Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. január 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 25Co/7/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8613201742
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Koščo

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8613201742.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a členov senátu

JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Romana Tótha v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o., so sídlom
Politických vězňů 1272/21, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČ: 26429705, zastúpeného
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36864421, proti žalovanému:
S. Š., A.. XX.X.XXXX, W. XXX XX H. XX, E. N. XXX,XX B.J. X. F.., o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Svidník č. k. 5C/69/2013-79 zo dňa 19.8.2016, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie.

Sporovým stranám n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom konanie o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19
% denne zo sumy 726,49 eur od 3.6.2010 do 1.8.2012, zo sumy 716,49 eur od 2.8.2012 do zaplatenia
zastavil. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalobca a žalovaný
nemajú nárok na náhradu trov konania.

2. V dôvodoch rozsudku súd uviedol, že žalobca podaným návrhom na uplatnenie pohľadávky podľa čl.
4 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje Európske

konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie
zmenkovej sumy 716,49 eura, zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne zo sumy 726,49 eura
od 3.6.2010 do 1.8.2012 čo predstavuje sumu 1 436,61 eura, zo sumy 716,49 eura od 2.8.2012
do zaplatenia, 6 % ročného úroku zo zmenkovej sumy 726,49 eura od 26.10.2010 do 1.8.2012 čo
predstavuje sumu 77,36 eura, zo sumy 716,49 eura od 2.8.2012 do zaplatenia, zmenkovej odmeny vo
výške 1/3 % zmenkovej sumy, teda 2,42 eura, náhrady trov konania v časti trov právneho zastúpenia v
sume 120,74 eura s DPH a v časti zaplateného súdneho poplatku v sume 42,50 eura. Návrh odôvodnil

tým, že ako indosatár je nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky, ktorú vystavil žalovaný dňa 20.1.2009
na zmenkovú sumu 726,49 eura, pričom sa zaviazal aj k úhrade zmenkového úroku vo výške 0,25 %
denne od 3.6.2010. Indosovaná zmenka je vistazmenkou opatrenou doložkou „na platenie predložiť
v lehote 4 rokov od vystavenia“. Zmenka bola vystavená dňa 20.1.2009 (dátum vystavenia) na sumu
726,49 eura, pričom do jej textu bol poňatý záväzok žalovaného zaplatiť za túto zmenku pri predložení
na rad zmenkového veriteľa zmenkovú sumu spolu s 0,25 % denným úrokom od 3.6.2010. Za miesto
splatenia bolo určené sídlo prvotného zmenkového veriteľa. Indosant predložil zmenku k zaplateniu,

pričom žalovaný doposiaľ zaplatil na zmenkovú sumu 10 eur a na úroky uhradil 0,00 eur. Keďže
zmenková listina je opatrená doložkou „bez protestu“, indosant nenechal vyššie uvedené skutočnosti
zistiť verejnou listinou. Žalobca žiadal, aby súd podľa čl. 7 Nariadenia Európskeho parlamentu a
Rady (ES) č. 861/2007 vydal rozsudok, ktorým uloží žalovanému do 3 dní uhradiť žalovanú zmenkovúistinu s príslušenstvom. Nežiadal nariadiť pojednávanie a k žalobe pripojil listinné dôkazy, a to výpis z
obchodného registra a originál zmenky vystavenej žalovaným zo dňa 20.1.2009 na zmenkovú sumu
726,49 eura. Právny zástupca žalobcu, podaním zo dňa 21.12.2015, doručeným súdu dňa 23.12.2015,

vzal svoj návrh na začatie konania čiastočne späť, a to v rozsahu zmenkového úroku vo výške 0,19 %
denne v časti uplatneného zmenkového úroku vo výške 0,25 %. Súd vo veci nariadil pojednávanie, na
ktoré sa žalobca ani jeho právny zástupca nedostavili, svoju neúčasť písomne ospravedlnil z dôvodu
kolízie s iným pojednávaním, ktorého sa zúčastňujú. Zároveň v ospravedlnení právny zástupca žalobcu
hodnotil procesný postup súdu, ktorý vytýčil ústne pojednávanie, ako nesprávny, pričom uviedol svoje

dôvody. Žalobca však uviedol, že nemá námietky, aby sa v tejto veci otvorilo pojednávanie bez jeho
účasti a nežiadal odročiť pojednávanie z dôvodu jeho neprítomnosti. Na pojednávanie sa nedostavil
žalovaný, u ktorého mal súd doručenie predvolania vykázané a ktorý svoju neúčasť neospravedlnil.
Súd pojednával v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu a v neprítomnosti žalovaného. Súd
vykonal dokazovanie zmluvou o úvere č. XXXXXXX zo dňa 20.1.2009, Všeobecnými podmienkami
poskytnutia úveru, zmenkou zo dňa 20.1.2009 a zistil, že dňa 20.1.2009 bola uzavretá písomná úverová

