Uznesenie ,
Odmietajúce podanie Judgement was issued on Tuesday, November 28, 2023

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/262/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7208206498
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Radoslav Svitana
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:7208206498.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu TJ ŠPORTVÝROBA KOŠICE, s.r.o., Košice,
Kostolianska cesta 3436/14, IČO: 36 197 181, zastúpeného advokátom JUDr. Miroslavom Verebom,
Košice, Hrnčiarska 3, proti žalovanému Mestu Košice, Košice, Trieda SNP 48/A, IČO: 00 691 135,
zastúpenému advokátom JUDr. Vladimírom Vrabeľom, Košice, Gelnická 2099/114, o zaplatenie 24
445,26 eura s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn 28C/159/2008, o

dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 13. marca 2019 sp. zn. 1Co/49/2018, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 15. mája 2017 č. k.

28C/159/2008-988 zamietol žalobu a uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému i štátu 100 %
trov konania. Rozsudok zdôvodnil tým, že žalobca si uplatnil peňažný nárok titulom bezdôvodného
obohatenia za užívanie nehnuteľností - stavieb, a to ihriska na hádzanú na parcele č. 2052/3, ihriska na
tenisnaparceleč.2052/3ač.2052/4,vrátanepríslušenstva,ktorétvoriastavby,ploty,studňaavonkajšie
úpravy, situované v katastrálnom území Z. - V. X. za obdobie od 1. apríla 2006 do 31. marca 2007, o
ktorých žalobca tvrdil, že sú jeho vlastníctvom. Súd vychádzal zo zistení z výpisov z listu vlastníctva,

že žalovaný je výlučným vlastníkom pozemku v kat. úz. V. X. parc. č. 2052/3, na ktorom sa v zmysle
zhodných tvrdení sporových strán v rozhodnom čase nachádzal športový areál, v ktorom boli situované
tiež plocha antukového ihriska, plocha asfaltového ihriska, objekt plechového skladu, objekt čerpacej
stanice, studňa, ploty, oporné múry a odvodňovacie žľaby, a výlučným vlastníkom susedného pozemku
parc. č. 2052/4 je (a v celom žalovanom období bola) spoločnosť City Park Center a.s.
1.1. Poprávnomposúdenívecipodľa§39,§118,§119,§120,§121,§451Občianskehozákonníkasúd

prvej inštancie uzavrel, že žalobca v rozhodnom čase nevlastnil ihrisko na hádzanú (asfaltové ihrisko),
tenisovéihrisko,čerpaciustanicu,plechovýsklad,spevnenéplochy,studňu,odvodňovaciežľaby,oporné
múry a ani oplotenia, nachádzajúce sa na pozemku parc. č. 2052/3 a nesvedčil mu ani iný právny dôvod
oprávňujúci ho tieto zariadenia užívať, či požívať úžitky z nich, a je preto vylúčené, aby sa žalovaný
na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil ich užívaním alebo inkasovaním odplaty za užívanie týchto
objektov nájomcom, respektíve podnájomníkom. Ak podľa tvrdenia žalobcu mala byť právnym titulom

pre nadobudnutie jeho vlastníckeho práva k označeným veciam, neevidovaným v katastri nehnuteľností,
kúpna zmluva zo dňa 29. decembra 2003, uzavretá medzi žalobcom ako kupujúcim a občianskym
združením Telovýchovná jednota Východoslovenské železiarne Košice ako predávajúcim, táto kúpna
zmluva je ako celok neplatným právnym úkonom pre rozpor so zákonom v zmysle § 39 Občianskeho
zákonníka. Telovýchovná jednota Východoslovenské železiarne Košice ihriská nevlastnila. Vychádzajúc
zozistenídvochznalcovdospelsúdprvejinštanciekzisteniu,žeobeihriskánepredstavovalisamostatné

stavby ako veci v právnom zmysle slova, ale predstavovali spevnené plochy zhotovené spracovaním
zemského povrchu vrstvením prírodných materiálov. Z toho súd vyvodil, že tieto ihriská nespĺňajúpodmienkysamostatnosti,potrebnépreichposúdenieakoveci,aleževzhľadomnasvojupovahu(niesú
stavbou v zmysle výsledku stavebnej činnosti, ale len stvárnením zemského povrchu), funkčné spojenie
s pozemkom a určenie podľa zvyklostí v právnom styku, predstavujú súčasť pozemku, ktorého právny

osud, včítane vlastníckeho práva, zdieľajú. Uvedený záver sa podľa súdu prvej inštancie primerane
vzťahuje aj na právny status ostatných spevnených plôch, odvodňovacích žľabov, oporných múrov a
rozvodu úžitkovej vody, náhradu za užívanie, ktorých si žalobca uplatnil tiež, keďže právna teória i súdna
prax tieto považuje za súčasť pozemku (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. augusta 2012
sp. zn. 6Cdo/18/2011).

