Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 31. október 2016

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 17C/452/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115227340
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Straková

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2016:8115227340.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd v Prešove samosudkyňou JUDr. Evou Strakovou v občianskoprávnej veci žalobcu:

POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25,IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich
Paľko, s. r. o., advokátska kancelária, so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, v
zastúpení doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., advokátom proti žalovanému: Slovenská republika
- Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, IČO: 00 166 073, v konaní
o náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu v celom rozsahu z a m i e t a .

II. Žalovaný m á právo na náhradu trov konania vo výške 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom, sp. zn. 17C 428/2012 Okresný súd Prešov, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa
14.10.2015 bola vec pôvodne podaná na Okresný súd Vranov nad Topľou pod sp. zn. 4C 427/2012
podaná dňa 27. 9. 2012, vylúčená na samostatné konanie. Žalobca sa touto žalobou domáha náhrady
škody 175 Eur a nemajetkovej ujmy 110,64 Eur z dôvodu, že žalovaný Slovenská republika a jej
menom Ministerstvo spravodlivosti SR je zodpovedná za škodu, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu vo Vranove, pretože tento nerozhodol o žiadosti o zmenu súdneho exekútora
v zákonom stanovenom čase, postupoval s prieťahmi, nesústredene a k vydaniu rozhodnutia pristúpil

až po veľmi dlhej dobe. Tento spôsob hodnotí žalobca ako nesprávny, so zbytočnými prieťahmi,
v rozpore so zákonom. Nečinnosť exekučného súdu je ničím neospravedlniteľná, lebo počas tohto
obdobia nevykonával také úkony, ktoré by smerovali k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa žalobca
nachádzal. O všetkých okolnostiach priebehu skutkového deja sa dozvedel až z doručenia uznesenia
súdu zo dňa 24.9.2009 o zmene exekútora. K podaniu návrhu na zmenu exekútora pristúpil z dôvodu
straty dôvery k exekútorovi, najmä pre jeho neefektívne a neúčinné postupy, ktoré nesmerovali k riadnej
a včasnej ochrane jeho záujmu a keďže exekučný súd ostal aj po podaní návrhu na zmenu súdneho

exekútora nečinný, musel toto obdobie prekryť svojou aktivitou cielenou na udržanie bonity pohľadávky,
jej zabezpečenia usmerňovaním exekútora a ďalších účastných orgánov.

Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si preto uplatňuje náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy. Majetková ujma predstavuje náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá mu
nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní
vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu. Ďalším uplatneným nárokom je náhrada

nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá vznikla tým, že márnym plynutím času boli reálne ohrozené
legitímne očakávania poškodeného, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky
a taktiež došlo k vyvolaniu viacerých rizík, t.j. že neskorým ukončením procedúry exekučným súdomdôjde k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, prípade insolvencii
povinného.
Zároveň skorým rozhodnutím exekučného súdu v zákonnej lehote mohol včas, efektívne a účinne

uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti svojej pohľadávky.
Náhrada nemajetkovej ujmy má byť vnímaná ako spravodlivá satisfakcia za konkrétne porušenie
jeho zákonných nárokov a základných práv so zdôraznením neexistencie akéhokoľvek účinného
vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu. S poukazom na uvedené
možno konštatovať úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní

exekučného súdu, ktoré spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik
ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských
plánov. Vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu.
Napokon nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a
spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.
Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov

a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov
právneho štátu.
Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádza z doteraz judikovaných súm, ktoré boli
priznané sťažovateľom nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky pri konštatovaní prieťahov za
určité obdobie.

V pôvodne podanej žalobe, sp. zn. 4C 427/2012 uviedol, že po prijatí návrhu na
vykonanie exekúcie jej súdny exekútor pridelil značku Ex 11910/2010 a poverením exekučného súdu č.
5713001841 udelil poverenie exekútorovi k výkonu exekúcie. O zmene exekútora, o ktorú žiadal, súd
nerozhodol v 30 - dňovej lehote, čím porušil zákon.

Žalobca poukazoval na to, že si dal vypracovať znalecký posudok č. 1/2014 Ekonomickou Univerzitou
v Bratislave, ktorého originál sa nachádza v spise 13C 413/2012 ktorým preukazuje výšku majetkovej
škody.

2. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Namietal procesné pochybenia na strane žalobcu, ktorý v žalobe
neuvádza spisovú značku príslušného konania, ktoré je vedené na súde, pričom chýbajú relevantne
údaje, ako dátum doručenia podania na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci a dátum, kedy
sa žalobca dozvedel o vzniku škody. Vo všeobecnosti ďalej namietal, že žalobca nepredložil ani jeden
relevantný dôkaz, ktorým by preukazoval vôbec existenciu predmetného exekučného konania, vznik

skutočnej škody a nemajetkovej ujmy a napriek tomu, že síce časť dôkazov uviedol najmä odkazom
na exekučné spisy, v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, hoci dôkazné bremeno
má znášať sám. Tvrdenia žalobcu, že nemá vedomosť o spisovej značke v namietanom exekučnom
konanísanezakladánapravde,mácharakterklamlivéhoazavádzajúcehotvrdenia,pričomneoznačenie
spisovej značky exekučného konania, v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany

exekučného súdu bol jeden z dôvodov, pre ktorý Ústavný súd Slovenskej republiky odmietol sťažnosti
žalobcu na porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou exekučného súdu, príkladmo pod sp. značkou
II. US 211/2012, IV US 366/2012, IV US 374/2012.

