Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 14, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/122/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214219525
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214219525.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a členov senátu
Mgr. Fedora Benku a Mgr. Kataríny Arnouldovej, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so
sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpený spoločnosťou: TOMÁŠ KUŠNÍR,
s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: E. O., nar. X. I. XXXX,
bytom D. XXX/X, X. T., o zaplatenie 4.457,11 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku

Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 09. októbra 2015, č.k. 16C/215/2014-66, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej p o t v r d z u j e
a vo výroku o trovách konania m e n í tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.

II. Žalovaný n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie návrh žalobcu, ktorým sa tento domáhal
zaplatenia sumy 4.457,11 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,15% ročne zo sumy 4.457,11 eur

od 13.08.2014 do zaplatenia, v celosti zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi náhradu
trov konania nepriznal.

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil použitím ustanovenia § 497, § 504 Obchodného zákonníka,
§ 39, § 52 ods. 3,4, § 53 ods. 1, 2, 5§ 525 ods. 1, § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka ( ďalej
len OZ), § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách, ako aj judikatúrou Súdneho dvora Európskej

únie (porov. C-415/11, Mohamed Aziz/Caixa de Catalunya, ods. 68, C-226/12, Constructora Principado/
Jose Álvarez, ods. 21), vecne svoje rozhodnutie odôvodnil právnym záverom, že žalobca nedokázal
svoju aktívnu legitimáciu, teda riadne nadobudnutie žalovanej pohľadávky a jeho žalobu tak bolo treba
zamietnuť v celom rozsahu. Súd mal preukázané, že žalovaný ako dlžník a Slovenská sporiteľňa, a.s.,
ako veriteľ, ktorý je bankou podnikajúcou na základe bankového povolenia, podpísali 16. septembra
2013 listinu označenú ako „Zmluva o splátkovom úvere“ č. 5047103181 , ktorou sa v čl. I veriteľ zaviazal
„jednorazovo“ poskytnúť žalovanému spotrebný úver vo výške 4.000 € poukázaním na určený účet.

Úver mal byť úročený pevnou sadzbou 18,9 % ročne, úroky mali byť splatné mesačne a dlžník mal
úver splácať v 120 pravidelných mesačných splátkach po 78,92 € vždy do 15. dňa príslušného mesiaca
až do 15. októbra 2023. V čl. III ods. 6 tejto zmluvy sa strany dohodli, že „všetky vzťahy výslovne
neupravené v Úverovej zmluve... sa budú riadiť príslušnými ustanoveniami Úverových podmienok,
VOP, Obchodným zákonníkom a ostatnými právnymi predpismi...“. Podľa čl. III ods. 3 sa pod „VOP“
rozumeli všeobecné obchodné podmienky vydané bankou s účinnosťou od 1. augusta 2002. Všeobecné

obchodnépodmienkySlovenskejsporiteľne,a.s.,vzneníúčinnomod1.februára2010obsahovaliokrem
iného ustanovenie ods. 19.16 v tom znení, že „Klient výslovne súhlasí s tým, že Banka je oprávnená
kedykoľvek postúpiť na tretiu osobu akékoľvek svoje Pohľadávky voči Klientovi, a to bez ohľadu na to,či sú budúce, súčasné, premlčané alebo nepremlčané, ako aj previesť na tretiu osobu akékoľvek svoje
záväzky voči Klientovi...“. Suma 4.000 € bola žalovanému zrejme vyplatená, nebolo však zistené, kedy a
koľko žalovaný zaplatil, tiež nebolo dokázané, či a ako bol žalovaný vyzvaný na úhradu dlžných súm, či

tieto výzvy boli písomné a či a kedy žalovanému došli. Listom zo 4. júla 2014 Slovenská sporiteľňa, a.s.,
oznámila žalovanému, že pohľadávku z uvedenej úverovej zmluvy vo výške 4 529,29 € s príslušenstvom
postúpila na žalobcu. Zmluva o postúpení pohľadávok medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s., a žalobcom z
27. júna 2014 v čl. IV, bode 4.2 zakotvuje okrem iného, že postupca výslovne potvrdzuje, že pohľadávky
spĺňajú predpoklady na postúpenie podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Listom zo dňa 24. júla 2014

označeným ako „Výzva k úhrade a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru“ vyzval žalobca
žalovaného, aby mu najneskôr do 8. augusta 2014 zaplatil 4.856 €.

