Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, June 29, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/85/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6612209268
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Ďurian

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6612209268.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Dušana

Ďuriana a sudkýň JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Renáty Deákovej, ako členiek senátu, v právnej
veci navrhovateľa MOSANA LIMITED, registračné číslo 594171, so sídlom Palm Grove House, P. O.
BOX 438, Road Town, Tortola, British Virgin Islands, zastúpeného Mgr. Janou Blahovou, advokátkou
so sídlom v Bratislave, Šintavská č. 6, proti odporcovi Q. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom v F., Q. č.
XXXX/XX, zastúpenému JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom so sídlom v Lučenci, Janka Kráľa č. 5/A, o
zaplatenie 5.253,94 € s príslušenstvom, o odvolaniach odporcu proti rozsudku Okresného súdu Lučenec
č.k. 14Cb/78/2012-102 zo dňa 16.05.2013 a proti dopĺňaciemu rozsudku Okresného súdu Lučenec č.k.

14Cb/78/2012-167 zo dňa 10.11.2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu v znení dopĺňacieho rozsudku vo veci samej m e n í tak, že návrh
navrhovateľa z a m i e t a.

Navrhovateľ je p o v i n n ý nahradiť odporcovi trovy konania v sume 1.328,- € na účet jeho právneho
zástupcu JUDr. Andreja Cifru, advokáta so sídlom v Lučenci, Janka Kráľa č. 5/A, do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.

Návrh navrhovateľa na prerušenie konania z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom v znení dopĺňacieho rozsudku uložil okresný súd odporcovi povinnosť
zaplatiť právnemu predchodcovi navrhovateľa RECLAIM, a.s., IČO: 46076760, so sídlom v Bratislave,
Prievozská č. 2/A (ďalej aj „právny predchodca navrhovateľa“), sumu 5.253,94 € spolu s úrokmi z
omeškania vo výške 11,99 % ročne zo sumy 5.253,94 € od 26.12.2012 do zaplatenia a nahradiť mu
trovy konania v sume 1.311,13 € na účet jeho právnej zástupkyne do troch dní od právoplatnosti
rozhodnutia (výrok rozsudku zo dňa 16.05.2013), spolu s úrokom vo výške 11,99 % ročne zo sumy

5.253,94 € od 26.02.2011 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia (prvý výrok
dopĺňacieho rozsudku zo dňa 10.11.2014), konanie v časti o zaplatenie úroku vo výške 11,99 % ročne
zo sumy 5.253,94 € od 26.12.2010 do 25.02.2011 zastavil (druhý výrok dopĺňacieho rozsudku zo dňa
10.11.2014) a odporcovi uložil povinnosť nahradiť právnemu predchodcovi navrhovateľa trovy konania
v sume 472,80 € do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia (tretí výrok dopĺňacieho rozsudku zo
dňa 10.11.2014). Okresný súd vychádzal zo skutkových zistení, podľa ktorých došlo dňa 20.05.2005
k uzavretiu zmluvy o mimoriadnom medziúvere č. 2369455602 a stavebnom úvere č. 2369455901

medzi veriteľom Prvá stavebná sporiteľňa, a.s., na jednej strane a dlžníkmi (spoludlžníkmi) A. E., nar.
XX.XX.XXXX, A. E., nar. XX.XX.XXXX a B. E., nar. XX.XX.XXXX, na strane druhej, predmetom ktorej
bolo poskytnutie medziúveru v sume 4.979,09 € (150.000,- Sk), ktorý sa dlžníci zaviazali veriteľovi
splácať v dohodnutých mesačných splátkach; ručiteľským vyhlásením zo dňa 20.05.2005 sa odporcazaviazal uspokojiť pohľadávku veriteľa z uvedenej zmluvy v prípade, že ju neuspokoja dlžníci; z dôvodu
porušenia zmluvných povinností zo strany dlžníkov (nesplácanie úveru) veriteľ odstúpil od predmetnej
zmluvy, keď odstúpenie od zmluvy doručil odporcovi dňa 28.11.2006; pohľadávku voči dlžníkom

uplatnil veriteľ na Okresnom súde Bratislava V dňa 14.05.2007 návrhom na vydanie zmenkového
platobného rozkazu, ktorý tento súd vydal dňa 06.09.2007; zmluvami o postúpení pohľadávok zo dňa
01.04.2010azodňa18.05.2011bolapohľadávkaveriteľaprotiodporcovizuvedenejzmluvyvkonečnom
dôsledku postúpená na právneho predchodcu navrhovateľa. Na základe uvedeného skutkového stavu
dospel okresný súd k záveru, že predmetná zmluva o úvere predstavuje absolútny obchod a napriek

tomu, že ide súčasne o spotrebiteľskú zmluvu, bolo potrebné na vec aplikovať príslušné ustanovenia
Obchodného zákonníka; uzavrel, že v dôsledku porušenia zmluvných podmienok zo strany dlžníkov
došlo k odstúpeniu od zmluvy a účastníkom vznikol nárok na vzájomné vrátenie poskytnutých plnení
podľa zaniknutej zmluvy; návrh vyhodnotil ako dôvodný, pretože odporca prevzal ručenie za splnenie
záväzku zo strany dlžníkov; námietku premlčaniu uplatneného nároku vznesenú odporcom nepovažoval
za dôvodnú, pretože dlžníkmi predĺžená desaťročná premlčacia doba na uplatnenie práva začala plynúť

od odstúpenia od zmluvy, t.j. voči odporcovi dňa 28.11.2006, veriteľ svoje právo voči dlžníkom riadne
uplatnil návrhom na súd dňa 14.05.2007 a podľa § 310 Obchodného zákonníka sa právo veriteľa voči
odporcovi ako ručiteľovi nepremlčí pred premlčaním práva voči dlžníkom a preto ručiteľský záväzok
odporcu nemožno považovať za premlčaný. Okresný súd rozhodol s poukazom na ustanovenia § 261
ods.3písm.d),§497,§502ods.1,§303,§344,§345,349ods.1,§351ods.1a2,§394ods.1,§401,§

402, § 310 a § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka a § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom
v čase uzavretia zmluvy o úvere; o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „O.s.p.“) a plne úspešnému navrhovateľovi priznal plnú náhradu trov konania proti
plne neúspešnému odporcovi.

