Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, November 21, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 24Co/90/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113237766
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eliška Wagshalová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8113237766.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Elišky Wagshalovej a členov

senátu JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Martina Barana, v spore žalobcu: M. W. - J., B. M.: W. X, XXX
XX M. Y.: XX XXX XXX, právne zastúpeného JUDr. Michalom Feciľakom, so sídlom: Jesenná 8, 080
05 Prešov, proti žalovanému U.. X. S., B. M.: I. XX, XXX XX M. Y.: XX XXX XXX, právne zastúpenému
Advokátskou kanceláriou LAWCORP, s.r.o. so sídlom: Búdková cesta 22, 811 04 Bratislava IČO: 36 847
437, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov
20C 170/2013-113 zo dňa 3.2.2017, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Priznáva žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej súd prvej inštancie) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu o vydanie
bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľností žalovaným s poukazom na skutočnosť, že žalobca
nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu v konaní.
2. Súd prvej inštancie právne posúdil spor v zmysle ust. § 451, § 48, § 45 a § 578 Občianskeho
zákonníka.
3. Okresný súd odôvodnil svoje rozhodnutie vo veci takto: „Na základe vykonaného dokazovania

súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Žalobca sa podanou žalobou domáhal vydania
bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľnosti zapísaných na LV č. XXXXX, katastrálne územie
M., a to parc. KN-C Č.. XXX - H. M. X. C. o výmere XXX m2, par. KN-C č. XXX/X - H. M. X. C. o
výmere XX m2 a bytový dom súp. č. XXXX, postavený na par. KN-C č. XXX, vedené Okresným úradom
M., katastrálnym odborom, nachádzajúce sa na ul. Konštantínova 19, Prešov. Žalobca svoju aktívnu
vecnú legitimáciu odvodzoval od toho, že od kúpnej zmluvy, na základe ktorej žalovaný nadobudol
vyššie uvedené nehnuteľnosti, odstúpil. V predmetnej veci bolo konanie prerušené do právoplatného

skončenia konania vo veci 13C/199/2011, v ktorej sa žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiach. Konanie v uvedenej bolo skončené rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa
27.3.2015, č.k. 13C/199/2011 - 421, ktorým súd žalobu zamietol. Krajský súd v Prešove rozsudkom
zo dňa 6.4.2016, č.k. 3Co/250/2015 - 528 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Oba súdy zhodne
konštatovali, že žalovaný poslednú časť kúpnej ceny uhradil 21. 12. 2005, žalobcom deklarované právo
naodstúpenieodzmluvyzásielkoudoručenoužalovanému22.12.2005malobyťvykonanéažpoúplnom
uhradení kúpnej ceny v celej výške. Preto v kúpnej zmluve dojednané právo žalobcu odstúpiť od kúpnej

zmluvy, úhradou celej kúpnej ceny (splnením dlhu 21.12.2005) zaniklo (§ 578 Občianskeho zákonníka)
a žalobca už (neskôr) od zmluvy odstúpiť oprávnený nebol. Súd v tejto veci sa nemá dôvod od tohto
názoru uvedenom vo vyššie uvedených rozhodnutiach odkloniť a plne sa stotožňuje s odôvodnením.
Žalobca teda nie je vlastníkom sporných nehnuteľnosti a nakoľko v tejto veci iný dôvod, od ktoréhoby odvodzoval svoju aktívnu vecnú legitimáciu neuviedol, súd žalobu pre nedostatok aktívnej vecnej
legitimácie zamietol. Keďže žalobca v konaní nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu súd návrh
žalobcu na nariadenie znaleckého dokazovania zamietol.“

4. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP, keď priznal úspešnému
žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi vo výške 100 %.
5. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. V tomto uviedol,
že okresný súd prerušil predmetné konanie do skončenia konania vedeného na Okresnom súde Prešov
pod sp. zn. 13C 199/2011, v ktorom je predmetom sporu otázka vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,

užívanie ktorých je predmetom sporu v tomto konaní. Predmetné konanie bolo právoplatne skončené
rozhodnutím odvolacieho súdu, voči ktorého rozhodnutiu podal žalobca dovolanie. Napriek tejto
skutočnosti súd prvej inštancie rozhodol meritórne v prejednávanej veci aj napriek tomu, že sa rieši
otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu v tomto konaní. Podľa Civilného sporového
poriadku je fakultatívne daný zákonný dôvod na prerušenie konania, pričom rozhodujúcou zásadou
pre takýto postup je zásada hospodárnosti. Súd prvej inštancie preto pochybil, keď zamietol návrh

žalobcunaprerušeniekonaniaanáslednezamietolžalobuprenedostatokaktívnejvecnejlegitimácie.Je
nepochybné, že rozhodnutie Najvyššieho súdu prejednávajúceho dovolanie má zásadný právny význam
pre rozhodnutie v predmetnej veci. Z týchto dôvodov žalobca navrhol zrušiť rozsudok Okresného súdu
Prešov a vrátiť vec na nové rozhodnutie a konanie.
6. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukázal na právoplatne skončené konanie o

určenie vlastníckeho práva, na ktoré poukazuje žalobca, pričom uviedol, že Najvyšší súd SR uznesením
vydaným pod sp. zn. 2Cdo 154/2016 odmietol dovolanie žalobcu voči rozsudku v spore vedenom na
Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 13C 199/2011. Je teda právoplatne určené, že žalovaný je výlučným
vlastníkom nehnuteľností, náhrady za užívanie ktorých sa domáha žalobca. Na strane žalovaného
nedošlo teda k vzniku bezdôvodného obohatenia, čím žalobca neuniesol dôkazné bremeno pre úspech

v takomto konaní. Žalovaný bol aj doposiaľ je výlučným vlastníkom nehnuteľností počnúc vkladom
vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti. Z týchto dôvodov navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť.
7. K vyjadreniu k odvolaniu sa odvolateľ nevyjadril napriek doručeniu vyjadrenia súdom prvej inštancie
dňa 30.6.2017.
8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č.

