Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. október 2017

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13C/300/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115218352
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2017:8115218352.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobcu: SLOVAKIA ENERGY, s.r.o.,

Plynárenská 7/A, 821 09 Bratislava, IČO: 36 807 702, proti žalovanému: Y. Q., W.. X.X.XXXX, F. V. L.
M. X, XXX XX T., o zaplatenie 925,06 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Náhradu trov konania stranám n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu 9.7.2015 sa žalobca ako dodávateľ „konkrétnej komodity“ domáhal, aby súd
vydal platobný rozkaz, ktorým by žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 925,06 Eur s
príslušenstvom a náhradou trov konania z titulu úhrady pohľadávky, ktorú žalovaný neuhradil.

2. Žalobu odôvodnil tým, že žalovaný ako odberateľ a žalobca ako dodávateľ uzavreli dňa 18.4.2011
zmluvu číslo SKL 119260. Uviedol, že podpisom zmluvy žalovaný vyjadril svoj súhlas s obsahom
zmluvy a súčasne i so všeobecnými obchodnými podmienkami, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy
a súčasne sú dostupné na webovej stránke žalobcu www.slovakiaenergy.sk v sekcii „dokumenty na
stiahnutie“. Tvrdil, že na základe tejto zmluvy poskytoval žalobca žalovanému dodávky elektriny a/
alebo zemného plynu na adresu odberného miesta: V. L. M. X, XXX XX T., a že za takto zrealizované

dodávky komodity (pozn. súdu: ktoré žalobca ďalej v žalobe nijako nešpecifikoval - najmä z hľadiska
druhu, objemu a času) mal žalovaný platiť žalobcovi riadne a včas dohodnutú cenu (pozn. súdu: ktorú
žalobca taktiež v žalobe nijako nešpecifikoval). Na preukázanie svojich tvrdení žalobca označil ako
dôkazylenzmluvučísloSKL119260aVšeobecnéobchodnépodmienky(pozn.súdu:kuktorýmvprílohe
predložil drobným písmom napísané Všeobecné obchodné podmienky dodávky elektriny koncovému
odberateľovi - na č.l. 36 spisu - bez podmienok dodávky plynu). Uviedol, že je dodávateľom konkrétnej
komodity, že jeho práva a povinnosti sú stanovené najmä zákonom č. 656/2004 Z.z., a že sa touto

žalobou domáha úhrady pohľadávky vo výške 925,06 Eur, ktorú žalovaný do dnešného dňa neuhradil.
Ďalej žalobca uviedol v žalobe už iba číselné označenie 9 faktúr, a vedľa nich dátumy splatnosti a výšku
aktuálnej pohľadávky v eurách, ďalej sumy a obdobia za ktoré si uplatňuje zákonný úrok z omeškania,
vyčíslil trovy právneho zastúpenia, a na základe skutočností uvedených v tomto návrhu navrhol, aby súd
vydal požadovaný platobný rozkaz, a ak žalovaný podá odpor, aby súd vydal rovnaký rozsudok. Žiadne
ďalšie skutočnosti odôvodňujúce uplatnený nárok neuviedol a ani dôkazy na preukázanie svojich tvrdení
v žalobe neoznačil, a okrem zmluvy a všeobecných obchodných podmienok dodávky elektriny ďalej v

prílohe bez ďalšieho predložil už len 32 strán rôznych listín (čl. 4-35 spisu).

4. Súd jeho návrhu vyhovel, proti vydanému platobnému rozkazu však žalovaný podal odpor, čím sa
platobný rozkaz v zmysle ust. § 174 ods. 2 zák. č. 99/1963 Zb. zrušil v plnom rozsahu. Žalovaný vodpore proti platobnému rozkazu uviedol, že v súdenej veci ide o spotrebiteľskú vec a zmluva obsahuje
neprijateľné zmluvné podmienky. Ako príklad neprijateľných podmienok uviedol - zmluvnú podmienku:
vyhlásenie o oboznámení sa so zmluvnými podmienkami. Namietal, že keď mu došli vyúčtovania, resp.

faktúry na úhradu za mesačné náklady a boli vo výške cez 400,- Eur alebo okolo 200,- Eur dotazoval
sa z čoho takéto vysoké sumy pozostávajú, lebo takúto mesačnú spotrebu nemohol mať, a že na to
odpoveď zo strany žalobcu nedostal. Ak tieto faktúry obsahujú aj nejaké poplatky (ako napr. aktivačné,
deaktivačné), resp. nejaké zmluvné pokuty, žiadal, aby súd posúdil, či žalobca má nárok na ne. Uviedol,
že podmienky, ktoré sú uvedené v zmluvných podmienkach, sú písané miniatúrnym písmom, takže sa

nedokázal s týmito oboznámiť, a už len z toho dôvodu ide o nekalú praktiku zo strany dodávateľa služieb.

