Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, April 24, 2015

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 27C/302/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225806
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Sopková

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2015:3112225806.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín samosudkyňou JUDr. Ivetou Sopkovou v právnej veci navrhovateľa

POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom v Bratislave, Pribinova ul.č. 25, právne zastúpeného
Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, so sídlom v Bratislave, Grösslingova ul.č. 4, proti odporcovi
Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v
Bratislave, Župné námestie č. 13 v konaní o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Súd návrh z a m i e t a.

II. Odporcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom, podaným na tunajšom súde dňa 27.09.2012, sa navrhovateľ domáhal náhrady majetkovej

škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín.
Vo svojej žalobe uviedol, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie
podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov, pričom je
registrovaná Obchodným registrom Okresného súdu Bratislava I v oddiele: Sro, Vložka číslo: 23636/
B. Navrhovateľ ďalej uviedol, že ako oprávnený subjekt postupom podľa ust. §38 a nasl. Exekučného
poriadku zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla
neplnením záväzku, vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: XXXXXXX uzavretej s dlžníkom: O. G., nar.

XX.X.XXXX. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci
číslo EX XXXXX/XXXX. V rámci uvedeného exekučného konania súdny exekútor v snahe postupovať
pri nútenom vymáhaní pohľadávky navrhovateľa efektívne a účinne predložil jeho návrh na vykonanie
exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému exekučnému súdu t.j. Okresnému
súdu Trenčín a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spísanú súdny exekútorom, prijal na ďalšie konanie, čím
došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosť zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v

rámci priznanej právomoci a to v zákonom ustanovenej dobe. Poukázal na to, že podľa § 44 ods.
2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2010 do 31.5.2011 povinnosť exekučného súdu rozhodnúť
o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní od doručenia
žiadosti sa nevzťahovala na notárske zápisnice a vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií
a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. c/, d/ Exekučného poriadku). V danej veci však
navrhovateľ žiadal vykonať exekúciu na základe rozsudku rozhodcovského súdu v zmysle zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ktorý nemožno stotožňovať s rozhodnutím rozhodcovských

komisií. Rozhodnutiami rozhodcovských komisií sa rozumeli rozhodnutia v pracovných sporoch vydané
rozhodcovskýmikomisiamivrozhodcovskomkonanípodľa§207Zákonníkapráceavyhláškyč.42/1975
Zb. o prejednávaní a rozhodovaní pracovných sporov rozhodcovskými komisiami. Prejednávanie a
rozhodovanie pracovných sporov bolo ku dňu 1.2.1991 zrušené, rozhodnutia rozhodcovských komisiíostali i naďalej vykonateľné. Rozsudok rozhodcovského súdu je exekučným titulom nie podľa
ustanovenia § 41 ods. 2 písm. c/, d/ Exekučného poriadku ale podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. j/
Exekučného poriadku ako iné vykonateľné rozhodnutie, ktorého súdny výkon pripúšťa zákon. Napriek

povinnostiexekučnéhosúdurozhodnúťožiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanie
exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti, v prejednávanom prípade k splneniu tejto povinnosti
zo strany súdu nedošlo. Exekučný súd, hoci vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej
právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou
komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu (poznamenávame, že tak

návrh na vykonanie exekúcie, ako aj žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, spĺňali všetky
materiálne a formálne náležitosti predpokladané zákonom); rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie až dňa 4.3.2011 a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. K
rozhodnutiu o žiadosti o poverenie tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako
158 dní!). Uviedol, že vyvinul enormné úsilie, aby docielil posun v konaní a to tak, že opakovane spísal
a podal žiadosť o informáciu o stave konania( dňa 02.07.2009, 23.09.2009, 13.11.2009, 25.02.2010) a

sťažnosti na prieťahy v konaní ( dňa 30.08.2010, 23.11.2010 a 25.05.2011). Navrhovateľ zároveň tvrdil,
že v predmetnom prípade neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu
postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia pristúpil až po veľmi
dlhej dobe. Ako dôkaz na podporu svojic3h tvrdení navrhol pripojenie súdneho spisu exekučného súdu
(Okresného súdu Trenčín) založený pre exekučné konanie vedené medzi oprávneným: POHOTOVOSŤ,

