Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, September 20, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11CoP/101/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2315217202
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2315217202.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a členov senátu

Mgr. Fedora Benku a Mgr. Kataríny Arnouldovej, v právnej veci navrhovateľky: O. B., nar. XX.X.XXXX,
bytom N. XXX/XX, O., zastúpená splnomocnenou zástupkyňou: F. B., nar. X.XX.XXXX, bytom ako
navrhovateľka, proti povinnému: V. B., nar. XX.X.XXXX, bytom X. XXX/XX, O., t.č. T. XX, O., zastúpený
advokátom: JUDr. Ivan Rendek, so sídlom Šafárikova 1522, Galanta, o zvýšenie výživného na plnoleté
dieťa, o odvolaní povinného proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 13. decembra 2016, č.k.
5C/500/2015-70, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti m e n í tak, že s účinnosťou od

17.07.2015 zvyšuje výživné povinného na navrhovateľku zo sumy 19,92 eur na sumu 60,- eur mesačne,
ktoré výživné je splatné vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám navrhovateľky. Nedoplatok na
zročnom výživnom za obdobie od 17.07.2015 do 20.08.2017 vo výške 1589,- súd povoľuje povinnému
splácať v mesačných splátkach po 45 eur, splatných spolu s bežným výživným počnúc právoplatnosťou
rozsudku s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia.

II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie zvýšil s účinnosťou od 17.7.2015 výživné

na navrhovateľku zo sumy 19,92 eur mesačne na sumu 100 eur mesačne so splatnosťou vždy do 15.
dňa v mesiaci vopred k rukám navrhovateľky (výrok prvý), zročné výživné za obdobie od 17.7.2015 do
31.12.2016 v sume 1.748,30 eur povolil povinnému zaplatiť v splátkach vo výške 35 eur mesačne spolu
s bežným výživným s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého
plnenia(výrokdruhý),vozvyšnejčastinávrhzamietol(výroktretí),čímzmenil rozsudokOkresnéhosúdu
Šaľa č.k. 4C/18/2000-15 zo dňa 9.5.2000 v časti výšky výživného a platobného miesta (výrok štvrtý),
návrh na zníženie výživného a úpravu styku zamietol (výrok piaty) a o trovách konania rozhodol tak, že

žiaden z účastníkov nemá na ich náhradu nárok (výrok šiesty).

2. Rozhodnutie súd právne odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 62 ods. 1, ods. 2, § 75 ods. 1, § 77
ods. 1 veta prvá, § 78 ods. 1 veta prvá Zákona o rodine, vecne dôvodil, že na základe vykonaného
dokazovania dospel k záveru, že zvýšenie výživného na navrhovateľku je opodstatnené. Vychádzal z
toho, že návrhom zo dňa 17.7.2015 sa navrhovateľka domáhala zvýšenia výživného na sumu 150,- eur

mesačne s účinnosťou od podania návrhu s odôvodnením, že od rozvodu manželstva jej rodičov sa o ňu
stará výlučne matka, zatiaľ čo otec sa o ňu nezaujíma, vyživovaciu povinnosť si neplní, nestretávajú sa,
ani spolu nekomunikujú. V konaní mal súd preukázané, že od poslednej úpravy vyživovacej povinnosti
rozsudkom č. k. 4C/18/2000-15 zo dňa 9.5.2000 uplynulo 16 rokov a u navrhovateľky došlo k takejpodstatnej zmene pomerov, ktorá odôvodňuje zvýšenie výživného. Pri rozhodovaní o zmene výživného
súd porovnal okolnosti dôležité pre určenie výživného, tak v dobe skoršieho rozhodnutia, ako aj nového
rozhodnutia. V čase ostatnej úpravy výživného mala navrhovateľka tri roky, aktuálne je dospelá a v

