Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, March 25, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/267/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6718206249
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:6718206249.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ D. E., rod. O., nar. XX. B. XXXX, I., A. D. XXX/
XX, 2/ G. U., rod. E., nar. XX. G. XXXX, V., E. XXX/XX, 3/ D. E., rod. E., nar. XX. D. XXXX, U., H.
O., G. J. č. XXX, proti žalovaným 1/ N. E., rod. E., nar. XX. D. XXXX, U., H. O., G. J. XXX, v konaní
zastúpená Advokátskou kanceláriou Mészáros Bariaková, Advokátska kancelária s.r.o., Zvolen, P. O.
Hviezdoslava 344/23, IČO: 52 488 047, 2/ H. E., rod. E., nar. XX. H. XXXX, U., H. O., G. J. XXX, o určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, vedenom na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 15C/34/2018,
o dovolaní žalovanej 1/ proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 17. mája 2022 sp. zn.
14Co/21/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobcom nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo aj „okresný súd“) rozsudkom z 19. novembra
2021 č.k. 15C/34/2018-359 výrokom I. určil, že garáž č. súpisné XXX, zapísaná na liste vlastníctva č.
XXX, vedená Okresným úradom, katastrálnym odborom I., pre obec U., kat. územie U., ako stavba na
pozemkuparc.č.CKNXXX-zastavanáplochaanádvorievovýmere39m2,zapísanánalistevlastníctva
č. XX, vedeným Okresným úradom, katastrálnym odborom I., patrí do dedičstva po nebohom D.M. E.,

nar. XX. D. XXXX, zomrelom XX. N. XXXX, v polovici a do vlastníctva žalobkyne 1/ D. E., nar. XX. B.
XXXX, v polovici. Výrokom II. súd žalovanej 1/ uložil povinnosť nahradiť žalobkyni 1/ trovy konania v
rozsahu 100 %, do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu o výške trov konania. Výrokom III. súd
vyslovil, že žalobkyni 1/ nárok na náhradu trov konania voči žalovanej 2/ nepriznáva a výrokom IV. súd
vyslovil, že žalobcom 2/ a 3/ nárok na náhradu trov konania voči žalovaným1/ a 2/ nepriznáva.
1.1. V odôvodnení predmetného rozsudku okresný súd uviedol, že žalobu žalobkyňa ako aj následne

žalobcovia 2/, 3/, odôvodňovali tým, že žalobkyňa 1/ spolu s manželom nebohým D. E., ktorý bol
bratom žalovanej 1/ a otcom žalobkyne 2/ a žalobcu 3/ v 70-tych rokoch minulého storočia, vystavali a
upravili garáž pri dome so súpisným č. XXX. Manžel žalobkyne 1/ zomrel dňa XX. N. XXXX a dedičské
konanie po ňom bolo prejednané pod číslom D 1276/94. Žalobkyňa uviedla, že garáž vystavali so
súhlasom svokrovcov pri dome súpisné č. XXX, ktorý je postavený na parcele CKN XXX, zapísaný na
liste vlastníctva č. XX. Uvedený rodinný dom užívali svokrovci žalobkyne spoločne a po smrti svokra

D. E. výlučne svokra N. E., rod. U., ktorá zomrela XX. N. XXXX. S nebohým manželom žalobkyňa
1/ na parcele CKN XXX bezprostredne susediacej s parcelou CKN XXX, na ktorej stál rodinný dom
súpisné č. XXX, ešte za života svokrovcov N. a D. E. postavili v 70-tych rokoch s ich súhlasom garáž,
ktorú užívali spolu s manželom. Navyše, nebohý D. E. - manžel žalobkyne - bol automechanik, v
garáži bola jama a tu opravoval i autá. Svokrovci nedisponovali osobným motorovým vozidlom, takéto
vozidlo mal nebohý manžel žalobkyne. Po smrti svokra D. E., svokra žalobkyne N. E., rod. U., darovala

časť nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. XX, CKN XXX, XXX a XXX, vrátane domu so
súpisným číslom XXX žalobcovi 3/ - vnukovi v polovici a v druhej polovici dcére - žalovanej 1/. Garážnebola predmetom darovania nebohou svokrou žalobkyne. Vlastníctvo garáže nebolo sporné až do roku
2018, kedy žalovaná 1/ na Obecnom úrade v U. podala čestné vyhlásenie, že je vlastníčkou garáže a
požiadala o pridelenie súpisného čísla. Obec jej následne vyhovela a ako spoluvlastníčke CKN parcely

XXX, na ktorej stojí predmetná garáž, jej bolo vydané súpisné číslo XXX. Nakoľko žalovaná 1/ nikdy
nebola stavebníčkou, získala uvedené súpisné číslo neoprávnene. V 70-tych rokoch bola žalovaná 1/
neplnoletá, nikdy sa nepodieľala na výstavbe garáži a neužívala ju.
1.2.Súdnavecaplikovalustanovenie§126ods.1a§132ods.1zákonač.40/1964Z.z.(ďalejlen„OZ“).
Žalobkyňa v rámci konania uviedla, že uvedenú garáž vystavala spolu s nebohým manželom v 70-tych

rokoch.Garážbolavystavanásvojpomocnepočasživotasvokrovcov.Garážbolavybudovanázpanelov,
ktoré mal zabezpečiť otec žalobkyne. Tieto skutočnosti mali potvrdiť aj deti, ktoré neskôr v priebehu
konania vstúpili do konania ako strany sporu a tiež navrhovaní svedkovia - susedia, ktorí vyrastali v
časti G. J. a sú bezprostrednými susedmi k rodinnému domu súpisné č. XXX, v blízkosti ktorého stojí
aj sporná garáž. Obaja svedkovia potvrdili, že garáž využíval „ujo D.“ (nebohý manžel žalobkyne) spolu
s manželkou. Tento, ako vyplynulo z vyjadrení strán sporu a žalovaná 1/, ktorá bola jeho sestrou, túto

skutočnosť nepoprela, bol taxikárom, mal osobné motorové vozidlo a opravoval vozidlá. Pracoval ako
automechanikavgarážimaljamu,ktorámuslúžilanaopravuaúdržbumotorovýchvozidiel.Priohliadke,
ktorú súd vykonal v auguste 2021, konštatoval, že je garáž vyhotovená z panelov a skutočne je vo
vnútri garáže jama, ktorá slúžila automechanikom na opravu vozidiel. Žalovaná 1/, naopak, v oznámení
adresovanom na Obec U. uviedla, že garáž bola vystavaná jej matkou N. spolu s manželom - otcom

