Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, February 25, 2016

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 3T/57/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114010836
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Kačáni

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2016:1114010836.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v konaní pred samosudcom Mgr. Michalom Kačánim, v trestnej veci vedenej

proti obžalovanému W.. Ľ. M. pre prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 odsek 1
písmeno a/ Trestného zákona, na hlavnom pojednávaní konanom dňa 25.02.2016 v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

Obžalovaný:
W.. Ľ. M. W. S. G. F. I. F. narodený XX.XX.XXXX O. Č., trvale bytom ul. W.. V. XXXX/XX, W., prechodne
bytom S.Á.L. XXXX/XX, Z., naposledy v čase od 01.03.2008 do 15.04.2011 služobne zaradený vo
funkcii riaditeľ Oddelenia Cudzineckej polície PZ Bratislava, Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície
Bratislava, Úradu hraničnej a cudzineckej polície PZ, služobného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky,

sa podľa § 285 písmeno a/ Trestného poriadku

o s l o b o d z u j e

spod obžaloby prokurátora Krajskej prokuratúry Prešov zo dňa 20.10.2014, č. k. Kv 17/13/7700, pre

skutok právne kvalifikovaný ako prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 odsek 1
písmeno a/ Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že
ako príslušník Policajného zboru Slovenskej republiky, služobne zaradený vo funkcii riaditeľa Oddelenia
cudzineckej polície PZ Bratislava, Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Úradu
hraničnej a cudzineckej polície Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Bratislava, ul. Hrobákova 44,
zodpovedný za činnosť tohto oddelenia, ktorého povinnosťou bolo riadiť, organizovať a kontrolovať
výkon služby podriadených policajtov v oblasti pobytového režimu cudzincov, s cieľom zabezpečiť
nezákonne obnovenie povolenia na prechodný pobyt na území Slovenskej republiky na účel

zamestnania pre štátnych príslušníkov Thajského kráľovstva, oprávnených zdržiavať sa na území
Slovenskej republiky na základe povolenia na prechodný pobyt s platnosťou do 14.06.2009, počas
výkonu riadnej služby dňa 15.06.2009 vydal z titulu svojej funkcie jemu podriadeným policajtom ústny
pokyn prijať žiadosti o obnovenie povolenia na prechodný pobyt osôb:
- N. D., I.. XX.XX.XXXX O. G., žiadosť evidovaná pod číslom konania: UHCP-3582/RHCP-BA-OCP-
Ž-2009,
- L. B., I.. XX.XX.XXXX O. G., žiadosť evidovaná pod číslom konania: UHCP-3590/RHCP-BA-OCP-

Ž-2009,
- M. M., I.. XX.XX.XXXX O. G., žiadosť evidovaná pod číslom konania: UHCP-3591/RHCP-BA-OCP-
Ž-2009,
- G. B., I.. XX.XX.XXXX v Thajsku, žiadosť evidovaná pod číslom konania: UHCP-3593/RHCP-BA-OCP-
Ž-2009,
- R. D., I.. XX.XX.XXXX O. G., žiadosť evidovaná pod číslom konania: UHCP-3607/RHCP-BA-OCP-
Ž-2009,

tieto žiadosti následne spracovať tak, aby tvorili relevantný podklad pre vydanie povolenia na prechodný
pobyt, ktorý dňa 19.06.2009 povolil u všetkých žiadateľov s platnosťou 31.12.2010, a to aj napriektomu, že už v čase prijatia týchto žiadostí sa uvedené osoby zdržiavali na území Slovenskej republiky
nezákonne a podľa § 57 odsek 1 písmeno c/ bod č. 1 zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov, v
znení účinnom do 14.01.2010, bolo potrebné obligatórnym spôsobom rozhodnúť o ich administratívnom

vyhostení, so súčasným určením zákazu vstupu týchto osôb na územie Slovenskej republiky v časovom
rozmedzí jeden až päť rokov,

pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

o d ô v o d n e n i e :

Na Okresný súd Bratislava I bola dňa 04.11.2014 doručená obžaloba prokurátora Krajskej prokuratúry

Prešov zo dňa 20.10.2014, č. k. Kv 17/13/7700, na obvineného W.. Ľ. M. pre skutok právne kvalifikovaný
ako prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona,
ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, ako je to uvedené v obžalobe.

Súd na podklade podanej obžaloby nariadil vo veci hlavné pojednávanie, na ktorom po tom, čo

obžalovaný urobil vyhlásenie podľa § 257 odsek 1 písmeno b) Trestného poriadku, že je nevinný
zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe, vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného W.,
výsluchom svedkov W. B., O. W., G. Š., R.. N. F., X. Z., R.. Š. B., X. Š., Y. V., Q. L.T., W.. W.
B., V.. B. G., V.. O. W., W.R.N. X., Z.. B. K., W.. V. L., prečítaním zápisníc o výpovedi svedkov z
prípravného konania za podmienok upravených v § 263 odsek 1 Trestného poriadku (so súhlasom

obžalovaného a prokurátora), a to N. D., R. D. B. G., prečítaním listinných dôkazov postupom podľa
§ 269 Trestného poriadku, konkrétne odborného vyjadrenia zo dňa 07.03.2013, žiadosti o zistenie
údajov z logservera - zaslanie zo dňa 06.03.2013, výpisu z pokladničnej knihy, protokolu registratúrnych
záznamov, zberného hárku k č. p. UHCP-3593/RHCP-BA-OCP-Ž-2009 (B. G.), zberného hárku k č.
p. UHCP-3607/RHCP-BA-OCP-Ž-2009 (R. D.), zberného hárku k č. p. UHCP-3591/RHCP-BA-OCP-

Ž-2009 (M.I.Q. M.), zberného hárku k č. p. UHCP-3590/RHCP-BA-OCP-Ž-2009 (L. B.), zberného hárku
k č. p. UHCP-3582/RHCP-BA-OCP-Ž-2009 (N. D.), úradného záznamu k pobytu cudziniek, popisu
pracovnej činnosti policajta, popisu služobnej činnosti policajta, doručovacej knihy, výpisu z Ústrednej
evidencie priestupkov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, odpisu registra trestov obžalovaného,
výpisu zo systému ECU a oboznámením ostatného obsahu spisového materiálu.

Obžalovaný W.. Ľ. M. vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní uviedol, že v čase, keď bol riaditeľom
cudzineckej polície, boli policajti, ktorí stránkovali na stránkovom pracovisku, povinní prijať žiadosť o
pobyt, skontrolovať úplnosť žiadosti a všetky predložené doklady. k žiadosti bolo potrebné predložiť
pracovné povolenie z úradu práce, potvrdenie o ubytovaní, živnostenský list a finančné zabezpečenie

pobytu. Následne sa spisy odkladali na pracovisku, kde sa žiadosti aj prijímali a vedúci zmeny po
skončení pracovného času určoval úlohy, ktoré budú vykonávať ďalší policajti. V prípade zamestnania
väčšinou kontrolovali zamestnávateľa a takisto ubytovanie. Po tom, čo sa vykonali všetky kontroly,
spracovateľ urobil vyhodnotenie, kde uviedol všetky skutočnosti k tomuto pobytu a dal to vedúcemu
zmeny na kontrolu. Vedúci zmeny bol povinný všetko skontrolovať a odsúhlasiť svojím podpisom a

následne predložiť zástupcovi, ktorý to tiež skontroloval. Keď našiel nejaké chyby, tak to vrátil na
doplnenie. Pokiaľ ide o doklady, ktoré boli súčasťou žiadosti, tieto nemali byť staršie ako 90 dní, inak
prerušili konanie a vyzvali cudzincov, aby doložili nové a po ich doložení konanie pokračovalo ďalej.
Automat s časenkami určujúcimi poradie bol v tom čase bez limitu. Keď videli, že je vydaných nejakých
350-400 lístkov, tak to vypínali, aby mohli byť vybavení všetci cudzinci. Niekedy neboli všetci vybavení v

ten deň, ale až nasledujúci deň. Pokiaľ ide o lustrácie, cudzinca lustrovali viackrát, a to vždy, keď prijali
žiadosť,potomprivykonávaníkontrolalustrovalosaajpredvyhodnotenímžiadosti.Stávalosa,ževdeň,
keď prijali napríklad 250 žiadostí, nestihli všetkých vylustrovať, tak lustrovali nasledujúce dni. V tom čase
bol enormný nápad cudzincov, tak sa stávalo, že lustrovali aj dva - tri dni neskôr. Čo sa týka priestorov,
kde sa vykonávala daná agenda, obžalovaný uviedol, že na stránkovom pracovisku boli dva veľké stoly.

Každá zmena mala svoj priečinok a tam nechávala spisy. Prístup k spisom mal takmer každý, nakoľko
tieto neboli uložené na mieste, od ktorého by bolo potrebné mať kľúč. Obžalovaný ďalej uviedol, že on
nikdy u seba v kancelárii stránku neprijal, ale pomáhal policajtom na ich pracovisku, keď bolo málo ľudí.
Určite nedal nikdy pokyn na prijatie žiadosti cudzinca, ktorý si podal žiadosť po uplynutí doby povolenia
na pobyt. Keď vedúci zmeny vyhodnotenie podpísal, on (obžalovaný) to už nekontroloval, nakoľko na to

nemalčas.Zaoberalsalenrizikovýmižiadosťami.Nebolomožnékontrolovaťvšetkyžiadosti,lebodennedostal na podpis 350-400 vecí. Bral to tak, že vedúci zmeny je fundovaný a je zodpovedný za to, že je to
všetko v poriadku a predkladá mu to na schválenie. Podpis vedúceho zmeny mal odporúčací charakter,
teda že už to skontrolovali a je to v poriadku. Podľa obžalovaného sa nikdy nestalo, že by niektorý z

podriadených prišiel za ním s tým, že pobyt je už po lehote a chcú ho prijať. Na vysvetlenie dodal, že
policajt, ktorý prijal žiadosť a mal nejaký problém, tak prvým, za ktorým mal ísť, bol vedúci zmeny. Keď to
nevedel rozriešiť vedúci zmeny, išli za zástupcom riaditeľa a až následne prišli s konkrétnym prípadom
za ním. Obžalovaný sa tiež vyjadril k jednotlivým predloženým žiadostiam osôb, ktoré sú obsiahnuté v
skutku obžaloby. K ich obsahu okrem iného uviedol, že ak by vedúci zmeny našiel nejakú chybu alebo

že žiadosť je podaná po lehote, určite by nedal poznámku bez kontroly, čo znamená, že žiadosť sa
môže hneď vyhodnotiť. Vedúci zodpovedal za to, či je to všetko v poriadku. Pokiaľ ide o dodatky k
nájmom uviedol, že nevie, ako sa tam dostali, nakoľko on so spismi nemanipuloval. Vždy si to robili
spracovatelia, ktorí mali uvedený spis pridelený. Ak aj bol ako vedúci zmeny uvedený W.. L., bolo možné,
aby to podpísal iný vedúci zmeny, ktorý mal službu. Obžalovaný tiež zdôraznil, že dôveroval svojím
podriadeným, že sú to zodpovední policajti, ktorí konajú samostatne a on mal aj inú náplň práce, takže

nemohol ešte kontrolovať ďalšie spisy jeden list po druhom. Preňho bola smerodajná posledná strana,
teda vyhodnotenie, pod ktorým je podpis vedúceho zmeny. Pritom dodal, že nemohol niečo podpísať
skôr, kým to neskontroluje vedúci zmeny. Ak by mal vedomosť o oneskorenej žiadosti, určite by to nechal
preveriť. Taktiež sa bežne stávalo, že policajti prijali žiadosť napr. vo štvrtok, nasledujúce dni nemali
službu a mohli to zaprotokolovať až neskôr. Taktiež nie ojedinele sa stalo, že niektoré potvrdenia sa

vystavili skôr, následne sa na oddelení zistilo, že je neplatné, policajtka to oznámila cudzincovi a na
druhý deň alebo ešte v ten deň doniesli iné tlačivo. Vo vzťahu k tlačivu z júna 2008, jeho rozhodnutiu
z júna 2009 a následnému tlačivu z júla 2009 (mesiac po udelení jeho súhlasu) obžalovaný uviedol, že
keby to nebolo v spise, tak vedúci zmeny to určite nevyhodnotí tak, aby to išlo na podpis riaditeľovi. Vo
vzťahu k vykonávaniu lustrácií obžalovaný vypovedal, že sa mohlo stať, že ak v deň prijatia žiadosti, tieto

nenahodili do PC, lustrovali ich aj po 5-6 dňoch, čo bolo dané počtom žiadostí. V rámci interných aktov
riadenia bol upravený presný postup, ako má každý policajt postupovať v prípade žiadosti cudzinca.
Čo sa týka protokolu registratúrnych záznamov ohľadne poradia evidovania jednotlivých písomností
obžalovaný potvrdil, že tento sa mal viesť chronologicky. Avšak existoval len jeden protokol, takže
policajt mohol zapísať skorší dátum prijatia žiadosti následne, keď už bol iným príslušníkom PZ zapísaný

neskorší dátum.

