Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, April 13, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1Cob/64/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8812209157
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8812209157.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr.

JozefaEngelaaJUDr.JozefaŠkraba,vprávnejvecižalobcu:TandB,s.r.o.,BoženyNemcovej1,Vranov
nad Topľou, IČO: 36 445 045, zastúpeného AK NOVIKMEC, s.r.o., advokátska kancelária, Rázusova
125, Vranov nad Topľou proti žalovanému: R. B., X. XXXX, L. V. B., S.: XXXXXXXX, zastúpeného JUDr.
Jurajom Kusom, advokátom, Námestie osloboditeľov 10, Michalovce, o zaplatenie 3.588,40 eur s prísl.,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 8Cb/87/2012-309 zo dňa
20.2.2015, zhodou hlasov členov senátu takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len súd prvého

stupňa) návrh žalobcu zamietol a zároveň vyslovil, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému trovy
konania vo výške 100 %. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podaným návrhom
domáha vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 3.588,40 eur
s 8,75 % ročným úrokom z omeškania od 26.7.2012 do zaplatenia a na náhradu trov konania. Svoj
návrh odôvodnil tým, že žalobca ako prevádzkovateľ hotela Y. L. L. V. B., poskytol žalovanému služby
spočívajúce v poskytovaní kongresových priestorov hotela Patriot spolu s prenájmom dataprojektoru a
ostatných služieb s tým súvisiace. Tieto služby boli žalovanému poskytnuté na základe jeho objednávok

v období od 2.1.2012 do 20.6.2012, ktoré všetky sú vyúčtované faktúrou zo dňa 15.7.2012 v sume
3.588,40 eur.

Žalovaný s návrhom nesúhlasil a považoval ho v celom rozsahu za nedôvodný s tým, že nárok nie
je opretý o žiadnu reálne existujúcu zmluvu medzi účastníkmi, ani o žiadnu objednávku zo strany
žalovaného. Konateľom a zároveň jediným spoločníkom spoločnosti
žalobcu je L. B.. L. B. a odporcova matka S. B. boli až do mesiaca jún 2012 manželmi, s ktorými žil v

spoločnej domácnosti aj žalovaný, ktorému bolo pre tento dôvod umožnené, aby v prípade, ak nebude
niektorá z kongresových miestností obsadená, túto využívať, a to bezplatne. Obrat podľa žalovaného
nastal potom, ako sa žalovaný so svojou matkou S. B. odsťahoval zo spoločnej domácnosti a následne
došlo k rozvodu medzi S. B. a konateľom a spoločníkom žalobcu - L. B.. Faktúra, ktorá je predmetom
sporu, bola žalovanému doručená až následne po tomto rozvode a odchode žalovaného zo spoločnej
domácnosti s tým, že dôvodom podania tohto návrhu podľa žalovaného je snaha žalobcu (zrejme mal
súd prvého stupňa na mysli konateľa a spoločníka žalobcu) žalovanému uškodiť. Žalovaný sa podľa

svojho tvrdenia nikdy v priestore nezdržiaval proti vôli žalobcu s tým, že pokiaľ by žalobca s takýmto
bezodplatným užívaním priestorov nesúhlasil, neumožnil by žalovanému využiť priestory a vstup by mu
zamedzil.Vďalšomžalovanýpoukázalnato,ženavrhovateľ,resp.konateľžalobcuL.I.B.,saodrozvodu
s matkou žalovaného domáha rôznych nárokov, z ktorých ani jeden podľa žalovaného nemá právnyzáklad. V čase, keď bolo žalovanému umožnené priestory užívať, žalovaný bol v dobrej viere, že tieto
užíva bezodplatne, nakoľko by nikdy nesúhlasil s takou cenou prenájmu, ako to žalobca vyčíslil.