Proti rozsudku okresného súdu zo dňa 16.05.2013 ako aj proti dopĺňaciemu rozsudku okresného
súdu zo dňa 10.11.2014 podal odporca prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie
zo dňa 04.06.2013 (č.l. 116-119 spisu), resp. zo dňa 21.12.2014 (č.l. 188-191 spisu); zdôraznil, že
odvolaním nenapadol výrok dopĺňacieho rozsudku o čiastočnom zastavení konania. Vyjadril názor, že
napadnutý rozsudok okresného súdu je založený na nesprávnom právnom posúdení veci a že súd

na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Okresný súd náležite
nezohľadnilskutočnosť,ževrámciposudzovanéhoprávnehovzťahuvystupujenavrhovateľnepochybne
v postavení dodávateľa a odporca v postavení spotrebiteľa; okresný súd opomenul aplikovať príslušné
ustanovenia spotrebiteľských predpisov, najmä § 23a ods. 1 a 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane
spotrebiteľa, z ktorého vyplýva prednostné použitie Občianskeho zákonníka aj na zmluvy uzavreté

podľa Obchodného zákonníka, zákon č. 150/2004 Z. z. a § 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka.
Okresný súd dospel k nesprávnemu právnemu názoru, podľa ktorého je na predmetnú zmluvu o úvere
potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, čo malo za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci; predmetná zmluva o úvere zo dňa 20.05.2005 spĺňa všetky znaky typovej zmluvy podľa
zákona o ochrane spotrebiteľa platného a účinného v čase jej uzavretia, ktorá obsahuje neprijateľné

podmienky o uplatnení Obchodného zákonníka aj vo vzťahu k ručeniu a premlčaniu, keďže odporca
ako spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť obsah zmluvy, ktorý spôsobuje jeho nepriaznivé postavenie.
Na právny vzťah účastníkov konania je potrebné aplikovať Občiansky zákonník, ktorá má ako špeciálna
úprava ohľadne ochrany spotrebiteľa prednosť pred všeobecnou úpravou Obchodného zákonníka. Na
základe uvedeného je predmetná zmluva o úvere zo dňa 20.05.2005 spotrebiteľskou zmluvou a je

na ňu potrebné aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o ručení a premlčaní, ktoré
sú na prospech odporcu ako spotrebiteľa; odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje (§
48 Občianskeho zákonníka); ak je zmluva zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému
všetko, čo podľa nej dostal (§ 457 Občianskeho zákonníka), keď ide o vydanie bezdôvodného
obohatenia; vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčuje v dvojročnej premlčacej dobe (§ 107

ods. 1 Občianskeho zákonníka); ustanovením § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinným od
01.01.2008 sa v súlade s § 879j Občianskeho zákonníka spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred
01.01.2008; námietka premlčania uplatneného nároku navrhovateľa bola preto v prejednávanej veci
vznesená dôvodne. Ďalej argumentoval, že výrok dopĺňacieho rozsudku o priznaní úroku nemá oporu
v žiadnom navrhovateľom predloženom dôkaze, pretože ustanovenia predloženej zmluvy o úvere

stanovovali len výšku úrokov z omeškania aj pre prípad odstúpenia od zmluvy; navrhovateľ preto
neuniesol dôkazné bremeno ohľadne ním tvrdených skutočností a preto by mal byť návrh v tejto časti
zamietnutý; navyše takáto výška úrokov z omeškania by predstavovala neprijateľnú zmluvnú podmienku
v spotrebiteľskej zmluve. Zopakoval, že v prejednávanej veci sa jedná o spotrebiteľský právny vzťah,keď v tomto smere poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 402/2013
zo dňa 19.06.2013, v zmysle ktorého aplikácia Občianskeho zákonníka na spotrebiteľský úverový
vzťah je ústavne konformná a nie je spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť daného záveru, keď

v uvedenej veci sa jednalo o totožného veriteľa v skutkovo a právne identickej veci; nevyhnutnosť
aplikácie Občianskeho zákonníka na spotrebiteľský úverový vzťah sa premietla aj do ustanovenia §
52 ods. 2 posledná veta Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď
by sa inak mali použiť normy obchodného práva; dogmatická teória absolútneho obchodu, na ktorú

poukazoval navrhovateľ, považoval za prekonanú a teda niet pochýb, že zmluvný vzťah vzniknutý medzi
pôvodným veriteľom a odporcom je potrebné podriadiť režimu Občianskeho zákonníka a právnych
predpisovspotrebiteľskéhopráva.Nazákladeuvedenéhonavrholzmenunapadnutéhorozsudkuvznení
dopĺňacieho rozsudku tak, že odvolací súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietne.

Právny predchodca navrhovateľa vo vyjadrení zo dňa 21.06.2013 (č.l. 134-136 spisu), resp. vo

vyjadrení zo dňa 19.01.2015 (č.l. 234 spisu) k odvolaniam odporcu prostredníctvom svojho právneho
zástupcu navrhol potvrdenie rozsudku okresného súdu v znení dopĺňacieho rozsudku. Zopakoval, že
predmetný právny vzťah účastníkov sa zo zákona primárne riadi ustanoveniami Obchodného zákonníka
a uvedené nevylučuje ani spotrebiteľský charakter predmetnej úverovej zmluvy. Poukázal na to, že
v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere

sa táto za spotrebiteľskú zmluvu nepovažovala; ani z ustanovenia § 23 ods. 2 zákona č. 634/1992
Zb. o ochrane spotrebiteľa nevyplýva možnosť aplikovať na úverovú zmluvu uzavretú podľa § 497
Obchodného zákonníka komplexne celý Občiansky zákonník. V posudzovanom prípade si účastníci
aplikáciu Obchodného zákonníka nedojednali, ale táto vyplýva zo zákona vzhľadom na charakter
zmluvy o úvere ako absolútneho obchodu; preto nemôže ísť o neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej

zmluve a aj na premlčanie sa bude aplikovať komplexná úprava obsiahnutá v Obchodnom zákonníku;
navyše zdôraznil, že právna úprava premlčania nesmeruje k ochrane spotrebiteľa, nie je obsiahnutá v
ustanoveniach o spotrebiteľských zmluvách a ani v ustanoveniach upravujúcich právne vzťahy, ktorých
účastníkom je spotrebiteľ. Preto v prípade odstúpenia od zmluvy je potrebné premlčanie (dĺžku ako aj
začiatok plynutia) posudzovať podľa Obchodného zákonníka (§ 394 ods. 1 Obchodného zákonníka); v

zmysle§402Obchodnéhozákonníkapremlčaciadobaprestávaplynúťakveriteľvsnaheuspokojiťsvoje
právourobíúkonzaúčelomzačatiakonania;dňa14.05.2007podalnasúdnávrh,ktorýmsiuplatnilnárok
na zaplatenie pohľadávky z úverovej zmluvy voči spoludlžníkom a uvedené konanie stále prebieha;
podľa § 310 Obchodného zákonníka právo veriteľa voči ručiteľovi sa nepremlčí pred premlčaním
práva voči dlžníkovi; preto vzhľadom na ustanovenia § 402 Obchodného zákonníka v spojení s § 310

Obchodného zákonníka jeho nárok uplatnený v prejednávanej veci proti odporcovi premlčaný nie je.
Poukaz odporcu na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 402/2013 zo dňa
19.06.2013 neobstojí, pretože uvedené rozhodnutie nerieši podstatu veci a netýka sa samotnej otázky,
či úverovú zmluvu ako absolútny obchod možno posudzovať výlučne podľa ustanovení Občianskeho
zákonníka. Pokiaľ ide o ustanovenie § 52 ods. 2 posledná veta Občianskeho zákonníka, toto bolo

do právneho poriadku zavedené až s účinnosťou od 01.04.2015 a potvrdzuje jeho názor, že vzťahy
zo spotrebiteľských zmlúv vymedzených zákonom ako absolútne obchody sa spravujú Obchodným
zákonníkom, pretože predmetné ustanovenie je možné aplikovať len na právne vzťahy vzniknuté po
01.04.2015 a keďže sporný úverový vzťah vznikol pred týmto dátumom, v prejednávanej veci je potrebné
aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka vrátane ustanovení o premlčaní (aplikácia ustanovení

Občianskeho zákonníka o premlčaní je v prejednávanej veci vylúčená). Na základe uvedeného navrhol
rozsudok okresného súdu v znení dopĺňacieho rozsudku vo veci samej ako vecne správny potvrdiť.

V priebehu odvolacieho konania odvolací súd uznesením č.k. 17Co/84,85/2015-257 zo dňa 08.01.2016
na základe podaného procesného návrhu a postúpenia pohľadávky, ktorá je predmetom konania,

zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 16.02.2015, pripustil zmenu účastníkov konania na strane
navrhovateľa tak, že pripustil, aby z konania vystúpil právny predchodca navrhovateľa RECLAIM, a.s.,
a na jeho miesto vstúpil navrhovateľ; proti uzneseniu podal odporca včas odvolanie zo dňa 29.01.2016
(č.l. 267-268 spisu), keď Najvyšší súd Slovenskej republiky konanie o tomto odvolaní zastavil uznesením
č.k. 6Co/1/2016-300 zo dňa 29.03.2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 27.06.2016.

Podľa § 213 ods. 2 O.s.p., ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho
predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce,
vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.Uvedeným uznesením č.k. 17Co/84,85/2015-257 zo dňa 08.01.2016 odvolací súd súčasne vyzval
navrhovateľa a odporcu, aby sa v lehote 10 dní od doručenia tohto uznesenia písomne v troch

vyhotoveniach vyjadrili k možnému použitiu ustanovení § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení
neskorších predpisov, § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 101 Občianskeho zákonníka; v
odôvodnení uznesenia uviedol, že dňa 01.05.2014 nadobudol účinnosť zákon č. 102/2014 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaných služieb na základe zmluvy uzavretej na

diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, ktorým sa do zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa vsunulo ustanovenie
§ 5b, podľa ktorého orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu
na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane
jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo
priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ

týchto skutočností dovolával a dňom 01.04.2015 nadobudla účinnosť novela Občianskeho zákonníka
uskutočnená taktiež zákonom č. 102/2014 Z. z., ktorý v ustanovení § 52 ods. 2 posledná veta zakotvuje
prednostné použitie Občianskeho zákonníka na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva; v zmysle tohto príkazu sa javí, že je potrebné
námietku premlčania uplatnenú odporcom posúdiť podľa ustanovení Občianskeho zákonníka; okresný

súd v rámci napadnutých rozhodnutí uvedené zákonné ustanovenia neaplikoval; pri aplikácii uvedeného
ustanovenia odvolacím súdom sa jedná o iné právne posúdenie veci, preto v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p.
majú účastníci konania právo vyjadriť sa k možnému použitiu tohto ustanovenia v odvolacom konaní.

Uznesenie č.k. 17Co/84,85/2015-257 zo dňa 08.01.2016 doručil odvolací súd právnej zástupkyni

navrhovateľa do vlastných rúk dňa 15.01.2016 prostredníctvom pošty (č.l. 260 spisu) a právnemu
zástupcovi odporcu do vlastných rúk dňa 15.01.2016 prostredníctvom pošty (č.l. 260 spisu).

