Rozhodnutie ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, May 18, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/48/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113230849
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 05. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8113230849.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr.
Petra Šama a JUDr. Jozefa Engela v právnej veci žalobcu: H.. B. P., O. A. X, XXX XX V., R. W., právne
zastúpeného JUDr. Danielou Ruskovou, advokátkou, so sídlom AK Masarykova 10, 080 01 Prešov,
proti žalovanej B. U., K.. XX.X.XXXX, O. XXX XX W. XXX, R. W., právne zastúpenej JUDr. Ladislavom
Lukáčom, advokátom, Hlavná 19, 080 01 Prešov, o zaplatenie 8.240,- eur s príslušenstvom, o odvolaní

žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 20C/78/2013-162 zo dňa 19.12.2014, zhodou
hlasov členov senátu takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa.

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len súd prvého stupňa) žalobu zamietol a vyslovil,
že žalovanej sa priznáva náhrada trov konania vo výške 100 %.

V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou podanou na súde prvého stupňa dňa 22.10.2013 si
žalobca uplatnil voči žalovanej právo na zaplatenie sumy 8.240,- eur s príslušenstvom na tom skutkovom
základe, že požičal svojmu kamarátovi W. U., od roku 1996 postupne, sumu vo výške 8.240,- eur, ktorých

prevzatie pôžičiek od žalobcu písomne uznal v Prehlásení o dlžobe zo dňa 2.4.2012 a zaviazal sa
pôžičku žalobcovi vrátiť. Dňa 15.6.2012 W. U. náhle zomrel a dedičkou po ňom je žalovaná, matka
zosnulého W. U., B. U.. Žalobcovi je známe, že žalovaná nadobudla po zosnulom spoluvlastnícky podiel
k nehnuteľnostiam, pričom ďalší nadobudnutý majetok po zosnulom žalobcovi mu nie je známy. Výzvou
na zaplatenie zo dňa 10.7.2013 vyzval žalovanú, ako dedičku poručiteľa W. U., na zaplatenie jeho dlhu
v sume 8.240,- eur s tým, že žalovaná v odpovedi na výzvu odmietla dlžnú sumu žalobcovi zaplatiť a

odvolala sa na skutočnosť, že svoju zodpovednosť za dlhy poručiteľ W. U. už splnila zaplatením dlhov
poručiteľa voči iným veriteľom.

Žalovaná vo svojom vyjadrení navrhla žalobu zamietnuť z dôvodu, že so synom žila v spoločnej
domácnosti, a on sa jej o žiadnej pôžičke nikdy nezmienil, takisto o tejto pôžičke nevedel ani žiaden z
bývalých priateľov jej syna s tým, že predložený doklad zo dňa 1.5.1996 považuje za neplatný. Podľa

žalovanej, nebolo preukázané žiadnym spôsobom, že žalobca nebohému tieto peniaze skutočne požičal
s tým, že zároveň žalovaná vo svojom vyjadrení vzniesla námietku premlčania. Rovnako žalovaná
neuznávala ani Prehlásenie o dlžobe zo dňa 2.4.2012 a zároveň spochybnila pravosť podpisu s
priložením lekárskeho potvrdenia o tom, že jej syn bol liečený na psychiatrii a v dobe ako predpokladá
žalobca, už nebol spôsobilý na takýto právny úkon § 38 ods.2 Občianskeho zákonníka. Žalovaná ďalej
uviedla,žečistáhodnotadedičstvapodľauzneseniaokresnéhosúdubola5.298,85eurstým,ženáklady

spojené s pohrebom predstavujú čiastku 2.500,- eur, notárske poplatky 160,60 eura. Ďalším dlhom je
preukázateľne poskytnutá pôžička od vlastnej sestry vo výške 4.942.41 eur, zo dňa 26.3.2011, z ktorejporučiteľ stihol zaplatiť 13x l05,- eur, čo je v celkovej sume 1.365,- eur. Dlh z tejto pôžičky sa znížil
na 3.577,41 eur. Tento jeho skutočný dlh žalovaná uznala a pravidelne ho splácala každý mesiac zo
svojho dôchodku sumou 50,- eur svojej dcére. Čiastka 2.500,- eur, 160,60 eur a 3.577,41 eura, spolu

predstavuje sumu 6.238.01 eur, čo po odrátaní čistej hodnoty dedičstva prestavuje stratu v sume 939,16
eura. Nakoniec uviedla, že podľa uznesenia okresného súdu, bola okrem vyčíslenie čistej hodnoty
dedičstva vyčíslená aj čistá hodnota dlhov vo výške 4.246,30 eur, ktoré musela zaplatiť bank

