Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 28, 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17CoPr/6/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6106215956
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Kvietok

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6106215956.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kvietka a členiek

senátu JUDr. Amy Odalošovej a JUDr. Janky Boroškovej, v právnej veci žalobcu: L. D., nar. XX. XX.
XXXX, bytom V. V., V. XX, v konaní zastúpeného JUDr. Danielou Komorovou, advokátkou, so sídlom
Advokátskej kancelárie Banská Bystrica, Kukučínova 20, IČO: 17 060 974, proti žalovanej: Štátna
ochrana prírody Slovenskej republiky, so sídlom Banská Bystrica, Tajovského 28B, IČO: 17 058 520, v
konaní zastúpenej JUDr. Martinom Dianiškom, advokátom, so sídlom Advokátskej kancelárie Banská
Bystrica, Slnečná 42, IČO: 45 016 071, o určenie neplatnosti výpovede a zaplatenie nemajetkovej ujmy
66 387,83 € s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica

č. k. 16C/170/2016-782 zo dňa 12. 06. 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalobcovi priznáva proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej tiež „prvostupňový súd“ alebo „okresný súd“) odvolaním napadnutým
rozsudkom určil, že výpoveď zo dňa 11. 09. 2006 daná žalovanou žalobcovi je neplatná (prvý výrok).
Vyslovil, že pracovný pomer žalobcu u žalovanej naďalej trvá (druhý výrok). Žalovanej uložil povinnosť
umožniť žalobcovi voľný pohyb po budove Správy slovenských jaskýň, Hodžova 11, Liptovský Mikuláš

tak, ako ostatným svojim zamestnancom (tretí výrok). Žalovanej tiež uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 66 387,83 Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia (štvrtý výrok). Rozhodol, že štát má
nárok na náhradu trov konania od žalovanej v rozsahu 100 % (piaty výrok) a že žalobca má nárok na
náhradu trov konania od žalovanej v rozsahu 100 % (šiesty výrok).

2. Prvostupňový súd opätovne vec prejednal po tom ako bol jeho rozsudok č. k. 16C/85/2010-513 zo
dňa 20.06.2012 zrušený uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13CoPr/7/2015-682 zo dňa

30.06.2016 a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

3. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podanou žalobou
domáhal určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru zo dňa 11. 09. 2006 a určenia, že pracovný
pomer žalobcu so žalovanou trvá. Podaním zo dňa 29. 12. 2006 žalobca rozšíril svoj návrh a žiadal
uhradenie sumy 2 000 000 Sk (66 387,83 Eur) ako primerané finančné zadosťučinenie a umožnenie
pohybu žalobcovi po budove Správy slovenských jaskýň. Súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k.

16C/58/2010-513, v ktorom určil, že výpoveď zo dňa 11. 09. 2006 daná žalovanou žalobcovi je
neplatná a pracovný pomer žalobcu u žalovaného trvá. Žalovaná bola povinná umožniť žalobcovi voľný
pohyb po budove Správy slovenských jaskýň, Hodžova 11, Liptovský Mikuláš tak, ako ostatným svojim
zamestnancom. Žalovaná bola povinná zaplatiť žalobcovi sumu 66 387,83 Eur a zaplatiť na účetOkresného súdu Banská Bystrica z titulu súdneho poplatku sumu 4 082,72 Eur. Odvolací súd predmetné
rozhodnutie zmenil a žalobu zamietol. Dovolací súd uviedol, že kroky podniknuté zo strany žalovaného
boli v rozpore s dobrými mravmi a výpoveď bola neplatnou.

4. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že podľa tvrdenia žalobcu so žalovanou
uzatvoril dňa 02. 01. 1978 pracovnú zmluvu na dobu neurčitú. Listom zo dňa 17. 08. 2006 bol žalobca
menovaný do funkcie správcu Harmaneckej jaskyne a následne listom zo dňa 08. 09. 2006 bol z tejto
funkcie odvolaný. Listom zo dňa 11. 09. 2006 mu zo strany žalovanej bola daná výpoveď z pracovného

pomeru, nakoľko vzhľadom na odvolanie z funkcie správcu jaskyne prestal spĺňať požiadavku na výkon
tejto funkcie podľa § 42 ods. 2 Zákonníka práce, čím bol daný výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1
písm. d) bod 2 Zákonníka práce (ďalej tiež „ZP“). Žalobca považoval výpoveď za neplatnú jednak z
dôvodu rozporu s ustanovením § 42 ZP, keď predošlý pracovný pomer mal byť najprv rozviazaný a
malo nasledovať menovanie žalobcu s jeho súhlasom do funkcie a následne malo dôjsť k uzavretiu
pracovnej zmluvy. Rovnako žalobca považoval výpoveď za neplatnú v dôsledku rozporu s čl. 2 a ust.

§ 13 ods. 3 ZP pokiaľ ide o úkon odvolania žalobcu z funkcie správcu jaskyne ako úkon v rozpore s
dobrými mravmi. Žalobca poukázal na skutočnosť, že táto výpoveď už bola v poradí treťou výpoveďou
za obdobie 3 rokov, čo naznačovalo snahu žalovanej zbaviť sa nepohodlného zamestnanca. Žalovaná
sa k žalobe vyjadrila, že žalobca bol u nej v pracovnom pomere od 01. 01. 1975, s tým, že od 01. 01.
1978 došlo ku zmene ohľadne jeho zaradenia a dekrétom zo dňa 06. 01. 1978 bol ustanovený do funkcie

správcu Harmaneckej jaskyne. Potvrdila, že žalobca bol menovaný do funkcie správcu jaskyne listom zo
dňa 17. 08. 2006 s účinnosťou od 21. 08. 2006. Okrem žalobcu boli menovaní aj ostatní 11 správcovia
jaskýň. Tiež potvrdila, že o mesiac na to bol žalobca z funkcie odvolaný a dňa 11. 09. 2006 mu bola
daná výpoveď z pracovného pomeru podľa ust. § 63 ods. 1 písm. d) bod 2 ZP. Žalovaná bola nútená
skončiť pracovný pomer so žalobcom, nakoľko pre neho nemala iné vhodné pracovné miesto.

5. V dôvodoch svojho rozhodnutia prvostupňový súd citoval § 63 ods. 1 písm. d) Zákonníka práce, § 42
ods. 2 Zákonníka práce. Tiež citoval čl. 2 základných zásad Zákonníka práce. Odcitoval § 13 ods. 1, 3 a
5 (v súčasnosti znenie ods. 6) Zákonníka práce a § 11 ods. 2 zák. č. 365/2004 Z.z. antidiskriminačného
zákona.

6. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobca pracoval u žalovanej v pracovnom pomere na
základe pracovnej zmluvy zo dňa 02. 01. 1978 uzavretej na dobu neurčitú. Z čl. I pracovnej zmluvy
vyplýva, že žalobca bol prijatý do pracovného pomeru ako správca jaskyne. Listom zo dňa 17. 08.
2006 bol žalobca menovaný do funkcie správcu Harmaneckej jaskyne a listom zo dňa 08. 09. 2006 s

účinnosťou od 11. 09. 2006 bol žalobca z tejto funkcie odvolaný. Na základe odvolania mu bola daná
výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. d) bod 2 ZP, nakoľko prestal spĺňať požiadavku na výkon funkcie podľa
§ 42 ods. 2 ZP a pracovného poriadku žalovanej.

7. Prvostupňový súd mal za to, že predmetná výpoveď je právny úkon urobený v rozpore s dobrými

mravmi. Pokiaľ ide o obdobie kedy došlo k zmene pracovného pomeru týkajúcej sa zaradenia funkcie
správcu do priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho orgánu žalovanej, tak bol to deň 30. 06.
2006, kedy bol pracovný poriadok vydaný. Takémuto pracovnému poriadku priamo predchádzalo
rozhodnutie ministra životného prostredia SR zo dňa 27. 04. 2006, ktorý dodatkom č. 1 upravil
pôvodné znenie štatútu, ktorým umožnil štatutárnemu orgánu menovať a následne odvolať žalobcu.

