Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 1. október 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/52/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5411203651
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5411203651.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu:
CATERING SERVIS R&V, s.r.o., so sídlom Ľudovíta Fullu 5,841 05 Bratislava, IČO: 35 784 041, právne
zastúpeného Advokátska kancelária Kováčik Legal s.r.o., so sídlom Radlinského 1729, 026 01 Dolný
Kubín, IČO: 47 238 429, proti žalovanému: Urbárski spolumajitelia - pozemkové spoločenstvo obce
Párnica, so sídlom 027 52 Párnica 130, IČO: 14 225 361, právne zastúpenému Burian & partners,
s.r.o., so sídlom V. Tvrdého 819/1, 010 01 Žilina, IČO: 47 254 483, v konaní o zaplatenie sumy
113.232,58 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín

č.k. 2Cb/1/2012-346 zo dňa 18. novembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 2Cb/1/2012-346 zo dňa 18. novembra 2014 v napadnutom
výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 105.544,05 Eur s príslušenstvom p o t v r d z u j e .

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu
105.544,05 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 105.544,05 Eur od 31.05.2011
do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Vyslovil,

že o trovách konania bude rozhodnuté do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 536 ods. 1, 3 Obchodného zákonníka
zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej len „OBZ“), § 546 ods. 1 OBZ, § 369 ods. 1 OBZ, § 517 ods. 2 zák. č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 3 ods. 1 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č.
87/1995 Z.z. okresný súd žalobe v časti vyhovel. Okresný súd po vykonanom dokazovaní rozsudkom
zo dňa 06.07.2012 žalobu zamietol s poukazom na § 524 ods. 1 a § 525 ods. 2 OZ, pričom Krajský

súd v Žiline uznesením sp.zn. 14Cob/256/2012 zo dňa 26.04.2013 predmetný rozsudok zrušil a vrátil
vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd uviedol, že už z tvrdení v žalobe vzhľadom na
jeho skutkové vymedzenie bolo potrebné ustáliť, či dodávky, ktorých zaplatenia sa žalobca domáha, boli
zmluvným plnením, resp. plnením mimo rámca zmluvy o dielo. Žalobou uplatnený nárok je potrebné
vyhodnocovať i cez tvrdenia právneho zástupcu na pojednávaní dňa 28.12.2012 s tým, že žalobca
odvodzoval svoj nárok od vykonaných prác, ktorých cena bola vyúčtovaná faktúrou č. 2011/002 zo dňa
02.05.2011, pričom v súpise tejto faktúry boli uvedené vykonané práce a ich cena. V zmluve o dielo zo

dňa 23.06.2008 bolo konštatované, že predmetom postúpenia nesmú byť pohľadávky vzniknuté z tejto
zmluvy. Zo zmluvy o postúpení pohľadávok (č.l. 14 spisu) však vyplynulo, že predmetom postúpenia
bola pohľadávka „v súvislosti so zmluvou o dielo č. 01/2008 uzatvorenej dňa 23.06.2008".Uznesením sp.zn. 2Cb/1/2012 zo dňa 28.01.2014 okresný súd do konania ustanovil znalca z odboru
stavebníctvo, odhad hodnoty stavebných prác na vypracovanie znaleckého posudku, pričom úlohou
znalca bolo zistiť, aká bola hodnota stavebných prác podľa faktúry č. 2011/002, a to podľa počítaných

cien dohodnutých v zmluve o dielo č. 01/2008 a podľa cien, ktoré sa obvykle platia za porovnateľné dielo
v čase uskutočňovania prác, pričom zo záverov znaleckého posudku vyplynulo, že hodnota stavebných
prác podľa cien dohodnutých v zmluve o dielo bola 105.544,05 Eur, hodnota stavebných prác podľa
SOC ODIS Žilina 07/2010 by bola 118.336,93 Eur. Okresný súd uviedol, že znalec ďalej zistil, že podľa
rozpočtu, ktorý je prílohou zmluvy o dielo č. 1/2008 je súčet kubatúry odkopávok 7.947,6 m3 v rôznej

triede zeminy, vo vyúčtovaní zo dňa 02.03.2011 bolo navyše fakturovaných 8.280,0 m3 odkopávok, čo
predstavuje 104,18 % nárast. Podľa projektovej dokumentácie je šírkové usporiadanie lesných ciest
(STN 736108) a podľa navrhovanej rýchlosti 30 km/hod - šírka zemnej pláne 4,5 m a šírka spevnenej
lesnej cesty v korune je 4,0 m. Na miestnom šetrení dňa 26.08.2014 znalec meraním zistil na niektorých
miestach šírky cesty väčšie, ako udáva projekt, miestami cesta dosahuje 5-5,5-8-8,5-9 m.

V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že ustanovenia OBZ pri zmluve o dielo
majú dispozitívny charakter, okrem vymedzenia podstatných znakov tejto typickej, pomenovanej zmluvy.
Platne uzavretá zmluva o dielo obsahuje minimálne dohodu zmluvných strán o predmete plnenia, t.j.
o diele a jeho výsledku a o odmene zhotoviteľa, na ktorú má nárok pri riadnom splnení záväzku.
Okresný súd dospel k záveru, že medzi spoločnosťou IANCOR, spol. s r.o. Krušetnica a žalovaným

došlo k uzavretiu ďalšej ústnej zmluvy o dielo. Dňa 10.06.2011 uzatvoril postupca IANCOR, spol. s
r.o. Krušetnica č. 237 s postupníkom CATERING SERVIS R&V, s.r.o. Bratislava, zmluvu o postúpení
pohľadávok podľa § 524 a nasl. OZ, ktorej predmetom bolo postúpenie pohľadávky vo výške 113.232,58
Eurspríslušenstvomnazákladenezaplatenejfaktúryč.2011/002vystavenejpostupcomdňa02.05.2011
na sumu 113.232,85 Eur splatnú dňa 30.05.2011 za dodaný stavebný materiál a vykonané zemné práce

v súvislosti so zmluvou o dielo č. 01/2008 uzavretej dňa 23.06.2008. Postúpenie pohľadávky spoločnosť
IANCOR, spol. s r.o. Krušetnica, oznámila žalovanému (bez uvedenia dátumu) č.l. 15 spisu.

Na základe zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Žiline zo dňa 26.04.2013 bolo potrebné v rámci
dokazovania hlavne ustáliť, či zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 10.06.2011 je (ne)platná z dôvodu

zákazu postúpenia pohľadávok dojednaných v zmluve o dielo č. 1/2008. Bolo potrebné skúmať, či
žalovaný nárok je nárokom zo zmluvy o dielo č. 1/2008, alebo ide o nárok, ktorý vznikol z ďalšej novej
zmluvy. Na toto bolo vykonané dokazovanie výsluchom svedka Janču na pojednávaní dňa 26.09.2013,
ktorý sa jednoznačne vyjadril, že sa so žalovaným dohodli, že práce na prekládke cesty po zmene
trasovania budú zaplatené zvlášť mimo pôvodnej zmluvy, že sa bude jednať o novú zmluvu, ale túto Ing.