Svedkyňa W. B. na hlavnom pojednávaní vypovedala, že na oddelení cudzineckej polície bola
referentkou, ktorá spracovávala pobytovú agendu od prijatia žiadosti až do jej vyhodnotenia, ak jej
bola po prijatí pridelená. Ak si cudzinec podal žiadosť a predložil potrebné doklady k žiadosti, tak

cudzinca lustrovali a následne spracovávali jeho žiadosť. Ak bolo málo času, tak žiadosti protokolovali
na druhý deň alebo na ďalší deň, keď mali zmenu. V danom čase sa to robilo tak, že sa prijali žiadosti,
dali sa na jednu kopu a prípadne na ďalší deň sa to zaprotokolovalo do protokolu registratúrnych
záznamov. Uvádzal sa tam dátum, kedy bola žiadosť prijatá. Stávalo sa, že ak sa prijali žiadosti, ale
ich nezaprotokolovali hneď, tak nasledujúca zmena zaprotokolovala svoje žiadosti podľa príslušného

dátumu a pôvodne nezaprotokolované žiadosti so skorším dátumom sa zaprotokolovali po nich. Od
cudzinca bola povinná vyžadovať všetky potrebné doklady, ktoré boli k žiadosti potrebné, pokiaľ ich
sám nedoložil. Žiadosti boli ukladané v registračných skrinkách a prístup k nim mal každý, kto sa dostal
na oddelenie. Cudzinci boli lustrovaní v deň podania žiadosti a ak sa to stíhalo, aj neskôr. V prvom
rade lustroval ten, kto prijímal žiadosť a potom ten, čo žiadosť spracovával. Keď prišiel niekto, kto už

nemal platný pobyt, tak sa to riešilo administratívnym vyhostením. Ak sa vyskytol takýto problém, vždy
museli ísť informovať svojho nadriadeného, že sa takýto prípad vyskytol. Pokiaľ ide o nejaké ingerencie
nadriadených (vedúceho zmeny, riaditeľa a pod.) do ich procesu rozhodovania v súvislosti so žiadosťou
cudzinca svedkyňa uviedla, že išlo o odporučenie, ako by to mohli spraviť, ale bralo sa to tak, že sa
to spraví takým spôsobom, ako nadriadený rozhodne. Na oddelení bolo časté, že nemohli nejaký spis

nájsť. Ohľadne cudzincov z Thajska sa svedkyňa v tomto smere vyjadriť nevedela. Ale stávali sa prípady,
že spisy ostali zamknuté buď u riaditeľa alebo u vedúcich zmeny. Tiež sa stávalo, že spisy zostali niekde
zapadnuté za stolíkom. Žiadostí jednotlivých cudzincov mali právo prijať aj nadriadení a obžalovaný im
niekedy aj pomáhal prijímať žiadosti. Stránku prijal aj u neho v kancelárii, aj na stránkovom pracovisku,
avšak konkrétny prípad uviesť nevedela. Svedkyňa ďalej uviedla, že im obžalovaný ako riaditeľ bežne

dal pokyn na spracovanie žiadosti cudzinca o udelenie povolenia na prechodný pobyt tak, aby sedeli
dátumy, ak bol cudzinec v omeškaní. Nevedela, či sa tak stalo v prípade cudzincov z Thajska, ale ako
príklad uviedla študentov, ktorí prišli o deň neskôr. Povedal, že o tom vie, keby sa niečo stalo a oni to teda
prijímali. Následne sa svedkyňa aj k cudzincom z Thajska vyjadrila v tom zmysle, že nikdy nerozhodovalisami za seba. Vždy to riešili s riaditeľom a potom to ďalej riešili tak, ako riaditeľ navrhol. Ak by bola
podaná žiadosť po uplynutí doby platnosti pobytu, tak by sami túto žiadosť nemali prijať. V súvislosti s
protokolom registratúrnych záznamov ohľadne cudziniek z Thajska a k nim sa vzťahujúcim dátumom z

hľadiska chronologického zápisu svedkyňa uviedla, že určite tam bol pokus to antidatovať. Ona to vo
všetkých prípadoch určite zapísala na základe rozhodnutia riaditeľa. Taktiež sa svedkyňa vyjadrovala
ku konkrétnym spisom ohľadne cudziniek z Thajska, ktoré sú uvedené v obžalobe. Podľa svedkyne
bolo možné, že žiadosť bola prijatá 10.6.2009 a lustrovaná až 15.6.2009. Pokiaľ ide o priestor, kde sa
nachádzali spisy, bolo to vlastne stránkové pracovisko, ktoré nebolo ničím predelené, len tam stála rada

registračiek. Bol to otvorený priestor, jedna miestnosť. Nie raz sa stalo, že sa nejaký spis zapatrošil a
našiel sa až o niekoľko dní. To sa veľakrát stalo aj v prípade samotných žiadostí, ktoré dávali na stôl a
niekedy sa stalo, že z tých kôpok padli spisy dole za stôl. Tam to nikto nenašiel, až keď sa prehľadávalo
celé oddelenie. V roku 2009 sa zvykli prijímať stovky žiadostí. Kontrolu žiadosti najčastejšie udeľoval
vedúci zmeny. Jej osobne nebol pridelený žiaden prípad z týchto Thajčanov. Nevie, prečo v protokole
písomností nie sú Thajčanky zapísané pod sebou, ale sú rozhádzané. Každý tam protokoloval svoje

žiadosti, pričom protokol nebol vždy po ruke. Nevedela už uviesť, či boli u riaditeľa s pani W.. V rámci
prečítanej časti zápisnice o výpovedi z prípravného konania svedkyňa uviedla, že v prípade cudziniek R.
D. F. N. D. išla za pánom M. buď ona osobne alebo pani W. alebo obe spolu. Je si istá, že pán M. stál vo
dveráchapovedal,žetourobiatak,žeThajčankámvyhovejú,žeonotomvie.Vtomtosmerenahlavnom
pojednávaní potvrdila svoju výpoveď. V rámci výkonu ich práce sa párkrát stalo, že mali aj pretočené

dátumovky s inými dátumami. Svedkyňa pripustila, že sa mohlo stať aj to, že mali nastavené dátumy
dopredu, a to v rámci takých tých hier, keď chcel niekto niekomu uškodiť. Potom sa prepísal dátum tak,
že buď pretočil dátumovku, alebo to prepísal rukou. Ďalej uviedla, že bola svedkom toho, ako riaditeľ
prišiel s nejakým obalom, kde boli nejaké dokumenty, asi to boli tieto nájomné zmluvy. Riaditeľ sa snažil
o to, aby boli čo najrýchlejšie vymenené doklady. Nevedela uviesť, či to boli spisy ohľadne Thajčaniek.

Riaditeľ ten spis sám rozošil, otvoril a dal tam ten nový doklad. Asi to bolo v tejto veci, pretože na tých
dodatkoch k zmluvám nie je prílohová pečiatka a nie je ani podpísaný spracovateľom. Ona sedela dva
metre od neho a len videla, že on otvára a zatvára spis. Bolo to v období týchto Thajčaniek, pričom
tam zahliadla aj pečiatku Sabai. Nevedela ale, či to bol presne ten spis, či to bola presne tá nájomná
zmluva. Obžalovaný sám rozhodoval, ktorému cudzincovi dajú administratívne vyhostenie a pri ktorom

cudzincovi on privrie oko. Išlo o prípady, kedy cudzinec podal žiadosť jeden alebo dva dni po termíne
platnosti jeho pobytu, avšak konkrétne prípady uviesť nevedela.

Svedkyňa O. W. na hlavnom pojednávaní vypovedala, že na oddelení cudzineckej polícii pracovala
na stránkovom pracovisku ako referent, prijímala stránky a riešila celú pobytovú agendu na oddelení.

Jej postup bol taký, že keď cudzinec prišiel na stránkové pracovisko, tak sa mu skontroloval cestovný
doklad, či je na platnom pobyte na území SR a následne sa lustroval v evidencii cudzincov. Potom sa
žiadosť prijala alebo v prípade neplatného pobytu sa išlo za vedúcim zmeny, prípadne za zástupcom
alebo riaditeľom a následne sa väčšinou postupovalo na ich pokyn. Teda dostali buď pokutu, alebo
došlo k ich administratívnemu vyhosteniu. Potom sa skontrolovali všetky doklady, či sú platné, vydalo sa

potvrdenie o prijatí žiadosti a cudzinec sa lustroval. Niekedy sa stalo, že systém lustrácii mal výpadok
alebo nefungoval, tak sa lustrovalo v najbližší pracovný deň. Ďalšie úkony sa robili po zadelení úloh
vedúcim zmeny. Dochádzalo tiež k tomu, že sa žiadosti robili až v deň, kedy mali najbližšiu zmenu.
Lustrácie sa robili v deň prijatia žiadosti, ostatné lustrácie sa robili v deň, kedy sa spracovávala žiadosť.
V danom čase bol enormný počet stránok, tak sa to robilo v deň, kedy sa žiadosť celkovo spracovala.

Do protokolu registratúrnych záznamov sa žiadosť zapísala buď hneď po prijatí žiadosti, alebo na konci
dňa. Niekedy sa stalo, že sa to zaprotokolovalo až v najbližší deň, keď mali stránky. Nechalo sa tam
voľné miesto podľa počtu žiadostí a potom sa to zaprotokolovalo. Inak sa to robilo chronologicky, ale
mohlo sa stať, že žiadosť im zapadla za stôl a keď sa o dva dni našla, tak sa dopísala spätne. V prípad
týchto Thajčaniek, ak bol cudzinec už na tzv. neplatnom pobyte na území SR, ich prvá cesta smerovala k

vedúcemuzmeny,aaknemalčas,išliskolegyňouzariaditeľom,alenasistotounevedelapotvrdiť.Určite
postupovali na základe toho, čo im povedali nadriadení, pričom riaditeľ o tom musel vedieť. Vedomosť o
tommuselmaťajvedúcizmeny.VovzťahukcudzinkeG.B.uviedla,žeprijalažiadosťpoplatnostipobytu
jeden deň, ale prijatá musela byť s niekoho vedomím, jedine na pokyn nadriadeného. Inak si to nevedela
vysvetliť. V danom prípade nebola vykonaná žiadna kontrola, ani ubytovania, ani kontrola zamestnania,

ale v prípade Thajčaniek sa to robilo málokedy. Ubytovanie, aj keď bolo staršie, bolo stále platné, tak sa
akceptovalo. Pokiaľ ide o cudzinku R. D., tak žiadosť bola prijatá tiež deň po platnosti pobytu. Aj v tomto
prípade musel o tom mať riaditeľ vedomosť. Ďalej uviedla, že ak by niečo dokladala, tak by tam dopísala
číslo žiadosti a číslo z obsahu spisu alebo zberného hárku. Vo vzťahu k cudzinke M. M.U.Z. sa svedkyňavyjadrila v tom smere, že prijímala žiadosť opäť deň po platnosti pobytu. Pravdepodobne bola žiadosť
prijatá v pondelok 15.6.2009, ale na pokyn riaditeľa to prijali spätne, teda opravila dátum na 10.6.2009,
abytosedelodátumovostým,žeichzmenamalavtendeňstránkovýdeň.Prepísalitonapokynriaditeľa.