Dňa 29.01.2016 doručil odporca prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolaciemu súdu
elektronické podanie zo dňa 29.01.2016 (č.l. 265-266 spisu), v ktorom v podstate uviedol, že sa

stotožňuje s aplikáciou ustanovení uvedených v uznesení zo dňa 08.01.2016 len s tým rozdielom, že
na premlčanie je potrebné aplikovať ustanovenie § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka; uviedol, že
cieľom doplnenia ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka bolo odstrániť výkladové pochybnosti
v otázke použitia Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka na spotrebiteľské vzťahy
vrátane vzťahov akcesorického charakteru; v uvedenom ustanovení sa výslovne zakotvuje povinnosť

aplikovať na právne vzťahy vzniknuté na základe spotrebiteľskej zmluvy vždy ustanovenia Občianskeho
zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva; hoci účinnosť tohto ustanovenia
bola posunutá až na 01.04.2015, ustanovenie zachytáva výkladovú prax a jeho cieľom je iba výslovne
zakotviť aj doposiaľ platnú a aplikovanú zásadu prednostného použitia Občianskeho zákonníka na
spotrebiteľské záväzky; preto nárok navrhovateľa na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je

potrebné v prejednávanej veci považovať za jednoznačne premlčané nakoľko návrh bol na súd podaný
po uplynutí dvojročnej premlčacej doby plynúcej odo dňa účinnosti odstúpenia od zmluvy.

Dňa 29.01.2016 doručil navrhovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne odvolaciemu súdu
písomné podanie zo dňa 25.01.2016 (č.l. 270-272 spisu), v ktorom primárne poukázal na svoju

doterajšiu argumentáciu a v podstate uviedol, že nesúhlasí s aplikáciou ustanovení § 5b zákona č.
250/2007 Z. z. ani § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 101 Občianskeho zákonníka;
prihliadanie na premlčanie z úradnej povinnosti by podľa jeho názoru jednostranne zvýhodnilo dlžníka
(spotrebiteľa), čím dochádza k porušeniu princípu právneho štátu a to nestrannosti súdu; vyjadril názor,
že ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.04.2015 deformuje právny

poriadok, absolútne popiera zásadu rovnosti účastníkov súkromnoprávnych vzťahov a v podstate ruší
pojem absolútnych obchodov; vyjadril názor, že z dôvodu absencie prechodných ustanovení (t.j. z
dôvodu absencie explicitnej výnimky zo zákazu retroaktivity) sa musia všetky právne vzťahy vzniknuté
pred účinnosťou predmetnej úpravy spravovať dovtedy platnou právnou úpravou § 261 ods. 6 písm.
d) Obchodného zákonníka, v zmysle ktorej sú vzťahy vyplývajúce z úverovej zmluvy absolútnymi

obchodnoprávnymi vzťahmi, ktoré sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov ustanoveniami
Obchodného zákonníka; z ústavnoprávneho hľadiska je vylúčené vo vzťahu k právnym vzťahom, ktoré
vznikli pred účinnosťou predmetnej právnej úpravy, zmeniť režim pôsobnosti Obchodného zákonníka a
uprednostniť ustanovenia Občianskeho zákonníka, pretože by sa tým významným spôsobom zasiahlodo už nadobudnutých práv a povinností a tiež do legitímnych očakávaní dotknutých subjektov práva,
keď na podporu svojho názoru poukázal aj na stanovisko útvaru dohľadu nad finančným trhom Národnej
banky Slovenska č. 1/2015 zo dňa 21.04.2015; ďalej vyjadril názor, že ustanovenie § 52 ods. 2

Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.04.2015 nie je možné v prejednávanej veci aplikovať
ani na základe právneho názoru vyjadreného v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3MCdo/14/2014 zo dňa 21.04.2015, v zmysle ktorého sa uvedené ustanovenie aplikuje aj na právne
vzťahy založené pred jeho účinnosťou, pretože tento právny názor je z ústavnoprávneho hľadiska
neudržateľný nakoľko bezprecedentným spôsobom ignoruje všeobecne platný zákaz retroaktivity

právnych noriem, narušuje právnu istotu účastníkov súkromnoprávnych vzťahov a neprípustným
spôsobom zasahuje do už nadobudnutých práv a nárokov, keď predmetný rozsudok bol napadnutý
ústavnou sťažnosťou na Ústavnom súde Slovenskej republiky (v ďalšom texte vyjadrenia navrhovateľ
podrobne argumentoval ohľadne zákazu retroaktivity právnych noriem); aplikáciu ustanovenia § 52
ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.04.2015 na prejednávanú vec považoval preto
za neprípustnú, nakoľko je absolútne vylúčené, aby sa doteraz obchodnoprávny vzťah medzi ním a

odporcom vyplývajúci z úverovej zmluvy bez ďalšieho posudzoval s účinnosťou od 01.04.2015 podľa
Občianskeho zákonníka, čím by prakticky v priebehu konania došlo k skráteniu premlčacej doby
v jeho neprospech; v tomto smere poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6MCdo/4/2012 zo dňa 27.03.2013 podporujúce jeho právne posúdenie veci, ktoré nemôže
ovplyvniť ani podľa jeho názoru vecne nesprávny rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. 3MCdo/14/2014 zo dňa 21.04.2015; poukázal aj na to, že v právnom poriadku neplatí princíp
precedentného práva a apeloval na odvolací súd, aby dôkladne zvážil všetky jeho prednesené
argumenty a odmietol nesprávny právny názor najvyššieho súdu v uvedenom rozhodnutí, ktorý je
nepochybne v rozpore so všeobecne platným princípom zákazu retroaktivity právnych noriem a viedol
by k porušeniu jeho základných práv a slobôd; uzavrel, že aplikácia ustanovenia § 101 Občianskeho

zákonníka je neprípustná a uplatnený nárok v prejednávanej veci s poukazom na ustanovenia § 402
Obchodnéhozákonníkaa§310Obchodnéhozákonníkapremlčanýnieje;vzáveresvojhovyjadreniapre
prípad, že sa odvolací súd nestotožní s jeho argumentáciou a stotožní sa s názorom o potrebe aplikácie
ustanovení Občianskeho zákonníka v prejednávanej veci navrhol prerušenie konania až do skončenia
konania o ústavnej sťažnosti smerujúcej proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

3MCdo/14/2014 zo dňa 21.04.2015 vedenej pred Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.
Rvp 9831/2015 nakoľko ide o otázku zásadného právneho významu.

