Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. november 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4CoZm/110/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1514202606
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blažena Hirnerová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1514202606.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: BENCONT INVESTMENTS, s. r. o., Vajnorská
100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 36 432 105, zastúpeného: JUDr. Jozefom Boledovičom, advokátom, 900
41 Rovinka 578, proti odporcovi: OTP Banka Slovensko, a. s., Štúrova 5, 813 54 Bratislava, IČO: 31
318 916, o zaplatenie 3.599,50 eur s prísl. a odmeny zo zmenky, o odvolaní odporcu proti uzneseniu
Okresného súdu Bratislava V č.k. 3CbZm/246/2014-63 zo dňa 24.06.2015, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava V č.k. 3CbZm/246/2014-63 zo dňa
24.06.2015 p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zamietol návrh odporcu na prerušenie konania.
V odôvodnení súd uviedol, že zmenkovým platobným rozkazom bol odporca zaviazaný, aby
navrhovateľovi zaplatil zmenkovú sumu 3.599,50 eur s úrokom 6 % ročne z nej od 06.08.2013

do zaplatenia, zmenkovú odmenu 12 eur a náhradu trov konania. Odporca podal v zákonnej trojdňovej
lehote námietky.
Podaním, ktoré bolo súdu doručené dňa 24.04.2015, odporca navrhol, aby súd konanie podľa § 109
ods. 2 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.) prerušil až do právoplatného
skončenia veci vedenej na súdoch vyššieho stupňa. Najvyšší súd SR sa v konaní o dovolaní zaoberá
otázkou, či v konaniach pred súdmi nižšieho stupňa, nedošlo k vadám a zmätočnosti, keď sa

súdy nižšieho stupňa vôbec nevysporiadali s námietkou výkonu práva v rozpore so zásadami ekvity,
kauzálnou námietkou spochybňujúcou kauzu zmenky a námietkou výšky zmenkovej sumy, čo malo za
následok aj ich nesprávne rozhodnutie vo veci.
Návrh odôvodnil tým, že na Najvyššom súde SR prebieha konanie o dovolaní, v
ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu v tejto veci. Na základe jeho
dovolania zo dňa 10.12.2012, uznesením sp. zn. 1Obdo/4/2013 zo dňa 16.04.2013 zrušil iný rozsudok

Krajského súdu v Košiciach č. k. 3CoZm/6/2012-156 zo dňa 30.10.2012 a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Odporca uviedol, že Najvyšší súd SR zrušil tento rozsudok na podklade dovolania odporcu,
ktorý namietal námietku uplatňovania práva navrhovateľa v rozpore s poctivým obchodným stykom a
šikanózny výkon práva, kauzálnu námietku spochybňujúcu kauzu zmenky a námietku výšky zmenkovej
sumy, čo malo za následok aj ich nesprávne rozhodnutie vo veci, pričom Najvyšší súd SR považoval
tieto námietky za zásadné a relevantné, s ktorými sa odvolací súd nevysporiadal. Odporca uviedol, že

totožnými, podľa Najvyššieho súdu SR zásadnými a relevantnými námietkami, ako sa bude zaoberať
Krajský súd v Košiciach, sa zaoberá v predmetnom konaní aj prvostupňový súd. Ak by tunajší súd dospel
k iným právnym záverom, než o pár mesiacov či týždňov zaujmú súdy vyššieho stupňa v uvedených
konaniach, viedlo by to nielen k stavu právnej neistoty účastníkov konania, ale vytvoril by sa chaotický
stav vyžadujúci hromadné revízie veľkého množstva súdnych rozhodnutí, čo by bolo nehospodárne.
Súd prvého stupňa uviedol, že prerušenie konania je namieste najmä vtedy, kedy súd určitú otázku,

významnú pre jeho rozhodnutie (predbežnú otázku), je síce oprávnený posúdiť aj sám, ale vzhľadom na
to, že rovnaká otázka sa už rieši v inom konaní, nie je účelné v konaní pokračovať, najmäv záujme hospodárnosti, aby sa predišlo duplicitnému dokazovaniu tých istých skutočností. Ak bude
príslušným orgánom o takejto otázke vydané rozhodnutie, súd z neho vychádza (§ 135 ods. 2 O.s.p.).
Riešenie otázky, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, nie je podľa neho možné pre účely

prerušeniakonaniapodľa §109ods.2písm.c)O.s.p.zamieňaťsprávnymposúdením(ne)dôvodnosti
námietok, ku ktorému dospeje iný súd, a to ani v prípade, ak odporca námietky v obdobných veciach
odôvodňuje vždy tými istými skutočnosťami.
Súd prvého stupňa poukázal na čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého sú
sudcovia pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom,

medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy SR a zákonom. Uviedol, že nie je viazaný
právnym názorom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho alebo dovolacieho súdu v inej veci, než ktorej
sa ich rozhodnutia týkajú. Ak by dovolací súd vo veci sp. zn. 2Obdo/19/2014 zrušil rozsudok Krajského
súdu v Košiciach, právny názor dovolacieho súdu by bol v zmysle § 243d ods. 1 O.s.p. záväzný len
pre súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené. Rovnako to podľa súdu platí aj v prípade uznesenia č. k.
1Obdo/4/2013 zo dňa 16.04.2014, v ktorom prípade bol navyše rozsudok odvolacieho súdu zrušený

nie z dôvodu jeho vecnej nesprávnosti, ale preto, že odôvodnenie rozsudku považoval dovolací súd za
nepreskúmateľné.
Dôvodom pre prerušenie konania podľa konajúceho súdu nie je ani predpoklad odporcu, že Krajský súd
v Košiciach v konaní sp. zn. 3CoZm/6/2012 dospeje po zrušení rozsudku dovolacím súdom k názoru,
že jeho námietky proti zmenkovému platobnému rozkazu sú dôvodné. Prípady, v ktorých je súd viazaný

rozhodnutiami iných orgánov, sú uvedené v § 135 ods. 1 O.s.p.. Rozhodnutie iného súdu v obdobnej
veci k nim nepatrí.
Odporca vo svojich námietkach vznášal o. i. námietku uplatňovania práva navrhovateľa v rozpore
s poctivým obchodným stykom a šikanózny výkon práva, námietku spochybňujúcu kauzu zmenky a
námietku výšky zmenkovej sumy, pričom tieto otázky si súd bude riešiť podľa vlastnej úvahy.

Proti uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odporca odvolanie z dôvodu, že rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 205 ods. 2
písm. f) O.s.p.. Uviedol, že Najvyšší súd SR vo veci vedenej pod sp. zn. 2Obdo/19/2014 rieši v konaní,
ktoré sa z hľadiska procesných štádií nachádza podstatne ďalej (už v konaní o mimoriadnych opravných

prostriedkoch, zatiaľ čo v konaní pred Okresným súdom Bratislava V prebehlo len prvé pojednávanie),
rovnaké otázky, ako bude musieť riešiť v tomto konaní Okresný súd Bratislava V, a preto by nepochybne
bolo účelné, najmä v záujme hospodárnosti konania, aby Okresný súd Bratislava V toto
konanie prerušil, kým nebude právoplatne skončená vec vedená pred Najvyšším súdom SR.
Odporca mal za to, že uvedené konanie je konanie, v ktorom sa rieši otázka (a nie jedna), ktorá má

podstatný význam pre rozhodnutie súdu v tomto konaní. Podľa neho by bolo nehospodárne, aby tieto
otázky riešil duplicitne Okresný súd Bratislava V, ak sa nimi už dlhšie zaoberá aj Najvyšší súd SR.
Odporca poukázal na to, že v uvedenom konaní sa súd zaoberá napr. jeho kauzálnou námietkou
spochybňujúcou existenciu kauzy zmenky uplatnenej navrhovateľom. Táto námietka je hlavnou
námietkou odporcu aj v tomto konaní na prvostupňovom súde. Nakoľko táto kauzálna námietka

je založená na vzťahoch odporcu k predchádzajúcim majiteľom zmenky, v súlade s § 17 Zákona
zmenkového a šekového musia súdy ako predbežnú otázku posúdiť, či sa navrhovateľ v čase
nadobúdania zmenky dopustil vedomého konania na škodu odporcu. Zmenku uplatnenú navrhovateľom
v tomto konaní pritom navrhovateľ nadobudol súčasne so zmenkami, ktorých sa týka konanie vedené
na Najvyššom súde SR, teda skutkové okolnosti nadobudnutia týchto zmeniek navrhovateľom boli

identické.
Odporca zdôraznil, že jeho návrh sa nezakladá len na tom, že by viaceré súdy naraz posudzovali
dôvodnosť totožných námietok, ale aj na tom, že Najvyšší súd SR ako predbežnú otázku bude musieť
posúdiť naplnenie podmienky vedomého konania na škodu dlžníka, pričom táto predbežná otázka má
význam aj pre rozhodnutie prvostupňového súdu.

