Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, January 18, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10Co/123/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113225947
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8113225947.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr.

Petra Šama a JUDr. Jozefa Škraba, v právnej veci navrhovateľa: Š. E., H.. XX.X.XXXX, R. C. X. Ú. F.,
zastúpeného Mgr. Paulínou Naništovou, advokátkou, Prešov, Sládkovičova 8, proti osobe, ktorá je podľa
návrhu povinná platiť výživné (odporkyni): P.. Š. E., Q.. H., H.. XX.XX.XXXX, C. XXX XX F. - Č. F. XX,
o určenie výživného pre plnoleté dieťa, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prešov
č. k. 8C/212/2013-385 zo dňa 6.9.2016, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie.

Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.NapadnutýmrozsudkomOkresnýsúdPrešov(ďalejlen„súdprvejinštancie“)návrhzamietolazároveň
vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ sa návrhom podaným na tamojšom súde dňa
6.9.2013 domáhal, aby súd zaviazal odporkyňu povinnosťou prispievať na jeho výživu sumou 250,- eur
mesačne počnúc od septembra 2011 do budúcna.

3.Súdprvejinštancieotomtonávrhurozhodolrozsudkomč.k. 8C/212/2013-180zodňa9.1.2015tak,že
zaviazalodporkyňuprispievaťnavýživunavrhovateľasumou70,-eurmesačne,počnúcprávoplatnosťou
tohto rozsudku a zároveň druhým výrokom svojho rozsudku vyslovil, že dlžné výživné za obdobie od
6.9.2013 do 31.1.2015 v sume 336,25 eur, sa povoľuje odporkyni splácať v splátkach po 25,- eur
mesačne spolu s bežným výživným pod následkom straty výhody splátok. V prevyšujúcej časti návrh
zamietol a navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal.

4. Krajský súd v Prešove na odvolanie navrhovateľa, ale aj odporkyne, uznesením zo dňa 10.6.2015 č. k.
9Co/104/2015-218 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Odvolací súd
svoje rozhodnutie odôvodnil najmä tým, že právo na výživné od povinného (okrem práva maloletých detí
na výživné), musí byť v súlade s dobrými mravmi. Správanie navrhovateľa voči odporkyni, v podstate
preukázané svedeckými výpoveďami, ale aj priznaním samotného navrhovateľa, sa zásadne vymyká
z rámca spoločensky žiaduceho sa správania dieťaťa k rodičovi. Dôkazom neprijateľnosti takéhoto
správania sa navrhovateľa je skutočnosť, že bol uznaný, hoci zatiaľ neprávoplatne, zo spáchania

viacerých priestupkov proti občianskemu spolunažívaniu a poškodzovaniu majetku vo vzťahu voči
odporkyni. Dôvody, ktoré v doterajšom priebehu konania uvádzal navrhovateľ na zdôvodnenie svojho
správania sa voči odporkyni, nemôžu anulovať dôsledky jeho správania sa k odporkyni, ktoré nie je
možné označiť inak, ako spoločensky neprijateľné.5. Súd prvej inštancie aplikujúc ustanovenia §§ 43 ods. 2, 62 ods. 1, 2, 4, 5, 75 a 77 ods. 1, všetko zákona
číslo 36/2005 Z. z. o rodine a o zmení a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZR“) mal za preukázané,

že príjem odporkyne predstavuje 617,31 eur mesačne, ako aj to, že táto má vyživovaciu povinnosť
voči plnoletej E., s ktorou žije v spoločnej domácnosti. Nástupom navrhovateľa na vysokoškolské
štúdium sa nepochybne podľa súdu prvej inštancie, zvýšili jeho náklady, ktoré súvisia s cestovaním,
ošatením, štúdiom a s kultúrnym, spoločenským vyžitím. Výdavky navrhovateľa, okrem výživného zo
strany odporkyne, sú čiastočne kryté aj súdom určeným výživným zo strany jeho otca. Zvýšené náklady

navrhovateľovi v súvislosti s jeho štúdiom čiastočne kompenzuje aj sociálne štipendium, ktoré poberá.
Odporkyňa v prospech navrhovateľa poukazuje aj prídavok na dieťa, t. j. sociálnu dávku, ktorá je
nepochybne jej osobným nárokom v sume 23,51 eur mesačne.