Súd prvého stupňa vo veci prvýkrát rozhodol rozsudkom zo dňa 4.4.2013, ktorým zaviazal žalovaného
na zaplatenie sumy 2.358,40 eur s 8,75 % ročným úrokom z omeškania od 26.7.2012 do zaplatenia
a na náhradu trov konania vo výške 32 %. V prevyšujúcej časti (pokiaľ sa týka nárokov za užívanie
dataprojektora s príslušenstvom) bol návrh zamietnutý. V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový súd
uviedol,žemalzapreukázanieužívaniepriestorovpatriacichžalobcovizostranyžalovanéhovobdobíod

januáradojúna2012bezprávnehodôvodu,apretohozaviazalnazaplateniebezdôvodnéhoobohatenia
vo výške 2.358,40 eur.

Na základe odvolania žalovaného proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa odvolací súd uznesením č. k.
1Cob/37/2013-189 zo dňa 24.6.2014 zrušil rozsudok v jeho napadnutej zaväzujúcej časti, ako aj vo
výroku o náhrade trov konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konania.

Po zrušení a vrátení veci súd prvého stupňa v intenciách pokynov odvolacieho súdu doplnil dokazovanie
a poukazujúc na ustanovenia § 659, § 661 ods. 1, všetko Občianskeho zákonníka mal za potvrdené,
že medzi účastníkmi nebola uzatvorená zmluva o nájme nebytových priestorov, ktorá by oprávňovala
žalobcu k fakturácii nájomného. Žalovaný potvrdil, že užíval priestory patriace žalobcovi a za užívanie

neplatil žiadnu finančnú čiastku, v zmysle dohody účastníkov. S prihliadnutím na právny názor
odvolacieho súdu možno podľa prvostupňového súdu konštatovať, že účastníci konania uzatvorili
zmluvu o výpožičke podľa ustanovenia Občianskeho zákonníka. Uzatvorenie tejto zmluvy nevyžaduje
písomnú formu, keď žalovaný uviedol, že k dohode o bezplatnom užívaní časti nehnuteľnosti patriacej
žalobcovi, došlo v rodinnom kruhu roku 2007. Hoci žalobca uzavretie takejto dohody poprel, vznik

dojednania o bezplatnom užívaní nehnuteľnosti možno podľa súdu prvého stupňa vyvodiť z okolnosti
prípadu, zo svedeckej výpovede a listinných dôkazov. Svedecká výpoveď matky odporcu S. B. a čestné
prehlásenie jeho sestry preukazujú podľa okresného súdu vznik zmluvy o výpožičke medzi žalobcom a
žalovaným. Listinné doklady potvrdzujú, že žalovaný nehnuteľnosť žalobcu určite užíval od roku 2009
až do roku 2012. Žalobca svoje

tvrdenia o platbách žalovaného za užívanie v rokoch 2009, 2010 nevedel preukázať a nedoložil doklad,
ktoré by takéto platby potvrdzoval.

Z dôkazov vykonaných súdom podľa prvostupňového súdu vyplýva, že v prejednávanom prípade
nebol dodržaný postup vyžadovaný žalobcom pri užívaní priestorov hotela inými zákazníkmi - písomná

objednávka na priestory, vystavenie faktúr alebo pokladničného dokladu. Súd prvého stupňa mal za to,
že konateľ žalobcu uzavrel so žalovaným dohodu o bezplatnom užívaní veci, keď tento stav bezplatného
užívania trval minimálne v rokoch 2009 až 2012, teda 4 roky a je vylúčené, aby konateľ žalobcu o
takomto bezplatnom užívaní nevedel. Naviac žalobca začal požadovať platby za užívanie veci až po
narušení rodinných vzťahov v roku 2012, preto s poukazom na uvedené súd návrh žalobcu zamietol

ako nepreukázaný.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods.
7 O.s.p., keď žalovaný mal vo veci plný úspech, preto mu priznal náhradu trov konania vo výške 100 %.
Po právoplatnosti rozhodnutia bude o konkrétnej výške náhrady trov konania rozhodnuté samostatným

uznesením.

