Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, March 31, 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6CoE/49/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3807210516
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3807210516.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a členov
senátu Mgr. Ivana Kubínyiho a Mgr. Martiny Trnavskej v exekučnej veci oprávneného: G., s.r.o., so
sídlom v J., G. 25, IČO: XX XXX XXX, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou V. G., s.r.o., so
sídlom v J., N. 4, IČO: XX XXX XXX, proti povinnému: X. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXX/XX, G.,
štátnej občianke D. republiky, do 30.06.2016 zastúpenej opatrovníkom: C. G., L. sB., o vymoženie istiny

555,00 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza č. k.
15Er/1765/2007-17 zo dňa 03. júla 2012, a o návrhoch oprávneného na prerušenie konania, takto

r o z h o d o l :

Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie č. k. 15Er/1765/2007-17 zo dňa 03. júla 2012
p o t v r d z u j e .

Povinnému sa náhrada trov odvolacieho a dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie v napadnutom uznesení exekúciu vedenú na Okresnom súde Prievidza pod.
sp. zn. 15Er/1765/2007 vyhlásil za neprípustnú a exekučné konanie zastavil. V odôvodnení uviedol, že
oprávnený sa návrhom zo dňa 28.07.2007 domáhal vykonania exekúcie voči povinnému na základe

exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom D.,
vydaný dňa 02.04.2007 rozhodcom Mgr. C. T., sp. zn. SR XXXX/XX (ďalej len "rozhodcovský rozsudok"),
ktorý zaväzoval povinného k zaplateniu sumy 16.720,- Sk (555 Eur) spolu s úrokom z omeškania vo
výške 0,25 % denne zo sumy 16.000,- Sk (531 Eur) od 25.10.2006 do zaplatenia a nahradeniu trov
konania vo výške 4.787,- Sk (158,90 Eur), to všetko do troch dní od právoplatnosti rozhodcovského
rozsudku. Dňa 15.08.2007 doručil súdny exekútor žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

súdu. Poverením č. XXXXXXXXXX* zo dňa 24.08.2007 súd poveril vykonaním exekúcie v zmysle ust.
§ 45 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej "Ex. por.")
súdneho exekútora JUDr. O. T.. Vychádzajúc z ustanovení § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len "ZRK"), § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka v znení účinnom od 01.01.2008 (ďalej len "OZ"), posúdil Zmluvu o úvere, ktorú uzatvorili
oprávnený a povinný dňa 18.01.2006 ako spotrebiteľskú, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by

povinný pri uzatvorení tejto zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej, alebo inej podnikateľskej
činnosti,zktoréhodôvodusaoprávnenýpovažujezadodávateľa.Zobsahuzmluvyjezrejmé,žepovinný
nemohol individuálne dojednať jej obsah, pretože išlo o zmluvu formulárovú, dopredu pripravenú.
Uviedol, že základnou zásadou spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku,
t. j. ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky. Medzi absolútne

neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve zaraďuje OZ v ust. § 53 ods. 4. písm. r/ aj ustanovenia,
ktorévyžadujúvrámcidojednanejrozhodcovskejdoložkyodspotrebiteľa,abysporysdodávateľomriešilvýlučne v rozhodcovskom konaní. Praktickým dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskej doložke tak ako
je formulovaná v bode 17. Všeobecných obchodných podmienok poskytnutia úveru je, že spotrebiteľovi
je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá

žalobu na rozhodcovský súd. Súd v danom prípade nemal pochybnosť o tom, že ustanovenie bodu
17. Všeobecných obchodných podmienok uzatvorenej Zmluvy o úvere je v rozpore so znením § 53
OZ, čo má za následok absolútnu neplatnosť predmetného zmluvného dojednania, na čo musí súd
prihliadaťzúradnejpovinnosti.Keďžeprávomocrozhodcovskéhosúdunarozhodnutievpredmetnejveci
je založená na absolútne neplatnom právnom úkone, exekučný súd po preskúmaní exekučného titulu

dospelknázoru,žejevydanývrozporesozákonom,pretopredmetnúexekúciuvyhlásilzaneprípustnúa
konanie zastavil za použitia ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“).

