Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 8, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/97/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115201302
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2115201302.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu:

JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobcu: Slovenský plynárenský
priemysel, a.s., IČO: 35 815 256, so sídlom Mlynské nivy 44/a, Bratislava, zastúpený splnomocnencom:
TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., IČO: 36 613 843, so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, proti žalovanej: R. H., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom G.. G. XXXX/XX, Q., o zaplatenie 191,55 Eur s príslušenstvom, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 10C/39/2015-40 zo dňa 03.12.2015, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v časti náhrady trov
konania p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná má voči žalobcovi p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie odsekom I. výroku zrušil platobný rozkaz tamojšieho
súdu č.k. 10C/39/2015-24 zo dňa 03.03.2015. Odsekom II. výroku žalovanej uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 102,02 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,25% zo sumy 67,32 Eur od 06.12.2013
do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,25% zo sumy 34,70 Eur od 24.04.2014 do zaplatenia
do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odsekom III. výroku vo zvyšku žalobu zamietol a odsekom IV.
rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne citáciou ust. § 488, § 489, § 120 ods. 3, § 517
ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 48 ods. 2 písm. a), § 49 ods. 3, § 54 ods. 7 zákona č. 656/2004 Z.z.
o energetike, § 18 ods. 1, § 23 ods. 1 nariadenia vlády č. 409/2007 Z.z., § 3 ods. 1, § 10c nariadenia
vlády č. 87/1995 Z.z.. Vecne argumentoval tým, že na základe výsledkov dokazovania dospel súd k
záveru, že návrh bol podaný opodstatnene len z časti. Vychádzajúc zo skutkových zistení mal súd
preukázané, že medzi účastníkmi konania došlo k vzniku záväzkového zmluvného vzťahu zo Zmluvy o

dodávke plynu zo dňa 19.05.2010, na základe ktorej zmluvy o dodávke plynu sa navrhovateľ zaviazal
odporkyni dodávať zemný plyn pre odberné miesto G.. G. XXXX/XX, Q. a odporkyňa sa zaviazala
zaplatiť cenu za odobratý zemný plyn v zmysle platného cenníka navrhovateľa v čase dodávky. Cena za
odobratý zemný plyn bola odporkyni vyúčtovaná za obdobie od 19.11.2012 do 18.11.2013 na základe
Faktúry číslo 7449149614 zo dňa 21.11.2013 s dátumom splatnosti dňa 05.12.2013 na sumu 67,32
Eur, za obdobie od 19.11.2013 o 20.03.2014 na základe Faktúry číslo 7414845708 zo dňa 09.04.2014
so splatnosťou dňa 23.04.2014 na sumu 34,70 Eur. Dodávka zemného plynu a vyúčtovanie ceny

za jeho dodávku v zmysle predložených faktúr nebolo v konaní nikým spochybnené. V konaní tak
bolo nepochybne zistené, že navrhovateľ na základe Zmluvy o dodávke plynu zo dňa 19.05.2010
v rozhodnom období od 19.11.2012 do 20.03.2014 poskytoval odporkyni dodávku zemného plynu,
odporkyňa túto dodávku zemného plynu prijímala, avšak nezaplatila riadne a včas cenu za poskytovanúslužbu v zmysle platného cenníka navrhovateľa celkom v sume 102,02 Eur, čím porušila zmluvnú
povinnosť. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam považoval súd nárok navrhovateľa na zaplatenie ceny
za dodávku zemného plynu vyúčtovanú Faktúrami číslo 7449149614, 7414845708, celkom v sume

102,02 Eur, za dôvodný. Keďže odporkyňa nezaplatila cenu za dodávku plynu vyúčtovanú Faktúrami
číslo 7449149614 zo dňa 21.11.2013 so splatnosťou dňa 05.12.2013 a číslo 7414845708 zo dňa
09.04.2014 so splatnosťou dňa 23.04.2014, dostala sa dňom nasledujúcim po splatnosti jednotlivých
faktúr do omeškania so zaplatením peňažného dlhu a navrhovateľ má tak nárok na zaplatenie úroku z
omeškania z nezaplatenej ceny za dodávku plynu. Výšku úroku z omeškania určuje nariadenie vlády