6. Podľa súdu prvej inštancie je potrebné konštatovať, že právoplatným rozhodnutím Okresného úradu
Prešov z 27.1.2015 bol navrhovateľ právoplatne (3.3.2015) uznaný vinným zo spáchania priestupku

proti občianskemu spolunažívaniu voči svojej matke v tom zmysle, že sa hrubo správal k svojej matke,
adresoval jej neprístojné vety a urážky, opľul ju a smerom na ňu nastriekal slzotvorný plyn, pričom mu
bola uložená pokuta vo výške 50,- eur. Podrobiac skúmaniu nároku navrhovateľa na určenie výživného
z hľadiska dobrých mravov, dospel súd prvej inštancie k záveru, že vzťahy medzi účastníkmi konania sú
hlboko a vážne narušené. Správanie navrhovateľa voči odporkyni, je podľa súdu prvej inštancie vysoko

neštandardné, absentujúce prirodzený rešpekt a úctu, ktorá má existovať na strane detí voči rodičom.
Správanie sa navrhovateľa voči odporkyni - vlastnej matke, je podľa súdu prvej inštancie v príkrom
rozpore s dobrými mravmi a dosahuje intenzitu, v žiadnom prípade neprípustnú pri správaní sa dieťaťa
(plnoletého) k svojmu rodičovi. Argumenty - vysvetlenia navrhovateľa k osloveniu „., k opľutiu matky, k
hádzaniu petárd kvôli znepríjemňovaniu života matke, poškodeniu bránky a vulgárne vyjadrovanie sa na

adresumatky,súlenťažkovysvetliteľné asúdprvejinštanciehodnotiltotosprávaniedieťaťa-plnoletého
syna voči matke, vysoko negatívne. Napriek tvrdeniu navrhovateľa o prísnej výchove zo strany matky,
jeho aj priestupkovo zdokumentovanie správania, predstavuje taký exces zo správania sa dieťaťa k
svojmu rodičovi, že priznanie výživného, čo i len v minimálnej výške, by bolo podľa súdu prvej inštancie v
rozpore s dobrými mravmi a úplne by negovalo § 43 ods. 2 prvá veta ZR, teda že dieťa je povinné svojim

rodičom prejavovať primeranú úctu a rešpektovať ich. Tvrdenie navrhovateľa, že k vyššie opísanému
správaniu k odporkyni - matke nedochádzalo je podľa súdu prvej inštancie vyvrátené, ako svedeckými
výpoveďami, tak najmä právoplatným rozhodnutím Okresného úradu S. o spáchaní priestupku proti
občianskemu spolunažívaniu voči svojej matke. Navyše, od 23.6.2016 do 9.1.2017 mal navrhovateľ
prerušené štúdium, teda jeho náklady spojené so štúdiom minimálne v tomto období, absentujú.

7. Podľa názoru súdu prvej inštancie, nebolo potrebné vykonať ďalšie dokazovanie opätovným
výsluchomsvedkyneE.E.-sestrynavrhovateľa,rovnakoakosvedkyneZ.H.,nakoľkobolovpredmetnej
veci vykonané rozsiahle dokazovanie a bezhraničné dokazovanie by bolo v rozpore s princípom
procesnej ekonómie a zásadou hospodárnosti konania.

8. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 52 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný
mimosporový poriadok.

9. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie včas navrhovateľ, keď navrhol, aby odvolací súd zrušil

rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na určenie výšky výživného od podania návrhu, t. j. od roku
2013. Podľa odvolateľa, sa súd prvej inštancie oprel o výpovede svedkov, ktorí na súdoch v rôznych
konaniach dokázateľne klamali, a to matky navrhovateľa a jej druha Ľ. H.. Ďalej vo svojom odvolaní
navrhovateľ bližšie poukázal na neveru odporkyne - svojej matky so svedkom Ľ. H. a z toho vyplývajúce
porušenie § 18 Zákona o rodine, ako aj na to, Ľ. H. v minulosti viackrát klamlivo poprel svoj bližší citový

vzťah k odporkyni, rovnako ako aj to, že odporkyňa zhodne, a to klamlivo, poprela svoj bližší vzťah k
Ľ. H.. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že počas doby prerušenia štúdia od 23.6.2016 do
9.1.2017, náklady súvisiace so štúdiom absentujú, keď dôvod, že mal na pol roka prerušené štúdium,
nie je akceptovateľným na to, aby mal vplyv na určenie výživného. Navrhovateľ v ďalšom vo svojom
odvolaní poukázal na údajne nesprávne zistený skutkový stav správania sa matky k nemu, kde naopak

to bola odporkyňa, ktorá mu mala celý život nadávať, v detstve ho biť a určiť jeho, aj sestru k nadávkam
a k násilnostiam a k zlomyseľnostiam k otcovi, ako aj k iným ľuďom. Okrem iného ho mala odporkyňa
vyhodiť z domu a zničiť tým jeho vzťah k babke a k sestre. Navrhovateľ ďalej poukázal na údajné
pohŕdavé oslovovanie zo strany matky, ako aj na to, že od nej odišiel preto, že mu zakázala rozprávaťsa s otcom a nedovolila mu, aby sa venoval matematike. Podľa navrhovateľa konajúci sudca prvej
inštancie ignoroval jeho poukazovanie na týranie dieťaťa týkajúce sa správania odporkyne k nemu.
Týranie malo spočívať vo vyhrážkach matky, že zariadi, že navrhovateľ neskončí školu a štvanie sestry