Žalovaný ďalej poukazoval na to, že nie je splnená ani základná podmienka pre

možnosť vyhovieť podanej žalobe v zmysle Zákona 514/2003 Z.z. a to predbežné prerokovanie nároku
príslušným orgánom štátu, po neúspešnosti ktorého je možné predmetnú žalobu podať po uplynutí 6
mesiacov odo dňa prijatia žiadosti žalobcu. Dňa 23.4.2012 jej boli doručené prvé žiadosti žalobcu o
predbežné prerokovanie náhrady škody a vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27.9.2012 bola doručená
súdu žaloba vo veci, je zrejmé, že žalobca ju nepodal po uplynutí 6 mesačnej lehoty ale skôr, pričom z

ustanovení § 15 ods. 1, § 16 ods. 4 Zákona 514/2003 Z.z. vyplýva, že poškodený sa práva na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí 6 mesiacov odo
dňa prijatia jeho žiadosti. Predbežné prerokovanie nároku je zákonom ustanovenou podmienkou, aby
o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdne konanie s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho
súdu Českej republiky sp. zn. 3Cz 38/76, preto má za to, že ide predčasne uplatnený nárok. Žalobca

podal na Ministerstvo spravodlivosti SR žiadosti o predbežné prerokovanie prerokovanie predmetných
nárokov, avšak po výzve nedoplnil žiadne informácie, nebol ochotný priložiť ani príslušné návrhy na
zmenu exekútora v jednotlivých exekučných konaniach, prípadne oznámiť dátumy, kedy sa žalobca
dozvedel o škode, vrátane dokladov preukazujúcich vyčíslenie majetkovej škody, či iné skutočnostipodstatné pre prerokovanie nároku. Nakoľko neposkytol žiadnu súčinnosť pri predbežnom prerokovaní
podaných žiadostí, zmaril tým akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody o
čo sám požiadal, nepovažuje tento za predbežne prerokovaný v zmysle § 4 ods. 1 písm. a) Zákona

514/2003 Z.z.

Zákon č. 514/2003 Z. z. ustanovuje nasledujúce všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát
zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: nezákonné
rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným

rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Pre vznik zodpovednosti
štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne.

K otázke nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote platí, že
všeobecným predpokladom na zmenu súdneho exekútora je žiadosť oprávneného na zmenu súdneho
exekútora spolu s uvedením súdneho exekútora, ktorý má nahradiť pôvodného exekútora. V praxi je

zaužívaný model, v zmysle ktorého exekučný súd po dôjdení žiadosti o zmenu súdneho exekútora
predloží túto žiadosť pôvodnému súdnemu exekútorovi na vyjadrenie, na vyčíslenie jeho doterajších trov
(keďže súčasne s rozhodnutím o zmene súdneho exekútora exekučný súd rozhodne v tomto uznesení
aj o trovách doterajšieho exekučného konania tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie u pôvodného
exekútora) a na zaslanie príslušného exekútorského spisu za účelom realizácie povinnosti vyplývajúcej

exekučnému súdu z ustanovenia § 44 ods. 9 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti o zmene a doplnení ďalších zákonov. Súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa
odseku 8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi
spolu s exekučným spisom súdneho exekútora. ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený.

Možno pripustiť, že v niektorom prípade mohol exekučný súd rozhodnúť o návrhu oprávneného na
zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonom stanovenej 30-dňovej lehoty od doručenia takéhoto
návrhu, najmä v prípade, ak pôvodný súdny exekútor neposkytol exekučnému súdu plnú súčinnosť;
v takom prípade exekučný súd objektívne nemohol dodržať zákonnú 30-dňovú lehotu na rozhodnutie
o návrhu žalobcu ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora tak, aby v tejto lehote rozhodol aj

o trovách exekúcie pôvodného súdneho exekútora a súčasne postúpil novému súdnemu exekútorovi
exekučný spis pôvodného súdneho exekútora. Odhliadnuc od uvedeného, v prípadoch podozrenia, že
exekučný súd nekonal o návrhu žalobcu ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora, žalobcovi
nič nebránilo využiť účinný prostriedok nápravy, ktorým bezpochyby bolo podanie sťažnosti predsedovi
príslušného súdu proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 3

ods. 7 v spojení s § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch. Ak žalobca tento prostriedok
nápravy nevyužil, zanedbal svoju všeobecnú preventívnu povinnosť podľa ustanovenia § 415 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len Občiansky zákonník“),
keďže si nepočínal tak, aby nedošlo ku škode na jeho majetku (keďže podľa tvrdenia žalobcu ku
škode/nemajetkovej ujme malo dôjsť tým, že exekučný súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho

exekútoravzákonomustanovenejlehote).OkremtohožalovanýpoukázalnajudikatúruÚstavnéhosúdu
sp. zn. I. ÚS 16/02, ktorá konštatuje, že „Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd prihliada
síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone (porovnaj napr. rozhodnutie ústavného súdu
sp. zn. II. ÚS 64/97, na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje), ale ich nedodržanie nepovažuje

automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce
všetky okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem
autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehotu uvedenú v zákone. S ohľadom
na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí
vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v

zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 63/00).“

Vzhľadom na povahu úkonu (rozhodnutie o zmene súdneho exekútora), zákonom ustanovenú lehotu,
lehotu, v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť žalobcu i nevyhnutnosť vykonať pred, resp. súčasne s
rozhodnutím i iné úkony (výzva na vyjadrenie pôvodnému exekútorovi, vyjadrenie pôvodného exekútora

a vyčíslenie jeho trov, doručenie exekučného spisu a jeho zaslanie novému exekútorovi a rozhodnutie
o trovách pôvodného exekútora), nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v
lehote ustanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy, a teda za nesprávny úradný postup.Žalovaný poukázal na ustanovenie § 44 ods. 8 a 9 Exekučného poriadku, z ktorého je zrejmé, že
pôvodný súdny exekútor vykonáva úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene
súdnehoexekútora,resp.dodoručeniauzneseniaozmenesúdnehoexekútorapôvodnémuexekútorovi.