zmluva č. XXXXXXX, ktorou veriteľ - POHOTOVOSŤ, s.r.o. poskytol úver vo výške 500 eur žalovanému
ako fyzickej osobe. Žalovaný sa zaviazal úver splatiť vo výške 936 eur v 12 mesačných splátkach
po 78 eur počnúc dňom 27.2.2009. V zmluve nie je uvedený úrok, je uvedený len poplatok vo výške
436 eur, ktorý nie je konkretizovaný a v zmluve nie je uvedená ani RPMN, ani priemerná hodnota
RPMN. V zmluve je ďalej uvedené, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon zamestnania.

Žalovaný dňa 20.1.2009 vystavil vlastnú zmenku, obsahom ktorej je jeho záväzok zaplatiť za túto
zmenku pri predložení na rad spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Pribinova 25, 811
09 Bratislava sumu 726,49 eura a zmenkový úrok 0,25 % denne od 3.6.2010. Predmetná zmenka
bola žalovaným vystavená ako vistazmenka a bola opatrená doložkami „bez protestu“ a „na platenie
predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“, pričom za miesto platenia bolo určené sídlo prvotného

zmenkového veriteľa. Z rubovej strany zmenky vyplýva, že spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. indosovala
zmenku na rad žalobcu. Listina má znaky vzorového tlačiva, do ktorého boli rukou vpísané údaje:
dátum a miesto vystavenia, identifikačné údaje vystaviteľa, jeho podpis. Zmenková suma vyjadrená
číslom aj slovami a dátum začiatku úročenia zmenkového úroku sú v listine uvedené odlišným strojovým
písmom ako zvyšok vzorového tlačiva. Súdu je z jeho činnosti známe, že k vyplneniu zmenky došlo

na základe Všeobecných úverových podmienok pôvodného veriteľa, ktoré obsahujú dohodu o vyplnení
zmenky. V nich sa uvádza nasledovné: „na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka ako vystaviteľa
zmenky vyplývajúcej z úverovej zmluvy voči veriteľovi ako remitentovi vystaviteľ vystavil dve zmenky,
v ktorých nie sú vyplnené zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Ručiteľ je z
takto vystavených zmeniek zaviazaný ako zmenkový ručiteľ. Remitent má právo uplatniť si celý svoj

peňažný nárok vyplnením ktorejkoľvek zmenky. Zmluvné strany a ručiteľ sa dohodli, že zmenkovú sumu
vyplní na prvej zo zmeniek remitent najskôr v deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stane dlh
splatný okamžite, t. j. keď dlžník neuhradí včas 4 po sebe idúce splátky, prípadne uhradí len časti splátok
alebo neuhradí včas poslednú splátku alebo časť poslednej splátky. Zmenková suma bude pozostávať
zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia

prvej zo zmeniek. Dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní na prvej zo zmeniek remitent tak,
že ním bude deň, keď v zmysle bodu 4 týchto podmienok sa stal splatný celý dlh.“ Predmetom konania
je spor zo zmenky. Súd preto predovšetkým skúmal, či zmenka spĺňa náležitosti v zmysle zákona č.
191/1950 Zb. o zmenkách a šekoch (ďalej len „ZŠZ“) a dospel k záveru, že zmenka spĺňa formálne
náležitosti § 75 zákona, no aj napriek tejto skutočnosti podrobil súdnej kontrole aj dohodu o vyplňovacom

práve zmenky vyplývajúcej zo Všeobecných úverových podmienok remitenta, nakoľko pri uzatváraní
príslušnej úverovej zmluvy a v súvislosti s ňou aj vystavenie zmenky, ide o spotrebiteľský právny vzťah,
a preto aplikoval aj normy na ochranu práv spotrebiteľov. Úverovú zmluvu, na zabezpečenie ktorej bola
vystavená predmetná zmenka, posúdil podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v
znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, t. j. 20.1.2009. Dohodu o vyplňovanom práve zmenky súd

vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku s poukazom na § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere totiž nemá obligatórne náležitosti, ktoré sú uvedené v § 4
ods. 2 písm. g), h), i), j) zákona č. 258/2001 Z. z., čo spôsobuje, že úver sa považuje za bezúročný a
bez poplatkov, a teda spotrebiteľ má vrátiť len sumu poskytnutého úveru. Zmenka však túto skutočnosť
nezohľadňuje a dokonca umožňuje aj vymáhať zmenkový úrok 0,25 % denne, čo je ročne 91,25