Slovenskej republiky, ktorá výška úroku z omeškania je o 8,00% viac ako je základná úroková sadzba
Európskej centrálnej banky k prvému dňu omeškania s plnením peňažného záväzku. Navrhovateľ má
tak nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 8,25% ročne zo sumy 67,32 Eur od 06.12.2013
do zaplatenia, nakoľko základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky k uvedenému dňu bola
0,25% (8,00% + 0,25%) a nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 8,25% ročne zo sumy
34,70 Eur od 24.04.2014 do zaplatenia, nakoľko základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky

k uvedenému dňu bola 0,25% (8,00% + 0,25%). Z uvedených dôvodov súd nárok v časti o zaplatenie
úroku z omeškania vo výške 8,25% ročne zo sumy 67,32 Eur od 06.12.2013 do zaplatenia a zo sumy
34,70Eurod24.04.2014dozaplateniapovažovalzaopodstatnený.Ďalejnavrhovateľžiadalozaplatenie
sumy 78,53 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,25% ročne zo sumy 78,53 Eur od 26.03.2014 do
zaplatenia vyúčtovanej Faktúrou číslo 4900076946 zo dňa 11.03.2014 so splatnosťou dňa 25.04.2014,

pričom v návrhu uviedol, že vyúčtoval odporkyni cenu za poskytnuté dodávky plynu v súlade s platným
cenníkom. Z uvedenej faktúry je však zrejmé, že sa nejedná o vyúčtovanie ceny za poskytnuté dodávky
plynu, keď v nej nie je uvedené číslo meradla, fakturačné obdobie dodávky plynu, dodané množstvo
plynu, cena za odobratý zemný plyn a pod.. V uvedenej faktúre je uvedené, že navrhovateľ účtuje
odporkyni sumu 78,53 Eur za zabezpečenie účtovného prerušenia/obmedzenia dodávky zemného plynu

z titulu neoprávneného odberu pre koncového odberateľa vrátane dopravy, v prípade, že meradlo je
nedostupné, alebo odberateľ prerušenie/obmedzenie neumožnil. Skutkové tvrdenia v návrhu sú tak v
rozpore so skutočnosťami uvedenými vo Faktúre číslo 4900076946, keď z návrhu, ani z priložených
listinných dôkazov k návrhu, nevyplýva, že by zo strany odporkyne došlo k neoprávnenému odberu
a následnému prerušeniu/obmedzeniu dodávky zemného plynu. Rovnako zo žiadneho ustanovenia

Zmluvy o dodávke plynu zo dňa 13.05.2010, ani zo žiadneho ustanovenia Obchodných podmienok pre
opakované dodávky plynu pre odberateľov plynu v domácnosti, ktorých odberné miesta sú pripojené
do distribučnej siete SPP - distribúcia a.s. s účinnosťou od 01.01.2010 tvoriacich neoddeliteľnú súčasť
Zmluvy o dodávke plynu zo dňa 13.05.2010, nevyplýva povinnosť odporkyne zaplatiť navrhovateľovi
sumu 78,53 Eur práve z dôvodu uvedeného na predmetnej faktúre a práve vo výške uvedenej

v predmetnej faktúre. V sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou platí, že súd
je viazaný návrhom a uplatnený nárok je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými
navrhovateľ svoj nárok zdôvodňuje, keď skutkovým základom opísaným v návrhu v spojitosti s petitom je
potom vymedzený základ nároku uplatneného navrhovateľom, ktorý je premetom konania. Navrhovateľ
odvodzovalsvojnároknazaplateniesumy78,53Eurspríslušenstvomzozmluvnejpovinnostiodporkyne

zaplatiť cenu za dodaný zemný plyn, čo je však v rozopre so skutočnosťami uvedenými vo Faktúre číslo
4900076946. Podľa názoru súdu nebolo možné z obsahu spisu zistiť, na základe akých konkrétnych
skutkových tvrdení a z akého dôvodu, žiada navrhovateľ zaplatiť sumu 78,53 Eur od odporkyne.
Navrhovateľ neprodukoval žiadne dôkazy na preukázanie opodstatnenosti uplatneného nároku na
zaplatenie sumy 78,53 Eur a z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ napriek márnemu