Z prečítanej zápisnice o výpovedi svedkyne z prípravného konania postupom podľa § 264 odsek 1
Trestného poriadku vyplynulo jej vyjadrenie, že žiadosť M. M. bola ňou prijatá dňa 15.06.2009, pričom
tento dátum prepísala na 10.06.2009 z dôvodu, že menovaná cudzinka bola v jednom balíku s ostatnými
žiadosťami, ktoré boli prijaté po platnosti pobytu. K vysvetleniu rozdielnych dátumov uvedených na
týchto žiadostiach, hoci mali byť prijaté v jednom balíku, svedkyňa uviedla, že predpokladá, že žiadosti

boli prijaté počas stránkových hodín a je možné predpokladať, že v nápore práce došlo k chybnému
datovaniu žiadostí či už ňou alebo kolegyňou B.. K cudzinke N.A.T. D. potom uviedla, že túto žiadosť
prijímala pani B., kde je tiež prepísaný dátum, keďže tam bolo 15.6.2009 a je tam uvedené 10.6.2009.
Nebola prítomná pri tom, že by niekto dal pani B. pokyn prijať predmetnú žiadosť, ale ako ju pozná,
vie, že by to neprijala. Po nahliadnutí do protokolu registratúrnych záznamov uviedla, že žiadosti boli
prijaté 15-teho a zapisovali sa so spätným dátumom 10-teho, preto sú chronologicky zapísané medzi

zápisy zo dňa 15-teho. Svedkyňa pripustila, že zo spisu mohli vypadnúť nejaké dokumenty. Rovnako
sa bežne stávalo, že žiadosť bola prijatá bez dátumovky, bez pečiatky. O tom, aké kontroly sa budú u
daného cudzinca, rozhodoval vedúci zmeny. Následne na otázku obhajcu svedkyňa pripustila aj to, že
predmetné žiadosti mohli byť prijaté aj 10-teho, ale potom si nevedela vysvetliť, prečo by lustrovali v
systémoch až 15-teho. Je to príliš dlhá doba na to, aby s tými žiadosťami nič nerobili. Taktiež pripustila,

že sa zapatrošila aj taká žiadosť, ktorá ešte nebola zaprotokolovaná. V takom prípade protokolovali do
protokolu, keď sa žiadosť našla a s dátumom spätne, teda s dátumom, ktorý bol na žiadosti napísaný.
Takéto prípady neboli výnimkou. Pokiaľ ide o lístky, tzv. časenky, tieto k žiadosti nepripínali, resp. niekedy
sa možno pripli len z dôvodu, aby tam boli. Mohol to byť hocijaký lístoček, aj tri dni starý, pričom pripnúť
ho mohol hocikto, nemusel to byť konkrétne ten človek, ktorý prijal žiadosť, ale aj spracovateľ. Tým

pádom by tam bol iný dátum, ako na žiadosti.

Svedkyňa G. Š. vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní uviedla, že vo všeobecnosti sa vydávali
povolenia tak, že zamestnávateľom sa nahlásilo voľné pracovné miesto na danú pozíciu a po istom
čase splnomocnený zástupca (pokiaľ ide o Thajčanky) prinášal na úrad žiadosti so všetkými dokladmi,

a to splnomocnenie, doklad o vzdelaní, samotnú žiadosť, ktorú posúdili a následne buď vydali alebo
nevydali pracovné povolenie. Splnomocnená osoba alebo priamo tá Thajčanka, ak išlo o predĺženie
povolenia na pobyt, si to potom prišla vyzdvihnúť. V danom prípade hľadali Slovákov na danú pozíciu,
ale vtedy išlo o masérky a tam sa prakticky nestalo, že by povolenie neudelili. Na samotnom povolení
hore vpravo je uvedený deň, kedy vydávali povolenie. V danom prípade išlo o obnovenie pobytu a toto

predĺženie povolenia bolo vydané 25.5.2009, pričom predchádzajúce muselo byť do 14.6.2009. Pokiaľ
ide o spoločnosť Sabai, ktorá mala zamestnávať tieto Thajčanky, prichádzali do kontaktu s pani Z. ako
splnomocnenou osobou.

Svedok R.. N. F. na hlavnom pojednávaní uviedol, že v roku 2009 prenajímal spoločnosti Sabai byt za

účelom ubytovania ich zamestnancov. Zmluva bola asi na štyri osoby, ale podľa toho, čo mu hovorili
susedia, ich tam potom bolo viac. Pokiaľ ide o dodatok číslo 7 k zmluve o nájme bytu, konkrétne dodatok
zo dňa 4.6.2008 a druhý z 16.7.2009 svedok uviedol, že tieto dodatky sú podpísané jeho osobou. Každý
rok ich obnovovali, ale už nevie, prečo sa v jeden rok podpísali dva dodatky. V tomto smere uviedol,
že prišli za ním z tej firmy, že im niečo im nesedí. Boli to väčšinou mladé dievčiny splnomocnené konať

v mene tejto firmy. Zakaždým to bol niekto iný. K predloženým dodatkom k zmluve o nájme svedok
uviedol, že dátumy, ktoré sú tam uvedené, t. j. 4.6.2008 a 16.7.2009, boli z jeho strany podpísané asi
v deň vydania týchto zmlúv. V uvedenej spoločnosti sa to snažili vždy urobiť v nejakom predstihu. O
antidatovanie vo vzťahu k týmto dodatkom ho nikto nepožiadal

Svedkyňa X. Z. vypovedala na hlavnom pojednávaní, že v roku 2009 pracovala pre spoločnosť M., Y.
X, Bratislava. Má na starosti zamestnancov iba tretích krajín, konkrétne z Thajska, keďže sa zaoberajú
thajskou masážou. Jej úlohou je celá agenda čo sa týka pracovného povolenia alebo pobytového
povolenia pre cudzincov z Thajska. V roku 2009 spoločnosť Sabai zamestnávala asi 8 až 10 cudzincov.
Vo vzťahu k podávaniu žiadostí cudzincov na cudzineckej polícii svedkyňa uviedla, že pokiaľ ide o

pracovné povolenia, mala plnú moc, keďže bolo potrebné žiadať pracovné povolenie na úrade práce.
Na cudzineckú políciu musela ísť osobne s nimi, keďže museli podpisovať žiadosti pred úradníkom
alebo policajtkou. Najprv teda vybavila úrad práce, pracovné povolenie a keď ho mala, potrebovala
ísť na Všeobecnú zdravotnú poisťovňu (vtedy Spoločnú) vypýtať si potvrdenie, že trvá poistný vzťah.Kolegyňa jej vybavila ubytovanie, pričom nájomnú zmluvu a list vlastníctva si už vytiahla ona. Potom
vypísala žiadosť, kúpila kolky a išla s dotyčnou Thajčankou, resp. vždy ich brala skupinovo (lebo sa im
skupinovo končili víza), podľa termínu na cudzineckú políciu. Cudzinky poslala na oddelenie pre lístok

už o štvrtej - piatej ráno a ona prišla pred otvorením presne o pol ôsmej. Vytiahli si lístok a čakali, kým
ich zavolajú. Potom si podali žiadosti, pričom žiadateľka vždy musela ísť s ňou, lebo musela žiadosť
podpísať. Za spoločnosť Sabai išla vždy ona, a to aj vtedy, keď bola na materskej. Cudzinky išli tiež vždy
osobne. U ich zamestnancov to je ona, kto kontroluje dobu platnosti pobytu. Svedkyňa ďalej výslovne
uviedla, že pri týchto konkrétnych piatich cudzincoch (uvedených v skutkovej vete obžaloby), boli v

roku 2009 podané žiadosti určite počas platnosti pobytu. Žiadne neboli po skončení, keďže v tom roku
mali len asi osem Thajčaniek a dávala si to dokopy. Píše si aj taký „debilníček“, ktorý volá pokladničná
kniha a tam je uvedené, že boli na cudzineckej polícii 12.6.2009 a preto pochybuje, že by tam aj šla
15.6.2009, keďže nikdy nerozdeľuje skupinu, ale berie ich naraz. Žiadne iné dátumy tam nemá uvedené.
V tom roku sa stávalo, že občas sa nenašla zložka a museli ju hľadať, pričom raz došlo aj k tomu, že
sa zložka nenašla vôbec a tak spísali papier, že žiadosť bola prijatá. Pokiaľ ide o to, či môže vylúčiť,

že by tieto žiadosti podali po skončení pobytu svedkyňa uviedla, že áno. Podľa nej určite nepodala
žiadosť po skončení pobytu, na to si dávala pozor. Taktiež sa podľa nej nemohlo stať, že by niekedy dala
obžalovanému nejaké doklady alebo dokumenty, aby ich doložil do spisu. Ohľadne dodatkov zmlúv s
rozdielnymi dátumami sa svedkyňa nevedela vyjadriť. Pri predlžovaní pobytu cudzinca na území SR na
účely zamestnania sa dokladali do žiadosti už len dodatky k zmluve o nájme k bytu a tieto sa dávali pri

podaní žiadosti. Ona bola povinná doložiť súčasne pri predkladaní žiadosti o predĺženie tohto pobytu aj
zmluvy o nájme, ktoré by neboli staršia ako 90 dní. Vždy zavolala kolegyni, aby kontaktovala pána F. a
oni vlastne tie dodatky robili, či už pán F. alebo jej kolegyňa. Ona si už potom zobrala všetky dokumenty
a išla na cudzineckú políciu. Evidenciu doby platnosti pobytu Thajčaniek mala doma, ktorú si spisovala
na papier. Písala si, kedy kto končí, kedy má ísť žiadať a v akom predstihu. Pokiaľ ide o časenky, t. j.

poradový lístok, tento niektorí policajti pripínali k spisu, niektorí nie. Spravidla chodila podávať žiadosti
s časovým predstihom 30 až 60 dní. V danom prípade išla neskôr asi preto, že jej firma dala neskôr
peniaze na kolky. Podľa „pokladničnej knihy“ dostala peniaze týždeň predtým a teda až na základe toho
išla na políciu. V súvislosti s predmetnými žiadosťami nebola u nikoho v kancelárii na cudzineckej polícii.

´ Svedok R.. Š. B. na hlavnom pojednávaní vo svojej výpovedi uviedol, že v roku 2009 pracoval na
pozícii riaditeľa Úradu práce Bratislava. Vo vzťahu k vydávaniu pracovných povolení pre cudzincov
uviedol, že keď potenciálny zamestnávateľ dokázateľne preukázal, že nemôže zohnať a zamestnať
slovenského občana, tak si mohol nájsť zamestnanca v cudzine. Doniesol jeho podklady, oni posúdili, či
môže zamestnávať občana SR alebo nie. Ak nie, tieto podklady sa posielali na cudzineckú políciu. Takže

vyslovene dávali súhlas, že je voľné miesto a nevie sa nájsť občan SR na túto pozíciu. Zamestnávateľ
to vybavoval s referentkou, on ako riaditeľ to podpísal. Referentka vybavovala spisový materiál, spolu
ho prešli a keď firma fungovala a cudzinci pracovali, tak to podpísal. K predĺženiu pracovných povolení
a k podmienkam, ktoré sa mali splniť, sa svedok vzhľadom na odstup času nevedel vyjadriť.

Svedkyňa X. Š. na hlavnom pojednávaní uviedla, že v roku 2009 pracovala na oddelení cudzineckej
polície na Hrobákovej. Pozná spoločnosť Sabai aj pani Z.Í.N.. Ako príslušník Policajného zboru
spracovávala pobyty v súvislosti so žiadosťami predložených pani Z.R.N. a jej klientmi. Nepamätala
si, či ju oslovila pani Z. vo veci prechodného pobytu týchto cudziniek, aby jej pomohla na cudzineckej
polícii niečo vybaviť. Jej úlohou v danom čase bolo spracovať žiadosť, ktorá jej bola pridelená.

Dostávali uložené úlohy a existoval aj zákon, nejaké nariadenie alebo vyhláška, podľa ktorej sa
postupovalo. Výsledkom bolo kompletné spracovanie celej žiadosti s tým, že podpisoval ju nadriadený.
Jej bezprostredným nadriadeným bol vedúci oddelenia a následne jeho nadriadený. Svedkyňa ďalej
uviedla, že sa možno stretla s prípadom, keď bola žiadosť o povolenie alebo predĺženie pobytu podaná
oneskorene, ale určite nie v týchto prípadoch. Ak bola podaná oneskorene, išla sa poradiť s vedúcim

zmeny a keď tam ten nebol, tak išla za zástupcom alebo za riaditeľom. Jej nebol daný pokyn na kladné
vybavenie žiadosti, ak bola podaná oneskorene.