%. Nepochybne takýto zmenkový úrok je v rozpore so zásadou dobrých mravov, čo spôsobuje jeho
neplatnosť (§ 39 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Dohoda
ovyplňovanomprávezmenkybolauvedenávoVPPÚ,tedaformulári,ktorýspracovalprávnypredchodca
žalobcu a žalovaný nemal možnosť ich ovplyvniť. Nepochybne teda táto podmienka nebola individuálnedojednaná a nepochybne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov v
neprospech spotrebiteľa práve pre nezohľadnenie práv spotrebiteľa a umožnenie vymáhať plnenia,
ktoré sú v rozpore so zákonom (či už pre spomínanú neplatnosť dohody o zmenkovom úroku alebo pre

dôsledok chýbajúcich obligatórnych náležitostí zmluvy). Uvedená zmluvná podmienka je teda neplatná
s poukazom na § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Ak je neplatná dohoda o vyplňovacom práve
blankozmenky, neplatná je aj samotná zmenka. Dohodu o vyplňovacom práve blankozmenky, a tým aj
samotnú zmenku, považoval za neplatnú aj pre obchádzanie zákona (§ 39 OZ). O obchádzanie zákona
ide, ak právny úkon síce neodporuje výslovnému zneniu zákona, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten

cieľ, aby zákon dodržaný nebol. V danom prípade vystavením zmenky sa právny predchodca žalobcu
snažil vyhnúť posudzovaniu platnosti úverovej zmluvy a aplikácii Zákona o spotrebiteľských úveroch,
dôsledkom čoho je, že žalovaný by veriteľovi mal vrátiť len sumu poskytnutého úveru pre nedodržanie
obligatórnychnáležitostízmluvyospotrebiteľskomúvere.Takýtopostupžalobcunemôžepožívaťprávnu
ochranu (§ 3 ods. 1 OZ) a žalobca si uplatnil právo výslovne zo zmenky a tú súd považoval za neplatnú.
Ako ďalší dôvod zamietnutia žaloby súd uviedol, že k vystaveniu zmenky došlo aj v rozpore so zákonom,

konkrétne § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z.. Podľa citovaného ustanovenia v súvislosti s poskytovaním
úveru od spotrebiteľa alebo inej osoby, sa zakazuje plniť dlh zmenkou alebo šekom. Veriteľ smie prijať
od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru, len ak ide
o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výšky
nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa

zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške maximálne 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského
úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplatenú veriteľom v rozpore s predchádzajúcou vetou, veriteľ nesmie
prijať a je povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať. Ustanovenie tohto odseku platí aj
v prípade zmeny majiteľa zmenky, alebo postúpenia práva zo zmenky. Citované ustanovenie platí
od 1.1.2008, teda platilo aj v čase vystavenia tejto zmenky. Podľa neho pri zabezpečovacej zmenke

(čo je aj tento prípad), zmenková suma v čase vyplnenia zmenky nesmie presiahnuť aktuálnu výšku
nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva vo výške maximálne 30 % istiny poskytnutého
úveru. V danom prípade žalovanému bol poskytnutý úver vo výške 500 eur, z čoho 30 % je 150 eur.
Zmenka by mohla byť vystavená len na sumu 150 eur, vystavená však bola na 726,49 eura. Zmenka
je preto v rozpore so zákonom, a preto s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka, je absolútne

neplatnýmprávnymúkonom.Povykonanomdokazovanímalsúdzato,ženiejemožnépriznaťžalobcovi
navrhované plnenie, pričom po čiastočnom späťvzatí žaloby žalobcom, o ktorom súd rozhodol v súlade
s § 145 ods. 2 CSP, žalobu v prevyšujúcej časti zamietol. O trovách konania rozhodol v súlade s článkom
16 Nariadenia a § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na náhradu trov konania žalobcovi a žalovanému
nepriznal z dôvodu, že žalobca bol v spore neúspešný a úspešný žalovaný náhradu trov konania priznať

nežiadal.

3. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhuje rozsudok zmeniť a návrhu na
uplatnenie pohľadávky v celom rozsahu vyhovieť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Ako
dôvod uviedol, že dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou, čo znamená,

že súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci
navrhli. Súd neuvádza, na základe ktorej zo strán vykonal dokazovanie „listinnými dokladmi“, alebo
či tieto dôkazy vykonal na základe vlastného uváženia. Súd musí k otázke vykonávania iných, ako
účastníkmi navrhnutých dôkazov, pristupovať vyvážene, aby nedošlo k narušeniu rovnosti strán v
spore. Navrhovateľ predložil ako dôkaz svojich nárokov platnú zmenku, ktorou, keďže táto spĺňa

všetky formálne a materiálne náležitosti predpokladané zákonom č. 191/1950 Zb., dokázal jasne,
úplne a zrozumiteľne svoje právo na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva. Voči forme a
obsahu zmenky zo strany odporcu nebolo žiadnych námietok a preto neexistovala okolnosť, ktorá
by odôvodňovala vykonávanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci. V danej veci
súd mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej

zmenky. Odporca mohol na základe čl. 5 ods. 3, 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke. Ak
tak neurobil, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej
zásady konštruovanej Nariadením. Súd samotný nie je legitimizovaný na to, aby postupom podľa §
120 ods. 1 veta prvá in fine O.s.p. vznášal námietky voči zmenke za odporcu. Ak tak súd učinil, ide
o porušenie princípu kontradiktórnosti súdneho konania a rovnosti účastníkov konania. Súd z vlastnej

iniciatívy,beznávrhovodporcuabezlegitímnehopodnetu,naťarchunavrhovateľavykonaldokazovanie,
ktoré údajne preukázalo charakter odporcu ako spotrebiteľa. Odporca sa tejto obrany nedovolával,
uplatnenú pohľadávku nerozporoval a svojím konaním ju prakticky uznal. Súd iniciatívne rozširoval
okruh dokazovaných skutočností v tom smere, aby získal pre neho dostatočný podklad pre zamietnutienávrhu na uplatnenie pohľadávky. Uvedené správanie súdu je neprijateľné v právnom štáte, predstavuje
výrazný zásah do práva na spravodlivý súdny proces, ktoré je garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,
ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských a základných slobôd. Súdom uvádzané údajne nesporné

skutočnosti neboli tvrdením ani jedného z účastníkov. Súd tieto údajne nesporné fakty vyabstrahoval
z dokazovania, ktoré si sám navrhol. Odporca, ani navrhovateľ, sa k týmto skutočnostiam nevyjadrili.
Súd dospel k rozhodnutiu na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej
interpretácii príslušných právnych predpisov a práva Európskej únie. Predmetom konania je výlučne
zmenka, a nie iný záväzkový právny vzťah. Súd predovšetkým ignoroval § 17 ZŠZ, z ktorého vyplýva,

že odporca vo všeobecnosti nie je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky,
ktoré vyplývajú z jej vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak v sporovom konaní nemôže činiť
odporca, tým menej tak môže činiť sám súd. V tejto súvislosti odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu
SR spisovej značky 5 Obo/3/2008 zo dňa 22.10.2008. Je síce prípustné za určitých okolností uplatňovať
tzv. kauzálne námietky voči navrhovateľovi, avšak námietka musí byť vznesená zo strany odporcu a
predovšetkým odporca v tejto situácii nesie dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení. Nie je

prípustné, aby túto úlohu prevzal súd a suploval aktivitu odporcu. Súd porušuje poučovaciu povinnosť
súdu prekročením § 5 ods.1 O.s.p.. Súd porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných
prostriedkov, súd prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali
byť v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia vykonané bez návrhu. Poukázal v tejto súvislosti
na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 22.8.2002 sp. zn. 25Cdo/1839/2000, kde pri rozhodovaní

vychádzal z rovnakej právnej úpravy, aká je aplikovateľná aj v tomto konaní. Pokiaľ súd odkázal na
Nález Ústavného súdu Českej republiky IV.ÚS 457/10, je dôležité uviesť, že vo veci, ktorou sa zaoberal
Ústavný súd ČR, došlo zo strany odporcu k obrane - odporca vzniesol námietky voči zmenkovému
platobnému rozkazu. Podobne aj v konaní Pl.ÚS 16/12 ide o postup podľa skráteného konania, kde
sa Ústavný súd ČR zaoberal návrhom na zrušenie § 175 O.s.p.. Vo veci navrhovateľ podal námietky

voči zmenkovému platobnému rozkazu v rámci stanovenej zákonnej trojdňovej lehoty. Samotný Zákon
o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z. pripúšťal, aby na zabezpečenie svojich nárokov zo
spotrebiteľského úveru bola vystavená zmenka. Limitovaná bola len výška zabezpečenia vo vzťahu k
aktuálnej výške dlhu v čase jej vyplnenia. Z uvedeného vyplýva, že prípustné sú akékoľvek zmenky,
akékoľvek doložky a zároveň aj blankozmenky s úpravou vyplnenia zmenky v dohode o vyplňovacom

práve. Vyplýva to z formulácie § 4 ods. 6 zákona a spojenia „v čase vyplnenia“ zo slov „vyplnenú
veriteľom“, z ktorej je zrejmé, že zákonodarca pripúšťal, že zmenky budú vyplňované dodatočne po
vystavení, pretože inak by použil spojenie „v čase vystavenia“, resp. by vylúčil vyplňovanie zo strany
veriteľa. Z uvedeného vyplýva, že dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť neplatná a nemôže
byť ani neprijateľnou zmluvnou podmienkou ani v prostredí spotrebiteľských úverov, pretože právna