To znamená, že v súvislosti s nerozhodnutím v lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody,
pôvodný súdny exekútor mal a mohol pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na ktorú mal poverenie, s
ohľadom na zachovanie kontinuity konania.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. (v znení účinnom od 1. 1. 2013) pri posudzovaní

nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných
prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o
prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom
konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok
prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa

rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiku o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej
republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti,

že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, právoplatné rozhodnutie
ESĽP či právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorými by bolo konštatované porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Z uvedených dôvodov žalovaná má za to, že nie je
preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúcu v existencii prieťahov.

Otázku,čivkonkrétnomprípadeboloaleboneboloporušenéprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov garantované v čl. 48 ods.2 Ústavy SR, je pritom kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý
ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a
postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Efektívnosť a rýchlosť súdneho konania nie je oprávnený preskúmavať

súd v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na podklade
ústavnej sťažnosti. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli
oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných
prieťahov. K záveru o tom, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní môže len Ústavný súd
SR(t.j.niecivilnýsúdvkonaníonáhradeškody),dospelnapr.KrajskýsúdvNitre(sp.zn.9Co285/2011).

Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup
iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu
v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne

okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a právnických osôb na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). Teda v
prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR, poškodený subjekt by sa mal
obrátiť v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. na okresný súd, aby konštatoval, že jeho nadriadený orgán sa
dopustil zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho stupňa by bol v takomto prípade preskúmavaný

súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a uvedené len potvrdzuje, že konštatovať existenciu
prieťahov v súdnom konaní môže len Ústavný súd SR. Aj z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR,
z ustanovenia § 53 ods. 1 zákona č. 238/2003 Z.z.. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o
konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov vyplýva, že ústavnú sťažnosť
môže podať fyzická alebo právnická osoba iba v prípade, ak využije všetky opravné a iné účinné právne

prostriedky pre ochranu svojich základných práv a slobôd. V zmysle uvedeného, pokiaľ by bolo možné
konštatovať existenciu prieťahov a nahradiť nemajetkovú ujmu na základe rozhodnutia všeobecného
súdu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., Ústavný súd SR by o takomto nároku nemohol konať, pokiaľ
by sa fyzická alebo právnická osoba ešte predtým neúspešne nedomáhala tohto nároku podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. (teda prostredníctvom účinného prostriedku nápravy). Avšak vzhľadom na to, že

Ústavný súd SR skúma porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a finančné
zadosťučinenie priznáva (bez skúmania, či bol nárok predtým uplatnený podľa zákona č. 514/2003
Z. z.), je zrejmé, že všeobecný súd nemôže konštatovať prieťahy v konaní a priznať za ne náhradu
nemajetkovej ujmy. Vzhľadom na vyššie uvedené nie je preukázaná existenciu prieťahov v konaní.Podľa ustanovenia § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri
roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu

škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia.

V prípade, ak mala žalobcovi vzniknúť škoda práve nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v tom,
že okresný súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnej lehote, lehota na

uplatnenie tohto nároku (premlčacia lehota) uplynula po troch rokoch od momentu rozhodnutia o zmene
súdneho exekútora (od skončenia namietaných prieťahov v konaní). Vzhľadom na uvedené žalovaný
vzniesol námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k rozhodnutiu o návrhu
na zmenu súdneho exekútora pred dňom 23. 4. 2009 (t. j. tri roky pred dňom, kedy boli žalovanému
doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku).

Žalobca sa vo svojich žalobách domáha náhrady materiálnej škody vo výške 175 Eur.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak
osobitný predpis neustanovuje inak. Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č.
514/2003 Z. z. je nevyhnutné preukázať existenciu škody a jej výšku. Podľa názoru žalovanej žalobca

nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické.

Podľa tvrdení žalobcu, tento vyčíslil uplatnenú škodu na základe paušalizácie reálnych vecných
nákladov, ktoré spočívajú v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch
a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca, a to bez ohľadu na dĺžku trvania prieťahov.

Ako podstatné zložky vyčíslenej sumy uvádza správu pohľadávky prostredníctvom pracovných
výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, udržiavanie a správu informačného systému
a administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje, poštovné. Žalobca neuvádza, či
predmetné vecné náklady predstavujú podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Ž. z. skutočnú škodu
alebo ušlý zisk. V tomto smere žalovaný poukázal na definície týchto kľúčových pojmov: skutočná

škoda je trvalé zmenšenie majetku poškodeného a ušlý zisk predstavuje ušlý majetkový prospech,
resp. nerozmnoženie majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať, nebyť škodnej
udalosti, s ohľadom na pravidelný beh vecí. Na základe ustálených definícií skutočnej škody a ušlého
zisku, žalovaný má za to, že žalobca doposiaľ neuniesol bremeno tvrdenia tým, že nekonkretizoval, či si
uplatňuje skutočnú škodu alebo ušlý zisk a zároveň žalobcom uvedenú paušalizáciu vecných nákladov

nemožno považovať ani za zmenšenie majetku poškodeného, ani za ušlý majetkový prospech, a teda
logicky nie je možné domáhať sa ich náhrady podľa zákona č. 514/2003 Z. z.