proti nemu, čo malo vytvoriť také patologické prostredie, ktoré sestru navrhovateľa dohnalo k tomu, aby
uvažovala o samovražde, o čom predložil kópiu jej denníka. Už len to je podľa navrhovateľa signálom,
že v rodine dochádzalo k týraniu. K týraniu podľa odvolateľa dochádza aj v súčasnosti, a to tým, že
matka ho izoluje od sestry a od starej mamy, pričom sestra s ním od začiatku roka 2013 prerušila všetky
kontakty a po rozhodnutí navrhovateľa ísť bývať k otcovi, začala stará matka útočiť agresívnymi listami,

v ktorých podľa navrhovateľa vylieva svoju ničím nepodloženú nenávisť, na neho a na otca. Navrhovateľ
uviedol, že toto matkine agresívne správanie voči nemu mu poškodilo psychické zdravie, ako to vyplýva
z vyšetrenia Z.. C.R. C. z roku 2011. Podľa navrhovateľa nie je pravdivé tvrdenie, že jeho správanie voči
odporkyni je vysoko neštandardné, absentujúce prirodzený rešpekt a úctu, ktorá má existovať na strane
detí voči rodičom, keď podľa navrhovateľa žiaľ neexistujú žiadne podmienky na prípadné vyjadrenie úcty
a rešpektu z jeho strany, a preto ani pri najlepšej vôli nemôže dokázať, že by úctu a rešpekt nemal, alebo

mal. Skôr má z matky strach a desivé spomienky na detstvo, snahu sa jej zďaleka vyhnúť a záujem
nikdy viac na nej nebyť znovu ekonomicky, ani psychicky závislý. Ako ďalší dôvod pre svoje odvolanie
navrhovateľ uviedol zásadné výhrady k rozhodnutiu o priestupku, keď podľa jeho tvrdenia mu nebolo
umožnené sa odvolať a úradníčka na priestupkovom konaní si vymyslela motív navrhovateľa poškodiť
bránku. V ďalšom navrhovateľ podrobne rozobral svoju obranu v rámci priestupkového konania, ako aj

to, že úradníčka, ktorá údajný priestupok navrhovateľa prejednávala, odobrila fyzické a psychické násilie
na deťoch. Záverom vo svojom odvolaní navrhovateľ poukázal na nesprávne zhodnotenie jeho vzťahu
k matke - navrhovateľke, keď naopak, podľa odvolateľa matka k nemu nebola prísna, napríklad na jeho
vzdelaní jej vôbec nezáležalo, ale bola násilnícka a despotická, týrala jeho aj sestru a manipulovala
aj so starou matkou. Uvedené, podľa navrhovateľa, má za následok jeho negatívny vzťah k nej, keď

naopak k nej nie je agresívny, ale sa jej zďaleka vyhýba. Aj keby boli obvinenia z priestupkov pravdivé,
takéto správanie by mohlo byť iba reakciou na zlý vzťah odporkyne k navrhovateľovi. Okrem toho podľa
svojho vyjadrenia, nie je navrhovateľ žiaden asociálny človek, voči ktorému sa z morálnych dôvodov
nepriznáva výživné od rodičov. Podľa svojho vyjadrenia, sa učil dobre, nestretával sa so zlou partiou,
študuje perspektívny odbor, nebral drogy, ani nefajčil, nepije žiaden alkohol, kandidoval do samosprávy

a do Národnej rady SR a nemá v zázname zapísané žiadne iné priestupky, okrem tých voči matke.
Záverom odvolateľ poukázal na zásadné výhrady k správaniu sa sudcu (zrejme prvej inštancie), ktorý
sa mal podľa tvrdenia navrhovateľa pohoršovať nad tým, že predložil kvantitatívne veľa dôkazov, ako
aj vyjadriť sa, že pravdepodobnosť u navrhovateľa spáchania trestného činu, keď už má zapísané
priestupky, čím mal navrhovateľa uraziť. Podľa navrhovateľa, sudca rozhodnutie písal veľmi implicintne,

čo mu veľmi sťažilo sa mu v ňom orientovať a takisto natiahlo aj dĺžku odvolania, ako aj to, že nebol
vyzvaný, aby predniesol záverečnú reč, keď to, čo sa v zápisnici nazýva záverečnou rečou, navrhovateľ
hovoril podľa svojho vyjadrenia, už na začiatku pojednávania.

10. Vo svojom doplnení odvolania podaného navrhovateľom prostredníctvom jeho právnej zástupkyne,

tento uviedol, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam, pričom vec po právnej stránke nesprávne posúdil a zároveň nesprávne zistil skutočný stav
veci. Navrhovateľ sa domnieval, že súd prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania postupoval
jednostranne, nevzal do úvahy skutočnosti, ktoré uvádzal počas konania, resp. ktoré podrobne opísal
vo svojom odvolaní.

