Uznesenie – Majetok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 25, 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3To/97/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1319010410
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Veselovská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1319010410.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Danice Veselovskej a členov
senátu JUDr. Denisy Mészárosovej a JUDr. Zuzany Molnárovej, v trestnej veci obžalovaného W. X. a
spol. pre zločin úverového podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 222 ods. 1, ods. 3 písm. a)
Trestného zákona, o odvolaní obžalovaných W. X. a B. U. proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III
sp.zn. 1T/13/2019 zo dňa 25.09.2019, na verejnom zasadnutí konanom dňa 25.02.2020 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolania obžalovaných W. X., nar. XX.XX.XXXX, a B. U., nar.
16.09.1958, z a m i e t a j ú.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uznal obžalovaných W. X. a B. U. vinnými zo spáchania
zločinu úverového podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 222 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného
zákona na tom skutkovom základe, že

- po predchádzajúcej dohode podali dňa 18.02.2015 v pobočke Slovenskej sporiteľne, a.s., Stromová
9, Bratislava, žiadosť o poskytnutie spotrebného úveru vo výške 25.000 €, ku ktorej W. X. predložil
fiktívne potvrdenie o príjme od zamestnávateľa Novotisk s.r.o., so sídlom Slechtitelú 6, Olomouc, Česká
republika, IČO 49 609 289, fiktívne mzdové lístky, fiktívnu pracovnú zmluvu a fiktívny výpis z účtu č.
XX-XXXXXXXXXX/XXXX vedeného v Komerční banke, a.s., a B. U. ako spolužiadateľka predložila

fiktívne potvrdenie o príjme od zamestnávateľa Novotisk s.r.o., so sídlom Slechtitelú 6, Olomouc, IČO
49 609 289, Česká republika, fiktívnu pracovnú zmluvu, na základe čoho dňa 20.02.2015 uzatvorili ako
spoludlžníci s veriteľom Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Tomášikova 48, Bratislava, IČO 00 151
653 Zmluvu o splátkovom úvere číslo XXXXXXXXXX na sumu 25.000 €, ktorú sa zaviazali splácať v 103
mesačných splátkach po 375,76 €, ktorý im bol následne poskytnutý, pričom úver od počiatku riadne
nesplácali, čím poškodenej Slovenskej sporiteľni, a.s., so sídlom Tomášikova 48, Bratislava, IČO 00 151

653, spôsobili škodu vo výške 25.000 €.

Za uvedené súd prvého stupňa obžalovanému W. X. podľa § 222 ods. 3, § 38 ods. 2 Trestného zákona
uložil trest odňatia slobody vo výmere 3 roky, pre výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného
zákona zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Obžalovanej B. U. súd
prvého stupňa podľa § 222 ods. 3 Trestného zákona s použitím § 36 písm. l), § 37 písm. h), § 38 ods.

2, § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4, § 42 ods. 1, § 41 ods. 2 Trestného zákona uložil súhrnný trest odňatia
slobody vo výmere 2 roky, pre výkon ktorého ju podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona zaradil do
ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Súčasne zrušil výrok o treste trestného rozkazu
Okresného súdu Trenčín, sp.zn. 2T/34/2015 zo dňa 26.03.2015 a nadväzujúce rozhodnutia, ktoré
zrušením stratili podklad. Napokon podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku súd zaviazal obžalovaných
spoločne a nerozdielne k náhrade škody vo výške 23.496,72 € spoločnosti Intrum Slovakia, s.r.o., ktorú

podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku odkázal so zvyškom nároku na náhradu škody na občianske
súdne konanie.Proti tomuto rozsudku podali obaja obžalovaní ihneď po jeho vyhlásení odvolanie. Odvolanie
obžalovaného W. X. smeruje proti výrokom o vine, o treste a o náhrade škody. Odvolanie obžalovanej

B. U. je vzhľadom na jej vyhlásenie viny na hlavnom pojednávaní obmedzené len na výrok o treste a
výrok o náhrade škody ako aj na konanie, ktoré týmto výrokom predchádzalo. Po výzve súdu podľa §
311 Trestného poriadku na odstránenie vád odvolania obžalovaný W. X. špecifikoval, že vo veci neboli
vypočutí zamestnanci banky a ani ostatní svedkovia, preto sa domáha toho, aby bola vec vrátená na
prvostupňový súd. Je presvedčený, že pracovníci banky boli podplatení, a dobre vedeli, že zmluvy sú

falošné. Oni sú hlavní vinníci.