1.2. Pokiaľ išlo o čerpaciu stanicu (na vodu), plechový sklad a oplotenie, súd prvej inštancie konštatoval,
že i keď tieto boli samostatnými vecami, tvorili v rozhodnom čase príslušenstvo, nie však antukového
a asfaltového ihriska, ako sa mylne domnieval žalobca, ale pozemku vo vlastníctve žalovaného.
Príslušenstvo ako samostatná vec nemusí vždy nutne sledovať osud hlavnej veci, čo znamená, že
môže byť prevedená aj bez hlavnej veci, avšak podľa úvahy súdu nebolo v konaní preukázané, že by
došlo k oddeleniu právneho osudu pozemku a právneho osudu príslušenstva na ňom situovaného, a

tak niet dôvodu považovať za vlastníka tohto príslušenstva inú osobu ako vlastníka veci hlavnej. Okrem
toho tieto drobné stavby podľa časti I. kúpnej zmluvy zo dňa 29. decembra 2003 neboli predmetom
kúpy ako samostatné veci bez funkčnej a hospodárskej väzby na inú vec, ale predmetom prevodu
ako hlavné veci boli ihriská, pričom čerpacia stanica, plechový sklad a oplotenie boli prevádzané len
ako príslušenstvo týchto ihrísk. Vzhľadom na spôsob vyjadrenia predmetu kúpy (len ako príslušenstvo)

a kúpnej ceny (jednou peňažnou sumou za všetky prevádzané veci) jednotlivé prevádzané veci od
seba nemožno oddeliť a nemožno ani rozumne predpokladať, že by na takomto dielčom prevode len
„príslušenstva“hlavnejvecimaliúčastnícizmluvyzáujem,podľaposúdeniasúduprvejinštanciejekúpna
zmluva neplatná ako celok, a teda nevyvolala zamýšľaný následok v podobe prevodu vlastníckeho práva
na žalobcu k čerpacej stanici, plechovému skladu a oploteniu.

2. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Košiciach (ďalej aj ako „odvolací súd“) rozsudkom z 13. marca
2019 sp. zn. 1Co/49/2018 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanému priznal nárok na plnú
náhradu trov odvolacieho konania. S odkazom na ustanovenie § 387 ods. 2 Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“) konštatoval, že sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého

rozsudku.
2.1. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie zo záverov znaleckých posudkov E.. A., Technickej
univerzity v Košiciach a E.. V.?, že ihriská (antukové a asfaltové) nie sú stavbami spojenými so zemou
pevným základom a sú iba súčasťou pozemku, správne vyvodil, že kúpna zmluva z 29. decembra 2003
je ako celok neplatným právnym úkonom, lebo predávajúci (TJ VSŽ) ihriská nevlastnil, pretože ako

súčasť pozemku patrili vlastníkovi pozemku a nedošlo ani k prevodu vlastníckeho práva príslušenstva
(čerpacia stanica, plechový sklad a oplotenie), nakoľko predmetom prevodu ako hlavnej veci mali byť
ihriská, pričom čerpacia stanica, plechový sklad i oplotenie boli prevádzané len ako príslušenstvo týchto
ihrísk. Tento záver je podľa názoru odvolacieho súdu v okolnostiach posudzovaného prípadu súladný
i s názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k otázke výkladu § 120 Občianskeho zákonníka,

vyjadreným v uznesení zo dňa 30. augusta 2012 sp. zn. 6Cdo/18/2011. Odvolací súd neprihliadal na
argumentáciu žalobcu uplatnenú až v odvolaní, že studňa je vystužená oceľovou rúrou, o čom má
svedčiť fotodokumentácia, z ktorej sa však podľa odvolacieho súdu nedá zistiť, či sa fotografia týka ním
zhotovenej studne, ako to namietal žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu.