11. Aj napriek existencii právoplatných rozhodnutí Okresného úradu Prešov o spáchaní priestupkov
proti občianskemu spolunažívaniu, je podľa navrhovateľa potrebné zdôrazniť, že jeho správanie sa
nebolo svojvoľné a bolo len reakciou na správanie sa matky voči navrhovateľovi ako synovi. Skutočnosť,
že samá navrhovateľka uviedla, že navrhovateľ sa odsťahoval do vedľajšieho bytu, pretože sa s ním

nedalo vydržať, podľa odvolateľa potvrdzuje, že ako rodič dôsledne neviedla navrhovateľa k tomu,
resp. neprispela k tomu, aby sa zlepšili ich vzájomné vzťahy. Je predovšetkým v záujme odporkyne
ako matky, snažiť sa vybudovať vzťah matka - syn. Navrhovateľ zároveň nemôže znášať zákonné
dôsledky rozvodu svojich rodičov, čo nepochybne malo na neho vplyv a za týchto okolností nemožno
požadovať výraznú zmenu jeho postoja voči odporkyni, ani po dosiahnutí plnoletosti, keďže neexistoval

medzi nimi blízky citový vzťah. Aj napriek tomu navrhovateľ mal záujem o nápravu tohto stavu, ak chcel
obnoviť ich vzájomný vzťah, čo však matka odmietla. Takto nesprávne zistený skutočný stav mal podľa
navrhovateľa vo svojom dôsledku za následok nesprávne právne posúdenie veci zo strany súdu prvej
inštancie. V zmysle ústavnej judikatúry, dôvodom pre postup podľa § 75 Zákona o rodine, nemôžebyť akékoľvek nevhodné správanie sa dieťaťa voči výživou povinnému rodičovi, ale len také nevhodné
správanie, ktoré z hľadiska nazerania spoločenských vzťahov, je úplne neprijateľné vo vzťahu medzi
dieťaťom a jeho rodičom. Muselo by teda ísť o natoľko nevhodné a závadné správanie sa, kedy by

dieťa v určitom rozsahu, či s určitou intenzitou, prejavovalo neúctu k tomuto rodičovi, bolo k nemu
vulgárne, resp. správalo sa takým spôsobom, ktorý je úplne spoločensky nezlučiteľný. V konaní by
však muselo byť zároveň jednoznačne vylúčené, že negatívne správanie sa dieťaťa nie je dôsledkom
konania tohto rodiča. V posudzovanej veci nebola podľa odvolateľa vylúčená možnosť, že správanie
sa navrhovateľa je dôsledkom správania sa a konania matky vo vzťahu k synovi a preto vyživovacia

povinnosť matky voči navrhovateľovi trvá i naďalej. Je podľa navrhovateľa potrebné zdôrazniť, že tento
bol v podstate od útleho detstva svedkom konfliktov jeho rodičov, bol neustále vystavovaný tlaku rodičov,
aby sa priklonil k jednému, alebo k druhému a už v tomto veku sa za danej situácie formuloval jeho vzťah
k rodičom. Postoje vytvárané v tomto veku predurčovali postoje navrhovateľa v tínedžerskom veku, resp.
v dospelosti, pričom zváženia týchto rozhodujúcich okolností pre formovanie osobností navrhovateľa,
nemožno vyvodiť záver o jeho postoji, ktorý by bol v rozpore s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie

podľanavrhovateľanezvážil,žetentooddetstvanesiehlbokútraumuznarušeniavzťahovmedzirodičmi
navzájom a vzťahov rodičov k deťom. S poukazom na vyššie uvedené preto navrhovateľ v rámci svojho
odvolacieho petitu žiadal zmeniť, alternatívne zrušiť rozsudok súdu prvej inštancie s tým, že si navrhol
zároveň uplatniť náhradu trov konania, vrátane trov odvolacieho konania.

12. Odporkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa považovala rozhodnutie súdu prvej
inštancie za správne, vydané na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a vychádzajúc zo
správneho právneho posúdenia veci. Odvolanie navrhovateľa, ktoré podal prostredníctvom svojej
právnej zástupkyne, síce podľa odporkyne obsahuje vymenovanie zákonných dôvodov pre podanie
odvolania, avšak tieto nijako nekonkretizuje na túto právnu vec a rozhodnutie súdu v tomto konaní. Nie

