Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, May 2, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14CoE/75/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6715206191
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 05. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6715206191.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v exekučnej veci oprávneného PRO CIVITAS, spol. s r.o., so
sídlom 831 04 Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: 45 869 464, zastúpený splnomocnenou advokátkou
JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., so sídlom Advokátska kancelária so sídlom 821 01 Bratislava,
Martinčekova 13, proti povinnému D.Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX W., H. XX, o vymoženie
pohľadávky v sume 1 799,09 Eur s príslušenstvom, v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom

JUDr. Jozefom Ďuricom, so sídlom Exekútorský úrad 960 01 Zvolen, Borovianska 17 pod spisovou
značkou Ex 1831/2015, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica číslo
konania 5Er/205/2015-31 zo dňa 12.01.2016, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením exekučný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie vedenej pod spisovou značkou Ex 2503/2015. Súd rozhodol podľa ustanovenia §
44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku),
v spojení s ustanoveniami § 52 ods. 1, 2 a § 53 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka v znení
účinnom ku dňu podpísania zmluvy o úvere. Súd zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným
z úverovej zmluvy posúdil ako spotrebiteľský vzťah a aplikoval pri právnom posúdení tohto vzťahu
okrem vnútroštátnej právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv aj Smernicu Rady 93/13/EHS z 05.04.1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej smernica), pričom súd prezentoval v
odôvodnení uznesenia právny názor vyplývajúci z výkladu danej smernice obsiahnutého v rozsudkoch
Súdneho dvora (ES) vo veci (C- 240/98 až C-244/98), vo veci (C-76/10), vo veci (C-243/08) a
(C-168/05). V nadväznosti na to potom exekučný súd konštatoval, že v predmetnej veci sa jedná o
tzv. formulárovú zmluvu a rozhodcovská doložka je zmluvným dojednaním, ktoré nebolo dohodnuté
medzi účastníkmi predmetnej zmluvy individuálne, keďže rozhodcovská doložka bola začlenená medzi

ostatné ustanovenia zmluvy o úvere a Všeobecných obchodných podmienok spoločnosti H. T., a.s.,
pričom povinný, ako spotrebiteľ, nemal možnosť podstatným spôsobom obsah zmluvy ovplyvniť,
mohol zmluvu, vrátane všeobecných obchodných podmienok, iba prijať alebo odmietnuť ako celok.
Rozhodcovská doložka je pripravená ako súčasť Všeobecných obchodných podmienok oprávneného
a znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodnutie sporu štátnym súdom. Exekučný súd právne
posúdil takéto dojednanie v spotrebiteľskej zmluve ako neprijateľnú podmienku a ako taká bola

už od počiatku neplatnou v zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. V dôsledku
toho súd považoval exekučný titul za materiálne nevykonateľný a absencia tejto jeho vlastnosti je
neodstrániteľnou prekážkou brániacou vedeniu exekúcie a tým aj zákonným dôvodom na zamietnutie
žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Domnieva

sa, že rozhodnutie súdu bolo vydané na základe nesprávneho právneho posúdenia. Okresný súd, ako
exekučný súd predovšetkým nebol oprávnený posudzovať platnosť rozhodcovskej doložky a prekročilzákonný limit pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia, ktorý pripúšťa výslovné znenie § 44 ods.
2 Exekučného poriadku. Z povahy veci nemožno priznať exekučnému súdu väčší rozsah vecnej
preskúmavacejpôsobnosti,nežakouvprospechinterpretácieustanovenia§37ZoRK svedčiajazykové,

logické, axiologické a systematické dôvody. O platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský
súd a oprávnený tak namieta prekážku rozsúdenej veci, ktorá bráni tomu, aby opätovne bola vec
exekučným súdom posúdená. Z dôvodu nerešpektovania prekážky „res iudicata“ konaním súdu došlo
k porušeniu článku 2 ods. 2 Ústavy SR. V rámci skúmania a posudzovania zákonných predpokladov
pre vydanie poverenia pre súdneho exekútora nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú

správnosť(skutkovéaprávnezávery)rozsudkuvšeobecnéhosúdu,anirozsudkurozhodcovskéhosúdu.
Oprávnený ako právny nástupca H. T. bol povinný postupovať v súlade so zákonom č. 483/2001 Z.z. o
bankách a ustanovenie § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách zakotvovalo povinnosť bánk
ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy s tým, že klientovi je
daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku. Rozhodcovská zmluva zaväzuje aj právnych
nástupcov strán. Oprávnený ďalej namietal, že v dôsledku neprávnej aplikácie ustanovenia § 53 ods. 4.

