Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, April 25, 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/286/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3816208877
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Miroslav Manďák
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3816208877.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a sudkýň Mgr.
Stanislavy Miklánkovej a JUDr. Ivety Sopkovej v právnej veci žalobcov: 1/ Z.. S. T., nar. XX.XX.XXXX,
bytom R., J., 2/ K. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom R., Na X. X/XX, proti žalovanému: Slovenská republika,
za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie
7 800,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu 1/ proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k.

15C/135/2016 - 122 zo dňa 09. marca 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie v záhlaví identifikovaným rozsudkom zamietol žalobu žalobcov, ktorým uplatnili
proti žalovanému nárok na zaplatenie 7 800,- eur s príslušenstvom a žalovanému priznal voči žalobcom
1/,2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že žalobcovia uplatňujú voči žalovanému nárok na
náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 17 ods. 1,2 zákona č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v súvislosti so súdnymi
konaniami prebiehajúcimi v štyroch označených veciach. Svoj nárok uplatnili v zmysle § 15 a §
16 citovaného zákona žiadosťou o predbežné prerokovanie, ktorej žalovaný nevyhovel. Okrem toho

žalovaný v konaní vzniesol hmotnoprávnu námietku premlčania prípadnej škody, resp. nemajetkovej
ujmy s poukazom na dátum právoplatného ukončenia veci sp. zn. 10C/150/2006 a 10C/72/2010.
Súd prvej inštancie dospel k názoru, že táto námietka je dôvodná v zmysle § 19 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z.z.. Vo veci 10C/150/2006 bolo konanie právoplatne skončené dňa 09.08.2011, pričom
žalobcovia podali žiadosť o predbežné prerokovanie nároku dňa 24.4.2015. Keďže od momentu
právoplatného skončenia konania, ktorým bol odvolacím súdom potvrdený zamietavý rozsudok

súdu prvého stupňa ubehlo do podania žaloby takmer štvorročné obdobie, je akýkoľvek nárok na
náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu premlčaný. V tomto konaní obaja žalobcovia
uplatňovali náhradu škody vzniknutú aj vynaloženými trovami konania za podané znalecké posudky,
ktoré vyhodnocujú ako nedostatočné a neodborné. Tieto nároky na náhradu škody /§ 18 ods. 2
citovaného zákona/ sú premlčané, pretože žalobcovia mali vedomosť o vzniku tejto tvrdenej škody
momentom rozhodnutia o vyplatení ním zložených záloh na trovy znaleckého dokazovania a následne

právoplatnosťou rozhodnutia súdu o priznaní odmeny znalcom za súčasného vyplatenia odmeny z
týchto záloh, pričom posledné rozhodnutie ohľadom trov bolo právoplatné 09.08.2011. Akúkoľvek inú
skutočnú škodu alebo nemajetkovú ujmu žalobcovia ani nepreukázali a v tomto smere boli námietky
žalovaného v celom rozsahu dôvodné. V zmysle § 9 ods. 1,2 citovaného zákona v danej veci keďže
išlo o namietaný postup súdu sa predpokladá podanie a vybavenie sťažnosti na prieťahy v konaní, resp.
disciplinárne a iné konanie uvedené v citovanom ustanovení. V danej veci nie sú naplnené tieto zákonné

predpoklady, pretože zo spisu nevyplýva, že by bola podaná a vybavená sťažnosť na prieťahy v konaní.
Len v skutočnosti, že žalobcovia boli nespokojní s dokazovaním a rozhodnutím vo veci samej, nemôžespôsobiť nesprávny úradný postup súdu o to viac, že neboli ani v konaní vo veci samej úspešní z
dôvodu, že nepreukázali svoj uplatnený nárok. Tvrdenie žalobcov, že im vznikla veľká časová a finančná
záťaž, nutnosť poukazovať na chyby, nedostatky, neplnenie si povinností, vypracovanie množstvo

korešpondencie, analýz nedostatkov, neodôvodnené zaťažovanie, pocity ponižovania, bezmocnosti,
nezákonné zásahy do práv a právom chránených záujmov občanov, predstavujú len ich subjektívne
pocity a tvrdenia. Napriek tomu, že súd opakovane vyzýval žalobcov na preukázanie toho, či uvedeným
vznikla škoda alebo nemajetková ujma a nech ju preukážu /napríklad lekárskymi správami, výdavkami
na korešpondenciu a podobne/ uvedené preukázané nebolo. Súd prvej inštancie v tomto konaní

nezistil existenciu nesprávneho úradného postupu ako základného prvku zodpovednostného vzťahu,
existenciou ujmy by sa preto ani nezaoberal.