školskom roku 2016/2017 je študentkou 3. ročníka na strednej odbornej škole, s čím sú nepochybne
spojené i zvýšené náklady na štúdium aj na úhradu životných potrieb. V čase ostatnej úpravy výživného
otec ako osoba povinná platiť výživné bol dlhodobo nezamestnaný, pracovný pomer s posledným
zamestnávateľom rozviazal dohodou a okrem navrhovateľky nemal inú vyživovaciu povinnosť. Aktuálne
je zamestnaný u zamestnávateľa M. H. s.r.o. a vyživovaciu povinnosť má len k navrhovateľke. Matka

navrhovateľky je zamestnaná s priemerným čistým mesačným príjmom v období od októbra 2014 do
septembra 2015 v sume 490,17 eur mesačne. Súd objektivizoval potrebné zvýšenie výživného na
úhradu reálnych nákladov navrhovateľky sumou 100,- eur mesačne oproti doterajšiemu výživnému, keď
dokazovaním zistil, že navrhovateľka býva s matkou a starým otcom v byte, ktorý je vo vlastníctve
starého otca, pričom náklady na bývanie znáša matka so starým otcom v polovici. Navrhovateľka má
vzhľadom na príjem matky iba bežné výdavky, a to na stravu sumu 50-60 eur mesačne, drogériu

50,- eur mesačne, kultúru 20,- eur a školské pomôcky podľa aktuálnej potreby. Podľa názoru súdu
nie je v prejednávanej veci žiaden dôvod ponechávať pomyselnú ťarchu vynakladania nevyhnutných
výdavkov navrhovateľky výlučne na matke. Z okolnosti spolužitia navrhovateľky len s jedným zo
svojich rozvedených rodičov tu vyplývala aj obrazná nevýhoda matky navrhovateľky oproti otcovi
navrhovateľky, keďže matku bezprostredne uspokojujúcu výdavky navrhovateľky zaťažuje povinnosť

prakticky okamžitého reagovania na vzniknuté potreby navrhovateľky, pričom otec si svoj podiel na
príslušných výdavkoch môže rozložiť prakticky do mesačných platieb výživného v rámci bežného roka.
V konaní bolo jednoznačne preukázané, že otec nerešpektuje jeho prvoradú povinnosť zo zákona
zabezpečovať vyživovaciu povinnosť k dieťaťu. Otec navrhovateľky ako osoba povinná platiť výživné
bol v konaní pasívny a nepreukázal (ani netvrdil), že nie je objektívne možné, aby vzhľadom na svoj vek,

zdravotný stav, kvalifikáciu, nadanie, zručnosti, pracovné skúsenosti a situáciu na trhu práce dosiahol
vyšší ako je ním deklarovaný príjem 84,18 eur mesačne. Preto súd zvýšil výživné na sumu 100,- eur
mesačne, ktorú výšku výživného považoval súd za primeranú odôvodneným potrebám navrhovateľky a
schopnostiam, možnostiam a majetkovým pomerom povinnej osoby berúc do úvahy zásadu, že životná
úroveň detí a rodičov má byť rovnaká. Vzhľadom k tomu, že súd zvýšil výživné od 17.7.2015, vznikol

povinnému ( ktorý v uvedenom období neuhradil žiadnu sumu), na výživnom nedoplatok za uvedené
obdobie od 17.7.2015 do 31.12.2016 vo výške 1.748,30 eur ktorý mu súd povolil zaplatiť v pravidelných
mesačných splátkach po 35,- eur spolu s bežným výživným pod hrozbou straty výhody splátok.

3. O vzájomnom návrhu povinného, ktorým sa domáhal zníženia výživného na sumu 10,- eur mesačne a

úpravy styku bez doprovodu, súd rozhodol tak, že návrh na zníženie výživného zamietol a to z rovnakých
dôvodov, pre ktoré súd rozhodol o zvýšení výživného, a pokiaľ ide o vzájomný návrh povinného na
úpravu styku, tento zamietol vzhľadom k tomu, že navrhovateľka je dospelá. O náhrade trov konania
súd rozhodol podľa ust. § 52 CMP

