Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 30, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/257/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214203066
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214203066.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a členov

senátu: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Anton Jaček, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika,
konajúca prostredníctvom Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie
13, 813 11 Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci,
na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 11C/65/2014-63 zo dňa
16.2.2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa v celom rozsahu zamietol žalobu žalobcu, (ktorou
sa domáhal zaplatenia náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy majúcej vzniknúť žalobcovi
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Galanta - ďalej aj exekučný súd, pretože tento
nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu v zákonom
stanovenej lehote) a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie prvostupňový súd

odôvodnil právne aplikáciou ust. § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a), bod I., § 9 ods. 1, § 15 ods.
1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, ako i § 44 ods. 1, 2, § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v znení
účinnom od 1.6.2010.

Súd vychádzal zo skutkových zistení z exekučného spisu Okresného súdu Galanta č.k. 16Er/661/2011,
podľa ktorého žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekútorom bola podaná na Okresný

súd Galanta dňa 30.5.2011, pričom exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok a exekučný súd
uznesením zo dňa 6.7.2011 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia. Oprávnený
(žalobca) nepodal odvolanie, uznesenie nadobudlo právoplatnosť.

Súd mal za to, že k prieťahom v tomto konaní nedošlo. Exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok.
Podľa novely Exekučného poriadku v § 44 ods. 2 účinnej od 1.6.2010 lehota 15 dní pre vydanie
poverenia neplatila, keďže exekučným titulom bol rozsudok rozhodcovského súdu. Súd mal za to, že

nedošlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia, ani k nesprávnemu úradnému postupu, ktorý by spočíval v
nesprávnejaplikáciiprávnychpredpisov.Samotnérozhodnutieozamietnutížiadosťnemožnopovažovať
za nesprávny úradný postup súdu, zo zákona nevyplýva, že súd musí vždy žiadosti navrhovateľa
vyhovieť. Súd nevyhodnotil ako nesprávny úradný postup exekučného súdu, ktorým zamietol žiadosť ovydanie poverenia, a ani jeho postup pred vydaním rozhodnutia. Žalobca pritom nepredložil rozhodnutie
príslušného orgánu, ktorým by bolo rozhodnutie zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť a ktorým
by bol súd viazaný. Pokiaľ aj žalobca tvrdil i to, že exekučný súd konal nesústredene a so zbytočnými

prieťahmi a k vydaniu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia pristúpil po veľmi dlhej
dobe. Zák. ust. § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom ku dňu vydania rozhodnutia o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorý zakotvuje zodpovednosť štátu za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom, neobsahuje ustanovenia o právomoci prvostupňového
súdu rozhodovať vo veciach náhrady škody z titulu prieťahov v konaní až po právoplatnom rozhodnutí

oprávneného orgánu o sťažnosti proti prieťahom v konaní. Z dôvodovej správy týkajúcej sa novelizácie
zákona č. 514/2003 Z.z. (zákonom č. 412/2012 Z.z.) však jednoznačne vyplýva, že k citovanému
ustanoveniu zákona bolo potrebné vždy (teda aj pred účinnosťou novely a teda aj v čase vydania
rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia) pristupovať tak, že v rámci konania o náhradu
škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom musí už existovať príslušné rozhodnutie, ktoré by
konštatovalo neprávny úradný postup súdu, vrátane zbytočných prieťahov v konaní. Túto otázku nie

je oprávnený skúmať a posudzovať súd v rámci konania o náhrade škody. Súd nie je kompetentný
preskúmavať súdne konanie v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný
súd SR na podklade ústavnej sťažnosti. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov,
ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku
zbytočných prieťahov. Absenciou takéhoto rozhodnutia oprávneného orgánu o existencii prieťahov

tiež nebola splnená základná podmienka pre rozhodnutie o náhrade škody v dôsledku nesprávneho
úradného postupu orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci. Podmienka existencie nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu v danej veci splnená nie je. Navrhovateľ neuniesol svoje dôkazné
bremeno (povinnosť tvrdenia) o existencii nesprávneho úradného postup ako prvej z troch zákonných
podmienok. Preto nemôže byť splnená ani podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym

úradným postupom a škodou, lebo ak neexistuje v danej veci nesprávny úradný postup, nemôže medzi
prípadnou škodou navrhovateľa vzniknúť súvislosť s nesprávnym úradným postupom, ktorý neexistuje.
Navrhovateľ z tohto dôvodu neuniesol dôkazné bremeno ani o existencii jeho nároku na nemajetkovú
ujmu. Táto totiž prichádza do úvahy len v tom prípade, ak by iba samotné konštatovanie porušenia práva
nebolo dostatočným vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. V tomto konaní