úprava explicitne pripúšťala používanie blankozmeniek. Súd zovšeobecňuje svoje tvrdenia, keď uvádza,
že odporca v čase uzatvárania dotknutej zmluvy o úvere, nebol schopný posúdiť zákonné dôsledky
uzavretej dohody o vyplnení zmenky. V tejto súvislosti navrhovateľ odkázal na uznesenie Krajského
súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28.11.2013 sp. zn. 43CoZm/18/2013. V ďalšom odkázal na odôvodnenie
uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10Co/79/2013 zo dňa 5.9.2013, ktoré bolo vydané v

skutkovo a právne zhodnej veci navrhovateľa, ako aj na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 43CoZm/10/2013 zo dňa 21.11.2013.

4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie a
na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie. Právnym

dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom
prvej inštancie. Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného
odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré
boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený,

odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej
tabuli súdu a na internetovej stránke súdov SR. Odvolací súd mal na zreteli i to, že v súlade s článkom 17
ods. 1 Nariadenia EP a Rady (ES) č.861/2007 (ďalej len Nariadenie), Slovenská republika informovala
Komisiu o tom, že na základe procesného práva Slovenskej republiky, bude možné v súlade s článkom
17 Nariadenia, podať opravný prostriedok „odvolanie“ (§ 201 a nasl. O.s.p.) na „krajské súdy“. V

odvolacom konaní začatom podaným odvolaním podľa článku 17 Nariadenia rozhoduje odvolací súd
Slovenskej republiky podľa procesného práva Slovenskej republiky (článok 19 Nariadenia).5. Po takomto prieskume napadnutého rozhodnutia dospel odvolací súd k záveru, že uplatnené
odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie.

6. Dňa 23.12.2015 doručil žalobca súdu prvej inštancie písomné podanie, ktorým zobral svoj návrh späť
v časti o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne v časti uplatneného zmenkového úroku
vo výške 0,25 % denne. Súd prvej inštancie správne v zmysle § 145 ods. 2 C.s.p. rozhodol o čiastočnom
späťvzatížalobytak,žekonanieozaplateniezmenkovéhoúrokuvovýške0,19%dennezosumy726,49
eur od 3.6.2010 do 1.8.2012, zo sumy 716,49 eur od 2.8.2012 do zaplatenia, zastavil.

7. Predmetom odvolacím súdom preskúmavaného rozhodnutia v prevyšujúcej zamietajúcej časti je
nárok zo zmenky uplatnený navrhovateľom na základe uvedeného Nariadenia EP a Rady (ES) č.
861/2007 o európskom konaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Cieľom prijatia Nariadenia bolo
zjednodušenie a zrýchlenie cezhraničného konania v spotrebiteľských a obchodných veciach s nízkou
hodnotou sporu (bod 4 Preambuly Nariadenia). Cieľom takéhoto konania by malo byť zjednodušenie

prístupu k spravodlivosti. Narušenie hospodárskej súťaže na vnútornom trhu pre nerovnováhu vo
fungovaní procesnoprávnych prostriedkov poskytovaných veriteľom v rôznych členských štátoch, vedie
k potrebe prijatia právnych predpisov Spoločenstva zaručujúcich rovnaké podmienky pre veriteľov
a dlžníkov celej Európskej únii (bod 7 Preambuly Nariadenia). V záujme uľahčenia uznávania a
vykonávania rozsudku by sa mal rozsudok vydaný v jednom členskom štáte v európskom konaní

vo veciach s nízkou hodnotou sporu uznať a byť vykonateľný v inom členskom štáte bez potreby
doložky vykonateľnosti a bez akejkoľvek možnosti namietať proti jeho uznaniu (bod 30 Preambuly
Nariadenia). Je možné čiastočne s odvolateľom súhlasiť, že konanie podľa uvedeného Nariadenia
má v zásade písomnú povahu (viď čl. 5 ods.1, čl. 8, čl. 9 ods.1 Nariadenia). Pokiaľ sa však potreba
ústneho pojednávania ukáže ako potrebná (nutná), alebo ak o to požiada niektorá zo strán, súd by

mal nariadiť vo veci pojednávanie. Nutným je nariadiť ústne pojednávanie najmä vo veciach skutkovo
a právne zložitých, v ktorých súd považuje za potrebné vec s účastníkmi prejednať za ich prítomnosti.
Odvolací súd je toho názoru, že ak v predmetnej veci prvoinštančný súd sám, i bez procesnej iniciatívy
účastníkov, realizoval ex offo prieskum uplatnených zmenkových nárokov aj z pohľadu samotnej kauzy,
ktorá predchádzala vystaveniu zmenky, a poskytol priestor účastníkom konania, aby sa k týmto dôkazom

vyjadrili na pojednávaní, nekonal v rozpore s Nariadením ani v rozpore s vnútroštátnym procesným
právom.

