Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 10, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/685/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214203047
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2214203047.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Silvie Hýbelovej a sudcov: Mgr.

Fedora Benku a Mgr. Renáty Gavalcovej, v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ s.r.o., Pribinova 25,
811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpenej splnomocnencom: Fridrich Paľko s.r.o., Grösslingova
4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, IČO: 00 166
073, o náhradu škody 125,00 eur a nemajetkovej ujmy 425,96 eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Dunajská Streda, zo dňa 19. augusta 2014, č. k. 9C/65/2014-130, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa na
žalovanej domáhala zaplatenia majetkovej škody v sume 125 eur a nemajetkovej ujmy v sume 425,96
eur a žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej (o žalobe založenej na
tvrdenom nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Galanta v exekučnom konaní vedenom pod
sp. zn. 13Er/57/2011 s následným vyvodzovaním z toho zodpovednosti štátu) odôvodnil právne ust. §
3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2,

§ 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 41
ods. 2 písm. d), § 44 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku, vecne potom tým, že vo
vyššie vyznačenom konaní Okresného súdu Galanta nešlo konštatovať nesprávny úradný postup súdu,
ak tam bol zistený rozpor exekučného titulu so zákonom, preto došlo aj k zamietnutiu žiadosti exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a v takomto prípade nemalo význam, že rozhodnutie bolo
vydané až po uplynutí 15 dní od doručenia žiadosti, pokiaľ exekučný poriadok ustanovil len lehotu
pre prípad nezistenia rozporu exekučného titulu so zákonom. Žalobkyňa navyše neuniesla aj dôkazné

bremeno na preukázanie skutočnej škody a žalobe za tejto situácie nešlo vyhovieť. Rozhodnutie v časti
náhrady trov konania odôvodnil súd podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., keď žalovaná nepreukázala, že by
jej v konaní nejaké trovy vznikli, preto jej ich súd prvého stupňa nepriznal.

Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podala v celom rozsahu včas odvolanie žalobkyňa, navrhla
rozsudok zrušiť, vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala, že postupom súdu
prvého stupňa jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, ďalej že okresný súd vec nesprávne

právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový
stav a tiež, že neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností. Súd prvého stupňa podľa nej rozhodol v merite veci na základe (a s
použitím) „inšpirácie“ novou právnou úpravou (obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zodpovednostnéhozákona v znení zákona č. 412/2012 Z. z.), hoci interpretácia hmotného práva platného v čase vzniku
právnej skutočnosti aj založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré
sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti aj po tom, čo už došlo k

založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, nie je možná. Uplatnením opačného názoru de iure
aj de facto došlo k aplikácii princípu priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súdu prvého stupňa
tiež vytkla, že vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkovi nevznikol stav právnej neistoty.
Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade
zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty.

Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru načo zo zákona nemal oprávnenie a posunul
trvanie právnej neistoty do času, ktorej z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny
proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s
čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla
byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Súdu neprislúcha
polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a

akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť
meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu ochrany základných práv
vEurópe,tedaajprávanaspravodlivýsúdnyprocesaosobitneprávanaprerokovanievecivprimeranom
čase.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - účastník
konania proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný, preskúmal napadnutý
rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p., postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. zverejnením termínu vyhlásenia

rozhodnutia na úradnej tabuli súdu podľa § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok
treba navzdory námietkam žalobkyne považovať za vecne správny.

Predovšetkým totiž odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvého
stupňa na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia. U dôvodov predostretým okresným súdom

dostatočne a jasne aj objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť
a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O.s.p.), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí
učiniť zadosť tiež povinnosti vysporiadať sa i s tzv. odvolacími námietkami a preto, ale aj pre celkovú
úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvého stupňa dopĺňa (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) nasledovné:

Časť námietok, ktoré sú súčasťou odvolania proti rozsudku v prejednávanej veci, nemohla obstáť pre ich
absolútnu nepatričnosť a na ďalšiu časť z nich nešlo dosť dobre reagovať pre ich len najvšeobecnejšie
možné uplatnenie, pri ktorom síce voči úvahám odvolávajúcej sa žalobkyne zásadne nešlo nič namietať
(a ani s nimi polemizovať), práve prílišná všeobecnosť výhrad a nemožnosť ich vztiahnutia aj na prípad
v tejto konkrétnej veci však bránili konštatovaniu, že by súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní či

tomutopredchádzajúcompostupenaozajkonalvrozporespožiadavkaminaspravodlivésúdnekonanie.
Pokiaľ šlo o ostatné výhrady, namietané úvahy o nevysvetlení názoru, podľa ktorého účastníkom
nevznikol stav právnej neistoty, neboli v prejednávanej veci relevantnými (ako bude uvedené i neskôr).
Aj povinnosť (štátov všeobecne i Slovenskej republiky osobitne) garantovať právo účastníkov súdnych
konaní na spravodlivé súdne konanie a v jeho rámci tiež právo na rozhodnutie v primeranej lehote tu

nepochybne je, avšak podmienky realizácie takýchto práv na vnútroštátnej úrovni určujú práve zákony
a z tých práve ten pre rozhodnutie v prejednávanej veci kľúčovým spôsobom podsúvaným odvolateľkou
vyložiť nešlo.