D.. Neskôr bolo opravené odôvodnenie oznámenia v októbri 2018 s tým, že garáž bola postavená pred
rokom 1976 starým otcom E. U. a jej matkou N. E., rod. U..
1.3. Súd prvej inštancie poukázal na ust. § 132 ods. 1 OZ, v ktorom sú uvedené možné spôsoby
nadobudnutia vlastníctva, ktorým je aj iná skutočnosť ustanovená zákonom. Medzi takúto inú skutočnosť
patrí i zhotovenie veci. Preto súd zameral svoje dokazovanie na to, kto uvedenú garáž postavil, nakoľko

stavebné povolenie ani kolaudačné rozhodnutie, týkajúce sa spornej garáže, neexistovalo. Z ohliadky
vyplynulo, že garáž bola postavená z panelov a vo vnútri bola ovakovaná. V garáži sa skutočne
nachádzala jama, ktorá v čase ohliadky bola prekrytá doskami. Panel bol viditeľný nielen z vnútornej,
ale aj z vonkajšej strany. Na mieste samom pri ohliadke bol vypočutý bezprostredný sused D. U., ktorý
potvrdil, že garáž využíval nebohý D., ktorý pracoval ako automechanik. Rovnako aj svedkyňa T. L., rod.

U., uviedla, že si od dieťaťa pamätá bielu O., ktorú mal „ujo D.“ (nebohý manžel žalobkyne), ktorú mal
garážovať v tejto garáži. Navyše, tento bol automechanik, vždy tu opravoval nejaké zariadenia, stroje,
autá. I protistranou navrhnutá svedkyňa B., potvrdila, že nebohý manžel žalobkyne a brat žalovanej
1/ bol taxikár, avšak vo vyjadrení svedkyne B. boli obsiahnuté skutočnosti a tvrdenia, ktoré vzhľadom
na vek a umiestnenie menovanej sa javili súdu ako nepravdepodobné. Súd poukázal i na to, že

neobstoja tvrdenia, týkajúce sa držby motorového vozidla matky žalovanej 1/, ktorá mala byť držiteľkou
osobného motorového vozidla necelých 10 rokov pred svojou smrťou. Držiteľkou vodičského oprávnenia
však nebola. V prospech žalobkyne a jej nebohého manžela vyznievali výpovede svedkov, ako aj detí
a samotnej žalobkyne, že manžel žalobkyne D. E. sa venoval vozidlám, bol držiteľom vodičského
oprávnenia, bol vlastníkom motorového vozidla, opravoval vozidlá a bol automechanikom. Garáž bola

uspôsobená na opravu vozidiel, a preto súd dal za pravdu žalobkyni, že táto garáž bola vybudovaná
jej manželom počas manželstva. Keďže súd dospel k záveru, že vlastníctvo k novovzniknutej stavbe -
garáži nadobudli stavitelia, teda tí, ktorí stavbu uskutočnili s prejavením úmyslu mať ju pre seba, užívať
ju pre seba, žalobe vyhovel a v polovici určil, že žalobkyňa 1/ je vlastníčkou spornej garáži a v polovici
táto patrí do dedičstva po jej nebohom manželovi D. E.. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255

ods. 1 CSP.

2. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovaných rozsudkom zo 17.
mája 2022 sp. zn. 14Co/21/2022 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I. a
II., žalovanej 1/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ až 3/ náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu

100%, žalobcom 1/ až 3/ právo náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej 2/ nepriznal.
2.1. Odvolací súd preskúmal v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379
a § 380 ods. 1 CSP) rozsudok súdu prvej inštancie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. ods. 1 a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a súc viazaný skutkovým stavom tak, ako ho
zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), dospel k záveru, že odvolanie žalovanej 1/ nie je dôvodné. Podľa

odvolacieho súdu súd prvej inštancie v predmetnej veci vykonal podrobné, dostatočné dokazovanie
na zistenie skutkového stavu veci, pričom na mieste samom v čase vykonávania ohliadky, ako i na
pojednávaniach vedených súdom, vyslúchol stranami navrhnutých svedkov, ktorí boli spôsobilí vnímať
pomery a o týchto mali vedomosť, keďže žili v susedstve predmetného rodinného domu a k nemupristavanej garáže. Nemožno prisvedčiť odvolacej námietke žalovanej v tom, že uvedení svedkovia
boli v čase výstavby garáže nedostatočného veku a okolnosť, týkajúcu sa stavebníkov nemohli z tohto
dôvodu hodnoverne popísať. Je nutné uviesť, že vyslúchnutí svedkovia žili v blízkosti, resp. susedstve

predmetného rodinného domu a k nemu pristavanej garáže dlhodobo v čase od výstavby garáže
následne, teda boli znalí pomerov okolností výstavby a následného užívania predmetnej garáže, keď
svedok D. U., žijúci dlhodobo v susedstve rodinného domu súp. č. XXX, uviedol, že garáž staval nebohý
D. E. s manželkou, pričom svedok im pomáhal garáž „vakovať vo vnútri, omietať“. S istotou vylúčil, že by
garáž stavala žalovaná 1/ alebo jej rodičia. Podľa svedeckej výpovede garáž postavil aj užíval nebohý