3. Keďže žalobca svoje nároky voči žalovanému odvodzuje zo zmluvy, ktorú žalovaný uzavrel so
Slovenskou sporiteľňou, a.s., teda bankou poskytujúcou úvery na základe bankovej licencie, ktoré
nároky mal žalobca získať postúpením, súd sa najskôr zaoberal otázkou platnosti a účinnosti tohto

postúpenia. Ustanovenie § 525 ods. 1 OZ zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky, ktorých
obsah by sa zmenou veriteľa zmenil a podľa názoru súdu pohľadávky banky voči svojim klientom treba
považovať za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne
spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona
č. 483/2001 Z. z. o bankách (v znení účinnom k 16. septembru 2013, ale aj neskôr), ako aj obsiahle

bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona), ktoré požiadavky a povinnosti vyplývajú pre banku priamo
zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa
tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom-postupníkom a dlžníkom v
porovnaní so vzťahom medzi veriteľom-postupcom (bankou) a dlžníkom. Nový veriteľ - postupník totiž už
nebude zo zákona povinný takéto obsiahle tajomstvo zachovávať, keďže nie je bankou; bude napríklad

oprávnený (a povinný, napr. podľa § 128 O. s. p.) o záležitostiach dlžníka informovať kohokoľvek. Preto
treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1 OZ bráni postupovaniu pohľadávok z
takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach
dlžníka. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. potom dovoľuje banke postúpiť jej
pohľadávky voči klientovi len za splnenia určitých podmienok. Z textácie tohto ustanovenia je zrejmé,

že zákonodarca pri jeho formulácii vychádzal z principiálnej nepostupiteľnosti pohľadávky banky podľa
všeobecných predpisov občianskeho práva, ak by neexistovalo špeciálne dovoľujúce ustanovenie. V
zmysle citovaného ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. tak predpokladom postupiteľnosti
pohľadávky banky na inú osobu bez súhlasu klienta je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v
omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú

splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods. 1 Obč.
zák. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané),
potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je
neplatné v zmysle § 39 Obč. zák., a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči
dlžníkovi. Účel § 525 Obč. zák. je totiž okrem iného aj ochrana dlžníka pred tým, aby jeho dlh v prípadoch

uvedených v cit. ustanovení prešiel na inú osobu než toho veriteľa, voči ktorému pôvodne vznikol.
Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej identifikácii
pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no voči dlžníkovi
je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 Obč. zák. účinné, ak mu ho oznámi postupca, v prípadoch
uvedených v § 525 Obč. zák. ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 Obč. zák. nemá voči

dlžníkovi žiadne účinky. Na rozpor postúpenia s § 525 Obč. zák., ktoré má za následok absolútnu
neplatnosť postúpenia, potom súd prihliada aj bez námietky z úradnej povinnosti, a to o to viac, ak
ide o právny vzťah, ktorého stranou je spotrebiteľ ( v zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa v platnom znení). Žalobca ako postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, bol
v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka)

písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením
svojho záväzku aspoň 90 dní, čo však žalobca nepreukázal a v dôsledku toho nemožno považovať za
dokázané, že toto postúpenie je platné a že žalobca sa stal majiteľom (veriteľom) pohľadávky, teda že
je aktívne legitimovaný na jej uplatňovanie pred súdom.

4. Keďže ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. predpokladá naplnenie týchto podmienok len
pre platnosť takého postúpenia, pri ktorom nebol udelený súhlas klienta, súd skúmal, či vzhľadom na
ustanovenie ods. 19.16 VOP banky v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy bol platne udelený súhlas
klienta s postúpením pohľadávok banky a dospel k záveru, že tomu tak nie je, pretože toto ustanovenieVOP nie je platné. Ide totiž o vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorá podľa § 53 ods. 1 Obč. zák. nesmie
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa (tzv. neprijateľné podmienky). V zmysle judikatúry Súdneho dvora

EÚ treba pri posudzovaní neprijateľnosti (nekalosti) zmluvných podmienok porovnávať právnu pozíciu,
v akej by spotrebiteľ bol podľa aplikovateľných vnútroštátnych predpisov (t. j. ako by danú situáciu
upravovali dispozitívne zákonné normy), pokiaľ by také ustanovenie v zmluve nebolo. V prejednávanej
veci je zrejmé, že ak by ustanovenie ods. 19.16 nebolo obsiahnuté vo VOP, aplikoval by sa zákonný
zákaz postúpenia pohľadávok bankou bez splnenia osobitných podmienok v zmysle § 92 ods. 8 zákona