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj ako „dovolateľ“) dovolanie,
ktorého prípustnosť odvodzoval z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) a písm. b) CSP. Nesprávne
právne posúdenie veci odvolacím súdom podľa neho spočívalo (1.) v tom, že stavby zriadené právnym
predchodcom žalobkyne, a to čerpacia stanica, plechový sklad a oplotenie, sú príslušenstvom pozemku,
na ktorom sú postavené a zdieľajú jeho právny osud, ako aj (2.) v právnom názore, že ak je predmetom

kúpnej zmluvy hlavná vec a jej príslušenstvo, ktoré je jednoznačne identifikované, a táto hlavná vec v
skutočnosti nie je vecou v občiansko-právnom zmysle, potom je neplatná celá zmluva, aj tá jej časť, ktorá
sa týka prevodu príslušenstva, ktoré je jednotlivo identifikované a ktoré môže tvoriť predmet občiansko-
právnych vzťahov.
3.1. Dovolateľ namietal, že súd prvej inštancie (a následne aj odvolací súd) založil svoj právny názor,

že čerpacia stanica, plechový sklad a oplotenie sú príslušenstvom pozemku a zdieľajú právny osud
pozemku, teda, že patria vlastníkovi pozemku, predovšetkým na právnickej literatúre českých autorov a
rozhodovacej činnosti súdov Českej republiky, ktoré však v zmysle rozhodnutí Najvyššieho súdu SR zo
dňa 6. marca 2017 sp. zn. 3Cdo/6/2017 a zo dňa 24. januára 2018 sp. zn. 6Cdo/29/2017 (R 71/2018)nespadajúpodpojemustálenározhodovaciapraxdovolaciehosúdu.Jetedapodľadovolateľazrejmé,že
právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, ktoré si osvojil aj odvolací súd, nevychádzalo z ustálenej
súdnej praxe, tak ako táto vyplýva z citovaných rozhodnutí dovolacieho súdu. Naopak, podľa dovolateľa

súdnym rozhodnutím, aj keď nepublikovaným v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
SR, ktoré nebolo v súdnej praxi spochybnené a prekonané, je uznesenie Najvyššieho súdu SR zo
dňa 30. augusta 2012 sp. zn. 6Cdo/18/2011. Dovolateľ dodal, že úvahy súdu prvej inštancie o tom, že
vymedzenie príslušenstva, ktoré je pevne spojené s hlavnou vecou, je nadbytočným, sú celkom zjavným
odchýlením od právneho názoru vysloveného v citovanom rozhodnutí najvyššieho súdu.

3.2. Dovolateľ považuje právny názor odvolacieho súdu, že čerpacia stanica, plechový sklad a oplotenie
sú príslušenstvom pozemku bez ohľadu na ich právny stav, teda bez ohľadu na to, že neboli osobou,
ktorá tieto stavby zriadila, nikdy prevedené do vlastníctva žalovaného ako vlastníka pozemku, za
nesprávny. Pritom podľa neho nebolo sporu o tom, že žalovaný predmetné veci nezriadil, ani mu
nesvedčal žiaden právny titul, ktorým by vlastníctvo k týmto nehnuteľnostiam (stavbám) nadobudol.
Právnyzáverotom,žepredmetnévecizdieľajúprávnyosudpozemku,tedasúvlastníctvomžalovaného,

je nesprávnou aplikáciou ustanovenia § 121 ods. 1 v spojení s § 118 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ako
je zrejmé z iných ustanovení (§ 120 ods. 2 Občianskeho zákonníka), stavby nie sú súčasťou pozemku.
V prípade čerpacej stanice, plechového skladu a oplotenia nebolo sporu o tom, že ide o stavby, ktoré
sú samostatnými nehnuteľnými vecami (aj keď sa nezapisujú do katastra nehnuteľností). Právne závery
súdov oboch inštancií však poukazujú na to, že súdy otázku predmetných stavieb posúdili spôsobom,

ktorý zodpovedá nie príslušenstvu veci, ale súčasti veci podľa § 120 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Predovšetkým konštatovanie, že v konaní nebolo preukázané oddelenie právneho osudu pozemku od
právneho osudu príslušenstva na ňom situovaného, čím mal súd na zreteli čerpaciu stanicu, plechový
sklad a oplotenie, poukazuje na nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
3.3. Dovolateľ poukázal na to, že veci uvedené v kúpnej zmluve z 29. decembra 2003, ktoré v nej boli

označené ako príslušenstvo ihriska, boli identifikované svojim konkrétnym označením. Ani v priebehu
konania otázka identifikácie „príslušenstva“ nebola spornou. Pokiaľ súd prvej inštancie argumentoval
nemožnosťou rozumne predpokladať, že na dielčom prevode „len príslušenstva“ mali účastníci zmluvy
záujem, dovolateľ k tomu uviedol, že „záujem účastníkov zmluvy“ nie je skutočnosťou, ktorá by
bola kritériom platnosti alebo neplatnosti zmluvy. Skutočnosť, že účastníci predmetnej kúpnej zmluvy