5. Žalobca sa k podanému odporu proti platobnému rozkazu účinne nevyjadril, konkrétnejšie skutkové
tvrdenia bližšie odôvodňujúce uplatnený nárok čo do základu i výšky neuviedol. Na elektronické
podanie jeho predchádzajúceho právneho zástupcu /ktoré pritom obsahovalo len všeobecné vyjadrenia
kpodanémuodporu(žežalobca„jednotlivéfaktúryvystavilnazákladeposkytnutýchfakturačnýchúdajov

od príslušného prevádzkovateľa distribučnej sústavy“, a že „podpisom zmluvy žalovaný súhlasil so
všeobecnými zmluvnými podmienkami“), a neprípustnú podstatnú zmenu resp. doplnenie skutočností
tvrdených v žalobe - viď ust. § 140 ods. 2 CSP v spojení s ust. § 294 CSP (že „faktúru č. 7120000933
splatnú 4.10.2012 si fakturuje za odpojenie elektriny“)/ súd neprihliadal, nakoľko bolo zaslané súdu
elektronicky dňa 8.3.2016 po tom, čo bolo predtým písomným podaním zo dňa 1.2.2016 doručeným

súdu 5.2.2016 oznámené súdu ukončenie jeho právneho zastúpenia s účinnosťou ku dňu 29.2.2016.

6. Keďže v danom prípade hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje sumu 1000,- Eur (tzv. „drobný
spor“), súd vec v súlade s ust. § 297 CSP prejednal bez nariadenia pojednávania.

7. Súd sa vo veci oboznámil so žalobou, vykonal dokazovanie označenými dôkazmi (§ 132 ods. 1
CSP), a to listinami - zmluvou číslo SKL 119260 a všeobecnými obchodnými podmienkami, ktorých
odpis bol stranám sporu v priebehu konania doručený (§204 CSP), a na základe zhodných (resp.
nespochybnených)tvrdenýchrozhodujúcichskutočností(§132ods.1a§186ods.2CSP)avykonaných
dôkazov zistil tento skutkový stav:

8. Dňa 18.4.2011 žalovaný ako odberateľ a právny predchodca žalobcu ako dodávateľ uzavreli zmluvu
o združených službách dodávky elektriny a plynu, a na základe tejto zmluvy poskytoval žalobca
žalovanému dodávky elektriny a/ alebo zemného plynu na adresu odberného miesta: V. L. M. X, XXX
XX T. s tým, že za takto zrealizované dodávky komodity mal žalovaný platiť žalobcovi riadne a včas

dohodnutú cenu. Dodávka komodity, najmä jej konkrétny objem, čas dodania a dohodnutá cena však v
konaní riadne tvrdené, špecifikované a ani preukázané neboli. Okrem toho nad rámec tvrdení žalobcu
súd z predložených listín (§ 295 CSP) zistil, že vo väčšine faktúr uvedených v žalobe boli žalovanému
vyúčtované aj rôzne sumy za upomienky, resp. suma za odpojenie plynu (teda zjavne nie za „dodávku
komodity“), vo vzťahu ku ktorým žalobca rozhodujúce skutočnosti, ktoré by ich odôvodnovali, už netvrdil

ani všeobecne.

9. V danom prípade ide v zmysle ust. § 290 CSP nepochybne o tzv. spotrebiteľský spor medzi
dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou
zmluvou. Podanej žalobe, ktorou je súd viazaný, vychádzajúc zo skutočností v nej uvedených, však

nemožno vyhovieť.

10. Podľa § 215 ods. 1 a 2 CSP súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. Skutkový stav
sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.