poučeniupodľaustanovenia§120ods.4Občianskehosúdnehoporiadkuvkonanínepredložilsúduaani
nenavrhol vykonať žiadne relevantné dôkazy preukazujúce opodstatnenosť jeho nároku na zaplatenie
sumy 78,53 Eur. Jediným dôkazom mala byť Faktúra číslo 4900076949, ktorej obsah bol však v rozpore
s tvrdením navrhovateľa v návrhu, že sa jedná o vyúčtovanie ceny za dodávku plynu. V konaní zistený
skutkovýzákladneumožňovalsúduustáliťvznikkonkrétnejpovinnostiodporkynezaplatiťnavrhovateľovi

sumu 78,53 Eur s príslušenstvom, a preto súd nepovažoval nárok navrhovateľa na zaplatenie sumy
78,53 Eur s príslušenstvom za opodstatnený. Napokon navrhovateľ ďalej žiadal o zaplatenie sumy 2,-
EurvyúčtovanejFaktúroučíslo3160104544zodňa11.04.2013sosplatnosťoudňa25.04.2013,sumy3,-
Eur vyúčtovanej Faktúrou číslo 3120057257 zo dňa 13.08.2013 so splatnosťou dňa 27.08.2013, sumy
3,-EurvyúčtovanejFaktúroučíslo3102050410zodňa11.09.2013sosplatnosťoudňa25.09.2013,sumy

3,- Eur vyúčtovanej Faktúrou číslo 3170082897 zo dňa 13.01.2014 so splatnosťou dňa 27.01.2014,
pričom v návrhu uviedol, že vyúčtoval odporkyni cenu za poskytnuté dodávky plynu v súlade s platným
cenníkom. Rovnako ako v predchádzajúcom prípade je z uvedených faktúr zrejmé, že sa nejedná o
vyúčtovanie ceny za poskytnuté dodávky plynu, keď priamo v uvedených faktúrach je uvedené, ženavrhovateľ odporkyni účtuje náhradu vynaložených nákladov za vystavenie a zaslanie upomienky.
Navrhovateľ bol dokonca Výzvou súdu zo dňa 24.08.2015 vyzvaný, aby doplnil návrh a uviedol, za
zaslanie akej upomienky žiada zaplatenie jedenkrát sumy 2,- Eur a trikrát sumy 3,- Eur, predložil

všetky štyri upomienky vrátane dohody o povinnosti odporkyne platiť účtované sumy 2,- Eur a 3,-
Eur. Na výzvu súdu navrhovateľ nereagoval. K návrhu bola pripojená len jedna Výzva navrhovateľa
adresovaná odporkyni na zaplatenie pohľadávky s upozornením na prerušenie dodávky ZP zo dňa
11.04.2015, zrejme vzťahujúca sa (podľa dátumu urobenia tohto úkonu) k Faktúre číslo 3160104544
zo dňa 11.04.2013. Skutkové tvrdenia navrhovateľa uvedené v návrhu, že faktúrami ním predloženými

vyúčtoval odporkyni cenu za poskytnuté dodávky plynu, sú tak v rozpore s údajmi uvedenými na
Faktúrach číslo 3160104544, číslo 3120057257, číslo 3102050410, číslo 3170082897, na ktorých je
uvedené, že navrhovateľ odporkyni účtuje náhradu vynaložených nákladov za vystavenie a zaslanie
upomienky tak, ako už bol konštatované vyššie. Vzhľadom k uvedenému súd konštatuje, že okrem
jednej výzvy navrhovateľ nepredložil súdu žiadne ďalšie tri výzvy, za ktorých vystavenie a zaslanie
si vyúčtoval trikrát sumu 3,- Eur. Tiež navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal, že v súvislosti s

vystavením a zaslaním výziev odporkyni mu vznikli práve náklady jedenkrát v sume 2,- Eur a trikrát v
sume 3,- Eur, resp. kedy mu vznikli, v čom spočívali a kedy a na aký účel ich vynaložil. Navrhovateľ
tiež nepredložil žiadnu dohodu účastníkov, z ktorej by vyplýval zmluvný záväzok odporkyne zaplatiť
navrhovateľovi žiadané sumy z uvedeného dôvodu a v uvedenej sume. Navrhovateľ tak nepreukázal
ani len vystavenie ďalších troch upomienok odporkyni, nieto zaslanie všetkých štyroch upomienok