však nebolo možné ani len konštatovanie porušenia práva, lebo navrhovateľ nepreukázal existenciu
nesprávneho úradného postupu. Vzhľadom na uvedené závery nie je potrebné pre účely tohto konania
skúmať existenciu škody, jej rozsah a ani nemajetkovú ujmu, ktorej náhrady sa navrhovateľ domáha.
Navrhovateľ navrhol doplnenie dokazovania predložením znaleckého posudku, ktorý si pre účely tohto
konania dal vypracovať. V tomto smere súd takto navrhované dokazovanie nevykonal. Išlo by totiž o

dokazovanie nad rámec dokazovania potrebného pre účely tohto súdneho konania. Nebola totiž splnená
ani len prvá z troch podmienok a to nesprávny úradný postup. Akékoľvek ďalšie dokazovanie o príčinnej
súvislosti,akoajovýškeškodybytakbolonadrámecdokazovaniapotrebnéhopreúčelytohtokonania,v
rozpore so zásadou hospodárnosti konania. Odporca vzniesol námietku premlčania vo svojom vyjadrení
s tým, že ju vznáša ak došlo k uplynutiu 15 - dňovej lehoty pred dňom 23.4.2009. V danej veci však o

takýto prípad nešlo, pretože samotné exekučné konanie sa začalo až dňa 19.4.2011 podaním návrhu na
vykonanie exekúcie navrhovateľom u súdneho exekútora. Preto sa touto námietkou súd ani nezaoberal.
Keďže navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno o svojom tvrdení, že došlo k neprávnemu úradnému
postupu konaním exekučného súdu v exekučnej veci, od ktorej si uplatňuje nároky v tomto konaní, bol
jeho návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietnutý. O trovách konania rozhodol súd v zmysle § 142

ods. 1 O.s.p. pričom úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si trovy nevyčíslil
a zo spisu mu žiadne trovy nevyplývajú.

Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobca, ktorým
sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na opätovné

prejednanie. Ako odvolacie dôvody uviedol dôvody obsiahnuté v § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s §
221 ods. 1 písm. f), písm. h) O.s.p., ods. 2 písm. c) a f) O.s.p. Žalobca predovšetkým namietal, že
súd rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou
v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorá nadobudla účinnosť až po založení zodpovednostného
právneho vzťahu, čo má za následok nesprávnosť súdneho rozhodnutia, ktoré musí byť zrušené. Súd

svojím rozhodnutím de iure i de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Podľa
odvolateľa súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty,
ktorá existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca
vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty, čo exekučný súdignoroval a na čo zo zákona nemal oprávnenie. Podľa odvolateľa ďalej súdu neprísluší polemizovať o
vhodnosti limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akéhokoľvek
úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne

rozhodnutie. Štrasburgský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká
aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, napríklad i rozsah
nevybavenej súdnej agendy. Žalobca vôbec nechápe aký môže mať na výsledok konania dopad
skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Pokiaľ ide o
oboznámenie sa so znaleckým posudkom č. 1/2014 o výške vzniknutej škody a záveru súdu prvého

stupňa, že nepreukázal, že by mu postupom exekučného súdu vznikla akákoľvek škoda, potom súd
nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom, z ktorého
jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli ním vynaložené v súvislosti so správou a vedením
pohľadávky. Zadanie vypracovania znaleckého posudku podal ešte 1.3.2013 a nakoľko vypracovanie
znaleckého posudku je tak dôkladné a napokon aj zložité, jeho vypracovanie trvalo viac ako rok, pričom
táto skutočnosť je skutočnosťou objektívnou, ktorú ani on sám nevedel ovplyvniť. V konaní tak boli

preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody, a to vznik škody, existencia
nesprávneho úradného postupu a príčinná súvislosť medzi škodovou udalosťou a škodou, preto bolo
potrebnévkonanírozhodnúťvsúladesožalobnýmpetitomaprinajmenšomnavrhovanýmmedzitýmnym
rozsudkom.
Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej O.s.p.), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v odvolaní použil

zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a v
elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21

ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre
jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.

Pretožeodvolacísúdvplnomrozsahupreberásúdomprvéhostupňazistenýskutkovýstav,ktorývykonal

dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom,
pokiaľideoskutočnostiprávnerozhodnépreposúdeniežalobouuplatnenýchnárokovapretožeodvolací
súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne
hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 219

ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku.
Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od
záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie
správnosti záverov prvostupňového súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:

Žalobca sa svojou žalobou z dôvodu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Galanta vo
veci 16Er/661/2011 žalobcom uvádzané č. exekučného spisu EX 6422/11, ku ktorému malo dôjsť
udelením poverenia súdnemu exekútorovi po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty v rozpore s § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, domáhal náhrady majetkovej škody v celkovej výške 125,- Eur. Táto
škoda predstavuje podľa žalobcu náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou

uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi
doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím súdu o nej. Zároveň si
žalobca uplatnil i náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 260,- Eur (55,- Eur za každý mesiac
omeškania) s tým, že samotné konštatovanie porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v § 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranom čase

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Nesprávny úradný postup žalobca videl v tom, že súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie po uplynutí zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty s omeškaním viac ako 141 dní.Z fotokópie časti spisu Okresného súdu Galanta č.k. 16Er/661/2011 vo veci oprávneného žalobcu
proti povinnej G. E., pri ktorej exekučným titulom mal byť rozhodcovský rozsudok bolo zistené, že

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým
bola Okresnému súdu Galanta podľa doručená dňa 30.5.2011 a Okresný súd Galanta o nej rozhodol
uznesením č.k. 16Er/661/2011-27 zo dňa 6.7.2011 tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie zamietol.