160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a 2
C.s.p., vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania
(§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli
Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že

odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
9. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie podaným odvolaním, ako aj vyjadrením k
odvolaniuodvolacísúddospelknázoru,žepodanéodvolanieniejedôvodné,apretopotvrdilrozhodnutie
súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP.
10. Podľa § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutéhorozhodnutiaspoukazomnaskonštatovaniesprávnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia.
11. K odvolacím dôvodom napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd poukazuje na
skutočnosť,žeNajvyššísúduznesenímzodňa30.3.2017podsp.zn.2Cdo154/2016odmietoldovolanie
žalobcu, čím odpadli dôvody, na ktoré poukazuje v odvolacom konaní.
12. O dovolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu rozhodol najvyšší súd uznesením tak, že

dovolanie odmietol ako procesne neprípustné podľa § 447 písm. c) Civilného sporového poriadku.
Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uvádza: „Dovolateľ dovolaním napadol
potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu. ktorý nevykazuje znaky rozhodnutí uvedených v § 238
ods. 1,2 a 3 O.s.p., voči ktorým bolo dovolanie prípustné. V danej veci by preto dovolanie bolo
prípustné, len ak by v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 písm. a/ až g/

O.s.p. (tzv. dôvody zmätočnosti rozhodnutia).Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 ods.
1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. nenamietala vady tejto povahy nevyšli ani v dovolacom konaní najavo:
nepreukázaná bola tiež vada konania žalobcom namietaná (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.), ktorú
vyvodzoval z nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia pre nedostatok odôvodnenia. Dovolací súd
v súvislosti s touto námietkou odkazuje na stanovisko najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016. ktorého právna veta znie:
„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho
súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolaniapodľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“ O taký prípad ide v praxi napríklad
vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady
najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém“ (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009),

prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok .justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku,
rozsudokzroku2003).Popreskúmaníobsahuspisudovolacísúdnezistil,žebyvprejednávanejveciišlo
o takýto prípad vybočenia z medzi ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., ktorý by bol dôvodom pre uplatnenie
(ako výnimky) druhejvety stanoviska R 2/2016. Vzhľadom na námietky žalobcu najvyšší súd opätovne
uvádza, že za dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania nebolo možné považovať nedostatočne zistený

skutkový stav, nesprávne vyhodnotenie dôkazov, nevykonanie navrhovaných dôkazov, ktoré nedostatky
žalobca považuje za vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Najvyšší súd v tomto smere poukazuje
na R 37/1993 a R 42/1993, ako aj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011,
3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012.
Ostatné námietky žalobcu smerovali k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci odvolacím súdom a
rovnako súdom prvej inštancie, dovolací súd uvádza, že nesprávne právne posúdenie veci ako dovolací

dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. prípustnosť dovolania nikdy nezakladalo (viď R 54/2012
a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo
53/2011, 4 Cdo 68/2011.5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014), preto
sa dovolací súd týmito námietkami žalobcu nemohol zaoberať. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd
k záveru, že v danom prípade prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238

O.s.p., ani z ustanovenia § 237 ods. 1 O s.p, preto najvyšší súd dovolanie odmietol podľa § 447 písm.
c/ CSP ako procesné neprípustné.“ Zároveň sa touto vecou zaoberal aj Ústavný súd SR, ktorý v svojom
náleze sp.zn. I. ÚS 350/2017 zo dňa 19. júla 2017 uviedol: „Ústavný súd sa z obsahu napadnutého
rozsudku presvedčil, že odvolací súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje
na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého
odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené. Pretože namietané rozhodnutie krajského
súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových
postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať
(podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru

krajského súdu. V závere ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti iba opakuje námietky, ktoré
už boli predmetom preskúmavania krajským súdom na základe odvolania proti rozsudku okresného
súdu, teda sťažnosť je vlastne iba polemika s právnym názorom okresného súdu, resp. krajského
súdu, akým posúdil vec sťažovateľa. Sťažovateľ tak stavia ústavný súd do pozície bežnej prieskumnej
inštancie všeobecného súdnictva, keď požaduje, aby ústavný súd vec opätovne posúdil a stotožnil sa

s jeho právnym posúdením otázky možnosti odstúpenia od zmluvy po úplnom zaplatení kúpnej ceny.
Ústavný súd v súvislosti s takto koncipovanou sťažnosťou pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou
opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho
názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základných
a iných práv sťažovateľa. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti

odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.“
13. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods.
1 CSP, keď odvolací súd priznal úspešnému žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania
tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).