vychádzali z toho, že čerpacia stanica, plechový sklad a oplotenie sú „len príslušenstvom“ ihriska na
hádzanú a ihriska na tenis, nenapĺňa rozpor tejto zmluvy so žiadnym konkrétnym ustanovením právneho
predpisu. Uvedenej situácii podľa dovolateľa zodpovedá ustanovenie § 49a Občianskeho zákonníka o
omyle a ustanovenie § 41 Občianskeho zákonníka o zachovaní čiastočnej platnosti právneho úkonu.
3.4. Právny záver súdov nižších inštancií, že časť kúpnej zmluvy týkajúcu sa ihrísk nemožno oddeliť od

ostatného obsahu zmluvy pre vyjadrenie kúpnej ceny jednou sumou, podľa dovolateľa nie je správny.
Podľačl.II.predmetnejkúpnejzmluvy„hodnotapredávanýchnehnuteľnostíbolastanovenávznaleckom
posudku E.. F. X. č. 158/2003 zo dňa 18. novembra 2003“, teda účastníci kúpnej zmluvy výslovne
odkázali na spôsob stanovenia kúpnej ceny znaleckým posudkom, v ktorom boli jednotlivé veci, ktoré
boli predmetom prevodu, ohodnotené. Dôvodom neplatnosti zmluvy nemôže byť ani to, že jej účastníci

prevádzali určité konkrétne veci označené ako príslušenstvo hlavnej veci. Vychádzajúc z legálnej
definície príslušenstva veci, určenie na užívanie s hlavnou vecou nie je prekážkou na to, aby každá
z týchto vecí bola predmetom samostatného občiansko-právneho vzťahu, vrátane kúpy a predaja. Je
otázkou zmluvnej voľnosti strán, čo urobia s predmetom kúpnej zmluvy. Navyše v okolnostiach tejto veci
nie je ani možné skonštatovať, že by označené veci, prinajmenšom čistiareň a plechový sklad, mali byť

nevyhnutne príslušenstvom hlavnej veci. Okolnosť, že prevádzané veci v skutočnosti príslušenstvom
hlavnej veci nie sú, pretože neexistuje takáto hlavná vec, by mohla mať význam len pre vyvolanie omylu
na strane kupujúceho, čo však nie je okolnosť spôsobujúca absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy.

4. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu žalobcu uviedol, že súd prvej inštancie ústavne konformne

odôvodnil svoje rozhodnutie, s ktorým sa v celom rozsahu stotožnil odvolací súd. S odkazom na
uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 11. októbra 2017 sp. zn. 3Cdo/158/2017 žalovaný poukázal
na vymedzenie charakteristických znakov právnej otázky ako predmetu dovolania podľa § 421 ods.
1 CSP, pričom zdôraznil, že otázkou zásadného právneho významu je otázka, ktorá je významná
nielen pre tú - ktorú prejednávanú právnu vec (spor), ale aj zo širších hľadísk, najmä z hľadiska

celkovej rozhodovacej praxe všeobecných súdov (1Cdo/132/2009, 2Cdo/71/2010, 3Cdo/51/2006,
4Cdo/151/1998, 5Cdo/1/2010, 7Cdo/117/2011), čo podľa neho v tejto veci nebolo splnené. Poukázal
aj na rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí súdov SR pod R 4/1992, R 7/1987, R 23/1977, R
39/1991 (NS ČR). K uzneseniu Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. augusta 2012 sp. zn. 6Cdo/18/2011uviedol, že je v ňom konštatované, že „súčasť veci nie je samostatnou vecou v právnom zmysle;
zdieľa režim veci ku ktorej patrí. Účastníci kúpnej zmluvy z 29. decembra 2003 prejavili vôľu a označili
čerpaciu stanicu, plechový sklad a oplotenie ako príslušenstvo hlavnej veci - ihrísk, ktorá v skutočnosti

nie je hlavnou vecou, ale súčasťou pozemku, ktorá nie je spôsobilá byť predmetom občianskoprávnych
vzťahov, teda konali účelovo a vedome (nie omylom) a spôsobili, že kúpna zmluva z 29. decembra 2003
je ako celok podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatným právnym úkonom.
4.1. Podľa žalovaného v danej veci rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo od vyriešenia právnej
otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola vyriešená. Poukázal na ustálenú súdnu

prax dovolacieho súdu, z ktorej vyplýva neplatnosť právneho úkonu, ktorého predmetom je súčasť veci.
Na tejto skutočnosti nič nemení, že príslušenstvo môže byť spôsobilým predmetom občianskoprávneho
vzťahu, avšak iba za predpokladu, že sa prevádza samostatne bez väzby na hlavnú vec, ktorá nie je
súčasťouveci.Zkúpnejzmluvyjezrejmé,žekupujúciapredávajúcisadohodlinakúpehlavnejvecispolu
s príslušenstvom. Teda neprejavili vôľu kupovať hlavnú vec a príslušenstvo oddelene. V skutočnosti
však hlavná vec (ihriská) bola iba súčasťou veci - pozemku. Za daného stavu neprichádza do úvahy ani

aplikácia ustanovenia § 41 Občianskeho zákonníka.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd príslušný
na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1
CSP)stranasporu,vktorejneprospechbolonapadnutérozhodnutievydané(§424CSP),beznariadenia

pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§
428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP, dospel k záveru, že dovolanie žalobcu nie je
prípustné a je potrebné ho odmietnuť.

6. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,

ktorých vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata), musí
byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania,
ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného
rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad. Ak by najvyšší
súdbezohľadunaprípadnúneprípustnosťdovolaniapristúpilkposúdeniuvecnejsprávnostirozhodnutia

odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu
toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 172/03].

7. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon

pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

8. Podľa § 421 ods. 1 písm. a), písm. b) CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho
súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, resp. ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola
vyriešená.

9. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

10. Pre procesnú situáciu, v ktorej § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny význam
obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní.
Otázkou relevantnou z hľadiska citovaného zákonného ustanovenia môže byť pritom len otázka
právna (teda v žiadnom prípade nie skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto

ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad
Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku
procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Posúdenie
prípustnosti dovolania závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), žerozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom vymedzenej právnej otázky a že sa
jedná o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie.

11. Nestačí však, že ide o právnu otázku. Musí ísť o takú právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na
jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo
rozhodnutie odvolacieho súdu, i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná (ale
rozhodnutieodvolaciehosúduspočívalonaodlišnýchdôvodoch),nemôžebyťpovažovanázavýznamnú
z hľadiska tohto ustanovenia. V takom prípade dovolanie v zmysle § 421 ods. 1 nielen, že nie je dôvodné,

ale nie je ani prípustné.

12. V prvom rade je potrebné uviesť, že dovolateľ v dovolaní nespochybnil právnu kvalifikáciu
hádzanárskeho a tenisového ihriska ako súčastí pozemku, na ktorom sú tieto ihriská postavené (§
120 ods. 1 Občianskeho zákonníka), pričom nebolo sporné, že pozemok, na ktorom sú tieto ihriská
postavené, je (a aj v rozhodnom čase bol) vo vlastníctve žalovaného (a v malej časti, pokiaľ ide o parc.

č. 2052/4, vo vlastníctve spoločnosti City Park Center a.s.). Skutočnosť, že ihriská nie sú samostatnými
stavbami, ale predstavujú len úpravu povrchu pozemku, vyplynula ako skutkové zistenie z dokazovania
vykonaného súdom prvej inštancie, pričom v dovolaní nie je možné zistený skutkový stav prehodnocovať
(dovolateľ takto zistený skutkový stav ani nespochybnil a nevzniesol dovolacie námietky podľa § 420
písm. f) CSP k priebehu alebo vyhodnoteniu dokazovania). Vzhľadom k tomu nebol sporný záver súdov

nižšej inštancie, že ihriská nie sú samostatnými vecami v právnom slova zmysle, ale sú súčasťou
pozemku, na ktorom sú zriadené, a ako súčasť pozemku tieto ihriská zdieľajú právny osud pozemku,
vrátane jeho vlastníctva. Na tom nič nemení ani prípadné zriadenie týchto ihrísk iným subjektom než
vlastníkom pozemku. Záver súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu, že užívaním týchto ihrísk sa
žalovaný nemohol bezdôvodne obohatiť na úkor žalobcu, teda nebol v dovolaní spochybnený.

13. Za nesprávne považoval dovolateľ len právne posúdenie týkajúce sa stavieb čerpacej stanice (na
vodu), plechového skladu a oplotenia, a to (1.) otázku kvalifikácie týchto stavieb ako príslušenstva
pozemku, na ktorom sú postavené a (2.) právny názor, že ak je predmetom kúpnej zmluvy hlavná vec
a jej príslušenstvo, ktoré je jednoznačne identifikované, a táto hlavná vec v skutočnosti nie je vecou

v občiansko-právnom zmysle, potom je neplatná celá zmluva, aj tá jej časť, ktorá sa týka prevodu
príslušenstva,ktoréjejednotlivoidentifikovanéaktorémôžetvoriťpredmetobčiansko-právnychvzťahov.