je zrejmé, čo konkrétne rozhodnutiu a postupu súdu prvej inštancie vytýka. Toto odvolanie považovala
odporkyňa za veľmi všeobecné, až neurčité, na základe ktorého nie je možné zistiť, čo konkrétne
navrhovateľ súdu prvej inštancie vytýka a v čom konkrétne bol podľa neho postup a rozhodnutie súdu
nesprávne. Ohľadom tej časti odvolania, ktoré navrhovateľ podal osobne, toto považovala odporkyňa
z podstatnej časti za infantilné výmysly a zvyšok tvorili účelové prekrútené polopravdy, vykonštruované

za účelom vyvolať ďalšie spory a prieťahy v nich. Pre rozhodnutie odvolacieho súdu ich považovala
za bezpredmetné, avšak dovolila si poukázať na skutočnosť, že aj toto odvolanie navrhovateľa samo
o sebe potvrdzuje správnosť záverov súdu prvej inštancie vo veci samej, a to najmä pokiaľ ide o jeho
závery v tom smere, že správanie sa navrhovateľa k nej, je v príkrom rozpore s dobrými mravmi a
dosahuje intenzitu, v žiadnom prípade neprípustnú pri správaní sa dieťaťa k svojmu rodičovi. Vzhľadom

na uvedené navrhla odporkyňa, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne
správne.

13. Prijatím zákona č. 160/2015 Z. z. z 21.5.2015 - Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“),
účinného od 1.7.2016, došlo k zrušeniu Občianskeho súdneho poriadku, pričom podľa prechodných

ustanovení, nový zákon (CSP), platí aj na konania začaté predo dňom jeho účinnosti, keď právne účinky
úkonov, ktoré v konaní dovtedy nastali, zostávajú zachované.

14. Občiansky súdny poriadok bol nahradený zhora uvedeným Civilným sporovým poriadkom a tiež aj
zákonom č. 161/2015 Z. z. - Civilným mimosporovým poriadkom (ďalej len „CMP“), keď podľa tohto

zákona súdy prejednávajú a rozhodujú veci ustanovené v tomto zákone (§ 1). Na konania podľa tohto
zákona (CMP) sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.
Na účely tohto zákona sa pojmy žaloba, strana a spor, vykladajú ako návrh na začatie konania, účastník
konania (ďalej len „účastník“) a konanie podľa tohto zákona, ak z povahy veci nevyplýva inak (§ 2 ods.
1 a 2 CMP).

15. Podľa ustanovenia § 156 CMP, účastníkom konania vo veciach výživného plnoletých osôb, sú
navrhovateľ a osoba, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné.

16. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon (CMP), neustanovuje inak

(§ 52 CMP).

17.KrajskýsúdvPrešoveakoodvolacísúd(§34CSP),pozistení,žeodvolaniebolopodanéúčastníkom
konania - navrhovateľom v zákonom stanovenej lehote a spĺňa náležitosti odvolania, viazaný rozsahoma dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383
CSP), prejednal vec bez nariadenia pojednávania (§ 378 a § 219 CSP) s vereným vyhlásením rozsudku
a po prejednaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné podľa ustanovenia

§ 387 ods. 1 CSP, potvrdiť ako vecne správne, keď odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Keďže
odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v celosti, nakoľko ako taký bol napadnutý
odvolaním navrhovateľa je správny a dostatočne odôvodnený, nepovažuje vo svojom rozhodnutí za
nutné v súlade s ustanovením § 387 ods. 2 CSP, opakovať tie isté podstatné dôvody, ktoré sú obsiahnuté
v rozhodnutí súdu prvej inštancie, vrátane citácie ustanovení právnych predpisov vzťahujúcich sa na

tento prípad. Na dôvažok odvolací súd s ohľadom na odvolacie dôvody uvádza nasledovné:

18. Navrhovateľ v podanom odvolaní obsiahlo poukazuje na vady priestupkových konaní, najmä u toho,
v ktorom bol právoplatne uznaným vinným zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu
podľa § 49 ods. 1 písm. d) Zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch vo vzťahu k odporkyni, a to
najmä tým, že matke neslušne nadával, oslovoval ju okrem iného „., napádal ju, aby vrátila diplom, resp.

aby si „umyla zuby“ a dokonca ju aj opľul a smerom k nej nastriekal slzotvorný plyn, čím úmyselne
hrubým spôsobom narušil občianske spolunažívanie vo vzťahu k osobe, ktorá je podľa neho povinná
platiť výživné, je podľa odvolacieho súdu potrebné poukázať na poslednú vetu ustanovenia § 193
CSP (predtým obdobne § 135 ods. 2 O.s.p.), podľa ktorej je súd viazaný rozhodnutím príslušných
orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok, alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa

osobitného predpisu a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku
spoločnosti. Vzhľadom na uvedené je preto potrebné podľa názoru odvolacieho súdu považovať tieto
rozhodnutia správneho orgánu za záväzné aj v tejto veci a z týchto rozhodnutí pri posudzovaní, či sa
navrhovateľ dopustil voči odporkyni konania v rozpore s dobrými mravmi, vychádzať ako podstatnými
pre posúdenie tejto prejudiciálnej otázky vo vzťahu, či možno v zmysle § 75 ods. 2 Zákona o rodine

priznať navrhovateľovi ako oprávnenej osobe vo vzťahu k odporkyni ako výživou povinnej osobe, takéto
výživné, t. j., či takéto priznanie nie je v rozpore s dobrými mravmi.