Úradníček do konca nedotiahol. Z uvedenej výpovede možno ustáliť, že obe zmluvné strany prejavili
vôľu uzavrieť novú písomnú zmluvu o dielo, k uzavretiu ktorej nedošlo, ale došlo k jej uzavretiu ústnou
formou, s ktorou zmluvou žalovaný súhlasil, o čom svedčí skutočnosť, že spoločnosť IANCOR, spol. s
r.o. začala práce v dohodnutom rozsahu vykonávať a žalovaný aj vykonávanie týchto prác kontroloval
a ich vykonávanie akceptoval. „Svedkovia K., J. a W. sa vyjadrili, že Ing. Úradníček chodieval na

stavbu 1-2x do týždňa. Ak by odporca neakceptoval vykonávanie týchto prác pri frekvencií ohliadok
stavby 1-2 krát do týždňa, tak by v prípade neuzavretej ústnej zmluvy o dielo vykonal nejaký úkon,
ktorý by tieto práce zastavil, a to buď zásahom Ing. Úradníčka, alebo cestou stavebného dozoru Ing.
N..“ Z výpovede Jozefa Janča vyplynulo, „že strany sa dohodli na rozsahu diela, ktoré bolo dané
zmenou trasovania, cenou za dielo, ktorá mala byť cenou takou aké boli jednotkové ceny dohodnuté

v zmluve o dielo č. 01/2008 a termín na vykonanie diela, ktorý mal byť zhodný s termínom v zmluve
01/2008. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný nárok nebol nárokom zo zmluvy o dielo č. 01/2008, ale
nárokom z ďalšej novej zmluvy o dielo. K tomuto záveru nasvedčuje aj textácia faktúry za vykonané
práce, v ktorej sa uvádza, že sa fakturuje prekopávanie zlého vytýčenia stavby podľa stavebného
denníka a súpisu vykonaných prác a aj textácia v článku II. zmluvy o postúpení pohľadávok, kde sa

uvádza, že sa fakturujú práce v súvislosti so zmluvou o dielo č. 01/2008, teda práce, ktorých potreba
vznikla po tom, ako boli vydané nesprávne pokyny odporcu pri realizácii prác podľa zmluvy o diele
č. 01/2008. Ako vyplynulo z dokazovania, a to zápisom stavebného denníku, prvý krát sa odporca
pred navrhovateľom zmienil o potrebe zamerania skutkového stavu a vytýčenia hraníc pozemku až
dňa 04.11.2009.“ Napriek tejto skutočnosti a týždenným návštevám na stavbe „nejakým spôsobom

neupozornil zhotoviteľa“ na zmenu trasovania. K dohode o zmene trasovania došlo až 06.07.2010, keď
žalovaný oznámil nové trasovanie zhotoviteľovi. Z výsluchu svedka D. vyplynulo, že tento vykonával
merania už dňa 15.06.2009, 22.07.2009, 12.08.2009 a 28.09.2009 a zároveň z predložených faktúr
bolo preukázané, že odovzdal žalovanému situačné plány s vyznačením orientačných bodov. Je všakzjavné, že Ing. Úradníček tieto zmeny zhotoviteľovi neoznámil, o čom svedčí práve textácia v stavebnom
denníku, ktorá hovorí o potrebe zamerania skutkového stavu a vytýčenia hraníc cestného telesa. Ak
by zhotoviteľ vedel o tomto probléme, tak by už od začiatku roku 2010 vykonával práce na lesnej

ceste trasovaním podľa zamerania Ing. D.. Keďže nemohol byť uzavretý dodatok k zmluve o dielo č.
01/2008, strany si dohodli novú zmluvu o dielo. Z výpovede znalkyne na pojednávaní vyplynulo, že
rozsah fakturovaných prác pri meraní vonkajších dĺžok a šírok cesty zodpovedal zápisom v stavebnom
denníku, ale nedá sa už v súčasnej dobe zistiť kubatúra odkopávok a násypov. Zároveň uviedla, že
aj zakreslenie priepustov v stavebnom denníku približne zodpovedá skutočnosti. Z tohto jej vyjadrenia

vyplynulo, že zápisy v stavebnom denníku sa zakladajú na skutočnosti a zo strany zhotoviteľa nebol
dôvod si rozsah prác vymýšľať. Rozsah vykonaných prác potvrdil aj svedok Ing. N., ktorý bol stavebným
dozorom a ktorý vo svojej výpovedi uviedol, že za tým, čo podpísal si stojí a nespochybnil rozsah takto
vykonávaných prác. Z uvedeného je teda zrejmé, že všetky vykonávané dôkazy svedčia v to, že rozsah
fakturovaných prác bol aj vykonaný. Spoločnosť IANCOR, spol. s r.o. vykonané práce v zmysle dohody
s Ing. Úradníčkom vyfakturovala. Časové oneskorenie s vystavením faktúry bolo vysvetlené Jozefom

Jančom, ktorý uviedol, že to bolo z dôvodu, že sa má čiastočná úhrada riešiť zápočtom za vyťažený
kameň z lomu vo vlastníctve žalovaného, ale keď zistil, že lom bol prenajatý inej spoločnosti, vystavil
faktúru na celú čiastku vykonaných prác. Ing. Úradníček aj súpis vykonaných prác prevzal a podpísal
dňa 02.03.2011, pričom na tomto vyúčtovaní neuviedol žiadnu výhradu nevykonania týchto prác (č.l.
7 spisu). Až následne po doručení faktúry túto účelovo vrátil spoločnosti IANCOR, spol. s r.o. Podľa

skutočného geodetického zamerania cesty má v súčasnosti teleso cesty plochu 11.701 m2, v projektovej
dokumentácii vypracovanej Ing. J. bola cesta projektovaná v šírke 4,5 m a dĺžke 1750 m, čo je 7875 m2.
„Tu je viditeľný výrazný nárast plochy telesa cesty, ktorý bol práve spôsobený prekládkou telesa cesty,
čo potvrdila aj vypočutá znalkyňa na pojednávaní.“

Okresný súd uzatvoril, že v danom prípade popri zmluve o dielo č. 01/2008 zo dňa 23.06.2008
existovala medzi zmluvnými stranami Urbárski spolumajitelia - pozemkové spoločenstvo obce Párnica
a spoločnosťou IANCOR spol. s r.o. so sídlom v Krušetnici, aj ďalšia - ústna zmluva o dielo, pričom
zmluvné strany sa dohodli na rozsahu diela, ktoré bolo dané zmenou trasovania, cenou za dielo, ktorá
mala byť cenou takou, aké boli jednotkové ceny dohodnuté v zmluve o dielo č. 01/2008 a termín na

vykonanie diela, ktorý mal byť zhodný s termínom v zmluve 01/2008. Rozsah nových zemných prác bol
zaznačený v stavebnom denníku mimo strán, ktoré boli poskytnuté pre úhradu ceny diela zo zmluvy o
dielo č. 01/2008, ich autentickosť potvrdil aj stavebný dozor Ing. N. a napokon ako potvrdila znalkyňa,
pokiaľ v niektorých miestach bola cesta takmer raz tak široká ako v pôvodnom projekte, tak museli
byť oproti pôvodnému projektu na toto vykonané ďalšie práce s tým súvisiace. Hodnota vykonaných

prác bola znalkyňou ustálená na sumu 105.544,05 Eur. Okresný súd vyhodnotil zmluvu o postúpení
pohľadávok medzi postupcom IANCOR spol. s r.o. Krušetnica a postupníkom CATERING SERVIS R&V,
s.r.o., so sídlom Ľ. Fullu 5, Bratislava, zo dňa 10.06.2011 ako platne uzavretú, pretože pohľadávka
vznikla v súvislosti so zmluvou o dielo č. 01/2008, uzatvorenou 23.06.2008. O trovách konania okresný
súd rozhodol s poukazom na § 151 ods. 3 OSP tak, že o nich rozhodne do 30 dní od právoplatnosti

rozhodnutia vo veci samej.

Proti rozsudku „(I. výroku) podáva odporca v zákonom ustanovenej lehote 15 dní odvolanie z dôvodov
podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. d), e) a f) Občianskeho súdneho poriadku." Rozsudok okresného
súdu je podľa žalovaného nepreskúmateľný a zmätočný. Okresný súd ustálil, že medzi účastníkmi

konania malo dôjsť k uzavretiu ústnej zmluvy o dielo, na základe ktorej mal vzniknúť nárok z plnenia,
takýto jeho záver však nie je možné ustáliť z vykonaného dokazovania a je tak nepreskúmateľný.
Okresný súd pri vyslovení záveru o tom, že malo dôjsť k uzavretiu ústnej zmluvy o dielo poukazuje
na to, že „predmetom postúpenia pohľadávky bola pohľadávka na základe nezaplatenej faktúry za
dodaný stavebný materiál a vykonané zemné práce v súvislosti so zmluvou o dielo č. 01/2008“. Žalovaný

nerozumie, akou úvahou sa riadil okresný súd pri vyslovení záveru, že uvedené nasvedčuje uzavretiu
samostatnej ústnej zmluvy o dielo. Uvedené naopak nasvedčuje tomu, že žiadna ďalšia zmluva medzi
účastníkmi uzavretá nebola, ak samotný žalobca odkazuje vo svojej faktúre na písomnú zmluvu o
dielo, tak ako na uzavretú písomnú zmluvu odkazoval v každej svojej faktúre vystavenej žalovaným. V
napadnutom rozsudku okresného súdu tak podľa žalovaného chýbala úvaha, ktorá viedla k vysloveniu

