Rozsudok ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. december 2021

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 5Sžik/3/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7019200083
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Šabová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2021:7019200083.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny

Benczovej a z členiek senátu Mgr. Kristíny Babiakovej a JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. (sudkyňa
spravodajkyňa), v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): JUDr. Vladimír Stanko, advokát, IČO: 50183401,
Obrody č. 25, Košice, proti žalovanému: Okresný úrad Košice, odbor opravných prostriedkov, so
sídlom Komenského 52, Košice, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. OU-
KE-00P5-2018/052018/BNK zo dňa 11.12.2018, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Košiciach č.k. 8S/15/2019-35 zo dňa 5. decembra 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k. 8S/15/2019 zo

dňa 5. decembra 2019 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

II. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky návrh žalobcu na prerušenie konania z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

O d ô v o d n e n i e
I.
Administratívne konanie a konanie na správnom súde

1. Krajský súd v Košiciach (ďalej „Krajský súd“) rozsudkom sp. zn.: 8 S/15/2019 z 5. decembra 2019

zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Okresného úradu
Košice, odboru opravných prostriedkov, č. OU-KE-00P5-2018/052018/BNK zo dňa 11.12.2018, ktorým
žalovaný zamietol odvolanie žalobcu voči rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa - Okresného
úradu Košice, katastrálneho odboru, č. OU-KE-KO-2018/047555-Kol zo dňa 16.11.2018 a prvostupňové
rozhodnutie potvrdil.

2. Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v konaní začatom na základe žiadosti podľa zákona č. 211/2000

Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode
informácií) v znení neskorších predpisov, podanej 08. novembra 2018, ktorou žalobca požiadal o
poskytnutie informácií:

· Rozhodnutie č. ROEP 1/2000 - Za
· Rozhodnutie Správy katastra Košice o zmene hranice č. H5/2005 zo dňa 25.06.2008 - 2502/8, Protokol
o oprave chyby č. X-92/2011 - Fax zo dňa 15.06.201 - 1904/11,

· Rozhodnutie správy katastra Košice č. X-55/12-Tr zo dňa 18.04.2012-1555/12
· Rozhodnutie správy katastra Košice č. X-266/12-Tr zo dňa 02.01.2013-591/13
·Delimitačnýprotokoloodovzdanípoľnohospodárskychpozemkovvzmysle §§1,17a22zákonaopôde
č. 229/1991 Zb. v spojení s vyvlastňovacím rozhodnutím ObNV, odbor výstavby Košice - Nové mestoč. Výst. 370/1977-Kp. Zo dňa 01.06.1977. GP č. 45353221108/2013, Z-6622/2013 zo dňa 11.09.2013
v.z. 3790/2013,
· Rozhodnutie o zmene dobývacieho priestoru Košice, R-1707/2014 zo dňa 30.06.2014-3221/14,

Žiadosť o zápis GP č. 34834001-48/2013, R-1723/2014-4683/2014
· Žiadosť o zápis GP č. 34834001-51/2014-4683/2014
· Zápis geometrického plánu č. 39/2016 k V-6274/2017-2740/17.
·
3. Prvostupňový správny orgán (Okresný úrad Košice, katastrálny odbor) žiadosti nevyhovel z dôvodu,

že žiadateľ požadoval informácie z katastra nehnuteľností, konkrétne informácie vo forme listín, ktoré
sú obsiahnuté v zbierke listín. Podľa § 68 ods. 3 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o
zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov
verejnosť zbierky listín je obmedzená a prístup k listinám sa umožňuje len osobám uvedeným v tomto
ustanovení. Prvostupňový orgán uzavrel, že ide o informácie, ktoré sa poskytujú podľa § 68 a 69
katastrálneho zákona a sú oceňované podľa zákona č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch v znení

neskorších predpisov (ďalej „zákon o správnych poplatkoch“), preto ich nemožno žiadateľovi poskytnúť
podľa zákona o slobode informácií. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej „NS SR“) sp. zn. 4 Sži 1/2010 z 15. marca 2011, podľa ktorého cit.: „Zákon o slobode informácií
je obecným právnym predpisom, poskytujúcim spoločnú právnu úpravu, ktorá sa použije vždy, keď
neexistuje úprava špeciálna, napr. na určitom úseku verejnej správy. Vo vzťahu k iným zákonom teda

pôsobí ako lex generalis, príslušný zákon deroguje jeho postavenie len v takom rozsahu, v ktorom sám
problematiku poskytovania informácií upravuje.“

Podľa prvostupňového orgánu teda osobitné zákony môžu výslovne stanoviť, že niektoré druhy
informáciísanesprístupňujú,alebožesúprístupnévýlučneibaurčitémuokruhuosôb(napr.zbierkalistín

katastra nehnuteľností). V takom prípade má osobitná úprava v týchto zákonoch prednosť pred zákonom
o slobode informácií. Tieto informácie sa nesprístupňujú na základe zákona o slobodnom prístupe k
informáciám, ale podľa osobitných predpisov (napr. katastrálny zákon).

4. Žalobca podal voči tomuto rozhodnutiu odvolanie. Argumentoval, že správny orgán musí akceptovať

ústavnú požiadavku v čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, v zmysle ktorej zo sprístupnenia podľa zákona o
slobode informácií možno osobitným zákonom vylúčiť iba také informácie, ktorých utajenie je naozaj
v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného
poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Poukázal na čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorého
pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Uviedol, že okresný

úrad má v zásade plnú informačnú povinnosť v rozsahu svojej činnosti. S odkazom na nález Ústavného
súdu SR (ďalej „ÚS SR“) I. ÚS 236/06-59 z 28. júna 2007 a rozsudok NS SR sp. zn. 4 Sž 4/2004 zo dňa
16. decembra 2004 tvrdil, že rozhodnutím prvostupňového orgánu došlo k porušeniu čl. 26 ods. 4 a čl.
13. ods. 4 Ústavy SR v spojení s ust. §§ 2,3 ods. 1 a 12 zákona o slobode informácií a žiadal napadnuté
rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na nové prejednanie a rozhodnutie.

5. O odvolaní rozhodol Okresný úrad Košice, odbor opravných prostriedkov. Zotrval n argumentácii
prvostupňového orgánu o potrebe rešpektovania osobitnej úpravy, ktorou je katastrálny zákon. Podľa
odvolacieho orgánu odvolateľ nie je osobou, ktorá má prístup k listinám uloženým v zbierke listín, preto
nemá nárok na ich poskytnutie. V odôvodnení rozhodnutia, bez bližšieho vysvetlenia väzby na riešený

prípad, úrad citoval aj ust. § 11 ods. 1 písm. b) zákona o slobode informácií, podľa ktorého povinná osoba
obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak ju zverejňuje na základe zákona;
ak je podľa takéhoto zákona zverejňovaná vo vopred stanovenej dobe, iba do tejto doby.