19. V súlade s vyššie uvedeným túto prejudicialitu možno vo všeobecnosti (v jej podstate) chápať ako
kauzálny vzťah medzi dvoma subjektívnymi právami, ktoré sú navzájom podmienené. Svoje miesto

tak, ako je tomu aj v prejednávanej veci, nachádza predovšetkým v prípadoch, kedy právoplatným
rozhodnutím vo veci sa vyriešila otázka, ktorá má v zásade význam pre ďalší spor, nakoľko od
jej posúdenia závisí rozhodnutie v tejto veci. Jej vznik predpokladá, že určitý právny vzťah sa stal
predmetom procesu, pričom právny vzťah, o ktorom bolo právoplatne rozhodnuté (priestupok spáchaný
navrhovateľom vo vzťahu k odporkyni zavinený úmyselným konaním v rozpore s dobrými mravmi), musí

súd pri rozhodovaní o inej veci (navrhovateľom požadovanom výživnom vo vzťahu k odporkyni ako
výživou povinnej osobe), posudzovať len tak, ako sa stalo v právoplatnom rozhodnutí (o priestupku). V
prejednávanom prípade, v ktorom sa už v minulosti vyskytla otázka, či navrhovateľ sa dopustil konania
vo vzťahu k odporkyni v rozpore s dobrými mravmi a s elementárnymi zásadami občianskeho spolužitia
a jej vyriešenie je podstatné pre rozhodnutie vo veci určenia výživného pre navrhovateľa, keď § 75 ods.

2 Zákona o rodine explicitne vylučuje možnosť priznať výživné pre rozpor s dobrými mravmi, už rozhodol
na to príslušný orgán (Obvodný úrad Prešov), a to bez ohľadu na skutočnosť, či rozhodnutie inicioval
konajúci súd, alebo nie v zmysle § 193 CSP (predtým § 135 ods. 2 O.s.p.) a súd musí z tohto rozhodnutia
na to príslušného orgánu, vychádzať. Citované ustanovenie ukladá súdu povinnosť rešpektovať určité
skutočnosti ako prejudiciálne, bez možnosti alternatívneho posúdenia danej otázky procesne konajúcim

súdom. V teoretickoprávnej rovine môžeme hovoriť o tzv. negatívnom vymedzení predbežných otázok.
Vo vyššie uvedenom paragrafe (CSP, predtým O.s.p.) zákonodarca stanovuje, ktoré otázky súd nemôže
sám predbežne riešiť, ale je viazaný rozhodnutím vydaným súdom, alebo iným orgánom. Výpočet
prípadov uvedených v § 193 CSP (predtým § 135 ods. 1 O.s.p.), je právnou teóriou považovaný za
taxatívny. V zmysle vyššie uvedených ustanovení je súd okrem iného viazaný rozhodnutím príslušných

orgánov o tom, že bol spáchaný priestupok, alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného
predpisu, a o tom, kto ich spáchal. Z uvedeného vyplýva, že pre civilný súd je záväzný výrok o tom, či
bol spáchaný priestupok, alebo správny delikt a kto je páchateľom. Viazanosť súdu vyššie uvedenými
rozhodnutiami však predpokladá právoplatnosť týchto rozhodnutí, ako tomu bolo aj v prejednávanej veci.
Z teoretickoprávneho hľadiska viazanosť súdu rozhodnutím iných orgánov vychádza z ustanovenia §

205 CSP (predtým § 134 O.s.p.), v zmysle ktorého listiny vydané orgánmi verejnej moci v medziach
ich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú osobitným predpisom vyhlásené za verejné, potvrdzujú pravdivosť
toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje (ak nie je dokázaný opak). V zmysle uvedeného sa teda
rozhodnutia štátnych orgánov vydané v medziach ich právomocí, považujú za verejné listiny, ktorýchprávo sa zo zákona predpokladá, pričom pri preskúmaní týchto listín sa súd obmedzí len na hodnotenie,
či je predložená verejná listina pravá, neporušená, nefalšovaná a bez zásahu. V tejto súvislosti je nutné
si uvedomiť, že súd je viazaný iba výrokom (nie odôvodnením) rozhodnutia iného orgánu, avšak z výroku

o vine je nutné vychádzať ako z celku a brať do úvahy jeho právnu aj skutkovú časť s tým, že tento výrok
rieši naplnenie znakov skutkovej podstaty spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, a
teda konaniu v rozpore s dobrými mravmi, keď priestupok proti občianskemu spolunažívaniu ako širší
pojem, v sebe subsumuje aj konanie v rozpore s dobrými mravmi ako menej závažné konanie vo
vzťahu k spáchaniu priestupku proti občianskemu spolunažívaniu. Ustanovenie § 193 CSP (predtým