2. Proti uvedenému uzneseniu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený,
ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie, alternatívne, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. prerušil a Súdnemu

dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil ním navrhnuté
prejudiciálne otázky. Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b/
O.s.p.), že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 205 ods. 2 písm. a/
O.s.p.vspojenís§221ods.1písm.e/O.s.p.),žesúdsvojímpostupomodňalúčastníkovimožnosťkonať
pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. d/ O.s.p.), že súd nedostatočne

zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, ako aj to, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Oprávnený
podal odvolanie z dôvodu aj podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ustanovením §
221 ods. 1 písm. f/, teda pre odňatie možnosti konať pred súdom. Zastával názor, že súd prvej inštancie
neumožnil účastníkom exekučného konania (osobitne nie oprávnenému) viesť kontradiktórne konanie

a exekučné konanie je tak poznačené závažnými procesnými nedostatkami. Oprávnený zastával názor,
že súd prvej inštancie sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ustanovenia § 45 ods.
2 zákona č. 244/2002 Z. z. postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmavanie
exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží.
Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, totiž nie je legitímne schopný vykonávať

úkony, smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto
rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Exekučný súd totiž nie je súdom v zmysle
§ 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z., nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku, ani
nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu, uvedenom v žalobe, alebo v rozsahu, uvedenom vo vzájomnej
žalobe. Dôvodil, že všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne

rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Exekučný súd totiž
musí s právoplatným rozhodcovským rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného
súdu, pretože v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny
procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu, vydaného
všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu,

vydaného v rozhodcovskom konaní. Exekučný súd taktiež nedisponuje právomocou rušiť, či meniť
rozhodnutie,ktoréjeexekučnýmtitulom.Anivprípadepasívnehosprávaniaúčastníkavkonaní,vktorom
bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného
titulu. Uviedol, že ak sa súd nestotožní s výkladom ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
tak, ako ho uviedol oprávnený vo vyššie uvedenej argumentácii, žiadal, aby všeobecný súd postupom

podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky
návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých
subjektov práva v právny poriadok. Ďalej uviedol, že všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval
ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy

vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované v § 45 ods. 1
písm. b/ alebo c/ zákona o rozhodcovskom konaní. Ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní však explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov
v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Mal za to, že exekučný súd môže
pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania

na podklade uvedeného rozhodnutia len na návrh účastníka konania. Uviedol, že exekučný súd konal pri
revízii rozhodcovského rozsudku mimo rámec zverenej právomoci a rozhodujúc o právnom postavení
účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v
právnom štáte, spojené s exekučnou vecou, a to najmä princíp legality, ako aj zásadu začatia konaniana návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho
konania. Zastával názor, že v konaní pred exekučným súdom mal výrazne nevýhodné postavenie a bolo
s ním zaobchádzané odlišne, a to v súvislosti s jeho postavením ako podnikateľského subjektu, pričom

pre toto jeho iné postavenie ho exekučný súd vylúčil z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej
hodnoty, ktorá mu právom patrí z titulu platnej zmluvy o úvere. Namietal, že nemal možnosť reagovať
na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o
jeho právnom postavení a taktiež nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného
súdu, ktoré však výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Exekučný súd napadnutým

rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a
úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu
dvojinštančnosti súdneho konania. Oprávnený tiež uviedol, že súd prvej inštancie nevytýčil vo veci ústne
pojednávanie, aj keď tak bol podľa zákona povinný učiniť. Dôvodil, že exekučný súd je v zmysle § 45
ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z. z. oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským
rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi.