Svedkyňa Y. V. vypovedala na hlavnom pojednávaní, že v roku 2009 pracovala ako starší referent
alebo iba ako referent na stránkovom pracovisku oddelenia cudzineckej polície v Bratislave. Postup

pri obnovení pobytu cudzinca bol upravený v metodike, ktorá bola obsiahnutá v rozkaze. V uvedenom
čase vykonávala činnosť aj ako prijímateľ žiadostí, aj ako spracovateľ a aj vyhodnocovala tieto žiadosti.
Prijaté žiadosti sa dávali na kopu, kde sa určili úlohy a potom vedúci zmeny rozdeľoval spisy medzi
spracovateľov. Podľa svedkyne sa nestávalo, že by sa spis alebo žiadosť pri prijímaní zapatrošili. Tosa stalo až v konaní, ale potom sa spisy našli. Pripustila, že v rámci žartu sa vyskytovali prípady, keď
bola žiadosť opatrená nesprávnou dátumovou pečiatkou, ktorú jej mohol niekto z kolegov pretočiť. V
prípade, ak mala nejaké pochybnosti pri prijímaní žiadosti riešila to cez vedúceho zmeny alebo potom

s riaditeľom. Vedúci zmeny šiel za riaditeľom alebo ich poslal za riaditeľom. Niekedy to vyriešili aj s
vedúcim zmeny. O tom, aké kontroly sa budú u cudzinca vykonávať v roku 2009 rozhodoval asi vedúci
zmeny. Pokiaľ jej nadriadený poradil, bol to skôr príkaz, nie odporúčanie, lebo oni povedali, čo má robiť.
V súvislosti s náhodnou kontrolou spisov zo strany obžalovaného svedkyňa uviedla, že chodil do ich
šuplíkov, ale nevie, čo si pozeral. Vo vzťahu k tzv. protokolu žiadostí sa vyjadrila v tom smere, že sa

tam protokolujú žiadosti prijaté v určitý deň, je tam uvedený dátum a o akú žiadosť sa jedná, meno,
priezvisko a meno spracovateľa. Konkrétne žiadosti sa tam zapisovali po stránkových hodinách, ale
stávalo sa, že sa to robilo aj nasledujúci deň. Uvádzal sa ale deň, kedy prijali žiadosť. Po prijatí žiadosti
vystavovalicudzincovipotvrdenieoprijatížiadosti,alemohlosanedopatrenímstať,žecudzinecnedostal
potvrdenie, a to vtedy, keď bolo veľa cudzincov. V prípade problému ohľadom posúdenia legálnosti
pobytu cudzinca na území SR bola u riaditeľa osobne riešiť tento problém a keď to bolo na hrane (najviac

dva dni), tak na príkaz riaditeľa prijali tú žiadosť. Ďalej uviedla, že v jednom období, keď bol veľký nápor
cudzincovabolomálopolicajtov,riaditeľimišielpomôcť,sadolsiknimavybavovalžiadostisnimi.Videla
na nejakých žiadostiach, že tam bola pečiatka od pána riaditeľa, ale kde ju prijímal, uviesť nevedela. V
prípade,žezistili,žežiadosťniejedoloženálistinami,ktorébyspĺňalidobu90dníodichvydania,prerušili
konanie o žiadosti a účastník konania alebo splnomocnená osoba sa vyzval na doloženie dokladov.

Ak by v určenej lehote doklady nedoložil, konanie by sa zastavilo. Nebolo povinnosťou, aby sa tzv.
časenky automaticky priložili k žiadosti cudzinca, avšak robili to. Stalo sa ale, že k niektorej žiadosti to
proste nepripli. Ak sa stalo, že po prijatí žiadosti a následnom odchode cudzinca z pracoviska si policajt
všimol, že mu nejaká listina chýba, tak sa prerušovalo konanie. Ale riešilo sa to napríklad aj telefonickým
rozhovorom policajta s cudzincom, aby sa vrátil a doložil to.

Svedkyňa Q. L. na hlavnom pojednávaní uviedla, že v roku 2009 pracovala na cudzineckej polícii,
na stránkovom pracovisku, kde spracovávala žiadosti. Postup prebiehal tak, že došla stránka, prijala
sa žiadosť, potom sa dali na kopu a oni to zaprotokolovali. Potom to vedúci zmeny porozdeľoval
spracovateľom, ktorí sa podpísali v protokole a potom robili zberný hárok a doklady. Pri protokolovaní sa

niekedy určil jeden, ktorý zaprotokoloval všetky žiadosti, niekedy si každý zaprotokoloval svoju žiadosť.
Protokolovalo sa podľa toho, ako sa na zmene dohodli, ako povedal vedúci zmeny, alebo ako to im
vyhovovalo. Raz sa to protokolovalo hneď, ako žiadosti prijali, inokedy, keď bolo strašne málo času a
bolo veľa ľudí, tak sa žiadosti dávali na kopu a potom to protokoloval ten, kto mal čas a koho vedúci určil.
Niekedysastalo,ženejakéžiadostisazaprotokolovalisoneskorenímniekoľkodní,čosúviselonapríklad

aj s tým, že robili dva dni a potom mali dva dni voľno, pričom sa zistilo, že nie je zaprotokolovaná žiadosť.
Na oddelení bolo kvantum roboty a došlo aj k tomu, že sa nejaká žiadosť zašantročila a našla sa až
o niekoľko dní. Jej osobne sa stalo, že si neprehodila dátum na pečiatke dva dni a potom zistila, že
má nesprávny dátum. Potom opravila dátum, dala si tam hviezdičku a pečiatku a podpis. Pripustila aj
taký spôsob opravy, v rámci ktorého sa to jednoducho prepísalo perom. O tom, aké kontroly sa budú u

cudzinca vykonávať v prípade podanej žiadosti, rozhodoval riaditeľ, nakoľko tam bol podpísaný. Práca
so spisom bola ukončená vtedy, keď sa spis vyhodnotil, teda vyhodnotil sa pobyt a ona uviedla, či
navrhuje povoliť alebo zamietnuť. Následne to podpisoval vedúci zmeny s tým, že uviedol, či odporúča
alebo neodporúča povolenie a potom to riaditeľ schválil alebo neschválil. Spis kontroloval vedúci zmeny
a potom to dal riaditeľovi. Taktiež uviedla, že ak zistila, že chýba nejaký doklad, alebo si pri prijímaní

žiadosti nevšimla, že je starší ako 90 dní, zavolala žiadateľovi, aby to doložil a on to urobil. Väčšinou sa to
robilo v prerušenom konaní. Svedkyňa ďalej vypovedala, že Thajčanky boli úplne jednoduché žiadosti,
bezproblémové.Lustráciacudzincasavykonávalavdeňpodaniažiadostialebosarobiladodatočne,keď
sa spracovával spis. Ak sa zistilo, že nejaká listina chýba a po kontaktovaní cudzinca ju tento doniesol,
bolo povinnosťou ju zaevidovať do zberného hárku. Žiadosť cudzinca na vybavenie jej priamo riaditeľ

nikdy nedal. Ak si cudzinec podal žiadosť po uplynutí doby povolenia na pobyt, taká žiadosť sa neprijala
a každý bol tak usmernený, že sa takáto žiadosť nemôže prijať. Nikdy jej nebol daný pokyn zo strany
nadriadených, aby v takýchto prípadoch žiadosť prijala.

Svedkyňa W.. W. B. na hlavnom pojednávaní uviedla, že v roku 2009 pracovala na pozícii starší referent

na oddelení cudzineckej polície v Bratislave, na odvolacom úseku. Mala na starosti odvolacie konanie,
zamietnutiežiadostiopobytastanoviskakžalobámnasúd.Vovzťahukagendetýkajúcejsazamietnutia
žiadosti o pobyt svedkyňa uviedla, že na ich úsek prišla žiadosť, resp. priamo vyhodnotenie podpísané
riaditeľom, vedúcim zmeny a spracovateľom, ktorí navrhovali podľa určitého písmena v zákone žiadosťzamietnuť. Tu si spis prevzali, preverili všetky skutočnosti, ktoré tam boli vedené, a vydali rozhodnutie
o zamietnutí žiadosti.

Svedkyňa V.. B. G. vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní uviedla, že od roku 2008 zastupuje
cudzincov pred oddelením cudzineckej polície, ktorým pomáhala vybavovať pobyty. Vo vzťahu k
Thajčankám uvedeným v obžalobe nevedela nič uviesť. Pokiaľ ide o podmienky na oddelení cudzineckej
polície v súvislosti s vybavovaním žiadostí o pobyt svedkyňa vypovedala, že tam boli dlhé čakacie lehoty.
Často krát sa aj jej osobne stávalo, že policajti založili prílohy, ktoré priniesli, do zlého spisu. Viackrát bola

vyzvaná na doloženie dokumentu, ktorý už dala do spisu a potom sa zistilo, že dokument našli v inom
spise. Mala pocit, že nie vždy tam bol poriadok. Vo vzťahu k časenkám uviedla, že čakali v rade, ktorá
sa vytvorila možno už o štvrtej ráno. Policajti otvorili o 7,30 hodine presne a postupne ľudia vchádzali a
vyberali si lístky. Ak už bola dlhá rada v čase, kedy prišla, mohlo to trvať 40-45 minút od momentu, kedy
policajti otvorili, po moment, kedy si zobrali lístok. Ak bolo pred ňou 20 ľudí, trvalo to asi 15 minút. Často
krát sa jej stalo, že sa mala dostať na radu po 15.00 hodine a niekedy ich už nevybavili. Prístroj na lístky

sa vypínal, ak vydali veľa lístkov, pričom im bolo povedané, že ďalšie lístky sa už vydávať nebudú.

Svedok V.. O. W. na hlavnom pojednávaní vypovedal, že v roku 2009 pracoval ako zástupca riaditeľa
pre výkon služby na oddelení cudzineckej polícii Bratislava, na Hrobákovej ulici. Do jeho pôsobnosti
okrem iného patrila aj kontrola spisov, kontrola činnosti policajtov a iné. Postup pri prijímaní žiadostí o

udelenie prechodného pobytu a obnovenie prechodného pobytu upravoval zákon č. 48/2002 o pobyte
cudzincov, bola vydaná metodika vo forme rozkazu riaditeľa cudzineckej polície, ktorý do určitej miery
upravoval postup policajtov, ako aj správny poriadok. Konkrétne bol postup taký, že osoba sa dostavila
na cudzineckú políciu, podala žiadosť, policajtka, ktorá bola zaradená na stránkové pracovisko v ten
deň, prijala túto žiadosť, následne prebehli nejaké úkony, skontrolovala, či sú splnené náležitosti podľa

zákona a potom riaditeľ, zástupcovia alebo vedúci zmeny pridelili úlohy policajtovi. Následne to bolo
protokolované do protokolu žiadosti a potom to bolo rozdelené medzi jednotlivých policajtov, ktorí ďalej
konali podľa správneho poriadku. V danom čase sa na stránky dostavilo aj 500 osôb, preto mená
Thajčaniek mu nič nehovoria. Spoločnosť Sabai pozná z dôvodu, že tam chodila pracovníčka tejto
spoločnosti. Ďalej uviedol, že sa stávalo, že policajtka do iného spisu založila žiadosť, následne sa to

muselo hľadať, prácne skontrolovať všetky jednotlivé spisy, či to tam náhodou nie je založené. Stalo
sa, že zo stola pri stene, kde sa dávali kopy prijatých žiadostí, padli žiadosti za ten stôl a našlo sa to
o tri dni alebo o týždeň. Bol prípad, že sa to zistilo, až keď sa prišiel cudzinec opýtať, v akom štádiu je
jeho konanie. Bolo to zapríčinené nevyhovujúcimi priestormi, malou miestnosťou, kde bolo veľa spisov,
množstvom evidencie a pod. Ak sa stratil nejaký dokument zo spisu, bola to vina správneho orgánu