D. E. s manželkou. V podanom odvolaní žalovaná 1/ tiež namietala, že súd mal prihliadať i na ňou
predkladaný dôkaz - znalecký posudok vypracovaný V. L. v konaní vedeným Okresným súdom Zvolen
pod sp. zn. 8C/117/78 - a tento vyhodnotiť v prospech žalovanej 1/. V uvedenom znaleckom posudku
je predmetná garáž označená ako „hospodárska budova“, pričom z ostatného obsahu znaleckého
posudku, vyplýva dodatok „hospodárska budova, ktorú odporca postavil“. Tu je potrebné uviesť, že
pokiaľ je predmetná garáž označená ako hospodárska budova s dovetkom protistrany v konaní: „ktorú

odporca postavil“, uvedené neobjektivizuje, nepreukazuje a ani nezakladá vlastníctvo k predmetnej
budove, rovnako tak neustaľuje otázku, kto bol stavebníkom danej časti - hospodárskej budovy alebo
garáže, keď uvedená otázka nebola predmetom skúmania. V uvedenom konaní išlo o žalobu N. U.
proti žalovaným E. U., N. E. a D. E. o vypustenie spornej plochy. V uvedenom konaní
nebola predmetom skúmania otázka kto bol vlastníkom, resp. stavebníkom hospodárskej budovy,

táto v predmetnom konaní nebola skúmaná a ani zodpovedaná, preto žalovanou označený listinný
dôkaz nie je spôsobilý na prijatie záveru, že stavebníkom hospodárskej budovy by mal byť E. U.
a N. E. (prípadne D. E.). Uvedená časť znaleckého posudku zachytáva výlučne znalcom uvádzané
subjektívne vyjadrenie jednej z (tam označených) sporových strán. Naopak, v súdenej veci súd prvej
inštancie zameral dokazovanie a dokazovanie cielene vykonal práve na zodpovedanie otázky, kto bol

stavebníkomžalobkyňouoznačenejbudovy,vdôsledkučohomožnotakejtoosobepriznaťnadobudnutie
vlastníckeho práva k stavbe postavenej na cudzom pozemku v zmysle § 132 ods. 1 OZ. Vyhodnotením
vykonaného dokazovania vo vzájomných súvislostiach nastala v súdenej veci dôkazná situácia, keď
prevaha dôkazov preukazovala tvrdenia žalobkyne o tom, že predmetnú garáž vystavala s manželom
D. E. žalobkyňa 1/, keď uvedené tvrdenia žalobkyne majú logický základ, boli verifikované súdom

vykonanou ohliadkou na mieste samom a týmto (tvrdeniam žalobkyne) prisvedčujú i výpovede svedkov,
dlhodobo žijúcich v susedstve predmetného rodinného domu, dlhoročne poznajúcich pomery v rodine
žalobkyne a žalovaných, ktorí svedkovia majú rovnako neutrálny vzťah k strane žalobcu, ako aj ku strane
žalovanej, teda nie je dôvod pre hodnotenie svedeckých výpovedí (D. U. a T. L.) ako tendenčných či
účelových,pričomjedenzvyslúchnutýchsvedkovsisamotnúvýstavbugarážeipamätal,dokonca,podľa

vlastných tvrdení pri nej sám žalobkyni a jej manželovi pomáhal. Na základe uvedeného dokazovania tak
súd prvej inštancie správne dospel k záveru o preukázanom vlastníctve označenej garáže v prospech
žalobkyne a jej (v súčasnosti už nebohého) manžela, keď v zmysle Občianskeho zákonníka, vlastníctvo
k novozhotovenej stavbe nadobudne ten, kto uskutočnil stavbu s úmyslom mať ju pre seba.
2.2. V ostatnom obsahu podaného odvolania žalovaná 1/ taktiež namietala, že pokiaľ by sporná stavba

bola postavená D. E. s manželkou do bezpodielového spoluvlastníctva žalobkyne a jej manžela, určite
by uvedená stavba nebola opomenutá v dedičskom konaní sp. zn. D 1276/94 po poručiteľovi D.
E.. S uvedenou námietkou prednesenou žalovanou rovnako v konaní pred súdom prvej inštancie sa
vysporiadal už sám konajúci súd, keď na uvedenú argumentáciu uviedol, že neprejednanie predmetnej
nehnuteľnosti garáže v dedičskom konaní, resp. nezahrnutie tohto majetku - stavby garáže do masy

dedičstva neznamená, že uvedená stavba poručiteľovi vlastnícky nepatrila a na strane druhej, výkladom
opaku, že patrila do vlastníctva svokrovcov žalobkyne, t. j. rodičov D. E.. Argumentom s rovnakou
dôkaznou hodnotou je tá okolnosť, že žalobkyňou označená stavba garáže (ani „hospodárskej budovy“)
nebola súčasťou majetku prevádzaného z matky D. E. darovaním v polovici na svojho vnuka (žalobcu
3/) a v polovici na svoju dcéru (žalovanú 1/), keď z uvedených prevodných úkonov darovania je zrejmé,

že takýmto spôsobom matka žalovanej 1/ a zároveň stará matka žalobcu 3/ previedla vlastnícke právo
(darovaním) k celému rodinnému domu, pozemkom a príslušenstvu k rodinnému domu. Pokiaľ by táto
mala za to, že je taktiež vlastníčkou postavenej garáže, resp. že jej vlastnícke právo ako stavebníčke
prislúcha, nie je daný rozumný dôvod na to, aby pri darovaní celého ostatného súboru nehnuteľností
tieto darovala označeným obdarovaným, avšak takýto úkon neučinila i ohľadom predmetnej garáže, keď

tak učinila i k parc. registra „C“ č. XXX, na ktorej sa stavba garáže nachádza. Preto odvolacia námietka
žalovanej, že z dôvodu absencie garáže v mase prejednávaného dedičstva po D. E. by malo vyplývať
vlastnícke právo svokrovcov žalobkyne a zároveň rodičov žalovanej 1/, nie je dôvodná. S poukazom
na všetky uvedené dôvody, odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky žalovanej 1/ ako nedôvodné,nespôsobilé privodiť iné rozhodnutie o veci než učinil súd prvej inštancie; z týchto dôvodov odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho meritórnom výroku I. potvrdil ako vecne správne. O trovách
odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 CSP, § 396 ods. 1 CSP a § 255

ods. 1 CSP.

3. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu, napádajúc ho v celom jeho rozsahu, podala žalovaná 1/
(ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzovala z ust. § 420 písm. f) CSP. Navrhla,
aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil.

3.1. Prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP a porušenie práva na spravodlivý proces
dovolateľka oprela o tvrdenie, že súd druhej inštancie nesprávnou interpretáciou skutkových okolností
zistenýchvpriebehukonania,naktorýchzaložilsvojerozhodnutie,nedostatočnezistilapreverilskutkový
stav veci, osvojil si nepravdivé a teda nesprávne skutkové tvrdenia vypočutých svedkov D. U. (nar. XX.
G. XXXX) a T. L. (nar. XXXX). Oba súdy tak učinili skutkové zistenia na základe tvrdení svedkov, ktoré
objektívne nemôžu byť pravdivé, pričom napriek tomu, že zjavne súdy hodnotením tvrdení svedkov mali

pochybovať o pravdivosti tvrdení týchto svedkov, napriek tomu sa s ich tvrdeniami stotožnili a považovali
za dostatočný dôkaz na preukázanie tvrdení žalobkyne o tom, že práve ona by mala byť vlastníčkou,
výpovede týchto dvoch svedkov sú na preukázanie tvrdení žalobkyne úplne neupotrebiteľné. Súd druhej
inštancie bez akéhokoľvek dôkazu tvrdí, že títo svedkovia žili v blízkosti resp. susedstve spornej stavby,
z výsluchu svedkyne T. L. vyplýva, že svedkyňa býva pol kilometra od spornej nehnuteľnosti (pričom v

skutočnosti je to vzdialenosť cca 1 km). Ani vzdialenosť 500 m nie je možné považovať za susedstvo
a ani za blízkosť, keďže sporná stavba nie je viditeľná či už z predmetnej nehnuteľnosti, kde žila ani z
prístupovej cesty k tejto nehnuteľnosti. Rovnako zo svedeckej výpovede svedkyne nevyplýva, že by tak
ako to tvrdí súd druhej inštancie bola znalá pomerov okolností výstavby, kde sama svedkyňa uvádza
na otázku, ktoré osoby stavali garáž: „viete ako dieťa som nesledovala kto to budoval pri stavaní tejto

budovy.“ V čase výstavby bola dieťa a vnímala len to, kto následne užíval spornú nehnuteľnosť a nie kto
ju postavil. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa 1 a jej manžel bývali v rodinnom dome vo vlastníctve E. U. a
N. E. (právnych predchodcoch žalobkyne I), ktorého príslušenstvo tvorila aj sporná nehnuteľnosť v tomto
konaní nazvaná ako garáž, avšak v roku 1978 v čase súdneho sporu vedeného na OS Zvolen pod sp. zn.
8C/117/78 proti E. U. a N. E. označená ako hospodárska budova, žalobkyňa 1/ a jej manžel užívali tak

rodinný dom ako aj jeho príslušenstvo podľa vzájomnej dohody s vlastníkmi týchto nehnuteľností, avšak
na tom základe nemôže byť vyvodený záver, že by spornú stavbu postavila žalobkyňa s manželom do
ich bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Samotná skutočnosť, že v dome bývali a v súčasnosti
nehnuteľnosť označenú ako garáž aj užívali bez ďalšieho nepreukazuje, že by boli jej stavebníkmi
ako ani vlastníkmi. Súd prvej inštancie žiadnym spôsobom neskúmal vzdialenosť bydliska svedkov v

čase stavby spornej nehnuteľnosti, pričom svedok D. U. v súčasnosti bytom G. J. s.č. XXX, ktorý vo
svojej výpovedi uviedol, že je v súčasnosti sused zhora, v čase výstavby spornej nehnuteľnosti býval
s rodičmi v rodinnom dome súp. č. XXX vzdialenom cca 800 m od spornej nehnuteľnosti. Uvedenú
skutočnosť však súd neskúmal a teda závery tak súdu prvej inštancie ako aj druhej inštancie, že
by títo svedkovia žili v blízkosti resp. susedstve predmetného rodinného domu a k nemu pristavanej

garáže dlhodobo v čase od výstavby garáže nie sú pravdivé, Súd prvej inštancie sa nijako nezaoberal
námietkami žalovanej 1/ o tom, že svedkovia D. U. a T. L., v dôsledku nedostatku veku nemohli vedieť
zhodnotiť, kto bol stavebníkom spornej nehnuteľnosti. Súd prvej ani druhej inštancie sa nezaoberal
tým, či to, čo svedkovia produkujú vo svojich výpovediach, môže vôbec vychádzať z ich nadobudnutej
vedomosti, t. j. či mali objektívnu možnosť vnímať vlastnými zmyslami skutočnosti, ktoré uvádzajú. Súdy

objektívne nezhodnotili, prečo napriek týmto námietkam žalovanej považujú svedecké výpovede za
hodnoverné, spôsobilé potvrdiť skutočnosti tvrdené v konaní žalobkyňou. Pritom svedkovia boli v čase,
keď mali nadobudnúť vedomosti produkované v ich výpovediach malé deti vo veku 5 a 11 rokov, do
dvora kde sa sporná nehnuteľnosť nachádza nechodili ani nemali možnosť vnímať napr. z príjazdovej
cesty k ich bydliskám, čo sa na dvore v čase stavby deje. Navyše keby hneď aj videli, že sa na

realizácii stavby podieľa žalobkyňa s manželom to ešte neznamená, že bola stavebníkom a už vôbec to
nedokazuje,ktojevlastníkomspornejnehnuteľnosti.Súddruhejinštanciebeztoho,abykritickynahliadol
aj na žalovanou 1/ opakovane uvádzané námietky, aby súd prvej inštancie na výpovede svedkov, ktorí
boli v čase výstavby maloletí a teda nemohli mať vedomosť o okolnostiach výstavby neprihliadal, bez
hodnotenia dôkazov v ich vzájomnej súvislosti si osvojil, zo svedeckej výpovede nelogicky vyplývajúci