4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie povinný a to čo do výšky zvýšeného výživného, čo do
výroku, ktorým bol zaviazaný uhradiť zročné výživné a napokon v časti náhrady trov konania. Odvolanie
odôvodnil neúplne zisteným skutočným stavom veci ohľadom jeho možností a schopností, keď povinný
pracuje pre spoločnosť M. H., s.r.o., s miestom výkonu práce v Z. a jeho čistý mesačný príjem je cca
84,18 eur, pričom za prácou musí cestovať, nakoľko jeho zamestnávateľ mu cestovanie nezabezpečuje

a preto vynakladá na cestovné mesačne 76,80 eur (3,90 eur za cestu Šaľa - Devínska Nová Ves x 2
za cestu tam a naspäť a po Z. platí 0,90 eur x 2 za cestu tam a naspäť), ktoré skutočnosti okresnému
súdu povinný aj preukázal. Je pravdou, že po odrátaní výdavkov na cestovanie do práce je jeho čistá
mzda prakticky minimálna, avšak keďže v rokoch 2012 - 2014 bol vo výkone trestu odňatia slobody a tiež
vzhľadom na jeho vek, mal prakticky nulovú možnosť zamestnať sa. Keď sa mu potom naskytla aspoň

táto možnosť práce, rozhodol sa ju využiť, aby nestratil pracovné návyky, keďže stále dúfa, že sa mu raz
naskytne lepšia práca. Toto všetko chcel súdu uviesť osobne na pojednávaní dňa 13.12.2016, na ktoré
sa však zo zdravotných dôvodov nemohol dostaviť. Preto sa ospravedlnil a dúfal, že súd pojednávanie
odročízvlášť,keďpredchádzajúcepojednávaniekonanédňa14.11.2016boloodročenéprávezaúčelom
jeho výsluchu. Súd preto nesprávne postupoval, keď neakceptoval ospravedlnenie povinného a týmto

postupom odňal povinnému možnosť konať pred súdom a tiež neúplne zistil skutočný stav. Ďalej v
odvolaní uviedol, že nemá byt a preto bol rád, keď sa mu naskytla možnosť bývať u dobrej známej jeho
nebohej matky, ktorá ho u seba ponecháva za symbolickú sumu 10 - 15 eur mesačne s tým, že sa
jej snaží pomôcť so všetkými opravami v domácnosti a zároveň mu táto pani zabezpečuje aj stravu.Odvolateľ poukázal na to, že v konaní bol zastúpený advokátom, ktorého mu určilo Centrum právnej
pomoci potom, ako mu bolo priznané právo na poskytnutie bezplatnej právnej pomoci, čo by centrum
neurobilo v prípade, pokiaľ by to jeho finančná situácia neodôvodňovala. Keďže je nemajetný, je zrejmé,

že nemá možnosť hradiť súdom určené výživné ani jednotlivé splátky zameškaného výživného. Bol
toho názoru, že súd prihliadol len na potreby deklarované navrhovateľkou, avšak žiadnym spôsobom
sa v rozhodnutí nevysporiadal so schopnosťami, možnosťami a majetkovými pomermi povinného, keď
neuviedol, ako sa vysporiadal s ním predloženými dôkazmi, neuviedol, či na ne prihliadol alebo nie
a prečo tak neurobil. Súd vôbec nezdôvodnil, akým spôsobom má povinný zo svojho čistého príjmu

hradiť určené výživné a rozhodnutie v tomto smere preto odvolateľ považuje za arbitrárne. Súd správne
poukázal na to, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov a preto, žiaľ, pokiaľ
je životná úroveň povinného nízka, musí sa na nej chtiac či nechtiac podieľať aj jeho dcéra. Príjem
povinného v čase posledného rozhodovania o výživnom, ktorý bol dlhodobo nezamestnaný a bez
príjmu, v súčasnosti je porovnateľný s príjmom, ktorý dosahuje v súčasnosti po odrátaní výdavkov, ktorý
predstavuje 10 eur. Z uvedeného sa domnieva, že na jeho strane nedošlo k žiadnej podstatnej zmene

pomerov, ktorá by zvýšenie výživného odôvodňovala, navyše v zmysle súdnej praxe by výživné nemalo
presiahnuť sumu z 25% z čistého príjmu, čo u povinného predstavuje približne 21 eur. Súd preto na
základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keďže povinný skutočne
nemá prostriedky na úhradu zvýšeného výživného. Preto žiadal, aby odvolací súd návrh navrhovateľky
zamietol v celom rozsahu a zároveň mu priznal náhradu trov konania.