6. Žalobca podal žalobu na Krajský súd, ktorý žalobu zamietol. Podľa Krajského súdu zákon

o slobode informácií je zákonom, ktorý má subsidiárny charakter a v tomto prípade nenahrádza
možnosť sprístupnenia informácií v prípadoch, ak osobitná úprava so sprístupnením informácií počíta
a presne vymedzuje podmienky, za ktorých toto sprístupnenie je možné povinnou osobou obmedziť. V
posudzovanej veci žalobca neuplatnil právo na informácie podľa osobitného zákona, ktorým je zákon
o katastri nehnuteľností. Ten žalobcovi ako vlastníkovi umožňuje získať sprostredkovane informácie

prostredníctvom katastrálneho operátu, po preukázaní, že je oprávnenou osobou a po splnení pravidiel
upravených zákonom o správnych poplatkoch, pretože informácie správy katastra uložené v zbierke
listín sa spoplatňujú podľa zákona o správnych poplatkoch. Krajský súd poukázal aj na § 11 ods. 1
písm. b) zákona o slobode informácií, podľa ktorého povinná osoba nesprístupňuje informácie, pokiaľsú tieto informácie zverejňované podľa osobitného zákona, teda aj katastrálneho zákona. Krajský súd
uvádza, že zo spisu nevyplýva, že by správny orgán prvého stupňa označil žalobcu ako osobu, ktorá nie
je oprávnená na poskytovanie informácií podľa katastrálneho zákona. Podľa krajského súdu sa žalobca

prezentuje ako osoba oprávnená, avšak svoje právo neuplatnil podľa katastrálneho zákona (bod 23
rozsudku krajského súdu). Zároveň krajský súd uvádza, že ak žalobca nesúhlasil s opatrením okresného
úradu č. 6573/2018 (pozn. opatrenie, ktorým okresný úrad, katastrálny odbor, žiadateľovi oznámil, že
mu požadované kópie zo zbierky listín neposkytne, pretože žiadateľ nie je oprávnenou osobou), bol
oprávnený sa žalobou domáhať preskúmania jeho rozhodnutia ako orgánu verejnej správy s poukazom

na katastrálny zákon (bod 28 rozsudku krajského súdu).
K námietke žalobcu, týkajúcej sa nedostatku právomoci žalovaného, ktorý rozhodol o jeho odvolaní
ako nadriadený správny orgán, Krajský súd odcitoval § 58 ods. 1 zákona č.71/1967 Zb. o správnom
konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov a uzavrel, že námietka nie je dôvodná, pretože
žalovaný ako odvolací orgán voči okresnému úradu, katastrálny úrad, je „nadriadeným povinnej osoby“
v zmysle § 19 ods. 1 zákona o slobode informácií.

7. O trovách konania rozhodol Krajský súd podľa § 167 a nasl. zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny
poriadokvzneníneskoršíchpredpisov(ďalej„SSP“).Žalobcavkonaníúspešnýnebol,pretomunáhradu
trov konania nepriznal. Žalovaný si odôvodnené trovy konania podľa § 168 SSP neuplatnil, preto mu
ich súd nepriznal.

II.
Argumentácia účastníkov v kasačnom konaní

8. Proti rozsudku Krajského súdu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote kasačnú sťažnosť z

dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. g) a h) SSP. Navrhoval prerušenie konania a predloženie veci
Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej „SDEÚ“) a následné vydanie rozsudku, ktorým by Najvyšší súd
SR napadnutý rozsudok Krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie.
Žalobca si zároveň uplatnil nárok na náhradu trov konania na Krajskom súde a kasačnom súde.

9. V kasačnej sťažnosti žalobca namietal:

· nesprávne právne posúdenie a odklon od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu a ústavného
súdu. Poukazujúc na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR sťažovateľ
argumentoval, že správny orgán je povinný rešpektovať čl. 26 ods. 4 Ústavy SR a že zo sprístupnenia

možno vylúčiť len také informácie, ktorých utajenie je naozaj v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na
ochranu práv iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti a že
povinné osoby majú v zásade plnú informačnú povinnosť v rozsahu svojej činnosti (nález I. ÚS 236/06,
nález II. ÚS 10/99, rozsudky NS SR 4Sžo/55/2015, 4 Sž 4/2004, 6Sži 1/10). V nerešpektovaní týchto
rozhodnutí videl sťažovateľ aj kasačný dôvod odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe.

· porušenie čl. 2 ods. 2 Ústavy SR z dôvodu, že o odvolaní rozhodoval neoprávnený orgán

· odňatie možnosti konať pred súdom tým, že mu Krajský súd neoznámil termín vyhlásenia rozsudku,
hoci o to požiadal, čím mali byť porušené jeho ústavou zaručené základné práva - právo na verejné
vyhlásenie rozsudku, právo konať pred súdom a právo na spravodlivé súdne konanie.

10.Žalovanývovyjadreníkukasačnejsťažnostizotrvalnasvojejargumentáciiuvedenejvrozhodnutiach
a navrhoval kasačnú sťažnosť zamietnuť.

III. Konanie na kasačnom súde

11. Dňa 1. januára 2021 nadobudla účinnosť novela Ústavy Slovenskej republiky, ústavný zákon
č. 422/2020 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení

neskorších predpisov, ktorou bol zriadený Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (čl. 143 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky). K 1. augustu 2021 prevzal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
kasačnú agendu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v správnom súdnictve,
vrátane prerokúvanej veci (čl. 154g ods. 4, 5 a 6 Ústavy v spojení s § 101e ods. 1 a 2 a § 8a ods.1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov). V súlade s rozvrhom práce Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky na rok 2021
bola prerokúvaná vec pridelená náhodným výberom na rozhodnutie senátu 3 S a bola v kasačnom

konaní vedená pod pôvodnou spisovou značkou.

12. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) po tom, čo zistil,
že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a § 444 SSP), oprávnenou osobou (§
442 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná (§ 439 SSP), má predpísané náležitosti

(§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok z dôvodov a v rozsahu uvedenom
v podanej kasačnej sťažnosti (§ 440 SSP, § 441 SSP a § 453 SSP) a dospel k záveru, že kasačná
sťažnosť je dôvodná.
IV. K správnosti aplikácie zákona o slobode informácií

IV.A K možnosti žiadať informácie podľa rôznych právnych predpisov

13. Kľúčovou otázkou, ktorá sa nesie administratívnym aj súdnym konaním, je vzťah poskytovania
informácií na základe zákona o slobode informácií a obmedzení, ktoré pri prístupe k informáciám
stanovuje katastrálny zákon.

14. Kasačný súd zistil, že hoci predmetom administratívneho konania bola otázka sprístupnenia
informácií podľa zákona o slobode informácií a v tomto smere sa niesla aj žalobcova argumentácia
v správnej žalobe, Krajský súd sa v rozsudku nezaoberal preskúmaním záveru správnych orgánov
o tom, či je dôvod na nesprístupnenie požadovaných informácií podľa zákona o slobode informácií.
Odôvodňoval, že dané informácie si mohol žiadateľ žiadať podľa iného zákona, ktorým je katastrálny

zákon. Podľa Krajského súdu má zákon o slobode informácií subsidiárny charakter a v tomto prípade
nenahrádza možnosť sprístupnenia informácií v prípadoch, ak osobitná právna úprava so sprístupnením
informácií počíta a presne vymedzuje podmienky, za ktorých možno sprístupnenie obmedziť.