odporkyni, tiež nepreukázal skutočné výdavky na upomienky, na ktoré by mu mohol vzniknúť nárok.
Navrhovateľnapriekmárnemupoučeniupodľaustanovenia§120ods.4Občianskehosúdnehoporiadku
nepreukázal, o aké konkrétne náklady spojené s vystavením a zaslaním upomienok sa jedná, kedy
a z akého dôvodu mu vznikli, na aký účel a kedy ich vynaložil, teda aké skutočné náklady spojené s
vystavením a zaslaním upomienok mu reálne vznikli. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností tak

nepovažoval súd nárok na zaplatenie sumy 11,- Eur (2,- Eur + 3 x 3,- Eur) za nedôvodný. Zo všetkých
vyššie uvedených dôvodov uložil súd odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 102,02 Eur s
úrokom z omeškania vo výške 8,25% ročne zo sumy 67,32 Eur od 06.12.2013 do zaplatenia a zo sumy
34,70 Eur od 24.04.2014 do zaplatenia a vo zvyšku návrh zamietol. O náhrade trov konania rozhodol súd
podľa ustanovenia § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, keďže súd návrhu v časti o zaplatenie

sumy 102,02 Eur s príslušenstvom vyhovel a vo zvyšnej časti návrh zamietol. Navrhovateľ bol úspešný
v časti konania o zaplatenie sumy 102,02 Eur s príslušenstvom a v časti konania o zaplatenie sumy
89,53 Eur s príslušenstvom bol neúspešný. Potom podľa výsledku konania ako celku bol hrubý úspech
navrhovateľa v rozsahu 53% (102,02 Eur : 191,55 Eur x 100) a hrubý úspech odporkyne v rozsahu
47% (100% - 53%). Vzhľadom na čiastočný úspech účastníkov vo veci, rozhodol súd tak, že žiadny z

účastníkov nemá na náhradu trov právo.

3. Proti tomuto rozsudku v jeho zamietajúcej časti podal prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie
žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe
v celom rozsahu vyhovel a žalobcovi priznal náhradu trov konania, alebo ho zrušil a vrátil súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie, z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia
skutkovéhostavu.Podľaodvolateľabolpreukázanýnárokzfaktúryč.4900076946nasumu78,53Eurza
prerušenie/obmedzenie dodávky plynu, poukazujúc tiež na ust. § 96 ods. 8, § 82 ods. 1 písm. g) zákona
č. 251/2012 Z.z. o energetike, súd tento predpis neaplikoval. Žalovaná sa v dôsledku neuhradenia
faktúr stala neoprávneným odberateľom plynu, žalobca bol preto oprávnený prerušiť dodávky plynu,

čo vyplýva aj zo zápisu zo dňa 12.02.2014. Nakoľko súd nevytýčil v predmetnej veci pojednávanie,
žiadnou výzvou nevyjadril pochybnosti o oprávnenosti uplatneného nároku, neuviedol, ktoré skutočnosti
má za preukázané a ktoré nie, žalobca nemohol produkovať konkrétne dôkazy na unesenie dôkazného
bremena, podporne poukazujúc na uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 26Cob/51/2011. Súd
nevyzval žalobcu na zdokladovanie dôvodnosti faktúry za prerušenie/obmedzenie dodávky plynu v

sume 78,53 Eur, dôvodnosť uplatneného nároku je zrejmá z predložených dôkazov. Pokiaľ ide o
upomienky, žalobca s návrhom zaslal 4 faktúry za vystavenie upomienky, ktorých súčasťou bola
upomienka. Poukázal tiež na ust. 1.1, 4.7 a 4.8 Obchodných podmienok, v zmysle aktuálneho cenníka
je zrejmý poplatok za vystavenie upomienok i poplatok za prerušenie/obmedzenie dodávky plynu. Podľa
odvolateľa v rozhodnutí absentuje zásada spravodlivosti, žalobca si splnil svoje zmluvné povinnosti,

žalovaná si ich nesplnila a fakturované sumy riadne neuhrádzala, dlžnú sumu ani nenamietala,
poukazujúc na zásadu kontradiktórnosti.

4. Žalovaná odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrila.5. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „C.s.p.“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963

Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému

je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3
C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či
doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, v dôsledku čoho

je namieste rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny s použitím § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť.