11. V návrhovom konaní je výlučne na žalobcovi a jeho zodpovednosti čoho (akého práva) a na základe
akých skutočností sa v súdnom konaní domáha. V zmysle ustanovenia § 132 ods. 1 CSP musí žalobca
v žalobe uviesť pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok
(povinnosť tvrdenia), teda vymedziť skutkové okolnosti, ktoré majú byť podkladom rozhodnutia, označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť), a uviesť žalobný návrh. Žalobným návrhom

je súd viazaný. Žalobca teda procesne zodpovedá za to čo a prečo žaluje, a za výber a formuláciu
procesných prostriedkov. Je preto zásadne vecou toho, kto navrhuje začatie konania, aby žalobu
prispôsobil po stránke formulačnej a obsahovej § 132 ods. 1 CSP. Podľa § 132 ods. 2 CSP opísanie
rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy.12. V sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou, platí, že súd je viazaný žalobou.
Nárok uplatnený žalobou je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj

nárok odôvodňuje, a skutkovým základom opísaným v žalobe v spojení so žalobným petitom je
potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobou, ktorý je predmetom konania. Rozhodujúcimi
skutočnosťami sa rozumejú (všetky) údaje, ktoré sú celkovo nutné k tomu, aby bolo jasné, o čom a na
akom základe má súd rozhodnúť, a ktoré, ak budú preukázané, umožňujú žalobe vyhovieť (porovnaj
tiež napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23. januára 2002, sp. zn. 25 Cdo 643/2000, in Soubor

rozhodnutí Nejvyššího soudu, nakladateľstvo C.H.Beck, zväzok 13, publ. pod označením C 962).

13. Rozsah nutných údajov, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok čo do základu a výšky (bremeno
tvrdenia), je pritom určovaný hypotézou právnej normy, ktorá sa má na daný právny vzťah resp. skutkový
stav aplikovať.

14. Podľa Čl. 3 ods. 2 CSP výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho slovách a vetách
jasné a nepochybné. Nikto sa však nesmie dovolávať slov a viet tohto zákona proti ich účelu a zmyslu
podľa odseku 1.

15.PodľaČl.5CSPzjavnézneužitieprávanepožívaprávnuochranu.Súdmôževrozsahuustanovenom

v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie
práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným
prieťahom v konaní.

16. Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä

skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky

17. Podľa § 153 ods. 1 CSP strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené

včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosť konania.

18. Podľa § 140 ods. 2 CSP zmenou žaloby je i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich
skutočností tvrdených v žalobe.

19. Podľa § 294 CSP zmena žaloby sa v spotrebiteľských sporoch nepripúšťa, ak je žalovaným
spotrebiteľ.

20. Podľa § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa orgán rozhodujúci o nárokoch zo

spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku
predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo
zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by
inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

21. Žalobca si v tomto konaní v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou podanou žalobou uplatnil právo
na zaplatenie požadovanej sumy (pozostávajúcej, ako súd zistil, zrejme z rôznych položiek a dôvodov
- o.i. aj zo súm za upomienky a odpojenie plynu) len všeobecne - poukazom na faktúry. Ako dodávateľ
tak ale procesne netvrdil a nepreukázal všetky také rozhodujúce skutočnosti, ktoré by konkrétne a
komplexne skutkovo identifikovali a odôvodňovali uplatnený nárok voči žalovanému čo do základu a

výšky, a umožňovali ho preskúmať, a preto považoval súd podanú žalobu za nedôvodnú. V súvislosti s
úvahami o úplnosti podania má pritom súd za to, že žaloba má po formálnej stránke všetky minimálne
obsahové náležitosti, je v nej obsiahnuté čoho sa týka a čo sleduje, ako aj uvedenie podľa žalobcu
podstatných (rozhodujúcich) skutočností, a jej posúdenie ako aj posúdenie (ne)úplnosti týchto tvrdení
tak bolo už len vecou posúdenia a rozhodnutia súdu vo veci samej (v opačnom prípade by žalobu,

pre neunesenia bremena tvrdenia, nebolo možné nikdy zamietnuť). Pre úplnosť tiež treba uviesť,
že dopĺňanie rozhodujúcich skutočností ani neprichádzalo do úvahy - keďže podstatná zmena alebo
doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe sa v spotrebiteľských veciach nepripúšťa
(porovnaj § 294 v spojení s ust. § 140 ods. 2 CSP), a preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.22. Súd pripomína, že dôvod uplatneného nároku musí byť v žalobe vymedzený dostatočne konkrétne,
určite a nezameniteľne (aj pre vymedzenie totožnosti rozhodovanej veci) tak, aby bolo zrejmé o čom a