15. Kasačný súd s týmto záverom Krajského súdu nesúhlasí a v súvislosti s možnosťou uplatňovania

práva na prístup k informáciám podľa viacerých právnych úprav poukazuje napríklad na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn: 3Sžo/106/2015 z 27. apríla 2016, publikovanom v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí slovenských súdov 4/2017 pod č. 26, kde NS SR uviedol, že špecifický
režim nahliadania do administratívnych spisov orgánov verejnej správy podľa správneho poriadku
nemožno automaticky spájať s nemožnosťou sprístupnenia informácií z katastrálnych spisov podľa

zákona o slobode informácií.

16. Podobne rozhodol Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí č.k.: 6 Sži 8/2012. Tu pri posúdení kolízie
sprístupňovania informácií podľa zákona o slobode informácií a obmedzení stanovených v zákone č.
171/1993 Z.z. o Policajnom zbore a v zákone č. 428/2002 Z.z. o ochrane osobných údajov súhlasil s

názorom krajského súdu, že oba uvedené zákony nie sú v vo vzťahu k zákonu o slobodnom prístupe k
informáciám zákonmi špeciálnymi, ale pôsobia v právnom systéme paralelne. Možno uviesť aj rozsudok
Najvyššieho súdu SR č. k.: 4 Sži 1/2010, kde Najvyšší súd SR potvrdil názor krajského súdu, že sa
nemožno stotožniť s názorom žalovaného, že ustanovenie § 55 zákona o prokuratúre je v oblasti
poskytovania informácií obsiahnutých v prokurátorskom spise špeciálnou úpravou (lex specialis) ku

všeobecnej právnej úprave obsiahnutej v ustanoveniach zákona o slobode informácií (lex generalis).
Krajský súd bol naopak toho názoru, že obe tieto právne úpravy platia paralelne, pričom nazeranie do
spisu podľa § 55 zákona o prokuratúre upravuje len oboznamovanie sa s jeho obsahom v rámci systému
prokuratúry a neznamená žiadnu reštrikciu pre uplatňovanie prístupu verejnosti k informáciám podľa
ustanovení zákona o slobode informácií.

17. Treba zdôrazniť, že najširší a najvšeobecnejší spôsob prístupu informáciám umožňuje zákon o
slobode informácií, čo vyplýva zo zakotvenia práva na sprístupnenie informácie pre každého (§ 3 ods. 1
tohto zákona), bez ohľadu na preukazovanie právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa
informácia požaduje (§ 3 ods. 3 tohto zákona), dokonca ak to neznemožňuje sprístupnenie informácie,

aj bez uvedenia všetkých zákonom stanovených náležitostí, vrátane identity žiadateľa (§ 14 ods. 3 tohto
zákona), a bezplatne (§ 21 ods. 1 tohto zákona).18. Platná právna úprava však popri info zákone upravuje v jednotlivých oblastiach výkonu verejnej
moci, resp. ako súčasť procesných práv účastníka správneho konania, možnosť požiadať o určité druhy
informácií aj na základe iných právnych predpisov (napr. § 23 Správneho poriadku, § 55 zákona

o prokuratúre, § 133 stavebného zákona). Konkrétne predpisy stanovujú spôsoby prístupu, rozsah
poskytovanýchinformácií,okruhosôboprávnenýchsasnimioboznamovaťajďalšiepodmienkyprístupu
k nim.

19. V takýchto prípadoch je vecou žiadateľa, aby si zvolil právny režim prístupu k informáciám, ktorý

pre seba považuje za najvhodnejší, spravidla v závislosti od svojho postavenia a vzťahu k orgánu, od
ktorého informácie požaduje. Vzhľadom na to, že sa jedná o návrhové konania, znamená to, že režim
vybraného zákona sa na neho bude vzťahovať počas celého procesu vybavovania žiadosti o informácie.
Voľba konkrétneho právneho režimu a postupu je spojená s „rizikom“, že si zvolí právnu úpravu, postup
podľa ktorej nedosiahne najpriaznivejší možný výsledok ( napr. rozsah informácií môže byť limitovaný,
existuje poplatková povinnosť) v porovnaní s inou do úvahy prichádzajúcou právnou úpravou.

20. Ako uviedol Najvyšší súd SR v rozsudku č.k.: 3Sžo/106/2015 z 27. apríla 2016, publikovanom v
Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí slovenských súdov 4/2017 pod č. 26, nie je prípustné,
aby orgán verejnej moci žiadosť o poskytnutie informácie podľa určitého predpisu sám prekvalifikoval
podľa svojej vôle bez toho, aby s tým žiadateľ súhlasil. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 3
Sži 3/2012 z 1. augusta 2012, ak žiadateľ jednoznačne uvedie právny režim svojej žiadosti podľa zákona

o slobode informácií, povinné osoby musia odôvodniť, či mu môžu vyhovieť, alebo nie. Upriamovanie
pozornosti žiadateľa na iné právne možnosti je nadbytočné a vedie k nepreskúmateľnosti právneho
režimu, v ktorom povinné osoby o žiadosti rozhodli. Kasačný súd na základe uvedeného uzatvára, že
pokiaľ žiadateľ podá žiadosť podľa zákona o slobode informácií, odpoveďou orgánu verejnej moci ako
povinnej osoby nemôže byť „poučenie“ žiadateľa, že si má informáciu žiadať podľa iného predpisu.

21. V posudzovanom prípade je nesporné, že žiadateľ - M.. S. Z., advokát, podal žiadosť o sprístupnenie
podľa zákona o slobode informácií. Správny súd sa zmysle vyššie uvedených rozhodnutí Najvyššieho
súdu SR mal vysporiadať so žalobnými dôvodmi smerujúcimi voči namietanému nesprávnemu
právnemu posúdeniu správnych orgánov podľa zákona o slobode informácií a nie argumentovať, že

žalobca si mohol a mal informácie žiadať v inom právnom režime. Nebolo teda namieste argumentovať,
že fyzická osoba, JUDr. Vladimír Stanko, mohol ako vlastník získať predmetné informácie podľa
katastrálneho zákona po preukázaní, že je oprávnenou osobou a po splnení poplatkovej povinnosti,
resp. že ak fyzická osoba, JUDr. Vladimír Stanko, nesúhlasil s opatrením okresného úradu č. 6573/2018,
mohol sa domáhať jeho preskúmania ako rozhodnutia orgánu verejnej správy s poukazom na zákon o

katastri nehnuteľností.