14. Podstatným dôvodom pre zamietnutie žaloby vo vzťahu k čerpacej stanici, plechovému skladu
a oploteniu (a pre potvrdenie zamietnutia žaloby odvolacím súdom) však nebola kvalifikácia týchto

stavieb ako príslušenstva pozemku. Oba súdy si boli vedomé, že príslušenstvo pozemku (§ 121
Občianskeho zákonníka), na rozdiel od súčastí pozemku (§ 120 Občianskeho zákonníka), nemusí vždy
a za každých okolností zdieľať právny osud pozemku, ale môže byť predmetom samostatného prevodu.
Teda skutočnosť, že predmetné stavby sú príslušenstvom pozemku, na ktorom stoja, nemohla byť a ani
nebola dôvodom pre konštatovanie, že tieto stavby nie sú vo vlastníctve žalobcu, a teda žalovaný sa

nemohol ich užívaním obohatiť na úkor žalobcu.

15. Súd prvej inštancie veľmi jasne konštatoval, že príslušenstvo je samostatná vec, a preto nemusí
vždy sledovať osud hlavnej veci, čo znamená, že môže byť prevedená aj bez hlavnej veci. Podstatou
argumentácie súdu prvej inštancie (ktorú prevzal a potvrdil odvolací súd) bolo to, že predmetné drobné

stavby podľa časti I. kúpnej zmluvy zo dňa 29. decembra 2003 neboli predmetom kúpy ako samostatné
veci bez funkčnej a hospodárskej väzby na inú vec, ale predmetom prevodu ako hlavné veci mali byť
ihriská, pričom čerpacia stanica, plechový sklad a oplotenie boli v zmluve prevádzané výslovne ako
príslušenstvo týchto ihrísk. Vzhľadom na spôsob vyjadrenia predmetu kúpy (len ako príslušenstvo)
a kúpnej ceny (jednou peňažnou sumou za všetky prevádzané veci) dospel súd prvej inštancie k

záveru, že veci, ktoré boli predmetom prevodu, od seba nebolo možné oddeliť a nemožno ani rozumne
predpokladať, že by účastníci zmluvy mali záujem na dielčom prevode len „príslušenstva“ hlavnej veci.
Práve z tohto dôvodu súd prvej inštancie považoval kúpnu zmluvu za neplatnú ako celok (a vzhľadom k
tomu, že žalobca nebol vlastníkom predmetných vecí, nemohol sa žalovaný ich užívaním bezdôvodne
obohatiť na úkor žalobcu).

16. Je teda zrejmé, že otázka kvalifikácie predmetných stavieb (čerpacej stanice, plechového skladu a
oplotenia) ako príslušenstva pozemku nebola kľúčová pre rozhodnutie súdov. Podstatné bolo posúdenie
vôle účastníkov kúpnej zmluvy zo dňa 29. decembra 2003 (ktorou mal žalobca tieto stavby nadobudnúť)previesť tieto stavby nie samostatne, ale len ako príslušenstvo iných vecí, a to podľa kúpnej zmluvy
ihrísk na hádzanú a na tenis. Vzhľadom na tento prejav vôle nemohli súdy aplikovať všeobecne známu
teóriu výkladu zmlúv v prospech zachovania ich (aspoň čiastočnej) platnosti. Z obsahu kúpnej zmluvy

totiž vyplývalo, že čerpacia stanica, plechový sklad a oplotenie neboli prevádzané ako samostatné
veci, ale ako príslušenstvo ihrísk - vôľa účastníkov kúpnej zmluvy celkom zjavne smerovala k prevodu
ihrísk, pričom čerpacia stanica, plechový sklad a oplotenie boli účastníkmi zmluvy označené len
ako príslušenstvo, preto túto časť nebolo možné oddeliť od ostatného obsahu kúpnej zmluvy (§ 41
Občianskeho zákonníka).

17. Pokiaľ žalobca v dovolaní namietal, že malo byť aplikované ustanovenie § 49a Občianskeho
zákonníka o omyle, je potrebné uviesť, že omyl zmluvných strán kúpnej zmluvy z 29.12.2003 spočíval
v tom, že považovali ihriská za veci spôsobilé na samostatný predaj, pričom išlo len o súčasti pozemku
(právny omyl). Vo vzťahu k stavbám čerpacej stanice, plechového skladu a oplotenia však obe zmluvné
strany zhodne označili v kúpnej zmluve tieto stavby ako príslušenstvo ihrísk. To síce bolo mylné

(tieto stavby právne nemohli byť príslušenstvom niečoho, čo nebolo právne vecou), avšak podstatou
posúdenia neoddeliteľnosti zamýšľaného prevodu týchto stavieb od zamýšľaného prevodu ihrísk nie je
omyl niektorej zmluvnej strany (alebo obidvoch zmluvných strán), ale výklad prejavu vôle zmluvných
strán previesť tieto stavby ako príslušenstvo ihrísk (a keďže ihriská nemohli byť predmetom prevodu,
nemohlo dôjsť ani k prevodu týchto stavieb ako ich príslušenstva). Správne preto argumentácia súdov

vo vzťahu k stavbám čerpacej stanice, plechového skladu a oplotenia nespočívala na omyle zmluvných
strán, ale na výklade zhodného prejavu ich vôle, vyjadreného v kúpnej zmluve.