Občianskeho zákonníka a porušením § 153 ods. 1 O.s.p., absenciou akýchkoľvek dôvodov pre právne
závery v rozhodnutí považuje rozhodnutie exekučného súdu za arbitrárne, ktorým sa oprávnenému
odňala možnosť konať pred súdom. Zároveň sa súd nijako nevysporiadal s odlišným právnym názorom,
ktorý majú iné súdy toho istého stupňa, nijako nezdôvodnil tento odlišný postup. Súd sa taktiež
nevyjadril, akým iným spôsobom by si slabšia strana svoj osud v závažnej veci dokázala náležite

naplánovať, ak by konanie prebiehalo na „štátnom“ súde. Oprávnený potom zoširoka uviedol procesný
postup na rozhodcovskom súde. Konštruovaním nového skutkového stavu bez účasti oprávneného
a odňatím možnosti vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a skutkovému stavu súd prvého stupňa uprel
oprávnenému právo byť účastným na konaní, čím zasiahol do jeho práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
Oprávnený taktiež namietal aplikáciu sekundárneho práva Európskej únie a judikatúry Súdneho dvora

EÚ súdom prvého stupňa. Nie je možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o Smernicu
EHS č. 93/13/EHS, nakoľko tento nepriamy normatívny akt, ktorý je súčasťou unijného práva, je aktom
výlučne sekundárnej povahy, ktorého priamy normatívny význam pre výklad národného zákona je
výlučne indikatívny a v žiadnom prípade nie interpretačný. Oprávnený namietal taktiež porušenie zásady
právnej istoty a legitímnych očakávaní, keď exekučné súdy v skutkov a právne obdobných veciach

poverenia vydávajú i zamietajú. Postupom súdu došlo k neprijateľnému zvýhodňovaniu povinného pred
exekučným súdom a naopak oprávnenému súd znemožnil uplatniť svoje právo priznané exekučným
titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. Oprávnený na podporu
svojho stanoviska citoval z viacerých rozhodnutí a nálezov Ústavného súdu SR. V závere odvolania
oprávnený zdôraznil, že Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s., zriaďovateľ súdu, ktorý vydal

exekučný titul, je členom záujmového združenia zapísaného v zozname vedenom MS SR a je držiteľom
povolenia rozhodovať spotrebiteľské spory s číslom SRS 001 v súlade s ust. § 73 ods. 5 zákona o
spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Navrhuje preto, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu
zmenil tak, že vydá poverenie pre súdneho exekútora, prípadne aby rozhodnutie prvostupňového súdu
zrušil v celom rozsahu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v medziach daných ustanovením §
212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. uznesenie

okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Vo veci rozhodla vyššia súdna úradníčka Okresného súdu Banská Bystrica. Zákonná sudkyňa predložila
vec na rozhodnutie krajskému súdu podľa ustanovenia § 374 ods. 4 O.s.p. s vyjadrením, že odvolaniu
účastníka konania nemieni vyhovieť.

Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), po preskúmaní
uznesenia prvostupňového súdu, aplikujúc ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p., sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah,
na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol.