Tvrdil, že predmetná rozhodcovská doložka je platná. Účastníkom zmluvy je totiž daná možnosť voľby,
či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na riadny súd a preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle
§ 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka. V závere vyjadril svoj nesúhlas s právnym posúdením
zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Vzhľadom
na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného preto nie je možné, aby oprávnený poskytoval úvery

na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti
tohto zákona. Čo sa týka úroku z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania
odo dňa, kedy sa stal splatným celý dlh až do dňa jeho uhradenia, uviedol, že tento úrok má sankčný
charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Poukázal na skutočnosť,
že ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodno-záväzkové vzťahy

obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť (uznesenie NS SR sp.
zn. 3Obdo/96). Pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy
možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Povinný si
však svoju povinnosť nesplnil, a preto by mal za porušenie svojej povinnosti znášať vopred dohodnutú
sankciu, s ktorou pri uzatváraní záväzkovo - právneho vzťahu súhlasil. K poplatku za poskytnutie úveru

a poplatku za zasielanie upomienok uviedol, že nakoľko poskytuje peňažné prostriedky z vlastných
zdrojov, mohol si dojednať odplatu - poplatok pozostávajúci v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov
na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou.
Poukázal na to, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom, a teda či sa
predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz

právoplatne rozhodol. V zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je súd povinný preskúmať
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul,
pričom poveriť exekútora vykonaním exekúcie môže súd iba v prípade, že nezistí žiaden rozpor žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom. Upozornil na to, že v predmetnej veci nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie

za neprípustnú. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného
exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po
vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od
vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie pritom nenastali žiadne nové
právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. K návrhu na prerušenie konania

uviedol, že povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ platí pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v
inej právnej veci, pričom prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v
ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha, bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí. Preto žiadal, aby odvolací súd položil Súdnemu dvoru EÚ nasledujúce

prejudiciálne otázky: 1/ či sa má ustanovenie písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov; 2/ v prípade zápornej odpovede na otázku 1, či je možné ustanovenie písm.
q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 vykladať tak, že mu neodporuje uzavretie takej

rozhodcovskej doložky, ktorá je obsiahnutá v čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ktorú
citoval) a 3/ či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu,
ktoré aplikujúc vnútroštátne a procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/
EHS zabráni vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.3. Vyjadrenie k odvolaniu oprávneného podané nebolo.

4. Na základe odvolania podaného oprávneným, krajský súd ako súd odvolací svojím uznesením č. k.
6CoE/28/2013 - 35 zo dňa 28. januára 2013 návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p. zamietol a uznesenie súdu prvej inštancie č. k. 15Er/1765/2007-17 zo dňa 03. júla
2012 ako vecne správne potvrdil.

5. Na základe dovolania podaného oprávneným, Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k.
2Oboer/247/2014 zo dňa 29. septembra 2015 návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania
zamietol a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne, č. k. 6CoE/28/2013 - 35 zo dňa 28. januára 2013,
v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolací súd zistil, že oprávnený vo
svojom odvolaní proti uzneseniu súdu prvej inštancie navrhol, aby súd postupom podľa § 109 ods.
1 písm. b/ O.s.p. konanie prerušil a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie

o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 prvá veta
Ústavy Slovenskej republiky pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých
subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti oprávnený uviedol, že pre exekučný súd by
malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých
subjektov práva v právny poriadok možné opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa § 44 ods. 2

Exekučného poriadku bez akejkoľvek časovej limitácie. Dovolací súd ďalej zistil, že odvolací súd o tomto
procesnom návrhu oprávneného na prerušenie konania nerozhodol a v odôvodnení svojho rozhodnutia
neuviedol, žiadne dôvody, pre ktoré sa s uvedeným návrhom na prerušenie konania nezaoberal.
Uvedeným postupom tak odvolací súd odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. Dovolací súd uviedol, že v ďalšom konaní odvolací súd posúdi návrh oprávneného na

prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a v novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách
pôvodného a dovolacieho konania.

6. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd následne vec opätovne v zrušenej časti preskúmal na
podklade podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný

sporový poriadok v platnom znení (ďalej len „C.s.p.“) a rozhodol tiež o návrhoch oprávneného na
prerušenie konania. Odvolací súd tak rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ustanovenia §
385 ods. 1 C.s.p., keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie
pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

7. Pokiaľ ide o návrhy oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa ustanovení § 109 ods. 1
písm. b/ druhá veta a písm. c/ O.s.p. , ktorých znenie korešponduje s ustanoveniami § 162 ods. 1 písm.
b/ a písm. c/ zákona č. 160/2015 Z. z. C.s.p., odvolací súd dospel k záveru, že tieto návrhy je potrebné
zamietnuť z nasledovných dôvodov:

8. Podľa § 36 ods. 5 Ex. por. ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť,
nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať žalobu na
obnovu exekučného konania.