5. Navrhovateľka sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP) po
zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP a § 7 ods. 1 Civilného

mimosporového poriadku, ďalej len CMP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
prípustný(§355ods.1CSP),postupombeznariadeniaodvolaciehopojednávaniapreskúmalnapadnutý
rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce s ohľadom na rozsah podaného odvolania, keďže tu ide
o návrhové konanie (§ 65 CMP v spojení s § 155 CMP), a to bez viazanosti odvolacími dôvodmi (§ 66
CMP) a bez potreby doplnenia dokazovania pre zistenie skutočného stavu veci dospel k záveru, že

odvolanie povinného je čiastočne dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je potrebné zmeniť.
7. Predmetom konania na súde prvej inštancie bolo zvýšenie výživného na návrh plnoletého dieťaťa zo
sumy 19,92 eur na 150,- eur mesačne od podania návrhu, a súčasne protinávrh na zníženie výživného
zo sumy 19,92 eur na 10,- eur mesačne. Predmetom prieskumu odvolacieho konania je posúdenie, či
tu boli splnené podmienky na zvýšenie výživného, ak áno, v akej výške a od akého dátumu a v závislom

výroku týkajúcom sa nedoplatku na zročnom výživnom ako aj výroku o trovách konania.
8. Odvolateľ dôvodil, že nesprávnym postupom súdu mu malo byť odňatá možnosť konať pred súdom,
avšak dôvodnosť tohto tvrdenia sa v odvolacom konaní nepotvrdila. Odňatím možnosti konať pred
súdom sa rozumie postup súdu, ktorý znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv,
ktoré mu Civilný sporový poriadok ( v spojení s Civilným mimosporovým poriadkom) priznáva (napr.

právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy a pod.). Odňatie možnosti konať
pred súdom je relevantné vtedy, ak išlo o postup nesprávny (uvažované z hľadiska zachovania postupu
súdu určeného zákonom alebo ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi), a ak sa postup
súdu prejavil v priebehu konania, a tiež pri rozhodovaní. Nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov
sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny

rámec predstavuje predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu ako vyplývajú z článku 36
a nasledujúcich Listiny základných práv a slobôd, ako aj článku 46 Ústavy SR. Povinný vidí porušenie
jeho práva v tom, že súd prvej inštancie neakceptoval jeho ospravedlnenie z neúčasti na pojednávaní
dňa 13.12.2016 a pojednávanie neodročil, čím mu odňal možnosť konať pred súdom. Z obsahu spisu
vyplýva, že súd vo veci vytýčil najskôr pojednávanie na 23.11.2015, pred ktorým povinný požiadal súd o

jeho odročenie z dôvodu jeho návštevy v Centre právnej pomoci, nakoľko chce, aby mu bol ustanovený
advokát. Súd jeho žiadosť akceptoval a pojednávanie bez prejednania veci odročil na 30.03.2016, kedy
bolo pojednávanie zrušené z dôvodu zmeny zákonného sudcu a nový sudca vytýčil termín pojednávania
na deň 17.05.2016. Pred pojednávaním povinný opäť požiadal súd o jeho odročenie s odôvodnením,
že požiadal Centrum právnej pomoci o zastúpenie. Súd opäť tento dôvod akceptoval a pojednávanie