8. Opodstatnenosť ex offo prieskumu uplatnených zmenkových nárokov, založeného na poskytnutí
ochrany spotrebiteľovi bola jasným, zrozumiteľným a najmä presvedčivým zdôvodnením napadnutého

rozhodnutia vysvetlená a nemožno označiť za dôvodnú odvolaciu námietku o porušovaní rovnosti
procesných strán v konaní.

9. To, že sa pri takomto postupe súd nedopustil procesného, či hmotnoprávneho pochybenia, podporujú
aj závery zo zjednocujúceho stanoviska občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho

súdu SR prijatého na zasadnutí dňa 20.10.2015, podľa ktorého

„ I. Ak navrhovateľ ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku doloží zmenku, platí bez ohľadu na
povahu procesného nástroja, ktorý navrhovateľ použil, že:
a) pokiaľ z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou

povahou, či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku
v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ;
b) pokiaľ súd nevzhliadne žiadnu nekalosť, či neprípustnosť predloženého návrhu, súd pristúpi k
prieskumu uplatneného nároku v rozmedzí prípadne vznesených námietok zohľadňujúc ich rozsah a
povahu, pri rešpektovaní povinnosti posúdiť prípadnú absolútnu neplatnosť úkonu, ak to z vykonaného

dokazovania vyplynie.

II. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom
práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

III. Aj v prípade, že nie sú podané kauzálne námietky vystaviteľom zmenky (bez ohľadu na to, či je
spotrebiteľom), ktorý je na strane žalovaného, je možné preskúmať a podľa okolností prípadu posúdiť
nároknauplatnenýúrok akonárok uplatnenývrozporesdobrýmimravmi,akvýškauplatnenéhonároku
podľa úvahy súdu takýto exces dosahuje.“10. K tomuto odvolací súd dodáva, že z vykonaného dokazovania je evidentné, že predmetná zmenka
bola vystavená ako zabezpečovacia zmenka plnenia z úverovej spotrebiteľskej zmluvy. Svedčí o tom

rovnaké číslo zmluvy, i rovnaké číslo zmluvy uvedené na zmenke. V tejto súvislosti odvolací súd
zdôrazňuje znenie § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase
uzavretia úverovej zmluvy, podľa ktorého platí, že v súvislosti s poskytovaním úveru od spotrebiteľa,
alebo inej osoby, sa zakazuje splniť dlh zmenkou alebo šekom. Veriteľ smie prijať od dlžníka zmenku
alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru, len ak ide o zabezpečovaciu

zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného
spotrebiteľského úveru a príslušenstva vo výške maximálne 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského
úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s predchádzajúcou vetou, veriteľ nesmie prijať
ajepovinnýjudlžníkovinapožiadanievydať.Ustanovenietohtoodsekuplatíajvprípadezmenymajiteľa
zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky. Z uvedeného textu teda vyplýva, že predmetná zmenka
mohla byť vyplnená len v súlade so znením tohto ustanovenia, k čomu však nedošlo, pretože zmenková

suma presahuje výšku maximálne 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru.

11. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť aj to, že súd i pri rešpekte k špecifickej a prísne
formálnej povahe inštitútu zmenky, je vždy povinný prihliadnuť k okolnostiam konkrétnej veci. V prípade
spotrebiteľov súd nesmie prehliadnuť ich špecifické záujmy a postavenie. Pri svojej rozhodovacej

činnosti musí súd hľadať také interpretačné a aplikačné východiská, ktoré zabránia zneužívaniu
práv v dôsledku aplikácie zmenkového inštitútu neprimerane v neprospech niektorého z účastníkov
zmenkového vzťahu.

