Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 27, 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/156/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5115235027
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5115235027.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej

a členov senátu JUDr. Jany Kotrčovej a JUDr. Jany Urbanovej, v právnej veci žalobcu: Československá
obchodní banka, a.s., so sídlom Radlická 333/150, 150 57 Praha 6, IČ: 000 01 350, právne zastúpená
spoločnosťou Havel, Holásek & Partners s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Mlynské Nivy 49, 821
09 Bratislava, proti žalovanému: H. Y., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G. J. XXX, XXX XX G. J., o
zaplatenie 30.336,20 CZK s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina
č. k. 14C/366/2015-69 zo dňa 25. októbra 2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým okresný súd žalobu vo zvyšku zamietol a vo výroku o

trovách konania, p o t v r d z u j e .

Žalovanému n e p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 26.991,40
CZK spolu s 7,05% ročným úrokom z omeškania zo sumy 20.000,- CZK od 08.10.2015 do zaplatenia,
do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd žalobu zamietol. Žalovanému uložil povinnosť
nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 78%.

2. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že právne vzťahy účastníkov sa podľa § 4 a podľa § 9 zákona č.
97/1963 Zb. spravujú právnym poriadkom Českej republiky. Okresný súd preto na danú vec aplikoval
ust. § 262 ods. 4 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka platného na území ČR,
§ 708 ods. 1, 2, § 711 Obchodného zákonníka platného na území ČR. Súd z vykonaného dokazovania
zistil, že žalobca uzavrel so žalovaným dňa 19.03.2012 zmluvu o produktových balíčkoch pre deti,
študentov a dospelých pre zriadenie bežného účtu v mene CZK a poskytnutie služieb el. bankovníctva
s dohodnutým povoleným prečerpaním študentského konta plus vo výške 10.000,- CZK, následne

na základe žiadosti o povolené čerpanie ČSOB študentského konta plus z 29.10.2013 s povoleným
prečerpaním pri dohodnutej úrokovej sadzbe 17,9 % ročne a sadzbe úrokov z omeškania repo + 7 % p.a.
Súd ďalej zistil, že žalobca listom zo dňa 16.02.2014 vyzýval žalovaného na zaplatenie dlžnej čiastky
978,65 eur vrátane príslušenstva a poplatkov, listom zo dňa 5.3.2014 vyzýval žalovaného na zaplatenie
1.759,71 CZK, výzvou zo dňa 04.04.2014 vyzýval žalovaného na zaplatenie 2.575,49 CZK vrátane
príslušenstva a poplatkov a napokon listom zo dňa 07.05.2014 oznámil veriteľ dlžníkovi zosplatnenie
úveru pri celej dlžnej čiastky vo výške 22.948,96 CZK. Nakoľko sa v prejednávanej veci jedná vzťah

medzi bankou a spotrebiteľom a teda o spotrebiteľský úver a vzťah medzi veriteľom a spotrebiteľom, súd
preskúmal právne úkony medzi účastníkmi za účelom zistenia neprimeraných zmluvných podmienok,
avšak nezistil, že by uzavreté zmluvy obsahovali neprijateľné zmluvné podmienky. Právny vzťah
medzi poskytovateľom finančných prostriedkov ako veriteľom a spotrebiteľom ako dlžníkom podliehaosobitnej právnej úprave. Jednoznačne možno ustáliť, že v konaní bola uzavretá spotrebiteľská
zmluva podľa ust. § 51a Občianskeho zákonníka v znení platnom v čase vzniku právneho úkonu
v Českej republike. V tomto prípade však tento vzťah bol osobitne upravený zákonom č. 321/2001

Sb. o některých podmínkách sjednávání spotřebitelského úvěru. Právny vzťah medzi účastníkmi je
potrebné považovať za vzťah zo spotrebiteľských zmlúv aj v súlade s konštantnou judikatúrou ESD
(Océano Grupo Editorial SA - C-240/98, Cofidis - C 473/00, Faccini Dori C-91/92, Von Colson and
Kamann C - 14/83 a iné) a eurokomfortným výkladom smerníc Európskej únie č. 87/102/EHS do
platnosti smernice č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere). Súd mal zo zmluvy o bežnom