Voči uvedenému rozsudku podal včas odvolanie žalobca, a to v celom rozsahu z dôvodu, že súd
prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Uviedol, že
ohľadne dôkazov predložených a navrhnutých žalobcom, súd prvého stupňa sa k nim opomenul vyjadriť

a zhodnotiť ich. K uloženej povinnosti odvolacím súdom prvostupňový súd po doplnení dokazovania
listinami a opätovným výsluchom svedkýň S. B. a O. P. nezistil žiadne nové skutočnosti oproti
skutkovému a právnemu stavu, ktorý predchádzal prvému meritórnemu rozhodnutiu v tejto veci, kedy
návrhu žalobcu vyhovel, dokonca po ďalších výpovediach mali podľa odvolateľa uvedené svedkyne vo
svojich výpovediach nové rozpory, s ktorými sa súd, vrátane s rozpormi vo vyjadreniach žalovaného,

vôbec nevysporiadal. Podľa žalobcu matka žalovaného výslovne uviedla, že ona synovi bezplatné
užívanie nedovolila. Podpis na čestnom prehlásení sestry žalovaného nebol ani osvedčený a zrejme
bol predložený len v kópii. V ďalšom poukazoval odvolateľ na rozpor medzi v poradí prvým a v poradí
druhým rozhodnutím súdu prvého stupňa, keď v rozhodnutí zo dňa 4.4.2013 prvostupňový súd neuverilsvedeckým výpovediam osôb, ktoré sú v príbuzenskom a priateľskom pomere so žalovaným s tým, že
v rozhodnutí zo dňa 20.2.2015 tieto už boli hodnoverné.

Ak súd odkazuje k dohode v rodinnom kruhu z roku 2007, tak v tomto smere odvolateľ poukázal na
to, že priestor, za ktorého užívanie v prvom polroku 2012 si žalobca uplatňuje odplatu, bol postavený
a skolaudovaný v roku 2009 a užívanie spustené v roku 2011. V ďalšom žalobca poukázal na to,
že nie je zrejmé, čo je predmetom výpožičky, ktorá mala byť údajne uzatvorená medzi žalobcom a
žalovaným a ako je možné vypožičať niečo, čo v dobe údajnej dohody neexistuje, ako aj to, či môže byť

predmet výpožičky bližšie neurčený. Pokiaľ prvostupňový súd berie ako preukázaný prejav vôle konateľa
žalobcu L. B., spočívajúci v umožnení užívať, či súhlasí s užívaním priestorov hotela žalovaným, tak
toto tvrdenie súd vyvodzuje len z výpovede žalovaného a matky žalovaného. Tieto výpovede sú podľa
žalobcu v rozpore s ostatnými vykonanými dôkazmi a sú zároveň značne neurčité. Naopak, konateľ
žalobcu uviedol, že neprejavil vôľu, aby žalovaný užíval priestory bez platenia, žalovaný si objednal
využitie priestorov bežným spôsobom na recepcii, kde ho

zapísalidoknihyobjednávokamázato,žezavyužitiepriestorovžalovanýplatilvhotovosti.Niejezrejmé
ani odôvodnenie podľa žalobcu, prečo bola výpoveď matky žalovaného a čestné prehlásenie sestry
žalovaného súdom považované za dôveryhodné, keď majú blízky pomer k žalovanému a vzhľadom na
viaceré súdne konania a negatívny vzťah ku konateľovi žalobcu. Pokiaľ si dobre prečítame výpovede
svedkýň - L. P., E. R., J. E. D. O. P.Á., ktoré vlastne označila samotná matka žalovaného na preukázanie

svojich tvrdení, tieto sa vyjadrujú k veci - užívaniu priestorov hotela žalovaným a plateniu (nevedeli, že
by žalovaný mal neplatiť, naopak, matka žalovaného im vravela, že platenie vyporiada ona). Z výpovede
svedkýň S. B., ako aj vyššie uvedených svedkýň, podľa odvolateľa vyplýva, že matka žalovaného (S. B.)
mala vydať pokyn, aby žalovanému neúčtovali nájom priestorov v hoteli Y., resp. pokyn, aby žalovaný
za toto užívanie týchto priestorov nemusel platiť.

