorového vozidla obžalovaného v predmetnej lokalite. Vzhľadom na
ďalší, vyššie popísaný pohyb vozidla obžalovaného po opustení spevnenej asfaltovej Jelešnianskej
cesty, a to po trvalom trávnatom poraste a lesnom pozemku je v plnom rozsahu daná trestnoprávna
zodpovednosť obžalovaného za spáchanie žalovanej trestnej činnosti.

Krajský súd plniac si prieskumnú povinnosť na podklade odvolania obžalovaného uzatvára, že na
základe zákonným spôsobom vykonaných dôkazov na hlavnom pojednávaní a ich následnom správnom
vyhodnotení súd prvého stupňa potom správne ustálil skutkové okolnosti spáchaného skutku tak, ako
sú tieto popísané vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Následne potom správne, v súlade sozákonomprotiprávnekonanieobžalovanéhoprávnekvalifikovalakoprečinporušovaniaochranyrastlína
živočíchov podľa § 305 ods. 2 Tr. zák., nakoľko obžalovaný v rozpore so všeobecne záväznými právnymi
predpismi na ochranu prírody a krajiny neoprávnene jazdil motorovým vozidlom na poľnohospodárskom

pozemku (trvalý trávnatý porast na parcele E KN č. 1/1) a na lesnom pozemku (lesný pozemok
na parcele C KN č. 18/48). V súvislosti s takouto právnou kvalifikáciou skutku krajský súd ohľadne
subjektívnej stránky tohto trestného činu, keď na trestnoprávnu zodpovednosť sa vyžaduje úmyselné
zavinenie, poznamenáva, že aj prípadný právny omyl spočívajúci v neznalosti príslušných všeobecne
záväzných právnych predpisov nevylučuje páchateľovi trestnú zodpovednosť. Súd prvého stupňa pritom

v odôvodnení napadnutého rozsudku správne a logicky zdôvodnil právne posúdenie skutku práve ako
prečinu porušovania ochrany rastlín a živočíchov podľa § 305 ods. 2 Tr. zák. a v tomto smere ďalej
krajský súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.

Vo vzťahu k výroku o treste za zistené zavinenie odvolací súd predovšetkým uvádza, že prvostupňový
súdajvtomtosmerevykonaldokazovanievrozsahupotrebnomnarozhodnutieavyvodilznehosprávne

právne závery. Svoje rozhodnutie v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. aj náležite odôvodnil
a dostatočne vysvetlil, akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti
podľa príslušných ustanovení zákona pri určení trestu a aj v tomto smere krajský súd v podrobnostiach
odkazuje na správne a podrobné zdôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.

Pri určení druhu a výmery trestu obžalovanému H. W. súd prvého stupňa sa v súlade so zásadami
ukladania trestu v odôvodnení rozsudku vyrovnal najmä s kritériami uvedenými v § 34 ods. 1 a 4
Tr. zák., teda prihliadal na záujmy spoločnosti a obžalovaného, na skutočnosti týkajúce sa spôsobu
spáchania činu, jeho následku, zavinenia, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, ako aj na pomery a
možnosti nápravy obžalovaného. Súd prvého stupňa správne u obžalovaného zistil jednu poľahčujúcu

okolnosť podľa § 36 písm. j) Tr. zák. (obžalovaný pred spáchaním skutku viedol riadny život) a nezistil
žiadnu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 Tr. zák., čo pri pomere poľahčujúcich okolností a priťažujúcich
okolností 1:0, teda pri prevahe poľahčujúcich okolností odôvodňuje ukladanie trestu podľa § 38 ods. 3 Tr.
zák. Napokon treba konštatovať, že súd prvého stupňa správne obžalovaného odsúdil na peňažný trest
vo výmere 350,- Eur za súčasného uloženia náhradného trestu odňatia slobody pre prípad úmyselného

zmarenia výkonu peňažného trestu vo výmere 10 (desať) dní. Takto uložený trest aj krajský súd považuje
zadostatočnýpredosiahnutieúčelutrestuuobžalovanéhoaktorýzodpovedázásadámtakindividuálnej,
ako aj generálnej prevencie a je objektívnym vyjadrením spáchanej trestnej činnosti. V tejto súvislosti
krajský súd osobitne poukazuje na to, že obžalovanému bol trest ukladaný za spáchanie prečinu (teda
menej závažnej trestnej činnosti), pričom v prípade spáchania tejto trestnej činnosti sa u obžalovaného

jednalo o ojedinelý exces z vedenia inak riadneho života obžalovaným, keď obžalovaný doposiaľ nebol
odsúdený pre spáchanie trestného činu a ani po spáchaní skutku nemá vedené iné trestné konanie
pre ďalšiu trestnú činnosť, v minulosti bol 1-krát postihnutý napomenutím za spáchanie menej
závažného priestupku na úseku dopravy, je riadne zamestnaný a z miesta bydliska neboli na jeho osobu
zistené žiadne negatívne poznatky.