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, ako správne skonštatoval
okresný súd, je nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik
škody a 3) príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad
kumulatívneho splnenia uvedených podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok,
náhradu škody nie je možné priznať. Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva
na poškodenom, v preskúmavanej veci na žalobcovi.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení §
9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné a to aj z
ustálenej judikatúry vyvodiť, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorý nie je v súlade s príslušnou
právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi

predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup
taktiež určuje fakt, že musí ísť o postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej moci.
Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri
rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom

stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z údajného nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie nekonal v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď rozhodnutie vydal po

uplynutí lehoty 15 dní od doručenia žiadosti súdu.

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase doručenia predmetnej žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia Okresnému súdu Galanta (od 1.6.2010 do 31.5.2011), súd
preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a

exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné

odvolanie.

V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených.

Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v čase predmetného konania Okresného súdu Galanta
zákonná lehota 15 dní na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi pre exekučné tituly, ktorými sú
rozhodnutia rozhodcovských súdov, ako tomu bolo i v danom prípade, neplatila a teda zákon vydanie
rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora v prípade, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok

žiadnou lehotou nelimitoval. Odhliadnuc od uvedeného zákonná lehota 15 dní od doručenia žiadosti v
zmysle cit. ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s poukazom na jeho znenie platí iba vtedy, ak súd
vydá poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie. Na rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti súdneho
exekútora ale zákon v citovanom ustanovení žiadnu zákonnú lehotu nestanovuje. Vzhľadom na vyššie
uvedené odvolací súd zhodne s prvostupňovým uzatvára, že postupom dotknutého súdu v danej veci

nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu z dôvodu, že by súd nedodržal zákonné lehoty a teda k
porušeniu povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Obdobné závery prijal už
i ÚS SR v Náleze sp. zn. II.ÚS 520/2012-39 zo dňa 10.7.2013. Závery prvostupňového súdu v tomto
smere sú preto plne správne.Pokiaľ ide o posúdenie nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Galanta v danej veci, ktoré
by malo spočívať všeobecne v zbytočných prieťahoch pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia je potrebné poukázať na to, že všeobecný súd môže pristúpiť k
priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/20003 Z. z. až v prípade, ak o existencii
prieťahov už bolo rozhodnuté oprávneným orgánom. V dotknutej veci neboli žiadnym z príslušných
orgánov konštatované prieťahy v konaní (napríklad v dôsledku sťažnosti žalobcu na prieťahy, v
dôsledku žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v dôsledku rozhodnutia vydaného v

disciplinárnom konaní sudcu, prípade rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, v ktorých by bolo konštatované, že sa porušilo právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody,
resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je orgánom kompetentným pre
vyslovenie takéhoto záveru. Ako na to poukazuje dôvodová spáva k novele § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z. účinnej od 1.1.2013, pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu

z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy
by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu
inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v
prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). V prípade, ak

by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR jeho postup by mal byť preskúmavaný súdom
nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom
konaní sú oprávnené iba zákonom zmocnené orgány. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť,
že zákonodarca možnosť súdu vychádzať len z takýchto podkladov v konaní o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, výslovne zakotvil v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. až s účinnosťou

od 1.1.2013.

Ako odvolací súd už vyššie konštatoval zhodne s prvostupňovým, základné podmienky pre priznanie
nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci musia byť splnené kumulatívne.
Keďže potom podmienka existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci, s

poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu splnená nebola, nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok
navrhovateľa, ani nadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym
úradným postupom a škodou a ani vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na to už potom nie je potrebné
a bolo by nadbytočné a v rozpore so zásadou hospodárnosti občianskeho súdneho konania skúmať
existenciu škody a nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah. Tiež by bolo nadbytočným i nedôvodným

vysporiadavať sa s ďalšou odvolacou argumentáciou žalobcu (sčasti i nesúladnou s argumentáciou
prvostupňového súdu), ktorá je vzhľadom na vyššie uvedené už irelevantná a nespôsobilá zvrátiť
výsledok konania.

S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu

v celom rozsahu, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd s použitím § 219 ods. 1, 2 O.s.p.
napadnutý rozsudok, včítane správneho výroku o náhrade trov konania, (odvolacími dôvodmi osobitne
nenapadnutého) potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust.

§ 142 ods. 1 O.s.p., pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, pretože si ich náhradu návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.