Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 14. máj 2018

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 9C/54/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116203320
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Sikorjak

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2018:8116203320.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov samosudcom JUDr. Rastislavom Sikorjakom v právnej veci žalobcov: 1. G. F., U..

XX.XX.XXXX, R. O. G. XX, XXX XX D., 2. B. F., U.. XX.XX.XXXX, R. O. G. XX, XXX XX D., právne
zastúpených JUDr. Igor Šafranko, advokát, so sídlom ul. Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti
žalovanému: Všeobecná úverová banka, a.s., so sídlom Mlynské nivy 1, 829 90 Bratislava, právne
zastúpeného ČERNEJOVÁ & HRBEK, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Kýčerského 7, 811 05
Bratislava, o vydanie bezdôvodného obohatenia 8 081,29 €, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu zamieta.

II. Žalobcovia 1. a 2. sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v
rozsahu 100 %, o výške ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Návrhom došlým súdu dňa 18.02.2016 sa žalobcovia domáhali voči žalovanému vydania
bezdôvodného obohatenia vo výške 8 081,29 € na tom skutkovom základe, že dňa 24.06.2009 uzatvorili
so žalovaným HypoPôžičku č. U22132-09. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie úveru vo výške 44
904,98 € s ročnou úrokovou sadzbou 7,20 % a ďalšími parametrami v zmluve uvedenými. Žalobcovia
majú za to, že poskytnutá pôžička mala formu spotrebiteľského úveru a zmluva neobsahuje náležitosť
podľa § 4 ods. 2 písm. i) zákona o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z., a to výšku, počet a

termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Z tohto dôvodu je zmluva o spotrebiteľskom úvere
bezúročnáabezpoplatkovanastranežalovanéhotakvzniklobezdôvodnéobohatenievovýškerozdielu
medzi čerpanými finančnými prostriedkami a vyplatenými finančnými prostriedkami. Požadovaná suma
bezdôvodného obohatenia je rozdielom medzi zmluvou o poskytnutí úveru HypoPôžička č. 22132-09,
ktorý bol poskytnutý vo výške 44 904,98 € a úverom poskytnutým na základe zmluvy o poskytnutí úveru
HypoPôžička č. U603903-12, ktorý bol poskytnutý vo výške 58 218,64 € pričom časť „C“ úveru vo výške
50 170,47 € bola použitá práve na vyplatenie HypoPôžičky č. 22132 + zaplatenou sumou 2815,80 €.

2.Žalovanýsakžalobevyjadrilpodanímdošlýmsúdudňa08.04.2016.Podstatourozsiahlehovyjadrenia
žalovaného je to, že išlo o poskytnutie úveru nad sumu 20 000 €, preto podľa § 1 ods. 2 zákona o
spotrebiteľskýchúveroch,režimtohtozákonanaposkytnutýúvernedopadá,atedaanizmluvanemusela
mať náležitosti podľa tohto zákona. Napriek tomu žalovaný má za to, že uzavretá zmluva o HypoPôžičke
obsahuje všetky náležitosti tak, že vyhovuje aj zákonu č. 258/2001 Z. z. Eventuálne pre prípad právneho
posúdenia v súlade s právnym názorom žalobcov, žalovaný vzniesol námietku premlčania tvrdiac,

že prezumpcia úmyselného zavinenia žalovaného týkajúca sa získania bezdôvodného obohatenia je
absurdná a viedla by k neudržateľným dôsledkom, a to tým, že
- nevyvrátiteľná zákonná domnienka o znalosti vyhlásených všeobecných záväzných právnych
predpisov zakotvená v § 2 zákona č. 1/1993 o Zbierke zákonov je zbytočná,- § 16 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona zakotvujúci právnu definíciu nedbanlivostného
zavinenia je obsolentnou právnou normou,
- právna teória zodpovednostných vzťahov nielen v súkromnom práve no i v práve verejnom by v rámci

zavinenia mohla uvažovať už len o úmysle páchateľa civilného, trestného, správneho, či iného deliktu.