záveru o tom, že formulácia „v súvislosti so zmluvou o dielo č. 01/2008“ predstavuje dôkaz o tom, že
došlo k uzavretiu samostatnej zmluvy o dielo ...„existencia ústnej zmluvy mala byť potvrdená výsluchom
svedka Janču na pojednávaní dňa 26.9.2013, kde tento sa jednoznačne vyjadril, že sa s odporcom
dohodli, že práce na prekládke cesty budú zaplatené zvlášť mimo pôvodnej zmluvy, že sa bude jednaťo novú zmluvu, ale túto Ing. Úradníček do konca nedotiahol.“ Z výsluchu svedka Janču nevyplývali
závery ustálené okresným súdom, naviac hodnovernosť výpovede svedka Janču je minimálne sporná,
nakoľko bol konateľom spoločnosti, ktorá postupovala predmetnú pohľadávku, pričom mal vedomosť

o jej nepostúpiteľnosti, a nie je preto zrejmé, z akých dôvodov považoval okresný súd za hodnovernú
výpoveď konateľa zhotoviteľa Janču a nie Ing. Úradníčka a Podbrežného, ktorí akúkoľvek dohodu
popreli. Naviac nie je zrejmé, na základe akého titulu okresný súd ustálil uzavretie ústnej zmluvy o dielo,
keď jedinou ako-tak nasvedčujúcou skutočnosťou vyplývajúcu z výsluchov svedkov je tá skutočnosť,
ktorú neverifikovateľne uviedol svedok Jančo, a to že sa dohodol s Ing. Úradníčkom. Na uzavretie

zmluvy o dielo v akejkoľvek forme sa však vyžaduje, aby ju uzavrel oprávnený subjekt a Ing. Úradníček
jednak nie je osobou totožnou so žalovaným, a „najmä nemá právomoc a kompetenciu konať za
odporcu samostatne. Ako totiž vyplynulo aj z výsluchov svedkov Ing. Úradníčka a Podbrežného, kde
to obaja uviedli, obaja boli štatutári odporcu, teda mohli konať len spoločne. Zo žiadneho vykonaného
dôkazu však nevyplýva tá skutočnosť, a dokonca to ani žiaden svedok, resp. jediný svedok Jančo, ktorý
tvrdí, že došlo k určitej dohode, netvrdí, že by došlo k dohode s oboma štatutármi odporcu naraz tak,

aby akýkoľvek právny úkon odporcu mohol byť platný. Preto aj tento záver súdu o platnom uzavretí
ústnej zmluvy o dielo medzi zhotoviteľom a odporcom nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a je
nepreskúmateľný."

V odvolaní žalovaný ďalej uviedol, že vykonané dokazovanie nepovažuje za dostatočné na určenie

povinnosti uhradiť sumu za vykonané práce. Znalec v konaní len stanovil hodnotu prác, ktoré zhotoviteľ
vofaktúrevyúčtoval,vôbecsavšaknezaoberal(atouviedolajsamotnýznalec),reálnymiuskutočnenými
prácami a ich rozsah len odhadoval. Preto podľa žalovaného napadnutý rozsudok neobstojí ani v
otázke ustálenia výšky povinnosti za vykonané práce, nakoľko v konaní nebol preukázaný rozsah
vykonaného diela. V otázke, či zhotoviteľ konal pri stavebných prácach s odbornou starostlivosťou

a či má žalovaný vôbec čo i len teoretickú zodpovednosť za vykonané neobjednané práce, okresný
súd podľa žalovaného nedostatočne vykonal dokazovanie. Žalovaný „oslovil geodeta, ktorý zameriaval
predmetnémiestapredvykonávanímprácnazodpovedanieotázky,vakomstavebolopredmetnémiesto
pred začatím stavebných prác, nakoľko vyvstala aj pochybnosť o tom, či zhotoviteľ v otázke výkonov
len nedupľoval už urobené, resp. či práce naviac neboli pochybením samotného zhotoviteľa, ktoré sa

následne snaží preniesť na odporcu. Do dnešného dňa odporcovi zo strany geodeta nebola poskytnutá
príslušná súčinnosť.“ Žalovaný v odvolaní vzniesol pochybnosť aktívnej legitimácie žalobcu v spore,
lebo ak žalobca mal nadobudnúť pohľadávku titulom prác na základe inej zmluvy ako písomnej zmluvy
o dielo č. 01/2008, tak, ako judikoval okresný súd, predmetom postúpenia pohľadávky mal byť
dodaný stavebný materiál a vykonané zemné práce v súvislosti so zmluvou o dielo č. 01/2008, tak z

hľadiska práva sa tak stáva neurčitou pohľadávka, ktorá mala byť predmetom postúpenia a zmluva o
postúpení pohľadávky je podľa žalovaného týmto neplatná.

Žalovaný uviedol, že aj samotný žalobca „prednese o akejkoľvek inej dohode. K tejto inej dohode
začal navrhovateľ produkovať svoje vo svojom žalobnom návrhu, ako aj v produkovaných vyjadreniach

poukazoval výlučne na písomnú zmluvu o dielo č. 01/2008, bez čo i len jedinej zmienky, či už v návrhu,
alebo v úvodnom vyjadrenia až momentom vyslovenia právneho záveru odvolacieho súdu, ktorým vec
vrátil prvostupňovému súdu, čím nemožno hovoriť o ničom inom ako o účelovosti takto produkovaných
tvrdení, ktoré odporca popiera, ktorých hodnovernosť je tak spochybnená.“ V konaní vedenom na
Okresnom súde Dolný Kubín pod sp.zn. 2Cb/1/2012 súd prvého stupňa dospel podľa žalovaného

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a)
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, preto navrhol,
„aby Krajský súd Žilina ako súd odvolací o odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín, sp.zn.
2Cb/1/2012 zo dňa 18.11.2014 rozhodol o jeho zrušení a vrátení veci súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie, prípadne vec inak právne posúdil.“

K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že považuje rozsudok
okresného súdu za vecne správny, okresný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie okresného súdu vychádza zo správneho právneho posúdenia veci.

Súd prvého stupňa správne ustálil, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným došlo k
uzavretiu ústnej zmluvy o dielo, predmetom ktorej bol záväzok spoločnosti IANCOR, spol. s r.o. zhotoviť
cestu v rozsahu podľa zmeny trasovania a záväzok žalovaného zaplatiť za dielo cenu diela podľa
jednotkových cien dohodnutých v zmluve o dielo č. 01/2008. Uzavretie novej zmluvy o dielo vyplývaloz výpovede svedka Jozefa Janča, ako aj zo správania žalovaného. Svedkovia K., J. a W. potvrdili, že
Ing. Úradníček chodieval na stavbu jedenkrát alebo dvakrát do týždňa, o zmene trasovania cesty tak
mal prehľad. Pokiaľ by nebolo došlo k uzavretiu ďalšej zmluvy o dielo, bol by zhotoviteľa upozornil na

vykonávanie prác v rozpore s pôvodnou zmluvou o dielo. Obidve zmluvné strany si tak boli vedomé
toho, že došlo k uzavretiu novej zmluvy o dielo, pričom v konaní bol preukázaný dôvod, prečo nemohol
byť uzavretý dodatok k pôvodnej zmluve o dielo (financovanie časti ceny diela z eurofondov). Svedok
Jančo pri svojom výsluchu na pojednávaní dňa 26.09.2013 uviedol, že by nikdy nesúhlasil s tým,
aby sa za nové dielo po zmene trasovania cesty platilo len cenou podľa pôvodnej zmluvy o dielo, čo

by vzhľadom na rozsah prác bolo nelogické, keď si zmenenú trasu cesty vyžiadala chyba na strane
žalovaného.Neexistujeracionálnydôvod,abypritakomrozsahupotrebnýchprácnaviacoprotipôvodnej
zmluve mal zhotoviteľ vykonať práce len za pôvodnú cenu diela. Z uvedeného vyplýva, že uzavretie
zmluvy bolo preukázané nielen výpoveďou svedka Janča, ako to tvrdil žalovaný vo svojom odvolaní,
ale aj výpoveďami iných svedkov, ktorí potvrdili, že Ing. Úradníček kontroloval vykonávané práce a mal
vedomosť o zmene trasovania cesty. Nová zmluva o dielo už neobsahovala obmedzenie postúpenia