7. Posúdiac obsah odvolania rozsudok súdu prvej inštancie bol napadnutý v jeho zamietajúcej časti a v
závislom výroku o trovách konania, v časti, v ktorej súd návrhu vyhovel, napadnutý nebol, a preto v tejto
časti nadobudol právoplatnosť a nestal sa predmetom odvolacieho prieskumu.

8. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého
obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam a vec i správne právne posúdil.

9. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i

právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. odkazuje
na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza
dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu
odvolateľovi.

10. Keďže súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom
zároveň sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie a
odvolací súd sa s týmto odôvodnením súdu v plnej miere stotožňuje, k veci považuje za potrebné dodať
iba nasledovné:

11. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca v návrhu uviedol, že dňa 19.05.2010 uzatvoril so žalovanou
Zmluvu o dodávke plynu pre odberateľov kategórie domácnosť na poskytovanie dodávok a predaj plynu
v zmysle ustanovení zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike a podľa ustanovení nariadenia vlády SR
č. 409/2007 Z.z., ktorým sa ustanovujú pravidlá fungovania trhu s plynom. Žalobca vystavil žalovanej
nasledujúce vyúčtovacie faktúry: variabilný symbol 3160104544 na sumu 2,- Eur so splatnosťou

25.04.2013, variabilný symbol 3120057257 na sumu 3,- Eur so splatnosťou 27.08.2013, variabilný
symbol 3102050410 na sumu 3,- Eur so splatnosťou 25.09.2013, variabilný symbol 7449149614
na sumu 67,32 Eur so splatnosťou 05.12.2013, variabilný symbol 3170082897 na sumu 3,- Eur so
splatnosťou 27.01.2014, variabilný symbol 4900076946 na sumu 78,53 Eur so splatnosťou 25.03.2014,
variabilný symbol 7414845708 na sumu 34,70 Eur so splatnosťou 23.04.2014.

12. Podľa odvolacieho súdu v konaní nebolo rozhodujúce, či nárok žalobcu bolo potrebné posudzovať
podľa ustanovení zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike alebo podľa ustanovení zákona č. 251/2012 Z.z.
o energetike, keď podstatným dôvodom pre zamietnutie návrhu v napadnutej časti bol správny záver
súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena.

13. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie účastníci sú povinní
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná.Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné
pre rozhodnutie vo veci.

14. V zmysle § 132 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo
vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.

15. Citované ustanovenia zakotvovali dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, teda povinnosť

označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch
konania. Účastník, ktorý neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé
dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného
na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol
dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru,
že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno

ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného
dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho
nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal
bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

16. Hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné
dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade
nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.
Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je
svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd

rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím
významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

17. Súd prvej inštancie túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil
a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo uvedené

vyššie.

18. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v
ktorých súd skonštatoval, že Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. však súd rozhodne o tom,

ktoré z označených dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na
vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých
navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred
súdomazakladajúcoutýmprípustnosťdovolania.(porovnajajrozhodnutiaNajvyššiehosúduSlovenskej
republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod

R 37/1993 a pod R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred súdom s následkom prípustnosti dovolania
nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre
ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. apríla 2012, sp. zn. 6 Cdo
51/2012). Súd pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky
navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou

účastníkovi odňatie možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá
O.s.p. je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa
neviaže na návrhy účastníka konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.09.2011, sp. zn. 6 Cdo
153/2011).

19. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky,
v ktorom súd skonštatoval, že dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých
fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým
navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd
rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej

právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak
rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu
dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu
podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkomnavrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 Občiansky súdny poriadok). Skutočnosť, že okresný súd a
ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom,

nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu
ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej
republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom
navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha
konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by

nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako
druhá strana v konaní (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra
2010).

20. Správny bol preto záver súdu prvej inštancie, ktorý skonštatoval, že žalobca vzhľadom na rozpory
nepreukázal dôvodnosť, resp. opodstatnenosť sporných faktúr.