Rodinný rozhovor, pri ktorom mal konateľ žalobcu žalovanému povedať, rob si čo chceš v priestoroch
hotela, by musel podľa odvolateľa založiť určitý právny vzťah (zmluvu o výpožičke). Prejav vôle však
musí byť určitý, ako aj odvolací súd vo svojom uznesení uvádzal, prejav vôle možno urobiť zásadne
akýmkoľvek spôsobom, ktorý vôľu konajúceho robí poznateľného pre iné osoby. To, že si adresát slovnú

vetu vyloží tak, ako si to sám praje, nerobí podľa odvolateľa, ale vôľu konajúceho, určitou a poznateľnou.
To, že konateľ žalobcu chcel žalovanému pomôcť, ale podľa odvolateľa nemožno vykladať doširoka, že
žalovanýmalvšetko,čochcel,bezplatne.Aniztoho,žekonateľžalovanéhonahotelistretol,pozdravilsa
mu a rozprával sa s ním, nemožno vyvodzovať, že vedel o užívaní priestorov žalovaným a neplatením za
ne, že s tým súhlasil. Podľa žalobcu nič nepreukazuje jeho vôľu, aby žalovaný užíval priestory bezplatne

a ani aby jeho konateľ vedel o bezplatnom užívaní týchto priestorov.

Pokiaľ súd prvého stupňa neustanoví spomínaný súrodenecký vzťah, tak to nie je podľa žalobcu
dôkaz. Skutočnosť, že žalovaný je synom bývalej manželky konateľa žalobcu, je len okolnosť.
Podľa žalobcu je potrebné sa pri posudzovaní vrátiť do roviny podnikateľských subjektov - žalobca je

spoločnosť s ručením obmedzeným a žalovaný je fyzická osoba, podnikateľ (SZČO). Žalovaný vykonáva
podnikateľskú činnosť a k tejto činnosti využil aj priestory hotela Y. - prevádzky žalobcu, o čom žalobca
predložilsúdudôkazy.Tútoskutočnosťnepoprelanisamotnýžalovaný,dokoncajupotvrdil,akoajvšetky
vypočuté svedkyne. Pri údajnej výpožičke by žalovaný nemal prenechať vec na užívanie inému a mal
by vykonávať bežnú údržbu veci bez nároku na náhradu nákladov.

V ďalšom mal žalobca za to, že na strane žalovaného došlo k užívaniu cudzieho majetku bez
právneho dôvodu, keď majetkovým vyjadrením prospechu získaného plnením bez právneho dôvodu je
peňažná čiastka, ktorá zodpovedá čiastkam vynakladaným obvykle v danom mieste a čase na užívanie
obdobnéhopredmetuužívaniaaktorúbyužívateľzaobvyklýchokolnostíbolpovinnýplatiťpodľazmluvy.

Napokon odvolateľ vytkol súdu prvého stupňa nedostatočné odôvodnenie jeho rozhodnutia, avšak toto
nedostatočné odôvodnenie nijako bližšie v podanom odvolaní nekonkretizoval.

Poukazujúc na uvedené preto odvolateľ v rámci odvolacieho petitu navrhol, aby

odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a zmenil tak, že zaviaže žalovaného k povinnosti
zaplatiť žalobcovi 2.358,40 eur s 8,75 % ročným úrokom z omeškania od 26.7.2012, ako aj k povinnosti
zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania.Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že svedkyňa S. B. sa pred súdom jasne
vyjadrila, že súhlas na bezplatné užívanie priestorov v hoteli dal žalovanému, t. j. synovi, jej bývali
manžel, konateľ žalobcu. Zhodne podľa žalovaného vypovedala aj ďalšia svedkyňa O. P., ktorá potvrdila,

že pán B., konateľ žalobcu, jej dal príkaz, že žalovaný bude užívať priestory v hoteli bezplatne. Táto
svedkyňa ďalej pred súdom podľa žalovaného potvrdila, že ako manažér hotela vnímala oprávnenie
dohodnúť so žalovaným bezplatné užívanie priestorov. Žalovaný mal za to, že súd prvého stupňa v
intenciách právneho názoru odvolacieho súdu doplnil dokazovanie výsluchom uvedených svedkov a
rozhodol vo veci zákonne a spravodlivo, keď návrh žalobcu zamietol. Dal do pozornosti odôvodnenie