odročil bez prejednania veci s tým, že povinnému oznámil, že jeho účasť na pojednávaní je nutná,
zároveň ho súd opätovne vyzval na preukázanie svojich majetkových pomerov ( príjmov, výdavkov,
vyživovacích povinností) a to pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty. Na ďalšie pojednávanie dňa
14.11.2016 sa dostavil za povinného jeho právny zástupca, ustanovený mu Centrom právnej pomoci,súdpretootvorilpojednávanieavykonávaldokazovanievovecistým,žesúduložilprávnemuzástupcovi
povinného zabezpečiť jeho účasť na pojednávaní dňa 13.12.2016. Ani na toto ďalšie pojednávanie sa
však povinný nedostavil, a dopoludnia v deň pojednávania doručil súdu žiadosť o jeho odročenie „ zo

zdravotných dôvodov“, ktorú žiadosť súd vyhodnotil ako nespĺňajúcu podmienky kvalifikovanej žiadosti o
odročenie pojednávania pre absenciu dôležitého dôvodu a preto na ňu neprihliadal a vec za prítomnosti
splnomocnenej zástupkyne navrhovateľky a právneho zástupcu povinného prejednal a rozhodol.
9. Podľa § 30 CMP, po začatí konania postupuje súd v súčinnosti s ostatnými subjektami konania tak,
aby bola vec v čo najkratšom čase prejednaná a rozhodnutá.

10. Podľa § 31 CMP súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní.
11. Podľa § 157 ods. 1 CSP, súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne,
spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania.
12. Podľa § 183 CSP pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Pojednávanie môže
byť na návrh strany odročené len vtedy, ak sa strana alebo jej zástupca z dôležitých dôvodov nemôže
dostaviť na pojednávanie a zároveň od nich nemožno spravodlivo žiadať, aby sa na pojednávaní nechali

zastúpiť ( ods. 1). Strana, ktorá navrhuje odročenie pojednávania, oznámi súdu dôvod bezodkladne
po tom, čo sa o ňom dozvedela alebo mohla dozvedieť, alebo ho s prihliadnutím na všetky okolnosti
mohla predpokladať ( ods. 3). Ak súd zistí, že stranou uvedený dôvod na odročenie pojednávania
nie je dôležitý, bezodkladne o tom upovedomí stranu, ktorá odročenie navrhla. Strana, ktorá navrhuje
odročenie pojednávania, je povinná uviesť telefónne číslo alebo elektronickú adresu, na ktorú ju možno

upovedomiť o rozhodnutí súdu o jej návrhu na odročenie pojednávania. ( ods. 4).
13. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd nezistil v postupe súdu prvej inštancie žiadne
pochybenie. V civilnom súdnom konaní majú účastníci právo vyjadriť sa k veci, k návrhom na dôkazy a
k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali. Ich právo vyjadriť sa v konaní sa realizuje možnosťou podávať
písomné vyjadrenia ako aj osobne sa vyjadrovať na pojednávaní k vykonaným dôkazom. Odvolací súd

mal za to, že súd neodňal povinnému možnosť vyjadriť sa k veci, ale sám povinný svojím prístupom k
prebiehajúcemu konaniu sa o túto možnosť pripravil, keď napriek riadnemu predvolaniu sa nedostavil
na pojednávanie, pričom žiadosť o jeho odročenie nevypravil s náležitosťami, ktoré zákon vyžaduje. Ako
dôvod uviedol iba všeobecne zdravotné dôvody, bez doloženia lekárskej správy ( záznam o poskytnutí
lekárskej prvej pomoci predložil až v odvolacom konaní, avšak nevyplýva z nej dátum vyšetrenia).