12. V tomto smere odvolací súd odkazuje aj na judikované závery, vyplývajúce z rozhodnutí Súdneho

dvora EÚ, podľa ktorých súdy sú povinné, aj bez návrhu, posúdiť nekalý charakter neprijateľnej zmluvnej
podmienky, aby sa skutočne dosiahol sledovaný zmysel a cieľ čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS.
Tu možno spomenúť napr. rozhodnutie vo veci Mostaza Claro C-168/05, Godart C-429/05 alebo Oceano
Gruppo Editorial C-240/98 až C-244/08. Čl. 6 ods. 1 Smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách stanovuje: „Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v

zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa vnútroštátneho
práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná
pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“ Vzhľadom na povahu a
význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov, ktorú Smernica 93/13/EHS
zabezpečuje, jej článok 6 musí byť považovaný za ustanovenie, ktoré je rovnocenné s vnútroštátnymi

pravidlami, ktoré v rámci vnútroštátneho právneho poriadku majú právnu silu noriem verejného poriadku
(viď napr. v rozsudku C 76/10 čl. 50). V súvislosti s rozsudkom na základe uznania treba spomenúť aj
rozhodnutie COFIDIS C-473/00, v ktorom súd rozhodol, že s ohľadom na potrebu ochrany spotrebiteľa
a naplnenie čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS, ktorý predstavuje kogentné pravidlo európskeho
práva, súd nemá aplikovať a prihliadnuť na také procesné pravidlo vnútroštátneho práva, ktoré vo svojich

účinkoch bráni naplneniu myšlienky a zmyslu ochrany pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami
zavedenej Smernicou Rady 93/13/EHS.

13. Z hľadiska právneho posúdenia veci je žiaduce dať do pozornosti i skutočnosti vyplývajúce z
dôvodov vyššie uvedeného zjednocujúceho stanoviska Najvyššieho súdu SR, podľa ktorých okrem

iného

„určujúcim pri hľadaní práva má byť, že v každej veci je potrebné vychádzať z individuálnych
okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré vychádzajú zo skutkových zistení všeobecných súdov.
Je povinnosťou všeobecného súdu zohľadniť všetky relevantné individuálne okolnosti súdenej veci a

prihliadnuť na ne aj cez prizmu dobrých mravov, keďže nesúlad právneho úkonu s nimi vedie k jeho
neplatnosti. Povinnosť všeobecného súdu posúdiť uplatnený nárok aj z hľadiska súladu s dobrými
mravmi je zvýraznená v tých prípadoch, keď ju účastník konania výslovne namieta, musí však na
ňu prihliadať aj v prípadoch, kedy takýto rozpor zistí súd sám pri prieskume ex officio, keďže na
absolútnu neplatnosť úkonu súd musí prihliadať ex lege. Dobré mravy pôsobia ako korektív najmä v

takých situáciách, kedy sú práva a povinnosti strán právneho vzťahu v zjavnej nerovnováhe. Sociálno-
právne chápanie zmluvnej slobody sa môže uplatniť len za predpokladu približne vyváženého pomeru
síl účastníkov zmluvy a len za tohto predpokladu sa môže stať prostriedkom primeraného vyrovnania
záujmov, ako už bolo vyslovené niekoľkokrát aj v rozhodnutiach Ústavného súdu Slovenskej republiky.Všeobecne je potrebné rešpektovať základnú zmenkovo-právnu doktrínu, že zo zmenky samotnej ako
abstraktného cenného papiera, nie je možné bez ďalšieho určiť, či ide o spotrebiteľa. Vzhľadom na

abstraktnosť cenného papiera žalovaný, pokiaľ je spotrebiteľom, mal by túto skutočnosť namietať.
Pokiaľ však súd spoľahlivo zistí na základe skutočností vyplývajúcich zo žalobného návrhu (bez ohľadu
podľa akého procesného predpisu sa nárok uplatňuje), že na strane žalovaného ide o spotrebiteľa,
poskytne mu ochranu prostredníctvom právnej úpravy o ochrane spotrebiteľa (obdobne to ustálila aj
rakúska právna prax). Ako judikoval aj Ústavný súd Českej republiky v Náleze sp. zn. Pl ÚS 16/12

zo dňa 16.10.2012, súčasné napätie spojené so zmenkami je spôsobené ich nevhodných používaním
(zneužívaním)najmävočisubjektom,ponichnemožnoznalosť špecifickej aznačne rigidnej zmenkovej
úpravy spravodlivo požadovať. Tu najvyšší súd poukazuje na Nález Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. IV. ÚS 457/10 zo dňa 18.7.2013, ktorý sa nestotožnil so záverom všeobecného súdu, že nie je
možné po indosácii zmenky vznášať kauzálne námietky, ak nie sú splnené podmienky § 17 ZZŠ (ak
nadobúdateľ nekonal vedome na škodu dlžníka). Konštatoval, že v prípade spotrebiteľov nie je možné

odhliadnuť od ich špecifických záujmov a postavenia. Označil za výkladovú svojvôľu, ak súd zobral
za základ pre svoje rozhodnutie záver, že v prípade nesplnenia dispozície § 17 ZZŠ, nie je možné ku
kauzálnymnámietkamprihliadať.Nemeckájudikatúradokoncavkonkrétnomprípadeoznačilaodvolanie
sa žalobcu na § 17 ZZŠ za zneužitie práva.