Vyjadrenie navrhovateľa doručil odvolací súd právnemu zástupcovi odporcu na vedomie dňa 17.02.2016
prostredníctvom pošty (č.l. 292 spisu); vyjadrenie odporcu doručil odvolací súd právnemu zástupcovi

navrhovateľa na vedomie dňa 17.02.2016 prostredníctvom pošty (č.l. 292 spisu).

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu určenom ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a rozsudok okresného súdu v znení dopĺňacieho
rozsudku vo veci samej podľa § 220 O.s.p. zmenil, pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie

ani na jeho zrušenie.

Podľa § 220 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie (§ 219 O.s.p.), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1 O.s.p.).

Podľa § 52 ods. 2 prvá a tretia veta Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.04.2015,
ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je
spotrebiteľom. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.Podľa § 548 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ručiteľ môže proti veriteľovi uplatniť všetky námietky, ktoré
by mal proti veriteľovi dlžník.

Odvolanie odporcu proti napadnutému rozsudku okresného súdu v znení dopĺňacieho rozsudku vo veci
samej je dôvodné. Odvolanie odporcu nesmerovalo proti výroku dopĺňacieho rozsudku o čiastočnom
zastavení konania, preto sa ním odvolací súd nezaoberal (dopĺňací rozsudok preskúmal len v časti
výroku vo veci samej).

Zo skutkového hľadiska zisteného z vykonaného dokazovania okresného súdu sú v prejednávanej
veci rozhodujúce zistenia, že dňa 20.05.2005 bola uzavretá zmluva o mimoriadnom medziúvere č.
2369455602 a stavebnom úvere č. 2369455901 medzi veriteľom Prvá stavebná sporiteľňa, a.s., na
jednej strane a tromi dlžníkmi (spoludlžníkmi) na strane druhej, predmetom ktorej bolo poskytnutie
medziúveru v sume 4.979,09 € (150.000,- Sk), ktorý sa dlžníci zaviazali veriteľovi splácať v dohodnutých
mesačných splátkach; ručiteľským vyhlásením zo dňa 20.05.2005 sa odporca zaviazal uspokojiť

pohľadávku veriteľa z uvedenej zmluvy v prípade, že ju neuspokoja dlžníci; z dôvodu porušenia
zmluvných povinností zo strany dlžníkov (nesplácanie úveru) veriteľ odstúpil od predmetnej zmluvy, keď
odstúpenie od zmluvy doručil odporcovi dňa 28.11.2006; pohľadávku voči dlžníkom uplatnil veriteľ na
súde dňa 14.05.2007 návrhom na vydanie zmenkového platobného rozkazu; zo spisu ďalej vyplýva
záver, že pohľadávka pôvodného veriteľa bola zmluvami o postúpení pohľadávok v konečnom dôsledku

postúpená na navrhovateľa. Aj podľa odvolacieho súdu vyplývajú uvedené skutkové zistenia z obsahu
spisu (z vykonaného dokazovania), neboli medzi účastníkmi ani sporné a preto z nich pri rozhodovaní
vychádzal aj odvolací súd; pokiaľ však ide o právne posúdenie predmetných skutkových zistení dospel
odvolací súd k záveru, že právne posúdenie veci zo strany okresného súdu vo vzťahu k dôvodnosti
odporcom vznesenej námietky premlčania a samotného premlčania uplatneného nároku navrhovateľa

vo vzťahu k odporcovi nie je správne.

Z hľadiska právneho posúdenia veci nebolo medzi účastníkmi sporné, že v prejednávanej veci ide
o obchodný záväzkový vzťah založený zmluvou o úvere, ktorá je súčasne vzhľadom na charakter
účastníkov konania spotrebiteľskou zmluvou; sporná medzi účastníkmi zostala v podstate len otázka,

či na premlčanie záväzku odporcu ako ručiteľa za splnenie povinnosti dlžníkov zaplatiť navrhovateľovi
pohľadávku z predmetnej zmluvy o úvere, je potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka
alebo Občianskeho zákonníka. Predmetom odvolacieho konania zostalo tak len posúdenie otázky
premlčania uplatneného nároku navrhovateľa; pri viazanosti rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods.
1 O.s.p.) sa odvolací súd nezaoberal vecnou správnosťou rozsudku okresného súdu vo veci samej z

iných právnych dôvodov, t.j. preskúmal len dôvodnosť odporcom uplatnenej námietky premlčania, keď
v tomto smere na rozdiel od okresného súdu dospel k záveru, že námietka premlčania uplatneného
nároku navrhovateľa v prejednávanej veci vznesená odporcom je dôvodná.

Predmetom konania bol záväzok odporcu, ktorý vznikol pri zabezpečení splnenia záväzku zo zmluvy

o úvere. I keď zmluva o úvere predstavuje tzv. absolútny obchodný záväzkový vzťah (§ 261 ods. 3
písm. d/ Obchodného zákonníka), predmetná zmluva je súčasne spotrebiteľskou zmluvou a na odporcu
ako ručiteľa je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri ručiteľskom vyhlásení nekonal v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, teda na právny vzťah založený zmluvou
o úvere a s ňou súvisiace vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení plnenia záväzkov z nej, bolo zo strany

okresného súdu potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských
zmluvách (§ 52 a nasledujúce Občianskeho zákonníka). Uvedený záver vyplýva zo skutočnosti, že tzv.
spotrebiteľské zmluvy (i keď sú upravené v Občianskom zákonníku) nepredstavujú osobitný zmluvný typ
aplikovateľný len na občianskoprávne vzťahy, naopak príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka
je potrebné aplikovať na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ bez ohľadu na to,