Súd prvej inštancie nemal teda žiadny zákonný dôvod, aby takúto žiadosť o odročenie pojednávania
akceptoval, o to viac, že na pojednávaní bol povinný zastúpený právnym zástupcom. Postup súdu prvej
inštancie tak bol preto v súlade s právnymi predpismi a povinnému nebolo odňaté právo konať pred
súdom, naopak odročenie pojednávania dňa 13.12.2016 by bolo v rozpore nielen s § 183 CSP ale aj
s požiadavkou čo najrýchlejšieho prejednania a rozhodnutia veci zakotvenou v čl. 12 CMP ako aj § 30

CMP. Odvolací súd vychádzajúc z uvedeného uzavrel, že tento argument odvolateľa bol nepodložený.
14. V ďalšom výhrady odvolateľa vychádzali z jeho presvedčenia, že súd ( práve z dôvodu neodročenia
pojednávania za účelom výsluchu povinného) neúplne zistil skutočný stav veci, ale ani v tomto nemožno
dať odvolateľovi za pravdu. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu
spisového materiálu bol toho názoru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom

rozsahu, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam rozhodným pre
posúdenie splnenia podmienok na zvýšenie výživného, a takto zistený skutočný stav odvolací súd aj
v celom rozsahu preberá. Ani v odvolaní totiž povinný neuviedol ohľadom jeho majetkových pomerov
( ktorých nedostatočné zistenie je tu namietané) nič nové, čo by nebol bral do úvahy už súd prvej
inštancie. Odvolací súd však zároveň musel konštatovať, že okresný súd napriek tomu, že vykonal

dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na zistenie skutočného stavu, dospel k nesprávnemu
záveru, že ním určená výška zvýšeného výživného 100,- eur zodpovedá možnostiam a schopnostiam
povinnej osoby.
15. Konkrétna výška výživného je ovplyvňovaná faktormi jednak na strane výživou oprávneného, jednak
na strane povinného. Na strane oprávneného dieťaťa je potrebné skúmať jeho skutočné odôvodnené

potreby s ohľadom na zákonnú mieru povinnosti rodiča, ktorá je daná tým, že dieťa má právo podieľať
sa na životnej úrovni svojich rodičov. Oprávnené potreby pritom nezahŕňajú iba stravovanie, ale sú
dané širšie jednak potrebami bytovými, odevnými, zdravotnými, kultúrnymi a závisia predovšetkým
od veku, zdravotného stavu, schopností živiť sa sám, schopností starať sa o seba a podobne. Na
strane oprávneného sa tiež skúmajú jeho schopnosti, možnosti a majetkové pomery, existencia a počet

iných osôb povinných poskytovať výživu a ich schopnosti, možnosti a majetkové pomery, počet nimi
vyživovaných osôb a výška takéhoto výživného ako i vyživovacia povinnosť iných povinných voči týmto
osobám. Na strane povinného sa prihliada tiež najmä na jeho schopnosti, teda nielen faktické príjmy,
ale i na jeho možnosti, teda na to, čo je objektívne možné, aby zarobil s ohľadom na svoj vek, zdravotnýstav, kvalifikáciu, odbornosť, nadanie, vedomosť, zručnosti, pracovné skúsenosti i situáciu na trhu práce.
Okrem toho je potrebné vždy vyhodnotiť i majetkové pomery oboch povinných rodičov.
16. Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že naposledy bola vyživovacia povinnosť otca voči

navrhovateľke určená v sume 19,92 eur (600,- Sk) mesačne pri rozvode jej rodičov a to rozsudkom
Okresného súdu Galanta sp. zn. 4C/18/2000-15 zo dňa 9.5.2000, kedy mala navrhovateľka 3 roky.
Odvtedy uplynulo 16 rokov a súd prvej inštancie tak mal bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že
za uplynuté obdobie došlo na strane navrhovateľky k takej podstatnej zmene pomerov, ktorá odôvodňuje
zvýšenie výživného. S týmto záverom sa stotožňuje aj odvolací súd, keďže navrhovateľka, ktorá bola

v r.2000 v predškolskom veku, medzičasom nastúpila na povinnú školskú dochádzku, aj ju ukončila a
pokračovalavštúdiunastrednejodbornejškolyvodborekaderníčka,kdejejvznikajúvýdavkynaškolské
pomôcky cca 30-40 eur mesačne, musí tiež zakupovať na prax oblečenie, mimo toho má pravidelné
výdavky na bývanie, uhrádzané matkou a starým otcom a tiež bežné výdavky na stravu, oblečenie,
hygienu a pod.. Všetky výdavky jej podľa aktuálnych možností uhrádza iba matka, keďže povinný sa
o navrhovateľku vôbec nezaujíma. Navrhovateľka z dôvodu denného štúdia, ktorým sa pripravuje na