18. Z uvedeného vyplýva, že otázka, či čerpacia stanica, plechový sklad a oplotenie tvoria príslušenstvo
pozemku, na ktorom sú postavené, nebola tou právnou otázkou, od vyriešenia ktorej záviselo

rozhodnutie odvolacieho súdu (§ 421 ods. 1 uvádzacia veta CSP). Preto bolo potrebné dovolanie vo
vzťahu k tejto otázke odmietnuť podľa § 447 písm. f) CSP ako také, ktoré nie je odôvodnené prípustnými
dovolacími dôvodmi.

19. Napriek tomu odvolací súd považuje za potrebné na okraj tejto otázky vysporiadať sa s

námietkou dovolateľa, že právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, ktoré si osvojil aj odvolací súd,
nevychádzalo z ustálenej súdnej praxe slovenských súdnych autorít, ale z rozhodnutí českých súdov. To,
že do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ako ju majú ma mysli ustanovenia § 421 ods. 1
písm.a),písm.b)CSP,nepatriarozhodnutiaNajvyššiehosúduČeskejrepubliky,ÚstavnéhosúduČeskej
republiky ani ostatných súdov iných štátov, neznamená, že by sa slovenské súdy nemohli inšpirovať

rozhodovacou praxou súdov iných štátov, najmä pokiaľ s nimi zdieľame spoločnú právnu kultúru alebo
dokonca spoločnú právnu normu (ako to donedávna bolo s Českou republikou vo vzťahu k Občianskemu
zákonníku). Pritom je samozrejme potrebné, aby súd dôsledne rozlišoval, či je to - ktoré rozhodnutie
súdu iného štátu skutočne aplikovateľné na ním posudzovaný skutkový a právny stav a aby v prvom
rade preskúmal, či v posudzovanej oblasti neexistuje slovenská judikatúra (rozhodnutia Najvyššieho

súdu SR, Ústavného súdu SR, prípadne aj Súdneho dvora EÚ alebo ESĽP) a či rozhodnutie súdu iného
štátu nie je s touto judikatúrou v rozpore.

20. VtomtoprípadežalobcavdovolanípoukázalnauznesenieNajvyššiehosúduSRzodňa30.augusta
2012 sp. zn. 6Cdo/18/2011, s ktorým je podľa neho v rozpore úvaha súdu prvej inštancie o tom, že

vymedzenie príslušenstva, ktoré je pevne spojené s hlavnou vecou, je (v zmluve o prevode hlavnej
veci spolu s príslušenstvom) nadbytočné. Dovolateľ tu síce vytrhol z kontextu len časť úvahy súdu
prvej inštancie, možno sa však s dovolateľom zhodnúť v tom, že táto úvaha bola v zásade nadbytočná,
lebo nesmerovala k právnym otázkam, ktoré boli podstatné pre rozhodnutie vo veci. Išlo o úvahu mimo
podstatnej argumentácie (obiter dictum). V danej veci bolo nesporné, že zmluvné strany kúpnej zmluvy z

29. decembra 2003 označili príslušenstvo dostatočne určitým spôsobom (nebolo sporné, o akú čerpaciu
stanicu, plechový sklad a oplotenie ide), to však nič nemení na skutočnosti, že tieto veci označili v kúpnej
zmluve len ako príslušenstvo ihrísk a nie ako samostatný predmet prevodu.

21. Podobne aj argument žalobcu z dovolania, že čerpacia stanica, plechový sklad a oplotenie

neboli osobou, ktorá tieto stavby zriadila, nikdy prevedené do vlastníctva žalovaného ako vlastníka
pozemku, smeroval k spochybneniu záveru, že tieto stavby tvorili príslušenstvo pozemku, na ktorom boli
postavené. Ako však už bolo uvedené vyššie, podstatou zamietnutia žaloby vo vzťahu k týmto stavbám
nebolo to, že tvorili príslušenstvo pozemku, ale to, že mali byť na žalobcu prevedené kúpnou zmluvou z29. decembra 2003 len ako príslušenstvo ihrísk, nie ako samostatné veci. Inak povedané, aj keby tieto
stavby boli v čase uzavretia uvedenej kúpnej zmluvy vo vlastníctve inej osoby než vlastníka pozemku
(z dovolania nie je zrejmé, kto má byť „osoba, ktorá tieto stavby zriadila“), dokonca aj keby boli vo

vlastníctve TJ VSŽ ako predávajúceho, nič to nemení na závere, že vôľa účastníkov kúpnej zmluvy
smerovala k prevodu ihrísk a uvedené stavby mali byť prevádzané len ako príslušenstvo ihrísk, nie ako
samostatné veci.