pohľadávky na zaplatenie ceny diela, ako tomu bolo v prípade zmluvy o dielo č. 01/2008. Zo
zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej medzi zhotoviteľom a žalobcom vyplýva, že sa postupuje
pohľadávka na zaplatenie ceny za dodaný stavebný materiál a vykonané zemné práce v súvislosti
so zmluvou o dielo č. 01/2008. Z uvedenej formulácie je zrejmé, že sa nepostupuje pohľadávka na
zaplatenie ceny diela podľa pôvodnej zmluvy, ale pohľadávky na zaplatenie ceny diela podľa zmluvy,

ktorá s pôvodnou zmluvou súvisí, ale nejde o tú istú zmluvu.
V konaní bol dostatočným spôsobom preukázaný rozsah vykonaných prác. Pri tomto type diela je
vzhľadom na jeho usadanie prakticky nemožné určiť presný rozsah diela, čo však nemôže mať za
následok zamietnutie žaloby z dôvodu nepreukázania výšky nároku. Použitím vedeckých metód znalec
ustálil približný rozsah diela, čo v civilnom sporovom konaní na preukázanie výšky nároku postačuje.

OSPv§136rátasmožnosťou,ževýškunárokuniejemožnézistiť,alebotojemožnélensnepomernými
ťažkosťami, pričom i v takýchto prípadoch môže súd návrhu vyhovieť. V tomto prípade však bol rozsah
vykonaných prác ustálený a okresný súd nebol odkázaný na použitie svojej úvahy o výške nároku.
Zároveň znalkyňa na pojednávaní dňa 28.10.2014 uviedla, že práce v rozsahu uvedenom v stavebnom
denníku boli vykonané. Pokiaľ žalovaný v odvolaní uvádzal, že okresný súd „nevykonal dokazovanie

ohľadom vykonania prác zhotoviteľom s odbornou starostlivosťou, poukazujeme na skutočnosť, že
žalovaný návrh vykonanie dokazovania v tomto smere počas celého konania nepodal. V odvolacom
konaní tak už nie je možné navrhnúť vykonanie dokazovania na preukázanie tvrdených skutočností.“
Navrhol, aby Krajský súd v Žiline rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 2Cb/1/2012-346 zo dňa
18.11.2014 potvrdil.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1
OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa §
156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku
potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom

prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

Podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Zb. (ďalej len „OSP“), odvolací súd
je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP. V súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP a § 211 ods. 2 OSP došlo na
základeuzneseniaKrajskéhosúduvŽilineč.k.14Cob/52/2015-385zodňa23.09.2015vzákonnejlehote
k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu a o termíne verejného

vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení na internetovej stránke krajského súdu i
písomnosťou krajského súdu zo dňa 23.09.2015 na č.l. 386 spisu, v spojení s doručenkami na č.l. 384
spisu.Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v písomnom odvolaní zo dňa
03.12.2014 (č.l. 356 a nasl. spisu) a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci a podľa
výsledkov dokazovania v prvostupňovom konaní (§ 212 ods. 1 OSP, § 213 ods. 1 OSP), odvolací súd

dospel k záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalovaným.

Podľa § 212 ods. 1 OSP prejednaním veci teda len v rámci a na základe tých dôvodov, ktoré žalovaný
vymedzil v odvolaní, a to tých odvolacích dôvodov, ktoré mali väzbu na uplatnený nárok žalobcu a
produkovanú obranu žalovaného v celom prvostupňovom konaní a dokazovanie v prvostupňovom

konaní za konštatovania uzavretého skutkového stavu veci podľa § 213 ods. 1 OSP, ktorým bol
odvolací súd viazaný, odvolací súd nezistil dôvodnosť odvolania žalovaného, z ktorého záveru došlo
k potvrdeniu vecnej správnosti rozsudku okresného súdu, ktorým žalobe v časti vyhovel podľa § 219
ods. 1 OSP. Vzhľadom na stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku
okresným súdom, krajský súd podľa § 219 ods. 2 OSP primárne odkazuje na odôvodnenie napadnutého
rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP v spojení s uznesením Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
2Cdo170/2005,pripotvrdenírozhodnutiaokresnéhosúduniejepotrebné,abykrajskýsúdvodôvodnení
svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje,
pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II.
ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 219 ods. 2 OSP na

odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže
obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

Z podaného odvolania žalovaného bolo zrejmé, že namietal, že okresný súd dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnutý rozsudok vychádzal z

nesprávneho právneho posúdenia a doteraz zistený skutkový stav veci neobstojí. V súvislosti s týmito
odvolacími námietkami žalovaného považuje krajský súd za podstatné poukázať na to, že za skutkové
vady je potrebné považovať aj také pochybenie súdu, ktoré spočíva v tom, že súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Predovšetkým takým
dôvodom nesprávneho skutkového zistenia môže byť nesprávne hodnotenie dôkazných prostriedkov, t.j.

porušenie niektorého z § 132-135 OSP. Pri námietke nesprávneho právneho posúdenia veci je zrejmé,
že pod vecou treba rozumieť predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym
právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový
stav neaplikoval príslušnú právnu normu, ale aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo aplikoval síce
správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne, alebo právnu normu síce interpretoval

správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval.

Žalovaný v odvolaní namietal závery okresného súdu o uzavretí ústnej zmluvy o dielo, a tiež,
že „nerozumie, akou úvahou sa riadil súd pri vyslovení záveru, že uvedené nasvedčuje uzavretiu
samostatnej ústnej zmluvy o dielo“, v napadnutom rozsudku okresného súdu tak podľa žalovaného

chýbala úvaha, ktorá viedla k vysloveniu záveru o tom, že formulácia „v súvislosti so zmluvou o dielo
č. 1/2008“ predstavuje dôkaz o tom, že došlo k uzavretiu samostatnej zmluvy o dielo. Z tejto námietky
žalovaného podľa krajského súdu vyplýva, že smeruje do konštatácie okresného súdu v napadnutom
rozsudku na č.l. 351 spisu. Je na mieste podľa odvolacieho súdu v rovine tejto odvolacej námietky
poukázať na to, že podľa konštrukcie napadnutého rozsudku ide o zhrňujúcu časť, v zmysle ktorej

okresný súd uviedol, že „Súd dospel k záveru, že medzi spoločnosťou IANCOR, spol. s.r.o. Krušetnica a
odporcom došlo k uzavretiu ďalšej ústnej zmluvy o dielo a to z nasledovných dôvodov: Dňa 10.06.2011
uzatvoril postupca IANCOR, spol. s.r.o. Krušetnica č. 237 s postupníkom CATERING SERVIS R&V,
s.r.o. Bratislava zmluvu o postúpení pohľadávok podľa § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka ktorej
predmetom bolo postúpenie pohľadávky vo výške 113.232,58 EUR s prísl. na základe nezaplatenej

faktúry č. 2011/002 vystavenej postupcom dňa 02.05.2011 na sumu 113.232,85 EUR splatnú dňa
30.05.2011 za dodaný stavebný materiál a vykonané zemné práce v súvislosti so zmluvou o dielo č.
01/2008 uzavretej dňa 23.06.2008. Postúpenie pohľadávky spoločnosť IANCOR, spol. s r.o. Krušetnica
oznámila odporcovi (bez uvedenia dátumu) č.l. 15“ (č.l. 351 spisu) a následne v ďalších častiach
písomného vyhotovenia v súlade s § 157 ods. 2 OSP ozrejmuje dôvody a úvahy, na základe ktorých

dospel k uvedenému, žalovaným namietanému záveru. Len pre úplnosť krajský súd uvádza, že okresný
súd v písomnom vypracovaní napadnutého rozsudku vyhodnocoval všetky vykonané dôkazy v súlade
so závermi v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2011 sp.zn.
3Cdo 204/2009, podľa ktorého „Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivoa všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania
najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej
vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri

hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom
má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97)“. Je tiež na mieste vo väzbe
na odvolaciu argumentáciu žalovaného podľa odvolacieho súdu zdôrazniť, že v hodnotení výsledkov
dokazovania je súd slobodný. Znamená to, že žiadne procesné ustanovenie mu neukladá, akú dôkaznú
hodnotu, resp. silu má priznať tomu-ktorému dôkaznému prostriedku, či už ide o výsluch svedka,
účastníka alebo dôkaz listinou. V hodnotiacej činnosti je súd obmedzený iba vnútorným presvedčením
a hodnotiaci záver je povinný stručne a jasne odôvodniť tak, ako to vyplýva z § 157 ods. 2 OSP (citácia

nižšie). Okresný súd podľa zistení odvolacieho súdu takýmto spôsobom postupoval, dôsledne vysvetlil
svoje závery, ako aj zhodnotenie vykonaných dôkazov a jeho odôvodnenie je presvedčivé.