Prvostupňový súd mal za to, že predmetný postup smeroval k výpovedi žalobcu. V danej súvislosti súd
poukázal na výpoveď C.. B., že zmena štatútu bola odrazom výsledku odvolacieho súdu a to ohľadne
predchádzajúceho skončenia pracovného pomeru. Takisto aj v zmysle právneho názoru dovolacieho
súdu, ktorý konštatoval, že žalovaná takúto zmenu bezpochyby urobila, aby mohla so žalobcom ukončiť
pracovný pomer. Súd tvrdenie žalovanej, že touto právnou úpravou sa vrátila len k niekdajšej úprave

považoval za účelové, nakoľko už dávno pred tým jej v tom nič nebránilo. V zmysle občianskeho
zákonníka sa na takéto konanie v zmysle § 39 vzťahuje neplatnosť právneho úkonu. Pokiaľ sa jedná o
skutočnosti, či žalobca bol do funkcie správcu vymenovaný, tak súd mal za to, že pokiaľ by tomu tak
bolo, tak v čase keď túto funkciu vykonával iný zamestnanec, nemohol byť žalobca do tejto funkcie
platne vymenovaný a následne odvolaný. Súd v tomto smere poukázal na rozhodnutie dovolacieho

súdu a mal za to, že žalovaná na naplnenie zákonných znakov výpovede použila konkrétne formy
správania sa, ktoré nie sú bežné, a ktoré sa vymykajú z rámca všeobecne uznávaných zásad konania v
pracovnoprávnych vzťahoch. Po vymenovaní žalobcu za správcu mu nebola prideľovaná žiadna práca
s odôvodnením, že nespĺňa kvalifikačné predpoklady na funkciu správcu. Po uvážení je takýto postupžalovanej na zamyslenie, nakoľko ak pracovník, ktorý nespĺňa podmienky pracovnej činnosti je vôbec
na takúto pozíciu zaradený. Ak teda žalobca nespĺňal kvalifikačné podmienky, postup žalovanej tak
jednoznačne sledoval zámer nájsť možný výpovedný dôvod. V dôsledku správania žalovanej mal súd

prvej inštancie za to, že žalobca bol tak nútený ostávať doma, čo nepriaznivo vplývalo na jeho psychický
stav (nakoľko ho práca veľmi bavila, bola mu koníčkom, čo v konaní nebolo sporným). Takýto postup
žalovanej súd zhodnotil ako účelový s cieľom založiť výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. d)
bod 2 ZP. Navonok sa postup žalovanej môže javiť ako súladný s právnymi predpismi, ale v skutočnosti
bola výpoveď výsledkom konania žalovanej, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Takémuto výkonu

práv z právneho vzťahu nemožno priznať rovnakú právnu ochranu ako výkonu práv, ktorý je v súlade
s dobrými mravmi.

8. Vo vzťahu k diskriminačnému konaniu žalovanej, súd prvej inštancie uviedol, že v zmysle rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky mal za to, že žalobca predložil dostatočné dôkazy a uniesol
dôkazné bremeno v danej spornej otázke. Žalobcovi nebola umožnená účasť na seminároch,

neumožnil sa mu vstup do budovy, nepriznali sa mu odmeny. Konania žalovanej boli reakciou na
jeho predchádzajúce upozornenia na nedostatky v jej činnosti, resp. reakcia na uplatňovanie práv
prostredníctvom žaloby. Je nepochybné, že žalobca pred rokom 2003 mal vždy priznaný príplatok a
pravidelne mu boli poskytované odmeny. V neskoršom období žalovaná prestala poskytovať dané
zložky a urobila tak iba vo vzťahu k jeho osobe. Od augusta roku 2003 nedostával žalobca žiadnu

odmenu. Za zaujímavú súd považoval skutočnosť, že žalobca pravidelne dostával osobný príplatok od
roku 1978 až do 2003. Žalovaná nezdôvodnila v čom spočíval žalobcov pokles mimoriadnych osobných
schopností, na základe čoho by mu nemal patriť osobný príplatok. Žalobca si takéto správanie zo strany
žalovanej vysvetľoval ako odplatu za to, že inicioval vykonanie kontroly hospodárenia podnikateľskej
činnosti žalovanej, na základe ktorej sa zistilo nehospodárne vynakladanie finančných prostriedkov.

Súd potom hodnotil postup žalovanej pri nevyplácaní odmien po tom, čo 25 rokov tieto odmeny boli
žalobcovi vyplácané, a následne po iniciovaní finančnej kontroly mu boli bez odôvodnenia odobraté, ako
diskriminačný postup. Ak teda, ako to tvrdila žalovaná, žalobca porušoval pracovnú disciplínu, ostáva
prinajmenšom na zamyslenie prečo túto skutočnosť žalovaná neuviedla ako výpovedný dôvod.

9. Súd prvej inštancie mal ďalej za preukázané, že pozvánkou zo dňa 08. 12. 2006 požiadala
žalovaná žalobcu o dostavenie sa do budovy žalovanej na deň 15. 12. 2006, keďže s ním potrebovala
doriešiť pracovnoprávne otázky. Po vstupe do budovy bol opäť vyzvaný, aby sa zapísal a počkal na
určeného pracovníka, ktorý ho následne sprevádzal až do miestnosti, v ktorej sa stretnutie konalo. Na
stretnutí sa zúčastnil aj U. M., U. X. a U. D., všetci správcovia ostatných jaskýň, a ani jeden nebol

povinný sa zapísať v knihe návštev, pričom sa zúčastnili toho istého stretnutia. Súd dokazovaním
zistil, že žalobca sa musel zapisovať do knihy práve v čase, keď bol zamestnanec a nie návštevník.
Aj keď bol žalobca vo výpovednej lehote, podľa názoru súdu aj vtedy mal štatút zamestnanca a
neexistoval tak dôvod neumožniť žalobcovi voľný pohyb po budove. Toto správanie žalovanej voči
osobe žalobcu, žalobca pociťoval ako prejavy priamej diskriminácie ( zákazy vstupu do budovy) a

nepriamejdiskriminácie(nemožnosťzúčastňovaťsaseminárovnazvýšeniesvojích odbornýchznalostí,
napriek vyvíjanému záujmu na účasti na takýchto seminároch, strhnutie vyplácania osobných príplatkov
bez odôvodnenia). Nakoľko žalobcovi bola práca aj jeho koníčkom, ktorej sa venoval vyše 27 rokov,
a ktorej venoval aj svoj voľný čas, takéto postupy zo strany svojho zamestnávateľa sa nepriaznivo
odzrkadlili v jeho psychickom stave, musel používať antidepresíva. Podľa vyjadrenia manželky žalobcu

správanie žalovaného vplývalo nielen na zdravie žalobcu, ale nepriaznivo sa to dotýkalo jej, ich
dcéry a ovplyvňovalo harmonické domáce spolužitie. Správanie žalovanej, t.j. nevyhovenie žiadosti
zamestnanca zo dňa 10. 06. 2002 zo strany žalovanej na zvolanie Jaskyniarskej rady, neumožňovanie
účasti žalobcu na odborných seminároch za účelom zvyšovania kvalifikácie, zákaz vstupu zo strany
zamestnávateľa do budovy, nevydanie pracovného posudku v zákonnej lehote, zamietnutie žiadosti na

poskytnutie pôžičky zo sociálneho fondu, zníženie osobného ohodnotenia žalobca pociťoval ako postih
z dôvodu predchádzajúceho upozornenia na nedostatky v činnosti zamestnávateľa a uplatňovania si
svojich práv súdnou cestou.