Prokurátor nevyužil právo vyjadriť sa k odvolaniu obžalovaných.

Odvolací súd nezistil po predložení veci také vady napadnutého rozsudku alebo konania, ktoré by
odôvodňovali jeho zrušenie na neverejnom zasadnutí, a preto nariadil vo veci verejné zasadnutie,

o ktorom obžalovaných upovedomil na adrese, ktorú na tento účel uviedli, a zároveň ich poučil o
možnosti vykonať verejné zasadnutie v ich neprítomnosti. Obžalovanému W. X. aj obžalovanej B. U. bolo
upovedomenie o verejnom zasadnutí doručené do vlastných rúk, obaja toto prevzali dňa 20.01.2020.
Keďže sa na verejné zasadnutie neustanovili, odvolací súd podľa § 293 ods. 5 Trestného poriadku konal
v neprítomnosti obžalovaných, čomu nebránila žiadna zákonná prekážka. Obžalovaná B. U. sa počas

verejného zasadnutia napokon ustanovila, a to pred vyhlásením konečného rozhodnutia.

Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu zástupkyňa Krajskej prokuratúry Bratislava považovala
rozsudok súdu prvého stupňa vo všetkých jeho výrokoch za správny, a preto navrhla odvolanie oboch
obžalovaných zamietnuť ako nedôvodné.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací primárne konštatoval prípustnosť oboch odvolaní, a tým
absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Trestného poriadku, preto podľa §
317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,
proti ktorým odvolatelia podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo,

riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by
odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, a dospel k záveru, že odvolania
obžalovaných W. X. a B. U. sú nedôvodné. U obžalovaného W. X. odvolací súd preskúmal napadnutý
rozsudok v celom rozsahu, v prípade obžalovanej B. U. si splnil revíznu povinnosť len vo vzťahu k výroku
o treste a o náhrade škody. Výrok o vine nepreskúmaval z dôvodu, že proti nemu nebolo možné podať

odvolanie.

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že pred súdom prvého stupňa boli na hlavnom

pojednávaní vykonané všetky dostupné dôkazy potrebné na objasnenie skutkového stavu veci v súlade
s ustanovením § 2 ods. 10 Trestného poriadku, zákonným spôsobom, a tieto dôkazy súd prvého stupňa
správne vyhodnotil tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Svoje rozhodnutie
pritom aj zákonným spôsobom odôvodnil tak, že uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré
dôkazysvojeskutkovézisteniaopiera,aakýmiúvahamisaspravovalprihodnotenívykonanýchdôkazov.

Z odôvodnenia je zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, a akými právnymi úvahami sa spravoval,
keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu.

Z predloženého spisového materiálu odvolací súd zistil nasledovné skutočnosti:

Dňa 23.05.2019 podal prokurátor na príslušný súd obžalobu na W. X. a B. U. pre zločin úverového
podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 222 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona na skutkovom
základe uvedenom v úvodnej časti tohto odôvodnenia.

Obžalovaná B. U. učinila na hlavnom pojednávaní vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného

poriadku, že je vinná, a následne kladne zodpovedala na otázky uvedené v § 333 ods. 3 písm. c), písm.
d), písm. f), písm. g) a písm. h) Trestného poriadku. Súd prvého stupňa podľa § 257 ods. 7 Trestného
poriadku vyhlásenie obžalovanej o vine prijal s tým, že dokazovanie v rozsahu priznania nevykonal,
vykonal len dokazovanie vo vzťahu k výroku o treste.Obžalovaný W. X. vyhlásil podľa § 257 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, že je nevinný, preto
súd prvého stupňa vo vzťahu k nemu vykonal dokazovanie ku skutku. Vypočul obžalovaného W. X.,

obžalovanú B. U., podľa § 263 ods. 1 Trestného poriadku prečítal svedecké výpovede L.. X. X. za
Slovenskú sporiteľňu, a.s., U.. L. K. za C. F., s.r.o., U. F. a X. B. a podľa § 269 Trestného poriadku
prečítal listinné dôkazy.