záver, že by svedok D. U. (nar. XX. G. XXXX), ktorý mal v čase výstavby (1972-1973) 4-5 rokov vedel
a mohol poskytnúť adekvátne svedectvo, kto spornú nehnuteľnosť postavil. Žalovaná I je presvedčená,
že súd hodnotil vykonané dokazovanie svedeckými výpoveďami nelogicky a nesprávne interpretoval
skutočnosti z výpovedí získané. Následne aj odvolací súd na podklade takto nesprávne zistenéhoskutkového stavu veci súdom prvej inštancie a nesprávneho hodnotenia dôkazov súdom prvej inštancie
si takto zle hodnotené závery pri svojom rozhodovaní osvojil, hoci sa mal a mohol zaoberať tak
namietaným nedostatkom veku svedkov ako aj tým, že títo neboli a nie sú osobami bývajúcimi v blízkosti

resp. susedstve spornej nehnuteľnosti.
3.2. Žalovaná 1/ vstúpila do práv svojich právnych predchodcov, do ktorých vlastníctva bola sporná
nehnuteľnosť za súčinnosti celej rodiny postavená, pričom pokiaľ súd prihliadal na pre súdom prvej
inštancie logicky vyznievajúci rad okolností, že svokrovci žalobkyne 1/ nemali aj na tú skutočnosť, že
sporná stavba bola ešte v roku 1978 znalcom V. L. v konaní vedenom OS Zvolen pod sp. zn. 8C/117/78

označená ako hospodárska budova, ktorú odporca postavil (t.j. právny predchodcovia žalovanej 1/ -
E. U. a N. E. príp. manžel) a nie garáž, pričom žalovaná 1/ aj v rámci svojich vyjadrení uvádzala,
že účel využívania spornej stavby sa menil, vlastníctvo preto nie je možné založiť len na tvrdení o
účele užívania stavby resp. vlastníctve motorového vozidla. Súdy nesprávne považujú za preukázané
skutočnosti vyplývajúce z výpovedí svedkov po 50 rokoch o skutočnostiach, ktoré ani nemohli vnímať,
ale nepovažujú za relevantný dôkaz skutočnosti zistené znalcom pri jeho znaleckom skúmaní, ktoré

skutočnosti znalec uvádzal ako nezávislá osoba v čase, keď spor o nehnuteľnosť neexistoval. Žalovaná
1/ považuje takéto neobjektívne hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie ako aj súdom druhej
inštancie za porušenie jej práva na spravodlivý proces. Súdy mali rovnako prihliadať na skutočnosti
uvádzané T. B. (nar. XX. G. XXXX), ktorá v priebehu konania zomrela, avšak v písomnej forme
uviedla, kto spornú nehnuteľnosť staval. T. B. bola spôsobilá na právne úkony, vedela jasne formulovať

skutočnosti,naktorésizmladostipamätala,keďževčasevýstavbyspornejnehnuteľnostimala39rokov,
žila v priamom susedstve s výhľadom na spornú nehnuteľnosť (dom č. XXX) a bola súčasťou rodiny.
Súdy však bez bližšieho odôvodnenia zhodnotili, že tvrdenia T.O. B. vzhľadom na vek a umiestnenie
menovanej v domove ústavnej starostlivosti nie je dôvodné zobrať do úvahy pri ich rozhodovaní.

4. Žalobcovia v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalovanej 1/ navrhli dovolanie ako nedôvodné
zamietnuť. Napadnutý rozsudok považujú za vecne správny, dovolateľka len zopakovala svoje odvolacie
dôvody, nepreukázala však porušenie jej práva spravodlivý proces.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§

427 ods. 1 CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté, zastúpená v súlade s § 429 ods. 1
CSP, skúmal prípustnosť dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), pričom dospel k záveru,
že dovolanie žalovanej 1/ je potrebné ako neprípustné odmietnuť.

6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.

7. Z hľadiska ústavného aspektu treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným
spôsobom vymedzovať si prípustnosť veci v konaní o dovolaní a vychádzať z toho, že v prvom rade
je vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných

prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a
slobôd.

8. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných
prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a

dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia
inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z
akýchkoľvek dôvodov a hľadísk.

9. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,

ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými a jasne čitateľnými
podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže
byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať bezbreho;
namieste je skôr zdržanlivý (uvážený) prístup.

10. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na
opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom
sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorýchmôže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho
konania. Na týchto záveroch zotrváva aj súčasná rozhodovacia prax najvyššieho súdu.

11. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je
poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné
podmienky súdneho konania (viď napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 80/09, II. ÚS 79/08, IV.
ÚS476/2012).Dovolacísúdpretopristupujekpodanémudovolaniutak,ženajskôrskúma,čijeprocesne
prípustné; k posúdeniu opodstatnenosti dovolania (t. j. posúdeniu, či je v ňom opodstatnene uplatnený

dovolací dôvod) sa dovolací súd dostáva len v prípade prijatia záveru, že dovolanie je prípustné.
Dovolanie je prípustné, ak jeho prípustnosť vyplýva z ustanovenia § 420 CSP alebo § 421 CSP. Dôvody
zakladajúceprípustnosťdovolaniatrebadôsledneodlišovaťoddôvodov,ktorézakladajúopodstatnenosť
dovolania. Opodstatnené (dôvodné) je také prípustné dovolanie, v ktorom je oprávnene uplatnený
dovolací dôvod. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). V
prípade dovolania prípustného podľa § 420 CSP je dovolacím dôvodom procesná vada zmätočnosti

uvedená v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP), v prípade dovolania, ktoré je prípustné podľa § 421
ods. 1 CSP, je dovolacím dôvodom nesprávne právne posúdenie veci (§ 432 ods. 1 CSP).

12. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v

konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým
spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods.
1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti (§ 440 CSP) dovolací súd neprejednáva (ex officio)
dovolanie nad rozsah, ktorým dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatnený dovolací dôvod; ide o posilnenie

dispozičného princípu v dovolacom konaní (deetatizáciu dovolania), pri plnom rešpektovaní autonómie
a zodpovednosti dovolateľa, pri rozhodovaní o tom, či podá dovolanie, aký dovolací dôvod uplatní a
akým spôsobom ho vymedzí. S tým súvisí aj procesná pasivita dovolacieho súdu, ktorý pri prípadných
vadách dovolania tieto pri riadnom zastúpení dovolateľa nenapráva.