či ide o občianskoprávny alebo obchodnoprávny vzťah (vyplýva to najmä z toho, že ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách sú systematicky zaradené vo všeobecnej časti Občianskeho zákonníka a
teda nepredstavujú osobitný zmluvný typ zo záväzkovej časti). Preto na právny vzťah navrhovateľa a
odporcu, ktorý vznikol pri zabezpečení splnenia záväzku zo zmluvy o úvere (§ 261 ods. 7 Obchodného
zákonníka) bolo správne aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka (čo sa týka konkrétnych práv

a povinností) ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka (týkajúce sa spotrebiteľa a spotrebiteľských
zmlúv). Odvolací súd podotýka, že i keď predmetná zmluva o úvere bola uzavretá dňa 20.05.2005 a
ručiteľské vyhlásenie k nej urobil odporca tiež dňa 20.05.2005, na právny vzťah navrhovateľa a odporcu
bolo zo strany okresného súdu potrebné aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníkao spotrebiteľských zmluvách účinné od 01.01.2008, nakoľko podľa § 879j Občianskeho zákonníka
ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 01.01.2008; vzhľadom
na absenciu prechodných ustanovení navyše v odvolacom konaní na prejednávanú vec dopadala

nevyhnutnosť aplikácie ustanovenia § 52 ods. 2 tretia veta Občianskeho zákonníka v znení účinnom
od 01.04.2015.

Z uvedeného vyplýva, že už okresný súd mal v prejednávanej veci aplikovať ustanovenia Občianskeho
zákonníka, ak je to pre odporcu ako spotrebiteľa priaznivejšie. Z hľadiska posudzovanej otázky je

pre odporcu ako spotrebiteľa nepochybne výhodnejšia právna úprava premlčania podľa Občianskeho
zákonníka, pretože zakotvuje kratšiu premlčaciu dobu oproti úprave premlčania v Obchodnom
zákonníku. Záver o aplikácii ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní na prejednávanú vec už v
čase rozhodovania okresného súdu plynul z ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka (v znení
účinnom od 0.01.2008), ktoré ukladá na právny vzťah, ktorého účastníkom je spotrebiteľ, aplikovať
tie ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú pre spotrebiteľa priaznivejšie (arg. „...ako aj všetky iné

ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy...“). V zmysle
§54ods.1druhávetaObčianskehozákonníkasiodporcaakospotrebiteľnemoholzhoršiťsvojezmluvné
postavenie len z dôvodu, že uzavrel zmluvu podľa Obchodného zákonníka.

Na základe uvedeného je zrejmé, že bez ohľadu na skutočnosť, že sporná zmluva o úvere a

ručiteľské vyhlásenie odporcu majú charakter absolútneho obchodného záväzkového vzťahu, na otázku
premlčania je potrebné vzhľadom na spotrebiteľský charakter týchto právnych vzťahov aplikovať
ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre odporcu ako spotrebiteľa výhodnejšie. Aplikáciu
Občianskeho zákonníka na premlčanie nároku, ktorý vyplynul zo zmluvy o úvere, neoznačil za rozpornú
z ústavou ani ústavný súd (pozri uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 402/2013

zo dňa 19.06.2013, v ktorom ústavný súd skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho
zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku,
nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa). Túto výkladovú líniu súdov definitívne potvrdil aj
zákonodarca novelizáciou Občianskeho zákonníka vykonanú zákonom č. 102/2014 Z. z. a to doplnením
ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka o poslednú vetu, podľa ktorej „na všetky právne vzťahy,

ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka,
aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva“; z autentického výkladu zákonodarcu teda
vyplýva, že Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide aj o posudzovanie otázky ručenia a premlčania,
aj keby sa na právny vzťah mala aplikovať právna úprava Obchodného zákonníka; aj keď účinnosť
tohto ustanovenia bola posunutá až na 01.04.2015, predmetné ustanovenie predstavuje zakotvenie

tohto výkladu ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení pred uvedeným doplnením
priamo do Občianskeho zákonníka (t.j. cieľom novely je iba výslovne vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo
prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na všetky právne vzťahy, ktorého účastníkom
je spotrebiteľ). Na základe uvedeného je zrejmé, že právne posúdenie veci okresným súdom, ktorý
na otázku ručenia a premlčania uplatneného nároku zo zmluvy o úvere aplikoval Obchodný zákonník

nebolo správne. Tento záver nespochybňuje ani navrhovateľom označená judikatúra (najmä uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6MCdo/4/2012 zo dňa 27.03.2013), ktorá vychádza z
odlišnejskutkovejsituácie,kedypredmetomkonanianeboluplatnenýnárokveriteľa(resp.jehoprávneho
predchodcu) proti spotrebiteľovi, ale regresný nárok ručiteľa, ktorý po plnení za dlžníka uplatnil proti
nemusvojuregresnúpohľadávku,kedyvkonaníužnebolrozhodujúcispotrebiteľskýcharakterprávneho

vzťahu (navyše uvedené rozhodnutie bolo vydané pred účinnosťou zmeny ustanovenia § 52 ods. 2
Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.04.2015).

Podľa § 154 ods. 1 O.s.p. je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia; ustanovenie §
154 ods. 1 O.s.p. platí v zmysle § 211 ods. 2 O.s.p. nielen pre konanie pred okresným súdom, ale aj

pre odvolacie konanie; pojmom „stav rozhodujúci v čase vyhlásenia rozsudku“ je potrebné rozumieť
nielen skutkový, ale aj právny stav. Napadnuté rozsudky okresného súdu boli vyhlásené dňa 16.05.2013,
resp. dňa 10.11.2014, teda pred nadobudnutím účinnosti zmeny ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom od 01.04.2015 a preto okresný súd ustanovenie § 52 ods. 2 posledná veta
Občianskeho zákonníka aplikovať nemohol. Ustanovenie § 213 ods. 2 O.s.p. ukladá odvolaciemu súdu