Obhajoba obžalovaného W. X. spočívala v tvrdení, že papiere, s ktorými išiel do banky, mu dal jeden I.,

ktorý mu povedal, že to nemusí čítať, že sa môže stať spolumajiteľom firmy, a že určite dostane na tie
papiere úver. Dal mu pracovnú zmluvu, obžalovaný však v tej firme nepracoval. Peniaze, ktoré dostal v
banke, dal tomu pánovi. Ten Čech mu potom doniesol 3 splátky a on ich na pošte zaplatil.

V súlade s výpoveďou obžalovaného W. X. vypovedala aj obžalovaná B. U.. Odvolací súd sa
plne stotožnil s hodnotením dôkazov súdom prvého stupňa, ktoré podrobne rozobraté v písomnom

odôvodnení napadnutého rozsudku. Aj odvolací súd dospel k záveru, že vykonaným dokazovaním,
a to výpoveďami obžalovaných, svedkov U.. U. F. a X. B. a listinnými dôkazmi bolo nad akúkoľvek
pochybnosť preukázané, že obžalovaný W. X. vedome a cielene predložil banke pracovnú zmluvu a
ďalšie podklady, hoci vedel, že nezodpovedajú skutočnosti, v dôsledku čoho mu bol poskytnutý úver vo
výške 25.000 €. Výpoveď obžalovaného nie je v rozpore s usvedčujúcimi dôkazmi, pretože obžalovaný

opísal udalosti v súlade so skutkovou vetou napadnutého rozsudku, len nepovažuje svoje konanie za
trestné. O priebehu skutkového deja teda nevznikli žiadne pochybnosti, a tento nespochybnil ani sám
obžalovaný W. X..

Odvolací súd na vysvetlenie uvádza, že pre vznik trestnej zodpovednosti postačuje, aby páchateľ

predložil banke nepravdivé doklady o svojej schopnosti splácať úver, napríklad pracovnú zmluvu a
výplatné pásky. Ak banka alebo iný subjekt poskytujúci úvery na základe nepravdivých podkladov úver
poskytne a dlžník ho nie je schopný splácať, vznikne škoda. Obdobne tomu bolo aj v prejednávanom
prípade, keď obžalovaný predložil banke pracovnú zmluvu od spoločnosti Novotisk, s.r.o., hoci vedel,
že tu nepracuje, a že výplatné pásky nezodpovedajú skutočnosti. Z hľadiska trestnej zodpovednosti

obžalovaného nie je podstatné, že ho na to naviedol Čech, ktorému aj odovzdal peniaze z úveru, a ktorý
ho uistil, že mu bude splátky poskytovať. Odvolací súd pripúšťa, že uvedené sa mohlo stať, a nemá
dôvod v tomto smere neveriť obžalovanému, avšak táto okolnosť ho nezbavuje trestnej zodpovednosti.
Pokiaľ obžalovaný namieta, že pracovníci banky klamali, táto námietka nemá logické opodstatnenie,
pretože nie pracovníci banky uvádzali podstatné osobné údaje obžalovanému, ale obžalovaný banke,

ktorá vyplatila obžalovanému prostriedky z úveru, a ktorej konaním obžalovaného vznikla škoda.
Pracovníci banky nemali dôvod klamať, a nemali ani v čom klamať obžalovaného.

Odvolací súd teda uzatvára, že súd prvého stupňa postupoval v súlade so zákonom, keď uznal
obžalovaného W. X. vinným zo spáchania prečinu úverového podvodu spolupáchateľstvom podľa

§ 20 k § 222 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona, pretože naplnenie znakov skutkovej
podstaty tohto trestného činu obžalovaným zodpovedá výsledkom vykonaného dokazovania, žiadna
iná verzia skutkového deja nevznikla ani v náznakoch, a preto o vine obžalovaného nie sú absolútne
žiadne pochybnosti. Odvolací súd poukazuje na detailné, zrozumiteľné a podrobné odôvodnenie viny
obžalovaného a právnej kvalifikácie jeho konania v napadnutom rozsudku, bez potreby ho znova

opakovať nad rámec vyššie uvedeného.