10. Súd prvej inštancie uviedol, že právnym prostriedkom súdnej ochrany práva na rovnaké

zaobchádzanie je aj priznanie primeraného zadosťučinenia - satisfakcia. Antidiskriminačný zákon
nestanovuje žiadnu minimálnu ani maximálnu výšku peňažnej satisfakcie, táto však musí byť s
prihliadnutím na všetky okolnosti primeraná a to s ohľadom na pomery tak žalobcu aj žalovaného. Súd
preto návrhu na zaplatenie nemajetkovej ujmy vyhovel, pričom zamietol námietku premlčania vznesenúžalovaným, nakoľko právo na zaplatenie nemajetkovej ujmy premlčaniu nepodlieha. Pri rozhodovaní
súd prihliadol na okolnosti prípadu, a to najmä na intenzitu nepriaznivých následkov, ich rozsah a
trvanie. Vzhľadom k tomu, že k neoprávneným zásahom, konaniam proti osobnej a mravnej integrite

žalobcu dochádzalo v prostredí jeho dlhoročného pracoviska, resp. v jeho pracovnom živote, ktorý sa
potom preniesol i do jeho súkromného života a zdravia, ide o citeľný zásah vzhľadom na značnú intenzitu
a dlhodobosť takéhoto zásahu (od roku 2002). S poukazom na rozsah následkov prvostupňový súd
považoval za dostačujúce primerané zadosťučinenie formou peňažnej kompenzácie, nakoľko žalobca
bol vystavený nepriaznivým následkom po dobu takmer 5 rokov. Pociťovanie a prežívanie nemajetkovej

ujmy spočívajúcej v zníženej dôstojnosti žalobcu, jeho spoločenskej a pracovnej vážnosti súd zhodnotil
z objektívneho hľadiska a dospel k tomu, že vzhľadom k okolnostiam prípadu by takéto zníženie
dôstojnosti a zásahy pociťoval ako závažnú ujmu každý nachádzajúci sa na mieste žalobcu. Súd pri
posudzovaní výšky finančného zadosťučinenia bral do úvahy finančnú spôsobilosť žalovaného za
obdobie rokov 2002 až 2006, v ktorom sa zhoršil psychický stav žalobcu a došlo k citeľným zásahom do
rodinného života žalobcu. Za posledné roky, ako sa vedie spor o náhradu škody, žalobca ťažko znášal,

že sa od neho jeho kolegovia začali odvracať, prestali sa s ním stýkať.

11. Zo žalobcom uvedenej internetovej stránky www.ssj.sk súd mal zistené, že za predmetné obdobie
(2002 až 2006) príjem žalovanej mohol dosahovať sumu 324 960 750 Sk. Priznaná suma tak,
podľa záveru súdu prvej inštancie, predstavuje čiastku 0,6% z príjmu žalovanej, čo podľa úvahy

súdu vzhľadom na dlhodobé diskriminačné konanie žalovanej, zasahovanie do zdravia, pracovného a
rodinnéhoživotažalobcujepochopiteľneprimeranýmfinančnýmzadosťučinením.Zuvedenýchdôvodov
súd opätovne vzhľadom na zníženie dôstojnosti a poškodenie zdravia priznal žalobcovi sumu 66
387,83 Eur.

12. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods.1 CSP. Súd
úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania, ktoré predstavujú v
rozsahu jeho čistého úspechu v konaní 100%. Zároveň rozhodol, že žalovaný je povinný uhradiť trovy
štátu, ktoré v konaní vznikli.

13. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná v zákonnej lehote odvolanie. Uviedla, že
odvolanie podáva proti všetkým výrokom rozsudku okresného súdu. Žiadala, aby odvolací súd rozsudok
okresného súdu zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná žalovanej náhradu trov základného a
odvolacieho konania.

14. Namietala, že súd prvej inštancie nevykonal navrhované dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

15. K výrokom, ktorými súd určil, že výpoveď zo dňa 11.09.2006 daná žalovanou žalobcovi je neplatná a

že pracovný pomer u žalovanej naďalej trvá žalovaná uviedla, že ak súd prvej inštancie odôvodnil výrok
o neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou absolútnou neplatnosťou právneho úkonu z
dôvodu rozporu s dobrými mravmi, tak tento názor je zhodný s názorom dovolacieho súdu vyjadreným v
uznesení 6Cdo/449/2013 zo dňa 29.09.2015. Týka sa však posudzovania konania žalovanej v súvislosti
so zmenami v štatúte, ktoré boli vykonané v reakcii na výsledok predchádzajúceho súdneho konania.

Súd prvej inštancie však opomína, že dôsledky zmeny štatútu nedopadli len na žalobcu ale týkali sa
všetkých správcov jaskýň. Takáto zmena štatútu nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi. Nezákonná
by naopak mohla byť považovaná pasivita zriaďovateľa žalovanej, ktorý napriek vedomosti nesúladu
vnútorných predpisov žalovanej by tento nesúlad ponechal vedome nedotknutý. Pri hodnotení otázky
súladu s dobrými mravmi sa mal súd vysporiadať aj so skutočnosťou, že v rovnakom čase ako žalobca

boli do funkcií opätovne vymenovaní aj ostatní správcovia jaskýň na Slovensku. Záver o tom, že
žalobca bol do funkcie vymenovaný len z dôvodu, aby obratom mohol byť z funkcie odvolaný a aby
tak bol založený výpovedný dôvod potom neobstojí. Podstatný dôvod konania žalovanej, kvôli ktorému
žalovaná využila kompetenciu odvolať žalobcu z funkcie správcu jaskyne však bol ten, že žalobca
nespĺňal predpoklady, ktoré sa úpravami v technickom zariadení Harmaneckej jaskyne stali pre výkon

funkcie správcu Harmaneckej jaskyne nevyhnutnými. Rozhodnutie súdu prvej inštancie teda vracia
žalovaného na pracovné miesto, na ktorom nie je spôsobilý riadne vykonávať prácu. Okrem uvedeného
rozsah konania súdu prvého stupňa vymedzil odvolací súd uznesením č. k. 13CoPr/7/2015-682 zo dňa
30.06.2015. Prvostupňový súd sa však týmto neriadil. Absencia odôvodnenia rozhodnutia súdu prvéhostupňavčasti,ktorousarozhodnutieodchýliloodprávnehonázoruodvolaciehosúdurobíznapadnutého
rozhodnutia nepreskúmateľné rozhodnutie.

16. K výroku, ktorým súd určil, že žalovaná je povinná umožniť žalobcovi voľný pohyb po budove Správy
slovenských jaskýň v Liptovskom Mikuláši tak, ako ostatným svojim zamestnancom, žalovaná v odvolaní
uviedla, že žalobcovi nepatrí žiadne absolútne právo voľného pohybu po budove Správy slovenských
jaskýň, Hodžova 11, Liptovský Mikuláš, ktoré by mu rozsudkom mohlo byť priznané. Pokiaľ by mu
malo právo voľného pohybu po budove Správy slovenských jaskýň vyplývať z relatívneho právneho

vzťahu so žalovanou, bolo potrebné v rozhodnutí uviesť, v akom rozsahu toto právo žalobcovi patrí,
najmä vzhľadom k tomu, že budova Správy slovenských jaskýň, Hodžova 11, Liptovský Mikuláš nie je
pracoviskom žalobcu a ani ostatní zamestnanci nemajú neobmedzené právo voľného pohybu po tejto
budove.