povinnosť vyzvať účastníkov konania, aby sa vyjadrili k možnému použitiu tých ustanovení zákona, ktoré
mieni aplikovať, pri doterajšom rozhodovaní vecí neboli použité a ich použitie je pre rozhodnutie vo veci
rozhodujúce, keď túto svoju povinnosť si odvolací súd splnil uznesením č.k. 17Co/84,85/2015-257 zo
dňa 08.01.2016.Navrhovateľ v odvolacom konaní predovšetkým namietal, že ustanovenie § 52 ods. 2 posledná veta
Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.04.2015 nemožno v prejednávanej veci aplikovať pre

rozpor so zákazom retroaktivity. Súdna prax však dospela k záveru, že nakoľko právne predpisy,
ktorých obsahom bola aj zmena uvedeného ustanovenia, nemajú prechodné ustanovenia, dňom ich
účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom (pozri rozsudky Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo/9/2014 zo dňa 21.04.2015, sp. zn. 3MCdo/12/2014 zo dňa
21.04.2015 a sp. zn. 3MCdo/14/2014 zo dňa 21.04.2015, ktoré prešli aj testom ústavnosti, pretože

ústavnú sťažnosť podanú proti nim Ústavný súd Slovesnej republiky uznesením sp. zn. III. ÚS 194/2015
zo dňa 12.04.2016 odmietol ako zjavne neopodstatnenú, pretože dospel k záveru, že odôvodnenie
napadnutýchrozhodnutínajvyššiehosúdunevybočujezmedzíústavnejudržateľnosti,jeztohtopohľadu
akceptovateľné, pričom prekročenie právomoci najvyššieho súdu pri vydaní napadnutého rozhodnutia
ústavný súd nezistil; ďalej pozri rozsudok Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 8MCdo/13/2014
zo dňa 28.05.2015, ktorý tiež prešiel testom ústavnosti, pretože ústavnú sťažnosť podanú proti nemu

Ústavný súd Slovesnej republiky uznesením sp. zn. II. ÚS 729/2015 zo dňa 04.11.2015 odmietol
ako zjavne neopodstatnenú; ďalej pozri aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4MCdo/17/2014 zo dňa 26.11.2015). Preto ustanovenie § 52 ods. 2 posledná veta Občianskeho
zákonníka v znení účinnom od 01.04.2015 aplikoval v prejednávanej veci aj odvolací súd. Súčasne
pokiaľ navrhovateľ navrhol prerušenie konania do rozhodnutia ústavného súdu o ústavnej sťažnosti proti

rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo/14/2014 zo dňa 21.04.2015, odvolací
súd jeho návrh podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. zamietol, nakoľko zistil, že o uvedenej ústavnej
sťažnosti ústavný súd rozhodol uvedeným uznesením sp. zn. III. ÚS 194/2015 zo dňa 12.04.2016,
preto v čase rozhodovania odvolacieho súdu neprebieha tvrdené konania, ktoré môže mať význam pre
rozhodnutie súdu a na skončenie ktorého by bolo potrebné vyčkať.

V zmysle príkazu vyplývajúceho z ustanovenia § 52 ods. 2 posledná veta Občianskeho zákonníka
v znení účinnom od 01.04.2015 posúdil odvolací súd odporcom vznesenú námietku premlčania
uplatneného nároku navrhovateľa podľa § 101 Občianskeho zákonníka upravujúceho všeobecnú
trojročnú premlčaciu dobu a dospel k záveru, že námietka premlčania uplatneného nároku bola

vznesená dôvodne. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom odporcu, že odstúpením pôvodného veriteľa
od zmluvy o úvere zanikli všetky práva a povinnosti zmluvných strán z nej a nesplatený zostatok
úveru má súd považovať za bezdôvodné obohatenie; odstúpenie od zmluvy realizoval pôvodný veriteľ
v súlade s článkom VI a VII zmluvy o úvere, keď priamo v článku VII bod 6 zmluvy účastníci dohodli,
že odstúpením od tejto zmluvy nezaniká záväzok dlžníka splatiť pohľadávku veriteľa, vrátane jej

príslušenstva; táto dohoda účastníkov je v súlade s § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle
ktorého sú účastníci oprávnený dohodnúť sa na právnych účinkoch odstúpenia od zmluvy; povinnosť
dlžníkov vrátiť dlžnú sumu po odstúpení od zmluvy o úvere vyplýva priamo z dohody účastníkov zmluvy
o úvere, ktorá odstúpením od zmluvy nezanikla. Zo skutkových zistení v prejednávanej veci vyplýva
záver, že právny predchodca navrhovateľa si mohol prvýkrát uplatniť proti odporcovi nárok na súde

v stredu dňa 06.12.2006 (odstúpenie od zmluvy o úvere bolo odporcovi doručené dňa 28.11.2006 s
výzvou na vrátenie úveru z titulu ručenia do siedmych dní od doručenia výzvy); týmto dňom začala plynúť
trojročná premlčacia doba na uplatnenie práva podľa § 101 Občianskeho zákonníka, ktorej posledný
deň pripadol na deň 06.12.2009, pretože tento dátum (06.12.) sa číslom zhoduje s dňom, na ktorý
pripadá udalosť, od ktorej sa lehota začala; udalosťou, od ktorej začala plynúť lehota, bolo uplynutie

sedemdňovej lehoty na plnenie podľa výzvy pôvodného veriteľa v liste o odstúpení od zmluvy o úvere (§
122 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Právny predchodca navrhovateľa podal návrh na začatie konania
v prejednávanej veci na súd dňa 20.06.2012 (§ 82 ods. 1 O.s.p.); postúpenie uplatnenej pohľadávky zo
spornej zmluvy o úvere v konečnom dôsledku až na navrhovateľa v priebehu plynutia premlčacej doby
nemalo na jej plynutie žiadny vplyv (§ 111 Občianskeho zákonníka). Premlčaniu uplatneného nároku