Žalobca by v tomto konaní na preukázanie vzniku škody musel produkovať dôkazy preukazujúce
škodu pri každej individuálnej pohľadávke. Žalobca ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými

úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad
poskytnutých úverov. Takýto systém musel využívať nielen počas domnelých prieťahov, ale aj pred týmto
období, ako aj po ňom, nielen na správu pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcií, ale aj takých, pri
ktorých žiadne exekúcie neprebiehali, resp. prebiehali bez namietaných nedostatkov. Akákoľvek výška
nákladov prevádzkovania na správu informačného systému vznikala žalobcovi bez ohľadu na tvrdené

prieťahy a jej uplatnenie je preto účelové.
Žalobca uvádza ako ďalšiu položku majetkovej škody „udržiavanie“ systému. Tu ide taktiež o činnosť,
ktorú musí žalobca vykonávať na každodennej báze, najmä pri poskytovaní úverov v takom rozsahu,
ako ich poskytuje žalobca, aby sa naplnil účel fungovania spoločnosti daného druhu. Spoločnosť, ktorá
sa špecializuje na poskytnutie úverov musí mať informačný systém. Požadovať paušálne sumy za

spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti je nesprávne a účelové.

Vsúvislostisuvedenýmakoajspaušálnousumounaadministratívnespracovanieurgenciíexekučnému
súdu a publikačné výdaje, je viac ako zrejmé, že si žalobca uplatňuje neprimerané čiastky (najmä s
ohľadom, na skutočnosť, že väčšina uvádzaných zaslaných žiadostí o poskytnutie informácii sa mohla

hospodárnejšie vykonať aj elektronicky). Na druhej strane, samotný zástupca žalobcu uvádza vo
svojom stanovisku k žiadostiam o doplnenie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody zo dňa 2. 7. 2012, že „disponuje jednotnou a nedeliteľnou databázou návrhov v elektronickej
forme (návrhy podával elektronicky v automatizovanom procese)“ a že, „návrhy boli spracované velektronickej forme a súdom boli odoslané v tejto forme rovnako tak elektronicky a. Z tohto dôvodu
žalovaná má znovu za to, že uplatňovanie nároku na majetkovú škodu je nepodložené a uplatňovať si
175 € paušálne za každého dlžníka je nielenže nadhodnotené, ale aj nepreukázané. Skutočnú škodu

je potrebné dokázať listinami/skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok, v opačnom prípade by
mohlo dochádzať k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčíslovaniu škody zo strany žalobcu a preskúmanie
predmetného nároku je znemožnené. Od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku škody žalobcu
neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných
údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií, teda skutočnosti, ktorými žalobca exemplárne

nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje. Na základe všetkých uvedených skutočností je žalovaná
toho názoru, že nemôže niesť zodpovednosť a nahrádzať žalobcovi materiálnu škodu tak, ako si ju
uplatnil v tomto konaní, pretože žalobca nepreukázal jednak vznik ani výšku škody.

Žalobca sa ďalej domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v pomernej výške k čiastke 663,88
Eur (čiastka, ktorú v niektorých nálezoch Ústavný súd SR priznal za prieťahy na rok) podľa

toho, ako dlho trvalo domnelé omeškanie.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak

nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch
podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

V časti žalobcovho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch poukazuje žalovaný na dve

skutočnosti, kde ústavný súd rozhodoval o poskytnutí finančného zadosťučinenia za zbytočné prieťahy.
Poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu
zo strany súdu. Každé prípadové okolnosti sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 663,88 €, ktorá
musí byť priznaná za každý rok prieťahov, je nesprávna úvaha. Navyše, pri rozhodovaní Ústavný
súd SR vychádzal aj z významu sporu pre žalobcu, pričom v tomto prípade ide o veľkú spoločnosť

poskytujúcu úvery fyzickým osobám. Ústavný súd SR prihliada aj na to, či sťažnosť predsedovi súdu
viedla k náprave. Pokiaľ žalobca tento prostriedok nevyužil, je neprijateľné, aby sa mu priznala náhrada
nemajetkovej ujmy podľa vybratých nálezov Ústavného súdu SR, keď predseda súdu nemal možnosť
prípadnú nápravu zjednať. Vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný.
Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe ,frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ sú

irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť
ako právnická osoba. Samotná judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku Najvyššieho súdu
ČR sp. zn. 3oCdo 675/2011, kde je uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu
spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti
právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Žalobca uvádza aj

„zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov“, ale tieto nie sú bližšie konkretizované, pričom
žalobca neupresnil, v čom a ako situácia „ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu.

Žalobca zároveň zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je
potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené

zo žalobných návrhov nevyplýva a z toho dôvodu nie je preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako
ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch.
Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených
záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Žalovaný akcentuje na potrebu zohľadnenia vyššie citovaného ustanovenia, ako aj ustanovenia § 17
ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Ž. z. pri formovaní záveru o potrebe priznania náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch, resp. o výške takejto náhrady. Po aplikácii uvedených ustanovení a percepciiskutkových okolností, nemožno dospieť k záveru o potrebe priznať žalobcovi náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch ani v prípade, ak by inak boli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu.

V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k
nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti žalobcu a
povedomí, ktoré je okolo žalobcu v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných
rokoch všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom
je všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobcu na trhu

spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je
predmetom exekučných konaní, ktoré žalobca inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu.