citovaného rozhodnutia, podľa ktorého, pokiaľ (konateľ žalobcu) v minulosti prejavil vôľu prenechať vec,
čijejčasťdodočasnéhoužívaniabezplatne,nemôžedodatočnetentosvojprejavvôlezmeniťadomáhať
sa o určenie zaplatenia nejakej náhrady, hoci aj vo forme bezdôvodného obohatenia za takéto užívanie
veci v minulosti. Podľa žalovaného rozhodnutie súdu prvého stupňa je presvedčivé, riadne zdôvodnené,
a preto ho žalovaný podľa § 219 ods. 1 O.s.p. navrhol potvrdiť ako vecne správne. Zároveň si žalovaný
uplatnil náhradu trov odvolacieho konania za jeden úkon, a to vyjadrenie k odvolaniu žalobcu.

Krajský súd ako odvolací súd, príslušný na rozhodnutí o odvolaní podľa § 10 ods. 1 zákona č. 99/1963
Zb.Občianskehosúdnehoporiadku(ďalejlenO.s.p.)vzneníneskoršíchpredpisov,preskúmalrozsudok,
akoajkonanie,ktorémupredchádzalovzmyslezásadvyplývajúcichzustanovenia§212O.s.p.,atobez
nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha preskúmania

napadnutého rozhodnutia a zistil, že rozsudok je vecne správny a je ho potrebné potvrdiť. Odvolací súd
sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.) a k tomu
dodáva:

Podľa ustanovenia § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne

obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením
bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý
odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Podľa ust. § 659 Občianskeho zákonníka, zmluvou o výpožičke vznikne vypožičiavateľovi právo vec po

dohodnutú dobu bezplatne užívať.

Podľaust.§660Občianskehozákonníka,požičiavateľjepovinnýodovzdaťvypožičiavateľovivecvstave
spôsobilom na riadne užívanie.

Podľa ust. § 661 Občianskeho zákonníka, vypožičiavateľ je oprávnený užívať vec riadne a v súlade s
účelom, ktorý sa v zmluve dohodol alebo ktorému obvykle slúži, je povinný chrániť ju pred poškodením,
stratou alebo zničením.

V konaní bolo nesporné, že žalovaný, ktorý spolu s matkou žil v spoločnej domácnosti so svojim

nevlastným otcom, konateľom a jediným spoločníkom žalobcu, za žalované obdobie užíval priestory v
hoteli Y.. Sporným v konaní zostalo tvrdenie žalobcu, že za toto užívanie mal žalovaný platiť nájom,
resp. že sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil bezplatným užívaním týchto priestorov. Bolo nesporné,
že žalovaný tieto služby využíval nielen počnúc dňom 2.1.2012, ale tak, ako to vyplýva z vykonaného
dokazovania, minimálne 3 roky spätne s tým, že prvýkrát tieto služby fakturoval žalovanému faktúrou zo

dňa 15.7.2012, a to aj napriek jeho tvrdeniam, že aj v minulosti boli tieto služby (spočívajúce v nájme
priestorov hotela Y.), žalovanému zo strany žalobcu riadne fakturované. Túto skutočnosť aj napriek
dôkaznej povinnosti nijako nepreukázal, keď je nepochybné podľa odvolacieho súdu, že v účtovníctve
by za toto obdobie museli byť zavedené faktúry, keď žalobca ako účtovná jednotka má povinnosť všetky
účtovné doklady archivovať za obdobie posledných 10 rokov. Naviac tak, ako to vyplýva z vykonaného

dokazovania, ako aj z tvrdenia žalobcu, mal žalovaný užívať tieto priestory už počnúc dňom 2.1.2012,
ale faktúra bola vystavená dňa 15.7.2012, teda nie hneď po poskytnutí zdaniteľného plnenia tak, ako
to ukladajú žalobcovi účtovné predpisy, čo samo o sebe nasvedčuje, že neskoršie vyúčtovanie takto
zdaniteľného plnenia nebolo z dôvodu opomenutia, ale z toho dôvodu, že matka žalovaného spolu so
žalovaným odišli zo spoločnej domácnosti, ktorú viedli s konateľom a spoločníkom žalobcu a matka