účte a dodatku z 19.03.2012 a 29.10.2013, ktorým bol povolený debetný stav na účte preukázané
uzavretie právneho - záväzkového vzťahu. Poskytnutie prostriedkov vrátane čerpania odporcom mal
súd preukázané výpisom z účtu, kde celkovú pohľadávku dlžnej istiny, úrokov a poplatkov zistil ku
dňu odstúpenia vo výške 22.948,96 eur. Odporca nepreukázal úhradu svojho záväzku vo väčšom
rozsahu ako to vyplývalo zo žaloby a z listinných dôkazov, ani nepreukázal zánik nároku z iného
dôvodu. Súd vzhľadom na uvedené považoval nárok navrhovateľa na vrátenie istiny (akumulovanej

istiny - zostatku na účte) za preukázaný a dôvodný, rovnako aj na príslušenstvo, zmluvné úroky
vyčíslené do splatnosti mimoriadnej splatnosti úveru a poplatkov za upomienky, ktorými bol vyzývaný
na úhrady záväzkov pri splátkach, s ktorými bol v omeškaní. Rovnako súd považoval za dôvodné
a preukázanie aj právo veriteľa odstúpiť od úverovej zmluvy podľa § 506 Obchodného zákonníka.
V zmysle uvedeného súd vyhovel návrhu a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu a dlžné

úroky vyčíslené v liste z 07.05.2014, ktorým bola uplatnená mimoriadna splatnosť úveru vo výške
22.948,96 eur k 06.05.2014, nárok na poplatky 1.800,- CZK a úrok z omeškania, nakoľko bol tento
žalobou uplatnený až od 08.10.2015, tak súd tento nárok priznal veriteľovi až od tohto dňa (deň ku
ktorému si vyčíslil žalobca nároky pre ich uplatnenie v súdnom konaní). Úroky z omeškania priznal
súd vo výške vo výške repo sadzby stanovenej Českou národnou bankou k prvému dňu omeškania

a zvýšenej o 7 percentuálnych bodov a sadzby takto stanovenej a zvýšenej o 7 percentuálnych
bodov k prvému dňu ďalšieho kalendárneho polroka v zmysle § 517 Obč. zák. a nařízení vlády
č. 351/2013 Sb.. Súd nevyhovel návrhu na zaplatenie úrokov vo výške 17,90% ročne zo sumy
20.000,- CZK od 08.10.2015 do zaplatenia. Súd aj s poukazom na predložené rozhodnutia je názoru,
že nepochybne veriteľ má právo na zaplatenie úroku z omeškania aj zo splatných úrokov, nakoľko
povinnosťou dlžníka je uhradiť dohodnutú splátku, ktorá obsahuje nie len časť istiny ale aj úrok

na ktorý vznikol nárok do splatnosti splátky. Omeškania s úhradou splátky znamená omeškanie s
peňažným plnením. Súd je však názoru, že ak došlo k odstúpeniu od zmluvy a zániku právneho
vzťahu so zachovaním nárokov ku dňu odstúpenia (zmluva nezanikla od počiatku ako podľa predpisov
Občianskeho práva ex tunc), navrhovateľ nepreukázal žiadnu dohodu ani zákonný či zmluvný nárok,
podľa ktorého by mu vzniklo právo voči odporcovi na úroky a poplatky a to aj po odstúpení od zmluvy.

Zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným zanikol odstúpením žalobcu ako veriteľa od zmluvy o úvere
a dlžník bol povinný vrátiť všetky nároky, ktoré vznikli veriteľovi k tomuto dňu. Ak ich neuhradil, vzniklo
veriteľovi právo na úroky z omeškania z dlžnej sumy. Súd pri svojej úvahe poukazuje aj na odôvodnenie
rozsudku Krajského súdu v Prešove z 30. júna 2015 sp. zn. 6Co/190/2014 podľa ktorého, splácanie
úveru v splátkach na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne

(v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto
predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým,
že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva
veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Tento stav
tzv. výhody splátok je obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne

obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe
kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok. Iný
stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na
jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru.
V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť

celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie
jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník
nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto kruciálnom rozdiele spočíva ekonomická
podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa. Logickytak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu
peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje viaceré
právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal stav, kedy

spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na
to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov
spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekomformný stav,
kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a
veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto

by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a
veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli
garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Súd
takýto stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa
voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového
vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania

svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ak by navyše odvolací súd takúto
zmenujustifikoval,podporilbynielenhrubúnadvláduveriteľa,alezároveňbypodporovalajstavvktorom
veriteľniejenútenývymáhaťsvojupohľadávkuaodplatnéúrokymumajúnahradiťstavjehopotenciálnej
nečinnosti, resp. stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť požičanú istinu jednorazovo. Takéto konanie
veriteľa však neponíma v slovenskom právnom poriadku nijakú právnu ochranu a ani preto niet titulu

na inkasovanie odplatných úrokov. Uvedenou úvahou sa odvolací súd prirodzene dostáva aj v poradí
k ďalšiemu zásadnému záveru, spočívajúcemu v skutočnosti, že keďže jednorazovým zosplatnením
vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované
úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený
sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru. S protiprávnym stavom sa prirodzene

spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Naopak s
protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis,
a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy.
Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky
patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná

od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods.
1 a 5 Občianskeho zákonníka robí absolútne neplatnou (pozri ďalej). Povedané inak v protiprávnom
stave patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517
ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a § 3a nar. vl. 87/1995 Z. z. Ak by sa žalobca odplatných
plnení napriek vyššie uvedenému výkladu neplatnosti dojednania dovolával aj v čase po jednostrannom

mimoriadnom zosplatnení úveru, neprešli by tieto nároky testom citovaných ustanovení Občianskeho
zákonníka a nar. vl. Alternatívne (podľa povahy zmluvnej úpravy) subsidiárne ani testom § 53 ods. 4
písm. k) Občianskeho zákonníka.

3. Výrok o trovách konania súd posúdil podľa ustanovení § 255 ods. 1, 2 CSP. Nakoľko úspech žalobcu

poodpočítaníúspechužalovanéhopredstavovalrozdiel78%,súdpriznalžalobcovináhradutrovkonania
v tomto rozsahu.

4. Voči citovanému rozsudku, a to v časti výroku, ktorým súd žalobu vo zvyšku zamietol a v časti výroku
o trovách konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Poukazuje na celú svoju doterajšiu právnu

argumentáciu, ako aj na skutkové tvrdenia uvedené vo všetkých svojich predchádzajúcich písomných
podaniach a žalobcom predložených dôkazoch, ktoré sa nachádzajú v súdnom spise. Žalobca sa po
právnej stránke nestotožňuje s výrokom rozsudku súdu prvej inštancie a s jeho odôvodnením. Rozsudok
považuje za vecne nesprávny, arbitrárny a v konečnom dôsledku nezákonný. Pokiaľ ide o zamietnutie
nároku žalobcu na zmluvný úrok po splatnosti dlhu, tento predstavuje nesprávne právne posúdenie

veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Poukazuje na článok 18 Nariadenia Európskeho parlamentu a
rady č. 1215/2015 z 12. decembra 2012 o právomocí a uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych
a obchodných veciach, podľa ktorého druhý účastník zmluvy môže žalovať spotrebiteľa len na súdoch
členskéhoštátu,vktorommáspotrebiteľbydlisko.Vzmyslečlánku6NariadeniaEurópskehoparlamentu
a rady č. 593/2008 zo dňa 17. júna 2008 o rozhodnom právne pre zmluvné záväzky, zmluva uzavretá