V tejto súvislosti je potrebné upozorniť na list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre
spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(20i0) ] 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi Slovenskej

republiky pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s
podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť od
slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto praktikách dozvedeli
aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku 267 ZFEÚ podal
Krajský súd v Prešove (Vec C-76/10). Žalovaný dáva do pozornosti obsah textu priloženého listu, pričom

poukázal na niektoré výňatky:
„Problémy v spojitosti s týmito praktikami sa týkajú predovšetkým skutočnosti, že zmluvné podmienky
sú stanovené prostredníctvom vopred formulovaných podmienok, ktoré jednostranne určili veritelia.
Tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi tvrdé a ich zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv,
ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa. Jedným z osobitných aspektov je

uplatňovanie nárokov zo strany nebankových inštitúcií, okrem iného prostredníctvom systematického
využívania rozhodcovských orgánov, ktoré sa javia ako predpojaté, a v prípade ktorých sa zdá, že vôbec
neuplatňujú právne predpisy na ochranu spotrebiteľa, formulár zmluvy spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o.
navyše obsahuje časť s názvom Všeobecné podmienky poskytovania úveru (VP), ktoré sa odchyľujú od
kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa, alebo pomerne lagrantne znevýhodňujú spotrebiteľov

vo viacerých dôležitých aspektoch, z ktorých niektoré uvádzame ďalej „Celkové náklady úverov
poskytovaných spoločnosťou POHOTOVOSŤ s.r.o., ktoré pozostávajú z úrokov a iných poplatkov, sa
javia byť veľmi vysoké. Zdá sa, že prinajmenšom v niektorých prípadoch predstavujú náklady takmer
100% ročne zo sumy získanej od spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. Najväčšiu časť poplatkov tvoria
náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere, ktoré sa javia mnohonásobne vyššie ako poplatky,

ktoré si účtujú banky.“

Podľa bodu 6 VP je dlžník povinný zaplatiť v prípade nesplnenia zmluvných záväzkov sankciu vo výške
0,25 % denne.

Podľa bodu 8 VP dlžník môže splatiť veriteľovi dlžnú sumu pred termínom splatnosti, to ho však
nezbavuje povinnosti zaplatiť poplatok (95,6 %) z úveru v plnej výške.“
Zásadným problémom je skutočnosť, že predmetné podmienky vylučujú uplatňovanie pravidiel na
ochranu spotrebiteľa. Okrem vyššie uvedeného o negatívnej percepcii žalobcu verejnosťou, resp. aj
špecializovanými organizáciami na ochranu spotrebiteľov (napr. Spotrebiteľské centrum) svedčí napr.

článok v denníku SME zo dna_16.7.2012, z ktorého vyplýva, že žalobca obišiel zákaz vymáhať
pohľadávku exekúciou. Podľa uvedeného článku Okresný súd Prešov označil konanie v prejednávanej
veci za mimoriadne závažnú nečestnú činnosť, pričom článok popisuje aj niektoré prípady, keď sa
jednotliví spotrebitelia napokon domohli svojich práv (s odkazom na rozhodnutie Súdneho dvora v
Luxemburgu, ktorý poukázal na nezrovnalosti v zmluve, chýbajúcu RPMN a neprimerané sankcie a

úroky). Z článku vyplýva aj nemenej významná skutočnosť, že Asociácia predaja, ktorá sa nestotožňuje
s konaním žalobcu, vylúčila žalobcu zo svojich radov.

Z popísaného je zrejmé, že žalobca a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom
záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku

práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých
úrovniach štátnej moci. Žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky,
zneužívajúc slabé právne vedomie nízkopríjmových osôb.Nie je možné opomenúť, že v takomto prípade aj súdna moc musí pozornejšie skúmať akékoľvek
podanie žalobcu, a to najmä v prípade návrhu na vykonáme exekúcie, kde v prípade žalobcu
automaticky nastáva zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenia práv (povinného v exekučnom konaní).

Uvedené má vplyv aj na otázku samotného posúdenia nesprávneho úradného postupu, keďže súdy v
prípade posudzovania návrhu žalobcu na vykonanie exekúcie musia obzvlášť opatrne zvažovať,
či poverenie vydajú alebo nevydajú a pod., s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania
procesného úkonu súdom. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobcu
považuježalovanýzakonanievrozporesdobrýmimravmi,pokiaľsižalobcauplatňujenárok nanáhradu

škodyvočištátu,keďžeuplatnenáškodamalažalobcovivzniknúťpráveprispornejanegatívnevnímanej
podnikateľskej aktivite žalobcu. Súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva žalobcu
už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť považované za dostačujúce. Uvedené vylučuje
možnosť priznania prípadného nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu.

Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný zastáva názor, že žalobca nepreukázal podmienky vzniku

zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu žalobcu s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť
konštatovania porušenia práva. Zároveň aplikujúc ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.
z. po zohľadnení osoby poškodeného a vnímania doterajšieho pôsobenia žalobcu (ako spoločnosti s
negatívnou povesťou, využívajúcou neprijateľné podmienky), minimálnej závažnosti prípadnej ujmy a
následky, ktoré žalobcovi mohol namietaný nesprávny úradný postup spôsobiť, nemôže byť žalobcovi

priznaná žiadna náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľaustanovenia§5ods.1zákonač.514/2003Z.z.,právonanáhraduškodyspôsobenejnezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.

Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody podľa

zákona č. 514/2003 Z. z. je nevyhnutné okrem existencie nesprávneho úradného postupu/nezákonného
rozhodnutia, vzniku škody či nemajetkovej ujmy, preukázať aj príčinnú súvislosť medzi týmito zložkami.

Podľa ustálenej súdnej praxe príčinná súvislosť, ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu,
je priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav

(následok). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho)
a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť
závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť' pôsobenia príčiny
na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny
a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný.

Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti, ako priameho a bezprostredného vzťahu
príčiny a následku, nemožno tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda postupom okresného súdu.

Keďže žalobca nepreukázal, že by činnosťou súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
nepreukázal ani vznik škody nemajetkovej ujmy, tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť medzi

nesprávnym úradným postupom súdu a vznikom tejto škody a nemajetkovej ujmy, preto takýto návrh
je potrebné zamietnuť. naopak tento stav si žalobca spôsobil sám a to spôsobom vykonávania svojej
podnikateľskej aktivity, pasivitou pri obhajovaní svojich práv.