17.Kvýroku,ktorýmsúdprvejinštancieuložilžalovanejpovinnosťzaplatiťžalobcovisumu66387,83Eur

žalovaná v odvolaní uviedla, že rozsah konania súdu prvého stupňa vymedzil odvolací súd uznesením
č. k. 13CoPr/7/2015-682 zo dňa 30.06.2015 tak, že je potrebné, aby okresný súd odôvodnil rozhodnutie
(pokiaľ ide o priznanie náhrady za diskrimináciu) podľa zásad, ktoré možno použiť na priznanie takejto
náhrady, a to aj pokiaľ ide o priznanú výšku. V tejto súvislosti žalovaná v odvolaní odcitovala § 9 zák.
č. 365/2004 Z.z. účinného od 01.01.2006 do 30.06.2007. Podľa jej názoru neboli splnené predpoklady

priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 9 antidiskriminačného zákona. Už Najvyšší
súd SR v uznesení 6Cdo/449/2013 zo dňa 29.09.2015 uzavrel, že v prípade pracovnej cesty do
Slovinska chýba príčinná súvislosť medzi žalobcom uvedeným dôvodom rozdielneho zaobchádzania
a prípadnou nevýhodu spôsobenou neúčasťou žalobcu na tejto služobnej ceste. Neúčasť žalobcu na
pracovnej ceste v Slovinsku teda nebola diskrimináciou žalobcu zo strany žalovanej. Vo vzťahu k ďalším

pracovným cestám žalovaná cestou právneho zástupcu doručila súdu vyjadrenie zo dňa 17.05.2017 s
listinnými dôkazmi, z ktorých vyplýva, že uskutočnenie pracovných ciest bolo vždy oznamované vopred
všetkým správcom jaskýň a vedúcim úsekov u žalovanej s tým, že títo potom podľa charakteru cesty
prejavovali záujem k účasti, pričom napr. na predchádzajúcich cestách do českej republiky v r. 1999 a
r. 2001 sa žalobca pre vlastný nezáujem nezúčastnil. Tieto dôkazy však súd prvej inštancie nevykonal

s odôvodením, že podanie právneho zástupcu žalovanej, ktoré bolo doručené zástupkyni žalobcu na
pojednávaní dňa 22.05.2017, mohol právny zástupca žalovanej doručiť už skôr, nič mu nebránilo v tejto
skutočnosti a že z tohto dôvodu je z pohľadu príslušných ustanovení CSP právne irelevantné. Súd
na tvrdenia žalovenej neprihliadol a ňou predložené dôkazy na vyvrátenie diskriminačného konania
nevykonal. Žalovaná tiež v odvolaní namietla, že neboli splnené formálne podmienky nároku na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle antidiskriminačného zákona.

18. K výroku, ktorým súd určil, že štát má nárok na náhradu trov konania od žalovanej v rozsahu 100%,
žalovaná v odvolaní namietla, že v napadnutom rozhodnutí absentuje akékoľvek právne odôvodenie
tohto výroku rozhodnutia.

19.Zanesprávny,spoukazomnavšetkynámietkyuvedenévodvolaní,žalovanámázato,že nesprávny
a nezákonný je aj súvisiaci výrok o nároku žalobcu na náhradu trov konania.

20. Žalobca v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu

prvej inštancie potvrdil. Žalobca považuje žalovanou napadnuté rozhodnutie za správne a zákonné, a
to ako po právnej stránke, tak aj po stránke zistenia skutkového stavu. Okresný súd sa v dostatočnom
rozsahu vysporiadal so závermi, ktoré vo svojom rozhodnutí zo dňa 29.09.2015, sp. zn. 6Cdo 449/2013
vymedzil Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež NS SR). Najvyšší súd SR vo svojom uznesení
jasne konštatoval, že výpoveď daná žalobcovi je právny úkon urobený v rozpore s dobrými mravmi

a teda ide o právny úkon, ktorý je neplatný. NS SR tiež jednoznačne uzatvára, že odvolací súd
dospel k nesprávnemu právnemu názoru, že v prípade žalobcu diskriminácia neprichádza do úvahy.
V tejto súvislosti NS SR poukazuje na to, že žalobca predložil v konaní dostatočné množstvo dôkazov
potvrdzujúcich zásady rovnakého zaobchádzania. Z týchto záverov NS SR vyplýva, že sú splnené
podmienky na priznanie nemajetkovej ujmy, pričom súd prvej inštancie správne a dostatočne rozviedol

všetky relevantné dôvody, pre ktoré ukladá žalovanej konkrétnu výšku nemajetkovej ujmy. Žalovaný
je štátna organizácia, ktorá by sa mala ku svojim zamestnancom správať príkladne až ukážkovo a v
prípadoch hrubých zásahov do práv svojich vlastných zamestnancov by výška nemajetkovej ujmy malamať okrem funkcie kompenzačnej aj funkciu sankčnú voči žalovanej a zároveň aj odstrašujúcu (voči
žalovanej resp. iným zamestnávateľom v obdobnom postavení).

21. Odvolací súd konštatuje, že žalobca sa pôvodne domáhal žalobou z 25. 09. 2006 podanou na
okresný súd 03. 10. 2006 určenia neplatnosti rozviazania pracovného pomeru výpoveďou z 11. 09.
2006, danou mu podľa § 63 ods. 1 písm. d/ bod 2. Zákonníka práce a určenia, že pracovný pomer
so žalovanou trvá. Podaním z 28. 12. 2006 žiadal priznať nemajetkovú ujmu v sume 2.000.000 Sk
z dôvodu nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania a žiadal o umožnenie voľného pohybu po

budove žalovanej.

22. Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 10. 10. 2007 č.k. 16 C 88/2006-289 určil, že výpoveď
zo dňa 11. 09. 2006, daná žalovanou žalobcovi, je neplatná a že pracovný pomer žalobcu u žalovanej
naďalej trvá. Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2 000 000,- Sk, v lehote troch dní od
právoplatnosti rozsudku a umožniť žalobcovi voľný pohyb po budove Správy slovenských jaskýň tak, ako

ostatným svojim zamestnancom. Súčasne rozhodol o povinnosti žalovanej zaplatiť na účet Okresného
súdu Banská Bystrica súdny poplatok v sume 126 000,- Sk a o náhrade trov konania.

23. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 11. marca 2008 sp. zn. 13 Co 16/2008 na odvolanie
žalovanej rozsudok okresného súdu vo výrokoch, ktorými súd určil, že výpoveď zo dňa 11. 09. 2006 daná

žalovanou žalobcovi je neplatná, že pracovný pomer žalobcu u žalovanej naďalej trvá a že žalovaná je
povinný umožniť žalobcovi voľný pohyb po budove Správy slovenských jaskýň, tak ako ostatným svojím
zamestnancom, zmenil tak, že žalobu zamietol. V ostatných častiach rozsudok okresného súdu (výrok o
náhrade nemajetkovej ujmy, o náhrade trov konania a súdnom poplatku) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.

24. Na základe dovolania žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 31. 03. 2010 sp. zn.
4 Cdo 178/2008 rozsudok krajského súdu v napadnutej zmeňujúcej časti zrušil a vec mu v rozsahu
zrušenia vrátil na ďalšie konanie.

25. Potom, ako Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo 17. októbra 2011 sp. zn. 15 Co 214/2011
rozsudokOkresnéhosúduBanskáBystricaz09.05.2011č.k.16C85/2010-459opätovnezrušilavecmu
vrátil na ďalšie konanie, Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 20. 06. 2012 č.k. 16 C 85/2010-513
určil, že výpoveď zo dňa 11. 09. 2006, daná žalovanou žalobcovi, je neplatná a že pracovný pomer
žalobcu u žalovanej naďalej trvá. Žalovanej uložil povinnosť umožniť žalobcovi voľný pohyb po budove

Správyslovenskýchjaskýňtak,akoostatnýmsvojimzamestnancomauložilžalovanejpovinnosťzaplatiť
žalobcovi sumu 66 387,83 Eur v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súčasne rozhodol o
povinnosti žalovanej zaplatiť na účet Okresného súdu Banská Bystrica súdny poplatok v sume 4082,72
Eur a vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

26. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 13. 09. 2013 sp. zn. 16 CoPr 11/2012 na odvolanie
žalovanej rozsudok okresného súdu vo výrokoch, ktorým bolo určené, že výpoveď zo dňa 11. 09. 2006,
daná žalovanou žalobcovi, je neplatná a že pracovný pomer žalobcu u žalovanej naďalej trvá zmenil
tak, že návrh zamietol. Výrok rozsudku, ktorým bolo určené, že žalovaná je povinná umožniť žalobcovi
voľný pohyb po budove Správy slovenských jaskýň tak, ako ostatným svojim zamestnancom, zrušil.

Vo výroku, ktorým bola žalovaná zaviazaná zaplatiť žalobcovi sumu 66 387,83 Eur v lehote troch dní
od právoplatnosti rozhodnutia, rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalovaná je povinná zaplatiť
žalobcovi sumu 10 000,- Eur v lehote do troch dní. Rozsudok v časti, ktorým bola žalovaná zaviazaná
zaplatiť na účet Okresného súdu Banská Bystrica súdny poplatok v lehote do troch dní potvrdil s tým,
že výška tohto poplatku predstavuje sumu 600,- Eur.