K námietke žalovaného o nedostatočnom odôvodnení a zmätočnosti napadnutého rozhodnutia krajský
súd uvádza, že pre posúdenie tohto odvolacieho dôvodu bola relevantná právna úprava v § 157 ods.

2 OSP.

Podľa § 157 ods. 2 OSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z
akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne
a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal

a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu, zaručujúcu pre každú stranu v procese mať
rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči

protistrane. Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavno-právnych princípov občianskeho
súdneho procesu spočíva v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho konania (osobitne sporového
konania), ako aj iného civilného procesu, majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a
plnia za rovnakých procesných podmienok, bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných
strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to,

ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (II. ÚS 35/02). Táto zásada
vyjadrujúca „právo na spravodlivý proces“, nutnosť rovnakých „pravidiel hry“ alebo tiež „princíp rovnosti“,
sa premieta predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich vedenie konania a priebeh dokazovania. V
podstate rovnosť účastníkov v súdnom konaní, ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov,
je upravená v § 18 OSP. Pri uplatňovaní tejto zásady rovnosti v súdnom konaní je však nevyhnutné

prihliadať nielen k právam jedného účastníka súdneho konania, v danom prípade žalovaného ako
odvolateľa, ale aj k právam žalobcu. Ani s ohľadom k uvedenej zásade rovnosti, vyjadrenej § 18 OSP,
krajský súd nezistil, že by postupom okresného súdu došlo k vade prvostupňového konania.

Preskúmaním napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd dospel k záveru o dostatočnom

odôvodnení zo strany súdu prvého stupňa, za rešpektovania citovanej právnej úpravy v § 157 ods.
2 OSP. Vo všeobecnej rovine odvolací súd uvádza, že odôvodnenie rozsudku je práve tou časťou
rozsudku, ktorá síce sama o sebe právoplatnosť nenadobúda, avšak je relevantná, významná z hľadiska
presvedčivosti, logickej konzistentnosti a preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia. Okresný súd v danom
prípade dostatočne uviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, ako ich posúdil a

v akých vzájomných súvislostiach. Rovnako dostatočné bolo odôvodnenie v právnom posúdení veci.
Pod právnym posúdením veci sa v zásade rozumie podradenie súdom zisteného stavu pod hypotézu
príslušnej právnej normy. Odôvodnenie rozsudku musí obsahovať, podľa akej právnej normy vec bola
posúdená, pod hypotézu akej právnej normy bol subsumovaný súdom zistený skutkový stav. Ide
tak o aplikáciu ako aj interpretáciu práva. Je potrebné uviesť, ako daný skutkový stav bol právne

posúdený, ktorú právnu normu súd aplikoval a ako ju v intenciách konkrétneho prípadu interpretoval.
Uvedené v dostatočnej miere z napadnutého rozsudku okresného súdu vyplýva. V tomto smere bolo
dostatočné nielen samotné vymenovanie a odcitovanie zákonných ustanovení, ale z odôvodnenia vďalšom vyplynulo, akým spôsobom boli tieto ustanovenia aplikované, ktoré z citovaných zákonných
ustanovení a ako sa premietli do samotného rozhodnutia okresného súdu vo veci.

Po vykonaní odvolacieho prieskumu teda krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného
súdu v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd
poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný
záver, ktorý bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného, než aby rozsudok
okresného súdu v odvolacom konaní v napadnutom výroku ako vecne správne rozhodnutie, napriek

odvolacím námietkam žalovaného, potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 OSP. „Všeobecný súd však nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje
súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument
strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia.
Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno
posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý

argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.
12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29.
mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998) (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky,

č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012).

Žalovaný v odvolaní namietal záver okresného súdu, v zmysle ktorého mala byť existencia ústnej
zmluvy potvrdená výsluchom svedka Janču na pojednávaní dňa 26.09.2013, keďže táto výpoveď
svedka bola podľa neho minimálne sporná, nakoľko bol konateľom spoločnosti, ktorá postupovala

predmetnú pohľadávku. Poukázal tiež na to, že „Naviac, nie je zrejmé, na základe akého titulu súd
ustálil uzavretie ústnej zmluvy o dielo, keď jedinou ako-tak nasvedčujúcou skutočnosťou vyplývajúcu z
výsluchov svedkov je tá skutočnosť, ktorú neverifikovateľne uviedol svedok Jančo, a to že sa dohodol
s Ing. Úradníčekom. Na uzavretie zmluvy o dielo v akejkoľvek forme sa však vyžaduje, aby ju uzavrel
oprávnenýsubjekt,aIng.Úradníčekjednakniejeosoboutotožnousodporcom,anajmänemáprávomoc

a kompetenciu konať za odporcu samostatne. Ako totiž vyplynulo aj z výsluchov svedkov Ing. Úradníčka
a Podbrežného, kde to obaja uviedli, obaja boli štatutári odporcu, teda mohli konať len spoločne“. „Zo
žiadneho vykonaného dôkazu však nevyplýva tá skutočnosť, a dokonca to ani žiaden svedok, resp.
jediný svedok Jančo, ktorý tvrdí, že došlo k určitej dohode, netvrdí, žeby došlo k dohode s oboma
štatutármi odporcu naraz tak, aby akýkoľvek právny úkon odporcu mohol byť platný.“ Vzhľadom na

predmetné odvolacie dôvody žalovaného a po oboznámení s výpoveďou svedka Dušana Podbrežného
dňa 15.5.2012 (č.l. 117 a nasl. spisu) podľa zistení odvolacieho súdu vyplynulo, že práve on uviedol: „Ja
som od roku 2009 podpredsedom a štatutárom Urbárskych spolumajiteľov- pozemkového spoločenstva
obce Párnica. Predo mnou vykonával túto funkciu pán Kubačka“. Z predmetnej svedeckej výpovede
teda podľa zistení odvolacieho súdu nevyplynulo, tvrdenie v odvolaní ...„Ako to vyplynulo aj z výsluchov

svedkov Ing. Úradníčka a Podbrežného, kde obaja uviedli, obaja boli štatutári odporcu, teda mohli konať
len spoločne“. Ani z výpovede Ing. Milana Úradníčka pred súdom prvého stupňa dňa 28.02.2012, ktorý
vypovedal po poučení podľa § 131 OSP nevyplýva, podľa zistení odvolacieho súdu, že by sa vyjadroval
v rovine oprávnenosti konať za žalovaného, tak aby jeho výpoveď bolo možné stotožniť s argumentáciou
v odvolaní, v zmysle ktorej „Ako totiž vyplynulo aj z výsluchov svedkov Ing. Úradníčka a Podbrežného,

kde to obaja uviedli, obaja boli štatutári odporcu, teda mohli konať len spoločne“. Vzhľadom na
uvedenia zistenia odvolacieho súdu nebolo možné predmetné odvolacie dôvody žalovaného vyhodnotiť
v odvolacom konaní ako relevantné.