3. Na ústne pojednávanie 31.10.2016 žalobca svoju neúčasť ospravedlnil prostredníctvom svojho

právneho zástupcu z dôvodov hospodárnosti a súhlasil, aby súd konal v jeho neprítomnosti, pričom
poukázal na znalecký posudok č. 1/2014, ktorý sa v originály nachádza v spise 13C 413/2012 a ním
preukazuje vzniknutú škodu.

Svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil aj žalovaná, ktorá súhlasila, aby sa konalo v jej

neprítomnosti. V jednotlivých prejednávaných veciach ide o jedno z 10 000 súdnych konaní začatých
žalobami žalobcu proti žalovanej, ktoré sa ani po skutkovej ani právnej stránke neodlišujú. Vyvolanie
tak enormného počtu súdnych konaní objektívne spôsobuje, že sa žalovaná nemôže zúčastňovať
na každom vytýčenom pojednávaní nielen z hľadiska existujúceho personálneho aparátu, ale aj spoukazom na obsah vyjadrení k žalobe pričom akékoľvek vynakladanie rozpočtových prostriedkov na
prepravu na pojednávanie by mohlo byť považované za nehospodárne, pričom sám žalobca sa v ním
iniciovaných sporoch až na výnimky nezúčastňoval. S poukazom na doterajšiu rozhodovaciu prax súdu

vo veciach žalôb žalobcu legitímne očakáva, že aj tento spor založený na totožnom skutkovom a
právnom základe, ako aj na právoplatné rozsudky bude rozhodnutý tak, že žaloba bude zamietnutá.

4. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi a to exekučným spisom Okresného súdu Vranov nad
Topľou, sp. zn. 8Er 375/2004, rozsudkom Okresného súdu Prešov 17C 428/2012 a zistil tento skutkový

stav:

Súd konštatuje, že žalobca vo veci pôvodne vedenej pod sp. značkou Okresného súdu Vranov nad
Topoľou4C427/2012vžalobeonáhraduškodyanemajetkovejujmyvzniknutejvsúvislostisexekučným
konaním proti povinnému C. V. označil len exekučnú značku exekučného spisu súdneho exekútora,
pričom neuviedol ani číslo exekučného konania vedeného na Okresnom súde vo Vranove nad Topľou.

Zo spisu sp. zn. 8Er 375/2004Okresný súd Vranov nad Topľou mal súd preukázané, že dňa 5.11.2004
doručila súdna exekútorka JUDr. Lucia Žužová žiadosť o udelenie poverenia vo veci oprávneného
Pohotovosť, s. r. o. proti povinnému Miroslav Ferenc, na základe exekučného titulu - notárskej zápisnice
L. XXXX/XX, L. XXXXX/XX, ktorú vydala notárka JUDr. Jarmila Kováčova dňa 6.8.2004 a ktorá sa stala

právoplatnou a vykonateľnou dňa 16.8.2004.

Dňa 2.7.2009 doručil žalobca návrh na zmenu exekútora. Exekučný súd návrhu vyhovel uznesením zo
dňa24.9.2009,ktorénadobudloprávoplatnosťdňa26.6.2010arozhodolajotrováchkonaniaexekútorky
JUDr. Lucie Žužovej. Pôvodná exekútorka podala odvolanie voči priznaným trovám. Súd dňa 13.8.2010

vydal uznesenie, ktorým jej priznal 66 Eur a zaviazal povinného ich uhradiť. Uznesením z 29.6.2012 súd
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekučné konanie zastavil. Súd v odôvodnení exekúciu vyhlásil za
neprípustnú podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku pre porušenie zákonných podmienok v
notárskej zápisnici, ktorá je v rozpore so zákonom. Voči tomuto uzneseniu sa odvolal žalobca a Krajský
súd v Prešove uznesením zo dňa 9.7.2013 potvrdil uznesenie exekučného súdu a zamietol návrh na

prerušenie konania a predloženie prejudiciálnej otázky Súdneho dvora EÚ. Žalobca podal voči tomuto
uzneseniu dovolanie.

5. Podľa § 4 ods. 1a bod 1. Zákona 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1 konal v mene štátu a) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,

škodavzniklavobčianskomsúdnomkonaní,alebovtrestnomkonaní,aktentozákon neustanovujeinak.

Podľa § 9 ods. 1 Zák. 514/2003 štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon,
alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaníaleboinýzákonnýzásahdopráv,právomchránenýchzáujmov
fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 Zákona 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 Zák. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti

poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom podľa § 4 a § 11.

Podľa § 16 ods. 4 Zákona 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne
oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať

uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk ak osobitný predpis neustanovuje inak.Podľa § 17 ods. 2 Zákona 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.
(3) Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 19 ods. 1 Zákona 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

(3)Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do
skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

Podľa § 41 ods. 1 Zákona 233/95 Z.z. exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva
právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.

(2) Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade
a) rozhodnutí orgánov Európskej únie,
b) cudzieho exekučného titulu,
c) notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba
a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s

vykonateľnosťou súhlasila,
d) vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených,
e) osvedčení o dedičstve, vykonateľných rozhodnutí bývalých štátnych notárstiev a dohôd nimi
schválených,

f) vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy a územnej samosprávy vrátane blokov na pokutu
nezaplatenú na mieste,
g) platobných výmerov, výkazov nedoplatkov vo veciach daní a poplatkov, ako aj zmierov schválených
týmito orgánmi,
h) vykonateľných rozhodnutí a výkazov nedoplatkov vo veciach sociálneho zabezpečenia, sociálneho

poistenia, starobného dôchodkového sporenia a vo veciach verejného zdravotného poistenia,
i) iných vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa zákon,
j)dokladov vydaných podľa právneho predpisu platného v inom členskom štáte Európskej únie, ak ide
o vymáhanie pohľadávky podľa osobitného predpisu.
(3) Ak záväzok v notárskej zápisnici podľa odseku 2 písm. c) vznikol z právneho úkonu, predmetom

ktorého bolo poskytnutie peňažných prostriedkov, môže sa exekúcia týkať iba sumy predstavujúcej
poskytnuté peňažné prostriedky a úrokov z omeškania. Inak sa záväzok v notárskej zápisnici nemôže
týkať zmluvných pokút.