Podľa odporcu nemožno vylúčiť, že ak by prvostupňový súd v konaní pokračoval, dospel by k iným
právnym záverom (napr. inak by posúdil predbežnú otázku, či navrhovateľ pri nadobúdaní zmeniek konal
vedome na škodu odporcu) než o pár mesiacov či týždňov v uvedenej veci zaujme Najvyšší súd SR.
Mohlo by tak dôjsť k narušeniu právnej istoty účastníkov konania, pričom toto narušenie by bolo možné
odstrániť len nehospodárnym iniciovaním veľkého množstva revízií, čomu by bolo možné predísť, ak by

súd prvého stupňa vyčkal do rozhodnutia Najvyššieho súdu SR.
Odporca tiež uviedol, že sudcovská nezávislosť pri rozhodovaní o veciach ako znak právneho štátu
nemôže byť absolutizovaná, svojvoľná a neohraničená, naopak, v záujme dosiahnutia reálneho (a nielenformálneho) právneho štátu musí byť limitovaná ostatnými znakmi právneho štátu, vrátane požiadavky
právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí.
Odporca ďalej uviedol, že netvrdí, že by mal Okresný súd Bratislava V automaticky v pomere

jedna ku jednej prevziať rozhodnutie a záver, k akému dospeje Najvyšší súd SR v uvedenom konaní
o mimoriadnom opravnom prostriedku, pretože medzi predchádzajúcimi konaniami medzi odporcom
a navrhovateľom a konaniami vedenými v súčasnosti na prvostupňovom súde môže byť rozdiel
v kvalite námietok, právnej argumentácie či v rozsahu navrhovaného a vykonaného dokazovania.
Odporca poukázal na to, že len považuje za hospodárne a účelné, aby Okresný súd Bratislava V v

rámci ním prejednávanej veci mal možnosť oboznámiť sa s odôvodnením rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR skôr, než sám vo veci rozhodne, aby nemusel duplicitne posudzovať všetky otázky a aby
sa vylúčilo narušenie princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Považoval za vhodné, aby súd
prvého stupňa skôr, než sám vo veci rozhodne, mal možnosť vedieť, či súd vyššieho stupňa neodhalil
vedomé konanie navrhovateľa na škodu dlžníka už v samotnom texte zmlúv o postúpení pohľadávok,
a aby ho tak nemusel ďalej hľadať prvostupňový súd aj vo výpovediach svedkov. Zachovanie princípu

predvídateľnosti súdneho rozhodnutia za daného stavu (desiatky paralelne prebiehajúcich totožných
konaní medzi odporcom a navrhovateľom) podľa odporcu vyžaduje, aby mal súd prvého stupňa možnosť
vysporiadať sa v odôvodnení svojho rozhodnutia na základe dostatočne precíznych argumentov aj s
otázkou komparácie svojho rozhodnutia s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, ktoré sa týka skutkovo
a právne totožnej veci.

Ďalej uviedol, že nie je vinou odporcu, že navrhovateľ voči nemu uplatnil zmenky, ktoré nadobudol ešte v
roku2008vpočteniekoľkostovákkusov,nienarazjednýmnávrhomnavydaniezmenkovéhoplatobného
rozkazu, ale ich uplatňuje šikanóznym spôsobom po jednej zmenke, samostatnými návrhmi na vydanie
zmenkovéhoplatobnéhorozkazu.Rovnakoniejejehovinou,žeOkresnýsúdBratislavaVuprednostňuje
samostatné vedenie niekoľko desiatok totožných konaní o prakticky identických námietkach.

Odporca tiež odmietol akékoľvek zľahčovanie významu uznesenia Najvyššieho súdu SR č.k.
1Obdo/4/2013 zo dňa 16.04.2014. Keďže dovolaním napádal potvrdzujúci rozsudok odvolacieho
súdu, nemal možnosť napadnúť dovolaním toto druhostupňové rozhodnutie priamo z dôvodu vecnej
nesprávnosti. Zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti však
neznamená, že toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo vecne správne, naopak, znamená to, že toto

rozhodnutie bolo výsledkom protiústavného postupu, keď súd rozhodol bez toho, aby sa riadne zaoberal
kľúčovou argumentáciou odporcu, v dôsledku čoho mohol dospieť aj k nesprávnym záverom
v odôvodnení a vecne nesprávnemu rozhodnutiu vo výroku.