žalovaného sa s ním rozviedla s tým, že táto faktúra bola vystavená tesne po tomto rozvode. Je
nepochybné, že všetky nároky zo žalôb si konateľ žalobcu začal uplatňovať vo vzťahu k žalovanému
a jeho matke až po rozvode manželstva tak, ako to vyplýva nielen z vykonaného dokazovania v tomto
konaní, ale aj z iných konaní, najmä z konania vedeného na tom istom súde pod sp. zn. 11Cb/57/2013.Žalobcu primárne zaťažovalo dôkazné bremeno. Bolo povinnosťou žalobcu označiť a predložiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení v tom smere, že medzi účastníkmi nebola uzatvorená dohoda o

bezplatnom užívaní nehnuteľnosti zo strany žalovaného v hoteli Patriot, ale naopak, že žalovaný
mal za tieto nehnuteľnosti uhrádzať žalobcovi finančné plnenie. Nesplnenie dôkaznej bremenosti
prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového stavu zisteného z dôkazov
navrhnutýchúčastníkomkonania.Dôkaznýmbremenomvspojitostisdôkaznoupovinnosťousarozumie
zodpovednosť účastníka za výsledky konania, ktorá závisí od zistení a vykonaných dôkazov.

Pokiaľ žalobca v rámci tejto dôkaznej povinnosti poukazoval na objednávky prenájmu žalovaného, tak
takéto objednávky na prenájom priestorov v hoteli Patriot neboli žalovaným podpísané a jednalo sa len
o záznamy rezervácie, resp. záznam, že určité priestory hotela Patriot bude využívať žalovaný v určitom
čase, nie však, že žalovaný si tieto priestory rezervoval za finančnú náhradu. Rovnako tak si mohol
žalovaný tieto priestory rezervovať v rámci zmluvy o výpožičke. Pokiaľ si však žalovaný tieto priestory

rezervoval, takáto rezervácia musela byť zo strany žalovaného podpísaná, nakoľko, aby mohla spĺňať
zákonné kritéria a byť považovaná za zmluvu o nájme nebytových priestorov, musela by mať podľa
Zákona o nájme bytových a nebytových priestorov písomnú formu.

Je potrebné zdôrazniť, že konanie žalovaného vo vzťahu k žalobcovi nemožno subsumovať pod žiadnu

zo skutkových podstát uvedených v § 451 ods. 2 a § 454 Občianskeho zákonníka, ako aj prisvedčiť
žalovanému, ktorý poukazujúc na ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka (rozpor s dobrými
mravmi), keďže účastníci konania sú
v príbuzenskom pomere (nevlastný otec a syn), že by bolo v rozpore s dobrými mravmi, ak by súd
zaviazal žalovaného na plnenie, t. j. na zaplatenie sumy za užívanie priestorov, ktoré užíval bezplatne

na základe ústnej dohody rodičov. Rovnako odvolací súd uvádza, že pokiaľ by boli pravdivé tvrdenia
konateľa žalobcu, že tento až po rozvode s matkou žalovaného, Ivetou Tabakovou, ktorá pre žalobcu
vykonávala funkciu riaditeľky, zistil viaceré nezrovnalosti v evidenciách o účtovaní, medzi nimi aj údajne
bezplatné užívanie priestorov a služieb hotela žalovaným, tak potom si mal žalobca svoj nárok ako voči
pasívne legitimovanej uplatňovať voči Ivete Tabakovej titulom náhrady škody, a nie voči žalovanému.