Vychádzajúc z dikcie zákonných ustanovení Exekučného poriadku (§ 44 ods. 2, § 57 ods. 1 a 2) je
zrejmé,žesúdjepovinný,atovkaždomštádiuvedeniaexekúcie,obzvlášťvšakpredvydanímpoverenia
pre súdneho exekútora, dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie
exekúcie, predovšetkým, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiadal o udelenie poverenia navykonanie exekúcie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku.
Odvolacia námietka oprávneného, podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej
právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom,

neobstojí. Uvedené zákonné ustanovenia poskytujú exekučnému súdu zákonné zmocnenie v tomto
rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (na návrh účastníka konania alebo aj
beznávrhu)avprípadezistenia,ženiesúsplnenépodmienkymateriálnejaleboformálnejvykonateľnosti
exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať.
Vyslovený právny názor plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci

Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010. Súdny dvor v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v
spotrebiteľských zmluvách vyslovil, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj
bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom
úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy
o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice 93/13 a v prípade kladnej odpovede je
úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s

cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Odvolací súd poznamenáva,
že totožný právny názor vyplýva aj z konštantnej judikatúry a početných rozhodnutí Najvyššieho súdu
SR, ako aj Ústavného súdu SR v obdobných exekučných veciach (napr. sp. zn. 3MCdo 11/2010 z
26.09.2011, 3Cdo 146/2011 z dňa 13.10.2011). Ústavný súd SR výslovne judikoval, že okresný súd je
nielenoprávnený,aleajpovinnýskúmaťzákonnosťexekučnéhotituluvktoromkoľvekštádiuužzačatého

exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj
pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť
(uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. 11. 2011, č. k. I. ÚS 456-/2011-19)
Odvolací súd s poukazom na obsah odôvodnenia rozhodnutia exekučného súdu v konkrétnej veci
odmieta argument odvolateľa poukazujúci na neprípustnosť aplikácie smernice Rady ES a judikatúry

Súdneho dvora ES, ktorý nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru súdu
zásadný, nakoľko exekučný súd v rozhodnutí aplikoval v prvom rade vnútroštátnu právnu úpravu
dotýkajúcu sa spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa a len podporne poukázal na znenie
článkov Smernice Rady (ES) č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993, v nadväznosti na výklad danej smernice
obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ.

Neobstoja ani argumentačné dôvody spochybňujúce postup súdu s akcentom na údajné porušenie
ústavne garantovaných práv oprávneného, ako účastníka konania, na spravodlivý súdny proces a na
zachovávanie zásady rovnosti pred súdom. Exekučný súd k právnemu záveru o neprijateľnosti zmluvnej
podmienky obsiahnutej v spotrebiteľskej zmluve dospel na podklade listinných dôkazov predložených

samotným oprávneným; odvolací súd tak poznamenáva, že všetky skutočnosti potrebné pre právne
posúdenie zmluvného vzťahu medzi oprávneným a povinným sú zrejmé z obsahu predloženej zmluvy
o úvere a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru a nie je tak možné konštatovať porušenie práva
prístupu k vykonanému dokazovaniu oprávneného, ako účastníka konania. Rovnako nemá žiadne
zákonné opodstatnenie argument oprávneného, že sa exekučný súd vo svojom rozhodnutí nijako

nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktorý majú iné súdy toho istého stupňa. Rozhodnutia súdov
toho istého stupňa nie sú pre súd totožného stupňa žiadnym spôsobom právne záväzné, naopak,
ako už odvolací súd zdôraznil, judikatúra tak Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu Slovenskej
republiky v otázke oprávnenosti (v zmysle citovaného rozhodnutia ÚS SR č. k. I. ÚS 456-/2011-19
dokoncapovinnosti)exekučnéhosúduskúmaťplatnosťazákonnosťvydaniarozhodcovskéhorozsudku,

ako exekučného titulu v exekúcii, je ustálená a jednoznačná a táto je pre súd 1. stupňa, ako judikatúra
súdov vyššieho stupňa, právne smerodajná.