22. Kasačný súd len dodáva, že ani skutočnosť, že právna úprava poskytovania informácií podľa
katastrálnehozákona spojenáspoplatkovoupovinnosťouvzmyslezákonač.145/1995Z.z.osprávnych
poplatkoch v znení neskorších predpisov nemôže byť automaticky dôvodom na odmietnutie žiadosti

podľa zákona o slobode informácií. Ako už kasačný súd uviedol, je vecou žiadateľa, aký režim prístupu
k informáciám si zvolí a aké podmienky v danom režime bude musieť splniť, a zároveň, nesie aj
zodpovednosť za ich splnenie.

23. Za nepreskúmateľnú považuje kasačný súd argumentáciu s poukazom na § 11 ods. 1 písm.

b) zákona o slobode informácií. Podľa tohto ustanovenia povinná osoba obmedzí sprístupnenie
informácie alebo informáciu nesprístupní, ak ju zverejňuje na základe zákona; ak je podľa takého
zákona zverejňovaná vo vopred stanovenej dobe, iba do tejto doby. Poznámka pod čiarou odkazuje
na osobitné zákony ako napr. zákon č. 540/2001 Z. z. o štátnej štatistike, § 36 zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, zákon Slovenskej národnej rady č. 81/1992 Zb. o Česko-slovenskej tlačovej
kancelárii Slovenskej republiky v znení zákona č. 442/2003 Z. z. , zákon č. 619/2003 Z. z. o Slovenskom rozhlase, zákon č. 16/2004
Z. z. o Slovenskej
televízii.24. Obmedzenie sprístupnenia informácie v zmysle § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 211/2000 Z. z.
má slúžiť na zamedzenie nadmernej administratívnej záťaži povinnej osoby a umožňuje jej odmietnuť
sprístupnenie informácií zverejňovaných touto povinnou osobou podľa osobitného zákona. Postihuje

odlišné situácie ako § 7 zákona č. 211/2000 Z. z., ktorý predpokladá informovanie o zverejnení informácií
a dáva žiadateľovi možnosť trvať na sprístupnení informácií. Zákon č. 211/2000 Z. z. teda podľa § 7
umožňuje sprístupnenie informácií - zverejňovaných povinnou osobou podľa § 5 a 6 zákona č. 211/2000
Z. z. a iných informácií, ktoré už zverejnila povinná osoba dobrovoľne a na druhej strane podľa tohto
ustanovenia zavádza obmedzenie práva na informácie, ak už boli (a naďalej sú) zverejnené povinnou

osobou podľa osobitného zákona. Ide napríklad o informácie zverejňované pravidelne Štatistickým
úradom Slovenskej republiky alebo Tlačovou agentúrou Slovenskej republiky. Ostatné informácie zo
sféry dispozície týchto inštitúcií (napr. ktoré nie sú pravidelne zverejňované, údaje o ich financovaní,
hospodárení a pod.) spadajú pod režim zákona č. 211/2000 Z.z. Predmetné obmedzenie práva na
informácie platí len počas obdobia zverejnenia takejto informácie. Ako náhle ju nie je možné vyhľadať a
získať, obmedzenie neplatí a povinná osoba naň neprihliada. Zjednodušene povedané, ak neexistuje iná

zákonná prekážka, informáciu sprístupní. (Ikrényi, P. a kol.: Zákon o slobodnom prístupe k informáciám
- Komentár, Wolters Kluwer 2015, s. 235).

25. K výkladu ust. § 11 ods. 1 písm. b) zákona o slobode informácií zaujal stanovisko aj Najvyšší súd SR
v už uvádzanom rozsudku č. k.: 3Sžo/106/2015 z 27. apríla 2016, publikovaného v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu a rozhodnutí slovenských súdov 4/2017 pod č. 26, cit: „Súd prvého stupňa správne
uviedol, že všeobecná úprava nahliadania do administratívnych spisov správnych orgánov podľa § 23
Správneho poriadku nebráni sprístupňovaniu informácií z katastrálnych spisov podľa ustanovení zákona
č. 211/2000 Z. z. a nemožno ich považovať na účely § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 211/2000 Z. z.
za formu zverejňovania informácií na základe osobitného zákona, ktoré by odôvodňovalo principiálne

obmedzenie slobodného prístupu k informáciám. Dôvod obmedzenia sprístupnenia informácií v zmysle
§ 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 211/2000 Z. z. je možné aplikovať len v tých prípadoch a na tie informácie,
ktoré sú zverejnené, a teda každý ich môže vyhľadať a získať bez akéhokoľvek obmedzenia alebo
vyžadovania splnenia akýchkoľvek predpokladov. Pôjde najmä o informácie zverejnené na internete,
ale nie je vylúčená ani iná forma zverejnenia, ak je možné dané informácie bez väčších ťažkostí

vyhľadať a získať. O takýto prípad však nejde, ak sa informácia zverejňuje žiadateľovi o sprístupnenie
informácie za splnenia podmienky, že patrí do kategórie oprávnených osôb v zmysle zákona č. 162/1995
Z. z., ktorými sú vlastník, správca majetku štátu, správca majetku vyššieho územného celku, správca
majetku obce, nájomca alebo iný oprávnený z práv k cudzím veciam (záložný veriteľ, oprávnený z
vecného bremena, oprávnený z predkupného práva). Iným osobám nemožno informácie zo spisu

uloženomvregistratúrnomstrediskuvzmysleustanovenízákonač.162/1995Z.z.avyhláškyč.22/2010
Z.z. poskytnúť. Skutočnosť, že v prejednávanom prípade sú požadované informácie sprístupňované
podľa osobitných predpisov, stanovenému okruhu oprávnených osôb, resp. osôb preukazujúcich
odôvodnenosť svojej požiadavky, a to za splnenia konkrétnych zákonných podmienok nenapĺňa dôvod
obmedzenia sprístupnenia ustanovený v § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 211/2000 Z. z.“

26. Kasačný súd na základe uvedeného uzatvára, že pokiaľ chcela povinná osoba toto ustanovenie
zákona o slobode informácií použiť, bolo jej povinnosťou jednoznačne uviesť, že ide o zverejňované
informácie a konkretizovať, podľa akého zákona, kde, ako a prípadne v akom čase ich zverejňuje. Takáto

argumentácia však v rozhodnutiach správnych orgánov absentuje a Krajský súd reagoval len zmienkou,
že ust. § 11 ods. 1 písm. b) zákona o slobode informácií je úpravou, kedy sa obmedzuje prístup k
informáciám, resp. ich zverejnenie a sprístupnenie sa obmedzí (bod 28 rozhodnutia Krajského súdu).
Takýto záver Krajského súdu je nepreskúmateľný.