27. Na základe dovolania žalobcu a žalovanej Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež dovolací
súd) uznesením z 29. 09. 2015 sp. zn. 6 Cdo 449/2013 rozsudok krajského súdu z 13.09.2013 sp.
zn. 16CoPr 11/2012 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. V dôvodoch rozhodnutia
uviedol, že k pravému dôvodu (motívu), ktorý viedol žalovanú prijať zmeny v svojich vnútorných

predpisoch, možno usudzovať len z okolností prípadu, za ktorých k zmene došlo. Podľa dovolacieho
súdu bolo v tomto smere určujúce predovšetkým to, kedy (v akom čase) sa pôvodná zmena týkajúca
sa ustanovenia vymenovania ako požiadavky vykonávania funkcie správcu jaskyne v priamej riadiacej
pôsobnosti štatutárneho orgánu vykonala a ako táto zmena bola následne k tým zamestnancom, ktorýchsa týkala, v praxi realizovaná (len z toho, že zmena sa týkala aj ostatných správcov a že ostala v
platnosti aj po jej použití pri výpovedi, ktorú neskôr žalovaná dala žalobcovi, nemožno usudzovať, čo
žalovanú k takejto zmene viedlo). Dovolací súd uviedol, že z obsahu spisu je zrejmé, že žalovaná

túto zmenu v pracovnom poriadku urobila v novembri 2004, t.j. potom, ako Krajský súd v Banskej
Bystrici rozsudkom z 30. 09. 2004 s konečnou platnosťou rozhodol, že prvá výpoveď z 26. 02. 2003
daná žalovanou žalobcovi je neplatná (počas tohto konania žalobca listom z 26. 05. 2003 podal na
Okresnú prokuratúru v Banskej Bystrici podnet na prešetrenie vo veci verejného obstarávania - vstupný
areál Harmaneckej jaskyne). Žalovaná teda zmenu vo vnútorných predpisoch urobila krátko na to, ako

žalobca bol v spore o neplatnosť výpovede úspešný a jeho pracovný pomer u žalovanej naďalej trval.
Túto zmenu žalovaná v praxi uplatnila tak, že v januári 2005 správcov jaskýň, včítane žalobcu do funkcie
vymenovala (žalobcu 30.1.2005), avšak následne iba žalobcu dňa 16.2.2005 z tejto funkcie bez udania
dôvodu odvolala a hneď na to mu listom z 1. marca 2005 dala výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. d/
bod 2. Zákonníka práce z dôvodu, že odvolaním z funkcie správcu prestal spĺňať požiadavku na výkon
tejto funkcie podľa § 42 ods. 2 Zákonníka práce (dôvodom výpovede nebola skutočnosť, že žalobca

prestal spĺňať kvalifikačnú požiadavku tak, ako to mylne tvrdila žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu).
Žalovaná teda bezpochyby „využila“ túto zmenu a to treba zdôrazniť, len vo vzťahu k žalobcovi k tomu,
aby s ním mohla skončiť pracovný pomer. Primárnym motívom uvedenej zmeny vo vnútornom predpise
žalovanejtedabolo,vytvoriťsiprávnyrámecpreskončeniepracovnéhopomerusožalobcomvýpoveďou
podľa 63 ods. 1 písm. d/ bod 2. Zákonníka práce. Tvrdenie žalovanej, že touto zmenou sa len vrátila

k niekdajšiemu právnemu stavu a zmenu vnútorného predpisu jej umožnila novela Zákonníka práce
účinná od 01.07.2003, dovolací súd považoval za účelové, ničím nepodložené. Ak by sa totiž žalovaná
naozaj chcela vrátiť k zaradeniu funkcie správcu jaskyne do priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho
orgánu, nič jej nebránilo zmenu vykonať skôr a nečakať až do novembra 2004. Okrem toho žalovaná
bližšie nevysvetlila, v čom bolo pre ňu ako zamestnávateľa stanovenie vymenovania ako požiadavky pre

výkon funkcie správcu jaskyne, podstatné. Dovolací súd zaujal stanovisko, že neobstojí preto úsudok
odvolacieho súdu, keď sa priklonil k záveru, že k zmene vnútorného predpisu žalovanej nedošlo z
dôvodu, aby v budúcnosti mohla dať žalobcovi výpoveď.

28. Dovolací súd v dôvodoch svojho rozhodnutie tiež uviedol, že zákaz zneužitia práva, zakotvený v Čl. 2

Základných zásad Zákonníka práce predstavuje právnu normu, ktorej porušenie oprávneným subjektom
je protiprávnym úkonom. Osobitosťou takéhoto protiprávneho úkonu je, že nevzniká porušením právnej
povinnosti, ale vzniká pri výkone práva spôsobom, ktorý je nedovolený. Treba vychádzať z toho,
že subjektívne právo síce podáva zákonom predvídaný všeobecný model správania sa oprávneného
subjektu, ale jeho realizácia sa uskutočňuje v rozličných formách. Zneužitie práva možno teda chápať

ako využitie konkrétnych nedovolených foriem správania sa oprávneného subjektu, ale až v štádiu
realizácie subjektívneho práva, pričom každé zneužitie práva je vždy správaním, ktoré je v rozpore s
dobrými mravmi. Uvedený článok Zákonníka práce teda upravuje spôsob výkonu práva, počítajúc s
prípadmi, že subjekt môže právo vykonať aj nedovoleným spôsobom a teda v rozpore s dobrými mravmi.
Zneužite subjektívneho práva a jeho zákaz má špecifický právny zmysel, ak správanie oprávneného

subjektu je síce v hraniciach obsahu subjektívneho práva, ale v rámci možnosti tvoriacej jeho obsah
oprávnený subjekt použije také konkrétne formy, ktoré nie sú bežné, ale sú v rozpore so všeobecne
spoločensky uznávanými zásadami konania v právnych vzťahoch. Pri výkone subjektívneho práva
zamestnávateľa skončiť so zamestnancom pracovný pomer (napr. formou výpovede) môže ísť o prípad,
kedysícejednostrannýzrušovacíprejavvôlezamestnávateľajenaoko(navonok)vsúladesobjektívnym

právom, ale kedy v procese jeho uskutočňovania (naplnenia jeho zákonných predpokladov - obsahu)
oprávnený subjekt použije také konkrétne formy správania sa, ktoré vykazujú znaky zneužitia práva.
Dovolací súd uzavrel, že v preskúmavanej veci práve o takýto prípad ide.

29. Dovolací súd mal za nesporné, že žalovaná dala žalobcovi opakovane listom z 11.

09. 2006 výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. d/ bod 2. Zákonníka práce z dôvodu, že odvolaním z funkcie
správcu prestal spĺňať požiadavku podľa § 42 ods. 2 Zákonníka práce. Pred daním výpovede konala
tak, že následne po vydaní rozsudku Krajským súdom v Banskej
30. Bystrici z 11.04.2006 (ním bola určená neplatnosť výpovede z 01.03.2005), bola v Štatúte dodatkom
č. 1 z 27.04.2006 vykonaná zmena, ktorá mala odstrániť rozpor Štatútu s pracovným poriadkom. K

zmene pracovného poriadku (k prijatiu nového), došlo potom 30.06.2006. Po tejto
úprave vnútorných právnych predpisov, žalovaná 17.08.2006 vymenovala žalobcu do funkcie správcu
jaskyne a s odstupom niekoľkých dní (08.09.2006) ho z tejto funkcie odvolala. Z uvedeného je zrejmé,
že žalovaná potom, ako žalobca bol znovu v spore o neplatnosť výpovede úspešný a jeho pracovnýpomer u nej naďalej trval, zvolila opätovne postup, ako v novembri 2004. Okamžite po vydaní rozsudku
krajským súdom nadriadený orgán upravil Štatút a následne bol vydaný nový pracovný poriadok, ktorý
ustanovoval vymenovanie ako požiadavku vykonávania funkcie správcu jaskyne v priamej riadiacej