3. Súd vykonal dokazovanie obsahom spisu, a to predovšetkým namietanou Zmluvou o poskytnutí úveru
„HypoPôžička“ č. U 22132-09, ktorá bola uzavretá dňa 24.06.2009 a z ktorej vyplýva, že žalovaným bol
žalobcom poskytnutý úver v celkovej výške 44 904,98 €, pričom časť „A“ sa použila na úhradu úveru vo

výške 2 193,19 €, časť „B“ vo výške 154,98 slúžila na úhradu výdavkov sprostredkovateľa Consumer
Finance Holding a časť „C“ úveru bola určená na úhradu pohľadávok banky voči žalobcom vo výške 20
253,69 €; 7 866,36 € a 14 436,76 €.
3.1. Dňa 02.04.2012 žalovaný ako veriteľ poskytol žalobcom ako dlžníkom na základe Zmluvy o
poskytnutí úveru - HypoPôžička č. U 603903-12 úver vo výške 58218,84 €, ktorého časť „C“ vo výške
50170,47 € bola použitá na úhradu záväzku žalobcov zo zmluvy č. U 22132.

4. Vyššie zistený skutkový stav súd právne posudzoval nasledujúco:

4.1. Podľa § 1 ods.2 písm.e) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu
24.06.2009 - Zákon sa nevzťahuje na zmluvy o poskytnutí úveru do 200 EUR a nad 20 000 EUR; ak je na

rovnaký účel uzavretých viac zmlúv o spotrebiteľskom úvere medzi tým istým veriteľom a spotrebiteľom,
súhrn všetkých zmlúv o spotrebiteľskom úvere sa považuje za jediný spotrebiteľský úver.
4.2. Na základe vykonaného dokazovania má súd za to, že zmluva o poskytnutí úveru s názvom
HypoPôžička č. U 22132-09 vzhľadom na to, že jej predmetom bol úver prevyšujúci sumu 20 000 €, a to
úver v celkovej výške 44 904,98 €, nepodlieha právnemu režimu spotrebiteľských úverov podľa zákona

č. 258/2001 Z.z.
4.3. Nemožno sa stotožniť s argumentáciou žalobcov, že pokiaľ by prostriedky z tohto úveru boli
poskytnuté na výplatu iných spotrebiteľských úverov, ide aj v tomto prípade o spotrebiteľský úver. Zo
zákona 258/2001 Z. z. nič také neplynie a úver nad výšku 20 000 € je z jeho pôsobnosti bez ďalšieho
priamo vylúčený. Prijatím právneho názoru žalobcu by sa došlo k absurdným následkom a teda aj k

tomu, že trebárs úver vo výške 100 000 €, ktorý celkom zjavne nepodlieha režimu zákona 258/2001 Z.
z. by mu podliehať mal, ak bol použitý na vyplatenie 100 pohľadávok spotrebiteľského charakteru vo
výške 1 000 €. Takýto výklad treba odmietnuť.
4.4. Na základe vyššie uvedeného súd žalobu ako bezzákladnú zamietol bez potreby zaoberať sa
námietkou premlčania.

5. Rozsudkom č.k. 9C/54/2016 - 34 zo dňa 16.06.2016, z dôvodov uvedených v bode 4. teda súd žalobu
zamietol.

6. Na základe odvolania žalobcu, KS v Prešove uznesením č.k. 6Co/192/2016 - 74 zo dňa 31.10.2017

vyššie uvedený rozsudok okresného súdu zrušil. Krajský súd v odôvodnení zrušujúceho rozhodnutia
uviedol:
9. Správny je záver súdu prvej inštancie, že za spotrebiteľský úver nie je možné považovať úver vo výške
nad zákonom stanovený horný limit , čo podľa predpisov v čase vzniku spornej zmluvy predstavovalo
20.000 eur (§1 ods.2 písm. e/ zákona č. 258/2001 Zz. o spotrebiteľských úveroch; ďalej aj ,,Prvý ZoSU“).