13. Dovolacie konanie má od účinnosti Civilného sporového poriadku povahu typického „advokátskeho
procesu“, a to nielen vzhľadom na znenie sporového poriadku. Spracovaniu dovolania a celkovej kvalite
zastupovaniadovolateľamusíadvokát,dovolateľ,ktorýmávysokoškolskévzdelaniedruhéhostupňa,ale
aj zamestnanec dovolateľa, ktorý je právnická osoba nevyhnutne venovať zvýšenú pozornosť. Dovolací
proces je v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou podstatne rigoróznejší a odborne náročnejší.

Z hľadiska posúdenia prípustnosti dovolania je teda podstatné správne vymedzenie dovolacích dôvodov
spôsobom upraveným v zákone (§ 431 až § 435 CSP), a to v nadväznosti na konkrétne, dovolaním
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky dovolacieho
konania a predpoklady prípustnosti dovolania, nemožno dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu podrobiť vecnému preskúmaniu v dovolacom konaní.

14. Dovolateľka prípustnosť podaného dovolania vyvodzovala z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, v
zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces.

15. Dovolací súd v tejto súvislosti už konštantne uvádza, že z práva na spravodlivý súdny proces pre
procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi
a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov,

rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (viď napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS
50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických
a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky

právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo
na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie.
15.1. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia tiež nie je významný subjektívny
názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia;rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo
(3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto cez prizmu v
dovolaní uplatnených dovolacích námietok skúmal, či došlo k dovolateľkou namietanej procesnej vade.

16. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, sú
a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci
procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.
16.1. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP treba

rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných
procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a
ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených
so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu,
právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo
na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v

konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

17. Posúdiac dovolanie podľa obsahu (§ 124 ods. 1 CSP), dovolateľka prípustnosť dovolania v zmysle §
420 písm. f) CSP a porušenie práva na spravodlivý proces (okrem rozsiahlej polemiky so závermi súdov

nižších inštancií a nesúhlasu s ich skutkovými zisteniami) videla v tom, že odvolací súd nesprávnou
interpretáciou skutkových okolností zistených v priebehu konania, na ktorých založil svoje rozhodnutie,
nedostatočnezistilapreverilskutkovýstavveci,osvojilsinepravdivéatedanesprávneskutkovétvrdenia
vypočutých svedkov, hodnotenie vykonaného dokazovania je nelogické a nesprávne.

18. K dovolacej argumentácii dovolateľky najvyšší súd v prvom rade uvádza, že z práva na spravodlivé
súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a
dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05).
Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420
písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porov.

I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018, bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10,
9Cdo/248/2021) alebo prekvapivosťou rozhodnutia, či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv.
opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.).

19. V súvislosti s uplatnenou námietkou dovolateľky o pochybení súdu prvej inštancie v procese

dokazovania je súdna prax najvyššieho súdu jednotná v názore, podľa ktorého nedostatočné zistenie
skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie
niektorého dôkazu nie je vadou konania v zmysle § 420 písm. f) CSP (porovnaj sp.
zn. 1Cdo/41/2017, 2Cdo/232/2017, 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 7Cdo/11/2017,
8Cdo/187/2017, 9CdoPr/8/2023). Súlad tohto právneho názoru s ústavou posudzoval Ústavný súd SR,

nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti (II. ÚS 465/2017, III. ÚS 40/2020).

20. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti
a dôležitosti pre rozhodnutie. Aktuálna procesná právna úprava vychádza (rovnako ako právna úprava
Občianskeho súdneho poriadku účinná do 30. júna 2016) zo zásady voľného hodnotenia dôkazov,

vyplývajúcej z ústavného princípu nezávislosti súdov. Táto zásada, vychádzajúca z čl. 15 základných
princípov CSP a normatívne rozvinutá v § 191 ods. 1 CSP znamená, že záver, ktorý si sudca z
vykonaných dôkazov urobí, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového
postupu. Postup sudcu ale neznamená, že sudca nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti
a zákonnosti rozhodnutia. Naopak, konečné meritórne rozhodnutie musí vykazovať logickú, funkčnú a

teleologickú zhodu s priebehom konania (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová,
S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. Beck, 2016,
1540 s., str. 729). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod zakladajúci prípustnosť
dovolania podľa § 237 OSP (viď R 42/1993), resp. § 420 písm. f) CSP. Porušením práva na spravodlivý
procesniejeinéhodnotenievykonanýchdôkazovsúdom,nežakésúpredstavystrany,resp.stránsporu.

20.1. Súdna prax je jednotná v názore, že ak aj súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť prípadne
k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu,
nie však k zmätočnosti rozhodnutia v zmysle § 420 písm. f) CSP. Postup súdu, ktorý v priebehu
konania nevykonal všetky procesnou stranou navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenieskutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 420
písm. f) CSP (porovnaj R 37/1993, R 125/1999 a R 6/2000).

21. Preskúmaním obsahu spisu podľa názoru dovolacieho súdu súdy nižších inštancií správne, v
súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, vykonané dôkazy vyhodnotili jednotlivo a v ich
vzájomnej súvislosti (§ 191 ods. 1 CSP), ako aj náležite rozhodnutie odôvodnili v súlade s náležitosťami
vyplývajúcimi z § 393 ods. 2 CSP. Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným
úspechom strany sporu, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom strany sporu vrátane ich dôvodov a námietok (porovnaj II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I.
ÚS 204/2010).