Aktuálne Ústavný súd ČR vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 290/15 zo dňa 16. 9. 2015, vychádzajúc
z obsahovo totožnej zmenkovo-právnej úpravy ako v SR, konštatoval, že všeobecné súdy sú aj
pri rešpektovaní špecifickej, prísne formálnej povahe inštitútu zmenky a jeho historickým koreňom,
povinné vždy prihliadnuť aj k okolnostiam konkrétnej veci. V prípade spotrebiteľov, o ktorých sa
jednalo v prípade dotknutia práv v prejednávanej veci konaním remitenta (prvého majiteľa ako veriteľa)

zmenky, potom všeobecné súdy nesmú odhliadnuť od ich špecifických záujmov a postavenia. Pri
svojej rozhodovacej činnosti musia hľadať také interpretačné a aplikačné východiská, ktoré zabránia
zneužívaniu práv v dôsledku aplikácie zmenkových inštitútov neprimerane v neprospech niektorého z
účastníkov zmenkového vzťahu.

Najvyšší súd SR zdôrazňuje, že nemá dôvod odkloniť sa od takýchto všeobecne akceptovaných
výkladových pravidiel členských štátov EÚ. Tu je potrebné tiež akcentovať už v citovanom českom
ústavnom náleze sp. zn. IV. ÚS 457/10 vyslovené pravidlo, že zákaz zneužitia práva je silnejší než
dovolenie dané právom a pokiaľ právna norma určité správanie aprobuje a iná za predpokladu, že je
zneužívané, ho zakazuje, takéto konanie v skutočnosti nie je výkonom práva, ale protiprávnym úkonom.

Výkonu práva, ktoré je jeho zneužitím, súdy nesmú poskytnúť ochranu, keďže takýto postup by bol v
rozpore s ústavou chránenými právami.“

14. Ak prvoinštančný súd z dôkazov realizovaných spôsobom súladným s Nariadením i O.s.p. privodil
záver o tom, že na strane žalovaného je spotrebiteľ, a vyvodil dôsledky z obsahu spotrebiteľskej zmluvy

i dohody o vyplňovacom práve, majúce za následok zamietnutie žaloby v prevyšujúcej časti, je jeho
záver správny.

15. I odvolací súd je toho názoru, že obsah článku 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru -
Dohody o vyplňovacom práve k zmenke, je pojatý do formulárovej zmluvy. Dohoda o vyplňovacom

práve k zmenke nebola individuálne vyjednaná. Povinnosti úverového dlžníka nahrádza navrhovateľom
zdôrazňovaný abstraktný zmenkový záväzok. Aj bez poukazu na aplikáciu § 4 ods.6 zák. č. 258/2001
Z. z. (v znení účinnom ku dňu vystavenia predmetnej zmenky), je preto možné v tejto veci konštatovať,
že vo svojej podstate článok 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, je svojim obsahom a
účelom obchádzaním zákona na ujmu práv spotrebiteľa. Súdna prax v niekoľkých svojich rozhodnutiach

(napr. NS SR 4Obo161/2007) judikovala, že obchádzanie zákona obsahom alebo účelom urobeného
právneho úkonu spravidla znamená, že právny úkon neodporuje síce výslovnému zneniu zákonného
ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby zákon dodržaný nebol. O nedovolenosť, a
teda aj o absolútnu neplatnosť právneho úkonu ide tiež v prípade, keď sa tento prieči dobrým mravom.
Obchádzanie zákona spočíva i v zámernom použití prostriedkov, ktoré sami o sebe nie sú zákonom

zakázané a v dôsledku čoho vzniknutý stav z hľadiska pozitívneho práva sa javí ako nenapadnuteľný.
Konanie „in fraudem legis“ predstavuje postup, keď sa niekto správa podľa práva, ale tak, aby zámerne
dosiahol výsledok právnou normou nepredvídaný a nežiaduci.16. Z neplatnej dohody o vyplňovacom práve k zmenke nemohol preto platne vzniknúť ani zmenkový
záväzok.

17. Správny je aj výrok o nároku na náhradu trov konania. Žalobca bol v spore neúspešný a úspešný
žalovaný si nárok na náhradu trov konania neuplatnil, preto prvoinštančný súd správne vyslovil, že
žalobca a žalovaný nemajú nárok na náhradu trov konania.

18. Z týchto dôvodov podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd ako vecne správny potvrdil rozsudok súdu

prvej inštancie.

19. Žalobca v odvolacom konaní nebol úspešný a žalovanému žiadne trovy nevznikli, preto odvolací súd
sporovým stranám nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

20. Rozhodnutie senátu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).