pôsobnostištatutárnehoorgánu.Vzhľadomnato,kedyktýmtozmenámdošlo,vakomkrátkomčasovom
úseku boli uskutočnené a najmä ako boli tieto zmeny v praxi uplatnené, treba mať za to, že aj v tomto
prípade išlo o zmeny účelové, s hlavným cieľom vytvoriť právne predpoklady pre skončenie pracovného
pomeru so žalobcom výpoveďou podľa 63 ods. 1 písm. d/ bod 2. Zákonníka práce. Vymenovanie
žalobcu do funkcie správcu žalovanou bolo len formálnym aktom. Žalovaná totiž žalobcovi žiadnu prácu

neprideľovala, jeho vymenovanie uskutočnila napriek tomu, že v tomto čase bola táto funkcia obsadená
iným zamestnancom a krátko po vymenovaní do funkcie správcu ho z tejto funkcie odvolala. Dovolací
súd zdôraznil, že takto žalovaná postupovala len vo vzťahu k žalobcovi. Tieto skutočnosti dokazujú, že
faktickým zámerom žalovanej nebolo nič iné, len vytvoriť hmotnoprávny predpoklad skutkovej podstaty
výpovede podľa 63 ods. 1 písm. d/ bod 2. Zákonníka práce, ktorú napokon žalovaná voči žalobcovi
aj uplatnila. Podľa názoru dovolacieho súdu toto konanie žalovanej pri výkone subjektívneho práva

zamestnávateľa skončiť so zamestnanom pracovný pomer, posudzujúc ho vo vzájomnom kontexte (nie
jednotlivo ako to nesprávne urobil odvolací súd), nemožno hodnotiť inak, než ako konanie nedovolané,
vykazujúce znaky zneužitia práva. Žalovaná v tomto prípade totiž „zneužila“ inštitút vymenovania
(odvolania) zamestnanca k naplneniu zákonných predpokladov (obsahu) výpovede, pričom na tento
účel použila také konkrétne formy správania sa, ktoré nie sú bežné a ktoré sa vymykajú z rámca

všeobecne uznávaných zásad konania v pracovnoprávnych vzťahoch. Keďže každé zneužitie práva je
vždy správaním, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, nemôže ani výsledok, ktorý vzišiel z takéhoto
konania - v danom prípade výpoveď, hoci navonok je súladná s objektívnym právom, byť iný. Dovolací
súd uzavrel, že výpoveď, ktorú žalovaná dala žalobcovi listom z 11. 09. 2006, treba považovať za
právny úkon urobený v rozpore s dobrými mravmi a teda za právny úkon neplatný.

30. V súvislosti s porušením zásady rovnakého zaobchádzania Najvyšší súd Slovenskej republiky
v odôvodnení uznesenia z 29. 09. 2015 sp. zn. 6 Cdo 449/2013 uviedol, že Antidiskriminačný
zákon v ustanovení § 2a ods. 1 (znenie účinné v čase rozhodovania súdmi nižších stupňov) upravuje
jednotlivé formy diskriminácie a v nasledujúcich odsekoch podáva aj definíciu jednotlivých foriem

diskriminácie. Okrem iného za jednu z foriem diskriminácie považuje priamu diskrimináciu, obťažovanie
a neoprávnený postih, a za diskrimináciu považuje aj pokyn na takéto správanie sa. V ustanovení
§ 6 ods. 2 vymenováva jednotlivé oblasti, v ktorých sa uplatňuje zásada rovnakého zaobchádzania
v pracovnoprávnych vzťahoch. Okrem iného sa táto zásada uplatňuje pri výkone zamestnania a
podmienok výkonu práce v zamestnaní, vrátane odmeňovania a prepúšťania a tiež v oblasti prístupu k

odbornému vzdelávaniu a ďalšiemu odbornému vzdelávaniu.

31. Dovolací súd konštatoval, že v preskúmavanej veci žalobca nepochybne predložil v konaní dôkazy,
z ktorých možno dôvodne usudzovať, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania v
súvislosti s opakovanou snahou žalovanej skončiť s ním pracovný pomer, v neumožnení mu účasti na

odborných seminároch, v neumožnení mu vstupu do budovy zamestnávateľa (povinnosť zapisovať sa
do knihy návštev, pohybovať sa po budove v sprievode iného zamestnanca) a v nepriznaní mu osobného
príplatku, resp. odmien. Ide rozhodne o oblasti, v ktorých sa zásada rovnakého zaobchádzania v
pracovnoprávnych vzťahoch uplatňuje (neumožnenie vstupu do budovy možno subsumovať pod oblasť
podmienok výkonu práce). Žalobcovi napadnutými konaniami žalovanej vznikla nevýhoda, pričom

uvedené konania žalovanej (niektoré z nich) mohli byť (a aj boli) reakciou na jeho predchádzajúce
upozornenia na nedostatky v jej činnosti, resp. reakciou na predchádzajúce uplatňovanie práv žalobcom
voči žalovanej súdnou cestou.

32. V súvislosti s účasťou žalobcu na odborných seminároch dovolací súd uviedol, že služobná cesta

do Slovinska mala byť vykonaná v roku 2002, t.j. predtým, než došlo zo strany žalobcu k upozorneniu na
nedostatkyvčinnostižalovanej,resp.predtým,neždošlonastranežalobcukuplatňovaniusisvojichpráv
voči žalovanej súdnou cestou. Chýba tu preto príčinná súvislosť medzi žalobcom uvedeným dôvodom
rozdielneho zaobchádzania a prípadnou nevýhodou spôsobenou neúčasťou žalobcu na tejto služobnej
ceste. V ostatných dvoch prípadoch (odborný seminár na Teplom Vrchu a študijná cesta do Moravského

krasu) možno mať za to, že sa tu postupovalo rozdielne ako s inými zamestnancami v rovnakej funkcii
a v porovnateľnej situácii (najmä pri študijnej ceste do Moravského krasu) a že konanie žalovanej tu
bolo ovplyvnené výpoveďou, ktorú žalovaná dal žalobcovi 28.02.2003 a uplatňovaním si svojich práv zo
strany žalobcu súdnou cestou (žalobca podal na súd žalobu o neplatnosť výpovede 09.04.2003). Boloteda na žalovanej, aby preukázala, že zásadu rovnakého zaobchádzania v tomto prípade neporušila. Tu
treba poznamenať, že žalovanou uvádzaný dôvod neumožnenia účasti žalobcovi na týchto seminároch
(predchádzajúce upozornenia na porušovanie pracovnej disciplíny) súd prvého stupňa hodnotil ako

účelový s cieľom mať vopred argument pre žalovanou realizované konanie. Myšlienkový postup, ktorý
súd prvého stupňa k takémuto hodnoteniu viedol, je podľa dovolacieho súdu súladný so zásadami
formálnej logiky. Uvedené obdobne platí aj v oblasti odmeňovania (nepriznania, resp. odňatia osobného
príplatku žalobcovi a neposkytovania odmien), čo žalovaná (okrem iného) odôvodňovala
rovnako tým, že žalobca bol ňou opakovane upozornený na porušovanie pracovnej disciplíny. V tejto

súvislosti dovolací súd zdôraznil, že v prípade skúmania porušovania zákazu diskriminácie súvisiacej s
odmeňovaním nejde o to, či určitá zložka mzdy je alebo nie je „nárokovateľná", ale o to, či zamestnávateľ
zaobchádza pri odmeňovaní so zamestnancom v porovnaní s inými zamestnancami v obdobnej
(rovnakej) funkcii a v porovnateľnej situácii inak (rozdielne). Na základe výsledkov vykonaného
dokazovania dovolací súd uzavrel, že je zrejmé, že žalobca mal pred rokom 2003 vždy priznaný osobný
príplatok a boli mu žalovanou pravidelne poskytované aj odmeny, že žalovaná mu prestala od roku 2003

tieto zložky mzdy poskytovať a že tak urobila len vo vzťahu k jeho osobe (ostatným správcom jaskýň tieto
zložky mzdy naďalej poskytovala). Keďže ide o skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k
porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania v tejto oblasti došlo, bolo na žalovanej, aby preukázala, že
ani v tomto prípade zásadu rovnakého zaobchádzania neporušila.