Návrhom datovaným dňa 15.03.2015 sa oprávnený domáhal vykonania exekúcie na základe
právoplatného a vykonateľného exekučného titulu, ktorým bol Rozhodcovský rozsudok Stáleho

rozhodcovskéhosúduzriadenéhopriRozhodcovskej,arbitrážnejamediačnej,a.s.sosídlomvBratislave
spisovej značky O. zo dňa 27.04.2012. Základný právny rámec nároku priznaného rozhodcovským
rozsudkom bol nárok veriteľa z titulu poskytnutého úveru na základe Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX
zo dňa 10.10.2008, ktorej súčasťou boli Obchodné podmienky H. T. pre úver a Všeobecné obchodné
podmienky. Súd prvého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie - oboznámiac sa s obsahom

predmetnej zmluvy, Obchodných podmienok, obsahujúcich rozhodcovskú doložku v čl. 11.2, ako aj
Všeobecných obchodných podmienok H. T., podobnejšie upravujúcich rozhodcovskú doložku v čl.
10.2, vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní ako z relevantnej skutočnosti, že
daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah anásledne aj pomerne obšírne, vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, svoje
rozhodnutie zdôvodnil. Odvolací súd poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne konformné a v
súlade s početnou judikatúrou Súdneho dvora ES (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05,

C-243/08, C-40/08, C-227/08, C-76/10) dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany
práv spotrebiteľa.

Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z Obchodných podmienok pre úver
v čl. 11.2, ako aj Všeobecných obchodných podmienok H. T., podobnejšie upravujúcich rozhodcovskú

doložku v čl. 10.2, podľa ktorej v prípade vzniku sporu a nedosiahnutia dohody sa zmluvné strany
„dohodli“, že akékoľvek vzájomné spory vyplývajúce zo zmluvy o úvere alebo súvisiacich s ňou, vrátane
sporov o platnosť, výklad a zánik zmluvy o úvere, budú riešiť výlučne v rozhodcovskom konaní,
navyše s vopred určeným jediným konkrétnym rozhodcovským súdom, správne súd právne posúdil
ako neprijateľnú a s poukazom na ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú
zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve. Takéto dojednanie celkom zjavne spôsobuje

značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to výrazne v neprospech
spotrebiteľa, ktorý sa takouto „dohodou“ vopred vzdal svojho ústavného práva na spravodlivý súdny
proces pred nezávislým všeobecným súdom. Takouto formuláciou rozhodcovskej doložky bolo dlžníkovi
- povinnému absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia svojho práva nielen medzi
všeobecným súdom a rozhodcovským konaním, no aj právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcu

či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol.
Neobstojí ani argumentácia oprávneného, že povinnosť bánk ponúknuť svojim klientom neodvolateľný
návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy obsahovala osobitná právna norma, konkrétne ustanovenie
§ 93b ods. 1 zák. č. 483/2001 o bankách. Bolo povinnosťou dodávateľa dôsledne rešpektovať okrem
osobitnej právnej normy upravujúcej postavenie, práva a povinnosti bánk, aj ustanovenia osobitných

právnych noriem, upravujúcich a zabezpečujúcich ochranu práv spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska
vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka celkom zjavne
nebola so spotrebiteľom vopred individuálne dojednaná a spotrebiteľ tak nemal reálnu možnosť
obsah predloženej formulárovej zmluvy, a teda aj obsah rozhodcovskej doložky, vopred ovplyvniť. Za
takúto možnosť nemožno považovať ani dojednanie vymienené v čl. 10.2.3., podľa ktorého ak klient,

najneskôr pri uzavretí bankového obchodu, alebo zmluvy nedoručí banke písomné oznámenie, že s
rozhodcovskou doložkou nesúhlasí, má sa za to, že ju prijal. Rozhodcovskú doložku ani vzhľadom na
takéto dojednanie nemožno považovať za individuálne dojednanú a to najmä s osobitným dôrazom na
spochybnenú reálnosť uplatnenia tohto práva odmietnuť ju zo strany spotrebiteľa s ohľadom na okolnosti
uzatvárania zmluvy. Je ťažko prijateľný záver, že by spotrebiteľ, ktorý sa mal možnosť len pri podpise

zmluvy oboznámiť s konkrétnym znením obsahu vopred pripravenej formulárovej zmluvy, súčasne bol
v stave ihneď uplatniť svoje právo písomne oznámiť nesúhlas s rozhodcovskou doložkou, ktoré právo
bolo viazané výlučne len na moment najneskôr do uzavretia zmluvy o úvere.

Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom

dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a
nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči
povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1

a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.