Obžalovanú B. U. súd prvého stupňa na základe jej vyhlásenia o vine uznal vinnou v zmysle obžaloby.
K uznaniu viny na skutkovom a právnom základe podľa obžaloby došlo po vyhlásení viny a postupe
podľa § 257 Trestného poriadku, preto výrok o vine nemohol byť predmetom revízie odvolacím súdom,

a táto časť rozsudku nemohla byť a ani nebola odvolaním napadnutá.

Odvolací súd nevzhliadol žiadne pochybenia ani vo výroku o treste napadnutého rozsudku. Súd prvého
stupňa pri ukladaní trestu obom obžalovaným rešpektoval účel trestu uvedený v § 34 ods. 1 Trestného
zákona, a jeho druh a výmeru určil v súlade s hľadiskami vyjadrenými v § 34 ods. 4 Trestného zákona,

pričom trest diferencoval vzhľadom na rozdielny postoj obžalovaných k trestnému činu a súbeh trestných
činov u obžalovanej B. U.. V tomto smere vykonal tiež náležité a dostatočné dokazovanie zákonným
spôsobom.Obžalovaný Emil Veliký má 12 záznamov v registri trestov pre násilnú a majetkovú trestnú činnosť.
Opakovane bol priestupkovo prejednávaný, naposledy bol zamestnaný na základe dohody o vykonaní
práce v roku 2012.

Súd prvého stupňa dôsledne vyhodnotil všetky podstatné skutočnosti týkajúce sa ukladania trestu
obžalovanému Emilovi Velikému, ktoré zohľadnil v relácii na zákonné kritériá pre ukladanie trestov v
zmysle § 34 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil možnosti nápravy
obžalovaného, ktoré sú aj podľa odvolacieho súdu nepriaznivé, a to z dôvodu bohatej trestnej minulosti

a neschopnosti sebareflexie v tomto prípade, kedy obžalovaný ani len náznakom nepripustil svoj podiel
zodpovednosti na vzniku reálnej škody vo výške 23.496,72 € poškodenej spoločnosti. U obžalovaného
neboli zistené žiadne poľahčujúce okolnosti, ktoré by modifikovali potrebu ukladania represívneho trestu
obžalovanému. Preto odvolací súd dospel k záveru, že nepodmienečný trest odňatia slobody na spodnej
hranici trestnej sadzby uvedenej v § 222 ods. 3 Trestného zákona, ktorá je 3 až 10 rokov, ktorý bol
obžalovanému uložený napadnutým rozsudkom, je zákonný a dôvodný, a zároveň plne rešpektuje účel

trestu deklarovaný v § 34 ods. 1 Trestného zákona, vrátane funkcie morálneho odsúdenia páchateľa.

Obžalovanej Helene Melišovej súd prvého stupňa správne ukladal súhrnný trest odňatia slobody podľa
§ 42 ods. 1 a § 41 ods. 2 Trestného zákona, pretože sa dopustila zločinu úverového podvodu dňa
18.02.2015, t.j. predtým, ako jej bol dňa doručený trestný rozkaz Okresného súdu Trenčín sp.zn.

2T/34/2015, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 10.04.2015, s totožnými účinkami, ako má vo vzťahu k
ukladaniu súhrnného trestu vyhlásenie odsudzujúceho rozsudku. Zločin úverového podvodu spáchaný
dňa 18.02.2015 je vo viacčinnom súbehu s prečinom zanedbania povinnej podľa § 207 ods. 3 Trestného
zákona, za ktorý bol obžalovanej uložený podmienečný trest odňatia slobody, avšak následne došlo k
nariadeniu jeho výkonu. Preto súd prvého stupňa uložil súhrnný trest podľa § 42 ods. 1, § 41 ods. 2

Trestnéhozákonasprávne,pričomnemalmožnosťukladaťinýakonepodmienečnýtrestodňatiaslobody
z dôvodu, že súhrnný trest nesmie byť miernejší ako trest uložený skorším rozhodnutím, ktorý bol v tomto
prípade napokon nepodmienečný. Zákonu zodpovedá aj zrušenie výroku o treste trestného rozkazu
Okresného súdu Trenčín sp.zn. 2T/34/2015 a nadväzujúcich rozhodnutí, ktoré zrušením stratili podklad.