a preto sa to vybavilo zmierlivo, aby ten účastník konania neutrpel žiadnu ujmu. To znamená, že sa
normálne konalo ďalej, doložil sa ten papier, policajt napísal nejaký úradný záznam, že sa to našlo tam
a tam a pokračovalo sa ďalej. Či bol úradný záznam naozaj vyhotovený, to už nekontroloval. Lustrácie
policajti robili v deň prijatia žiadosti a ak to v ten deň už nestihol urobiť, tak to urobil, keď prišiel najbližšie
do práce. Platilo pravidlo, že približne do piatich dní by mal prerušiť konanie, pokiaľ tam chýba nejaký

doklad, takže v priebehu tých 5 dní mal vykonať potrebné úkony. Keď po tom konkrétnom dni odišiel na
dovolenku napríklad na týždeň, tak sa s tým týždeň nič nerobilo. Policajti mali toľko spisov, že nebolo
možné tieto prehodiť na ďalšieho, aby v nich konal. Čo sa týka obnovenia prechodného pobytu thajských
občanov za účelom zamestnania, pri týchto žiadostiach vychádzali čisto z povolenia na zamestnanie
vydaného úradom práce, keďže to je účel pobytu. Policajt to vyhodnotil, išlo to vedúcemu zmeny, ktorý

to mal za úlohu celé skontrolovať, posúdiť a pokiaľ to bolo v poriadku, tak spis išiel riaditeľovi na
podpis. Vedúci zmeny to podpísal a uviedol dátum, kedy to skontroloval. Riaditeľ ani zástupca nemohol
denne reálne prezrieť sto pobytov, preto tam bol mechanizmus, v rámci ktorého si policajt riadil konanie,
toto vykonával tak, aby bolo všetko v poriadku, následne to vedúci zmeny skontroloval a riaditeľ to
potom podpísal. On osobne, keď podpisoval za riaditeľa, čítal len vyhodnotenie, pretože nie je možné

všetko preštudovať. Vyhodnotenie žiadosti vedúcim zmeny, jeho stanovisko bolo pre neho smerodajné,
vychádzal z neho, nakoľko keď to skontrolujú dvaja ľudia, malo by to byť v poriadku. Podľa svedka
ťažko považovať za pokyn právny názor nadriadeného na základe žiadosti policajta o radu. Nemal
vedomosť o tom, že by riaditeľ uložil policajtom pokyn, aby konali vyslovene protiprávne. Podľa svedka
nebolo podstatné, či sa do protokolu registratúrnych záznamov zapisujú dátumy podľa poradia alebo

nie. Avšak malo to ísť podľa časového sledu, prípadne si policajt vynechal približný počet koloniek a
potom to zapísal. Ak to nestíhal, tak to zapísal aj neskôr. Ak cudzinci alebo splnomocnenci doložili
nejaký doklad do už zviazaného spisu, policajt mal zberný hárok normálne otvoriť, mal to tam zapísať a
zaviazať naspäť. Boli prípady, keď to tam policajt iba hodil, lebo to nebol jeho spis. Ak sa policajt zmýlil vdátumovej pečiatkeadalinýdátum,takbytoprečiarkoladalnormálnydátumalebotoopravil.Vovzťahu
k zodpovednosti riaditeľa a zástupcu svedok uviedol, že všeobecná klauzula hovorí, že zodpovedajú
za všetko, avšak logicky v reálnych podmienkach to nie je možné, nakoľko boli povinní riešiť mnoho

iných vecí a riadiť celé oddelenie. Svedok ďalej uviedol, že zákon všeobecne upravoval, že doklady
dokladané podľa zákona nemajú byť staršie ako 90 dní. Toto však v niektorých prípadoch nerešpektovali
(aj pri nájomných zmluvách, lebo stačí uzatvoriť jednu nájomnú zmluvu, ktorá môže mať platnosť 10
rokov, v opačnom prípade nútili cudzinca ísť podpisovať ďalšiu nájomnú zmluvu alebo dodatky, kde na
to nemali právne zmocnenie). V danom prípade by aj dodatok k zmluve starší ako 90 dní postačoval na

rozhodnutie. Policajtka ale cudzinca požiadala, aby dodatok pre istotu doložil a teda mohol to doložiť
aj po schválení toho pobytu.

Svedkyňa W. X. na hlavnom pojednávaní uviedla, že na oddelení cudzineckej polície pracovala ako
spracovateľ žiadostí. Konkrétne ku skutku sa vyjadriť nevedela. Postup ohľadne žiadosti spočíval v tom,
žekeďsažiadosťprijalanastránkovompracovisku,ten,ktoprijaltúžiadosť,napísaltamvšetkyzákladné

údaje ohľadom cudzinca, potom sa to zaprotokolovalo, a to buď hneď alebo o niekoľko dni neskôr.
Žiadosti sa potom dali na jednu kopu na nejaký stôl. Vedúci zmeny dával kontroly k tým žiadostiam a
potom rozdeľoval žiadosti spracovateľom. Lustrácie sa mali vykonať asi do troch alebo do piatich dní.
Keď bolo kvantum žiadostí, stalo sa, že lustrovali aj o dva týždne neskôr. Potom spracovali hárok. Keď
chýbalidoklady,prerušilikonanie,vopačnomprípadežiadosťvyhodnotili.Vyhodnoteniedávalinapodpis

vedúcemu zmeny a ten to následne dal na podpis riaditeľovi. Do protokolu registratúrnych záznamov
v rokoch 2008-2009 sa zapisovalo buď po stránkových hodinách alebo aj o dva dni neskôr, keď mali
ďalšiu zmenu. Neskôr to na príkaz riaditeľa protokolovali hneď ako sa žiadosť prijala alebo, ak sa to
nestíhalo, tak si tam nechali voľné miesto, ceruzkou si tam napísali dátumy a potom to dopísali. Vo
vzťahu cudzincom z Thajska, ktorí sú menovaní v obžalobe svedkyňa uviedla, že doklady (nájomné

zmluvy) staršie ako 90 dní ona vôbec neakceptovala. Od nadriadeného nedostala žiaden taký pokyn,
aby žiadosť prijala, aj keď bol prepísaný dátum a aby ju ďalej spracovávala

Svedok Z.. B. K. na hlavnom pojednávaní uviedol, že s obžalovaným sa pozná od roku 2005, keď ešte
robil na riaditeľstve hraničnej a cudzineckej polície na Cintorínskej. Ďalej uviedol, že ku konkrétnemu

konaniu obžalovaného nevie uviesť žiadne skutočnosti. Spis bol vždy pridelený spracovateľovi, ktorý
skontroloval všetky doklady, urobil vyhodnotenie a vedúci zmeny kontroloval údaje vo vyhodnotení
s údajmi v spisovom materiáli. Následne takýto spis išiel na podpis riaditeľovi OCP PZ. Kontrola
dátumov, dokedy bol cudzincovi povolený pobyt a kedy si podal žiadosť, bola úloha spracovateľa.
Jeho úlohou nebolo kontrolovať celý procesný postup, nakoľko to nemalo význam, oni vychádzali vždy

len zo sprievodného listu spracovateľa. Ohľadne žiadostí cudzincov uvedených v obžalobe svedok
uviedol, že sa podpísal na vyhodnotení, pričom vychádzal z vyhodnotenia, ktoré predložil spracovateľ,
teda aj z podkladov, ktoré dal konkrétny spracovateľ. Pri tejto žiadosti kontroloval účel pobytu,
povolenie na zamestnanie, či bolo zabezpečené ubytovanie, zdravotné poistenie, potom lustrácie, či bol
zaznamenaný v evidenciách. Svoj súhlas dal na základe odporúčania z vyhodnotenia, keďže cudzinec

doložil všetky doklady. Jeho stanovisko bolo odporúčajúceho charakteru, keďže mali byť v niektorých
prípadoch žiadosti rozhodnuté už skôr. Pobyt bol podpísaný 16.6.2009 a on ho podpisoval 19.6.2009,
teda jeho podpis vedúceho zmeny pre riaditeľa nič neznamenal. Úlohy k žiadostiam sa vždy dávali v deň
prijatiažiadosti.Mohlosastať,žepodpísaldokumentajkeďtambolapodpisovádoložkainéhovedúceho
zmeny, nakoľko podpisová doložka sa z praktických dôvodov nemenila. V daných prípadoch musel dať

niekto pokyn, že takáto žiadosť sa musí prijať a musí sa aj v tom konať, ináč by to nemohlo ísť na
spracovanie. Spracovateľ upovedomil riaditeľa a ten rozhodol, lebo je iba v jeho kompetencii rozhodnúť
o takejto veci. Ak by ten pobyt nebol platný, tak by systém (ECU) vyhodnotil, že je ukončený pobyt a
nemohol by spracovateľ nahodiť obnovu pobytu. Nepustil by ho systém. Možné by to bolo iba v prípade,
že by sa žiadosť o obnovenie povolenia na prechodný pobyt brala ako nová žiadosť. Podľa svedka

sa nemohlo stať, že by žiadosť bola podaná napríklad 5 dní predtým, ako bola prijatá (nedopatrením
nedošlo k zaevidovaniu v ten deň), nakoľko sa žiadosť hneď zapisovala aj do protokolu. Protokolov bolo
4 alebo 5, avšak svedok počet protokolov v roku 2009 uviesť nevedel. Následne svedok pripustil, že sa
mohlo stať, že sa prijala žiadosť, nedal sa tam dátum a zapísalo sa to až o tri alebo dva dni neskôr, čo
mohlo byť odôvodnené množstvom žiadostí.

Svedok W.. V. L. vo svojej výpovedí na hlavnom pojednávaní uviedol, že povinnosti vedúceho zmeny
boli zdokumentované v popise ich pracovnej činnosti. Všeobecne mali plniť pokyny nadriadeného,
ktoré smerovali k tomu, aby bola žiadosť skompletizovaná podľa zákona, ďalej predkladať ju zástupcovialebo riaditeľovi oddelenia na schválenie resp. neschválenie žiadosti. Mali dosledovať ten proces, ale
v tom období bol enormný počet žiadostí a ich hlavná činnosť spočívala predovšetkým v organizovaní
práce a prideľovaní žiadostí poverenému pracovníkovi. Zadávali úlohy k žiadostiam, spisy prideľovali

spracovateľom, ktorí boli povinní túto žiadosť zaprotokolovať, vykonať príslušné lustrácie, skontrolovať
doklady. Po všetkých týchto úkonoch to predkladali im ako vedúcim zmien, oni tieto doklady ešte
kontrolovali a potom to predkladali riaditeľovi alebo zástupcovi, ktorý to opäť kontroloval, buď to schválil
alebo neschválil alebo to vrátil na doplnenie úloh. Prioritne nemuseli kontrolovať dátumy na žiadosti
cudzinca, kedy si túto žiadosť podal, dokedy mal povolený pobyt na našom území, a to z dôvodu, že

často mali príjem 120 žiadostí denne a bolo neskutočne náročné spraviť to do konca pracovnej doby
alebo do nasledujúcej služby. V podstate si vzali čistý dokument, ktorý mal názov úlohy k žiadostiam,
kde neboli žiadne dátumy a tam zadali úlohy, dali tam svoj podpis a svoju dátumovku. Dostalo sa to k
spracovateľom, ktorí vykonali potom ďalšie úkony, hlavne sa tam dávali čísla z protokolov. On lustroval
cudzinca alebo oprávnenosť jeho pobytu až úplne na konci, keď to predkladal riaditeľovi. Vedúceho
zmeny mohol zastupovať iný vedúci zmeny, pretože boli na rovnakých pracovných pozíciách a vyplývalo

mu to z funkcie. Ak konkrétny vedúci zmeny nebol v práci, dali to na podpis inému. On osobne škrtol to
meno a napísal si tam svoje. Pán Hutár to niekedy pozabudol škrtnúť. Ak by bola žiadosť cudzinca na
obnovenie povolenia na prechodný pobyt podaná s odstupom jedného - dvoch dní po dobe platnosti,
postupovali v istom období tak, že cudzincovi sa dala bloková pokuta a so žiadosťou sa narábalo ďalej,
teda schvaľovací proces pokračoval. Do protokolu registratúrnych záznamov sa žiadosti zapisovali aj

po troch - štyroch dňoch, ale väčšinou sa to zapisovalo hneď. Ak dostal od spracovateľa vyhodnotenú
žiadosť (buď pozitívne alebo negatívne), toto stanovisko malo len odporúčací charakter. On si vždy spis
pozrel a skontroloval. Stalo sa mu, že dostal na vyjadrenie žiadosť cudzinca o udelenie povolenia na
prechodný pobyt, pričom už tam bolo rozhodnuté o tomto povolení na pobyt zo strany nadriadených,
avšaktakétožiadostialebovyhodnotenianikdynepodpisoval.Odmietoltakýtopokynsplniť.Kžiadostiam

jednotlivých cudzincov v konkrétnej trestnej veci uviedol, že dodatky k nájomnej zmluve prišili dodatočne
po tom, ako bolo rozhodnuté o povolení. Podľa jeho názoru nebola splnená podmienka ubytovania, teda
zákonná podmienka na schválenie pobytu. Ak by došla žiadosť deň po uplynutí doby, postupoval by
podľa toho, aká by bola dikcia zákona. On osobne nezadával úlohy k žiadosti po piatich dňoch po jej
prijatí. Policajtka B.T.M. vykonávala lustrácie v deň, keď prijímala žiadosti. Vie to z dôvodu, že ju poznal.