K odvolaciemu dôvodu žalovaného v zmysle ktorého, „.....jediný svedok Jančo, ktorý tvrdí, že došlo

k určitej dohode, netvrdí, že by došlo k dohode s obomi štatutármi odporcu naraz tak, aby akýkoľvek
právny úkon odporcu mohol byť platný“ (č.l. 358 spisu), krajský súd poukazuje na to, že na pojednávaní
dňa 28.10.2014 právny zástupca žalovaného uviedol, že „uzavretie novej zmluvy o dielo mal na výbore
žalovaného prejednať Ing. Úradníček, čo však nedotiahol. Toto isté dnes do zápisnice uviedol aj PZžalobcu. Keďže sme obidvaja citovali zápisnicu o pojednávaní zo dňa 26.09.2013 (str. 3), teda sám
Jozef Jančo, ako štatutárny zástupca spoločnosti Iancor, s.r.o., si bol vedomý toho, že jednak k uzavretiu
ďalšej ústnej zmluvy o dielo nedošlo, pretože toto nebolo prejednané a schválené vo výbore žalovaného.

Okrem toho Ing. Úradníček nebol oprávnený uzavrieť zmluvy o dielo v mene žalovaného, pretože takéto
zmluvymohliuzatváraťiba2členoviavýboružalovaného,takakopodpísaliajzmluvuodieloč.01/2008“.
Na pojednávaní pred okresným súdom dňa 26.9.2013 žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu
uviedol „Pokiaľ svedok Jozef Jančo dnes vypovedal, tak sám v podstate vo svojej výpovedi potvrdil,
že k uzavretiu samostatnej zmluvy o dielo nedošlo, keď uviedol, že uzavretie novej zmluvy o dielo mal

na výbore žalovaného prejednať Ing. Úradníček čo však nedotiahol, teda sám svedok Jozef Jančo ako
štatutárny zástupca zhotoviteľa bol si vedomý toho, že Ing. Úradníček nie je oprávnenou osobou na
uzavretie zmluvy o dielo, a preto podľa tvrdenia svedka Jozefa Janču mal toto prejednať na výbore.
Svedkovi Jozefovi Jančovi ako štatutárnemu orgánu zhotoviteľa bolo teda zrejmé, že Ing. Úradníček nie
je štatutárnym orgánom odporcu, tak ako to vyplýva z výpisu z OR a Ing. Úradníček nie je oprávnený
sám uzatvárať žiadne právne úkony v mene odporcu. Ako vyplýva z výpisu z OR predseda odporcu nie

je štatutárnym orgánom a právne úkony môže robiť v mene odporcu iba štatutárny orgán a v jeho mene
podpisujú právne úkony dvaja členovia výboru“. Vzhľadom na túto citovanú argumentáciu žalovaného
použitú v priebehu prvostupňového konania vo väzbe na odvolaciu argumentáciu krajský súd uvádza,
že neuniklo jeho pozornosti, že svedok Dušan Podbrežný dňa 15. mája 2012 pred okresným súdom
uviedol, že „je pravdou, že na výbore urbáru nás pán Úradníček informoval o tom, že nastal problém

a trasa cesty zasahuje aj na iné pozemky ako sú urbárske. Neviem sa však vyjadriť k tomu, či to bolo
ešte pred začatím výstavby lesnej cesty alebo v priebehu jej stavby a výbor konkrétnu úlohu pánovi
Úradníčkovi neuložil, iba sme sa dohodli na tom, že keď je do toho zainteresovaný, nech dá celú
záležitosť do poriadku“. Z celého obsahu spisového materiálu podľa zistení odvolacieho súdu však nie
možné konštatovať, že by záver, že Ing. Milan Úradníček konal v mene žalovaného, bol neprijateľný,

veď ako ináč si vysvetliť vyššie uvedené skutočnosti vyplývajúce z výpovede Dušana Podbrežného, a
tiež samotné jeho vyjadrenia (Ing. Úradníčeka) vo väzbe na ním vykonané úkony napríklad „Dohodli
sme sa, že v novembri sa vytýči trasa cesty. Ešte aj v priebehu roku 2009 som upozorňoval pána Janča
aj chlapov, aby sa cesta kompletne nerobila až dovrchu, ale len prejazd a aby materiál ako kameň a štrk
použilinaneskoršiespevňovaniezákladu“(č.l.99spisu).„Vždykeďsmesadopredudohodlibolprítomný

na stavenisku pán Jančo“. „Čo sa týkalo stavby som preberal iba s pánom Jančom“ (č.l. 100 spisu).
Neuniklo pozornosti odvolacieho súdu vo väzbe práve na túto odvolaciu námietku, že na pojednávaní
dňa 28.02.2012 svedok Jozef Jančo, po zákonnom poučení uviedol, že „dohoda s pánom Úradníčkom
bola taká, že po zmene trasovania mám naceniť vykonané práce podľa pôvodnej cenovej ponuky s
ktorou sme vyhrali súťaž a následne to mám pánovi Úradníčkovi odovzdať, čo som aj urobil, mám o tom

potvrdenie“ (č.l. 102 spisu). K uvedenému tvrdeniu svedka sa však žalovaný konkrétne nevyjadril a ani
ho osobitne nespochybnil. V časovom slede na tom istom pojednávaní, avšak pred výpoveďou svedka
JozefaJanča,Ing.MilanÚradníčekuviedol,že„neboldôvodžiadaťzeurofondovviacakobolonazmluve
o dielo lebo my sme žiadne práce naviac neobjednali ani sme o nich nedebatovali“ (č.l. 100 spisu),
avšak v priebehu celého ďalšieho konania uvedené tvrdenie svedka žalovaný nespochybnil. Je tiež

zrejmé, že svedok Dušan Podbrežný, tak ako odvolací súd už citoval z jeho výpovede, uviedol, že pánovi
Úradníčkovi výbor uložil, „že keď je už do toho zainteresovaný, nech dá celú záležitosť do poriadku“ (č.l.
118 spisu). Ak potom za tohto stavu Ing. Úradníček podľa zistení tak okresného ako krajského súdu
konal len príkladmo vyššie uvedeným spôsobom a v len príkladmo uvedom rozsahu a ak za tohto stavu
okresný súd ustálil, že obe zmluvné strany prejavili vôľu uzavrieť novú zmluvu o dielo, ku uzavretiu

ktorej však nedošlo v písomnej podobe, ale došlo k jej uzavretiu ústnou formou, s ktorou žalovaný
súhlasil,takstýmtozáveromsakrajskýsúdstotožnil.Odvolacianámietkažalovaného,žeIng.Úradníček
„jednak nie je osobou totožnou s odporcom, a najmä nemá právomoc a kompetenciu konať za odporcu
samostatne“ (č.l. 358 spisu), vzhľadom na výpoveď svedka Dušana Podbrežného, vo väzbe na tvrdenia
svedka Jozefa Janča a napokon i samotné konanie Ing. Milana Úradníčka ako i ďalšie skutočnosti

vyplývajúce z dokazovania pred súdom prvého stupňa viedli krajský súd cez úpravu v § 219 ods. 2 OSP
k stotožneniu sa so závermi súdu prvého stupňa. Podľa krajského súdu nemožno ešte opomenúť, že
vzhľadom na túto odvolaciu námietku žalovaného a jeho argumentáciu v odvolaní s prihliadnutím na
to, že v odvolacom konaní sa nepreukázali skutočnosti tvrdené v odvolaní, že „z výsluchov svedkov
Ing. Úradníčka a Podbrežného, kde to obidvaja uviedli, obaja boli štatutári odporcu, teda mohli konať

len spoločne“ (č.l. 358 spisu), žalovaný neprodukoval žiaden relevantný dôkaz, ktorým by preukázal
tvrdenie „mohli konať len spoločne“ a že Ing. Milan Úradníček nemal „právomoc a kompetenciu konať
za odporcu samostatne“, uvedené tvrdenia zostali v priebehu celého prvostupňového konania a aj
odvolacieho konania len v rovine tvrdení a navyše hodnovernosť tohto tvrdenia bola podľa odvolaciehosúdu spochybnená i samotným žalovaným v priebehu prvostupňového konania, keď v priebehu celého
prvostupňového konania konkrétne osoby uvádzané v odvolaní Ing. Milan Úradníček (výpoveď na č.l.
99 a nasl. spisu), prítomný na pojednávaní podľa obsahu spisu aj dňa 15. mája 2012 (zápisnica na