s.r.o.,IČO:35807598sosídlomPribinovaul.č.25,Bratislava81109apovinným:O.G.,nar.XX.X.XXXX
pre vymoženie peňažnej pohľadávky, ktorá vznikla neplnením záväzku povinného vyplývajúceho zo
Zmluvy o úvere č.: XXXXXXX (registrácia súdneho exekútora EX XXXXX/XXXX). Navrhovateľ vo
svojej žalobe tiež uviedol, že nedisponuje rovnopisom príslušného exekučného titulu ani rovnopisom
príslušného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorý by obsahoval vyznačený dátum doručenia súdu,

pretože použil rovnopis exekučného titulu ako nutnú prílohu k návrhu na vykonanie exekúcie a zveril
ho zvolenému súdnemu exekútorovi. Opísaný postup exekučného súdu preto hodnotil ako nesprávny
a v rozpore so zákonom, konkrétne ust. §44 ods.2 Exekučného poriadku. V predmetnom prípade
podľa názoru navrhovateľa neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať
nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie

exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Navrhovateľ tiež uviedol, že nečinnosť okresného súdu nie
je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony,
ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa poškodený v predmetnej veci počas
súdneho konania nachádzala, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods.2 Ústavy
Slovenskej republiky (napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp.zn.: I. ÚS 41/02, III. ÚS 117/02,1.

ÚS 13/05). Poukázal na skutočnosť, že poškodený sa dozvedel o všetkých okolnostiach v priebehu
skutkového deja, ktorý vyústil do spôsobenej škody, po doručení upovedomenia o začatí exekúcie.
Vzhľadom na uvedené si navrhovateľ z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu
uplatňuje náhradu majetkovej škody ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčíslil ako majetkovú
škodu a nemajetkovú ujmu. V žalobe uviedol, že mu vznikla majetková škoda predstavujúca náhradu

účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania
pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Poškodený vynaložil v tomto období na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70,- EUR
+ na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,-EUR + na administratívne spracovanie

textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií
adresovaných exekučnému súdu sumu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním
a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15,- EUR. Celkovo vynaložil poškodený vo veci
správy a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej a to výlučne vplyvom nesústredenej

činnosti exekučného súdu máme sumu 125,- EUR Táto suma by ho nezaťažila, ak by exekučný
súd postupoval správne a pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie by dodržal
zákonomstanovenúdobu.Výškahmotnejškodyjestanovenánazákladepaušalizáciereálnychvecných
nákladov a to z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami.
Hmotná škoda pozostáva zo škody spočívajúcej v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch,

mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca. Vyčíslenie vychádza z účtovnej
agendy, pričom z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií
nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp. pracovné a obchodné zmluvy. Zároveň
si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia právana rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe
v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl.48 ods.2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl.6 ods.l

Európskehodohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôdniejedostatočnýmzadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného
súdu je podľa názoru navrhovateľa dôsledkom jeho nesústrednej činnosti takej intenzity, ktorá má za
následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv poškodeného.
Márnymplynutímčasubolireálneohrozenélegitímneočakávaniapoškodeného,žesprávnympostupom

súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo k vyvolaniu rizík akými je skutočnosť,
že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom mohlo dôjsť zániku povinného; neskorým
ukončením procedúry exekučným súdom mohlo dôjsť k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu
s povinným; neskorým ukončením procedúry exekučným súdom mohlo dôjsť k insolvencii povinného.
Akokoľvek, náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľ považuje za spravodlivú satisfakciu za konkrétne
porušenie jeho zákonných nárokov (definovaných zákonom stanovenou lehotou danou k rozhodnutiu)

a základných práv. Ako ďalšie dôvody na podporu svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy
navrhovateľ tiež uviedol:
a. Neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať
vniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu v spojení s
absolútnounemožnosťouvráteniastratenéhočasu,vyvolalaužalobcu,resp.učlenovriadiacichorgánov

spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo
a rovnosť v spoločnosti;
b. Úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu
spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných
podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľský plánov. Vyvolaná strata

zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jeho
majiteľov;
c. Nezákonnýmzásahomvyvolanásituáciaovplyvnilaďalšiepodnikateľsképostupyžalobcuaspôsobila
neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.
Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal pre možnú analógiu z doktríny prijatej