3. Uvedená právna argumentácia sa týka aj druhého namietaného konania vo veci 10C/72/2010, v
ktorom bol zamietnutý návrh žalobcov /nie žalobcu v 1/ rade v tomto konaní/ o povolenie obnovy
konania, a to uznesením zo dňa 31.08.2010. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 20.04.2011,

pričom taktiež do podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku 24.04.2015 ubehlo štvorročné
obdobie, teda žalovaný vzniesol aj v tomto konaní dôvodne námietku premlčania. Či už je namietaný
nesprávny úradný postup alebo nezákonnosť rozhodnutia, od právoplatného skončenia konania ubehla
subjektívna trojročná premlčacia doba, preto sú akékoľvek nároky žalobkyni v 2/ rade či už na
náhradu škody alebo nemajetkovej ujmy premlčané. I tu platí, že žalovaná v 2/ rade nijako nepreukázala

existenciu nesprávneho úradného postupu a ani vznik škody, ktorá by bola vznikla žalovanej v 2/ rade
v tejto príčinnej súvislosti.

4. Nedôvodná bola podľa záverov súdu prvej inštancie žaloba aj v časti namietaného úradného postupu
vo veci 10C/119/2011. Konanie vo veci bolo zastavené pre prekážku litispendencie, rozhodnutie o

zastavení konania bolo potvrdené odvolacím súdom uznesením zo dňa 30.04.2013 a uznesenie
nadobudlo právoplatnosť 18.06.2013. Súd prvej inštancie z predložených listín a rozhodnutí v tejto
veci nezistil žiadny nesprávny úradný postup, resp. nezákonnosť súdneho rozhodnutia. Súd v
konaní o zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup, resp. nezákonné rozhodnutie nemôže
nanovo revidovať právoplatné rozhodnutie súdu a zaoberať sa opätovne subjektívnou nespokojnosťou

žalobcov so zastavením konania pre prekážku litispendencie. Toto rozhodnutie nebolo zrušené a ani
zmenené príslušným orgánom, preto v zásade ani nemôže založiť dôvody náhrady škody podľa § 6
ods. 1 citovaného zákona. Ani v tomto konaní žalobcovia však nepreukázali v čom konkrétne mal
spočívať nesprávny úradný postup, pretože vo svoje podstate išlo o samotnými žalobcami o iniciovanie
dvoch konaní s totožným nárokom. Pokiaľ žalobcovia namietajú prieťahy v tohto konaní, ktoré majú

trvať päť a pol roka, uvedené nezodpovedá skutočnosti, pretože návrh bol doručený súdu 25.07.2011,
navrhovateľky boli vyzvané na doplnenie návrhu , ktoré bolo doplnené listami z 02.11.2011. Dňa
17.12.2012 bolo vo veci rozhodnuté, pričom z uvedeného nevyplýva, že by súd nekonal primerane
rýchlo, nesústredene a neefektívne.

5. Nakoniec súd nezistil dôvody na prípadné odškodnenie ani vo veci vedenej pod sp. zn. 10C/86/2012.
V uvedenej veci argumentujú žalobcovia vybavením sťažnosti predsedu súdu na nečinnosť konajúcej
sudkyne, ktorá bola vybavená tak, že prieťahy v konaní boli konštatované. Uvedené však samo o
sebe neznamená, že len samotné konštatovanie výsledku vybavenia sťažnosti na prieťahy zakladá bez
ďalšieho nárok na náhradu škody, pretože aj v takejto situácii je poškodený povinný škodu tvrdiť a

preukázať, pričom má ísť o škodu vzniknutú v príčinnej súvislosti s konštatovanými prieťahmi v konaní.
Je pravdou, že v danej veci od začatia konania do októbra 2014 nastali v konaní prieťahy zo
strany súdu, avšak postup súdu bol do značnej miery ovplyvnený samotnými podaniami navrhovateľov,
ktorí podali neúplný návrh, bolo potrebné jeho doplnenie, následne dĺžka konania bola ovplyvnená
podanou námietkou zaujatosti konajúcej sudkyni. Ak v tomto období nastala nečinnosť súdu,

bolo povinnosťou žalobcov preukázať aká škoda v príčinnej súvislosti s touto nečinnosťou im vznikla.
Nakoniec navrhovatelia podaním doručeným 06.05.2016 zobrali svoju žalobu v celom rozsahu späť,
teda v konaní ďalej nepokračovali. Ohľadom tejto veci žalobcovi ani bližšie svoj nárok nezdôvodňujú.
V písomnom podaní doručenému súdu 19.10.2016 uvádzajú, že nečinnosť a prieťahy mali negatívne
dopady na navrhovateľov - urgencie, stresy a podobne, avšak k tejto škode nepredložili žiaden