Prístup k žiadostiam mali z logického hľadiska všetci policajti.

Svedkyňa N. D. vo svojej výpovedi z prípravného konania, o ktorej zápisnica bola na hlavnom
pojednávaní prečítaná za splnenia podmienok upravených v § 263 odsek 1 Trestného poriadku uviedla,
že osobu obžalovaného nepozná. Na Slovensko prišla v roku 2007 a odvtedy pracuje pre spoločnosť

Sabai, a. s. v Bratislave. Všetky doklady a potrebné povolenia na pobyt a prácu v Slovenskej republike
jej vybavila X. Z.. Spolu s ňou chodila aj na úrady vrátane cudzineckej polície. Dobu platnosti udelených
povolení si kontroluje sama a kontroluje jej to aj pani Z.T.O. Žiadosť o predĺženie pobytu podpísala ona a
toto tlačivo vypísala pani Baďuríková. K procesu vybavovania povolenia, resp. predĺženia povolenia na
pobyt na území Slovenskej republiky sa svedkyňa nevedela vyjadriť. V tomto smere len uviedla, že na

cudzineckú políciu išla s pani Z. a tam svoju žiadosť podpísala. Vždy tam bola osobne prítomná. Ďalej
uviedla, že vždy svoju žiadosť podala včas, nakoľko si dobu kontrolovala.

Svedkyňa R. D. vo svojej výpovedi z prípravného konania, o ktorej zápisnica bola na hlavnom
pojednávaní prečítaná za splnenia podmienok upravených v § 263 odsek 1 Trestného poriadku uviedla,

že osobu obžalovaného nepozná. Na Slovensko prišla v roku 2007, pričom doklady potrebné pre pobyt
a prácu v Slovenskej republike jej vybavila X. Z.. Na cudzineckú políciu chodila vždy osobne s pani
Z.. Rovnako táto svedkyňa uviedla, že dobu platnosti pobytu si kontrolovala sama a vždy si žiadosť o
obnovenie prechodného pobytu podala načas. Kontrolovala si to v pase a potom požiadal pani Z.U.L. o
predĺženie víz. Nevie, kto vypisoval žiadosť, ale túto sama podpisovala.

Svedkyňa B. G. vo svojej výpovedi z prípravného konania, o ktorej zápisnica bola na hlavnom
pojednávaní prečítaná za splnenia podmienok upravených v § 263 odsek 1 Trestného poriadku taktiež
uviedla, že osobu obžalovaného nepozná. Na Slovensko prišla v roku 2007 a odvtedy pracuje pre
spoločnosť Sabai, a. s. v Bratislave. Na vybavenie víz splnomocnila pani Z.U.L.. Táto jej vybavila všetky

doklady a potrebné povolenia na prácu na Slovensku a chodila s ňou aj na úrady vrátane cudzineckej
polície. Pokiaľ ide o dobu platnosti povolenia na pobyt, v tomto sa plne spoľahla na pani Z.. Túto dobu
si kontrolovala sama a kontrolovala ju aj pani Z.Í.N.. Tlačivo žiadosti ona nevypisovala, ale podpis nanej je jej. Vždy podpisovala žiadosť na polícii. Nikdy sa jej nestalo, že by neustriehla lehotu, pani Z. ju
na to vždy upozornila 4 - 5 dní vopred.

Z listinných dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní je potrebné poukázať predovšetkým na
odborné vyjadrenie zo dňa 07.03.2013 ohľadne pochybení pri vybavovaní danej agendy, Protokol
registratúrnych záznamov evidujúcich zápis prijatia žiadostí cudzincov, jednotlivé zberné hárky
vzťahujúce sa k cudzincom menovaným v obžalobe, pokladničnú knihu o zápisoch svedkyne X. Z.
a Výpis zo systému ECU ohľadne dodatočnej možnosti vstupu a zmeny údajov v elektronických

evidenciách.

Na základe vykonaného dokazovania a po zhodnotení dôkazov jednotlivo i v ich súhrne podľa svojho
vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu tak, ako
to predpokladá § 2 odsek 12 Trestného poriadku, vychádzajúc z trestnoprávne relevantných zásad
dôkazného konania, dospel súd k záveru, že v predmetnej trestnej veci nebolo dokázané, že sa stal

skutok, ktorý je obžalovanému kladený za vinu.

V tomto smere považuje súd za nevyhnutné zdôrazniť, že rozhodnutie o vine obžalovanej osoby
musí vychádzať z vykonaných dôkazov (získaných zákonným spôsobom), ktorých vyhodnotením nie je
možné dospieť k inému záveru, resp. ktoré nepripúšťajú aj alternatívny a pre obžalovaného priaznivejší

záver, pokiaľ ide o otázku viny. Vina obžalovaného musí byť teda jednoznačne a bez akýchkoľvek
rozumných pochybností preukázaná. Obžalovaný pritom nie je povinný dokazovať žiadnu skutočnosť,
čo je vyjadrené v zásade, že nedokázaná vina má rovnaké dôsledky ako dokázaná nevina. Uznanie
viny zo žalovanej trestnej činnosti nie je možné založiť na hypotetických záveroch, ktoré sú v rovine
pravdepodobnosti, a to ani pravdepodobnosti vyššieho stupňa. Pre takýto výrok musí byť daná istota,

o ktorej, vychádzajúc z hodnotenia vykonaných dôkazov, nie je dôvod pochybovať. Ak po vykonaní
a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov zostanú pochybnosti o niektorej skutkovej okolnosti
významnej čo do otázky viny, nemožno rozhodnúť v neprospech obžalovaného. Inak povedané, ak v
konkrétnej trestnej veci vykonané dôkazy pripúšťajú alternatívnu možnosť o nevine, je súd povinný v
zmysle zásady „in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech veci obžalovaného)“ obžalovaného spod

podanej obžaloby oslobodiť.

V prejednávanej trestnej veci možno konštatovať, že výsledky dokazovania v prípravnom konaní v
potrebnej miere odôvodňovali postavenie obžalovaného pred súd tak, ako to predpokladá § 234 odsek
1 Trestného poriadku. Dokonca aj po dokazovaní vykonanom na hlavnom pojednávaní podozrenie zo

spáchania žalovaného skutku obžalovaným, z hľadiska istej miery dôvodnosti, pretrváva aj naďalej.
Pokiaľ sa však toto podozrenie nepretavilo od istoty spôsobom nevzbudzujúcim žiadne rozumné
pochybnosti, súd nemohol rozhodnúť o uznaní viny a uložení trestu.

Z hľadiska toho, čo je obžalovanému kladené za vinu, považuje súd sa rozhodujúce predovšetkým to,

že nebolo dokázané, že občania Thajského kráľovstva uvedení v obžalobe, sa na území Slovenskej
republiky dňa 15.06.2009, kedy mali byť prijaté ich žiadosti, zdržiavali neoprávnene. Tým odpadá
základná a rozhodujúca skutková okolnosť, na ktorej je primárne skutok ako taký postavený.
Pochybnosti o jej existencii (v spojení s pochybnosťami o iných skutkových okolnostiach) tak potom
nepochybne odôvodňujú dôvod pre oslobodenie obžalovaného spod obžaloby podľa § 285 písmeno a/

Trestného poriadku, teda že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

Primárne je v tejto súvislosti potrebné poukázať na to, že z výsluchu obžalovaného, ako aj jednotlivých
svedkov vyplynulo, že v rozhodnom období (jún 2009) boli na Oddelení cudzineckej polície Policajného
zboru Bratislava, Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Úradu hraničnej a cudzineckej

polície Ministerstva vnútra Slovenskej republiky Bratislava, ul. Hrobákova 44 (ďalej len „oddelenie
cudzineckej polície“), podávané enormné počty žiadostí cudzincov o udelenie povolenia na prechodný
pobyt, o obnovenie povolenia na prechodný pobyt, prípadne iných žiadostí, ktorých prijímanie a
vybavovanie nebolo zodpovedajúcim spôsobom zabezpečené tak po personálnej, ako aj materiálnej
a organizačnej stránke. Predovšetkým pokiaľ ide o samotné stránkové pracovisko, na ktorom sa

takéto žiadosti prijímali, zakladali do spisov a kde sa tieto spisy ukladali, nezodpovedalo požiadavke
na vytvorenie podmienok nevyhnutne potrebných na riadne plnenie úloh a činností spojených s
vybavovaním danej agendy, obzvlášť v prípade vysokého počtu takých žiadostí.Nedostatočné personálne a priestorové vybavenie daného oddelenia cudzineckej polície potom
nepochybne mohlo vytvárať priestor pre také nedostatky v práci príslušníkov policajného zboru na tomto
oddelení a ich nadriadených, ktoré spočívali napríklad v zakladaní písomných dokumentov do iných

zložiek, resp. spisov, prípadne v dočasnej strate žiadostí cudzincov a iných listín, ktoré sa ukladali vo
veľkých počtoch na jednu kopu na jednom mieste (stôl na stránkovom pracovisku) a ktoré sa niekedy
našli aj s odstupom času niekoľkých dní. Existencia takýchto nedostatkov pri manipulácii so žiadosťami
cudzincov bola potvrdená viacerými vo veci vypočutými svedkami, ktorí na tomto oddelení cudzineckej
polície pracovali, ale napríklad aj z výpovede svedkyne V.. B. G., ktorá sama mala takúto skúsenosť pri

zastupovaní cudzincov v súvislosti s ich žiadosťami o udelenia povolenia na pobyt na území Slovenskej
republiky. Je zrejmé, že v danom období a za daných podmienkach neboli personálne kapacity na tomto
oddeleníniekedyschopné(prisprávnomúradnompostupe)vykonávaťriadneavčaslustráciecudzincov,
protokolovať prijaté žiadosti do protokolu registratúrnych záznamov, prípadne vydávať potvrdenia o
prijatých žiadostiach alebo pripojiť k tej ktorej žiadosti zodpovedajúci lístok, tzv. časenku. To, že tomu
tak naozaj bolo, je zrejmé z výpovedí svedkov B.S., W., W.V.Z., G. a iných.

Vychádzajúc z uvedeného je v prejednávanej trestnej veci rozhodujúca odpoveď na otázku, čí v prípade
žiadostí cudziniek N. D., L. B., M. M.U.Z., G. B. F. R. D. mohlo dôjsť k tomu, že tieto boli podané
pred dátumom 14.06.2009, dokedy mali platný pobyt na území Slovenskej republiky, ale pre výraznú
zaťaženosť v spojení s nesprávnym úradným postupom došlo k ich strate, zašantročeniu, nedbalému

založeniu alebo jednoducho k ich nezaevidovaniu v deň ich podania, v dôsledku čoho bolo na týchto
žiadostiach vyznačené ich prijatie s neskorším dátumom potom, čo boli nájdené a z toho dôvodu došlo aj
k ich oneskorenej protokolácii do protokolu registratúrnych záznamov a oneskorenej lustrácii cudzinca.
Stav na danom oddelení cudzineckej polície so zreteľom na zaťaženosť príslušníkov PZ na stránkovom
pracovisku nevylučuje ani také konanie, v rámci ktorého konkrétny príslušník PZ z časových dôvodov

prijímal jednu žiadosť za druhou bez toho, aby ich prijatie ihneď vyznačil, ale splnenie tejto povinnosti
si vyhradil na čas po stránkových hodinách, k čomu však z nezistených dôvodov nedošlo. Naposledy
uvedené by však bolo možné vnímať v tom kontexte, že deň 12.06.2009 bol posledným pracovným
dňom v týždni, pričom možnosť takéhoto konštatovania má oporu aj vo výpovedi svedka Z.. B. K., ktorý
pri veľkom počte žiadostí pripustil aj taký spôsob ich prijatia, v ktorého rámci sa na žiadosti nedal dátum

a zapísalo sa to až o tri alebo dva dni neskôr.