ústavným súdom, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní je spravodlivé, ak
sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 20.000,-Sk, t.j. cca 660,00 EUR.
Ohľadom primeranosti požadovanej výšky finančného zadosťučinenia navrhovateľ poukázal na viaceré
rozhodnutia ústavného súdu vo veci porušovania práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
súdmi v civilnom konaní. Navrhovateľ si uplatnil primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné

zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho
práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu
dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie
pohľadávky (spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného
súdu) sumu 291,35 EUR. Poškodený uskutočnil výpočet nároku alikvotným pomerom 55 EUR za každý

mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu a to práve na základe aplikácie vyššie uvedenej doktríny
ústavného súdu teda 660,- EUR za rok : 12 mesiacov v roku = 55 EUR za mesiac. Navrhovateľ uviedol,
že postupoval podľa ust. §15 ods. l zákona č.514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal odporcu
o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, avšak bez pozitívnej reakcie. Ako dôkaz
na preukázanie týchto tvrdení navrhol pripojenie spisu Ministerstva spravodlivosti SR k predbežnému

prerokovaniu nároku navrhovateľa na náhradu škody uplatňovanej v tomto konaní. Preto požadoval,
aby súd:
1) medzitýmnym rozsudkom v zmysle ust. § 152 ods.2 veta druhá in fine OSP rozhodol o základe veci
tak, že Slovenská republika a jej menom: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky je zodpovedná
za škodu, ktorá vznikla spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598 so sídlom: Pribinova ul. č.25,

Bratislava 811 09 nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín, pretože tento nerozhodol
o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku navrhovateľa, ktorá vznikla
neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: XXXXXXX dlžníkom (povinným): O. G., nar.
XX.X.XXXX,v zákonom stanovenej lehote;
2) rozsudkom rozhodol tak, že Slovenská republika a jej menom: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej

republiky je povinná zaplatiť navrhovateľovi z titulu majetkovej škody sumu 125,- EUR a z titulu
nemajetkovej ujmy sumu 291,35 EUR, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odporca je
zároveň povinný v rovnakej lehote zaplatiť navrhovateľovitrovy súdneho konania a poukázať ich k rukám
jeho právneho zástupcu, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení rozsudku.Súd vo veci rozhodol dňa 16.07.2013 rozsudkom č.k. 27C/302/2012-38 tak, že návrh zamietol a
odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Súd v zmysle ust. § 156 ods. 3 z.č. 99/1963 Zb. Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) verejne vyhlásil uvedený rozsudok bez nariadenia pojednávania v
spojení s ust. § 115a ods. 2 O.s.p..

Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací uznesením č.k. uznesením č.k.
16Co/108/2014-73zodňa12.01.2015 predmetnýrozsudoksúduzrušilavecmuvrátilnaďalšiekonanie.

V odôvodnení uviedol, že podanou žalobou sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia 125,- €
titulom majetkovej škody a zaplatenia 291,35 € titulom nemajetkovej ujmy. Je nepochybné, vzhľadom
na predmet konania a sporu nepresahujúci sumu 1 000 eur, že danú vec možno považovať za drobný
spor, nakoľko spĺňa podmienky ustanovenia § 200ea ods. 1, 2 O.s.p., ktorý v zmysle § 115a ods. 2
O.s.p. umožňuje súdu rozhodnúť vo veci bez nariadenia pojednávania. Rozhodnutie veci, ktorá spĺňa
podmienky drobného sporu, bez nariadenia pojednávania neprichádza do úvahy v každom prípade.

Z procesného hľadiska musí súd postupovať pred verejným vyhlásením rozhodnutia vo veci samej
najmä podľa ustanovenia § 114 ods. 2, § 115a, § 120 ods. 4 a § 156 ods. 3 O.s.p. Základom pre
rozhodnutie súdu po splnení týchto procesných podmienok sú zhodné (nespochybniteľné) listinné
dôkazy predložené účastníkmi konania. V prípade akýchkoľvek pochybností nie je možné vydať súdne
rozhodnutie bez nariadenia pojednávania. Vo veci možno rozhodnúť len na základe listinných dôkazov

predložených účastníkmi bez toho, aby sa nimi vykonávalo dokazovanie v zmysle § 120 a nasl. O.s.p.
Súd sa len oboznámi s listinami a ak z nich vyplynie tvrdený skutkový stav a právne posúdenie,
môže ich vziať za základ svojho rozhodnutia vo veci samej. Skutkový stav môže súd ustáliť len z
predložených listinných dôkazov a je vylúčené, aby rozhodnutie bolo založené na listine, ktorú účastníci
nepredložili - napr. exekučný spis, z ktorého po oboznámení a zistení z neho vyplývajúcich skutočností,