Súd prvého stupňa aplikujúc ust. §§ 657, 470 ods. 1, 2, 100 ods. 1, 2, 3, 101, 107 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka a §§ 120 ods. 1, 125, 132, 153 ods. 1 všetko O.s.p. uzavrel, že v konaní o vrátenie
pôžičky leží na žalobcovi dôkazné bremeno o tom, že plnenie žalovanej, resp. predchodcovi poskytol i
o tom, že plnenie bolo poskytnuté na základe zmluvy o pôžičke uzatvorenej s právnym predchodcom
žalovanej. Rozsah dôkazného bremena, teda okruh činností, ktoré musí dlžník preukázať, zásadne
určuje hmotnoprávna norma, tzn. právny predpis, ktorý je na sporný vzťah aplikovaný. Vzhľadom k tomu,

že k pôžičke dochádza na základe zmluvy, bolo na žalobcovi dôkazné bremeno o tom, že žalovanej,
resp. právnemu predchodcovi žalovanej finančné čiastky skutočne poskytol, ale i o tom, že poskytnutá
čiastka bola plnením v ich právnom vzťahu založením zmluvou o pôžičke.

Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že právnemu predchodcovi žalovanej požičal viaceré pôžičky, ktoré

ku dňu 2.4.2012 predstavovali sumu 8.240,- eur. Uvedenú skutočnosť mal za preukázanú prehlásením
o dlžobe. Najvyšší súd v Českej republike vo svojom rozhodnutí 32 Odo 376/2003 uviedol, že v prípade,
ak dlžník uzná viac dlhov, musí nepochybne určiť, ktoré jednotlivé dlhy uznáva a sľubuje zaplatiť.
Iba v takom prípade je
splnená podmienka zročnosti. Nakoľko jednotlivé dlhy nie sú v prehlásení špecifikované, bolo na

žalobcovi, aby preukázal, že právnemu predchodcovi žalovanej finančné čiastky skutočne poskytol.

Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno neuniesol dôkazné bremeno ohľadne ním tvrdených skutočností. Pri neexistencii písomného
dojednania zmlúv o pôžičkách bolo na žalobcovi, aby preukázal, že došlo k uzavretiu aj ústnych zmlúv,

a aj k reálnemu odovzdaniu peňazí, ktoré podľa tvrdení žalobcu boli predmetom pôžičiek. Podľa názoru
okresného súdu táto skutočnosť nebola žalobcom preukázaná ani predloženými výpismi z e-mailovej
komunikácie a ani priloženými súbormi na CD nosiči. Čo sa týka výpisov z e-mailovej komunikácie
medzi žalobcom a W. U., tak v danom prípade nebolo preukázané, že e-mail W..U..W. patril nebohému
W. U.. Jedna sa o e-mailovú adresu na verejne prístupnej webovej stránke. E-mail s takýmto menom

si mohla zriadiť ktorákoľvek osoba a teda sa nemuselo jednať o práve W. U.. Aj v prípade, ak by sa
jednalo o e-mailovú adresu, ktorá patrila W. U., tak podľa súdu prvého stupňa nebolo preukázané, že
e-mail bol odoslaný práve W. U.. Teda prvostupňový súd mal za to, že predložený prepis e-mailovej
komunikácie nepreukazuje pôžičky žalobcu. Rovnaké možno podľa súdu prvého stupňa konštatovať
aj v súboroch nachádzajúcich sa na CD, ktorý predložil žalobca. Zo súborov nevyplýva, že by tieto

súbory boli vytvorené na počítači patriacemu W. U., resp., aby boli práve ním vytvorené. V konaní
uvedené tvrdenia neboli žalobcom preukázané. Čo sa týka skutočnosti tvrdených žalobcom, že W. U.
bol pri svojej podnikateľskej činnosti v dlhu a teda si musel od niekoho požičať a ten niekto musel byť
on, tak táto skutočnosť rovnako nepreukazuje, že žalobca poskytol právnemu predchodcovi žalovanej
pôžičky. W. U., ako vyplýva zo zmluvy o pôžičke, medzi ním a B. S., si v tom čase požičal od inej