IV.B
K obmedzeniu poskytovania informácií podľa viacerých právnych predpisov

27. V otázke vzťahu informácií chránených podľa zákona o slobode informácií a obmedzení, ktoré
stanovuje katastrálny zákon, kasačný súd vychádza z doterajšej rozhodovacej prace Najvyššieho súdu

SR a upriamuje pozornosť správneho súdu na nasledovné úvahy:

28. Zákon o slobodnom prístupe k informáciám predstavuje najvšeobecnejšiu a zároveň
najkomplexnejšiu úpravu ktorá je prejavom ústavne garantovaného práva na informácie v zmysle čl.26 Ústavy SR. To však nevylučuje, aby iné právne predpisy vydané v súlade s čl. 26 ods. 1 a 4
Ústavy obsahovali obmedzenia, ktoré nemusia vždy korešpondovať s kategóriami pokrytými § 8-11
zákona o slobode informácií, obsahujúcimi explicitné obmedzenie práva na prístup k informáciám. Súdy

prostredníctvom svojej rozhodovacej činnosti deklarovali koncepciu implicitného obmedzenia prístupu k
informáciám,vzmyslektorejobmedzeniesprístupneniainformáciívyplývaajzinýchprávnychpredpisov,
nielen zo zákona o slobode informácií (napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sži/4/2009
zo dňa 21.04.2010, ktoré prešlo následným testom ústavnosti II. ÚS 514/2010 zo dňa 07.12.2010,
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sži/29/2013 zo dňa 11.02.2014, sp. zn. 6Sži/8/2012 zo dňa

31.07.2013, sp. zn. 2Sži/7/2011 zo dňa 21.03.2012, ako aj z rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn.
III. ÚS 96/2010 zo dňa 09.03.2010. Túto koncepciu súdna prax, vrátane ÚS SR, opakovane potvrdzuje,
avšak vyžaduje, aby bol implicitný zákaz poskytnutia informácie vždy zrozumiteľne odôvodnený v
rozhodnutí, ktorým sa žiadosti nevyhovuje.

29. Súdna prax zároveň akcentuje potrebu reštriktívneho výkladu prípustnosti obmedzenia práva na

informácie. Obmedzenie práva na informácie, ktoré spadá do kategórie základných práv a slobôd,
je možné výlučne za splnenia troch podmienok, a to zákonnosti (zásah do tohto práva možno
vykonať len na základe zákona a v súlade s ním), legitímnosti cieľa (Ústava Slovenskej republiky
taxatívne vymenúva dôvody obmedzenia práva na informácie) a nevyhnutnosti zásahu v demokratickej
spoločnosti. Ústavný súd Slovenskej republiky v tomto zmysle uvádza, že cit.: „ (...) Ústava podľa čl. 26

zaručuje osobitnú ochranu slobody prejavu aj práva prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie.
Okrem všeobecných podmienok, ktoré sa pri obmedzovaní všetkých základných práv a slobôd musia
dodržať podľa čl. 13 ústavy, sloboda prejavu a právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie
sa môže obmedziť, iba ak sa splnia osobitné podmienky podľa čl. 26 ods. 4 ústavy. Obmedzenie práva
na informácie v súlade s ústavou je dovolené len vtedy, ak sa splní formálna podmienka zákona a

dve kumulatívne materiálne podmienky. Ústava za nijakých okolností nedovoľuje upustiť od splnenia
všetkých troch podmienok obmedzenia slobody prejavu a práva na informácie. Formálna podmienka
znamená, že obmedzenie prijme národná rada v právnom predpise so silou zákona. Termínom „zákon“
sa neoznačuje jeden všeobecne záväzný právny predpis so silou zákona, ale neurčitý počet všeobecne
záväzných právnych predpisov s definovaným stupňom právnej sily (II. ÚS 28/96). ... Prvou materiálnou

podmienkou je požiadavka, aby obmedzenie slúžilo na ochranu práv a slobôd iných alebo sa ním
musí chrániť bezpečnosť štátu, verejný poriadok, verejné zdravie alebo mravnosť. Na splnenie prvej
materiálnej podmienky stačí preukázanie existencie jedného z citovaných záujmov. Druhou materiálnou
podmienkou je podmienka nevyhnutnosti prijatia obmedzenia.“ (PL. ÚS 15/98).

30. Súčasne, rozhodovacia prax súdov požaduje zabezpečenie materiálneho prístupu k informáciám.
Pri nesprístupnení informácie nepostačuje len splnenie formálnej podmienky ochrany určitej informácie,
t.j. odkaz na príslušnú právnu normu, ale aj materiálnej podmienky označenia informácie za chránenú -
t.j. objasnenie, prečo naozaj existuje potreba danú informáciu chrániť a či tento dôvod v čase podania
žiadostistáletrváačisaochranavzťahujenacelúinformáciualebojejčasť(RozsudokNajvyššiehosúdu

sp. zn.: 5 Sži 1/2009). Aj ak je identifikované zákonné obmedzenie, je potrebné aj v rámci zákonného
obmedzenia vykonať správnu úvahu, či niektoré čiastkové informácie nemožno žiadateľovi sprístupniť
( IV. ÚS 464/2010).

31. V posudzovanom prípade nie je sporné, že katastrálny zákon v zásade zakotvuje verejnosť

katastrálneho operátu (§ 68 katastrálneho zákona), ale podľa § 68 ods. 3 tohto zákona je verejnosť
zbierky listín je obmedzená. Zbierka listín obsahuje podľa § 8 ods. 1 písm. c) katastrálneho zákona
najmäpísomnévyhotoveniazmlúv,dohôdapísomnýchvyhlásenívkladateľovovloženínehnuteľnostido
majetku právnických osôb, písomné vyhotovenia rozhodnutí štátnych orgánov a notárskych osvedčení
a iných listín, ktoré podľa zákona potvrdzujú práva k nehnuteľnostiam a dokumentáciu sídelných a

nesídelnýchgeografickýchnázvov.Prístupklistinámuloženýmvzbierkelistínsaumožňujelentaxatívne
stanovenému okruhu subjektov. Dôvodom obmedzenia je ochrana osobných údajov, obchodného
tajomstva a iných súkromných záujmov. Aj odborná literatúra však pripúšťa, že zaradenie určitých údajov
do zbierky listín (dokumentácia sídelných a nesídelných geografických názvov) javí ako otázne, a to
jednak z dôvodu absencie chráneného údaja, ako i bezúčelnosti obmedzenia jeho verejnosti (Fečík M.

- Jakubáč R.: Katastrálny zákon. Komentár. C.H.Beck, 2021, str. 191).

32. V posudzovanom prípade rozhodnutia správnych orgánov len odkazovali na ust. § 7 ods. 1 písm.
b) info zákona bez toho, aby sa zaoberali preukázaním, z akých dôvodov boli požadované dokumentychránené.Správneorgányvodôvodnenílenuviedli,žeideodokumentyzozbierkylistínaztohtodôvodu
ich nemožno žiadateľovi sprístupniť.

33. Neušlo tiež pozornosti kasačného súdu, že vo výroku rozhodnutia prvostupňového správneho
orgánu nie je uvedené ustanovenie hmotnoprávneho predpisu, ktorý by odôvodňoval nesprístupnenie
informácie. Správny orgán uviedol len ust. § 18 ods. 2 zákona o slobode informácií, ktoré predstavuje
procesnú úpravu, napriek tomu že ust. § 47 ods. 2 správneho poriadku vyžaduje, aby vo výroku bol
uvedený právny predpis, podľa ktorého sa rozhodlo, pod čím treba rozumieť nielen procesnú normu,

ale aj hmotnoprávne ustanovenia.