fyzickouosobounaúčel,ktorýsamôžepovažovaťzapatriacidooblastimimojejpredmetučinnostialebo
výkonu povolania s inou osobou, ktorá koná v rámci svojho predmetu činnosti alebo výkonu povolania,
sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa. V zmysle článku 19 Nariadenia
Rím I na účely určenia obvyklého pobytu je relevantným okamihom čas uzavretia zmluvy. Keďže v časeuzavretia zmluvy bol obvyklým pobytom žalovaného Olomouc, predmetná zmluva sa spravuje českým
platným právom. V tejto súvislosti poukazuje na ust. § 497, § 503 ods. 3, § 365 Obchodného zákonníka
platného v Českej republike. Z právnych predpisov je teda zrejmé, že pokiaľ dlžník požičané finančné

prostriedky veriteľovi nevrátil, je povinný platiť za ne odplatu vo forme dohodnutých zmluvných úrokov, a
toodposkytnutiadoichreálnehovrátenia,nakoľkopožičanéprostriedkymávstálejdispozíciíamáznich
majetkový prospech. Tvrdenie súdu, že žalobca má nárok na zaplatenie úrokov len do splatnosti dlhu,
nemá oporu v zákone a zo žiadneho ustanovenia nevyplýva. V tejto súvislosti poukazuje na ust. § 193
CSP, ktoré upravuje viazanosť súdu inými rozhodnutiami, nakoľko zmluva sa spravuje českým platným

právom. Na zmluvu je potrebné aplikovať české platné právo, prípadne vychádzať pri rozhodovaní v
príslušnom konaní z judikatúry súdov Českej republiky. Žalobca má taktiež za to, že aj napriek tomu,
že spor bol vedený pred súdmi Slovenskej republiky, ani na území Slovenskej republiky pri rozhodnom
práve slovenskom, súdy nie sú viazané rozhodovacou praxou iných súdov. Okrem prípadov uvedených
v ust. § 193 a § 391 CSP. Žalobca tiež poukazuje na ustálenú rozhodovaciu prax súdov Českej republiky,
a to rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33Odo 657/2005 zo dňa 27.06.2007, ako aj

rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Cdo 1401/2014 zo dňa 24.07.2014. Do pozornosti dáva aj
rozhodnutie Vrchního soudu v Prahe zo dňa 01.05.1996 sp. zn. 5Cmo 304/94. Žalobca má za to, že
oba inštitúty, t. j. úroky z úveru a úroky z omeškania treba dôsledne rozlišovať, zatiaľ čo úrok z úveru
je cena peňažných prostriedkov, ktoré poskytovateľ úveru dáva do dispozície toho, kto úver prijíma
a na dohodnutú dobu, úrok z omeškania je sankcia za to, že dlžník mešká so splnením peňažného

záväzku. Pri úverovej zmluve ide nepochybne o plnenie peňažného záväzku hneď v dvoch rovinách,
vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky v dohodnutej lehote, ako aj zaplatiť požadované úroky. Ak dlžník v
oboch prípadoch nesplní svoju povinnosť včas, dostane sa do omeškania. Vzhľadom na to, že ide o dva
rozdielne inštitúty, má veriteľ nárok jednak na úrok z úveru a jednak na úrok z omeškania. Predmetné
vyplýva zo zákona, ako aj z ustálenej judikatúry českých súdov. Žalobca má preto nárok na vyčíslený

riadny úrok do dňa 07.10.2015 vo výške 3.344,80 CZK a riadny úrok vo výške 17,90% ročne zo sumy
20.000,- CZK od 08.10.2015 do zaplatenia. Zároveň si uplatňuje trovy právneho zastúpenia a trovy
konania spočívajúce v zaplatenom súdnom poplatku. Na základe uvedeného žiada, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalovanému uloží povinnosť zaplatiť žalobcovi riadny úrok do dňa
07.10.2015 vo výške 3.344,80 CZK, ako aj úrok vo výške 17,90% ročne zo sumy 20.000,- CZK od

08.10.2015 do zaplatenia a trovy konania.

5. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

6. Krajský súd, ako súd odvolací preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania

žalobcu v rozsahu a z dôvodov daných ustanoveniami § 379, § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v zmysle
ust. § 387 ods. 1, 2 CSP v odvolaním napadnutých výrokoch, ktorými súd žalobu vo zvyšku zamietol a
žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 78%.