22. Podstata dovolacej argumentácie dovolateľky spočívala v rozsiahlej polemike so závermi súdov
nižších inštancií a nesúhlase s ich skutkovými zisteniami, namietajúc, že odvolací súd mal súdom
prvej inštancie zistený skutkový stav prehodnotiť. V tejto súvislosti dovolací súd pripomína, že

dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri
ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové
závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení už len z
toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej
inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie, je viazaný

skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Dovolaním sa preto nemožno úspešne
domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného
dokazovania.
22.1. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a
druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorého prieskum skutkových zistení nespočíva v

prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porovnaj
I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie
je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz,
porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.), a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery
nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva

na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f)
CSP, avšak tieto vady v súdenej veci dovolací súd nezistil.

23. V preskúmavanej veci odvolací súd dospel k záveru, že skutkové zistenia súdu prvej inštancie majú
oporu vo vykonanom dokazovaní, keď súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti,

ktoré z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán a z obsahu spisu vyplynuli najavo, následne
tieto; v súlade so zásadou voľného hodnotenie dôkazov (čl. 15 CSP v spojení s § 191 CSP), správne
vyhodnotil a dospel tak k správnym skutkovým záverom. Doposiaľ vykonané dokazovanie aj podľa
názoru dovolacieho súdu dostatočne odôvodňuje závery prijaté odvolacím súdom, viazaným skutkovým
stavom, tak ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP). Dovolací súd v hodnotení dôkazov súdmi

nižších inštancií nezistil pochybenie, ktoré by bolo v extrémnom rozpore s obsahom spisu. Iba takéto
pochybenie by totiž predstavovalo odňatie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1
Ústavy SR.

24. Z hodnotenia dôkazov súdmi nižších inštancií je zrejmé, že súdy považovali za dostatočne

preukázané tvrdenia žalobkyne 1/ o tom, kým a kedy bola predmetná garáž vystavaná, akým spôsobom,
z akého materiálu a za koho súčinnosti. Tvrdenia prednášané žalobkyňou konajúci súd prvej inštancie
konfrontoval na ohliadke vykonanej na mieste, po vykonaní ktorej dospel k záveru, že tvrdenia žalobkyne
ohľadom materiálov, z ktorých bola garáž postavaná (panelov), zodpovedajú skutočnému stavu. Súd
prvej inštancie prihliadol i na logicky vyznievajúci rad okolností, že svokrovci žalobkyne a zároveň rodičia

nebohého D. E. v čase výstavby predmetnej garáže nemali motorové vozidlo, týmto disponoval len toho
času nebohý manžel žalobkyne 1/, ktorý bol taxikárom a zároveň sa venoval i servisu a oprave iných
motorových vozidiel. Za týmto účelom bola garáž vybavená i jamou, z ktorej bolo možné vykonávať
i opravy motorových vozidiel. Tvrdený a súdom zistený stavebný charakter stavby garáže, jej účel
prisvedčujú pravdivosti tvrdení prednášaných žalobkyňou, keď o opaku, t. j. o tom, že stavebníkom

predmetnej garáže boli iné osoby než žalobkyňa 1/ s manželom, svedčí vyhlásenie žalovanej 1/ z
roku 2018, ktoré bolo prehlasujúcou žalovanou 1/ následne zmenené, keď v mesiaci október 2018
žalovaná 1/ uvádzala ako stavebníkov garáže iné osoby (starý otec žalovanej s jej matkou N. E.) než v
pôvodnom potvrdení z apríla 2018 (stavebníkmi mali byť rodičia žalovanej 1/ N. E. a D. E.), pričom tátonekonzistentnosť a obsahová rozdielnosť prehlásenia učineného tou istou osobou vzbudila dôvodnú
pochybnosť o jeho dôveryhodnosti a pravdivosti.

25. Dovolací súd zhodne s odvolacím súdom konštatuje, že súd prvej inštancie v predmetnej veci
vykonal podrobné, dostatočné dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci, pričom na mieste
samom v čase vykonávania ohliadky, ako i na pojednávaniach vedených súdom, vypočul stranami
navrhnutých svedkov, ktorí boli spôsobilí vnímať pomery a o týchto mali vedomosť, keďže žili v
susedstve predmetného rodinného domu a k nemu pristavanej garáže. Odvolací súd sa uspokojivo

vysporiadal aj s odvolacou námietkou žalovanej v tom, že uvedení svedkovia boli v čase výstavby garáže
nedostatočného veku a okolnosť, týkajúcu sa stavebníkov nemohli z tohto dôvodu hodnoverne popísať,
argumentujúc tým, že vypočutí svedkovia žili v blízkosti, resp. susedstve predmetného rodinného domu
a k nemu pristavanej garáže dlhodobo v čase od výstavby garáže následne, teda boli znalí pomerov
okolností výstavby a následného užívania predmetnej garáže, keď svedok D. U., žijúci dlhodobo v
susedstve rodinného domu súp. č. XXX, uviedol, že garáž staval nebohý D. E. s manželkou, pričom

svedok im pomáhal garáž „vakovať vo vnútri, omietať“. S istotou vylúčil, že by garáž stavala žalovaná
1/ alebo jej rodičia. Podľa svedeckej výpovede garáž postavil aj užíval nebohý D. E. s manželkou.
Neprijateľnosti či nelogickosti takejto argumentácie odvolacieho súdu nesvedčí ani dovolacia námietka
dovolateľky, ktorá poukazovala na nízky vek svedkov, ako aj presnú vzdialenosť bydliska svedkov od
predmetnej garáže, resp. či svedkovia mali priamy a bezprostredný výhľad na predmetnú garáž, keď

aj podľa dovolacieho súdu je podstatné, že svedkovia vypovedali k okolnostiam výstavby a užívania
predmetnej garáže tak, ako si pamätali. Zároveň je dôležité podotknúť, že rozhodnutie súdov nižších
inštancií nebolo založené výlučne len na uvedených svedeckých výpovediach, tieto v skutočnosti len
dopĺňali ostatné vykonané dôkazy, pričom logickosť prijatých skutkových záverov ničím podstatným
nenarúšali.