22. Tu je ešte potrebné dodať, že vôľa zmluvných strán je ich vnútornou vlastnosťou, ktorú je možné

zisťovať len z jej vonkajších prejavov. Pritom zisťovanie vôle zmluvných strán je skutková otázka (len
jej interpretácia je otázka právna). Súd prvej inštancie a odvolací súd vyvodili vôľu zmluvných strán
zo samotného znenia zmluvy ako právneho úkonu, t. j. prejavu vôle. Napriek tomu, že zmluvné strany
v kúpnej zmluve označili predmetné stavby ako „čerpacia stanica, plechový sklad, spevnené plochy
a oplotenie“, teda vo vzťahu k čerpacej stanici, plechovému skladu a oploteniu nebolo sporné, ktoré
konkrétne stavby tým boli mienené, zahrnuli ich pod súhrnné označenie „príslušenstvo“, preto súdy

správne (pri nedostatku iných dôkazov) dospeli k záveru, že vôľa zmluvných strán smerovala k prevodu
týchto stavieb len ako príslušenstva ihrísk. Ako už bolo uvedené vyššie, žalobca v dovolaní nenamietal
nesprávnosť postupu súdov pri vykonávaní a hodnotení dôkazov, preto dovolací súd ani nemohol
preskúmavať záver súdov nižšej inštancie týkajúci sa prejavu vôle zmluvných strán.

23. Ako druhú otázku podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľ namietal (ako to uviedol v dovolaní)
právny názor, že ak je predmetom kúpnej zmluvy hlavná vec a jej príslušenstvo, ktoré je jednoznačne
identifikované, a táto hlavná vec v skutočnosti nie je vecou v občiansko-právnom zmysle, potom je
neplatná celá zmluva, aj tá jej časť, ktorá sa týka prevodu príslušenstva, ktoré je jednotlivo identifikované
a ktoré môže tvoriť predmet občiansko-právnych vzťahov.

24. Z toho, čo bolo uvedené vyššie, je však už zrejmé, že takto právne závery súdu prvej inštancie
a odvolacieho súdu neboli formulované. Súdy nedospeli k názoru, že v každom prípade, aj keď
je príslušenstvo jednoznačne identifikované, právna nemožnosť prevodu hlavnej veci spôsobuje
neplatnosť zmluvy o prevode aj vo vzťahu k príslušenstvu. Práve naopak, súdy jasne poukázali na

to, že príslušenstvo môže byť samostatným predmetom prevodu, pokiaľ je zrejmé, že vôľa zmluvných
strán smeruje k takémuto osamostatneniu príslušenstva. V posudzovanej veci však tomu tak nebolo a
vôľa zmluvných strán kúpnej zmluvy z 29. decembra 2003 (ako už bolo vyššie niekoľkokrát uvedené)
smerovala k prevodu ihrísk, pričom stavby čerpacej stanice, plechového skladu a oplotenia mali byť
prevádzané len ako príslušenstvo ihrísk, nie ako samostatné veci. Teda dôvodom zamietnutia žaloby

vo vzťahu k týmto stavbám nebola len samotná nemožnosť prevodu ihrísk ako hlavnej veci (ktorá by
automaticky spôsobovala neplatnosť kúpnej zmluvy aj vo vzťahu k uvedeným stavbám), ale aj vôľa
zmluvných strán previesť tieto stavby ako príslušenstvo ihrísk.

25. Pokiaľ dovolateľ pri formulácii právnej otázky podľa § 421 ods. 1 CSP opomenul podstatnú

súčasť argumentácie odvolacieho súdu (tu opomenul výklad prejavov vôle zmluvných strán), absentuje
už totožnosť dovolateľom položenej otázky (resp. dovolateľom spochybneného právneho názoru) s
otázkou, od vyriešenia ktorej záviselo napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, a preto je potrebné
dovolanie vo vzťahu k takto formulovanej dovolacej otázke odmietnuť podľa § 447 písm. f) CSP ako také,
ktoré nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi. Z uvedeného dôvodu dovolací súd odmietol

dovolanie žalobcu aj vo vzťahu k tejto otázke.

26. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

27. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.