č.l. 113 spisu a nasl.), prítomný aj na pojednávaní dňa 22. júna 2012 (č.l. 134 spisu), prítomný aj na
pojednávaní dňa 26.9.2013 podľa obsahu zápisnice č.l. 201 spisu, prítomný aj na pojednávaní dňa
28.10.2014 podľa obsahu zápisnice na č.l. 324, ale ani Dušan Podbrežný (výpoveď na č.l. 117 spisu) vo
svojich výpovediach nevyjadrili žiadne pochybnosti o konaní a kompetencii konať Ing. Milana Úradníčka
za žalovaného, pričom v odvolaní sú práve oni uvádzaní ako štatutárni zástupcovia žalovaného, ktorí

osobne podľa zistení odvolacieho súdu vo svojich výpovediach, ale žiadne pochybnosti v tomto smere
nemali. Pri týchto prijatých záveroch, pokiaľ sa žalovaný odvolával na výpovede Ing. Milana Úradníčka
a Dušana Podbrežného (odvolanie č.l. 358 spisu) a vzhľadom na celý obsah spisu a dôkaznú situáciu,
je namieste konštatovať, že skutočnosti uvádzané v odvolaní, boli vyhodnocované krajským súdom i
s dôrazom na listinný dôkaz (č.l. 31 spisu), ktorý je Výpisom z registra organizácií (má informatívny
charakter) Štatistického úradu Slovenskej republiky zo dňa 14.12.2014 a vyplýva z neho zápis subjektu

Urbárski spolumajitelia - pozemkové spoločenstvo obce Párnica, so sídlom Párnica 130, IČO: 14 225
361, avšak nevyplýva z neho, kto je za predmetný subjekt oprávnený konať, preto odvolací súd nemohol
vyhodnotiť ani túto námietku žalovaného za relevantnú, keďže iný relevantný dôkaz žalovaným v tejto
rovine a vo väzbe na vyššie objasnené skutočnosti odvolacím súdom, produkovaný nebol, ktorým by
preukázal svoje tvrdenia. „V občianskom súdnom konaní účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa

dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia
dôkazné prostriedky. Ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá OSP stanovuje, že účastníci sú povinní označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Účastníci konania teda majú povinnosť tvrdenia a povinnosť
tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie dôkaznú povinnosť, resp. dôkazné bremeno, má to pre neho
nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi k vydaniu pre neho nepriaznivého rozhodnutia vo veci“.

(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 6M Cdo 15/2010).

Len pre úplnosť krajský súd uvádza, že je len ťažko predstaviteľné, aby po začatí prác žalobcom, ktorých
vykonávanie kvalifikovane žalovaný kontroloval, čo z vykonaného dokazovania nesporne vyplynulo,
pričom krajský súd poukazuje na výpoveď žalovaného (Ing. Milan Úradníček) pred súdom prvého

stupňa 28.02.2012 na č.l. 101 spisu, ktorý uviedol, že „Pán N. chodieval do terénu, kontroloval, či sa
práce vykonávajú podľa rozpočtu a odsúhlasoval aj fakturáciu aj podpisoval. Tiež súpisy vykonaných
prác pri rozsahu a druhu týchto prác, by bez predchádzajúceho súhlasu ich vykonanie akceptoval.“ K
uvedenému sa žiada poukázať i na výpoveď žalobcu pred okresným súdom dňa 26.09.2013: „O tom,
že išlo o vykonávanie prác mimo zmluvy o dielo č. 01/2008 svedčí aj tá skutočnosť, že tieto práce

boli v stavebnom denníku zapisované osobitne mimo zápisov zo zmluvy o dielo 01/2008. Chcem ešte
poukázať na účelovosť tvrdení odporcu o tom, že od začiatku bol upovedomený pán Jančo o budúcej
zmene trasovania cesty aj tým, že ak by tak bolo, tak nevidím dôvod, aby o budúcej zmene trasovania
neupovedomil aj svoj stavebný dozor Ing. N.. Práve z výpovede Ing. N. vyplynulo, že ani tento nebol
pánom Úradníčkom upovedomený o prípadnej zmene trasovania“. „Prečo potom pán Úradníček, keď

chodil najmenej raz týždenne na stavbu, nezastavil zhotoviteľa, keďže malo dôjsť ku zmene trasovania“,
na čo žalovaný uviedol, že „pán Úradníček pána Janču o tom informoval, avšak ťažba kameniva aj mimo
pôvodnej trasy pánovi Jančovi vyhovovala, pretože vyťažený materiál používal na stavbu lesnej cesty“.
Z uvedeného je teda nepochybné, že osoba, ktorá konala za žalovaného, Ing. Milan Úradníček, mala
vedomosť o rozsahu a druhu vykonávaných prác žalovaným. K uvedenému záveru podľa odvolacieho

súdu sa javí ako nevyhnutné poukázať tiež na skutočnosti vyplývajúce z výpovedí svedkov K., J. a
W., ktorí sa jednoznačne vyjadrili, že Ing. Milan Úradníček chodieval na stavbu 1-2x do týždňa, a
je podľa odvolacieho súdu opäť len ťažko predstaviteľné, aby za situácie, ktorú on uvádzal, teda o
zmene trasovania, neupovedomil stavebný dozor Ing. N., obzvlášť ak sám uviedol pred súdom prvého
stupňa 28.2.2012 (č.l. 101 spisu), že „Pán N. chodieval do terénu, kontroloval či sa práce vykonávajú

podľa rozpočtu a odsúhlasoval aj fakturáciu aj podpisoval. Tiež súpisy vykonaných prác pri rozsahu
a druhu týchto prác, by bez predchádzajúceho súhlasu ich vykonanie akceptoval.“ Svedok Ing. K.
N., stavebný dozor žalovaného na pojednávaní pred okresným súdom dňa 28.2.2012 uviedol, že „Po
zmene trasovania došlo k novým odkopovým prácam, prekopávkam, zhutnenie telesa a umiestnenie do
koridoru urbárskych pozemkov. O prácach, ktoré je potrebné vykonať po zmene trasovania vedel pán

Úradníček aj pán Podbrežný“. „Rozsah prác, ktoré boli súčasťou faktúr a ktoré išli na platobnú agentúru,
bolijednoznačnevykonané.Prácepozmenetrasovaniasadotýchtofaktúradosúpisuprácpreplatobnú
agentúru nedostali, lebo nesmeli“.Žalovaný v odvolaní namietal, že vykonané dokazovanie nepovažuje za dostatočné. Znalec v konaní
len stanovil hodnotu prác, ktoré zhotoviteľ vo faktúre vyúčtoval, vôbec sa však nezaoberal reálnymi
uskutočnenými prácami, namietal, že nebol preukázaný rozsah vykonaného diela. V súvislosti s touto

odvolacou námietkou poukazuje odvolací súd na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného
súdu, v ktorom bolo uvedené, že „Ing. Úradníček aj súpis vykonaných prác prevzal a podpísal
dňa 02.03.2011, pričom na vyúčtovaní neuviedol žiadnu výhradu nevykonania týchto prác“ a tiež,
že „...následne po doručení faktúry túto účelovo vrátil spoločnosti IANCOR, spol. s.r.o. Podľa
skutočného geodetického zamerania cesty má v súčasnosti teleso cesty plochu 11701 m2. V projektovej

dokumentácii vypracovanej Ing. J. bola cesta projektovaná v šírke 4,5 m a dĺžke 1750 m. Čo je 7875
m2. Tu je viditeľný výrazný nárast plochy telesa cesty, ktorý bol práve spôsobený prekládkou telesa
cesty, čo potvrdila aj vypočutá znalkyňa na pojednávaní.“ „Rozsah nových zemných prác bol zaznačený
v stavebnom denníku mimo strán, ktoré boli poskytnuté pre úhradu ceny diela zo zmluvy o dielo č.
01/2008, ich autentickosť potvrdil aj stavebný dozor Ing. N. a napokon ako potvrdila znalkyňa, pokiaľ
v niektorých miestach bola cesta takmer raz tak široká ako v pôvodnom projekte, tak museli byť oproti