dospel k záverom potrebným pre prijatie konečného rozhodnutia vo veci samej. Pokiaľ však súd
prvého stupňa nenariadil pojednávanie, nemohol vykonávať dokazovanie v zmysle § 120 a nasl.
O.s.p. listinami obsiahnutými v exekučnom spise, pretože tieto listiny nepredložil žiaden z účastníkov
konania. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné poukázať na to, že žalobca v žalobe
označil ako dôkaz exekučný (súdny) spis Okresného súdu Trenčín bez označenia konkrétnej listiny na

preukázanie svojich tvrdení. Súd prvého stupňa vykonal tento dôkaz tak, že si listiny z tohto spisu pripojil
ako dôkaz do tohto konania. Žalobca ani žalovaný neboli oboznámení s tým, že súd prvého stupňa
akceptoval návrh žalobcu na vykonanie tohto dôkazu, teda že žalobcom navrhnutý dôkaz vykoná.
Účastníci konania neboli oboznámení, ktoré listiny a skutočnosti z nich vyplývajú sú pre súd významné
pre právne posúdenie žalobcom uplatnených nárokov. Za tejto procesnej situácie musel odvolací

súd konštatovať, že skutkové zistenia, z ktorých súd prvého stupňa vychádzal pri rozhodnutí vo
veci samej, boli získané spôsobom nesúladným s Občianskym súdnym poriadkom a súd prvého
stupňa konanie zaťažil vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Týmto
postupom bola žalobcovi a žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom. Ustanovenie § 120 ods. 4
O.s.p. je vyjadrením koncentrácie občianskeho sporového súdneho konania, prejavujúcej sa v možnosti

účastníkov konania predkladať skutočnosti a dôkazy vrátane určenia momentu na ich predkladanie.
Dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou (zásada formálnej pravdy), ktorá
úzko súvisí na strane účastníka konania s povinnosťou tvrdenia podľa § 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.
a dôkaznou povinnosťou podľa § 120 ods. 1 O.s.p.. Účastníci konania majú možnosť na dosiahnutie
účelu konania pri plnení dôkaznej povinnosti predkladať skutočnosti a dôkazy najneskôr do vyhlásenia

uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie vo veciach, v ktorých bolo nariadené pojednávanie, alebo
najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej vo veciach, v ktorých sa pojednávanie nenariaďuje
(§ 115a O.s.p.). Zákon uvedené procesné následky viaže na vedomosť účastníka o tejto procesnej
povinnosti a preto ukladá súdu obligatórnu poučovaciu povinnosť, ktorú je povinný poskytnúť každému
účastníkovi, vrátane účastníka zastúpeného v konaní právnym zástupcom. Preto je nevyhnutné, aby

si súd prvého stupňa splnil poučovaciu povinnosť a to aj podľa § 120 ods. 4 O.s.p. kvalifikovane, na
začiatku súdneho konania (viď ÚS 67/2002). V prípade konaní, v ktorých sa pojednávanie nenariaďuje,
realizuje súd túto poučovaciu povinnosť v rámci prípravy pojednávania v zmysle § 114 ods. 2 O.s.p..
Prípravou pojednávania podľa citovaného zákonného ustanovenia treba rozumieť všetku činnosť súdu
od začatia súdneho konania (§ 82 ods. 1 O.s.p.) až do začatia pojednávania, resp. do verejného

vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. V rámci prípravy pojednávania súd doručí žalobu žalovanému
spolu s prílohami a poučí účastníkov podľa § 120 ods. 4 O.s.p.. Súd prvého stupňa realizoval poučenie
účastníkov konania podľa § 120 ods. 4 O.s.p. na úradnej tabuli súdu, spolu s oznámením miesta a času
verejného vyhlásenia rozhodnutia. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že doručovanievyvesenímnaúradnejtabulisúduakoosobitnéhospôsobudoručovaniapísomnostisúdujeupravené v§
47a O.s.p. Táto procesná norma ustanovuje doručovanie písomností súdu iba v prípadoch, ak účastníci
nie sú súdu známi alebo ak ide o účastníkov, ktorých pobyt nie je známy. V danej veci o taký prípad