33. K porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania spočívajúcej v neumožnení vstupu do budovy
zamestnávateľa (povinnosť zapisovať sa do knihy návštev, pohybovať sa po budove v sprievode
iného zamestnanca) dovolací súd v odôvodení svojho rozhodnutia uviedol, že z výsledkov vykonaného
dokazovania jednoznačne vyplýva, že k takémuto porušovaniu opakovane zo strany žalovanej
dochádzalo, že išlo o praktiky, ktoré sa uplatňovali len voči žalobcovi a teda, že sa s ním zaobchádzalo

odlišne ako s inými zamestnancami v porovnateľnej situácii. Toto konanie žalovanej možno preto
hodnotiť ako konanie porušujúce zásadu rovnakého zaobchádzania vo forme obťažovania a pokynu
na diskrimináciu (§ 2a ods. 4 a ods. 6 antidiskriminačného zákona). Ako formu nápravy upustením
od uvedeného diskriminačného konania (§ 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona) žalobca žiadal uložiť
žalovanej povinnosť umožniť mu pohyb po budove žalovanej rovnako ako ostatným zamestnancom,

ktorému návrhu súd prvého stupňa v celom rozsahu vyhovel.

34. K dovolaniu žalovanej Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodení svojho uznesenia z 29. 09.
2015, sp. zn. 6 Cdo 449/2013, uviedol, že treba prisvedčiť žalovanej v tom, že odvolací súd v časti
odôvodnenia týkajúceho sa priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, vôbec nevysvetlil, v

čom spočíva zmena rozsahu preukázania skutkového stavu, ktorá by zakladala nárok žalobcu na túto
náhradu. Odvolací súd v dôvodoch rozhodnutia vôbec neuviedol, ktorý z konkrétnych úkonov žalovanej
považuje za šikanózny, no na druhej strane uvádza, že nemožno dospieť k záveru, že žalobca bol
žalovanou diskriminovaný. Antidiskriminačný zákon síce výšku náhrady nemajetkovej ujmy nezakotvuje,
súd však pri jej určení musí prihliadnuť na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a na všetky

okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku. Závažnosť ujmy treba posudzovať najmä z hľadiska intenzity
a trvania nepriaznivého následku konania spočívajúceho v znížení dôstojnosti a to s prihliadnutím na
zamestnanca, ako aj na všetky ďalšie okolnosti. Vyššie uvedené musí nájsť odraz aj v odôvodnení
rozsudkusúdu,pokiaľnáhradunemajetkovejujmypriznáva,čovdôvodochrozsudkuodvolacieho súdu
úplne absentuje.

35. Krajský súd v Banskej Bystrici, po tom ako bol jeho rozsudok z 13.09.2013 sp. zn. 16CoPr 11/2012
zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 29. 09. 2015 sp. zn. 6 Cdo 449/2013, uznesením z 30.06.2016 č. k. 13CoPr/7/2015 zrušil rozsudok
Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 16C/85/2010-513 zo dňa 20.06.2012 a vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie.

36. Okresný súd Banská Bystrica vo veci opätovne rozhodol odvolaním napadnutým rozhodnutí a
určil, že výpoveď zo dňa 11. 09. 2006 daná žalovanou žalobcovi je neplatná (prvý výrok). Vyslovil,
že pracovný pomer žalobcu u žalovanej naďalej trvá (druhý výrok). Žalovanej uložil povinnosť umožniť

žalobcovi voľný pohyb po budove Správy slovenských jaskýň, Hodžova 11, Liptovský Mikuláš tak, ako
ostatným svojim zamestnancom (tretí výrok). Žalovanej tiež uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 66
387,83 Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia (štvrtý výrok). Rozhodol, že štát má nárok nanáhradu trov konania od žalovanej v rozsahu 100 % (piaty výrok) a že žalobca má nárok na náhradu
trov konania od žalovanej v rozsahu 100 % (šiesty výrok).

37. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a
bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario CSP rozsudok súdu prvej inštancie podľa
§ 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

38. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

39.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

40. Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalovanej ako aj predchádzajúce
konaniespolusnapadnutýmrozsudkomsúduprvejinštancieauvádza,žesavplnomrozsahustotožňuje
so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, v tomto smere si osvojuje dôvody napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie a v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP na tieto v celom rozsahu poukazuje. Na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a reagujúc na odvolacie dôvody žalovanej odvolací súd

udáva, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam,
na ktoré aplikoval správne ustanovenia právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil. Z
dôvodu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniažalovanejviazaný(§379CSP,§380CSP),pri
posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami žalovanej uvedenými v odvolaní a procesným postupom
súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám,

ktoré by sa týkali procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP).

41. Odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

42. Podľa § 455 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu.

43. V zmysle citovaného ustanovenia § 455 CSP sú súdy nižších stupňov, teda súd prvej inštancie
a odvolací súd, viazané právnym názorom dovolacieho súdu vyslovenom v zrušujúcom rozhodnutí
dovolacieho súdu. Určením záväznosti tohto právneho názoru sa má zabrániť tomu, aby sa súdy nižších

stupňov nedopustili rovnakého právneho omylu.

44. V prejednávanej veci sa aj súd prvej inštancie riadil vyššie citovaným ustanovením, teda sa riadil
právnym názorom vysloveným v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. 09. 2015 sp.
zn. 6 Cdo 449/2013, čo uznáva sama žalovaná, keď v odvolaní uvádza, že súd prvej inštancie odôvodnil

výrok o neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a trvaní pracovného pomeru absolútnou
neplatnosťou z dôvodu rozporu s dobrými mravmi a teda, že názor súdu prvej inštancie je zhodný s
názorom dovolacieho súdu vyjadreným v uznesení z 29. 09. 2015 sp. zn. 6 Cdo 449/2013.

45. Najvyšší súd Slovenskej republiky v dôvodoch uznesenia sp. zn. 6 Cdo 449/2013 zo dňa 29.09.2015

jasne uzavrel, že konanie žalovanej pri výkone subjektívneho práva zamestnávateľa skončiť so
zamestnanom pracovný pomer, posudzujúc ho vo vzájomnom kontexte (nie jednotlivo ako to skôr
urobil odvolací súd), nemožno hodnotiť inak, než ako konanie nedovolané, vykazujúce znaky zneužitia
práva. Žalovaná v tomto prípade totiž „zneužila“ inštitút vymenovania (odvolania) zamestnanca k
naplneniu zákonných predpokladov (obsahu) výpovede, pričom na tento účel použila také konkrétne

formy správania sa, ktoré nie sú bežné a ktoré sa vymykajú z rámca všeobecne uznávaných zásad
konania v pracovnoprávnych vzťahoch. Keďže každé zneužitie práva je vždy správaním, ktoré je v
rozpore s dobrými mravmi, nemôže ani výsledok, ktorý vzišiel z takéhoto konania - v danom prípade
výpoveď, hoci navonok je súladná s objektívnym právom, byť iný. Dovolací súd uzavrel, že výpoveď,
ktorú žalovaná dala žalobcovi listom z 11. 09. 2006, treba považovať za právny úkon urobený v rozpore

s dobrými mravmi a teda za právny úkon neplatný.

46. Ak sa teda súd prvej inštancie riadil právnym názorom vyjadreným dovolacím súdom vo svojom
zrušujúcom rozhodnutí, nemožno tento postup prvostupňového súdu považovať za rozporný sozákonom, a to ani za situácie, že uprednostnil právny názor dovolacieho súdu pred právnym názorom
odvolacieho súdu, pretože tak súd prvej inštancie ako aj odvolací súd sú viazaný právnym názorom
dovolacieho súdu tak ako to vyplýva z citovaného ustanovenia § 455 CSP.