9. V zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia exekučné konanie v zásade nemožno prerušiť,

okrem prípadov, keď tak ustanoví osobitný predpis (napríklad ustanovenie § 14 ods. 5 písm. b/ zákona č.
7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov). Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že prerušenie predmetnej exekúcie
nie je podľa zákona prípustné a súd preto návrhy oprávneného na prerušenie exekúcie vznesené v
podanom odvolaní zamietol.

10. Nad rámec uvedeného odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že existuje povinnosť členských
štátov Európskej únie interpretovať vnútroštátne právo eurokonformným spôsobom. Smernica Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má pritom vykladať
v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského
rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a

skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej
doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa
vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných
prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky,ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ
nebol uvedenou doložkou viazaný. Na účely tohto posúdenia je potrebné spresniť, že vzhľadom na
povahu a význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov, ktorú smernica

93/13 zabezpečuje, článok 6 uvedenej smernice musí byť považovaný za ustanovenie rovnocenné s
vnútroštátnymi pravidlami, ktoré majú v rámci vnútroštátneho právneho poriadku právnu silu noriem
verejného poriadku (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci S..

11. Smernica Rady 93/13/EHS podľa čl. 1 písm. q/ Prílohy považuje za nekalé, neprimerané aj také

podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v
uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať
od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou. Zákaz
neprimeranostijetupotrebnéchápaťtak,žepodnikateľakodruházmluvnástranaspotrebiteľskejzmluvy
nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie - dané tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť
akékoľvek zmeny formulárových zmluvných podmienok, a že pri úverových zmluvách koná spotrebiteľ

vlastne pod tlakom finančnej tiesne a tak podnikateľ môže získať nefair výhody, ktorou je aj prenesenie
sporu zo sústavy nezávislých súdov na rozhodcu, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje
mu zdroj príjmu, v konaní nie je potrebné nariaďovať pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky.

12. Samotný návrh oprávneného na položenie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ odvolací

súd považoval za nedôvodný. Súdny dvor EÚ už v obdobných veciach, v ktorých účastníkom vo
vnútroštátnom konaní bol i oprávnený, judikoval, že Súdny dvor môže v rámci právomoci zverenej
mu čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie na
definovanie pojmu nekalá podmienka. Nemôže sa však vyjadriť k uplatňovaniu týchto všeobecných
kritérií na osobitnú podmienku, ktorá musí byť skúmaná v závislosti od okolností konkrétneho prípadu. Je

úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa má zmluvná podmienka v konkrétnej veci považovať za nekalú
vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce sa uzavretia zmluvy. V prípade kladnej odpovede je potom úlohou
vnútroštátnehosúduvyvodiťvšetkydôsledky,ktoréztohovyplývajúpodľavnútroštátnehoprávascieľom
ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je touto podmienkou viazaný (uznesenie Súdneho dvora EÚ zo dňa
16.11.2010, C-76/10, bod 60-63; rozsudok zo dňa 01.04.2004 Freiburger Komunnalbauten C-237/02,

bod 19). Súdny dvor EÚ tak nie je oprávnený uplatňovať právne predpisy Únie na konkrétny prípad,
môže sa len vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov, prijatých inštitúciami únie (rozsudok zo dňa 06.10.2005,
My Travel, C-291/03, bod 43). Predbežné otázky, ktorých položenie navrhol oprávnený, sa
týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, ktorú oprávnený
používa vo formulárových zmluvách, a ktoré posúdenie spadá výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych

súdov. Pokiaľ oprávnený má za to, že rozhodnutie prvostupňového súdu zabránilo vymožiteľnosti jeho
pohľadávky, odvolací súd zdôrazňuje, že oprávnenému nič nebránilo uplatniť si svoje zmluvné nároky v
riadnom súdnom konaní, v ktorom by bola zabezpečená rovnosť účastníkov i s pohľadu riadnej aplikácie
ustanovení spotrebiteľského práva.