21. Žalobca žiadal o zaplatenie sumy 78,53 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,25% ročne
zo sumy 78,53 Eur od 26.03.2014 do zaplatenia vyúčtovanej Faktúrou číslo 4900076946 zo dňa
11.03.2014 so splatnosťou dňa 25.04.2014, pričom súd prvej inštancie správne prihliadol na to, že
žalobca v návrhu uviedol, že vyúčtoval žalovanej cenu za poskytnuté dodávky plynu v súlade s

platným cenníkom. Z uvedenej faktúry je však zrejmé, že sa nejedná o vyúčtovanie ceny za poskytnuté
dodávky plynu, keď v nej nie je uvedené číslo meradla, fakturačné obdobie dodávky plynu, dodané
množstvo plynu, cena za odobratý zemný plyn a pod.. V uvedenej faktúre je uvedené, že žalobca účtuje
žalovanej sumu 78,53 Eur za zabezpečenie účtovného prerušenia/obmedzenia dodávky zemného plynu
z titulu neoprávneného odberu pre koncového odberateľa vrátane dopravy, v prípade, že meradlo je

nedostupné, alebo odberateľ prerušenie/obmedzenie neumožnil. Skutkové tvrdenia v návrhu sú tak v
rozpore so skutočnosťami uvedenými vo Faktúre číslo 4900076946, keď z návrhu, ani z priložených
listinných dôkazov k návrhu, nevyplýva, že by zo strany žalovanej došlo k neoprávnenému odberu
a následnému prerušeniu/obmedzeniu dodávky zemného plynu. Rovnako zo žiadneho ustanovenia
Zmluvy o dodávke plynu zo dňa 13.05.2010, ani zo žiadneho ustanovenia Obchodných podmienok pre

opakované dodávky plynu pre odberateľov plynu v domácnosti, ktorých odberné miesta sú pripojené
do distribučnej siete SPP - distribúcia a.s. s účinnosťou od 01.01.2010 tvoriacich neoddeliteľnú súčasť
Zmluvy o dodávke plynu zo dňa 13.05.2010, nevyplýva povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu
78,53 Eur práve z dôvodu uvedeného na predmetnej faktúre a práve vo výške uvedenej v predmetnej
faktúre.

22. Súd prvej inštancie správne zdôraznil, že v sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou
platí, že súd je viazaný návrhom a uplatnený nárok je charakterizovaný opísaním skutkových okolností,
ktorými žalobca svoj nárok zdôvodňuje, keď skutkovým základom opísaným v návrhu v spojitosti s
petitom je potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobcom, ktorý je premetom konania. Žalobca

odvodzoval svoj nárok na zaplatenie sumy 78,53 Eur s príslušenstvom zo zmluvnej povinnosti žalovanej
zaplatiť cenu za dodaný zemný plyn, čo je však v rozopre so skutočnosťami uvedenými vo Faktúre
číslo 4900076946. Z obsahu návrhu a predložených listinných dôkazov nebolo možné zistiť, na základe
akých konkrétnych skutkových tvrdení a z akého dôvodu, žiada žalobca zaplatiť sumu 78,53 Eur,
keď neprodukoval žiadne dôkazy na preukázanie opodstatnenosti uplatneného nároku na zaplatenie

sumy 78,53 Eur a z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že žalobca napriek márnemu poučeniu podľa
ustanovenia § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku v konaní nepredložil súdu a ani nenavrhol
vykonať žiadne relevantné dôkazy preukazujúce opodstatnenosť jeho nároku na zaplatenie sumy 78,53
Eur. Jediným dôkazom mala byť Faktúra číslo 4900076949, ktorej obsah bol však v rozpore s tvrdením
žalobcu v návrhu, že sa jedná o vyúčtovanie ceny za dodávku plynu. V konaní prvoinštančného

súdu zistený skutkový základ neumožňoval súdu ustáliť vznik konkrétnej povinnosti žalovanej zaplatiť
žalobcovi sumu 78,53 Eur s príslušenstvom, a preto ani odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie
nepovažoval nárok žalobcu na zaplatenie sumy 78,53 Eur s príslušenstvom za opodstatnený.