7. Rozsudok okresného súdu je vecne správny, okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav
veci a vec správne právne posúdil. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvej
inštancie, na ktoré poukazuje. Odvolacie námietky nepovažuje za dôvodné.

8. Odvolací súd sa stotožňuje s argumentáciou odvolateľa o potrebe aplikácie českého rozhodného

práva na danú vec. Práve na aplikácií českého práva je založený aj rozsudok súdu prvej inštancie. Práve
aplikáciou citovaných ustanovení českého Obchodného zákonníka došiel súd prvej inštancie k záveru,
že nárok na úrok z úveru žalobcovi po splatnosti úveru nepatrí.

9. Súd prvej inštancie sa v tomto smere stotožnil s argumentáciou Krajského súdu v Prešove z 30.

júna 2015 sp. zn. 6Co/190/2014, ktorú argumentáciu prevzal. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť,
že v prípade tejto prevzatej argumentácie ide o prevažujúcu justičnú prax a odvolací súd sa s
touto argumentáciou stotožňuje. Uvedenú argumentáciu prvostupňového súdu odvolateľ nerozporoval
žiadnymi odvolacími námietkami, ktoré by správnosť tejto argumentácie spochybnili. Hoci ide o
argumentáciu slovenských súdov, v zásade vychádza z rovnakej úpravy úverovej zmluvy, ako v českom

práve (§ 497, § 506 Obchodného zákonníka).10. Podstatou zániku nároku žalobcu na úroky z úveru je zánik zmluvného vzťahu medzi žalobcom
a žalovaným na základe vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru. V tomto smere odvolateľ neuviedol
žiadne odvolacie námietky, ktoré by záver prvostupňového súdu spochybnili.

11. Pokiaľ odvolateľ poukazuje na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Českej republiky, citované v
rozsudku, záver súdu prvej inštancie nevyvracajú, a to vzhľadom na odlišnosti súdených vecí.

12. Žalobca sa dovoláva nárokov na úroky z úveru, ktoré by patrili v prípade, ak by bol zachovaný

stav trvania záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy za stavu, že veriteľ aj spotrebiteľ budú plniť podľa
podmienok a v termínoch dohodnutých v zmluve. Keďže tento stav netrvá, je zrejmé, že došlo k zmene
záväzku, ktorá bola privodená omeškaním spotrebiteľa a súčasne predčasným zosplatnením úveru
zo strany veriteľa. Zmena záväzku prináša aj zmenu pomerov plnenia a aktivuje režim omeškania. K
predčasnému zosplatneniu záväzku došlo konaním veriteľa (žalobcu). Predčasné zosplatnenie úveru
predstavuje jednostranný sankčný právny inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať

jednorazovéokamžitévráteniecelejpožičanejsumy,rozdielstavuvýhodysplátokastavujednorazového
zosplatneniaúveruspočívavtom,žeprivýhodesplátokveriteľnemánárokaspotrebiteľnemápovinnosť
vrátiť celú požičanú sumu naraz. Splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa vyvoláva stav absencie
požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne vracia sa spláca za čo patrí veriteľovi úrok. Pri predčasnom
amimoriadnomzosplatneníúveruvznikáveriteľovinároknajednorazovévráteniepožičanejistinyúveru,

vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. Na podporu tejto právnej argumentácie
odvolací súd poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.09.2012 sp. zn.
IV. ÚS 476/2012-14, kde ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľný výklad rozhodnutia krajského
súdu, keď po zosplatnení úveru nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a nie už úrokov z úveru.

13. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd považoval napadnutý rozsudok za vecne správny a
potvrdil ho.

14. Výrok o trovách odvolacieho konania sa opiera o ustanovenia § 396 ods. 1 CSP s poukazom na
ust. § 255 ods. 1 CSP. Úspešnou stranou odvolacieho konania bol žalovaný, ktorému vznikol nárok

na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu. Žalobcovi však v
odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, preto mu odvolací súd nárok na ich náhradu nepriznal.

15. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)