§ 135 ods. 1 O.s.p.) presne určuje, od ktorých právnych skutočností sa súd pri svojej rozhodovacej
činnosti nemôže odchýliť, pričom ostatné otázky, o ktorých inak patrí rozhodnúť inému orgánu, si môže
súd predbežne sám vyriešiť, keď je potrebné poukázať na skutočnosť, že súd si môže aj sám vyriešiť
otázku, či navrhovateľ konal vo vzťahu k odporkyni v rozpore s dobrými mravmi, avšak keď už o
tejto otázke bolo právoplatným rozhodnutím správneho orgánu rozhodnuté, je takýmto rozhodnutím
ako prejudiciálnym, v ďalšom konaní o určenie výživného na plnoleté dieťa, viazaný. Účinky týchto

právoplatných správnych rozhodnutí sa vzťahujú na účastníkov konania, v ktorom bolo toto rozhodnutie
vydané, pričom výrok rozhodnutia je tým záväzný pre súdy a iné štátne orgány, pričom subjektívne
vymedzenie záväznosti týchto rozhodnutí je také, že súd v konaní musí rešpektovať prejudiciálny účinok
právoplatnéhosprávnehorozhodnutia.Poukazujúcnavyššieuvedenéjepretoirelevantnáargumentácia
navrhovateľa v podanom odvolaní vo vzťahu k vyššie uvedeným rozhodnutiam príslušného správneho

orgánu o tom, že bol spáchaný priestupok podľa osobitného predpisu (§ 49 ods. 1 písm. d) zákona č.
372/1990 Zb. o priestupkoch) vo vzťahu k odporkyni a o tom, kto ho spáchal (navrhovateľ).

20. Ako ďalší dôvod, pre ktorý navrhovateľovi nemožno vo vzťahu k odporkyni v zmysle § 75 ods. 2
Zákona o rodine pre rozpor s dobrými mravmi priznať výživné, možno považovať jeho konanie, ktorým

marí úspešné ukončenie prípravy na budúce povolanie. Neúmerné predlžovanie štúdia na vysokej
škole spôsobenej neúspechom pri štátnych záverečnej skúške v jarnom semestri v roku 2016 a z toho
vyplývajúcej nutnosti prerušiť štúdium na dobu od 23.6.2016 do 9.1.2017, pretože navrhovateľ nespĺňa
podmienky študijného skúšobného poriadku pre postup do ďalšieho semestra, nebolo spôsobené
nepriaznivým zdravotným stavom, alebo inou okolnosťou bez zapríčinenia navrhovateľa, ale naopak,

jeho nezodpovedným prístupom k poskytovanému vzdelaniu, čo následne má priamy vplyv na
schopnosť navrhovateľa zamestnať sa a teda vlastným pričinením zabezpečovať a hradiť svoje životné
potreby. Navrhovateľ tak koná v rozpore s jednou zo základných povinností každého dieťaťa upravenou
v § 43 ods. 3 písm. b) Zákona o rodine, a to plniť si svoje vzdelávacie povinnosti primerane k svojim
schopnostiam. Je viac, ako zrejmé, že navrhovateľ sleduje jeden cieľ, a to získať od odporkyne

majetkové plnenie vo forme výživného, a to vo veku (23 a pol roka), v ktorom sa bežne ukončuje
vysokoškolské štúdium ako najvyšší stupeň prípravy na povolanie, pričom navrhovateľ neukončil ani
prvý stupeň tohto štúdia (bakalárske štúdium). Navrhovateľ namiesto prípravy na toto štúdium tak,
ako to vyplýva zo spisového materiálu, sa dlhodobo počas víkendov, resp. keď odporkyňa trávi čas
v obci F., v časti F., zdržuje na susednom pozemku, prípadne v meste S. (počas pracovného týždňa,

keď aj odporkyňa sa zdržiava v meste S.) tak, ako to vyplýva aj zo samotných tvrdení navrhovateľa,
prípadne z priestupkových konaní (nielen tých právoplatne skončených, eventuálne z DVD zvukových a
obrazových záznamov). Navrhovateľ namiesto štúdia U. P. Z. V. N. C., venuje podstatný čas sledovaniu
činnosti odporkyne, pričom, ak by bolo pravdivé jeho vyjadrenie uvedené v odvolaní, že z detstva
si kvôli odporkyni nesie hlbokú traumu a má z navrhovateľky - svojej matky podľa svojho vyjadrenia