osoby ako žalobca a skutočnosť, že žalobca nemal vedomosť, aby si požičal od niekoho iného, pôžičky
od žalobcu nepreukazujú. Rovnako žalobcom navrhnutý svedok nepreukázal, v akej výške a kedy boli
W. U. požičané peniaze. V neposlednom rade je podľa súdu prvého stupňa potrebné prihliadnuť aj
na nezrovnalosť vo výpovediach žalobcu, keď na pojednávaní dňa 3.3.2014 uviedol, že W. U. si od
neho požičiaval ako súkromná osoba, aj ako podnikateľ, pričom po predložení účtovných dokladov na

pojednávaní už uviedol, že mu požičiaval ako súkromná osoba. Taktiež pri splatnosti pôžičiek žalobca
uviedol, že termín splatnosti nebol určený, pričom ako vyplýva z uznesenia R.Z. R. V. V. - W. G. P.
XX.X.XXXX, Č.: R.-XXXX/SE-V.-XXXX, W. U. mal vrátiť pôžičku vo výške 50.000,- Sk do konca apríla
2009.

Prvostupňový súd mal v konaní preukázanú iba pôžičku vo výške 50.000,- Sk, pričom ako vyplýva z
vyššie uvedeného uznesenia, termín splatnosti bol určený na koniec apríla 2009. Prvostupňový súd
prihliadol na námietku premlčania uplatnenej pohľadávky, ktorú vzniesla žalovaná, keď žalobca podal
žalobu dňa 22.10.2013, teda po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby.O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1, v spojení s ust. § 151 ods. 7 O.s.p., keď
žalovaná mala vo veci plný úspech.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodu, že súd prvého stupňa
neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhované dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

V dôvodoch svojho odvolania uviedol, že je pravdou, že žalobca so W. U. neuzavrel zmluvu, resp.
zmluvy o pôžičke, na základe ktorých mu poskytol jednotlivé peňažné čiastky v písomnej forme, ale
ústne. Podľa žalobcu, W. U. existenciu záväzkov z týchto pôžičiek nepopieral, keď písomne vyhotovil
dňa 6.3.2012 Prehľad dlhov vyjadrených v SKK, následne v eurách, kde presne uviedol dátum prijatia
jednotlivých peňažných čiastok, ich výšku, údaje o ich čiastočnom vrátení, ako aj zostatok celkového

dlhu k 31.3.2012, ktorý vyčíslil v sume 8.240,- eur. Tieto písomné prehľady dlhov zaslal žalobcovi e-
mailami, teda obvyklým spôsobom písomnej komunikácie medzi nimi. Podľa vyčísleného a vzájomného
odsúhlaseného zostatku dlhov W. U. vystavil následne dňa 2.4.2012 „Prehlásenie o dlžobe“, v ktorom
vyhlásil, že dlhuje žalobcovi sumu vo výške 8.240,- eur, že tento dlh vznikol po častiach pôžičiek od
roku 1996, ktoré žalobcovi doteraz nezaplatil a zaviazal sa žalobcovi túto sumu vrátiť. Prehlásenie

podpísal nielen W. U., ale aj žalobca, čím podľa žalobcu potvrdil existenciu dlhu a jeho výšku. Aj
keď v uvedenom prehlásení o dlžobe nie sú špecifikované jednotlivé dlhy, a teda prihliadnuc na
judikatúru súdu (rozhodnutie NS ČR 32 Odo 376/2003), sa uvedené prehlásenie o dlžobe nepovažuje za
záväzné uznanie záväzku v zmysle Občianskeho zákonníka. Uvedené prehlásenie o dlžobe v spojení s
uvedeným prehľadom dlhov podľa žalobcu preukazuje nielen existenciu záväzku W. U. voči žalobcovi,

ale aj rozsah tohto záväzku v čase, v ktorom bolo urobené.

Súd preto podľa žalobcu pochybil, keď vo svojom rozhodovaní na tento dôkaz o existencii záväzku
právneho predchodcu žalovanej voči žalobcovi neprihliadol a tento pokladal za právne irelevantný. Na
základe tohto pochybenia súd prvého stupňa zistené skutočnosti nesprávne vyhodnotil a rozhodol v

rozpore s materiálnou pravdou.