Podľa§44ods.8a9Zákona233/1995Z.z. vzneníod1.6.2010,oprávnenýmôžekedykoľvekvpriebehu

exekučnéhokonaniaajbezuvedeniadôvodupodaťnapríslušnýokresnýsúdnávrhnazmenuexekútora.
Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na
zmenu exekútora.

Súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora,

ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý
bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie
exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo
k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 36 ods. 2 Exekučného poriadku, exekučné konanie sa začína dňom, v ktorom bol
exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie. Exekútor však môže začať vykonávať exekúciu
až udelením poverenia súdu na jej vykonanie (§ 44 ).Podľa § 45 ods. 1,2 Zákona 244/2002 Z.z. 1) Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu
podľa osobitných predpisov16) na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon

rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví

a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, 17)
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je

objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

(2) Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku
alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1
písm. b) alebo c).

Podľa§57ods.1gExekučnéhoporiadku,exekúciusúdzastaví,akexekúciusúdvyhlásilzaneprípustnú,
pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať,

6. Žalobca si podanou žalobou uplatňuje náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy preto, že v
exekučných konaniach vedených na Okresnom súde vo Vranove nad Topľou došlo k prieťahom, keď

súd rozhodol o žiadosti o zmenu exekútora po zákonom stanovenej lehote 30 dní.

V zmysle § 9 ods. 1 Zákona 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánov verejnej moci
urobiť úkon, alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánov verejnej moci

pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní, alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických alebo právnických osôb. V praxi sa vychádza z toho, že ide o prípady
vzniku škôd, ktoré boli vyvolané inou činnosťou orgánov verejnej moci než rozhodnutím.

Nesprávnym úradným postupom je činnosť spojená s výkonom právomoci orgánu verejnej moci, ak

v dôsledku nej dôjde k porušeniu pravidiel predpísaných právnou normou pre konanie orgánu verejnej
moci, alebo k porušeniu poriadku určeného povahou a funkciou postupu. Uvedené ustanovenie zakladá
objektívnu zodpovednosť štátu bez ohľadu na zavinenie, ktorá predpokladá splnenie súčasne troch
podmienok a to nesprávny úradný postup príslušného orgánu verejnej moci, vznik škody poškodenému
a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Zodpovednosť štátu za

škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sa neviaže na vydanie rozhodnutia v predpísanom
konaníasrozhodovanímbuďvôbecnemusísúvisieť,alebonaopakideotakýpostupvkonaní,smerujúci
síce k vydaniu rozhodnutia, ktorý sa však bezprostredne v obsahu rozhodnutia neodrazí.

Úradný postup nie je možné spravidla upraviť natoľko detailne, aby pokrýval všetky predpísané dielčie

kroky, ktoré je potrebné v rámci výkonu právomoci uskutočniť. Správnosť úradného postupu musí byť
hodnotená i hľadiskom účelu, ku ktorému dosiahnutiu postup orgánu verejnej moci smeruje.

Z obsahu pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Vranov nad Topľou súd zistil, že exekučný súd
rozhodoval o zmene súdneho exekútora. Žalobca odvodzuje svoj nárok na zaplatenie majetkovej škody

anemajetkovejujmyznesprávnehoúradnéhopostupu,ktoréhosamaldopustiťOkresnýsúdVranovnad
Topľou v exekučnom konaní, keď nerozhodol o jeho žiadosti o zmenu súdneho exekútora v zákonom
stanovenej lehote. Podľa skutkových okolností uvedených v žalobe tak malo dôjsť k nesprávnemu
úradnému postupu exekučného súdu v čase od začatia exekučného konania až do vydania rozhodnutia
o žiadosti žalobcu.

Súd má za to, že v uvedenom exekučnom konaní nedošlo k prieťaho, keď súd rozhodol v zákonom
stanovej lehoty 30 dní a to rozhodnutím, ktorým vyhovel žiadosti o zmenu súdneho exekútora. Ohľadne
prípadnéhoprieťahuvkonanísaneviedložiadnedisciplinárnekonanie,neriešilasasťažnosťnaprieťahy
v konaní, nerozhodoval Ústavný súd Slovenskej republiky či Európsky súd pre ľudské práva. Otázku, či v

konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantované v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je kompetentný preskúmať len Ústavný súd
Slovenskej republiky. Súd v tomto konaní nie je oprávnený posudzovať, či v uplatnených nárokoch boli
prieťahy titulom nesprávneho úradného postupu.Súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu sp. zn. IV US 606/2012 zo 14.12.2012, v ktorom
sa zaoberá sťažnosťou žalobcu v obdobnej veci, ako vo vzťahu k namietanému porušeniu postupu