Súd prvého stupňa v súlade s uvedeným vychádzal podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona z trestnej
sadzby najprísnejšieho zákonného ustanovenia zbiehajúcej sa trestnej činnosti obžalovanej, ktorým
je ustanovenie § 222 ods. 3 Trestného zákona (3 až 10 rokov). V zmysle § 38 ods. 2 Trestného
zákona súd prvého stupňa správne ustálil poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l) Trestného zákona
spočívajúcu v priznaní obžalovanej a oľutovaní trestného činu. Pochybil však súd prvého stupňa, keď

obžalovanej priznal priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného zákona, t.j. že spáchala viac
trestných činov, hoci túto istú okolnosť zohľadnil v jej neprospech pri použití asperačnej zásady podľa
§ 41 ods. 2 Trestného zákona, nakoľko jeden zo zbiehajúcich trestných činov je zločinom. Súd prvého
stupňa opomenul aplikovať ustanovenie § 38 ods. 1 Trestného zákona so zreteľom na stanovisko
trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 1/2011, podľa ktorého spáchanie

zbiehajúceho sa trestného činu sa v súlade so zásadou „ne bis in idem“, vyjadrenou v § 38 ods. 1
Trestného zákona nepoužije ako priťažujúca okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného zákona, ak by išlo
zároveň o okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby, pričom môže ísť aj o okolnosť
podľa ustanovenia všeobecnej časti Trestného zákona (§ 41 ods. 2 Trestného zákona)“. Uvedené
pochybenie súdu prvého stupňa však odvolací súd s cieľom stability súdnych rozhodnutí nevyhodnotil

ako dôvod na zrušenie výroku o treste napadnutého rozhodnutia, nakoľko na reálnu výmeru trestu pre
obžalovanú, ktorej bol uložený trest pod spodnou hranicou trestnej sadzby podľa § 39 ods. 2 písm. d)
Trestného zákona per analogiam, nemalo žiaden význam, iba na uvedené týmto poukazuje.

Pri úvahách o výmere trestu aj odvolací súd dospel k záveru, že u obžalovanej Heleny Melišovej

je vzhľadom na jej postoj k trestnému činu a úplne iný charakter jej ďalšieho odsúdenia na mieste
analogicky aplikovať zákonné ustanovenie § 39 ods. 2 písm. d) Trestného zákona tak, ako to učinil súd
prvého stupňa. Tento v súlade so stanoviskom trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR č. Tpj
55/2016 správne a dôvodne mimoriadne znížil trest o jednu tretinu pod spodnú hranicu trestnej sadzby
a uložil obžalovanej súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 roky prihliadajúc na jej vyhlásenie o

vine podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Takýto trest zohľadňuje aj závažnosť spoločne
posudzovaného prečinu, a postačí na naplnenie účelu trestu vyjadreného v § 34 ods. 1 Trestného
zákona. Súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 roky nepodmienečne zohľadňuje i možnosti nápravyobžalovanej, korešponduje so závažnosťou jej trestnej činnosti, odzrkadľuje požiadavky individuálnej aj
generálnej prevencie a dostatočne vyjadruje aj morálne odsúdenie páchateľa.

Zákonu zodpovedá aj výrok o zaradení obžalovaných do ústavu na výkon trest s minimálnym stupňom
stráženia podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona, nakoľko pred spáchaním posudzovanej trestnej
činnosti žiaden z nich nebol v posledných 10 rokoch vo výkone trestu odňatia slobody pre úmyselný
trestný čin.

Súd prvého stupňa nepochybil ani vo výroku o náhrade škody, ktorým podľa § 287 ods. 1 Trestného
poriadku zaviazal obžalovaných k spoločnej a nerozdielnej k náhrade škody v rozsahu 23.496,72 €, čo
zodpovedá neuhradenej výške vylákaného úveru, a so zvyškom odkázal poškodeného na civilný proces
podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku, keď preukazovanie škody nad rámec skutku presahuje potreby
trestného konania.

Odvolací súd nezistil žiadne dôvody pre zmenu ktoréhokoľvek z výrokov napadnutého rozsudku, preto
odvolanie obžalovaných W. X. a B. U. ako nedôvodné v zmysle § 319 Trestného poriadku zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.