Podľa žalobcu súd prvého stupňa rovnako nesprávne vyhodnotil aj ďalšie predložené dôkazy a
neuviedol, na základe akých skutočností dospel k záveru, že predložená e-mailová korešpondencia
nebola urobená, resp. odoslaná W. U. a že ani súbory na predloženom CD nosiči nevytvoril W. U.,

keď obsah CD nosiča vôbec neskúmal. Žalovaný (žalobca mal zrejme na mysli seba) bol toho názoru,
že spochybnenie pravosti, resp. autenticity e-mailov a predloženého CD-nosiča závisí od posúdenia
skutočností, na ktoré je treba odborné znalosti. V danom prípade súd spochybnenie pravosti a autenticity
neoprel o znalecký posudok, resp. iné odborné vyjadrenie, ale rozhodol na základe svojej laickej úvahe,
v dôsledku čoho došiel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Ani žalovaná v priebehu konania pravosť

a autenticitu predložených dôkazov vo forme e-mailovej komunikácie a CD nosiča žiadnym spôsobom
nevyvrátila. Na preukázanie autenticitiy a pravosti e-amilov W. U. a s uvedenými prehľadmi jeho dlhu
voči žalobcovi, žalobca predložil súdu aj CD nosič, na ktorom sú pôvodné súbory od W. U. tak, ako mu
ich tento v rámci odsúhlasovania svojho dlhu žalobcovi poskytol. Tento CD nosič podľa žalobcu
obsahuje na kľúčových dokumentoch aj elektronický podpis W. U., ktorý nie je možné zmeniť, navyše

súbory sú proti zmenám chránené aj neporušiteľnou časovou pečaťou. Záznamy sú vytvorené pomocou
programu registrovaných na W. U., sériové čísla týchto programov sú jedinečné a nemôžu sa nachádzať
na iných počítačoch, ako počítači, ktorý používal W. U.. Tieto skutočnosti podľa žalobcu hodnoverne
posudzujú autorstvo osoby, ktorá vytvorila súbory nachádzajúce sa na CD nosiči, v tomto prípade W.
U., kým sa nepreukáže opak. Elektronická forma komunikácie je v súčasnosti bežným a zaužívaným

spôsobom komunikácie nielen medzi občanmi navzájom, ale aj styku s úradmi a štátnymi a inými
orgánmi. Aj súdy podľa žalobcu v súčasnosti bežne prijímajú vznesené podania a vykonávajú úkony vo
formy e-mailov a považujú ich za hodnoverné, kým sa nepreukáže opak. V priebehu prvostupňového
konania sa opak tvrdení o autorstve e-mailov a súborov na CD nosičoch podľa žalobcu nepreukázal.
Súd preto pochybil, lebo dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

na základe čoho rozhodol v rozpore s materiálnou pravdou.

Rovnakopodľaodvolateľasúdpochybil,keďdôkazyvykonanépeňažnýmidenníkmiavýkazmiomajetku
W. U. za roky 2009-2011 vyhodnotil ako nepreukázané a vychádzal len z vyhlásenia X. I., bývalejúčtovníčky W. U. o tom, že všetky záväzky z jeho podnikania boli vyporiadané. Súd pritom podľa žalobcu
vôbec neskúmal, o aké záväzky W. U. sa jednalo, v akej výške, voči komu a akým spôsobom boli
vyporiadané. Žalobca spochybňuje hodnovernosť týchto dokladov, alebo údaje v nich vychádzajú z

peňažných denníkov, ktoré boli vyhotovené až po výzve súdu na ich predloženie. Žalobca v priebehu
konania, po oboznámení sa s uvedenými účtovnými dokumentmi zistil a poukázal na to, že z porovnania
dosahovaných príjmov a výdajov vyplýva, že W. U. v roku 2009 mal z podnikania výdaje nekryté
dosahovanými príjmami v roku 2009 v sume minimálne 4.566,- eur, v roku 2010 v sume minimálne 785,-
eur, v roku 2011 v sume minimálne 3.411,- eur a v roku 2012 v sume minimálne 674,- eur. Teda, že na