Nech je aj miera pravdepodobnosti vzniku takejto situácie akokoľvek nízka, s prihliadnutím na stav
oddelenia cudzineckej polície, takáto pravdepodobnosť tu zrejme je, resp. takéto okolnosti nie je možné
vylúčiť. Aj keď v zásade platí prezumpcia správnosti postupu štátnych orgánov, pokiaľ nie je preukázaný

opak, v danej veci, vzhľadom na skutočnosti vyplývajúce z výpovedí svedkov, nie je možné z tejto
premisy nekriticky vychádzať, najmä v prípade, ak sa uplatňuje trestnoprávna zodpovednosť osoby,
ktorej konanie je bezprostredne spojené s konaním iných tejto osobe podriadených osôb, ako je tomu
v predmetnej trestnej veci.

V tomto smere nemožno prehliadnuť výpoveď svedkyne X. Z., ktorá uviedla, že žiadosti za všetky
cudzinky z Thajského kráľovstva podávala spolu s nimi dňa 12.06.2009, čo má poznamenané vo svojich
záznamoch a čomu zodpovedajú aj výpovede svedkýň N.F.W. D., R. D. F. B. G.. Toto tvrdenie má pritom
oporu aj priamo v pokladničnej knihe svedkyne Z., v ktorej je pri dátume 12.06.2009 uvedená poznámka
„Cudz. polícia baby“. Nie nepodstatnou je tiež tá skutočnosť, že deň 12.06.2009 pripadol na piatok, t.

j. posledný pracovný deň v týždni, bezprostredne predchádzajúci pracovnému dňu, ktorý je uvedený
na podaných žiadostiach ako deň ich prijatia. To len umocňuje možnosť takého záveru, že predmetné
žiadosti mohli byť skutočne podané aj dňa 12.06.2009, avšak z už naznačených dôvodov sa s nimi
začalo „robiť“ až v prvý pracovný deň nasledujúceho týždňa. Tomu, že k takejto situácii mohlo dôjsť vo
všetkých uvedených prípadoch, zodpovedá vyjadrenie svedkyne Z.N., v zmysle ktorého z praktických a

časových dôvodov podávala žiadosti všetkých cudziniek naraz a v ich prítomnosti, resp. bezprostredne
po sebe, ako aj svedkyne W., ktorá potvrdila, že tieto žiadosti boli prijaté v jednom balíku.

Žiadna zo svedeckých výpovedí, či už to bola výpoveď svedkyne B., W.S.V., W.. L. a iných svedkov,
nevylučuje skutočnosť, že reálne boli žiadosti v obžalobe menovaných cudziniek podané pred uplynutím

doby platnosti povolenia na prechodný pobyt, ale k vyznačeniu ich prijatia a následnému spracovaniu
došlo neskôr z dôvodov, ktoré týmto cudzinkám nie je možné pričítať za vinu. V takom prípade by bol
vysvetliteľný aj prepis z 15.06.2009 na 10.06.2009 a nie na 12.06.2009, nakoľko ako uviedla svedkyňaW., ktorá prijala žiadosti dňa 15.06.2009, predošlú zmenu mala dňa 10.06.2009, nie dňa 12.06.2009.
Táto okolnosť však nemá vplyv pre možný záver o včasnom podaní žiadostí.

Ak teda mohla nastať ktorákoľvek z vyššie uvedených eventualít, pre ktoré by bol odôvodnený
záver, že žiadosti cudzincov boli podané včas pred uplynutím doby platnosti pobytu, ale k ich prijatiu
došlo v dôsledku nesprávneho úradného postupu až nasledujúci deň, nemôže byť vylúčená aplikácia
ustanovenia § 27 odsek 3 zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom do 14.01.2010, v zmysle ktorého povolenie na prechodný pobyt sa až do

rozhodnutia o žiadosti o obnovenie povolenia na prechodný pobyt považuje za platné.

V kontexte uvedeného by bolo potom potrebné vyhodnocovať aj prípadné udelenie ústneho pokynu
obžalovaného adresovaného podriadeným príslušníkom PZ, v zmysle ktorého sa mali zistené
nedostatky riešiť v prospech žiadateľov, ktorí vzniknutý stav nezapríčinili. Takéto konanie bez ďalšieho
v nijakom smere nemôže zakladať trestnoprávnu zodpovednosť v tom smere, že by ho bolo možné

subsumovať pod skutkovú podstatu prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326
odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona. V danom prípade sa môže uvažovať iba o zodpovednosti
obžalovaného za činnosť a riadenie oddelenia cudzineckej polície a konkrétne plnenie úloh zo strany
jemu podriadených príslušníkov PZ z titulu jeho funkcie.

Okrem toho, súd má za to, že nebolo dokázané ani to, že by obžalovaný v konkrétnej veci skutočne
dal taký ústny pokyn na prijatie žiadostí podaných po uplynutí doby povolenia na prechodný pobyt,
ako je mu to obžalobou kladené za vinu v zmysle popisu skutku. Z vykonaného dokazovania nie je
zrejmé, ako bola skutočnosť, že by predmetné žiadosti mali byť prijaté po uplynutí uvedenej doby,
obžalovanému ako riaditeľovi oddelenia cudzineckej polície prezentovaná, za akých okolností a ako sa

mal on konkrétne k tejto skutočnosti vyjadriť. Jediným svedkom, ktorý sa v tomto smere priamo vyjadril,
bola svedkyňa Přenosilová, ktorá však uviedla, že zo strany obžalovaného malo ísť o odporučenie, ktoré
však ona brala tak, že v zmysle takéhoto odporúčania má žiadosť spracovať. Pritom z jej výpovede
tiež vyplýva, že mala vedomosť o tom, ako v takýchto prípadoch postupovať a pokiaľ by skutočne išlo
o taký spôsob konania obžalovaného, ako je uvedený v obžalobe, bolo jej povinnosťou postupovať

podľa § 48 odsek 4 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej
informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení
účinnom do 31.03.2010, v zmysle ktorého ak sa policajt domnieva, že rozkaz, nariadenie, príkaz alebo
pokyn jeho nadriadeného je v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom, je povinný na
to nadriadeného upozorniť. Ak nadriadený trvá na splnení rozkazu, nariadenia, príkazu alebo pokynu,

musí ho policajtovi písomne potvrdiť a policajt je povinný ho splniť. Písomné potvrdenie sa nevyžaduje,
ak hrozí nebezpečenstvo z omeškania. Policajt je povinný odoprieť splnenie rozkazu, nariadenia,
príkazu alebo pokynu nadriadeného, ak by jeho splnením spáchal trestný čin; túto skutočnosť oznámi
bezodkladne vyššiemu nadriadenému.

Menovaná svedkyňa uvedeným spôsobom nepostupovala, hoci z výpovedí svedkyne W.Í.N. a svedka
W.. L. vyplynulo, že podľa toho, ako ju poznajú, by bolo možné sa domnievať, že by tak postupovať
mohla a mala. V súvislosti s jej výpoveďou možno vysloviť aj pochybnosť o správnom reprodukovaní
ňou vnímaných skutočností, a to predovšetkým z hľadiska jej vyjadrenia v prípravnom konaní pri
výsluchu konanom dňa 04.06.2014 v časti, ktorá bola prečítaná pri odstraňovaní rozporov postupom

podľa § 264 odsek 1 Trestného poriadku. V jej rámci sa na jednej strane menovaná svedkyňa s
istotou vyjadrila, že obžalovaný výslovne uviedol, že Thajčankám vyhovejú, na strane druhej nevedela
uviesť, či v súvislosti s týmito cudzinkami išla za obžalovaným ona osobne, alebo svedkyňa W.T.O.,
prípadne obe spolu. Ak si teda nepamätá, či za obžalovaným išla ona osobne, je možné mať dôvodnú
pochybnosť o tom, či táto svedkyňa môže s istotou tvrdiť, ako sa obžalovaný v súvislosti s týmito

cudzinkami vyjadril, resp. či sa takto mal vyjadriť práve k nim. V tejto súvislosti možno poukázať na
jej výpoveď na hlavnom pojednávaní, kde ohľadne daného vyjadrenia obžalovaného uviedla úplne
iný príklad (prípad študentov) a ku konkrétnym cudzincom z Thajského kráľovstva sa priamo vyjadriť
nevedela. Pritom išlo o výpoveď uskutočnenú na hlavnom pojednávaní iba jeden rok po tom, čo
o danej skutočnosti vypovedala v prípravnom konaní, kde si aj s odstupom času piatich rokov na

danú okolnosť s istotou pamätala. Vzhľadom na iné z obsahu spisu vyplývajúce skutočnosti (na ktoré
sa aj obhajoba snažila v priebehu dokazovania poukázať) tu vyvstáva otázka o korektnom (mierne
povedané) spôsobe vedenia výsluchu vyšetrovateľom. V tomto smere je zarážajúcim aj ten fakt, že
k výsluchu svedkov viazaných mlčanlivosťou došlo opakovane a vo väčšine prípadov predtým, akoboli mlčanlivosti ministrom vnútra SR zbavení. Vzhľadom na meritórne rozhodnutie súd nepovažuje za
potrebné tieto skutočnosti bližšie rozoberať s výnimkou konštatovania, že súd na žiaden z výsluchov
svedkov uskutočnených v prípravnom konaní pred zbavením mlčanlivosti (v prípadoch, kde bolo

zbavenie mlčanlivosti dôvodné), t. j. nezákonné výsluchy, neprihliadal a v tomto smere ich nepreniesol
na hlavné pojednávanie ani pri odstraňovaní rozporov.

Vo vzťahu k tej časti výpovede svedkyne B., kde poukázala na snahu o antidatovanie zápisov do
protokolu registratúrnych záznamov, súd poukazuje na skutočnosti vyplývajúce z výpovede viacerých

vo veci vypočutých svedkov, ktorí zhodne uviedli, že oneskorené zapisovanie prijatých žiadostí do
tohto protokolu nebolo žiadnou výnimkou, pričom chronologický zápis skôr prijatých žiadosti nemusel
zodpovedať celkovému poradiu prijatých žiadostí.

Ohľadne skutočností uvedených svedkyňou W. súd poznamenáva, že táto síce uviedla, že žiadosti
prijala na pokyn obžalovaného ako riaditeľa oddelenia cudzineckej polície, avšak vzápätí dodala, že inak

si to nevie vysvetliť. Nepochybne ide o tak nejednoznačné vyjadrenie, ktoré nemôže smerovať k uznaniu
viny obžalovaného. Okrem toho takéto vyjadrenie nevyvracia možnosť podania žiadosti pred uplynutím
doby platnosti povolenia na prechodný pobyt z dôvodov prezentovaných na inom mieste odôvodnenia
tohto rozsudku, čo pripustila sama svedkyňa.

V kontexte prezentovaných do úvahy prichádzajúcich alternatív ohľadne spôsobu manipulácie a
vybavovania žiadostí cudziniek uvedených v obžalobe, je potrebné posudzovať aj výpoveď svedka W..
L., ktorí uviedol, že úlohy k žiadostiam dával hneď v deň ich prijatia, ako aj vo veci vykonané listinné
dôkazy. Ak je možné pripustiť, že k podaniu jednotlivých žiadostí došlo napríklad 12.06.2009, ale z už
uvedených dôvodov k ich prijatiu došlo až 15.06.2009 (rozdiel jedného pracovného dňa), je logickým aj

vyjadrenie menovaného svedka, ako aj údaje uvedené v protokole registratúrnych záznamov, resp. vo
výpise zo systému ECU ohľadne nemennosti záznamov v evidenciách, na ktoré poukazoval prokurátor,
ktoré nie sú spôsobilé možnosť včasného podania žiadostí vylúčiť. Ak sa totiž žiadosti zaevidovali a
prijali až v deň 15.06.2009, logicky mohli byť aj jednotlivé úlohy svedkom W.. L. zadané v tento deň
a v rovnaký deň boli vykonané aj jednotlivé záznamy a lustrácie. Z tohto aspektu teda ani nemožnosť

zmeny dátumu podania žiadosti po jej zaevidovaní v informačnom systéme ECU nemôže zakladať iné
hodnotenie dôkazov (v ich vzájomných súvislostiach) v smere uznania viny obžalovaného.