dôkaz napriek tomu, že uvedené bolo namietané zo strany žalovaného. Ak boli žalobcovia vystavený
stresovým situáciám a v tej súvislosti im vznikla napr. škoda na zdraví, zásah do súkromia a podobne,
uvedené bolo nevyhnutné v konaní riadne preukázať. Súd udáva, že aj konanie o náhrady škody
podľa zákona č. 514/2003 Z.z. v platnom znení je sporovým konaním, kde sú sporové strany povinnépreukázať svoje tvrdenie pokiaľ sú tieto protistranou rozporované. Žalobcovia žiadne dôkazy v tomto
smerenenavrhli vykonať. Vzhľadomnauvedené súd žalobuzamietolvcelomrozsahu akonedôvodnú.

6. O trovách konania rozhodol podľa § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP.
7. Proti tomuto rozsudku žalobca 1/ podal včas odvolanie, v ktorom namietal, tiež žalobkyňa 2/
nebola na pojednávanie súdu pozvaná, nebol jej doručený rozsudok, teda jej bola odňatá možnosť konať
pred súdom. Žalobu mal za dôvodnú, jednoznačne bola dokázaná škoda aj príčinná súvislosť medzi
nesprávnymi postupmi a ujmou. Opätovne poukázal na priebeh jednotlivých súdnych konaní, v rámci

ktorých došlo podľa jeho názoru k vzniku ujmy.

8. Písomné vyjadrenia k odvolaniu žalobcu 1/ podané neboli.

9. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec v intenciách ustanovení § 379 a § 380
zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), t. j. v medziach podaného

odvolania a jeho dôvodov. V zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP nebolo potrebné na prejednanie
odvolania žalobcu nariaďovať pojednávanie.

10. Žalobca 1/ z hľadiska obsahu deklaroval vo svojom odvolaní odvolacie dôvody spočívajúce v
tom, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej

patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 365 ods. 1 písm. / b/, f/ a
h/ CSP).

11. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces) predstavuje porušenie procesných práv a nie hmotnoprávnych nárokov strán.

12. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkové zistenia môžu byť aj výsledkov logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom

na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

13. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie
aplikuje na zistený skutkový stav nesprávny právny predpis a tiež vtedy, keď síce aplikuje správny
právny predpis, avšak tento nesprávne interpretuje.

14. Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že dôvodná bola odvolacia námietka žalobcu 1/, týkajúca
sa porušenia práva strán na spravodlivý proces, v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ CSP.

15. Na vady konania, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci prihliada odvolací súd z

úradnej povinnosti aj vtedy, ak by v odvolaní aj neboli uplatnené (§ 380 ods. 2 CSP , predtým § 212 ods.
3 OSP). O takúto procesnú vadu ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal strane konania
jeho procesné práva. Súd je povinný zabezpečiť stranám rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv - viď
napríklad právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 125 CSP), vyjadriť sa

k návrhom a vykonaným dôkazom (čl. 9 CSP), byť predvolaný na súdne pojednávanie § 178 CSP), na
to, aby bol strane rozsudok doručený do vlastných rúk § 223 ods. 1 CSP) a iné.

16. Žalobca 1/ namietal, že súd prvej inštancie vec prejednal a rozhodol na pojednávaní v neprítomnosti
žalobkyne 2/.

17. Podľa § 178 ods. 1 CSP ak je strana zastúpená zástupcom na celé konanie, súd na pojednávanie
spravidla predvolá len zástupcu; stranu súd predvolá, ak je nevyhnutné vykonať jej výsluch.18. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie vo veci vykonal pojednávanie dňa 09.03.2017, na
ktorom vykonal dokazovanie a vo veci rozhodol. Na predmetné pojednávanie predvolal žalobcu 1/ a
žalovaného. Vo veci samej rozhodol na danom pojednávaní v neprítomnosti žalobkyne 2/, pričom v

zápisnici len konštatoval, že žalobkyňa 2/, ktorá je zastúpená žalobcom 1/, sa nedostavila.

19. Civilný sporový poriadok zabezpečuje Ústavou Slovenskej republiky zaručené právo osobnej
prítomnosti na súdnom konaní tak, že (pokiaľ sám neustanovuje inak) súdu ukladá povinnosť nariadiť
na prejednanie veci pojednávanie, na ktoré predvolá strany a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná.