krytie svojich podnikateľských aktivít použil cudzie peniaze. V priebehu konania nebolo podľa žalobcu
zistené, ani žalovaná to netvrdila, že by W. U. v tom čase požičal peniaze aj niekto ďalší. Zmluvu o
pôžičke s pani S. uzavrel W. U. až 26.3.2011, teda v čase, keď mu už väčšinu pôžičiek poskytol žalobca.
Všetky uvedené skutočnosti nie sú priamymi dôkazmi o poskytnutí predmetných pôžičiek žalobcom,
avšak podporujú jeho tvrdenie, že W. U. si peniaze požičiaval a nepreukázalo sa, že by si v čase od
roku 1996 do marca 2011 potrebné peniaze požičal aj od niekoho iného, než žalobcu a následne od

svojej sestry pani S..

Súd mal za preukázanú len pôžičku v sume 50.000,- Sk (1.659,70 eur) zo dňa 12.12.2008, u ktorej však
prihliadol na námietku premlčania, preto žalobu aj v tomto rozsahu zamietol, pričom žalobca poukázal
na to, že táto pôžička bola jednou z pôžičiek vyššie uvedeného prehľadu dlhov uvedených v riadku 12,

čo tiež poukazuje na hodnovernosť a autenticitu uvedeného prehľadu. Súd preto podľa žalobcu pochybil,
ak pri svojom rozhodnutí na túto skutočnosť neprihliadol.

Na základe uvedeného navrhol žalobca v rámci svojho odvolacieho petitu, aby

odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na nové konanie.

Žalovaná sa k podanému odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a v medziach dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku - ďalej O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keďže
sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejednalo
sa o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nariadenie pojednávania si
nevyžadovalo ani dôležitý verejný záujem. Vo veci súd prvého stupňa rozhodol bez nariadenia
pojednávania podľa § 115a O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané dôvodne.

Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na
zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu,
výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O.s.p.) a na ich základe dospel k správnym
skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite a veľmi podrobne odôvodnil
(§ 157 ods. 2 O.s.p.).

V prejednávanej veci mal žalobca bremeno tvrdenia, že s právnym predchodcom žalovanej (W. U.,
G.. P. XX.X.XXXX), uzavrel zmluvu, resp. zmluvy o peňažnej pôžičke, že tieto aj reálne poskytol a že
právny predchodca žalovanej mu ich nevrátil v dohodnutej dobe. Z tohto bremena tvrdenia má dôkaznú
povinnosť preukázať uzavretie zmluvy, resp. zmlúv, teda existenciu právneho vzťahu z pôžičky a jej

skutočné poskytnutie. Z rozsudku súdu prvého stupňa vyplynulo, že žalobca nepreukázal uzavretie
zmluvy o pôžičke a že poskytol na základe týchto zmlúv právnemu predchodcovi žalovanej peniaze.

Dokazovanie je procesným právom upraveným v prospech súdu a účastníkov, účelom ktorého
je získanie poznatkov dôležitých pre rozhodnutie súdu, ktorým sa overuje nie/pravdivosť tvrdení

účastníkov.

Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukázania je ustanovenie § 120 ods. 1 veta
prvá O.s.p., podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd
rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako

navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 22.9.2010, sp. zn. 6M
Cdo 6/2010, podľa ktorého okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinností tvrdenia aoznačenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje
sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje rozsah dôkazného bremena
(okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Tak napr. v

konaní o zaplatenie dlhu z určitej zmluvy má žalobca (veriteľ) povinnosť bremena tvrdenia o tom, že so
žalovaným (dlžníkom) uzavrel zmluvu, že na jej základe poskytol žalovanému určité plnenie a že
žalovaný na toto plnenie
neposkytol riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť
označiť dôkazy preukazujúce tvrdenie skutočností; žalobca zaťažuje dôkazné bremeno preukázať

uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca
uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný (dlžník) nie je procesným subjektom,
ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť,
musí tvrdiť, že za poskytnuté plnenie zaplatil a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto
súvislostihovoríotzv.presúvanídôkaznéhobremena.Idetuorozdeleniebremenatvrdeniaadôkazného
bremena medzi účastníkmi konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu konania) a na tom, ako

právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu.

Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania
neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho
neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých

prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie vo veci, nebola
alebo nemohla byť preukázané a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver
ani o pravdepodobnosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá.
Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie
týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu

týchto skutočností tiež tvrdí (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24.6.2010, sp. zn. 5Obo/52/2010).

Ak teda žalobca tvrdil, že právnemu predchodcovi žalovanej požičal peňažné prostriedky, mal označiť
a predložiť súdu relevantné dôkazy na preukázanie tejto skutočnosti. Úlohou súdu bolo označené a
navrhnuté dôkazy účastníkmi konania zákonným spôsobom vykonať, dôkazy vyhodnotiť podľa svojej

úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo
prihliadnuť na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci tak, ako to vyplýva
z ust. § 132 O.s.p.. V tomto smere odvolací súd nad rámec dôvodov uvedených súdom prvého stupňa
považuje za potrebné konštatovať, že potvrdenie o prevzatí finančných prostriedkov (č. l. 4 spisu), ktoré
malo podľa žalobcu preukázať, že právnemu predchodcovi žalovanej poskytol finančné prostriedky vo

výške70.000,-Sk,preukazuje,žetietofinančnéprostriedkyboliposkytnutéžalobcomzaúčelom„zmluvy
o kapitálovej účasti“ bez bližšieho špecifikovania, v akej obchodnej spoločnosti sa mala táto kapitálová
účasť žalobcu, ktorý finančné prostriedky v tejto výške poskytol, týkať, nijako však nepreukazujú
poskytnutie týchto finančných prostriedkov ako pôžičky pre právneho predchodcu žalovanej. Rovnaké
platí aj o ďalšom listinnom dôkaze predloženom žalobcom, a to „Prehlásení o dlžobe“ (č. l. 5 spisu),

ktoré nemôžu nijako považovať za uznanie dlhu čo do dôvodu a výšky a preto nakoľko sa nejedná o
uznávací prejav, nie je možné ani zistiť, či tento údajný dlh nebol v tom čase, resp. v čase spísania tohto
Prehlásenia o dlžobe, resp. v čase podania žalobného návrhu na súd, už premlčaný s tým, že nemohlo
dôjsť k obnoveniu behu premlčacej lehoty na 10 rokov, nakoľko tak, ako to uviedol odvolací súd vyššie,
nejednalo sa o uznanie dlhu v zmysle hmotného práva.

Skutočnosti, že medzi žalobcom a právnym predchodcom žalovanej nedošlo k uzavretiu zmlúv o
pôžičke napokon svedčí aj účastnícka výpoveď samotného žalobcu na pojednávaní pred súdom prvého
stupňa dňa 3.3.2014, podľa ktorej sa právny predchodca žalovanej zaviazal tieto pôžičky splácať zo
svojho účtu, pričom sám žalobca už v podanom návrhu tvrdil, že časť z týchto pôžičiek mu právny

predchodca žalovanej vrátil. Napokon to má podľa žalobcu vyplývať aj zo vzájomne odsúhlaseného
Prehľadu pôžičiek poskytnutých žalobcom W. U. za obdobie rokov 2008 až 2012, rozsahu ich splatenia a
konečného zostatku k 6.3.2012, resp. z prehlásenia o dlžobe, pričom však žalobca nepredložil taký výpis
zo svojho účtu, z ktorého by bolo zrejmé poukázanie, čo i len jednej platby z účtu právneho predchodcu
žalovanej. Bolo jeho povinnosťou preto predložiť výpisy z účtov, ktoré by potvrdili toto tvrdenie žalobcu,

že právny predchodca žalovanej časť pôžičiek zaplatil prevodom zo svojho účtu, čo by preukazovalo,
že medzi nimi boli v minulosti uzatvorené zmluvy o pôžičke.Rovnako za nevierohodné považoval odvolací súd tvrdenie žalobcu, keď tento na otázku súdu, prečo
si neprihlásil svoju pohľadávku do dedičstva po nebohom právnom predchodcovi žalovanej, uviedol,
že mal dohodu s jeho sestrou, že ho bude informovať o termíne pojednávania u notára, avšak táto