navrhovateľa voči odporcovi nezabránilo ani uplatnenie nároku proti dlžníkom v súdnom konaní dňa
14.05.2007 návrhom na vydanie zmenkového platobného rozkazu, pretože v zmysle ustanovenia §
112 Občianskeho zákonníka v dôsledku uplatnenia práva na súde premlčacia doba neplynie len voči
dlžníkovi (spoludlžníkom), voči ktorým bolo právo v tomto konaní uplatnené; nebolo sporné, že nárok
proti odporcovi ako ručiteľovi bol v súdnom konaní uplatnený až v prejednávanej veci; premlčacia doba

plynie voči dlžníkovi a ručiteľovi samostatne (nezávisle na sebe) preto v prípade uplatnenia práva
veriteľa proti dlžníkovi sa plynutie premlčacej doby proti ručiteľovi nezastavuje, pretože sa riadi vlastným
režimom (pozri napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo/2507/1999 zo
dňa 17.10.2000); ustanovenie § 112 Občianskeho zákonníka nepredstavuje teda ekvivalent ustanovenia§ 310 Obchodného zákonníka, ktoré na prejednávanú vec vzhľadom na ustanovenie § 52 ods. 2
posledná veta Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.04.2015 nemožno aplikovať. Konanie
v prejednávanej veci tak začalo až po uplynutí premlčacej doby na uplatnenie sporného nároku proti

odporcovi ako ručiteľovi, námietka premlčania bola teda zo strany odporcu vznesená dôvodne, odvolací
súd na ňu pri rozhodovaní bol povinný prihliadnuť (§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka), napadnutý
rozsudok okresného súdu v znení dopĺňacieho rozsudku vo veci samej zmenil a návrh navrhovateľa
zamietol.

Len pre úplnosť považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že aj bez aplikácie ustanovenia § 52 ods.
2 posledná veta Občianskeho zákonníka v prejednávanej veci, by nebolo možné aplikovať ustanovenie
§ 310 Obchodného zákonníka, pretože uplatnenie návrhu na vydanie zmenkového platobného rozkazu
proti dlžníkom nemohlo mať vplyv na plynutie premlčacej doby voči odporcovi ako ručiteľovi, ktorý sa
nezaviazal uspokojiť nároky veriteľa zo zmenky dlžníkov, ale len nároky veriteľa zo zmluvy o úvere zo
dňa 20.05.2005 (konanie začaté veriteľom dňa 14.05.2007 proti dlžníkom tak nemalo vplyv na plynutie

premlčacej doby proti odporcovi ako ručiteľovi).

Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok okresného súdu v znení dopĺňacieho rozsudku vo veci
samej podľa § 220 O.s.p. zmenil a návrh navrhovateľa zamietol v dôsledku dôvodne vznesenej námietky
premlčania uplatneného nároku.

O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.,
podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné
uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. V odvolacom konaní
došlo k zmene rozsudku okresného súdu v znení dopĺňacieho rozsudku vo veci samej, preto bol odvolací

súd povinný rozhodnúť o trovách celého konania. Odporca bol v plnom rozsahu úspešný a vzniklo mu
voči plne neúspešnému navrhovateľa právo na náhradu trov konania, ktoré pozostávajú z trov právneho
zastúpenia za poskytnuté právne služby - 1. prevzatie a príprava zastúpenia v sume 180,93 € spolu s
režijným paušálom v sume 7,81 €, 2. účasť na pojednávaní dňa 13.05.2013 v sume 180,93 € spolu s
režijnýmpaušálomvsume7,81€,3.podanieodvolaniazodňa04.06.2013protirozsudkuvsume180,93

€ spolu s režijným paušálom v sume 7,81 €, 4. vyjadrenie zo dňa 05.11.2013 (doplnenie odvolania)
v sume 180,93 € spolu s režijným paušálom v sume 7,81 €, 5. podanie odvolania zo dňa 21.12.2014
proti dopĺňaciemu rozsudku v sume 180,93 € spolu s režijným paušálom v sume 8,04 €, 6. vyjadrenie
zo dňa 29.01.2016 v sume 180,93 € spolu s režijným paušálom v sume 8,58 €, 7. odvolanie zo dňa
29.01.2016 v sume 90,47 € (odmena znížená na polovicu podľa § 13a ods. 2 písm. b/ vyhlášky MS

SR č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom od 01.07.2013, pretože nešlo o odvolanie proti rozhodnutiu
vo veci samej; vzhľadom na predmet odvolania predstavovala odmena za jeden úkon právnej služby
sumu 180,93 € a to podľa § 10 ods. 1 a 2 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom od
01.07.2013) spolu s režijným paušálom v sume 8,58 €, k tomu odmena a režijné paušály spolu v sume
477,53 € zvýšené o daň z pridanej hodnoty vo výške 20 % (za úkony právnych služieb vykonané po

16.04.2014) v sume 95,51 €, spolu trovy konania odporcu v sume 1.328,- €, ktoré je navrhovateľ v
zmysle § 149 ods. 1 O.s.p. povinný zaplatiť právnemu zástupcovi odporcu. Odvolací súd nepriznal
odporcovi uplatnenú náhradu trov konania za dva úkony právnych služieb, t.j. doplnenie odôvodnenia
odvolania zo dňa 11.03.2016 a podanie zo dňa 28.06.2016 k trovám konania, nakoľko dospel k záveru,
že neboli vykonané účelne na bránenie práva, pretože odporcovi nič nebránilo predmetnú argumentáciu

predniesť už v pôvodných procesných podaniach; súčasne odvolací súd nepriznal odporcovi náhradu
trov konania aj proti právnemu predchodcovi navrhovateľa RECLAIM, a.s., pretože tento nebol v čase
rozhodovania o trovách konania už účastníkom konania; uznesenie o pripustení zmeny účastníkov
konania na strane navrhovateľa nadobudlo právoplatnosť a navrhovateľ vstúpil v plnom rozsahu do
procesného postavenia právneho predchodcu navrhovateľa; odvolací súd bol preto pri rozhodovaní

povinný rešpektovať aktuálny okruh účastníkov konania (povinnosť nahradiť trovy konania odporcu
nemožno uložiť niekomu inému ako účastníkovi konania).
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.