34. Kasačný súd uzatvára, že na základe podanej žaloby, dôvodmi ktorej je Krajský súd viazaný,
bolo jeho povinnosťou vysporiadať sa s dvomi druhmi dôvodov - jednak so správnosťou procesných
postupov správnych orgánov a tiež so správnosťou právneho posúdenia v otázke, či na základe
podania žiadosti podľa infozákona a s poukazom na ústavnoprávne aspekty podanej žiadosti a podanej

žaloby vznikol žiadateľovi nárok na poskytnutie požadovaných informácií, a zaujať k týmto otázkam
zrozumiteľné stanovisko. Nezaujatie stanoviska k námietkam o porušení ústavných práv žalobcu
viedlo k nedostatočnému odôvodneniu rozhodnutia správneho súdu a tiež k jeho nepreskúmateľnosti.
Uvedené nedostatky sú podľa kasačného súdu dôvodom na zrušenie jeho rozhodnutia. V ďalšom konaní
bude potrebné, aby sa správny súd komplexne vysporiadal so žalobnými námietkami pri zohľadnení

vyslovených záverov týkajúcich sa právnej úpravy a posudzovania možnosti obmedzenia práva na
prístup k informáciám.

35. Krajský súd v ďalšom konaní zohľadní, že: Správne orgány sú povinné v zmysle č. 2 ods. 2
Ústavy SR povinné konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon. Zákon o slobode informácií stanovuje explicitné obmedzenia prístupu k informáciám,
ako však vyplýva z rozhodovacej praxe súdov, vrátane Ústavného súdu SR, obmedzenia prístupu
k informáciám môžu vyplývať aj z iných predpisov (koncepcia implicitných obmedzení) a takýmto
predpisom môže byť aj katastrálny zákon. Správny súd je povinný vysporiadať sa s otázkou, či pri
posudzovaní žiadosti podanej podľa infozákona predstavujú obmedzenia zakotvené v katastrálnom

zákone skutočne implicitné obmedzenia prístupu ku k požadovaným jednoznačne identifikovaným
informáciám, prípustné v zmysle žalobných dôvodov, najmä s poukazom na čl. 26 ods. 4 Ústavy SR.

V.
K námietke o tom, že o odvolaní rozhodoval neoprávnený orgán

36. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že o odvolaní rozhodoval neoprávnený orgán, Najvyšší správny súd
SR sa s právnym názorom žalobcu nestotožnil. Podľa zákona o slobode informácií o odvolaní rozhodne
nadriadený povinnej osoby, ktorá vo veci rozhodla (§ 19 ods. 2). V danom prípade o odvolaní rozhodoval
orgán, ktorý skutočne nie je vertikálne nadriadeným orgánom Okresného úradu Košice, katastrálneho

odboru, ale ide o iný odbor toho istého Okresného úradu. Treba preto vyriešiť otázku výkladu pojmu
„nadriadený povinnej osoby“ na účely zákona o slobode informácií.

37. Žalobca postup správnych orgánov napáda argumentujúc, že nadriadeným orgánom nemôže byť
odbor toho istého úradu s tým istým prednostom. Podľa žalobcu ide stále o jeden a ten istý orgán.

Zároveň však žalobca neuvádza, kto mal rozhodnutie v odvolacom konaní vydať ako príslušný orgán.
Dôkazom o správnosti jeho tvrdenia má byť vyjadrenie Úradu geodézie a kartografie a katastra v rámci
pripomienkového konania, kde aj tento úrad koncepciu, podľa ktorej o dovolaní bude rozhodovať iný
útvar toho istého okresného úradu, považoval za nejednotný prístup.

38. Krajský súd v reakcii na tento argument žalobcu odcitoval ustanovenie § 58 ods. 1 správneho
poriadku a dodal, že námietka nie je dôvodná, pretože žalovaný ako odvolací orgán voči Okresnému
úradu, katastrálny odbor, je „nadriadeným povinnej osoby“ v zmysle § 19 ods. 1 zákona o slobode
informácií (bod 31 rozsudku Krajského súdu).

39. Najvyšší správny súd SR v prvom rade uvádza, že vysvetlenie a odôvodnenie Krajského súdu
nepovažuje za dostačujúce, pretože z neho nie je zrozumiteľné, ako a prečo posudzovanú situáciu
podradil pod danú právnu úpravu. Zároveň, odkaz na § 19 ods. 1 zákona o slobode informácií je
nesprávny, čo možno považovať za chybu v písaní.40. Podľa Najvyššieho správneho súdu SR pri vyriešení otázky, kto je nadriadeným povinnej osoby,
treba vychádzať z nasledovných úvah:

Činnosť okresných úradov je upravená zákonom č. 180/2013 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej zákon o organizácii
miestnej štátnej správy“). Podľa § 2 ods. 1 tohto zákona okresný úrad je miestny orgán štátnej správy.
Okresný úrad teda je povinnou osobou podľa § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií. Podľa § 19 ods. 2

zákona o slobode informácií o odvolaní proti rozhodnutiu povinnej osoby rozhoduje nadriadený povinnej
osoby, ktorá vo veci rozhodla alebo mala rozhodnúť. Podľa § 22 ods. 1 zákona o slobode informácií
ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné
predpisy o správnom konaní. Všeobecne je odvolacie konanie je v správnom konaní (vrátane konania
podľa zákona o slobode informácií) koncipované ako dvojinštančné, čo má zabezpečiť nestrannosť a
objektivitu pri preskúmavaní rozhodnutia. Zásada dvojinštančnosti však neznamená, že v odvolacom

konaní bude vždy rozhodovať nadriadený orgán po vertikálnej línii - niektoré osobitné zákony prelomili
všeobecnú zásadu vertikálnej dvojinštančnosti a opravné prostriedky sú prerokúvané v horizontálnej
dvojinštančnosti. Ani v prípade ústredného orgánu štátnej správy nedochádza k predloženiu opravného
prostriedku odvolaciemu orgánu, keďže aj druhostupňové konanie prebieha na tom istom správnom
orgáne,lensosobitnouprávnouúpravoufunkčnejpríslušnosti,sčímpočítaajzákonoslobodeinformácií

v § 19 ods. 2 druhá veta.

Zákon o slobode informácií je všeobecným zákonom a jeho cieľom je pokryť subjekty veľmi rozdielnych
typov,pretopoužívavšeobecnýpojem„povinnáosoba“ (§2).Ztohtodôvodujeajpresubjektrozhodujúci
v druhom stupni použitý všeobecný pojem „nadriadený“. Kto je nadriadeným v konkrétnom prípade,

treba skúmať v kontexte právnej úpravy regulujúcej postavenie a činnosť konkrétnej povinnej osoby.