A pri formalistickom posúdení veci sa môže napadnutý rozsudok javiť aj ako správny.
10. Ide o vec zásadného právneho významu týkajúcu sa spoločenských vzťahov, ktoré intenzívne
dopadajú na kvalitu verejného života. Reštrukturalizácie úverov sú pomerne bežné, no pri
nerešpektovaní princípov vyplývajúcich zo spotrebiteľských úverov môže dôjsť k ich závažnému
narušeniu. Najčastejšie tým, že sa opakovaným úverovaním spotrebiteľ ocitne mimo ochrany dôležitých

noriem práva vyplývajúceho zo spotrebiteľských úverov a to napriek tomu, že dohodol spotrebiteľské
úvery.
13. Zdá sa, že skutočnú výšku dlhov zo skorších úverov neposudzoval žiadny súd ale samotná banka
a na preplatenie všetkého, čo stanovila ako dlh, vykontrahovala nový úver, teda bez objektívneho
posúdenia skutočnej výšky pohľadávky a jej príslušenstva. A banka to robila opakovane. Vygradovanie

úverovania bolo len logickým zavŕšením procesu poskytovania úverov a zdá sa, že bez adekvátneho
posúdenia bonity dlžníkov. Poskytnutie nového úveru a navyše bez zachovania kontinuity ochrany
normami predpisov o spotrebiteľských úverov je spojené so spoločensky nežiaducimi rizikami.14. Po prvé ide o riziko, že neskorším úverom si banka preplatí aj plnenie z nečestných klauzúl. Okrem
iného môže ísť napríklad o úroky (zmluvné ) aj po splatnosti a úročenie nad zákonom stanovený
administratívny limit úrokov z omeškania, a teda v rozpore s § 517 ods. 2 OZ v spojení s nariadením vlády č. 87/1995 Z. z., príp. o neprijateľné poplatky alebo plnenie úrokov napriek
bezúročnosti úveru. 15. Po druhé ide o riziko, že neskorším úverom banka prekryje iné neprijateľné
podmienky dojednané v skoršom úvere, napríklad neprijateľnú zmluvnú podmienku o predčasnom
splatení (de fault) a iné. Tým, že novším úverom si banka doslova vytvorí stav na úhradu pohľadávky zo

skoršiehoúveru,môžesaspoliehaťnato,ženiktonikdysaužnebudezaoberaťzmluvnýmipodmienkami
skoršieho už ,,splateného“ úveru.
16. Po tretie môže ísť o riziko, že sa dlžníci dostanú mimo úroveň ochrany pravidiel, ktoré dopadajú
na spotrebiteľské úvery. Ide o typický prípad, keď na úhradu viacerých spotrebiteľských úverov sa
poskytne nový vyšší úver, a to vo výške, ktorá je mimo rámec spotrebiteľských úverov. Spotrebitelia
sa tak dostavajú do nepriaznivejšej sféry úverovania mimo pravidiel pre spotrebiteľské úvery, teda sa

im zhoršuje právna situácia, hoci plnia účelom výplaty skorších úverových záväzkov, ktoré plynú zo
spotrebiteľských úverov. Rizikom je aj preplatenie plnení z premlčaných práv a ii.
18. Odvolací súd je vzhľadom na vyššie uvedené riziká toho názoru, že ak sa spotrebiteľovi poskytol
úver za takých okolností, že sa ním obišli pravidlá spotrebiteľských úverov, najmä údaj o celkových
nákladov na úver (RPMN), potom treba spotrebiteľom poskytnúť ochranu v spornom úverovom vzťahu,

a to rovnakú ako pri spotrebiteľských úveroch. A o taký prípad ide aj za stavu, že sa novým
úverom, ktorý formálne pre jeho výšku je nad hranicou pre spotrebiteľské úvery reštrukturalizujú
skoršie spotrebiteľské úvery. Nič nebránilo banke poskytnúť separátne prípadne viaceré nové úvery
tak, že by spotrebitelia zostali kontinuálne v režime ochrany určenej pre spotrebiteľské úvery, no
žalovaná banka to tak zjavne neurobila a pri formalistickom posudzovaní veci dostala žalobcov mimo