pôvodnému projektu na toto vykonané ďalšie práce s tým súvisiace. Hodnota vykonaných prác bola
znalkyňouustálenánasumu105.544,05EUR“,sktorýmodôvodnenímsacezúpravuv§219ods.2OSP
stotožnil napriek odvolacím námietkam žalovaného. Je na mieste v rozsahu tejto odvolacej námietky
podľa odvolacieho súdu pripomenúť, že pri hodnotení dôkazov zásadne súd nie je obmedzovaný
právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten - ktorý dôkaz hodnotiť,

pretože sa tu uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov. V súlade s touto zásadou postupoval
okresný súd, podkladom jeho rozhodnutia sú dôkazy, ktoré boli správne vyhodnotené, pričom do obsahu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97, uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, sp.zn. 3Cdo 204/2009 zo dňa 14.09.2011). Pre spoľahlivé zistenie skutkového
stavu sa nevyžadovali ďalšie dôkazy a tie, ktoré boli vykonané, zhodnotil okresný súd v súlade s
§ 132 OSP a následne vyvodil aj správne skutkové závery. Žiada sa dodať, že napriek tomu, že z
vykonaných dôkazov, tak ako ich uvádzal okresný súd, vyplývali rozhodné skutočnosti viažuce sa k
rozsahu ako aj predmetu diela a vyplývajúce zo zápisov v stavebnom denníku mimo strán, ktoré boli

poskytnuté pre úhradu ceny diela zo zmluvy o dielo č. 01/2008, ktorých autentickosť v konečnom
dôsledku potvrdil aj stavebný dozor Ing. N. a tiež ich potvrdila znalkyňa s dôrazom na to, že v niektorých
miestach bola cesta takmer raz tak široká ako v pôvodnom projekte, tak museli byť oproti pôvodnému
projektu na toto vykonané ďalšie práce s tým súvisiace, hodnota vykonaných prác bola znalkyňou
ustálená na sumu 105.544,05 Eur. Zo záverov súdu prvého stupňa vyplýva, že podľa skutočného

geodetického zamerania cesty má v súčasnosti teleso cesty plochu 11701 m2, avšak v projektovej
dokumentácii vypracovanej Ing. J. bola cesta projektovaná v šírke 4,5 m a dĺžke 1750 m, čo je 7875
m2, a teda, že „Tu je viditeľný výrazný nárast plochy telesa cesty, ktorý bol práve spôsobený prekládkou
telesa cesty, čo potvrdila aj vypočutá znalkyňa na pojednávaní.“ Odvolacia námietka žalovaného
v tejto rovine však bola len všeobecného charakteru, pričom z nej nie je zrejmé, ktoré konkrétne

skutočnosti, v akom rozsahu a v konečnom dôsledku aj predmetového určenia žalovaný spochybňuje.
Bolo zrejmé, že v priebehu prvostupňového konania žalovaný síce spochybnil rozsah vykonaného
diela vo väzbe na vykonané znalecké dokazovanie, avšak opäť len vo všeobecnej rovine (vyjadrenie
zo dňa 18.08.2014, č.l. 309 spisu), so zvýraznením, „vo vyúčtovaní zo dňa 02.03.2011 bolo navyše
fakturovaných 8.280,0 m3 odkopávok, čo predstavuje 104,18% nárast. Už samotná táto skutočnosť

poukazuje na zámer pôvodného zhotoviteľa spoločnosti IANCOR, spol. s r.o. bezdôvodne sa obohatiť
na náš úkor dodatočným vyhotovením nepravdivých dokladov nepodpísaných ani stavebným dozorom
ani sami ako objednávateľom“, ktorá argumentácia bola pojatá i do záverečnej reči na pojednávaní
dňa 28.10.2014. Ani po oboznámení sa s touto argumentáciou vo väzbe na odvolacie dôvody však
krajský súd nemohol konštatovať, že by táto bola spôsobilá vyvrátiť sumár vzájomne korešpondujúcich

dôkazov produkovaných žalobcom pred súdom prvého stupňa, ktoré podľa odvolacieho súdu okresný
súd v dostatočnom rámci vyhodnotil jednotlivo, ale i vo vzájomných súvislostiach v zmysle § 132 OSP.
Krajskýsúdzvýrazňuje,že„Procesno-právnymnásledkomneuneseniadôkaznéhobremenaúčastníkom
konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie
absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej

núdze, dopad, neúspech sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné
bremeno, zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. Rozsah
dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotno-
právna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkaznéhobremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať.“ (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 78/2010 z 23. mája 2012). Bolo tak dôkazným
bremenomžalovanéhovyvrátiťdôkazyžalobcu.Obranažalovanéhovtejtorovine,takakoužkonštatoval

odvolací súd však zostala len v rovine tvrdení, ktoré, bez adekvátnych dôkazov, primárne ich označenia
a následne produkovania, nevyvrátili skutkový stav tak, ako bol zistený v prvostupňovom konaní a ktorý
svedčil žalujúcej strane.

Argumentácia žalovaného v odvolaní „či zhotoviteľ konal pri stavebných prácach s odbornou

starostlivosťou a či má odporca vôbec čo i len teoretickú zodpovednosť za vykonané neobjednané práce
súd podľa názoru odporcu nedostatočne vykonal dokazovanie. V tejto oblasti odporca oslovil geodeta,
ktorý zameriaval predmetné miesta pred vykonávaním prác na zodpovedanie otázky, v akom stave bolo
predmetné miesto pred začatím stavebných prác, nakoľko vyvstala aj pochybnosť o tom, či zhotoviteľ
v otázke výkonov len nedupľoval už urobené, resp. či práce naviac neboli pochybením samotného
zhotoviteľa,ktorésanáslednesnažípreniesťnaodporcu.Dodnešnéhodňaodporcovizostranygeodeta

nebola poskytnutá príslušná súčinnosť. Z hľadiska práva sa tak stáva neurčitou pohľadávka, ktorá
mala byť predmetom postúpenia a zmluva o postúpení pohľadávky je podľa názoru odporcu týmto
neplatná“, tvorila okruh námietok, ktoré uviedol žalovaný až v podanom odvolaní a nepochybne išlo o
novo namietané skutočnosti, ktoré za splnenia procesnej poučovacej povinnosti okresným súdom podľa
§ 120 ods. 4 OSP nemohli mať charakter relevantných odvolacích dôvodov, za nepreukázania žiadneho

dôvodu vyplývajúceho z § 205a ods. 1 OSP. Pre vylúčenie akýchkoľvek pochybností však krajský súd
naviac uvádza, že i k okruhu týchto námietok mal žalovaný vytvorené podmienky okresným súdom,
t.j. tieto mohol tvrdiť, k nim označovať dôkazy. Pokiaľ svoje práva nevyužil, nemohli sa dotknúť vecnej
správnosti výrokovej časti rozsudku okresného súdu o povinnosti žalovaného zaplatiť žalovanému
105.544,05 Eur s príslušenstvom. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo 174/2005, podľa ktorého ...„ak súd prvého stupňa účastníka
poučil v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p., postupom odvolacieho súdu, keď neprihliadol na dôkazy, ktoré
neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, nebola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom v
zmysle § 237 písm. f) O.s.p.“

Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo
v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež
zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa
§ 120 ods. 1 veta tretia OSP, o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci,
ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva,

že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi
súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť

dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

Na základe odvolacích dôvodov žalovaného nebolo krajským súdom zistené, že by boli dané
podmienky pre zrušenie napadnutého rozsudku okresného súdu, ani pre jeho zmenu, preto vychádzal
z presvedčivých logických záverov okresného súdu vyjadrených v napadnutom rozsudku okresného

súdu, ktorý bol vo vyvolanom odvolacom konaní potvrdený ako vo výroku vecne správne rozhodnutie
podľa § 219 ods. 1 OSP v spojení s § 219 ods. 2 OSP. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP krajský súd
v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie rozsudku okresného súdu, s ktorým sa v plnom rozsahu
stotožňuje.

Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné
akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne
relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné

v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie
práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj
iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne
odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickejskutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV.
ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných
súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter

precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť
identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú
k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne
napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011,
č.k. IV. ÚS 499/2011-25).

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa podľa § 224 ods. 4 OSP, pretože okresný
súd pri rozhodovaní o trovách prvostupňového konania aplikoval § 151 ods. 3 OSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,

oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona
(zák. č. 233/1995 Z.z.).