č. 483/2001 Z. z. Podľa názoru súdu tak ustanovenie ods. 19.16 VOP spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pretože zásadným spôsobom
zjednodušuje pozíciu banky pri postupovaní pohľadávky. Postúpením pohľadávky pritom dochádza k
zmene partnera dlžníka - spotrebiteľa, pred ktorým ho ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001
Z. z. má chrániť. Možno totiž predpokladať, že dlžník vstupuje do právneho vzťahu s bankou práve
preto, že je to banka, teda regulovaný subjekt podliehajúci určitým pravidlám podnikania, obozretnosti,

dôveryhodnosti a dohľadu príslušného regulátora. Okrem toho vstupuje do tohto vzťahu s dôverou,
že citlivé údaje o jeho majetku a celkových majetkových pomeroch budú chránené pred zneužitím,
resp. že každé ich sprístupnenie tretej osobe (okrem zákonom presne vymedzených výnimiek) sa bude
diať s jeho súhlasom. Ustanovenie ods. 19.16 všeobecných obchodných podmienok ho o túto ochranu
oberá. Toto ustanovenie je obsiahnuté vo všeobecných podmienkach, teda vopred formulovanom

dokumente, ktorý žalovaný musel akceptovať ako celok cez čl. III ods. 6 zmluvy o splátkovom úvere,
mohol ho odmietnuť jedine tým, že by odmietol uzavrieť zmluvu samu, je teda nepochybné, že toto
ustanovenie nemohlo byť individuálne dojednané a je treba považovať ho za neprijateľnú a teda
neplatnú podmienku v zmluve o splátkovom úvere. Preto mohlo k postúpeniu dôjsť len za splnenia
podmienok predpokladaných v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., ktoré však splnené neboli.

5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. s tým, že žalobca si trovy
uplatnil, no bol neúspešný, preto súd o jeho návrhu na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O. s. p.) rozhodol
tak, že mu ich nepriznal, pričom žalovaný žiadne trovy nežiadal, takže tu nebol návrh, o ktorom by sa
malo rozhodovať ( § 151 ods. 1 O. s. p.).

6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca s návrhom na jeho zmenu tak, aby
odvolacísúd návrhužalobcuvyhovel,resp.abyrozsudokzrušilavecvrátilsúduprvéhostupňanaďalšie
konanie. Namietal nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočné zistenie skutkového stavu. Uviedol,
že žalobca v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky

spolu s podacím hárkom, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie
postúpenej pohľadávky a súd má z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku
skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení, ktorý názor vyslovil NS SR v rozsudku sp. zn. 4Obo
210/01 a tiež Krajský súd v Nitre vo svojom uznesení sp. zn. 9Co/133/2013. Odvolateľ poukázal
tiež na to, že žalovaný nenamietal aktívnu legitimáciu žalobcu v konaní, ani nerozporoval doručenie

oznámenia o postúpení pohľadávky. Jednou z nosných zásad občianskeho súdneho procesu je zásada
kontradiktórnosti, pričom žalobca v konaní predložil dôkazy na preukázanie tvrdenia o poskytnutí
peňažného plnenia žalovanému zo strany jeho právneho predchodcu, toto žalovaný ani nespochybnil
a rovnako nespochybnil tvrdenie žalobcu, že žalované splátky nezaplatil a ani platnosť postúpenia
pohľadávky, pričom súd počas konania nevyjadril pochybnosť o oprávnenosti nároku žalobcu. Podľa

odvolateľa ak súd nemal v konaní preukázané splnenie náležitostí vyžadovaných § 92 ods. 8 ZoB, mal
žalobcu vyzvať na objasnenie týchto skutočností a žalobca by bol predložil výzvu zo dňa 13.05.2014,
ktorá by preukázala splnenie povinností banky v zmysle ust. § 92 ods. 8 ZoB. Súd však žalobcu
nevyzval na preukázanie tejto skutočnosti, preto mal žalobca za to, že súd považuje skutkový stav
podložený dôkazmi za nesporný. Žalobca bol toho názoru, že v spore uniesol dôkazné bremeno a

svoju aktívnu legitimáciu v konaní preukázal oznámením postupcu o postúpení pohľadávky. Ust. §
92 ods. 8 ZoB nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky, keďže
účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach
platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu
bankového tajomstva, čo podľa žalobcu vyplýva aj z dôvodovej správy k zákonu, aj s právneho názoru,

vysloveného JUDr. Kristiánom Csachom PhD. LL.M. publikovanom v časopise Súkromné právo č.
1/2015., z ktorých vyplýva, že doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 ZoB
nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky a potom s nedoručením takejto výzvy nemôže
byť spojená sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, pričom odvolateľ poukázalna viaceré rozhodnutia iných krajských súdov v SR, ktoré vo svojich rozhodnutiach vyslovili podobný
právny názor.

7. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP) po zistení,
že odvolanie podala včas oprávnená osoba - strana sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté (§ 359
a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods.

1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj
konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, 380 CSP) a
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je vecne správny.

9. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 16C/215/2014 je zaplatenie
pohľadávok zo zmluvy o splátkovom úvere, uzavretej medzi Slovenskou sporiteľnou, a.s. a žalovaným,

ktoré pohľadávky mal žalobca nadobudnúť od právneho predchodcu zmluvou o postúpení pohľadávok.

10. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej
inštancie, ktorým žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu a v závislom výroku o trovách konania, kde bol žalobca rovnako neúspešný.

11. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu
dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom pre
vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a
vec i správne právne posúdil. Odvolací súd sa plne stotožňuje s argumentáciou súdu prvej inštancie

uvedenou v odôvodnení napadnutého rozsudku, a so záverom súdu o tom, že nepreukázanie naplnenia
podmienok ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách má za následok neunesenie
dôkazného bremena žalobcu o postupiteľnosti predmetnej pohľadávky z banky na inú osobu bez
súhlasu žalovaného ( pričom tento súhlas napriek formulácii ust. 19.16 VOP daný nebol vzhľadom k
neprijateľnosti uvedenej zmluvnej podmienky), postúpenie bolo absolútne neplatné a žalobca tak nie je

aktívne vecne legitimovaným v tomto spore. Vzhľadom k tomu, že už súd prvej inštancie sa dostatočne
a podrobne vysporiadal s otázkami namietanými v odvolaní, vrátane dôvodov, pre ktoré nie je možné
stotožniť sa s inými názormi na § 92 ods. 8 ZoB ( vyslovenými napr. aj v odbornej literatúre JUDr.
Kristiánom Csachom PhD. LL.M.), bolo by nadbytočným opakovane tieto dôvody uvádzať. Odvolací súd
však pre úplnosť uvádza k ostatným odvolacím námietkám žalobcu nasledovné:

12. Porušenie princípu kontradiktórnosti v postupe súdu prvej inštancie videl odvolateľ v tom, že
súd neuznal žalobcom predložené dôkazy na preukázanie dôvodnosti podanej žaloby a jeho aktívnej
legitimácie v spore, hoci ich žalovaný nijako nespochybnil a rovnako nespochybnil ani platnosť
postúpenia pohľadávky. K tejto námietke odvolací súd uvádza, že vzhľadom na charakter daného sporu,

ktorého predmetom sú záväzky zo spotrebiteľského vzťahu, je dôvodná zvýšená miera ingerencie
súdu ako orgánu ochrany práva do spotrebiteľských právnych vzťahov, čo vyplýva okrem iného aj z
ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z., na ktoré poukázal už súd prvej inštancie, a ktoré ukladá orgánom
rozhodujúcim o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliadať aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia
práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú

zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči
spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Pokiaľ
teda aj v konaní žalovaný nepodal žiadne písomné vyjadrenie k žalobe a nárok žalobcu nepopieral,
bolo povinnosťou súdu aj bez toho, aby sa žalovaný tohto dovolával, prihliadať na prípadnú zákonnú
prekážku alebo zákonný dôvod, brániaci uplatniť alebo priznať plnenie žalobcu voči žalovanému, ktorý

je tu v pozícii spotrebiteľa a preto správne žalobu zamietol po zistení, že nedošlo k platnému postúpeniu
pohľadávky na žalobcu, ktorý tak nie je v spore vecne aktívne legitimovaný.

13. Žalobca videl procesné pochybenie súdu aj v tom, že súd žalobcu nevyzval, aby sa pred vydaním
rozhodnutia vyjadril k otázke prípadnej absencie aktívnej legitimácie, nevyžiadal si od neho dôkazy na

preukázanie splnenia podmienok podľa § 92 ods. 8 ZoB, a neumožnil sa mu vyjadriť k pochybnostiam
súdu o oprávnenosti nároku žalobcu, resp. k otázke spochybnenej vecnej legitimácie žalobcu. Odvolací
súd k tejto námietke uvádza, že v postupe súdu prvej inštancie nebolo zistené žiadne pochybenie,
ktoré by bolo porušením práv žalobcu. Podľa § 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo,aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, a aby sa mohol
vyjadril ku všetkým vykonávaným dôkazom. Podľa ust. § 115 O.s.p., platného a účinného v čase
rozhodovaniasúduprvejinštancie, aktentozákonaleboosobitnýpredpisneustanovujeinak,súdnariadi

na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť
je potrebná ( ods. 1). Predvolanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu,
spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať ( ods. 2). Z obsahu spisu v
prejednávanej veci potom vyplýva, že súd vytýčil vo veci pojednávanie na deň 09.10.2015, na ktoré
doručil predvolanie obom stranám sporu a to tak, aby mali dostatočný čas na prípravu pojednávania.