na základe akých skutočností (teda v tomto konkrétnom prípade zrejme na základe ktorých konkrétnych
skutočností súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou) má súd o nároku na zaplatenie uplatnenej sumy
(resp. jej zložiek) rozhodnúť. Uvedené má význam jedna z hľadiska prekážky litispendencie a res
iudicata, ako aj v zmysle uplatnenia prejednacieho princípu a zásady koncentrácie, a toho, aby sa
žalovaný k predmetu konania vôbec mohol riadne vyjadriť. V návrhovom (sporovom) konaní je preto

zrejmé, že je povinnosťou a zodpovednosťou žalobcu tvrdiť všetky také skutočnosti, ktoré by jeho
nárok odôvodňovali (bremeno tvrdenia), v zmysle zásady kontradiktórnosti súd nie je povinný a ani
oprávnený vyhľadávať za žalobcu rozhodujúce skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali, a tieto len
posudzuje (vychádza z tvrdeného a zisteného skutkového stavu). Skutkový stav sa pritom zisťuje len v
rámci vymedzenom procesným útokom a obranou procesným postupom podľa zákona, a teda, okrem
niektorých výnimiek, iba na základe predložených skutkových tvrdení, a to či už zhodných (§ 186 ods. 2

CSP), nepopretých (§ 151 ods. 1 CSP) alebo verifikovaných (preukázaných) po vykonanom dokazovaní
(§ 220 ods. 2 CSP), a skutočnosti, ktoré procesne nikto netvrdil (okrem skutočností všeobecne známych,
alebo skutočností známych súdu z jeho činnosti, prípadne niektorých skutočností vyplývajúcich v
verejných registrov) podkladom rozhodnutia nie sú. Inými slovami teda možno povedať, že skutočnosti
(z ktorých by eventuálne bolo možné vyvodzovať právo žalobcu), ktoré žalobca (dodávateľ) netvrdil, sa

teda inak v konaní vyhľadávať (zisťovať), preukazovať a pri rozhodovaní tak ani posudzovať nebudú.
Súd sám nevyšetruje a nevyhľadáva skutočnosti potrebné pre priznania práva - rozhoduje len v rámci
procesného útoku a na základe skutkového stavu zisteného procesným postupom podľa zákona (viď §
181 ods. 3, § 215 ods. 2 CSP, aj obsahovú štruktúru rozsudku podľa § 220 ods. 2 CSP - v ktorom súd
uvedie čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného

útoku použil, a ako súd posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, a ako vec právne posúdil), a preto v prípade, že z tvrdených
skutočností právo na zaplatenie požadovanej sumy nevyplýva (neunesenie bremena tvrdenia), a v
spotrebiteľských veciach sa podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v
žalobe ani nepripúšťa (§ 294 v spojení s ust. § 140 ods. 2 CSP), nemožno mu priznať súdnu ochranu,

a nárok žalobcu z takejto žaloby musí byť v tomto rozsahu zamietnutý.

23. Uvedené závery pritom vyplývajú aj z komentovanej odbornej literatúry, podľa ktorej „základnú
procesnú povinnosť sporových strán predstavuje povinnosť substancovať všetky podstatné a
rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzujú svoju procesnú taktiku (útok alebo obranu). V

sociálnej koncepcii civilného procesu sa povinnosť tvrdenia prejavuje ako povinnosť pravdivo a úplne
opísať všetky rozhodujúce skutkové okolnosti prípadu. Nedodržanie tejto povinnosti vedie k neuneseniu
bremena tvrdenia v civilnom spore. Následkom je tak opätovne strata sporu pre neunesenie konkrétneho
procesného bremena. Ak teda súd procesnú stranu „pristihne“ pri porušení povinnosti tvrdenia, je v
rámci tzv. materiálneho vedenia sporu oprávnený a povinný k tejto skutočnosti prihliadnuť a vyhodnotiť

ju v komplexe s inými procesnými povinnosťami a bremenami pri rozhodovaní sporu. ... Súd teda
in concreto prihliadne i na nedodržanie procesnej povinnosti relevantne substancovať rozhodujúce
skutkové tvrdenia (t.j. substancovať ich pravdivo a úplne)“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,
Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.
H. Beck, 2016, s. 50). „Všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu neumožňujú súdu ich vecné