nejde. Možno uzavrieť, že účinky splnenia poučovacej povinnosti súdom prvého stupňa vo vzťahu k
účastníkom konania týmto spôsobom doručovania písomnosti nenastali. Z obsahu spisu odvolací súd
zistil, že súd prvého stupňa pri príprave pojednávania nedodržal procesný postup podľa § 114 ods. 2
O.s.p.Predovšetkýmsúdprvéhostupňa sinesplnil obligatórnupoučovaciupovinnosťpodľa§120ods.4
O.s.p.avovecirozhodolbeztoho,abyžalobcoviažalovanémuumožnilzúčastniťsavykonaniavšetkých

dôkazov a vyjadriť sa k týmto dôkazom podľa § 123 O.s.p. Predmetom dokazovania v drobných sporoch
sú iba skutočnosti, ktoré sú medzi účastníkmi sporné. Súd nedokazuje skutočnosti, ktoré vyplývajú
z listín predložených účastníkmi konania, o pravdivosti ktorých niet pochýb. Napriek tomu, že súd
prvého stupňa nemal splnené podmienky prípravy pojednávania rozhodol vo veci samej bez nariadenia
pojednávania podľa § 115a ods. 2 O.s.p. postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. Nesplnenie povinnosti
podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neumožnenie účastníkom konania realizovať procesné práva podľa §

123 O.s.p. považoval odvolací súd za vady konania, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci. Podľa názoru odvolacieho súdu bolo povinnosťou súdu prvého stupňa pre rozhodnutie veci samej
postupom podľa § 115a ods. 2 O.s.p. v spojení s možnosťou realizácie procesných práv účastníkov
konania podľa § 123 O.s.p. dať žalobcovi a žalovanému priestor, aby sa zoznámili s dôkazmi spolu so
skutkovými zisteniami, ktoré vykonal súd prvého stupňa a ktoré z nich súd prvého stupňa vyvodzuje,

aby sa k dôkazom a skutkovým zisteniam vyjadrili, prípadne, aby navrhli iné dôkazy na vyvrátenie týchto
skutkových zistení. Porušením procesných práv a povinností postupom súdu prvého stupňa došlo k
odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom, najmä za situácie, kedy súd prvého stupňa mienil vo
veci verejne vyhlásiť rozsudok bez nariadenia pojednávania. Odňatie tejto možnosti sa prejavilo tým, že
súd prvého stupňa znemožnil účastníkom procesné práva označiť a predkladať skutočnosti a dôkazy

v rozsahu ustanovenom zákonom. Súd prvého stupňa nesprávnym procesným postupom znemožnil
účastníkom konania realizáciu ich procesných práv priznaných Občianskym súdnym poriadkom a
porušil ich právo na spravodlivý súdny proces v intenciách článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Odvolací súd sa taktiež zaoberal tvrdením žalobcu, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané vylúčeným
sudcom. V ustanovení § 14 O.s.p. sú upravené podmienky, ktorých splnenie má za následok, že sudca

je vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Predmetný dôvod odvolania sa však výslovne obmedzuje
len na rozhodovanie vylúčeného sudcu. Námietka žalobcu, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa vydal vylúčený sudca, predstavuje odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221
ods. 1 písm. g/ O.s.p. Jej dôvodnosť posudzuje odvolací súd vždy, bez toho, aby bol pritom viazaný tým,
či prípadne otázku zaujatosti sudcu posúdil ešte pred vydaním napadnutého rozhodnutia nadriadený

súd (§ 16 O.s.p.). Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa
17. októbra 2012 č.k. 19NcC/304/2012-11 rozhodol, že sudca Okresného súdu Trenčín JUDr. Ing. O.
O., ktorému vec bola pridelená, nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto
súde pod sp. zn. 27C/302/2012. V súlade so zmenami rozvrhu práce (pokyn č. 44/13 Spr 645/2013)
došlo k prideleniu predmetnej veci na prejednanie a rozhodnutie sudkyni Okresného súdu v Trenčíne

JUDr. L. Z.. Z jej vyjadrenia vyplýva, že nemá žiadny pomer k veci, k účastníkom ani ich zástupcom a vo
veci sa necíti byť zaujatá. Odvolací súd skúmajúc dôvodnosť uplatneného odvolacieho dôvodu zo strany
žalobcu dospel k záveru, že na strane zákonného sudcu nie je existencia žiadnej okolnosti, ktorá by ju v
zmysle § 14 a nasl. O.s.p. vylučovala z prejednávania a rozhodovania vo veci vzhľadom na pomer k veci
a účastníkom konania. Odvolací súd v konaní nezistil z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. žiadne skutočnosti

