Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 25, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 31Cob/117/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2211213946
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Vyskočová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2211213946.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Andrey Vyskočovej a sudcov JUDr.

Boženy Husárovej a Mgr. Michala Novotného v sporovej veci žalobcu: Home Credit Slovakia, a.s., IČO:
36 234 176, Teplická 7434/147, Piešťany, proti žalovanému: J. M., nar. X. H. XXXX, G. J. XXX, S. J.,
o 1.451,41 € s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 9 C
195/2011-102 z 18. apríla 2017 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej zamietavej časti potvrdzuje.
II. Žalovanému sa nepriznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie I. zaviazal žalovaného zaplatiť
žalobcovi 652,70 € s 0,024 % denným úrokom z omeškania od 30. marca 2010, II. zamietol žalobu vo

zvyšku (t. j. čo do zaplatenia 798,71 € s týmto úrokom z omeškania) a III. žiadnej zo strán neprisúdil
nárok na náhradu trov konania.

2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za dokázaný tento skutkový stav:

3. Žalobca ako veriteľ 22. júna 2009 uzatvoril so žalovaným úverovú zmluvu č. 39806074931.
Predmetom tejto zmluvy bolo poskytnutie úveru vo výške 1.000 €, ktorý sa žalovaný zaviazal uhradiť

v 36 mesačných splátkach po 49,10 €. Žalovaný zaplatil 257,30 €, no pretože nesplácal úver podľa
dohodnutých podmienok, žalobca mu v súlade s úverovými zmluvnými podmienkami vyúčtoval pokutu
vo výške 29,47 €.. Dňa 29. marca 2010 mu zaslal výzvu na zaplatenie celého dlhu vo výške 1.541,41
€. Žalovaný po zosplatnení ešte zaplatil sumu 90 €.

4. Právne súd prvej inštancie uzavrel, že úverová zmluva neobsahuje náležitosť podľa § 4 ods. 2 písm.
i) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy,

teda neobsahuje výšku počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Vzhľadom na tento
nedostatok úver považoval za bezúročný a bez poplatkov. Žalovaný mal teda vrátiť len istinu 1.000 €,
z čoho už zaplatil 257,30 € a potom ešte 90 €.

5. Včas podaným odvolaním sa žalovaný domáha zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci súdu prvej
inštancie, eventuálne jeho zmeny tak, že sa žaloba vyhovie v celom rozsahu. Vytkol mu, že odôvodnenie
rozsudku nemá náležitosti podľa § 220 ods. 2 C. s. p., pretože súd sa obmedzil len na výpočet povinných

náležitostí zmluvy. Podľa žalobcu úverová zmluva obsahuje všetky náležitosti podľa § 4 ods. 2 vrátane
písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z., keď v zmluve je obsiahnutý počet splátok 36, výška splátky 49,10
€, lehota splatnosti je určená ako 36 mesiacov po poskytnutí úveru. Dátum splatnosti splátok je určený
samostatným ustanovením. Pre počítanie jednotlivých lehôt sa potom použije § 122 Občianskehozákonníka. Záverom žalobca poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, podľa ktorého
nie je nevyhnutné, aby zmluva uvádzala splatnosť jednotlivých splátok odkazom na konkrétny dátum,
ani to, aby obsahovala tzv. amortizačnú tabuľku. Tieto závery treba použiť aj v prerokúvanej veci.

6. Žalovaný sa k odvolaniu doručenému mu fikciou podľa § 111 C. s. p. k 20. júnu 2017 nevyjadril.

7. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II a závislom výroku III
(§ 379 C. s. p.), ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie bez nariadenia pojednávania,

keďže nebolo potrebné opakovať ani dopĺňať dokazovanie a nevyžaduje to ani verejný záujem (§ 385
ods. 1 C. s. p. a contrario). Po jeho preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov a vád, na ktoré je
potrebné prihliadať z úradnej povinnosti (§ 380 C. s. p.), dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

8. Odvolací súd úvodom nezdieľa názor žalobcu, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný pre
nedostatočné odôvodnenie. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie vo svojom rozsudku

jasne uviedol, aký skutkový stav zistil, a tiež to, ktorá náležitosť chýba v spornej úverovej zmluve.
Ustanovenie § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z. obsahuje celkovo štyri relatívne ohraničené
náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, takže možno vcelku ľahko identifikovať, ktoré z nich zmluva
obsahuje. Odôvodnenie napadnutého rozsudku, hoci je stručné, ako celok vyhovuje náležitostiam § 220
ods. 2 C. s. p. Táto odvolacia námietka žalobcu je tak neopodstatnená.