preskúmanie a nie sú spôsobilé byť predmetom dokazovania. Takéto nesubstancované prejavy žalobcu
súd v konaní legitímne opomenie a nevykonáva vo vzťahu k ich pravdivosti žiadne dokazovanie. ...
žalovanému musí byť umožnené vyjadriť sa k všetkým tvrdeným skutočnostiam a vykonaným dôkazom.
Toto svoje právo nemôže žalovaný efektívne realizovať v prípade neurčitého skutkového tvrdenia, ktoré
samo o sebe vylučuje vysvetlenie alebo relevantnú reakciu, pri zachovaní náležitej miery vecnosti a

zrozumiteľnosti. Pokiaľ samotná žaloba nevykazuje vady, pre ktoré by ju súd odmietol v zmysle §
129 ods. 3 CSP, nie je osobitne procesne sankcionované to, že žalobca nedostatočne substancoval
svoje skutkové tvrdenia, resp. že sú jeho skutkové tvrdenia neúplné alebo neurčité. Tieto okolnosti
sa však prejavia v ďalšom procesnom postupe súdu (napr. nevykonanie dôkazu, neúplne zistený
skutkový stav a pod.) a v jeho konečnom rozhodnutí (zamietnutie žaloby, prípadne zastavenie konania),

za čo nesie plnú zodpovednosť procesne neaktívny žalobca. V záujme jeho vlastného procesného
úspechu vyžaduje sporové konanie od žalobcu adekvátnu mieru vigilancie a diligencie, teda bdelosti
a dôslednosti“ (in: tamtiež, s. 670). „Primárne by všetky relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia
žalobcu mali byť uvedené v žalobe a relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalovaného v jehovyjadrení k žalobe, resp. v replike a duplike (pozri § 167 a komentár k nemu). Súd môže dať stranám
možnosť riadne splniť povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť aj dodatočne, tento postup je však na
úvahe súdu ... Kruciálny rozdiel medzi sporom a mimosporom spočíva v tom, že zatiaľ čo v mimospore

je zistenie všetkých podstatných skutočností povinnosťou súdu, a to dokonca bez ohľadu na (ne)aktivitu
účastníkov konania (vyšetrovací princíp) a rozhodnutie vo veci samej možno vydať až vtedy, keď budú
všetky relevantné skutočnosti zistené (princíp materiálnej pravdy), v klasickom spore (na tomto mieste
odhliadneme od odlišností sporov s ochranou slabšej strany) je uvedenie a preukázanie relevantných
skutočností povinnosťou a zodpovednosťou sporových strán za minimálnej procesnej aktivity súdu a

vec je „zrelá“ na meritórne rozhodnutie nie až vtedy, keď boli všetky relevantné skutočnosti preukázané,
ale už v momente, keď niektorá zo sporových strán prestala (resp. premeškala príležitosť) „posúvať“
spor k ďalším skutkovým zisteniam.“ Pokiaľ ide o rozsah skutkového základu meritórneho rozhodnutia
v sporovom procese táto literatúra ďalej tiež uvádza, že „v klasickom sporovom konaní súd nevystupuje
v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý zistí skutkový stav len z komponentov (pozri
aj ďalší výklad), ktoré do konania dodali sporové strany. Úlohou súdu teda nie je aktívne vyhľadávať

skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie „objektívnej“, či „materiálnej“ pravdy, ale zisťovať skutkový
stav v miere primeranej procesnej aktivite sporových strán. Bez tejto aktivity strán súd v zisťovaní
skutkového stavu nepokračuje - uzavrie proces skutkového základu pre meritórne rozhodnutie a vec
rozhodne“ (tamtiež, s. 796).