47. Odvolacie námietky žalovanej týkajúca sa výrokov, ktorými súd prvej inštancie určil, že výpoveď zo
dňa 11.09.2006 daná žalovanou žalobcovi je neplatná a že pracovný pomer u žalovanej naďalej trvá,
sú preto nedôvodené.

48.Nedôvodnájetiežodvolacianámietkažalovanejtýkajúcasavýrokurozhodnutiasúduprvejinštancie,
že žalovaná je povinná umožniť žalobcovi voľný pohyb po budove Správy slovenských jaskýň v
Liptovskom Mikuláši tak, ako ostatným svojim zamestnancom.

49. V tejto súvislosti odvolací súd zastáva obdobne ako dovolací súd názor, že ide o formu nápravy
upustením od diskriminačného konania (§ 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona). V preskúmavanej

veci žalobca predložil v konaní dôkazy, z ktorých vyplýva neumožnenie žalobcovi vstupu do budovy
Správy slovenských jaskýň - zamestnávateľa (povinnosť zapisovať sa do knihy návštev, pohybovať sa
po budove v sprievode iného zamestnanca).

50. Odvolací súd je na rozdiel od žalovanej toho názoru, že tento výrok odvolaním napadnutého

rozhodnutia je vo vzťahu k účelu, ktorým má byť upustenie od diskriminačného konania jasný a nemožno
hovoriť, že nie je možné ho vykonať. K žalobcovi sa má v súvislosti s pohybom po budove Správy
slovenských jaskýň pristupovať rovnako ako s ostatnými zamestnancami, čo je vyjadrené tým, že
žalovaná má umožniť žalobcovi voľný pohyb po budove Správy slovenských jaskýň tak ako ostaným
svojim zamestnancom, teda bez povinnosti zapisovať sa do knihy návštev a pohybu po budove bez

sprievodu iného zamestnanca.

51. Nedôvodné sú aj odvolacie námietky žalovanej týkajúce sa výroku, ktorým súd prvej inštancie uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 66 387,83 Eur.

52. Pretože Antidiskriminačný zákon výšku náhrady nemajetkovej ujmy nezakotvuje, súd pri jej určení
musí prihliadnuť na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a na všetky okolnosti, za ktorých došlo
k jej vzniku. Závažnosť ujmy treba posudzovať najmä z hľadiska intenzity a trvania nepriaznivého
následku konania spočívajúceho v znížení dôstojnosti a to s prihliadnutím na zamestnanca, ako aj na
všetky ďalšie okolnosti.

53. Súd prvého stupňa pri rozhodovaní správne prihliadol na okolnosti prípadu, a to najmä na intenzitu
nepriaznivých následkov, ich rozsah a trvanie. Prvostupňový súd správne zohľadnil dĺžku trvania
zásahu (od roku 2002), ktorý trval minimálne 5 rokov (do roku 2006). Do úvahy tiež vzal odhodlanie
žalobcu, čas a energiu ktorú vynaložil v súvislosti s predchádzajúcimi súdnymi konaniami, čo našlo

nepochybne odraz na jeho postavení v pracovnom prostredí (napr. nevyplácanie odmien a osobného
príplatku). Prvostupňový súd mal za preukázané aj zhoršenie zdravotného stavu žalobcu vyvolané
stresom, čo sa hlavne odzrkadlilo na jeho psychickom stave (súvislosť s pracovnými problémami
a návštevou psychiatrickej ambulancie potvrdil napr. list Vojenskej nemocnice Ružomberok zo dňa
10.05.2007) a tiež v rodinnom živote.

54. Odvolací súd dospel, podobne ako súd prvej inštancie, k názoru, že primerané zadosťučinenie v
tomto konkrétnom prípade nie je postačujúce, keďže nedodržaním zásad rovnakého zaobchádzania (čo
konštatoval Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 6 Cdo 449/2013 zo dňa 29.09.2015)
bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, pracovná vážnosť, ako aj spoločenská vážnosť žalobcu. V

dôsledku diskriminačného konania žalovanej sa pracovné prostredie stalo pre žalobcu neznesiteľným.
Nezanedbateľným faktom je tiež to, že žalobca bol dlhoročným zamestnancom žalovanej.

55. Pri zohľadnení vyššie uvedené bolo namieste, aby súd prvej inštancie aplikujúc voľnú úvahu súdu
priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 66 387,83 Eur (2 000 000,- Sk), pričom logicky

zohľadnil, že nemajetková ujma nemá mať len kompenzačný charakter ale aj sankčný (odradzujúci)
charakter. Za skutočnosti, že žalovaná mala v období rokov 2002 až 2006 prijmi celkom 324 960 750,-
Sk (čo žalovaná nepopierala), predstavuje suma súdom priznanej nemajetkovej ujmy 66 387,83 Eur (2
000 000,- Sk), čiastku rovnajúcu sa 0,6 % z príjmu žalovanej za roky 2002 až 2006.56. Pokiaľ žalovaná poukazovala na to, že súd prvej inštancie nevykonal všetky dôkazy ňou navrhnuté
v súvislosti s neúčasťou žalobcu na seminároch, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v zmysle

§ 185 ods. 1 CSP, súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.

57. Ak v tomto konkrétnom prípade súd prvého stupňa považoval predmetné dôkazy týkajúce sa
informovanosti žalobcu o pracovných cestách za irelevantné, nebolo nutné ich vykonať. Odvolací súd k
uvedenému však považuje za potrebné uviesť, že ani prípadné vykonanie týchto dôkazov by na závere,

že zo strany žalovanej dochádzalo vo vzťahu k žalobcovi k nerovnakému zaobchádzaniu (diskriminácii),
nezmenilo nič.

58. Čo sa týka odvolacích námietok vo vzťahu k výrokom o náhrade trov konania štátu a o náhrade trov
konania žalobcu odvolací súd zastáva názor, že ani tieto námietky nie sú opodstatnené.

59. Je nepochybné, že žalobca bol v konaní úspešný a preto mu patrí nárok na náhradu trov konania
v zmysle § 255 ods. 1 CSP.

60. Čo sa týka náhrady trov konania štátu, možno čiastočne súhlasiť s tvrdením žalovanej, že v tomto
smere absentuje právne odôvodnenie tohto výroku, čo ale neznamená, že by tento výrok rozsudku súdu

prvého stupňa nebol vecne a právne správny.

61. Podľa čl. 4 základných princípov zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (CSP), ak
sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna
vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a

účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci.

62. Aj keď platný a účinný Civilný sporový poriadok neobsahuje ustanovenie o náhrade trov, ktoré v
súvislosti s konaním vznikli štátu tak, ako upravoval Občiansky súdny poriadok v ust. § 148, neznamená
to bez ďalšieho, že by štát nemal mať nárok na náhradu trov, ktoré štát hradil v súvislosti s konkrétnym

súdnym konaním.

63. Ak v tomto konkrétnom prípade štátu vznikli v priebehu konania trovy a žalovaná nebola v konaní
úspešná, vznikol štátu nárok na náhradu trov konania voči žalovanej a to v zmysle § 255 ods. 1 CSP
v spojení s čl. 4 CSP, ktorý upravuje analógiu legis, teda analógiu zákona, ktorej podstata spočíva

v myšlienkovom úsudku o stanovení rozsahu všeobecnej skutkovej podstaty a skúmaného právneho
javu. V tomto konkrétnom prípade povinnosť žalovanej nahradiť vzniknuté trovy konania, ako strane
neúspešnej. Prvostupňový súd aj vo vzťahu k trovám štátu aplikoval § 255 ods. 1 CSP, čo vyplýva z
odôvodnenia jeho rozhodnutia, keď tým istým odsekom odôvodnenia odôvodnil jednak trovy konania
žalobcu a tiež trovy štátu.

64. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne
potvrdil.

65. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP, podľa

ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie
v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru
jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania
rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Žalobca bol v odvolacom konaní v
plnomrozsahuúspešný,pretomuodvolacísúdpriznalprotižalovanejnároknanáhradutrovodvolacieho

konania v plnom rozsahu. O samotnej výške náhrady trov odvolacieho konania vzniknutých žalobcovi
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

66. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP).

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a

e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).