„strach a desivé spomienky na detstvo, snahu sa jej zďaleka vyhnúť a záujem nikdy viac na nej nebyť
znova ekonomicky, ani psychicky závislý“, alebo ako ďalej uvádza z dôvodu, že matka k nemu nebola
prísna a napríklad na jeho vzdelaní jej vôbec nezáležalo, ale bola násilnícka a despotická, týrala
navrhovateľa, sestru a manipuluje aj so starou matkou, čo má za následok negatívny vzťah navrhovateľa
k nej, pričom nie je k nej agresívny, ale naopak sa jej podľa svojho vyjadrenia zďaleka vyhýba, pričom

však tak, ako vyplýva z rozsiahleho spisového materiálu, vrátane priestupkových konaní, DVD nosičov,
navrhovateľ svojím infantilným správaním, až obsedantne vyhľadáva prítomnosť odporkyne. Rovnako
možno súhlasiť s vyjadrením odporkyne k odvolaniu navrhovateľa, že samotné odvolanie potvrdzuje
správnosť záverov súdu prvej inštancie vo veci samej, a to pokiaľ ide o jeho závery v tom smere, že
správanie sa navrhovateľa k odporkyni je v príkrom rozpore s dobrými mravmi a dosahuje intenzitu, v

žiadnom prípade neprípustnú pri správaní sa dieťaťa k svojmu rodičovi. Aj keby boli pravdivé tvrdenia
navrhovateľa, že sa k nemu matka správa povýšenecky a oslovuje ho pohŕdavo, resp. hanlivo, nijako
z toho nemožno vyvodiť, že navrhovateľ je rovnako oprávnený sa vyjadrovať vo vzťahu k odporkyni -
svojej matke. Uvedené by bolo relevantné v tom prípade, ak by takéto výživné požadovala matka akooprávnená vo vzťahu k navrhovateľovi ako osobe povinnej z výživného a v prípade, ak by bolo toto
tvrdenie navrhovateľa pravdivé, t. j., že sa k nemu matka správa pohŕdavo a vulgárne, rovnako by mohlo
byť dôvodom tak, ako u navrhovateľa, pre nepriznanie výživného z dôvodu rozporu s dobrými mravmi.

V prejednávanej veci však nebol podaný vzájomný návrh matky na priznanie výživného vo vzťahu k
plnoletému synovi, preto je úplne irelevantné, či a ako sa správa matka k synovi, ale podstatným je, ako
sa syn správa k matke, nakoľko ten na nej požaduje platiť výživné.

21. Viac, ako vypovedajúca skutočnosť, pre ktorú je treba hodnotiť správanie navrhovateľa v rozpore

s dobrými mravmi, sú aj ním predložené fotokópie časti denníka jeho sestry, ktoré bez jej súhlasu, a
aj to len v častiach, ktoré mali potvrdzovať jeho vyjadrenia, predložil konajúcemu súdu a ktoré majú
preukazovať, že matka zničila dobré vzťahy medzi ním a sestrou, prípadne, že ho matka izoluje od sestry
a od starej matky, ako aj tú skutočnosť, že listy, ktorými sa na navrhovateľa obracia stará matka, tento
označil za agresívne, v ktorých si má vylievať svoju ničím nepodloženú nenávisť na navrhovateľa a na
jeho otca. Navrhovateľ nielen v podanom odvolaní, ale vo všetkých svojich vyjadreniach spochybňuje,

a to nielen odborne každú osobu, ktorá nerozhodla, resp. nekonala v zmysle jeho predstáv, keď o
úradníčke, ktorá rozhodovala jeho priestupkové konania A.. K. sa okrem iného vyjadruje ako o slobodnej
a bezdetnej, vo veku okolo XX rokov, ktorej všetky právnické záverečné práce sa týkajú priestupkov,
ktorá potom, ako podal návrh na preskúmanie zákonnosti ňou vydaných rozhodnutí, prestala na úrade
pracovať s tým, že je možné, že tak urobila práve kvôli tomuto priestupkovému konaniu. Rovnako

navrhovateľ bez toho, aby vzniesol námietku zaujatosti zákonného sudcu súdu prvej inštancie, uvádza,
že tento sa mal údajne pohoršovať nad množstvom dôkazov a uraziť ho tvrdením, že je u navrhovateľa
pravdepodobnosť spáchania trestného činu a sťažiť mu orientovať sa v rozhodnutí súdu prvej inštancie
z dôvodu, že toto je napísané „veľmi implicitne“. Uvedené, až útočné správanie navrhovateľa vo vzťahu
k všetkým osobám, ktoré sa nesprávajú a nekonajú v zmysle jeho predstáv viac, ako plne, napĺňa dikciu

správania sa „v rozpore s dobrými mravmi“.

22. Poukazujúc na uvedené preto odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne
správne.

23. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP, v spojení s § 52 CMP tak,
že žiaden z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2, posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).