dôležitej sféry kontrolovanej v rámci spotrebiteľských úverov, a to za stavu, že pri kontrahovaní
mala plnú vedomosť o tom, že rozhodujúca časť úveru sa použije na úhradu záväzkov plynúcich zo
skôr dojednaných spotrebiteľských úverov. V tomto kontexte je povinnosťou odvolacieho súdu ako
plnohodnotného orgánu sústavy orgánov súdnej ochrany práv spotrebiteľov na jednotnom trhu EÚ
naplniť príkaz plynúci z čl. 14 smernice Rady 87/102/EHS a konanie žalovaného, odvolávajúceho sa

formálne na ustanovenie § 1 ods. 2 písm. e) zákona č. 258/2001 Z. z. , posúdiť ako konanie v rozpore s dobrými mravmi využívajúce potrebu
konsolidácie úverov spotrebiteľov a poškodzujúce spotrebiteľov kontrahovaním úveru, ktorý formálne,
bezkauzálnehoskúmania,nejavíznakyspotrebiteľskéhoúveru.Suvedenýmformalistickýmzáveromsa
všaksúdakoorgánochranyprávanemôžestotožniťužlenzdôvodu,žespotrebiteľskézáväzkyvykazujú

za každých okolností obligatórnu kauzalitu. Práve kauzalita kontrahovaného úverového záväzku núti
skúmať nielen formálne znaky úverového kontraktu, ale aj jeho účel, ktorý v okolnostiach rozhodovanej
veci smeruje nepochybne k výplate skôr poskytnutých spotrebiteľských úverových záväzkov. Preto
znaky, ktoré inak vylučujú úverový kontrakt z pôsobnosti zákona č. 258/2001 Z. z., nemožno skúmať izolovane a uspokojiť sa iba s formalistickým

náhľadom na vec. Práve naopak, akonáhle súd zistí kauzálnu súvislosť úverového kontraktu formálne
sa javiaceho ako nie spotrebiteľského úveru so skoršími spotrebiteľskými úvermi a identifikuje konanie
dodávateľa popísané v čl. 14 Smernice 87/102 /EHS, nesmie
odoprieť spotrebiteľovi ochranu, ktorú mu garantujú normy komunitárneho práva prostredníctvom
zásahu orgánu štátu. V opačnom prípade by dochádzalo k súdom tolerovanému poškodzovaniu práv

spotrebiteľov, čo je v okolnostiach významu agendy ochrany spotrebiteľa pre bezporuchové fungovanie
jednotného trhu tovarov a služieb v podmienkach EÚ neprípustné.
19. Takéto obchádzanie zákona o spotrebiteľských úveroch tak nemôže požívať ochranu, no odvolací
súd s ohľadom na okolnosti prípadu nevidí dôvod na neplatnosť úverového právneho úkonu, ale
na poskytnutie ochrany žalobcom ako spotrebiteľom v rovine pravidiel spotrebiteľských úverov, a

to vrátane všetkých ustanovení, ktoré legislatíva so spotrebiteľskými úvermi spája vrátane inštitútov
sankčnej povahy akými je aj bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru pre nešpecifikovanie splátok úveru
(§4ods.2písm.i/,ods.3 Prvého ZoSÚ).
20. K otázke bezúročnosti v nadväznosti na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Bírová (C-42/15)
treba brať do úvahy a priori temporálne súvislosti a otázku času vzniku spornej zmluvy, ktorá dopadá

na obdobie účinnosti prvej smernice o spotrebiteľských úveroch (smernica Rady 87/102/EHS z 22.
decembra 1986), ktorá nevyžadovala plnú harmonizáciu. Úvahy Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 sú
preto na uvedenú vec neaplikovateľné.21. V aplikačnej praxi súdov býva pravidlom, že prioritne sa súd z dôvodu hospodárnosti vyrovnáva s
premlčaním. V predmetnej veci sa súd námietkou premlčania nezaoberal. Ide pritom o dôležitú nielen
skutkovú ale aj právnu otázku.