ho tom neinformovala. Je nepravdepodobné, aby žalobca ako vysokoškolsky vzdelaný podnikateľ, túto
svoju údajnú pohľadávku neprihlásil do dedičstva po poručiteľovi písomne, ale spoliehal sa na sestru
nebohého. K odvolacej námietke žalobcu, podľa ktorej súd prvého stupňa neuviedol, na základe akých
skutočností došiel k záveru, že predložená e-mailová korešpondencia nebola urobená, resp. odoslaná
W. U. a že ani súbory na predloženom CD nosiči nevytvoril W. U., keď ich obsah CD nosičov vôbec

neskúmal, pričom toto svoje tvrdenie súd prvého stupňa neoprel o znalecký posudok, resp. iné odborné
vyjadrenie, považuje odvolací súd za potrebné dodať, že táto je plne neopodstatnená, nakoľko podľa
vyjadrenia H.. P. Z. V.., znalca zapísaného v zozname znalcov vedeného Ministerstvom spravodlivosti
SR pre odvetvie elektronickej komunikácie, na otázku, či z výpisov z e-mailovej komunikácie odoslaného
z e-mailu nebohého sa dá zistiť, že e-mail bol odoslaný z e-mailu nebohého W. U. a či je možné sfalšovať
e-mail, ktorý obsahuje adresu uloženia súboru, znalec uviedol, že to nie je možné posúdiť, resp. nie je

možné posúdiť, či a odkiaľ a z akej e-mailovej adresy bol daný e-mail odoslaný.

Rovnako nedôvodné sú odvolacie námietky, pokiaľ sa týka účtovníctva právneho predchodcu žalovanej,
keď je jasné, že tieto účtovné doklady museli byť vypracované skôr, nakoľko nikto v konaní nespochybnil,
že nebohý W. U. podal riadne a včas majetkové a daňové priznania tak, ako mu to prikazovali príslušné

daňové predpisy a namietané dátumy žalobcom uvedené na peňažných denníkoch, t. j., že sú tam
dátumyažpovýzvachsúdupreúčtovníčkunebohéhoX.I.,bolispôsobenétým,žetietopeňažnédenníky
boli vytlačené potom, ako jej bola doručená táto požiadavka súdu s tým, že to neznamená, že tieto
peňažné denníky boli vyhotovené ku dňu 28.10.2014, resp. ku dňu 29.10.2014, ale len to, že k tomuto
dátumu boli vytlačené z ich elektronickej podoby, nakoľko tieto neboli vedené v listinnej forme, ale v

elektronickej forme. Ďalej pokiaľ žalobca v podanom odvolaní namietal správnosť vedenia účtovníctva
právneho predchodcu žalovanej, najmä pokiaľ sa týka toho, že W. U. údajne nemal zaviesť tieto pôžičky
do svojho
účtovníctva, tak k tomuto odvolací súd rovnako považuje za potrebné uviesť, že pre takýto postup
by na to právny predchodca žalovanej nemal žiaden dôvod, keď v prípade nezahrnutia týchto údajne

poskytnutých pôžičiek do svojich záväzkov vedených v účtovníctve, nemohol by si znížiť právny
predchodca žalovanej daňový základ a tým pádom ani platiť nižšie dane, keď napr. podľa výkazu o
príjmochavýdavkochzaúčtovnéobdobieroku2010,bolkladnýrozdielmedzijehopríjmamiavýdavkami
a rovnako sa to týkalo aj účtovného obdobia roku 2009, t. j. právny predchodca žalovanej musel za toto
účtovné obdobie odviesť príslušnú daň z príjmu.

Je evidentné, že W. U. existenciu záväzkov voči žalobcovi nepopieral, ale z údajných prehlásení W. U.
nie je zrejmé, ktorých záväzkov právneho predchodcu žalovanej sa to týkalo.

Napokon za podstatné a rozhodné v tomto konaní v tomto konaní však odvolací súd považuje to, že

dedičské uznesenie je záväzné, aj pokiaľ sa týka zisteného rozsahu aktív a pasív dedičstva s tým,
že žalovaná v tomto konaní môže zodpovedať za dlhy poručiteľa len v rozsahu výšky nadobudnutého
dedičstva. Aj keby žalobca v konaní preukázal, že skutočne došlo k uzavretiu viacerých zmlúv o
pôžičkách, na základe ktorých poskytol právnemu predchodcovi žalovanej ním uvádzané peňažné
čiastky, musel by žalobca zároveň preukázať, že žalovanou uznané záväzky, napr. voči bankám, resp.

druhej sestre (V.. S.) neexistovali, resp. neboli v požadovanej výške, nakoľko v prípade opaku by bolo
dedičstvo predĺžené, to znamená, že pasíva dedičstva by presahovali jeho aktíva a v tom prípade by
žalovaná nijako nezodpovedala za rozsah pasív presahujúcich rozsah aktív nadobudnutého dedičstva.