budúce povolanie, nie je schopná vlastnou prácou zabezpečovať príjmy na pokrytie svojich výdavkov a
preto je zatiaľ odkázaná napriek jej plnoletosti, na výživu rodičov. Vyživovacia povinnosť otca rovnako
ako matky, teda trvá, pričom zároveň je nepochybné, že výživné v sume 19,92 eur zo strany otca už
nezodpovedá odôvodneným potrebám navrhovateľky a je tu preto dôvod na zvýšenie výživného.

17. Zároveň bolo zistené, že povinný je zamestnaný u zamestnávateľa M. H. s.r.o. s mesačným príjmom
84,18 eur, je nemajetný a okrem navrhovateľky nemá inú vyživovaciu povinnosť. Povinný dôvodil, že
po zaplatení cestovného mesačne 76,80 eur za cestu zo Šale ( kde býva u známej ) do Z. ( kde má
miesto výkonu práce) je jeho čistá mzda prakticky minimálna, a preto nedokáže platiť vyššie výživné,
resp. žiadal o jeho zníženie na 10,- eur. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie bol toho názoru,

že zníženie výživného neprichádza do úvahy, a zároveň treba uviesť, že v zmysle platnej právnej úpravy
a to ust. § 62 ods. 3 zák. č. 36/2005 Z.z. o rodine ( v čase rozvodu ešte neexistujúcej) je každý rodič bez
ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v
minimálnom rozsahu vo výške 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené, neplnoleté dieťa, alebo
na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona. Keďže navrhovateľka je nezaopatreným dieťaťom

povinného a suma 19,92 eur nedosahuje ani výšku minimálneho výživného v zmysle Zákona o rodine,
zvýšenie výživného bolo už len z týchto dôvodov nevyhnutné. V tomto prípade však aj odvolací súd bol
toho názoru, že výživné v minimálnej výške vzhľadom na okolnosti prípadu tu nie je postačujúce. Pri
určovaní výživného súd totiž neberie do úvahy iba príjmy povinného, ale skúma jeho reálne schopnosti
a možnosti, to znamená, aké príjmy je schopný dosahovať pri vynaložení primeraného úsilia, ktoré od

neho možno požadovať. Ako správne poukázal už prvoinštančný súd, v konaní nebolo preukázané ( a
povinný to ani netvrdil), že by z objektívnych dôvodov nemohol vzhľadom na svoj vek, zdravotný stav,
kvalifikáciu, nadanie, zručnosti, pracovné skúsenosti a situáciu na trhu práce dosahovať vyšší ako je ním
deklarovaný príjem. Až v odvolaní uvádza, že nakoľko v rokoch 2012 - 2014 bol vo výkone trestu odňatia
slobody a tiež vzhľadom na jeho vek, mal prakticky nulovú možnosť zamestnať sa a keď sa mu potom

naskytla aspoň táto možnosť práce, rozhodol sa ju využiť, aby nestratil pracovné návyky, keďže stále
dúfa, že sa mu raz naskytne lepšia práca. Treba však uviesť, že takáto argumentácia nemôže obstáť.
Povinný je zdravý a v produktívnom veku, o nikoho sa osobne nemusí starať a niet preto dôvodu, aby si
nedokázal ( a to v hlavnom meste, kde je najviac pracovných príležitostí v SR) zarobiť aspoň minimálnu
mzdu a to bez ohľadu na prípadné vzdelanie, kvalifikáciu či zručnosť. Ako argument neobstojí ani to, že v

rokoch2012až2014bolvovýkonetrestu,keďsíceprvémesiacepoprepusteníbybolomožnéargument
o dočasnom nízkom príjme 84,18 eur akceptovať, nie však v čase, keď od prepustenia uplynuli už 3
roky, navyše výkon trestu treba považovať za okolnosť, ktorá je výsledkom jeho zavineného konania.
Z obsahu spisu potom možno dôvodne usudzovať na nevyužívanie schopností a možností povinného,
ktorý sa síce na svoje pracovné návyky odvoláva, ale súd nemal z čoho ich vyvodiť - už v čase rozvodu

bol dlhodobo nezamestnaný a minimálne od r. 2012 mal buď žiadne alebo zanedbateľné príjmy.