Pokiaľ ide o dodatky k nájomným zmluvám súd uvádza, že nebol produkovaný žiaden nespochybniteľný
dôkaz, ktorý by preukazoval vedomosť obžalovaného o ich existencii a dátume ich podpisu v čase

vyhodnocovania žiadosti o obnovenie povolenia na prechodný pobyt a ich schvaľovania, a to bez
ohľadu na to, či o tom vedieť mal a mohol. Úvahy o tom, či druhé dodatky bol doložené ešte pred
schválením predmetných žiadosti s nesprávne uvedeným dátumom napríklad v dôsledku chyby v písaní,
alebo boli do spisu založené dodatočne v snahe spätne odstraňovať nesprávny postup pri vybavovaní
žiadostí, sa pohybujú v rovine dohadov a špekulácií, ktoré nie sú spôsobilé ísť na vrub obžalovaného. V

tomto smere nemožno za relevantnú považovať ani výpoveď svedkyne B., ktorá síce uviedla, že videla
obžalovaného, ako vkladá do nejakého spisu určité doklady, avšak nevedela s istotou uviesť, či išlo o
spisy tkajúce sa cudziniek z Thajska, resp. tých cudziniek, ktoré sú uvedené v obžalobe. Jej vyjadrenie je
len ničím nepodloženou domnienkou. Tu je potrebné poznamenať, že v podmienkach daného oddelenia
cudzineckej polície mal k spisom prístup každý, pričom svedok V.. W. uviedol, že niekedy dochádzalo k

tomu, že niektoré dokumenty boli zo strany podriadených príslušníkov založené do spisu bez toho, aby
sa takáto skutočnosť poznamenala napríklad do zberného hárku. Ako vyplynulo z výpovedí niektorých
svedkov, v prípade zistenia nedostatkov v predložených dokladoch boli cudzinci (splnomocnené osoby)
niekedy telefonicky vyzvaní na ich doplnenie a následne došlo k založeniu týchto dokladov do spisu. Už
niekoľkokrát spomenutý stav na tomto oddelení nevylučuje, že k ich založeniu mohlo dôjsť spôsobom

odporujúcim správnemu úradnému postupu.

S prihliadnutím na všetky uvedené skutočnosti možno potom akceptovať argumentáciu obžalovaného
z toho hľadiska, že vzhľadom na rozmanitosť jeho povinnosti pri riadení oddelenia cudzineckej polície,
nebolo v jeho fyzických možnostiach kontrolovať každú jednotlivú žiadosť podrobne, ale pri ich

schvaľovaní vychádzal z jej vyhodnotenia spracovateľom a stanoviska vedúceho zmeny. Toto jeho
obhajobné tvrdenie má oporu aj vo výpovedi jeho zástupcu V.. W., ktorý sa vyjadril v podstate rovnako.V neposlednom rade je odôvodnené aj také konštatovanie, že v danom prípade absentuje akýkoľvek
dôkaz o možnom motíve obžalovaného, pre ktorý by mal konať tak, ako je mu to v obžalobe kladené
za vinu. V nijakom smere nie je zrejmé, čo malo obžalovaného viesť k zadováženiu neoprávneného

prospechu pre občanov z Thajského kráľovstva. Naopak, vychádzajúc z do úvahy prichádzajúceho
záveru, že títo cudzinci podali žiadosť o obnovenie povolenia na prechodný pobyt včas, Trestným
zákonom predpokladaný znak skutkovej podstaty prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa
podľa § 326 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona v podobe úmyslu zadovážiť pre iného neoprávnený
prospech absentuje úplne. V tomto smere súd len zdôrazňuje, že nepreukázanie podanie žiadostí po

uplynutí doby povolenia na prechodný pobyt je primárne otázkou skutkovou.

V zmysle vyššie uvedeného nemal súd primárne za preukázané viaceré skutkové okolnosti, nie právne,
čoho logickým dôsledkom musel byť ustálený dôvod pre oslobodenie obžalovaného spod obžaloby
podľa § 285 písmeno a/ Trestného poriadku.

Aj keď súd rozhodol o oslobodení obžalovaného spod obžaloby, považuje za potrebné sa vyjadriť k tým
zásadným argumentom obhajoby obžalovaného, s ktorými sa nebolo možné stotožniť. To má význam
predovšetkým z hľadiska správnosti procesného postupu súdu, resp. z hľadiska možných právnych
záverov a v neposlednom rade aj so zreteľom na dikciu § 168 odsek 1 Trestného poriadku.

Pokiaľ ide o obhajobou namietanú neexistenciu miestnej príslušností súdu z dôvodu, že trestný čin nebol
spáchaný v obvode Okresného súdu Bratislava I, obžalovaný nebýva, nepracuje a ani sa nezdržiava v
obvode tohto súdu a čin taktiež nevyšiel najavo v obvode tohto súdu, je potrebné poukázať na definíciu
miesta spáchania činu, ktorá je síce upravená v hmotnoprávnom predpise, konkrétne v § 12 písmeno
a/, b/ Trestného zákona, táto je však plne použiteľná aj pre účely určovania miestnej príslušnosti súdu. V

zmysle uvedeného ustanovenia miestom spáchania trestného činu je každé miesto, na ktorom páchateľ
konal (písmeno a/), alebo nastal alebo podľa predstavy páchateľa mal nastať následok predpokladaný
týmto zákonom (písmeno b/). S prihliadnutím na trestný čin, ktorý je obžalovanému kladený za vinu
a z neho vyplývajúci následok je nepochybné, že tento je potrebné vnímať aj v kontexte miesta na
území Slovenskej republiky, na ktorom mali cudzinky povolený prechodný pobyt. Tento sa nachádza v

obvode Okresného súdu Bratislava I a z tohto hľadiska nemôže obhajobná argumentácia obžalovaného
vnijakomsmereobstáť.Spoukazomna§20Trestnéhoporiadkuvovecikonalvecneamiestnepríslušný
súd (miestna príslušnosť založená podaním obžaloby zo strany prokurátora), v dôsledku čoho nebol
daný dôvod na postúpenie veci inému príslušnému súdu. Okrem toho postúpeniu veci inému súdu by
bránilo ustanovenie § 280 odsek 1 Trestného poriadku.

Vo vzťahu k argumentu obhajoby, v zmysle ktorého dátum 14.6.2009 pripadol na deň pracovného pokoja
- nedeľu, pričom pri aplikácii ustanovení Správneho poriadku sa posledný deň lehoty presúva na prvý
pracovný deň, v danom prípade na 15.6.2009, čo v konkrétnej trestnej veci podľa obhajoby znamená,
že nemohlo ísť o žiaden trestný čin, je namieste poznamenať, že obhajoba si zrejme zamieňa pojem

„doba“ s pojmom „lehota“ ako dvoch základných kategórii významných z hľadiska plynutia času. Dobou
sa v zmysle právnej teórie rozumie časové obdobie, v rámci ktorého práva a povinnosti vznikajú a trvajú
alebo na uplynutie ktorého zákon viaže ich zánik. Na rozdiel od lehôt platí pri dobách zásada, že doba
začína plynúť prvým dňom a končí sa posledným dňom časového úseku, bez ohľadu na to, či ide o
pracovný deň alebo deň pracovného pokoja. Ďalší rozdiel medzi dobou a lehotou spočíva v tom, že doby

sa nevzťahujú k úkonom strán alebo súdu, ale ide o časový úsek, uplynutím ktorého nastane zákonom
predpokladaná právna skutočnosť. S poukazom na uvedené je nepochybné, že časové vymedzenia pri
prechodných (aj iných) pobytoch sa vzťahujú na dobu, nie na lehotu, na základe čoho nie je možné
pre účely podania žiadosti o obnovenie povolenia na prechodný pobyt použiť ustanovenia Správneho
poriadku upravujúce plynutie lehôt. Doba prechodného pobytu sa tak končí bez ohľadu na to, či posledný

deň tejto doby pripadne na deň pracovného pokoja alebo nie a teda nie je možné jej koniec „posunúť“
na najbližší pracovný deň. To, že v prípade pobytu cudzincov ide skutočne o dobu a nie lehotu, vyplýva
aj priamo zo zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(napríklad § 38 odsek 2 citovaného zákona). Na tom nemení nič ani právna fikcia platnosti povolenia na
prechodný pobyt v zmysle § 28 odsek 4 uvedeného zákona, okrem iného preto, že sa nevzťahuje na

dobu ako takú, ale iba na platnosť povolenia. Uvedená argumentácia obhajoby je tak právne irelevantná
a sama osebe by nebola spôsobilá odôvodniť prípadný záver, že skutok, kladený obžalovanému za vinu,
nie je trestným činom. Aj keď v konečnom dôsledku tieto skutočnosti nemali vplyv na rozhodnutie súdu,
bolo potrebné sa nimi zaoberať vzhľadom na význam, aký im obhajoba pripisovala.Nakoniec považuje súd za vhodné vyjadriť sa v stručnosti k námietke obhajoby, v zmysle ktorej nebolo
možné jednotlivých policajtov vypočúvať v procesnom postavení svedkov, pričom na podporu svojho

tvrdenia si obhajoba vzala rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo V16/2011, v
ktorom bol vyslovený názor o nemožnosti výsluchu orgánu činného v trestnom konaní ako svedka, ktorý
vo veci vykonával procesné úkony. V tejto súvislosti súd uvádza, že uvedená obhajobná argumentácia
evidentne vybočuje z rámca tohto rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a ako takú je
potrebné ju ako neprípustnú odmietnuť. Nemožnosť výsluchu orgánu činného v trestnom konaní ako

svedka v konkrétnej trestnej veci, v ktorej vykonával jednotlivé procesné úkony, je daná nezlučiteľnosťou
postavenia orgánu činného v trestnom konaní s postavením svedka, ktorá vyplýva zo samotnej povahy
veci. Obhajoba pritom možno zámerne opomenula citovať z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia
zásadný právny argument, v zmysle ktorého predmetom dokazovania v trestnom konaní (§ 119 odsek 1
Trestného poriadku) sú okolnosti spáchania trestného činu a nie okolnosti jeho vyšetrovania. Možnosť
privodenia si trestného stíhania zo strany osoby v postavení orgánu činného v trestnom konaní je nutné

vnímať v inom kontexte, ako to predkladá obhajoba v tejto trestnej veci. Alebo inak, aj policajt, ktorý
vykonal služobný zákrok, môže byť vypočutý ako svedok, pokiaľ nemá postavenie orgánu činného v
trestnom konaní, resp. pokiaľ ako orgán činný v trestnom konaní nevykonával procesné úkony a ak
vypovedá k okolnostiam spáchania trestného činu. V prípade akceptovania obhajobou prezentovaného
názoru by v trestnom konaní vo vzťahu k spáchanému trestnému činu v podstate nebolo možné ako

svedka vypočuť žiadnu osobu, ktorá konala z pozície úradnej osoby za správny orgán. Takýto názor
však nemá oporu v žiadnom právnom predpise a nie je ho možné vyvodiť ani z citovaného rozhodnutia.

Odhliadnuc od uvedeného, súd už v odôvodnení tohto rozsudku vysvetlil dôvody, pre ktoré v danej
trestnej veci nemal za preukázané zásadné skutkové okolnosti, t. j. že sa skutok (tak ako je popísaný v

obžalobe) stal, preto rozhodol tak, ako je to uvedené v enunciáte (výroku) tohto rozsudku.

Poučenie:

: Proti tomuto rozsudku môže obžalovaný a prokurátor podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho
oznámenia cestou Okresného súdu Bratislava I na Krajský súd v Bratislave. V rovnakej lehote s
obžalovaným môžu podať odvolanie v jeho prospech aj príbuzní obžalovaného v priamom rade, jeho

súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh.

Odvolanie má odkladný účinok okrem prípadu, že rozsudok nadobudol právoplatnosť spôsobom
predpokladaným v § 183 odsek 1 Trestného poriadku.