23.Rovnakýzáverplatíajprezvyšokuplatnenéhonároku,keďžalobcaďalejžiadalozaplateniesumy2,-

EurvyúčtovanejFaktúroučíslo3160104544zodňa11.04.2013sosplatnosťoudňa25.04.2013,sumy3,-
Eur vyúčtovanej Faktúrou číslo 3120057257 zo dňa 13.08.2013 so splatnosťou dňa 27.08.2013, sumy
3,-EurvyúčtovanejFaktúroučíslo3102050410zodňa11.09.2013sosplatnosťoudňa25.09.2013,sumy
3,- Eur vyúčtovanej Faktúrou číslo 3170082897 zo dňa 13.01.2014 so splatnosťou dňa 27.01.2014,pričom v návrhu uviedol, že vyúčtoval žalovanej cenu za poskytnuté dodávky plynu v súlade s platným
cenníkom.

24. Súd prvej inštancie aj v tomto prípade správne prihliadol na to, že je z uvedených faktúr zrejmé,
že sa nejedná o vyúčtovanie ceny za poskytnuté dodávky plynu, keď priamo v uvedených faktúrach
je uvedené, že žalobca žalovanej účtuje náhradu vynaložených nákladov za vystavenie a zaslanie
upomienky. Žalobca bol dokonca Výzvou prvoinštančného súdu zo dňa 24.08.2015 vyzvaný, aby doplnil
návrh a uviedol, za zaslanie akej upomienky žiada zaplatenie jedenkrát sumy 2,- Eur a trikrát sumy

3,- Eur, predložil všetky štyri upomienky vrátane dohody o povinnosti žalovanej platiť účtované sumy
2,- Eur a 3,- Eur. Na výzvu súdu žalobca nereagoval. K návrhu bola pripojená len jedna Výzva na
zaplatenie pohľadávky s upozornením na prerušenie dodávky ZP zo dňa 11.04.2015, zrejme vzťahujúca
sa (podľa dátumu urobenia tohto úkonu) k Faktúre číslo 3160104544 zo dňa 11.04.2013. Skutkové
tvrdenia žalobcu uvedené v návrhu, že faktúrami ním predloženými vyúčtoval žalovanej cenu za
poskytnuté dodávky plynu, sú tak v rozpore s údajmi uvedenými na Faktúrach číslo 3160104544,

číslo 3120057257, číslo 3102050410, číslo 3170082897, na ktorých je uvedené, že žalobca žalovanej
účtuje náhradu vynaložených nákladov za vystavenie a zaslanie upomienky. Súd prvej inštancie preto
správne konštatoval, že okrem jednej výzvy žalobca nepredložil súdu žiadne ďalšie tri výzvy, za ktorých
vystavenie a zaslanie si vyúčtoval trikrát sumu 3,- Eur. Tiež žiadnym spôsobom nepreukázal, že v
súvislosti s vystavením a zaslaním výziev mu vznikli práve náklady jedenkrát v sume 2,- Eur a trikrát

v sume 3,- Eur, resp. kedy mu vznikli, v čom spočívali a kedy a na aký účel ich vynaložil. Žalobca
tiež nepredložil žiadnu dohodu účastníkov, z ktorej by vyplýval zmluvný záväzok žalovanej zaplatiť
žalobcovi žiadané sumy z uvedeného dôvodu a v uvedenej sume. Žalobca tak nepreukázal ani len
vystavenie ďalších troch upomienok, nieto zaslanie všetkých štyroch upomienok, tiež nepreukázal
skutočné výdavky na upomienky, na ktoré by mu mohol vzniknúť nárok. Žalobca napriek márnemu

poučeniu podľa ustanovenia § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku nepreukázal, o aké konkrétne
náklady spojené s vystavením a zaslaním upomienok sa jedná, kedy a z akého dôvodu mu vznikli, na
aký účel a kedy ich vynaložil, teda aké skutočné náklady spojené s vystavením a zaslaním upomienok
mu reálne vznikli. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností tak ani odvolací súd zhodne so súdom
prvej inštancie nepovažoval nárok na zaplatenie sumy 11,- Eur (2,- Eur + 3 x 3,- Eur) za nedôvodný.

25. Základnou povinnosťou žalobcu je formulovať žalobný návrh jasne, určite, zrozumiteľne, uviesť
rozhodujúce skutkové okolnosti a predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, obzvlášť v prípade,
že žalobu podáva prostredníctvom advokáta. Nie je úlohou súdu, aby žalobcu upozorňoval na to, že
obsah žaloby nekorešponduje s predloženými listinnými dôkazmi. Rovnako nie je dôvodná námietka

odvolateľa,žesúdprvejinštancierozhodolbeznariadeniapojednávania,naktorombyžalobcoviumožnil
odstrániť prípadné rozpory, nakoľko postup súdu bol v súlade s ust. § 115a ods. 2 O.s.p., ktoré umožňuje
rozhodnúť drobný spor (a aký išlo aj v prejednávanej veci) bez nariadenia pojednávania.