18. Podľa § 62 Zákona o rodine sú obaja rodičia povinní dieťa živiť (do času, kým nie je schopné
živiť sa samé), pričom obaja rodičia prispievajú na jeho výživu podľa svojich schopností, možností
a majetkových pomerov. Bolo by v rozpore so základnými princípmi úpravy vyživovacej povinnosti

zakotvenej v Zákone o rodine, ale aj v rozpore s princípmi spravodlivosti požadovať od matky
navrhovateľky, ktorá okrem podielu na výžive sa o navrhovateľku aj celé roky osobne starala, aby
suplovala aj vyživovaciu povinnosť otca, ktorý svoje možnosti a schopnosti bez existencie objektívnych
dôvodov nevyužíva. Odvolací súd preto vychádzal z predpokladaného príjmu, aký by povinný dosiahol,pokiaľ by využíval svoje schopnosti a možnosti, t.j. z minimálnej mzdy, ktorá v r. 2015 predstavovala
380,- eur brutto a 327,- eur netto, v r. 2016 predstavovala sumu 405,- eur brutto a 355,- eur netto
a v t. 2017 sumu 435,- eur brutto a 374,- eur netto. Odvolací súd tu poukazuje na závery svojej

ustálenej rozhodovacej praxe vo veciach výživného na dieťa, vychádzajúce z toho, že výška vyživovacej
povinnosti určenej súdom sa pohybuje v rozmedzí od 20 do 30% jeho čistého mesačného príjmu
zamestnaného rodiča s prihliadnutím ku konkrétnym okolnostiam prípadu. Odvolací súd vzal do úvahy
uvedené rozpätie z jeho potenciálneho príjmu, avšak pri súčasnom zohľadnení inak celkovej nízkej
životnej úrovne povinného pri rešpektovaní zásady, že životná úroveň dieťaťa musí kopírovať životnú

úroveň jeho rodičov ( a to tak vysokú, ako aj nízku), a ustálil ako primeranú sumu výživného 60,- eur
mesačne.

19. O zvýšení výživného súd rozhodol s účinnosťou od 17.07.2015, teda odo dňa doručenia návrhu
na súd, kedy už existovali dôvody na jeho zvýšenie a keďže povinný neplatí navrhovateľke nič, vznikol
mu ku dňu vyhlásenia rozsudku, t.j. do 20.08.2017 nedoplatok vo výške eur 1589,- eur (vypočítané

ako alikvótna časť výživného za 15 dní mesiaca júl 2015 v sume 29,- eur a plné výživné 60,- eur x 26
mesiacov v sume 1.560,- eur), ktorý nedoplatok mu odvolací súd povolil splácať v mesačných splátkach
po 45,- eur, splatných spolu s bežným výživným počnúc právoplatnosťou rozsudku s tým, že omeškanie
s plnením jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia (§ 232 ods. 4 CSP). Výšku splátok
súd určil s prihliadnutím na majetkové pomery povinného ako aj na výšku dlhu, ktorý keďže ide o výživné

slúžiace uspokojovaniu potrieb dieťaťa, v zmysle ustálenej súdnej praxe by mal byť uhradený najneskôr
do 36 mesiacov.

20. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd za použitia ust. § 388 CSP napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku a zároveň rozhodol aj o nároku na

náhradu trov konania (prvoinštančného aj odvolacieho) podľa ustanovení § 52 CMP v spojení s § 58
CMP a ust. § 396 ods. 2 CSP, keď tu nebol žiadny dôvod na aplikáciu výnimky z ust. § 52.

21. Rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).