22. Z tohto dôvodu bolo potrebné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP.
23. Úlohou prvoinštančného súdu v ďalšom bude posúdiť dôvodnosť námietky premlčania vrátane
významu opakovaného úverovania až po nekontinuálne vylúčenie žalobcov spod ochrany noriem

určených pre spotrebiteľské úvery, ktoré z pohľadu dodržania odbornej starostlivosti pri posúdení bonity
dlžníkov sa nejaví len ako nedbanlivostné, o čom svedčí práve konanie banky smerujúce k vyňatiu
spotrebiteľského záväzku z režimu spotrebiteľských úverov. V prípade, že právo žalobcov na vydanie
bezdôvodného obohatenia nie je premlčané, bude súd prvej inštancie podľa vyššie uvedeného právneho
názoru aplikovať na sporný úver všetky ochranné opatrenia, ktoré zakotvujú predpisy o spotrebiteľských
úverov a na vec použije vo svetle čl. 14 smernice Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986, ochranné

inštitúty, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru. Zároveň rozhodne aj o všetkých trovách konania (§ 396
ods. 3 CSP ).
24. Abstrakt rozhodnutia.
25. V prípade reštrukturalizácie spotrebiteľských úverov je na strane dodávateľa dôležité konať s
odbornou starostlivosťou tak, aby sa úverovaním neobchádzali pravidla o spotrebiteľských úverov

a tak neznížila ochrana spotrebiteľa, ktorú mu tieto pravidla garantujú, najmä dôležitý údaj o
ročnej percentuálnej miere nákladov. (RPMN). Za takéto zníženie ochrany treba považovať aj takú
reštrukturalizáciu spotrebiteľských úverov, ak sa spotrebiteľovi poskytne na preplatenie skorších
spotrebiteľských úverov s ich príslušenstvom úver vo výške prevyšujúcej limit pre spotrebiteľské úvery
a spotrebiteľ je tak ukrátený okrem iného o údaj o celkových nákladov na úver.

7. Podľa § 391 ods.2 C.s.p. (Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.) je súd prvej
inštancie právnym názor odvolacieho súdu viazaný, napriek tomu, že s ním nesúhlasí. Okresný súd tak
pri viazanosti rozhodnutím odvolacieho súdu vec opätovne prejednal, pričom však táto viazanosť nie je

absolútna v prípade, ak novo vykonané dôkazy vedú k zmene skutkového stavu, vo vzťahu ku ktorému
odvolací súd právny názor vyslovil.
7.1. V prejednávanej veci je právny názor odvolacieho súdu založený na tom, že tzv. prekleňovací úver
bol použitý na vyplatenie troch (3) spotrebiteľských úveroch, ako to tvrdili žalobcovia.
7.2. Novo vykonanými dôkazmi sa však tvrdenie žalobcov ukázalo ako nepravdivé. Prekleňovací úver

bol použitý na vyplatenie
O HypoPôžičky č. U 07639-06, ktorá bola poskytnutá na účel - rekonštrukcie nehnuteľností. Zákon č.
258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch sa v zmysle § 1 ods.2 písm.a) na takýto úver nevzťahuje
- Zákon sa nevzťahuje na zmluvy o poskytnutí úveru na účely nadobudnutia existujúcich alebo
projektovaných nehnuteľností, dodatočné alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich

údržbu.
O HypoPôžičky č. U 13928-07, ktorá bola poskytnutá na účel - rekonštrukcie nehnuteľností. Zákon č.
258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch sa v zmysle § 1 ods.2 písm.a) na takýto úver nevzťahuje
- Zákon sa nevzťahuje na zmluvy o poskytnutí úveru na účely nadobudnutia existujúcich alebo
projektovaných nehnuteľností, dodatočné alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich

údržbu.
O HypoPôžičky č. U 18741-08, ktorá bola poskytnutá vo výške 612200,-Sk/20321,32 €. Zákon č.
258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch sa v zmysle § 1 ods.2 písm.e) na takýto úver nevzťahuje -
Zákon sa nevzťahuje na zmluvy o poskytnutí úveru do 200 EUR a nad 20 000 EUR; ak je na rovnaký
účel uzavretých viac zmlúv o spotrebiteľskom úvere medzi tým istým veriteľom a spotrebiteľom, súhrn

všetkých zmlúv o spotrebiteľskom úvere sa považuje za jediný spotrebiteľský úver.
7.3. Na pojednávaní prítomný žalobca skutočnosti uvedené v bode 7.2. odôvodnenia nepoprel a preto
prípadnú námietku, že finančné prostriedky neboli použité na deklarovaný účel (ako sa to bežne deje)
ale na spotrebu, by súd prvej inštancie považoval za účelovú novotu.