Odporca v závere odvolania uviedol, že dňa 12.03.2015 mu bol doručený nový rozsudok Krajského

súdu v Košiciach sp. zn. 3CoZm/21/2014-216 zo dňa 29.01.2015, ktorý je však podľa neho v podstate
len zopakovaním pôvodného a odvolací súd sa so zásadnými námietkami odporcu v odôvodnení opäť
dostatočne ústavno-konformným spôsobom nevysporiadal. Aj toto nové rozhodnutie odvolacieho súdu
bude preto opäť napadnuté dovolaním odporcu. Nakoľko v čase koncipovania odvolania ešte dovolanie
nie je podané, žiadal odporca nateraz prerušiť konanie len vo vzťahu k už prebiehajúcemu dovolaciemu

konaniu na Najvyššom súde SR.

Odporca navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že konanie preruší do
právoplatného skončenia veci vedenej na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 2Obdo/19/2014.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p. a po preskúmaní obsahu spisu a
oboznámení sa s dôvodmi odvolania odporcu dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia môže konanie prerušiť, ak

prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu alebo ak súd
dal na takéto konanie podnet.

Ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, to znamená
také prerušenie konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné. Súd je povinný najskôr urobiť

iné vhodné opatrenia dostupnými procesnými prostriedkami a až keď tieto zlyhajú, môže konanie
prerušiť. Výber, resp. voľbu súdu z jednotlivých opatrení (napr. spojenie veci, prerušenie konania,
riešenie tzv. predbežnej otázky) slúžiacich účelu racionálnej organizácie postupu súdu pri vedení
príslušného súdneho konania, je ale potrebné podriadiť aj zákonnej požiadavke rýchlej a účinnejochrany práv účastníkov v súdnom konaní (§ 6 O.s.p.) a použiť to opatrenie, prostredníctvom ktorého
je ochrana práv účastníkov konania rýchlejšia a účinnejšia. Rozhodujúcim hľadiskom je teda zásada
hospodárnostikonania,pretoprerušeniekonaniapredstavujevovšeobecnostiskôrvýnimkuakopravidlo

(viď uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.10.2010 sp. zn. 3Cdo/150/2010).

Pritom nevyhnutným predpokladom pre postup v zmysle ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., a teda
pre to, aby súd bez urobenia iného vhodného opatrenia prerušil konanie, je to, že v inom prebiehajúcom
konaní sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre jeho rozhodnutie. Ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c)

O.s.p. za uvedených okolností umožňuje súdu prerušiť konanie najmä vtedy, ak predmet iných konaní
vecne súvisí s konaním, v ktorom sa navrhuje prerušenie konania, resp. ich výsledok môže
relevantne ovplyvniť výsledok prerušeného konania.

Po preštudovaní spisu sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že na prerušenie
predmetného konania nie je daný dôvod podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.. Súd vyššieho stupňa

v skutkovo a právne obdobnej veci (v konaní sp. zn. 2Obdo/19/2014 vedenom na Najvyššom súde SR)
posudzuje otázky týkajúce sa uplatnených zmeniek z hľadiska (ne)dôvodnosti námietok,
ktoré odporca podal v označenej veci. Riešenie týchto otázok (vrátane v odvolaní odporcu uvedených
otázok) v iných konaniach o žalobách na plnenie, a to v prebiehajúcom súdnom konaní na Najvyššom
súde SR však nemá význam pre rozhodnutie v predmetnej veci, keďže predmetné otázky je konajúci súd

oprávnený v prípade potreby vyriešiť si sám v tomto konaní ako predbežné otázky, a to priamo vo vzťahu
k posúdeniu (ne)dôvodnosti námietok uplatňovaných odporcom v tomto konaní. Ani najvyššia možná
miera, do akej by mohol výsledok uvedených iných konaní ovplyvniť výsledok predmetného konania v
prípade jeho prerušenia by preto v intenciách vyššie uvedeného, ako aj s poukazom na § 135 O.s.p.
nepostačila pre účelné a hospodárne prerušenie predmetného konania podľa § 109 ods. 2 písm. c)

O.s.p., v dôsledku čoho je potrebné považovať zákonné podmienky na prerušenie konania v danom
prípade za nesplnené. Uvedený záver pritom zohľadňuje aj odvolacie námietky odporcu, ktoré však nie
sú spôsobilé ovplyvniť jeho správnosť, keď z hľadiska výberu najvhodnejšieho postupu súdu pri vedení
predmetného súdneho konania sú tieto námietky právne irelevantné v zmysle vyššie uvedených kritérií.

Odvolací súd preto napadnuté uznesenie prvostupňového súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne
správne potvrdil.

Toto uznesenie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004
Z. z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.