Ustanovenie § 4 ods. 2 písm. b) zákona o organizácii miestnej štátnej správy stanovuje, že okresný úrad
v sídle kraja vykonáva v druhom stupni štátnu správu vo veciach, v ktorých v správnom konaní v prvom

stupni rozhoduje okresný úrad, ktorý má sídlo v jeho územnom obvode, ak osobitný zákon neustanovuje
inak; ak v prvom stupni rozhoduje len okresný úrad v sídle kraja, vykonáva v druhom stupni štátnu správu
okresný úrad v sídle kraja, ak tak ustanovuje osobitný zákon.

Uvedené ustanovenie treba vykladať tak, že:

- v prvom stupni sú oprávnené v zásade konať všetky okresné úrady a druhostupňovým orgánom bude
okresný úrad, ktorý sídli v kraji, a to odbor opravných prostriedkov. Osobitný zákon môže stanoviť,
že rozhodnutie v druhom stupni nebude preskúmavať okresný úrad v sídle kraja, odbor opravných
prostriedkov, ale iný orgán, spravidla ústredný orgán štátnej správy;

- ak zákon zveruje prvostupňové rozhodovanie vo veci výlučne okresným úradom v sídle kraja (napríklad
živnostenskúkontroluarozhodovanievovecisprávnychdeliktov),jedruhostupňovýmorgánomústredný
orgán štátnej správy, do ktorého pôsobnosti spadá daná oblasť štátnej správy. Okresný úrad v sídle
kraja, odbor opravných prostriedkov bude odvolacím orgánom len, ak by tak ustanovil osobitný zákon

(Potásch P., Hašanová J., Vallová J., Milučný J., Medžová D.: Správny poriadok. Komentár. C.H.Beck,
2019).

V posudzovanom prípade osobitný zákon nezveruje rozhodovanie o poskytovaní informácií výlučne

do rúk okresných úradov v sídle kraja. Použije sa preto § 4 ods. 2 písm. b) zákona o organizácii
miestnej štátnej správy text pred bodkočiarkou. Pri odvolaní voči rozhodnutiu povinnej osoby, t.j. odboru
okresného úradu, bude teda rozhodovať okresný úrad, odbor opravných prostriedkov, a to aj v prípade,
že ide o okresný úrad v sídle kraja a v prvom stupni rozhodol útvar toho istého okresného úradu.
Štátnou správou v druhom stupni je potrebné rozumieť aj rozhodovanie o opravných prostriedkoch. NSS

uzatvára, že v danom prípade nie je potrebné použiť subsidiárne právnu úpravu podľa § 58 správneho
poriadku, ale priamo vyložiť pojem „nadriadený povinnej osoby“ podľa zákona o slobode informácií v
spojení so zákonom o organizácii miestnej štátnej správy.Pokiaľ ide o ústredné orgány štátnej správy, do ktorých pôsobnosti patria príslušné úseky štátnej správy,
tieto podľa § 4 ods. 7 zákona o organizácii miestnej štátnej správy v rozsahu ustanovenom osobitnými

zákonmi riadia a kontrolujú štátnu správu, ktorú vykonávajú okresné úrady. Riadenie a kontrolu však
nemožno považovať za rozhodovanie o opravných prostriedkoch.

VI.
K námietke neoznámenia termínu verejného vyhlásenia rozsudku

42. Ani námietku žalobcu o neoznámení termínu verejného vyhlásenia rozsudku, čo podľa neho viedlo
k odňatiu možnosti konať pred súdom, nepovažoval NSS za dôvodnú. Zo spisu vyplýva, že žalobca
žiadal, aby mu súd termín vyhlásenia rozsudku oznámil elektronicky. Súd tak neurobil a termín zverejnil
len na úradnej tabuli. Podľa spisového materiálu bol oznam na úradnej tabuli zverejnený od 31.10.2019

do 6.12.2019. Rozsudok bol vyhlásený 5.12.2019. Žalobca argumentoval rozhodnutiami NS SR sp. zn
3 Cdo 714/2015 ( uverejnený v zbierke 1/2016) a sp. zn. 5 Cdo/14/2018, v zmysle ktorých k odňatiu
možnosti účastníka konať pred súdom dochádza tiež vtedy, ak odvolací orgán napriek žiadosti strany
jej neoznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku.

43. Najvyšší správny súd konštatuje, že uvedené rozhodnutia skutočne deklarujú takýto následok
porušenia práv účastníka súdneho konania, avšak obe sa týkajú postupu súdu podľa iného procesného
predpisu - zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, resp. zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov.

44. Podľa § 214 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku cit: „Ak odvolací súd rozhoduje rozsudkom
bez nariadenia pojednávania, upovedomí elektronickými prostriedkami účastníka konania alebo jeho
zástupcu, ktorý požiadal o doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami (§ 45 ods. 4 ), o mieste a čase verejného vyhlásenia

rozsudku podľa § 156 ods. 3 “.

45. Podľa § 219 ods. 3 CSP: „Vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia
pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej
stránke príslušného súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Ak o to strana požiada, súd

jej oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku aj elektronickými prostriedkami.“ Je logické, že
pokiaľ tak súd neurobil, došlo v daných prípadoch k porušeniu týchto predpisov.

46. Správny súdny poriadok však obsahuje osobitnú právnu úpravu v § 137 ods. 4: „Vo veciach, v
ktorých správny súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas

verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke príslušného súdu v lehote
najmenej piatich dní pred jeho vyhlásením.“

47. Vzhľadom na explicitnú úpravu oznamovania termínu vyhlásenia rozsudku účastníkom v Správnom

súdnom poriadku, nie sú podľa Najvyššieho správneho súdu žalobcom uvádzané rozhodnutia NS SR
pre posúdenie prípadu relevantné a k porušeniu zákona nedošlo - žalobca bol informovaný v súlade s
§ 137 ods. 4 SSP. Potreba priameho informovania na žiadosť účastníka konania sa nedá vyvodiť ani
z princípov SSP (§ 5).

48.Preúplnosťtrebazdôrazniť,žehociSSPobsahujeosobitnýkasačnýdôvodpodľa§440f),t.j.krajský
súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, žalobca tento dôvod
v kasačnej sťažnosti výslovne neuvádza.

VII.
K návrhu na predloženie prejudiciálnej otázky49. Najvyšší správny súd SR vyhodnotil ako nedôvodnú požiadavku, aby prerušil konanie a obrátil sa na
Súdny dvor Európskej únie (ďalej „SDEÚ“) s predložením prejudiciálnej otázky podľa článku 267 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie (ďalej „ZFEÚ“):

„Je vnútroštátna úprava uvedená v § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií v súlade s čl. 3 a čl. 2 ods.
4 a bodov 9 a 6 odôvodnenia Smernice o opakovanom použití informácií verejného sektora v spojení s
čl. 11 a čl. 52 Charty základných práv Európskej únie“.