8. Vzhľadom na novo zistené vyššie uvedené nesporné skutočnosti, bolo podľa súdu prvej inštancie
zbytočné podrobne sa zaoberať námietkou premlčania. Len na okraj súd teda uvedie, že tvrdený nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia považuje za premlčaný v zmysle § 107 ods.1, 2 OZ (/1/ Právo na
vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie,že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. /2/ Najneskôr sa právo na vydanie
plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie,
za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.). K tvrdenému preplateniu úveru malo dôjsť 02.04.2012.

Subjektívna premlčacia lehota tak uplynula dňa 02.04.2014 a objektívna premlčacia lehota uplynula dňa
02.04.2015. Ak žaloba bola na súde podaná až dňa 18.02.2016, bola podaná oneskorene.
8.1. V zmysle čl.2 C.s.p. pri posudzovaní subjektívnej premlčacej lehoty vychádzal súd z rozhodnutia
NS SR sp. zn. 3Cdo/169/2017 - Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 67/2011 pripomenul, že právo
na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený

dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods. 1 Občianskeho
zákonníka). Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky,
a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo (§ 107
ods. 2 Občianskeho zákonníka). Najvyšší súd tu konštatoval, že v prípade práva na vydanie plnenia
z bezdôvodného obohatenia zákon ustanovuje dvojročnú subjektívnu a trojročnú, resp. desaťročnú
objektívnu premlčaciu dobu. Ich vzájomný vzťah je taký, že pokiaľ skončí plynutie jednej z nich a

dôjde k vzneseniu námietky premlčania, premlčané právo nemožno oprávnenému priznať. Objektívna
premlčacia doba začína plynúť od okamihu, keď k bezdôvodnému obohateniu skutočne (fakticky) došlo,
a to bez ohľadu na to, či oprávnený o ňom vedel alebo nie. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej
doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na
jehoúkorbezdôvodneobohatil.Keďžeoprávnenýsaobezdôvodnomobohatenínemôžedozvedieťskôr,

ako vzniklo, ani subjektívna premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr ako objektívna. Oprávnený sa
dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne
(preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia, t. j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o
osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr.

Pre účely preskúmavaného prípadu treba osobitne poukázať na tú časť odôvodnenia rozhodnutia
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 67/2011, v ktorej uviedol, že „to, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k
záveru), ako jeho nárok vyplývajúci z týchto skutkových okolností možno právne kvalifikovať, nie je pri
posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. To znamená, že
oprávnený sa dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods.

1 Občianskeho zákonníka), keď získa znalosť tých skutkových okolností, z ktorých je možné vyvodiť
zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie“. K obdobným právnym záverom dospel najvyšší súd tiež
v rozhodnutí sp. zn. 5 Cdo 121/2009, v ktorom uviedol, že pre začiatok behu dvojročnej subjektívnej
premlčacej doby je rozhodný deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom,
že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Pre záver dozvedieť sa

o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o tom, kto ho získal, je vždy rozhodujúce zistenie
„skutkového stavu“ (poznámka dovolacieho súdu: teda nie posúdenie jeho právnej kvalifikácie). Na
podklade uvedeného dovolací súd konštatuje, že žalobkyňa nedôvodne tvrdí, že právna otázka, ktorú
nastolila v dovolaní, nebola ešte dovolacím súdom vyriešená. Na tom nemôže nič zmeniť nesúhlas
žalobkyne založený na jej skutkových tvrdeniach, v zmysle ktorých sa o okolnostiach významných