13. Odvolací súd poukazuje tiež aj na právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovený v
náleze č. k. I. ÚS 218/2013 - 26 zo dňa 3. júla 2013, v ktorom rozhodnutí ústavný súd uviedol, že podľa
§ 254 ods. 3 O.s.p. na exekučné konanie podľa Ex. por. sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí
O.s.p. (vrátane III. časti, v ktorej je § 109 ods. 1 O.s.p.), ak tento osobitný predpis (Exekučný poriadok)
neustanovuje inak. Takým ustanovením, ktoré ustanovuje inak, je ustanovenie § 36 ods. 5 Ex. por.,

ktoré vylučuje aplikáciu § 109 O.s.p., pretože má, pokiaľ ide o prerušenie exekučného konania, vlastné
pravidlo. Uvedené závery podľa názoru odvolacieho súdu platia rovnako aj pre vylúčenie aplikácie
ustanovenia § 162 C.s.p.

14. K návrhu oprávneného na prerušenie konania z dôvodu podania návrhu Ústavnému súdu Slovenskej

republiky na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s Ústavou Slovenskej
republiky (ustanovenie § 109 ods. 1 písm. b/ druhá veta O.s.p., resp. ustanovenie § 162 ods. 1 písm.
b/ C.s.p.) odvolací súd navyše ešte uvádza, že prerušiť konanie podľa tohto ustanovenia možno len
vtedy, ak k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s Ústavou
Slovenskej republiky, dospel konajúci súd a nie účastník konania (k tomu viď R 106/1998). K takému

záveru však tunajší súd nedospel. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa § 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, ako ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd, nie je právo na podanie návrhu na zaujatie stanoviska podľa § 109
ods. 1 písm. b/ O.s.p. (I. ÚS 53/10).15. Pokiaľ ide o odvolanie oprávneného proti uzneseniu súdu prvej inštancie o zastavení exekúcie,
odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené a

dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné, keď súd prvej inštancie správne ustálil
skutkový stav veci, ktorý aj správne právne posúdil, pričom nariadenie pojednávania nebolo potrebné
a nevyhnutné na objasnenie veci.

16. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo

dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

17. Podľa § 470 ods. 2 prvá veta C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

18. Podľa § 243d ods. 1 a 2 Ex. por. v platnom znení exekučné konanie na podklade rozhodcovského

rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa
osobitného predpisu, vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti
tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť
poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského
konania zaväzovať. Na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade

rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci
podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy
účinné do 31. decembra 2014.

19. Podľa § 73 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v platnom znení rozhodcovská zmluva uzavretá pred 1. januárom 2015
sa spravuje predpismi účinnými v čase jej uzavretia.

20. Exekučný súd v rámci svojho postupu pri preskúmavaní listín podľa ustanovenia § 44 Ex. por. v
znení účinnom do 31.12.2014 (ďalej len „Ex. por.“) v spojení s ustanovením § 45 ods. 2 zákona č.

244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase vydania rozhodcovského rozsudku,
teda v znení účinnom do 31.12.2014 (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní“), z
úradnej povinnosti posudzuje, či rozhodcovský rozsudok, ktorý je podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Ex. por.
tiež spôsobilým exekučným titulom, tento nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie,
ktoré je objektívne nemožné, právne nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom (§ 45 ods. 1 písm.

c/ zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní), resp. či rozhodcovský rozsudok nemá nedostatok
uvedený v ustanovení § 40 písm. a/ a b/ zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Pri zistení
takéhoto dôvodu, nevyhnutným následkom je zastavenie exekučného konania aj bez návrhu.

21. V tomto smere neboli dôvodné ani námietky oprávneného, že rozhodcovský rozsudok už bol

predmetom skúmania zo strany súdu pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi.
Udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo
následné čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu so zákonom. Takýto
postup je zákonný, výslovne upravený v § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní. Keďže súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti, či

tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď sú na to dané
zákonné dôvody.

22. Exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu

exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to aj na účely
zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom
exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 Ex. por.).

23. Všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú

dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný
v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie
nemožno exekúciu vykonať (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 165/2011).24. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské

konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je dohoda
medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo
vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.
Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.
Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná.

25. Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský
súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval
rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval
by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu
„rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského

konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom
konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a
nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom
súde, je tu irelevantná.

26. Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného
súdu, ktorý skúmal, či bola v danej veci medzi účastníkmi konania platne uzavretá rozhodcovská zmluva.
Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského
súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia. Exekučný súd v súlade so zákonom skúmal,
či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho

vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný
súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd. Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného
exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní
ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.

27. Aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužije právnu možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, je exekučný
súd povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a prípadne aj konštatovať rozpor
rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. septembra 2012 sp. zn. 5 Cdo

230/2011).

28. Za správny odvolací súd považuje právny názor súdu prvej inštancie, že predmetná zmluva o
úvere je zmluvou spotrebiteľskou, teda že medzi oprávneným a povinným bol založený na jej základe
spotrebiteľský vzťah. Odvolací súd zastáva právny názor, že predložená Zmluva o úvere, uzatvorená

medzi oprávneným a povinným dňa 18.06.2006, vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 23a
zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase jej uzavretia. Uvedenú zmluvu uzatvoril
dodávateľ - oprávnený ako právnická osoba, pričom pri uzatváraní a plnení zmluvy konal v rámci
predmetu svojej podnikateľskej činnosti so spotrebiteľom - povinným ako fyzickou osobou, ktorý pri
uzatváraní a plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Ide o

typizovanú adhéznu zmluvu používanú veriteľom vo vzťahu k veľkému počtu klientov a spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom nemal možnosť ovplyvniť. Z uvedeného dôvodu v zmysle § 853 ods. 1 OZ
a s poukazom na prevzatie záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z komunitárneho práva v oblasti
ochrany spotrebiteľa, bolo aj v oblasti obchodného práva potrebné aplikovať ustanovenia § 52 a nasl.
OZ o ochrane spotrebiteľa. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 OZ

sú obchodnoprávne vzťahy len podmnožinou občianskoprávnych vzťahov, a preto, ak v čase uzavretia
zmluvy medzi účastníkmi neexistovala špeciálna úprava ochrany spotrebiteľa v Obchodnom zákonníku,
bolo v súlade s ustanovením § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka potrebné na právny vzťah účastníkov
subsidiárne aplikovať ustanovenia o ochrane spotrebiteľa obsiahnuté v OZ. Preto súd prvej inštancie
postupoval správne, keď na vzťah účastníkov aplikoval príslušné právne normy chrániace spotrebiteľa.

29. Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovenia § 45 ods. 2 a ods. 1 písm. c/ zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v príslušnom znení, bolo na základe uvedeného v danej
veci potrebné aplikovať aj ustanovenia § 53 a § 54 OZ, s prihliadnutím aj na príslušnú smernicu Rady93/13/EHS. Súd prvej inštancie v tomto smere správne zisťoval, či úverová zmluva, na základe ktorej bol
priznaný nárok oprávnenému v rozhodcovskom konaní, neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý
charakter a je preto absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka

má charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú
nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa, teda v neprospech povinného, podľa § 53 ods. 1 OZ v znení
účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Rozhodcovskú doložku, na podklade ktorej si rozhodcovský súd
založil svoju právomoc, upravenú v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, dôvodne
považoval súd prvej inštancie za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti podľa § 53 ods. 4

OZ platnom v rozhodnom období.