K žalobcom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. (t. j., že súd prvého

stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam), odvolací súd
konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť skutkové zistenia,
na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdi po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti
oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok
hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti,

ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov, nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania
najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo
vyšli počas konania najavo. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov
nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. §§ 133 až 135 O.s.p.. Odvolací
súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu

súdu prvého stupňa nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov
alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení
dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu,
čo malo byť zistené spôsobom

vyplývajúcim z ust. §§ 133 až 135 O.s.p., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne
zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvostupňového súdu spočíva v nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri
ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený

skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením vecí je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom konajúci
prvostupňový súd zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny

právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená. Pokiaľ odvolateľ namietal,
že nepriamo bolo v konaní preukázané, že W. U. si požičiaval peniaze s tým, že sa nepreukázalo, že by
si v čase od roku 1996 do marca 2011 potrebné peniaze požičal aj od iného, než od žalobcu a následne
od svojej sestry pani S., kde toto tvrdenie žalobcu malo preukázať, že medzi nimi skutočne došlo k
uzavretiu zmluvy o pôžičkách, tak tu odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že samotná skutočnosť

nepriaznivého podnikania W. U. sama o sebe nemôže preukazovať, že si musel peniaze požičiavať, a
už vôbec nepreukazuje, že si tieto peniaze musel požičiavať od žalobcu.

Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej súd hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich
pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný

právnymi predpismi v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda
zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu ale nie je ľubovoľná; súd musí vychádzať
zo všetkého, čo v konaní vyšlo najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť
ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých
dôkazov.

Aj Ústavný súd Slovenskej republiky skonštatoval, že dokazovanie v občianskom súdnom konaní
prebiehalo vo viacerých fázach od navrhnutia dôkazu, cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné
vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov
konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje

prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania
sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zistenie skutkového
stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu
podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom
navrhnutý dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal

ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 O.s.p.).

Opierajúc sa o vyššie uvedené zásady dôkazného bremena a hodnotenia dôkazov, odvolací súd je toho
názoru, že prvostupňový súd sa nimi v danom konaní dôsledne riadil, keď vykonal dôkazy navrhnuté
účastníkmi v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie v danej veci,

vykonané dôkazy jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k
správnym skutkovým záverom, s ktorým sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil.

Odvolací súd po oboznámení sa s celým obsahom spisu, včítane vykonaných dôkazov dospel k
rovnakému záveru, ako prvostupňový súd, že žalobca v danej veci neuniesol svoje dôkazné bremeno a

dostatočným spôsobom poskytnutými dôkazmi nepreukázal svoje tvrdenie, že medzi účastníkmi došlo
k ústnemu uzavretiu zmlúv o pôžičkách s tým, že poskytol právnemu predchodcovi žalovanej peňažné
prostriedky, z ktorých mu ešte nebolo vrátená peňažná suma vo výške, ktorú si uplatnil žalobným
návrhom na súd v tomto konaní. Rovnako žalobca nepreukázal ani jediný dôvod, z ktorého by vyplynulapovinnosť žalovanej žalovanú sumu vrátiť, keď naviac žalobca nepreukázal, že žalovaná nadobudla
dedičstvo po nebohom poručiteľovi v takom rozsahu, ktoré by postačovalo aj na úhradu tohto údajného
záväzku.

Odvolací súd poukazuje na to, že žalobca v priebehu konania nepredložil žiaden relevantný dôkaz,
ktorým by preukázal dohodu o pôžičke, ani jeho okolnosti a podmienky, za akých k nej malo dôjsť.

Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219

ods. 1, 2 potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods.
1 O.s.p., keď v odvolacom konaní úspešná žalovaná si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila.

K prijatiu tohto rozhodnutia došlo pomerov hlasov 3 : 0, čiže jednohlasne (čl. I., § 3 ods. 9 posledná veta

zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolanie nie je prípustné.