z hľadiska určenia začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby dozvedela v iný deň, než uviedol
odvolací súd.
8.2. Subjektívna premlčacia lehota tak začala plynúť odo dňa preplatenia istiny.
8.3. V zmysle čl.2 C.s.p. pri posudzovaní objektívnej premlčacej lehoty (vediac, že KS v Prešove aplikuje
v obdobných prípadoch 10 - ročnú premlčaciu dobu majúc bezdôvodné obohatenie za úmyselné)

vychádzal súd pri aplikácii 3 -ročnej premlčacej doby z rozhodnutia NS SR sp. zn. 5Cdo/291/2015 - V
konaní neboli zistené ani predložené také rozhodnutia súdov či záväzné judikáty, v ktorých by už sporná
otázka regresu z titulu vyplatených dávok nemocenského voči zamestnávateľovi bola riešená a z ktorých
by tak vyplývala nezákonnosť postupu žalovanej voči žalobcovi v čase vzniku bezdôvodného obohatenia
a ktoré by dokazovali, že žalovaná mala vedomosť o nesprávnosti svojho postupu a o tom, že nemá

zákonný podklad na vymáhanie regresných nárokov na dávkach nemocenského voči žalobcovi. ako aj
z rozhodnutia ÚS SR sp. zn. III. ÚS 448/2017 - Aplikujúc uvedené na prípad sťažovateľa zhrnul, že
„žalobca v konaní netvrdil ani nepreukázal (a ani odvolací súd nezistil) žiadne také skutkové okolnosti,
ktoré by viedli k záveru, že žalovaná pri vymáhaní regresného nároku podľa zákona č. 461/2003 Z. z. postupovala s úmyslom získať od žalobcu

plnenie, na ktoré nemá nárok a ani také okolnosti, ktoré by preukazovali vedomosť žalovanej (resp.
jej zamestnanca) o tom, že koná v rozpore so zákonom a neoprávnene vymáha regresný nárok.
Skutočnosť, že žalovaná aktívne vymáhala peňažné plnenie od žalobcu nepreukazuje jej vedomosť o
tom, že na plnenie, ktoré vymáhala nemala nárok a získavala ho bez právneho dôvodu, ani jej úmyselobohatiť sa týmto spôsobom na úkor žalobcu. K tomu ústavný súd dodáva, že vedomosť žalovanej
o tom, že plnenie jej nepatrí alebo jej bolo poskytnuté omylom, sa neprezumuje. Sťažovateľ, ktorý sa
domáha vrátenia plnenia, musí preukázať, že žalovaná vedela alebo z okolností musela predpokladať,

žejejvyplatenásumanepatrí,čosavdanomprípadenepreukázalo.Citujúczodôvodnenianapadnutého
rozhodnutia „žalovaná počas celého konania zastávala názor, že postupovala v súlade s § 238
zákona a uviedla aj argumenty na podporu svojich tvrdení, pričom neuviedla, že by svoj postup v
obdobných prípadoch ako u žalobcu akokoľvek menila. V konaní neboli zistené ani predložené také
rozhodnutia súdov či záväzné judikáty, v ktorých by už sporná otázka regresu z titulu vyplatených

dávok nemocenského voči zamestnávateľovi bola riešená a z ktorých by tak vyplývala nezákonnosť
postupu žalovanej voči žalobcovi ... a ktoré by dokazovali, že žalovaná mala vedomosť o nesprávnosti
svojho postupu a o tom, že nemá zákonný podklad na vymáhanie regresných nárokov na dávkach
nemocenského voči žalobcovi.

9. Podľa § 251 C.s.p. - Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,

ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
Podľa § 255 ods.1 C.s.p. - Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods.1 C.s.p. - O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
9.1. Žalovaný v konaní plne úspešný má nárok na náhradu trov konania voči neúspešným žalovaným

v rozsahu 100%.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie. Podľa § 359 C.s.p. - Odvolanie môže podať strana, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na Okresnom súde Prešov v dvoch (2)

vyhotoveniach.
Podľa § 363 C.s.p. - V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 C.s.p. - Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 C.s.p. - (1) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
(2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu
prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto

vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
(3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Podľa § 366 C.s.p. - Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli

uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.Ak žalovaný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, žalobca môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.