30. Za neprimeranú je potrebné považovať aj rozhodcovskú doložku v danej veci, ktorá je súčasťou
Všeobecnýchpodmienokposkytnutiaúveru,ktorépredkladaloprávnenýpovinnémunaformulári,pričom
nebola individuálne dojednaná, keď jej obsah povinný nemohol ovplyvniť, resp. niektoré z ustanovení
vylúčiť. Neobstojí ani námietka zo strany oprávneného v tom smere, že tu existuje možnosť voľby riešiť

spor z predmetnej zmluvy buď súdnym konaním alebo rozhodcovským konaním. V danom prípade
veriteľ mohol na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie a rozhodnutie
rozhodcovskému súdu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto
rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči
takýmto nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Výber osoby rozhodcu, resp.

rozhodcovského súdu pritom uskutočnil jednostranne sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej
doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, resp. všeobecných podmienkach poskytnutia
úveru. Odvolací súd zastáva názor, že o nekalú zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ má
podľa nej možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym všeobecným súdom, ale ak by sa podľa
takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa (veriteľa), spotrebiteľ by bol nútený

podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej doložky je
potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku a to aj
v nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora EÚ (C-240/98 až C-244/98,C-40/08, C-473/00, C-243/08,
C-168/05).

31. Odvolací súd zároveň uvádza, že pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý
vzťah teória u prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nie sú žiadne pochybnosti o tom,
že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie
skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu

a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky.
Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ
ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi (k tomu viď aj uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2011 sp. zn. IV. ÚS 55/2011).

32. Odvolací súd zároveň v postupe súdu prvej inštancie nezistil rozpor s pravidlami týkajúcimi sa
ochrany práva na súdnu i inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, ani porušenie
práva na spravodlivý súdny proces a ani neprípustné nahradzovanie procesnej pasivity povinného.
Oprávnenému bola možnosť vyjadriť sa k zistenému skutkovému stavu a právnym záverom exekučného
súdu reálne poskytnutá v odvolacom konaní, ktorý napokon túto možnosť aj využil.

33.Odvolacísúduzatvára,žesúdprvejinštancievdanomprípadesprávneprávneposúdilrozhodcovský
rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na
základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm.
d/ Ex. por. a správne vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil.

34. Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387
ods. 1 C.s.p. potvrdil.

35. V intenciách zrušujúceho rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, odvolací súd v tomto

rozhodnutí opätovne rozhodol o trovách konania pred odvolacím súdom a dovolacieho konania.

36. Odvolací súd konštatuje, že aj keď Ex. por. neobsahuje právnu úpravu o náhrade trov exekučného
konania vzniknutých povinnému, nie je vylúčené použitie ustanovení C.s.p. o náhrade trov konania. Zustanovenia § 9a ods. 1 Ex. por. totiž vyplýva, že ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa Ex. por.
sa primerane použijú aj ustanovenia C.s.p. (na podporu právneho názoru odvolací súd poukazuje tiež
na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 410/2010).

37. Podľa § 251 C.s.p. trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

38. Podľa § 256 ods. 1 C.s.p. ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov

konania protistrane.

39. Podľa § 396 ods. 1 C.s.p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

40. Podľa § 453 ods. 1 C.s.p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa primerane

použijú na dovolacie konanie.

41. V predmetnej veci odvolací súd zastáva názor, že povinný má nárok na náhradu trov konania,
keďže oprávnený zavinil zastavenie exekúcie. Zavinenie oprávneného spočíva v tom, že exekúcia bola
zastavená z dôvodu, že oprávnený predložil exekučný titul - rozhodcovský rozsudok rozhodcu, ktorý

svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej doložky. Rozhodcovský rozsudok je teda
nulitným právnym aktom a nemožno ho považovať za spôsobilý exekučný titul.

42. Na základe uvedeného vzniklo povinnému právo na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania
v zmysle citovaných ustanovení § 9a ods. 1 Ex. por. v spojení s § 396 ods. 1, § 453 ods. 1 a § 256 ods.

1 C.s.p. (predchádzajúce ustanovenia § 251 ods. 4, § 224 ods. 1, § 243d ods. 1 a § 146 ods. 2 O.s.p.
v znení platnom a účinnom do 30.06.2016). Krajský súd však povinnému žiadne trovy odvolacieho a
dovolacieho konania nepriznal, nakoľko povinnému v odvolacom a dovolacom konaní žiadne účelné a
preukázané výdavky nevznikli.

43. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od

doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).