Podľa§44ods.2Exekučnéhoporiadku(vznenírozhodnomajpreexekučnékonanietvoriacezákladpre

nárok uplatnený žalobou v prejednávanej veci, teda do 31. mája 2011 vrátane, čiže pred nadobudnutím
účinnosti zákona č. 102/2011 Z. z. a všetkých po ňom nasledujúcich zákonov, novelizujúcich Exekučný
poriadok) súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia

žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul
podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu
so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto
uzneseniu je prípustné odvolanie.Z práve odcitovaného ustanovenia je celkom zjavné práve to, čo správne vyvodil aj súd prvého stupňa
a síce, že zákonodarca v procese rozhodovania sa exekučného súdu o tom, či súdnym exekútorom

požadované poverenie na vykonanie exekúcie tomuto udelí, alebo nie, ustanovil lehotu 15 dní od
doručenia žiadosti výlučne pre prípady nezistenia rozporu žiadosti, návrhu ani exekučného titulu so
zákonom a následného udelenia poverenia (predstavujúceho logický následok nedostatku zistenia
zákonom definovaného rozporu). V opačnom prípade, teda vtedy, ak sa rozpor so zákonom zistí
(žalobkyni z prejednávanej veci je pritom zaiste známy ten záver tunajšieho súdu z iných druhovo

totožných vecí, podľa ktorého nezistenie rozporu sa musí týkať všetkých troch v zákone uvedených
písomností, preskúmavaných v procese rozhodovania o udelení, resp. neudelení poverenia a naopak
zistenie postačuje už i u jednej z nich), lehota ustanovená nie je. Takýto odchylný prístup je tu evidentne
najmä preto, že protikladom poverenia (ktoré formálne nemá charakter rozhodnutia súdu a nemožno
proti nemu brojiť ani žiadnym opravným prostriedkom) je uznesenie (rozhodnutie) s možnosťou jeho
vydania spravidla až po obstaraní si súdom spoľahlivého podkladu pre potvrdenie záveru o prípadnom

rozpore či už žiadosti, návrhu alebo exekučného titulu (nezriedka inak všetkých troch takýchto listín či
prinajmenšom dvoch z nich) so zákonom. Obstaranie toho, čo v konkrétnej veci má za takýto podklad
poslúžiť (a čím v čase doručenia mu žiadosti o poverenie obvykle exekučný súd ešte nedisponuje) a i
jeho náležité vyhodnotenie si vyžaduje určitý čas a z pohľadu časového aspektu súhrnu takýchto aktivít
lehotu 15 dní zjavne nemožno považovať za postačujúcu (čo je mimo akúkoľvek pochybnosť tiež dôvod,

pre ktorý sa zákonodarca jej uzákoneniu v tomto prípade vyhol a to, či tak urobil s vedomím možných
obštrukcií pri získavaní exekučným súdom požadovaných listín, alebo bez takéhoto vedomia, bolo bez
právneho významu). Kým teda predbežný záver o nedostatku dôvodov z čohokoľvek usudzovať na
rozpor (nesúlad) exekučného titulu, návrhu na začatie exekučného konania alebo žiadosti exekútora
o poverenie velí s udelením poverenia neotáľať a zákonom ustanovená lehota je tu práve za takýmto

účelom, opačný predbežný záver je potrebné si verifikovať alebo prinajmenšom argumentačne solídne
vypodložiť a práve preto nemožno vydanie uznesenia zamietajúceho žiadosť o poverenie „uponáhľať“.

Súd prvého stupňa tak predovšetkým správne posúdil otázku existencie (či presnejšie neexistencie)
prvého z atribútov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorým je v

tomto prípade postup súdu považovateľný za nesprávny úradný postup. Ak už tento atribút chýbal,
bezpredmetné bolo zaoberanie sa prípadnou existenciou tých ďalších, pretože by to na bezzákladnosti
žaloby o náhradu škody a nemajetkovej ujmy z takéhoto dôvodu nemohlo nič zmeniť.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne

správny potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o trovách konania, o ktorých súd rozhodol tiež správne,
keď aplikoval § 142 ods. 1 O.s.p..

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods.1 za použitia ust. § 142
ods.1 O.s.p. a v odvolacom konaní úspešnej žalovanej ich náhradu nepriznal, lebo si ju neuplatnila a

ani jej zo spisu žiadne trovy nevyplývajú.

Uvedené rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.