50. Žalobca ako dôvod svojho návrhu uvádza Smernicu 2003/98/ES Európskeho parlamentu a Rady zo
17. novembra 2003 o opakovanom použití informácií verejného sektora (ďalej „Smernica o opakovanom
použití informácií“). Tvrdí, že pojem „opakované použitie“ podľa čl 2. ods. 4 tejto smernice sa zhoduje s
pojmomsprístupnenieinformácie,ktorémajúvdržbesubjektyverejnéhosektoraabolopovinnosťouSR,

aby zabezpečila, aby tam, kde je povolené opakované použitie dokumentov v držbe subjektov verejného
sektora, boli tieto dokumenty opakovane použiteľné na komerčné alebo nekomerčné účely. Podáva
návrh na prerušenie konania a predloženie nasledovnej otázky SDEÚ.

51. Najvyšší správny súd v prvom rade podotýka, že Smernica o opakovanom použití informácií bola

zrušená a nahradená Smernicou Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1024 z 20. júna 2019 o
otvorených dátach a opakovanom použití informácií verejného sektora, čo však nemá vplyv na to, že
predchádzajúca smernica mala byť do slovenského právneho poriadku správne transponovaná. To sa
udialo zmenou a doplnením zákona o slobode informácií vložením § 21b a nasl. tohto zákona „Osobitné
ustanovenia o opakovanom použití informácií“.

52. Cieľom konania o prejudiciálnej otázke je objasnenie práva Únie. Charta obsahuje právo na
informácie (čl. 11). Podľa NSS je však rozhodujúci čl. 51 ods. 1 Charty cit: „Ustanovenia tejto charty sú pri
dodržaní zásady subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie, a tiež pre členské štáty
výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie“. Rozhodujúcou je teda otázka, kedy štát vykonáva právo únie.

Vnútroštátne rozhodnutie o prerušení konania a predložení veci SDEÚ musí obsahovať odôvodnenie,
že vnútroštátny súd potrebuje výklad Charty v situácii, keď zo strany štátu dochádza k aplikovaniu práva
únie (Uznesenie zo 17. júla 2014, Široká, C-459/13, EU:C:2014:2120).

53. Argumentácia žalobcu, majúca preukázať dôvodnosť požiadavky na rozhodnutie o prejudiciálnej

otázke je pre kasačný súd v kasačnej sťažnosti ťažko zrozumiteľná nakoľko sa obmedzuje najmä
na prepis ustanovení smernice, resp. iných predpisov. Žalobca sa priamo nedomáha uplatnenia
konkrétneho práva, ktoré by mu prináležalo zo Smernice o opakovanom použití informácií. Možno
sa však domnievať, že usudzuje, že vnútroštátna právna úprava poskytovania informácií nie je v
súlade so smernicou a Chartou, t. j. že smernica nie je vo vnútroštátnom právnom poriadku správne

transponovaná.

54. Po oboznámení sa so Smernicou o opakovanom použití informácií Najvyšší správny súd SR
konštatuje, že smernica už vo svojich cieľoch uvádza, že je postavená na existujúcom prístupovom
režime členských štátov a nemení národné pravidlá prístupu k dokumentom. Nadväzuje na to čl. 3,

ktorý obsahuje všeobecný princíp cit: „Členské štáty zabezpečia aby tam, kde je povolené opakované
použitiedokumentovvdržbesubjektovverejnéhosektora,bolibytietodokumentyopakovanepoužiteľné
na komerčné alebo nekomerčné účely v súlade s podmienkami stanovenými v kapitole III a IV.
Pokiaľ je to možné, dokumenty budú sprístupnené v elektronickej forme“. Podľa bodu 9 odôvodnenia
smernice táto neobsahuje záväzok umožniť opakované použitie dokumentov. Rozhodnutie o tom, či

sa povolí alebo nepovolí opakované použite zostáva na členských štátoch alebo príslušnom subjekte
verejného sektora. Podobne dôvodová správa k transpozícii smernice vysvetľuje, že smernica ani návrh
zákona neobsahujú povinnosť povinnej osoby sprístupniť informácie na opakované použitie. Je na jej
rozhodnutí, či informácie sprístupní; ak tak však urobí, vzťahuje sa na ňu rad povinností, okrem iného
hlavne zásada rovnakého zaobchádzania.

Podľa § 21c ods. 1 písm. a) zákona o slobode informácií osobitné ustanovenia o opakovanom použití
informácií sa nevzťahujú na informáciu, ktorá sa nesprístupňuje podľa ustanovení tohto zákona okrem
§ 11 ods. 1 písm. c).55. Najvyšší správny súd SR preto uzatvára, že Smernica o opakovanom použití informácií nezaviedla
žiadne nové pravidlá, ktoré by znižovali ochranu informácií stanovenú na národnej úrovni, teda nerieši

„čo by mali členské štáty sprístupňovať“. Informácie, ktoré sú podľa národnej úpravy chránené, sú
chránené aj v režime opakovaného použitia. Vzhľadom na uvedené NSS uzatvára, že predloženie
prejudiciálnej otázky nie je pre vyriešenie prípadu potrebné a žalobcov návrh na prerušenie konania
podľa § 25 SSP v spojení s § 162 ods. 3 CSP zamietol.
VIII.

Záver

56. Vzhľadom na vyššie uvedené a na spôsob rozhodnutia Krajského súdu Najvyšší správny súd SR
rozsudok Krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( §462 SSP).

57. Ako nedôvodný Najvyšší správny súd SR vyhodnotil kasačný dôvod poukazujúci na vydanie
napadnutého rozhodnutia neoprávneným orgánom aj námietku nevyhovenia požiadavke oznámenia
nariadenia termínu pojednávania elektronickou formou.

58. Dôvodom zrušenia rozsudku správneho súdu boli pochybenia týkajúce sa nerešpektovania

viazanosti rozsahom žalobných dôvodov - nevysporiadanie sa s námietkami poukazujúcimi na
rozpor záveru o nevzniknutí práva na prístup k informáciám požadovaným cestou infozákona s
ústavným rozsahom garancií práva na prístup k informáciám, nepreskúmateľnosť záveru vo vzťahu k
aplikovateľnosti ust. § 11 ods. 1 písm. b) infozákona na prejednávanú vec a nevysporiadanie sa so
skutočnosťou, že žalobca požadoval postupom podľa infozákona osem informácií - rozhodnutí a iných

písomností. V súvislosti s obsahom požadovaných informácií treba zdôrazniť, že úlohou správneho súdu
bolo v rozsahu žalobných dôvodov preskúmať a vyhodnotiť namietanú zákonnosť postupov správnych
orgánov, vykonať požadované právne hodnotenie a vo veci vydať riadne odôvodnené rozhodnutie.(viď
body 34, 35 tohto rozsudku). Pri novom rozhodovaní bude správny súd viazaný názormi kasačného
súdu vyslovenými v tomto smere.

59. V ďalšom konaní správny súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania (§ 467
ods. 3 SSP).

60. Senát Najvyššieho správneho súdu SR v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4

v spojení s ust. § 463 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.