24. Na zdôraznenie uvedeného, s ohľadom na podanú žalobu, pre komplexné odôvodnenie rozsudku
podľa § 220 ods. 2 CSP (predtým obdobne § 157 ods. 2 O.s.p., s uvedením čoho sa žalobca
domáhal a z akých dôvodov, t.j. aké skutočnosti tvrdil) považuje preto súd za potrebné opätovne
poukázať na to, že žalobca vo svojom návrhu v podstate ani len riadne netvrdil všetky rozhodujúce
skutočnosti (skutkové okolnosti), ktoré by konkrétne a komplexne odôvodňovali celý uplatnený nárok,

resp. jeho jednotlivé položky. V postupoch dodávateľov, v nadväznosti na ich často neprijateľne
zjednodušené a netransparentné obchodné praktiky k spotrebiteľom, resp. často aj neprijateľné
podmienky (ktoré požadujú od spotrebiteľa uhradenie plnení, o ktorých spotrebiteľ nebol pred uzavretím
zmluvy preukázateľne informovaný, ktorých úhrada nebola upravená v zmluve alebo za ktoré spotrebiteľ
nedostáva dohodnuté protiplnenie, viď § 53 ods. 4 písm. v OZ), stalo sa už aj v súdnom konaní

negatívnym javom iba všeobecné uplatňovanie nárokov nekonkrétnym poukazom na prílohy pripojené
k návrhu. Na tento trend už reagoval aj zákonodarca, a v ustanovení § 132 ods. 2 platného Civilného
sporového poriadku (účinného od 1.7.2016) už výslovne stanovil, že opísanie rozhodujúcich skutočností
v žalobe nie je možné nahradiť odkazom na označené dôkazy. Podľa názoru súdu ide o typický prejav
tzv. „Mcdonaldizácie“ spoločnosti a právnych služieb (Václav Vlk: Mcdonaldizace mění advokacii, je

nutné reagovat; dostupné na www.ceska-justice.cz ). Celá žaloba má skôr
len všeobecnú rámcovú (formulárovú) podobu s požadovanou úhradou údajného dlhu bez uvedenia
všetkých nevyhnutných (rozhodujúcich) skutočností tak, aby bolo jasné o čom a na akom základe má
súd rozhodnúť.

25. Z predloženej žaloby nemožno zistiť (nedokáže to súd a objektívne zrejme ani iná odborne spôsobilá
osoba, a nieto ešte priemerný spotrebiteľ), a určite a zrozumiteľne identifikovať všetky také rozhodujúce
skutočnosti, ktoré by reálne odôvodňovali celý uplatnený nárok čo do základu a výšky (samotné „faktúry“
dôvodom dlhu nie sú, keďže iba vystavenie faktúry dlh nezakladá). Celá argumentácia k údajnému
dlhu je v podstate založená len na poukaze na faktúry vypracované žalobcom resp. jeho právnym

predchodcom bez toho, aby bolo zo žaloby zrejmé ktoré konkrétne skutočnosti tento dlh, vrátane
jeho základu, výšky i času vzniku odôvodňujú. Takúto prax však už nemožno tolerovať. Vo vzťahu k
požadovanej sume žalobca neuviedol všetky rozhodujúce skutočnosti umožňujúce jej určenie, prípadne
overenie jej výpočtu. Obdobný postup, založený v podstate len na všeobecnom účtovaní žalobcu, bol
síce v minulosti niekedy možný v zmysle bývalého (dnes už neplatného) znenia ust. § 172 ods. 1 O.s.p.

(v znení účinnom do r. 2003), ale len ak sa právo opieralo o tzv. výpis z kníh tuzemského peňažného
ústavu (zrejme ako relikt bývalého štátneho vlastníctva, kontroly a z toho a priori predpokladanej
správnosti účtovania všetkých peňažných ústavov), o ktorý v tomto prípade nejde, a aj to iba pri
vydávaní platobných rozkazov (procesne bez osobitného skúmania a dokazovania). V súdnom konaní v
súčasnosti, s rovnocenným postavením sporových strán, osobitne v prípadoch ex offo kontroly nárokov

zo spotrebiteľskej zmluvy v zmysle ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, však nemožno
nekriticky akceptovať a vychádzať iba z jednostranných nepreskúmateľných vyčíslení sporovej strany
(dodávateľa) bez posúdenia práva. Z tvrdených (a preukazovaných) skutočností musí právo vyplývať.
Nemožno súhlasiť s postupom a nepriamym tvrdením žalobcu, že evidovanie pohľadávky vo faktúrach(v ktorých sú navyše zrejme zahrnuté aj rôzne poplatky či pokuty) je snáď akousi verejnou listinou, a že
tieto odôvodňujú výšku žalobcom uplatnenej pohľadávky voči žalovanému. Podľa § 205 CSP iba listiny
vydané orgánmi verejnej moci v medziach ich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú osobitným predpisom

vyhlásené za verejné, potvrdzujú pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje, ak nie je
dokázaný opak.

26. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na uznesenie Nejvyššího soudu ČR zo dňa 17. 6. 2010, sp. zn.
33 Cdo 2259/2008, podľa ktorého nestačí len „aby žalobce předložil soudu celou řadu listin a v žalobě

(či jejím doplňku) souhrnně a nekonkrétně, bez vztahu k jednotlivým rozhodným tvrzením odkázal na
tyto listiny. Takový postup by stíral rozdíl mezi skutkovými tvrzeními stran a skutkovými zjištěními, která
soud činí z provedených důkazů, a zcela nepřípustným způsobem by přenášel aktivitu a odpovědnost
příslušející účastníkům řízení na soud a byl by též v rozporu se základními zásadami občanského
(sporného) řízení - zásadou dispoziční, projednací, rychlosti a hospodárnosti.“

27. Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien.
Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno
tieto skutočnosti preukázať. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska
hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti
tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec

netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o
skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti
bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie.

28. „Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh

rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny
pomerúčastníkov.Tátonormazásadneurčujejednakrozsahdôkaznéhobremena,t.j.okruhskutočností,
ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Rozdelenie bremena
tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma
práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť

žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.“ (porovnaj uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2012, sp. zn. 6 MCdo 17/2010).

29. V prejednávanej veci mal žalobca bremeno tvrdenia, že na základe spotrebiteľskej zmluvy
žalovanému poskytol nejaké konkrétne plnenie so vznikom povinnosti žalovaného zaplatiť mu zaň

konkrétne dohodnutú alebo právne platne inak určenú cenu, eventuálne že na základe nejakých iných
konkrétnych skutočností žalovanému vznikla povinnosť zaplatiť mu v určitom čase nejakú konkrétnu
sumu (čo do základu, času aj výšky), a že ju žalovaný nesplnil. Z ust. § 132 a 294 CSP je pritom zrejmé,
že všetky podstatné tvrdenia majú byť určite a zrozumiteľne uvedené už v žalobe samotnej, a to aj preto,
aby už od začiatku súdneho konania (napr. i s poukazom na prerušenie plynutia premlčacej doby) bolo

zrejmé, čo je jeho predmetom, a aby sa k tomu (ku konkrétnym skutočnostiam) v súlade so zásadou
dispozičnou, prejedancou, rýchlosti i hospodárnosti konania mohla protistrana relevantne vyjadriť, a súd
mohol tieto skutočnosti preskúmať a (vrátane okolností týkajúcich sa premlčania) aj posúdiť. Žalobca
však všetky také skutočnosti, ktoré by konkrétne a komplexne skutkovo identifikovali a odôvodňovali
uplatnený nárok voči žalovanému čo do základu a výšky, v konaní riadne ani netvrdil, žaloba, hoci má

po formálnej stránke všetky minimálne obsahové náležitosti, je len rámcová s tvrdením o údajnom dlhu
bez uvedenia všetkých skutočností, ktoré by ho odôvodňovali, žalobca neuviedol všetky rozhodujúce
skutočnosti umožňujúce jeho určenie, prípadne overenie jeho výpočtu, z jeho tvrdení uplatnené právo
nevyplýva, a preto súd žalobu zamietol.

30. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku
na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa §
255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262
ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

31. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Podľa § 257 CSP výnimočne
súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.32. Žalovaný bol v konaní úspešný v celom rozsahu, a preto by mal súd v zmysle ust. § 262 ods. 1
CSP aj bez návrhu (s prihliadnutím na obsah súdneho spisu) v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí,

priznať mu podľa § 255 ods. 1 CSP plnú náhradu trov konania, o ktorej výške by následne v zmysle §
262 ods. 2 CSP rozhodol po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením (ktoré by vydal
súdnyúradník).Keďževšakžalovanejstranevdoterajšomkonanípodľaobsahusúdnehospisudoposiaľ
žiadne konkrétne preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky v súvislosti s uplatňovaním
alebo bránením práva (trovy konania) nevznikli, a neúspešný žalobca na náhradu trov konania nemá

právo, súd náhradu trov konania stranám nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva
na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu

uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.