Predvolanie na pojednávanie musí byť stranám doručené tak, aby mali dostatok času na prípravu. Je
potom na strane, či svoje právo využije, ale nie. Toto ustanovenie vyjadruje zásadu ústnosti súdneho
konania.

20. Každý účastník (strana) má právo, aby vec bola prerokovaná na súde v jeho prítomnosti a aby sa
mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom (článok 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd).

Jednou zo základných zásad civilného súdneho konania je zásada ústnosti, podľa ktorej styk súdu so
stranami a inými osobami, ktoré majú aktívnu účasť na konaní, sa realizuje ústne. Právo strany, aby
jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti zaručené Ústavou Slovenskej republiky treba
chápať tak, aby súd umožnil strane uplatnenie jej práv.

21. Krajský súd po preskúmaní rozsudku na základe podaného odvolania vyslovil názor, že súd prvej
inštancie nerozhodol v súlade s právnymi predpismi, pretože žalobkyni 2/ nebolo súdom prvej inštancie
riadne umožnené realizovať jej procesné práva, zúčastniť sa pojednávania a vyjadriť sa k veci a k
dôkazom, vykonaným na pojednávaní dňa 09.03.2017.

22. Na veci nič nemení ani splnomocnenie, nachádzajúce sa v spise na č.l. 36, z ktorého zrejme
súd prvej inštancie pri svojom procesnom postupe vychádzal. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobcovia
1/,2/ boli súdom predvolaný na výsluch na deň 10.11.2016. Tento deň sa na súd dostavil len žalobca
1/, ktorý súdu predložil predmetné splnomocnenie datované dňom 09.11.2016, v ktorom žalobkyňa 2/
uviedla: „Ospravedlňujem sa s výsluchu, ktorý sa mal uskutočniť 10.11.2016. Zároveň splnomocňujem

zastupovaním navrhovateľa v 1. rade, Z.. Stotožňujem sa s jeho vysvetľovaním a závermi. Trvám na
pokračovaní konania.“ Žalobca 1/ splnomocnenie prijal. Z takto formulovaného splnomocnenia nie je
dostatočnezrejmé,čižalobkyňa2/splnomocnilažalobcu1/nazastupovanielennajedenkonkrétnyúkon
( na výsluch dňa 10.11.2016) alebo na zastupovanie pri všetkých úkonoch v celom súdnom konaní. Prvej
alternatíve pritom nasvedčuje i fakt, že všetky písomné podania, doručované na súd prvej inštancie,

vrátane podania, doručeného súdu prvej inštancie pred pojednávaním 07.03.2017, podpisovali vždy
obaja žalobcovia. Súd prvej inštancie sa však uvedenú nejasnosť nepokúsil odstrániť počas výsluchu
žalobcu dňa 10.11.2016 ani následne.

23.Zuvedenéhojezrejmé,žedňa09.03.2017nebolisplnenévšetkypredpokladynapojednávanie súdu

prvej inštancie a meritórne rozhodnutie vo veci samej. V zmysle vyššie uvedeného môže súd prejednať
vec i v neprítomnosti niektorej zo strán, avšak je povinný vždy strane poskytnúť objektívnu možnosť,
aby jeho vec bola prejednaná v jeho prítomnosti. Bolo povinnosťou súdu prvej inštancie zabezpečiť
objektívnu možnosť strán, a teda i žalobkyne 2/, uplatniť svoje procesné práva pred súdom, a to najmä
za situácie, keď na predmetnom súdnom pojednávaní došlo k vykonaniu viacerých dôkazov, a napriek

tejto skutočnosti súd prvej inštancie vo veci rozhodol.

24. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm.
b/ CSP a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom je právny názor odvolacieho súdu záväzný (§
391 ods. 3 CSP).

25. S poukazom na zásadu hospodárnosti súdneho konania sa odvolací súd nezaoberal ostatnými
odvolacími námietkami žalobcu 1/.

26.Úlohou súduprvejinštancievďalšomkonaníbude odstrániťnejasnosťpodaniažalobkyne2/ zodňa

09.11.2016 (splnomocnenie) v tom smere, či ním poveruje žalobcu 1/ na zastupovanie v celom súdnom
konaní alebo nie, nariadi na prejednanie veci pojednávanie tak, aby strany mali objektívnu možnosť sa
ho zúčastniť a aktívne na ňom uplatňovať svoje práva a vo veci opätovne rozhodne.27. Toto uznesenie prijal Krajský súd Trenčín pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v

lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).