Na záver krajský súd poznamenáva, že aj keď obžalovaný spáchal prečin, v danom prípade neprichádza
do úvahy aplikácia ustanovenia § 10 ods. 2 Tr. zák. (tzv. materiálny korektív). Podľa tohto zákonného
ustanovenianejdeoprečin,akvzhľadomnaspôsobvykonaniačinuajehonásledky,okolnosti,zaktorých
bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná. V danom prípade

však zohľadniac samotný spáchaný trestný čin, ako aj osobu obžalovaného nie je možné konštatovať,
že závažnosť spáchaného činu by bola nepatrná. Konkrétne obžalovaný sa trestnej činnosti dopustil
úmyselným konaním, pričom nemožno opomenúť ani rozsah spáchanej trestnej činnosti pokiaľ ide o
dobu, po ktorú obžalovaný skutok páchal, ako aj dráhu, ktorú obžalovaný s vozidlom prešiel nielen
po poľnohospodárskom, ale aj lesnom pozemku. Osobitne však krajský súd zohľadnil, že v prípade

obžalovaného sa jedná o člena rybárskej stráže, a teda od obžalovaného sa očakáva ešte vyššia miera
rešpektovania a dodržiavania právnych predpisov na ochranu prírody a nie ich porušovanie, ako tomu
bolo v tomto prípade.

Aj napriek tomu, že súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní správnym vyhodnotením dôkazov

následne správne ustálil priebeh skutku tak, ako sa uvádza vo výrokovej časti napadnutého rozsudku
a skutok potom v súlade so zákonom právne kvalifikoval ako prečin porušovania ochrany rastlín a
živočíchov podľa § 305 ods. 2 Tr. zák., súd prvého stupňa sa dopustil pochybení, pre ktoré krajský súd
musel napadnutý rozsudok z dôvodov podľa § 321 ods. 1 písm. b), d) Tr. zák. zrušiť vo výroku o vine,ako aj vo výroku o treste (teda v celom rozsahu) a po odstránení pochybení zo strany súdu prvého
stupňa potom krajský súd postupom podľa § 322 ods. 3 Tr. por. sám rozhodol tak, ako je to uvedené
vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Konkrétne aj keď súd prvého stupňa správne v rámci priebehu skutku ustálil jazdu obžalovaného
s motorovým vozidlom tak na lesnom pozemku (parc. CKN č. 18/48) a súčasne na lúke (trvalom
trávnatom poraste - poľnohospodárskom pozemku, parc. E KN č. 1/1), následne v právnej
vete nesprávne, v rozpore so skutkom alternatívne uviedol, že obžalovaný v rozpore so všeobecne

záväznými právnymi predpismi na ochranu prírody a krajiny neoprávnene jazdil motorovým vozidlom
na lesnom alebo poľnohospodárskom pozemku. Právna veta má v súlade so skutkom pritom správne
znieť, že obžalovaný v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi na ochranu prírody a
krajiny neoprávnene jazdil motorovým vozidlom na lesnom a poľnohospodárskom pozemku (ako to už
krajský súd správne uviedol vo výrokovej časti tohto rozsudku). Ďalej súd prvého stupňa pochybil aj vo
výroku o uložení peňažného trestu obžalovanému, keď vo výroku o tomto treste uviedol len základné

ustanovenie § 56 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., ktoré konkrétne upravuje podmienky ukladania peňažného
trestu, avšak súd prvého stupňa opomenul vo výroku o uložení trestu uviesť zákonné ustanovenie §
305 ods. 2 Tr. zák., od ktorého ustanovenia sa primárne odvíja oprávnenosť ukladania peňažného
trestu obžalovanému, nakoľko sa jedná o ustanovenie špecifikujúce trestný čin (v danom prípade
prečin), za ktorý sa obžalovanému trest ukladá. Rovnako v tomto smere krajský súd vo výroku tohto

rozsudku odstránil uvedené pochybenie súdu prvého stupňa, keď vo výroku o uložení peňažného trestu
obžalovanému doplnil aj zákonné ustanovenie § 305 ods. 2 Tr. zák.

Vo vyššie uvedenom ide o podstatné dôvody, na základe ktorých krajský súd rozhodol tak, ako je
uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.