Okresného súdu vo Vranove nad Topľou a to porušením jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov pred Okresným súdom v Rimavskej Sobote sp. zn. 15Er 684/2011. Podľa zistení
Ústavného súdu bola Okresnému súdu dňa 15.8.2011 doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, kedy 16.4.2012 súd vyzval žalobcu na predloženie rozhodcovskej
zmluvy, ktorá bola predložená 4.5.2012 a uznesením zo dňa 5.10.2012 bola zamietnutá žiadosť o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ústavný súd v náväznosti na uvedené zistenia poukázal na
svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej nie každý prieťah v súdnom konaní nevyhnutne má za následok
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v článku 48
ods. 2 ústavy. Pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v článku 48 ods. 2 je pojem autonómny, ktorý možno
vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup
dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako

prieťahy zbytočné v zmysle ustanovenia článku 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd poukázal na to, že už
v predchádzajúcich rozhodnutiach vyslovil, že ojedinelá nečinnosť súdu v trvaní aj niekoľko mesiacov
ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a
v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v relevantnom čase už 15 dňová lehota
od doručenia žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia neplatí, ak súd zistí rozpor žiadosti,

alebo exekučného titulu zo zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti na vykonanie exekúcie. V
uvedenom ustanovení je výslovne uvedené, že táto lehota sa nevzťahuje na prípady, ak ide o exekučný
titulpodľa§42ods.2písm.c),a),d)exekučnéhoporiadku,tedaideonotárskuzápisnicuarozhodcovský
rozsudok. Dôvodom tejto výnimky je nutnosť preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti
exekúcie, preskúmaním písomností, ktoré nie sú prílohou návrhu na vykonanie exekúcie.

V čase rozhodovania pred Ústavným súdom bolo už o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
rozhodnuté a doba rozhodovania o tejto žiadosti v trvaní viac ako 13 mesiacov by vo všeobecnosti
nebola ústavne udržateľná, ale v okolnostiach daného prípadu, keď Ústavnému súdu je z jeho
rozhodovacejčinnostiznáme,žesťažovateľkapodávalažiadostioudeleniepovereníovykanieexekúcie

hromadne, teda v rovnakom čase zaťažovala všeobecný súd väčším počtom podaní, vzhľadom na
to musela počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane všeobecného súdu, ktoré
spôsobilo, že o jej žiadosti bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom, čo je možné považovať za
ústavne akceptovateľné. Z uvedeného dôvodu bola sťažnosť sťažovateľa t.j. žalobcu odmietnutá ako
neopodstatnená.

Obdobne Ústavný súd SR rozhodol vo veci I ÚS 63/00. Ústavný súd SR poukázal na to,
že už v predchádzajúcich rozhodnutiach vyslovil, že ojedinelá nečinnosť súdu aj v trvaní niekoľkých
mesiacov ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov.

V predmetnom konaní nemal súd preukázaný nesprávny úradný postup, teda existenciu prieťahov v
konaniach ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Zo zhodného dôvodu a s poukazom na vyššie citované rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky nebolo možné konštatovať zbytočné prieťahy v konaniach exekučného súdu

v zmysle článku 48 ods .2 Ústavy Slovenskej republiky. V uvedenej veci exekučný súd konal sústredene,
bez prieťahov a tvrdená nečinnosť exekučného súdu žalobcom v predmetnej žalobe nezodpovedala
skutočnosti. Na základe vyššie uvedeného súd dospel k tomu záveru, že v danom prípade dĺžka
exekučného konania od doručenia žiadosti o zmenu exekútora do vydania rozhodnutia, ktorej bolo
vyhovené, nie je takej povahy, že by predstavovala porušenie práva žalobcu na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov.

Žalobca nepreukázal ani výšku vzniknutej škody, pričom znalecký posudok č. 1/2014 súd považuje za
neobjektívny, lebo vychádza z nepreukázateľných podkladov pre výpočet výšky škody, čo aj napadol
žalovaný vo svojich písomných vyjadreniach. Nie je ani preukázaný ďalší predpoklad pre založenie

zodpovednosti za škodu a to príčinná súvislosť medzi zavinením a vzniknutím škody. Súd má za to,
že s nerozhodnutím o zmene exekútora v zákonnej lehote nemohla žalobcovi vzniknúť škoda, pretože
priebeh exekúcie nemôže byť ovplyvnený zmenou osoby exekútora, keďže do rozhodnutia súdu o
návrhu na zmenu exekútora má vo veci konať pôvodne poverený exekútor. Taktiež súd poznamenáva,že nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného nezavinil exekučný súd a preto ani tieto náklady nie
sú v príčinnej súvislosti s postupom exekučného súdu, ale s postupom povinného, ktorý dlh voči
oprávnenému nesplnil.

Pokiaľ žalovaná vzniesla námietku premlčania uplatneného nároku, súd dospel k názoru, že právo
žalobcu domáhať sa náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom v prejednávanej veci
nie je premlčané, keďže k rozhodnutiu o zmene exekútora došlo až po dni 23.4.2009.

Taktiež súd poukazuje na to, že podľa z. 514/2003 Z.z. je podmienka na uplatnenie nároku na
náhraduškodyspôsobenejnesprávnymúradnýmpostupompísomnážiadosťpoškodenéhoopredbežné
prerokovanie nároku. Z vyjadrenia žalovanej je zrejmé, že prvé žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody zo strany žalobcu boli žalovanej doručené 23.4.2012, pričom žalobca doručil
na sú žalobu z 27.9.2012, teda predčasne, pred uplynutím 6-mesačnej lehoty, čo predstavuje samotný
dôvod na zamietnutie žaloby z dôvodu predčasnosti.

Z týchto dôvodov súd žalobu zamietol v celom rozsahu.

7. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 CSP. Žalobca nebol v procesnom konaní úspešný,
nevznikol mu preto nárok na náhradu trov konania. Toto právo patrí žalovanej ako procesne úspešnému

a to vo výške 100 %.

O výške trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa

jeho doručenia na Okresný súd Prešov.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že neboli splnené procesné podmienky,
súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodoval vylúčený sudca alebo

nesprávne obsadený súd, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len
do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie

exekúcie podľa exekučného poriadku. Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže
žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa exekučného poriadku.