Žalobca svoju neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnil písomne z dôvodu hospodárnosti konania
a súhlasil s tým, aby súd rozhodol o návrhu na základe predložených dôkazov bez osobnej účasti
strán sporu, súd preto vec prejednal za jeho neprítomnosti ( ako aj za neprítomnosti žalovaného, ktorý
sa neustanovil bez ospravedlnenia). Dokazovanie bolo vykonávané na pojednávaní, na ktorom by bol
žalobca býval oboznámený súdom o tom, čo súd považuje za sporné v zmysle § 118 ods. 2 O.s.p.,
avšak pokiaľ žalobca z vlastného rozhodnutia nebol na tomto pojednávaní prítomný, nebolo povinnosťou

súdu oznamovať mu tieto skutočnosti písomne a vyzývať ho na preukázanie splnenia zákonných
podmienok postúpenia pohľadávky z banky na žalobcu. Žalobca požiadal, aby súd rozhodol vo veci na
základe predložených dôkazov vo svojej žalobe ( ktoré však neobsahovali dôkazy o splnení povinnosti
banky pred postúpením pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 ZoB) a napriek poučeniam súdu podľa
ust. § 120 ods. 2, 4 O. s. p., obsiahnutých v predvolaní na pojednávanie, nenavrhol žiadny dôkaz na

preukázanie splnenia podmienok platného postúpenia v zmysle § 92 ods. 8 ZoB, hoci si musel byť
vedomý, že tieto skutočnosti musí preukázať, ak chce opodstatniť svoju aktívnu legitimáciu postupníka
pohľadávky, ktorej pôvodným veriteľom bola banka. Odvolací súd sa potom stotožňuje s názorom súdu
prvej inštancie, že nebolo povinnosťou súdu v tomto smere nahrádzať dôkaznú aktivitu žalobcu, keďže
nešlo o nedostatky podania v zmysle § 43 ods. 1 O.s.p., ktoré by bránili prejednaniu žaloby, ale išlo o

nedokázanie hmotnoprávnych skutočností, o ktoré žalobca opieral svoje nároky. Záverom odvolací súd
uvádza, že účastníci konania sú povinní všetky dôkazy predložiť alebo označiť skôr, ako súd vyhlási
rozhodnutie vo veci samej, pretože na dôkazy označené alebo predložené neskôr súd neprihliadne,
preto pokiaľ žalobca predložil v odvolacom konaní dôkazy, ktoré mohol predložiť alebo označiť skôr, ako
súd prvej inštancie vyhlásil rozhodnutie vo veci samej, toto nemá žiaden vplyv na výsledok odvolacieho

konania.

14. Vedený týmito úvahami preto odvolací súd musel dospieť k rovnakému záveru ako súd prvej
inštancie, že žalobu treba zamietnuť a preto napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správny potvrdil s výnimkou rozhodnutia o trovách konania, v ktorej časti považoval rozhodnutie súdu

prvej inštancie za nesprávne, pretože v zmysle § 142 ods.1 O.s.p. v tom čase účinného, súd prizná
účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo
bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Bolo preto namieste rozhodnúť o náhrade
trov úspešného účastníka konania a nie účastníka neúspešného. V spore plne úspešný žalovaný si však
náhradu trov konania neuplatnil, čo bolo v zmysle ust. § 151 ods. 1 O.s.p. podmienkou jej priznania

a preto bolo namieste rozhodnúť o trovách konania tak, ako je uvedené v prvej vete výroku tohto
uznesenia. Z uvedených dôvodov odvolací súd za použitia ust. § 388 CSP zmenil v tejto časti napadnutý
rozsudok, aj keď táto zmena nebude mať na strany sporu vecný dopad.

15. Napokon odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods.

1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, vychádzajúc z toho, že aj v odvolacom konaní
bol plne úspešný žalovaný.

16. Senát krajského súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).