Dôkazné bremeno preukázať, že žalobca ukončil výpožičky pre žalovaného, a tým bezplatné užívanie
nehnuteľnosti žalovaným ešte pred obdobím, za ktoré si uplatňuje žalobca svoj nárok, resp. počas tohto
obdobia (t. j., že aspoň z časti je nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia opodstatnený),
zaťažovalo žalobcu s tým, že tento toto svoje dôkazné bremeno neuniesol. Bolo by nelogické, ak by

žalobca tak, ako to tvrdil, ukončil zmluvu o bezplatnom užívaní nehnuteľností žalovaným (výpožičku)
a následne by aj napriek jeho vedomosti o predchádzajúcom bezplatnom užívaní týchto nehnuteľností
žalovaným, aj naďalej žalovaný užíval tieto nehnuteľné priestory a žalobca tak, ako to uvádzal v konaní,
si užívanie týchto priestorov zo strany žalovaného nevšimol (a to aj napriek tomu, že žalovaný v týchto
priestoroch organizoval školenia pre väčší počet osôb) a rovnako, že by si po tak dlhú dobu nevšimol,

že žalovaný za tieto nehnuteľnosti aj napriek tomu, že žalobca mal výslovne nesúhlasiť s bezplatným
užívaním nehnuteľností, neplatí žalobcovi žiadne finančné prostriedky.

Odvolací súd nemohol brať úvahu tú časť odvolania žalobcu, v ktorom poukazuje na rozdielne
odôvodnenie meritórnych rozhodnutí súdu prvého stupňa v tejto veci, nakoľko práve v poradí

prvé rozhodnutie bolo zrušené odvolacím súdom, ktorý bol viazaný skutkovým stavom zisteným
prvostupňovým súdom (§ 212 ods. 1, 3, 4, 5 a § 214 ods. 2 O.s.p.) z dôvodu, že prvostupňový súd vec
nesprávne právne posúdil, a tým použil nesprávne ustanovenie právneho predpisu a v tejto súvislosti aj
nedostatočne zistil skutkový stav veci. Bolo by preto nelogické, ak by súd vo svojom druhom rozhodnutí
po doplnení dokazovania, v ktorom na rozdiel od prvého rozhodnutia návrhu žalobcu nevyhovel, aj toto

druhé rozhodnutie odôvodňoval rovnakými skutkovými závermi.

Ďalšie tvrdenie odvolateľa, že k dohode o výpožičke nemohlo dôjsť z toho dôvodu, že nehnuteľnosti,
ktorej sa táto dohoda týkala, boli skolaudované neskôr, resp. dané neskôr do užívania, je rovnako nič
nepreukazujúce, keď nič nebránilo takejto dohode ešte pred samotnou výstavbou hotela.

Uvedené rovnako platí aj pre tvrdenie, resp. otázku odvolateľa, že čo bolo predmetom výpožičky, ktorá
mala byť údajne uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným a ako je možné vypožičať niečo, čo v dobe
údajnej dohody neexistuje. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že predbežne sa dohodnúť,resp. uzavrieť zmluvu o budúcej zmluve o výpožičke, mohli účastníci dohodnúť ešte pred existenciou
samotného predmetu výpožičky a pokiaľ žalobca namietal, že nebolo jasné, čo je predmetom výpožičky,
tak tú opäť odvolací súd považuje za potrebné poukázať na konanie samotného žalobcu, ktorému musel

byť predmet tejto výpožičky zrejmý, keď za užívanie v rozsahu výmery užívaných nehnuteľností vystavil
žalovanému faktúru.

K ďalšej odvolacej námietke žalobcu, podľa ktorej má prvostupňový súd brať ako preukázaný prejav vôle
konateľa žalobcu L.I. B. umožniť užívať, či súhlas s užívaním hotela žalovaným, toto tvrdenie však súd

prvého stupňa vyvodzoval len z výpovede žalovaného a matky žalovaného, keď tieto výpovede majú
byť zároveň v rozpore s ostatnými vykonanými dôkazmi, považuje odvolací súd za potrebné uviesť,
že zo samotného správania konateľa žalobcu - L. B., keď až po odchode žalovaného spolu s bývalou
manželkou konateľa a spoločníka žalobcu začal žalobca vymáhať tento nárok a až po ich odchode
vystavil žalovanému faktúru, svedčí k záveru súdu prvého stupňa, že žalovaný mohol predmetné
priestory bezplatne užívať až do rozvodu jeho matky s konateľom žalobcu. Takémuto záveru napokon

svedčí aj tá skutočnosť, že všetky veci ( s výnimkou bezplatného užívania nebytových priestorov ), ako
nápoje a kávu, ktoré spotrebovali účastníci školení organizovaných žalovaným, museli byť uhrádzané
bezprostredne po týchto školeniach (a nie, ako tomu malo byť podľa tvrdenia žalobcu ohľadom nájmu,
ktoré žalobca vyúčtoval s odstupom viacerých mesiacov) a bezprostredne boli aj fakturované, ale údajný
nájom, ako to už uviedol odvolací súd, bol fakturovaný so značným časovým odstupom a len „náhodou“

po rozvode manželstva matky žalovaného s konateľom a jediným majiteľom žalobcu.

Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní na podporu svojich tvrdení poukazoval na výpoveď viacerých
svedkov, najmä O. P., L. P., E. R. D. J. E., a to v tom smere, že tieto mali preukázať skutočnosť,
že školenia žalovaného sa nemali žalovanému účtovať na základe pokynu vtedajšej riaditeľky hotela

pani S. B., tak táto skutočnosť opätovne nasvedčuje vyššie uvedenému tvrdeniu o nedostatku pasívnej
legitimácie žalovaného a tomu, že pokiaľ by tieto tvrdenia žalobcu boli pravdivé, tak žalobca si mal tento
nárok uplatniť voči bývalej riaditeľke žalobcu Ivete Tabakovej ako nárok na náhradu škody vo výške
ušlého nájmu za užívanie nebytových priestorov žalovaným.

Možno len prisvedčiť názoru žalobcu uvedenému v podanom odvolaní, podľa ktorého rodinný rozhovor,
pri ktorom mal konateľ žalobcu žalovanému povedať „rob si, čo chceš“ v priestoroch hotela, nemožno
vykladať doširoka v tom smere, že žalovaný mal všetko, čo chcel, bezplatne, vzhľadom na vyššie
uvedené skutočnosti, keď žalovaný mal za povinnosť a aj tak robil, uhradiť všetky spotrebované nápoje
a kávu bezprostredne po ukončení každého jednotlivého školenia v priestoroch žalobcu, a preto sa táto

dohoda tak, ako to uvádza žalobca, ani nevykladala medzi účastníkmi „doširoka“, ale týkala sa ako
dohoda o výpožičke výslovne len bezplatného užívania vymedzených priestorov hotela Y..

Pokiaľ odvolateľ bagatelizoval „akýsi príbuzenský vzťah“, čo však podľa neho nie je dôkaz s tým,
že uvádzal, že žalovaný je synom bývalej manželky konateľa žalobcu a je to len „okolnosť“, tak táto

skutočnosť má vo svetle vykonaného dokazovania zásadný význam, najmä s poukazom na tak, ako
to už uviedol odvolací súd, že žalobca si začal prvýkrát svoje nároky voči synovi bývalej manželky
konateľa žalobcu, aj napriek tomu, ako to uvádzal, že je to len „okolnosť“, uplatňovať tesne po rozvode
ich manželstva.

Rovnako neobstojí tvrdenie žalobcu, že na strane žalovaného došlo k užívaniu cudzieho majetku
bez právneho dôvodu, nakoľko išlo tak, ako to už uviedol odvolací súd vyššie, o užívanie cudzieho
majetku titulom bezplatnej výpožičky, a teda ani nemohlo dôjsť zo strany žalovaného k bezdôvodnému
obohateniu.

Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny v súlade s ustanovením
§ 219 ods. 2 O.s.p..

Rovnako správne je aj rozhodnutie súdu prvého stupňa, pokiaľ sa týka vyslovenia povinnosti žalobcu
nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 100 % s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p.,

v spojení s § 151 ods. 7 O.s.p., keď súd návrh žalobcu v celom rozsahu zamietol, a preto bol žalovaný
plne úspešným účastníkom konania. Nakoľko však súd prvého stupňa vyslovil, že až po právoplatnosti
tohto rozhodnutia rozhodne o samotnej výške náhrady trov konania samostatným uznesením, budejeho povinnosťou v tomto konečnom rozhodnutí o trovách konania rozhodnúť aj o trovách odvolacieho
konania podľa § 224 ods. 3 O.s.p..

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.
č. 757/2004 Z.z. o súdoch).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.