26. Vo všeobecnosti súčasné procesné predpisy (tak O.s.p. ako aj C.s.p.) prenechávajú do značnej

mierysmerovaniekonaniavdispozíciiúčastníka(zvyšujúcisadôraznadispozitívnosťakontradiktórnosť
konania), nemožno však pripustiť, aby sa súdy dostali do postavenia, aby len automaticky vydávali
exekučné tituly vychádzajúce iba z formálnych náležitostí podkladov rozhodnutia. Takýto prístup by bol
v príkrom rozpore so statusovým zákonom sudcov, ust. § 2 ods. 2 z.č. 385/2000 Z.z., v ktorom je
zakotvené právo aj povinnosť sudcov byť pri výkone svojej funkcie nezávislý, zákony a iné všeobecne

záväznéprávnepredpisyvykladaťpodľasvojhonajlepšiehovedomiaasvedomia;rozhodovaťnestranne
a spravodlivo. Preto, v akokoľvek formalizovanom procesnom postupe musí súd dbať, aby neprestal
byť orgánom ochrany práv. Práve takéto postavenie súdu je nevyhnutným atribútom právneho štátu
a spravidla je vyjadrené v procesných ustanoveniach predpisov stanovujúcich ich základné princípy
vychádzajúce z hodnotových základov spoločnosti.

27. Súd prvej inštancie vo veci vykonal všetky navrhnuté a dostupné dôkazy, účastníci konania v rámci
prvoinštančného konania nepredložili žiadne ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania.

28. Pokiaľ odvolateľ v odvolaní uvádzal nové skutočnosti a predkladal nové dôkazy, pričom ich neuviedol

a ani nepodal návrh na takýto dôkaz pred súdom prvej inštancie, v odvolacom konaní už nové
dokazovanie vykonať nemožno.29. Podľa § 205a ods. 1 O.s.p. účinného v čase podania odvolania skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli
uplatnené pred súdom prvého stupňa sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej
odvolacím dôvodom len vtedy, ak a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia

sudcu alebo obsadenia súdu, b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods.
4, d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa.

30. Z ostatne citovaného ustanovenia vyplýva, že skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené
pred súdom prvej inštancie, môžu byť pri odvolaní proti rozsudku odvolacím dôvodom len za splnenia
taxatívne vymenovaných podmienok pod písm. a) až d). Za situácie, že odvolateľ bola riadne
prvostupňovým súdom poučený podľa § 120 ods. 4 (čo v predmetnom prípade nebolo sporné), použitie
písm. a) až c) cit. ust. v danom prípade vôbec neprichádza do úvahy. Vo vzťahu k písm. d) cit. ust.
odvolateľ ničím nepreukázal, že bez svojho zavinenia nemohol buď označiť alebo predložiť ním tvrdené

skutočnosti alebo dôkazy. Za danej situácie odvolací súd nemohol na takúto novú argumentáciu
žalobcu prihliadnuť, keď bolo v objektívnych možnostiach a bolo zároveň aj povinnosťou žalobcu túto
argumentáciu uplatniť pred súdom prvej inštancie skôr, ako bolo uznesením vyhlásené dokazovanie za
skončené. Bolo preto potrebným vychádzať zo skutkového stavu v takom rozsahu, ako bol preukázaný
v konaní pred prvostupňovým súdom.

31. Na záver odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní
žalobcu, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jeho práv. Odvolací súd v tejto súvislosti
upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 218/2010, podľa ktorého obsah
práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva

alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných
orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS
252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi

názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí
ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp.
toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

32. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak
nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.
Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09

a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobcu odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

33. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, v súlade
s ust. § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

34. Žalovaná má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a § 396 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaná bola v odvolacom konaní v celom
rozsahu úspešná a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali
výnimočne jej náhradu trov konania nepriznať (§ 257 C.s.p.). O výške náhrady trov odvolacieho

konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 C.s.p. súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

35. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie 0spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).