9. Súdom prvej inštancie bol zistený a pre odvolací súd je podľa § 383 C. s. p. záväzný skutkový stav
reprodukovaný v odseku 3 tohto rozsudku. Skutkový stav takto zistený súdom prvej inštancie aj podľa
názoruodvolaciehosúduvyplývaz vykonanýchdôkazovhodnotenýchvovzájomnejsúvislostivsúlades
§ 191 C. s. p. Súd prvej inštancie vo svojom rozsudku opísal, z ktorých dôkazných prostriedkov jednotlivé

skutkové zistenia urobil. Zistenia urobené z jednotlivých dôkazov neodporujú obsahu listín založených
v spise. Žalobca pritom v odvolaní jednotlivé skutkové závery súdu prvej inštancie nespochybnil.

10. Súd prvej inštancie vyšiel z toho, že úverová zmluva z 22/24. júna 2009 je zmluvou o spotrebiteľskou
úvere podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom k tomuto dňu.

Žalobca totiž poskytoval úver v rámci svojho podnikania a žalovaný ho neprijímal na takýto účel, takže
sú veriteľom a spotrebiteľom podľa § 3 ods. 1 a 2 cit. zákona. Strany tento záver súdu prvej inštancie
nijako nespochybnili, v dôsledku čoho z neho vychádza aj odvolací súd. Podľa § 4 ods. 2 písm. i)
zákona č. 258/2001 Z. z. musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať okrem iného výšku, počet a
termíny splatnosti splátok istiny, úrokov a poplatkov. Ustálená judikatúra citované ustanovenie vykladala

tak, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere musia byť uvedené presné termíny jednotlivých splátok a
jednotlivé splátky musia byť tiež rozčlenené, teda aká časť z nich pripadá na istiny, úrok a poplatky. Zo
zisteného skutkového stavu je zrejmé, že úverová zmluva z 22/24. júna 2009 neobsahuje ani presný
termín splatnosti splátok (ten je definovaný len opisne), ani presné rozčlenenie jednotlivej splátky na
splátky istiny, splátky úroku a splátky poplatkov. V dôsledku toho sa tento úver považuje za bezúročný a

bez poplatkov v zmysle § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. Súd prvej inštancie preto správne rozhodol,
keď žalobcovi priznal len nárok na istinu zníženú o vykonané platby, nie však nárok na ďalšie plnenia.

11. Nemožno súhlasiť s odkazom žalobcu na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, Home Credit
Slovakia proti Kláre Bíróovej. V tomto rozsudku sa totiž Súdny dvor EÚ zaoberal výkladom smernice

Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a
o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, ktorá bola do slovenského právneho poriadku implementovaná
práve zákonom č. 129/2010 Z. z. s účinnosťou od 11. júna 2010. Čl. 22 ods. 1 tejto smernice ustanovuje,
že keďže smernica obsahuje harmonizované ustanovenia, členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť
vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice. Z toho

vyplýva, že táto smernica sleduje tzv. úplnú harmonizáciu úpravy zmlúv o spotrebiteľskom úvere, od
ktorej sa členské štáty nesmú odchýliť ani v prospech spotrebiteľa. V prerokúvanej veci sa však zmluva
medzi žalobcom a žalovaným spravuje zákonom č. 258/2001 Z. z., ktorým bola do právneho poriadku
Slovenskej republiky prebratá smernica Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o aproximácii zákonov,
iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru.

Táto smernica podľa jej čl. 15 nezamedzuje členským štátom, aby udržiavali a prijímali prísnejšie
ustanovenia na ochranu spotrebiteľov konzistentné s ich záväzkami zo zmluvy (o založení Európskeho
hospodárskeho spoločenstva). Uvedená smernica teda sledovala tzv. minimálnu harmonizáciu, ktorá
umožňovala členským štátom prijímať a teda aj vykladať národné právo prísnejšie než sú požiadavkyvyplývajúce z citovanej smernice. Vzhľadom na to by nebolo možné vytknúť súdu prvej inštancie, že
ustanovenie § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z. vykladá prísnejšie než obdobné ustanovenie
čl. 10 písm. h) smernice 2008/48/ES vyložil Súdny dvor EÚ. Takýto výklad totiž zodpovedal ustálenej

judikatúre k citovanému ustanoveniu.

12. Z uvedených dôvodov tak odvolací súd vecne správny rozsudok podľa § 387 C. s. p. potvrdil (výrok I).

13. O trovách bolo rozhodnuté podľa § 257 v spojení s § 396 ods. 1 C. s. p., keď žalovaný bol síce v

odvolacom konaní úspešný a mal by nárok na náhradu trov (§ 255 ods. 1 C. s. p.), pre jeho neúčasť na
odvolacom konaní mu však žiadne trovy nevznikli (výrok II).

14. Toto rozhodnutie prijal senát jednomyseľne (3 : 0).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C. s.

p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.