26. Odvolací súd sa dostatočne jasne a presvedčivo vysporiadal aj s ďalšou odvolacou námietkou
žalovanej 1/, že súd mal prihliadať i na ňou predkladaný dôkaz znalecký posudok vypracovaný V. L.
v konaní vedeným Okresným súdom Zvolen pod sp. zn. 8C/117/78 - a tento vyhodnotiť v jej prospech,
keď zdôraznil, že pokiaľ je predmetná garáž označená ako hospodárska budova s dovetkom protistrany

v konaní: „ktorú odporca postavil“, uvedené neobjektivizuje, nepreukazuje a ani nezakladá vlastníctvo
k predmetnej budove, rovnako tak neustaľuje otázku, kto bol stavebníkom danej časti - hospodárskej
budovy alebo garáže, keď uvedená otázka nebola predmetom skúmania. V uvedenom konaní išlo o
žalobu N. U. proti žalovaným E. U., N. E. a D. E. o vypustenie spornej plochy. V uvedenom konaní
nebola predmetom skúmania otázka, kto bol vlastníkom, resp. stavebníkom hospodárskej budovy, táto

v predmetnom konaní nebola skúmaná a ani zodpovedaná, preto žalovanou označený listinný dôkaz
nebol ani podľa dovolacieho súdu spôsobilý na prijatie záveru, že stavebníkom hospodárskej budovy
by mal byť E. U. a N. E. (prípadne D. E.).

27. Podľa dovolacieho súdu nemožno nič vytknúť záveru odvolacieho súdu o tom, že vyhodnotením

vykonaného dokazovania vo vzájomných súvislostiach nastala v súdenej veci dôkazná situácia, keď
prevaha dôkazov preukazovala tvrdenia žalobkyne o tom, že predmetnú garáž vystavala s manželom
D. E. žalobkyňa 1/, keď uvedené tvrdenia žalobkyne majú logický základ, boli verifikované súdom
vykonanou ohliadkou na mieste samom a týmto (tvrdeniam žalobkyne) prisvedčujú i výpovede svedkov,
dlhodobo žijúcich v susedstve predmetného rodinného domu, dlhoročne poznajúcich pomery v rodine

žalobkyne a žalovaných, ktorí svedkovia majú rovnako neutrálny vzťah k strane žalobcu, ako aj ku strane
žalovanej, teda nie je dôvod pre hodnotenie svedeckých výpovedí (D.M. U. a T. L.) ako tendenčných či
účelových. V rámci hodnotenia dôkazov odvolací súd správne poukázal aj na tú okolnosť, že žalobkyňou
označená stavba garáže (ani „hospodárskej budovy“) nebola súčasťou majetku prevádzaného z matky
D. E. darovaním v polovici na svojho vnuka (žalobcu 3/) a v polovici na svoju dcéru (žalovanú 1/),

keď z uvedených prevodných úkonov darovania je zrejmé, že takýmto spôsobom matka žalovanej 1/
a zároveň stará matka žalobcu 3/ previedla vlastnícke právo (darovaním) k celému rodinnému domu,
pozemkom a príslušenstvu k rodinnému domu. Logicky z toho vyplýva záver, že pokiaľ by táto mala za
to, že je taktiež vlastníčkou postavenej garáže, resp. že jej vlastnícke právo ako stavebníčke prislúcha,
nebol daný rozumný dôvod na to, aby pri darovaní celého ostatného súboru nehnuteľností tieto darovala

označeným obdarovaným, avšak takýto úkon neučinila i ohľadom predmetnej garáže, keď tak učinila i
k parc. registra „C“ č. XXX, na ktorej sa stavba garáže nachádza. Súdy nižších inštancií sa dostatočne
vysporiadali aj s procesným návrhom žalovanej 1/, ktorá navrhla v konaní vypočuť ako svedkyňu T. B.,
keďsúdnavrhovanúsvedkyňunemoholvypočuť,nakoľkovpriebehukonaniazomrela.Žalovanádoložilado spisu jej písomné vyjadrenie napísané počítačom, uvedená výpoveď, resp. vyjadrenie nespĺňalo
náležitosti písomnej svedeckej výpovede v zmysle ustanovenia § 196 ods. 3 CSP, prihliadol súd na
uvedené podanie ako na listinu a toto vyhodnotil v kontexte ďalších vykonaných dôkazov.

28. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 245/2022 z 20. septembra 2022
vyplýva, že „arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov sú najčastejšie
dané rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov
s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom
musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré
z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 336/2019).“ Svojvôľa (arbitrárnosť) sa v
zásade môže prejavovať v dvoch podobách: ako procesná svojvôľa, teda hrubé alebo opakované
porušenie zásadných ustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci,

alebo ako hmotnoprávna (meritórna) svojvôľa, teda extrémny nesúlad medzi právnym základom pre
rozhodovanie veci a závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu
neobhájiteľné všeobecne akceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). O arbitrárnosť
súdneho rozhodnutia ide aj vtedy, ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie absentujú, sú
zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne

jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS
301/06).

29.Dovolacísúddospelkzáveru,žerozsudoksúduprvejinštancieajrozsudokodvolaciehosúduspĺňajú
kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 CSP a § 393 CSP, preto ich nemožno

považovať za neodôvodnené či zjavne arbitrárne (svojvoľné). Potrebné je zdôrazniť, že prvoinštančné
a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09)
a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú
(kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej
inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne

zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke
aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Pritom platí, že súd v opravnom konaní nemusí dať
odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru
súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II.

ÚS 78/05).
29.1. Odôvodnenie rozsudkov súdu prvej inštancie aj odvolacieho súdu v posudzovanom spore
zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí
odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú
interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudkov vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj

úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, súdy ich náležitým
spôsobom v celom súhrne posúdili a náležite vyhodnotili. Ich argumentácia je koherentná a rozhodnutia
konzistentné, logické a presvedčivé, zvolené premisy aj závery, ku ktorým na ich základe súdy dospeli,
sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť.

30. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súdu uzatvára, že vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP
nezistil, preto je dovolanie žalovanej 1/ procesne neprípustné, čo je dôvod na jeho odmietnutie podľa
§ 447 písm. c) CSP.

31. O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP.

32. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.