predstavujúce dôvod na vylúčenie tohto sudcu a takýto vzťah nie je možné odvodiť ani z údajov žalobcu.
Dôvodom na pochybnosti o nezaujatosti namietaného sudcu, nemôžu byť ani úvahy žalobcu založené
na skutočnosti, že súd prvého stupňa svojim nelegálnym konaním (nesprávnym úradným postupom)
zapríčinil vznik škody na strane žalobcu, lebo táto skutočnosť sama o sebe nevypovedá nič o vzťahu
namietaného sudcu k účastníkom a k prejednávanej veci a nemožno z nej odvodiť, že by bola spôsobilá

ovplyvniť jeho nestranné rozhodnutie. Z týchto dôvodov odvolací súd vyhodnotil uplatnenú odvolaciu
námietku žalobcu ako nedôvodnú. Odvolací súd z dôvodov uvedených vyššie, podľa § 221 ods. 1
písm. f/ O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Súdu prvého stupňa v ďalšom konaní uložil postupovať podľa § 114 O.s.p.,
splniť si voči účastníkom poučovaciu povinnosť podľa § 120 ods. 4 O.s.p., a ďalej dodržať taký procesný

postup, aby svojím procesným postupom poskytol účastníkom konania možnosť realizovať procesné
práva zaručené Ústavou Slovenskej republiky a Občianskym súdnym poriadkom (§ 123), pričom sa
bude zaoberať aj prípadnými námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi účastníkov konania a vo
veci opätovne rozhodne. Zároveň rozhodne aj o trovách odvolacieho konania podľa § 224 ods. 3 O.s.p..Odporca, ktorý bol vyzvaný, aby sa k návrhu vyjadril výzvou, ktorá mu bola doručená už dňa 21.12.2012,
sa k návrhu na začatie konania písomne vyjadril až podaním, doručeným súdu dňa 23.03.2015 tak, že

žiadal, aby ho súd zamietol ako nedôvodný a navrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania. Uviedol, že
už v žalobnom návrhu sa vyskytujú viaceré nedostatky, napr. neuvedenie spisovú značky príslušného
exekučného konania, pod ktorou je vedené na súde, absencia relevantných údajov ako dátum doručenia
podania na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci a dátum, kedy sa žalobca dozvedel o vzniku
škody. Navrhovateľ tak preniesol celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno

znáša sám. Zdôraznil, že z návrhu nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody, keďže navrhovateľ
uvádza rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, čo by sa mohlo
vysvetliť ako namietanie nezákonného rozhodnutia, ale zároveň namieta nesprávny úradný postup v
podobe prieťahov. Z takto formulovanej žaloby nie je jednoznačne jasné, na základe akého titulu si
navrhovateľ uplatňuje škodu.Čo sa týka prieťahov v konaní v prvom rade je potrebné poznamenať, že
navrhovateľ neuvádza kroky, ktoré podnikol na odstránenie neželaného stavu. Judikatúra Ústavného

súdu SR, konkrétne v náleze z 03.05.2011, č.k. III. ÚS 69/2011-25, taktiež poukazuje na skutočnosť, že
sťažovateľ má predovšetkým postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje
právo). To, že tak navrhovateľ nekonal, je možné pripísať iba jemu. V druhom rade, odporca má za to,
že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu,
túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR (bližšie v časti o Existencii prieťahov v

konaní). Poukázal na to, že dňa 23.04.2012 mu boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody zo dňa 23.04.2012. Vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27.09.2012 bola
okresnému súdu doručená predmetná žaloba vo veci, je zrejmé, že žalobca ju nepodal po uplynutí 6-
mesačnej lehoty, tak, ako to predpokladá § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ale skôr. Predbežné
prerokovanie nároku je zákonom (§ 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.) ustanovenou podmienkou,

aby o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdne konanie (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR
sp. zn. 2 Cz 38/76, uverejnené pod publikačným číslom R 28/1978). Preto má odporca za to, že
ide o predčasne uplatnený nárok na súde. K tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu poukázal
na § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z., pričom navrhovateľ podľa
jeho názoru doposiaľ dôkazy predpokladané týmto ustanovením, nepredložil. Ďalej uviedol, že lehota

na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť
exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch
existenciedôvodovpodľa§45ods.1písm.c)zákonač.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonaní.Vtomto
smerejedôležitýrozsudokSúdnehodvoraEÚ(AsturcomC-40/o8),ktorýnevylučujeposúdeniezmluvnej
podmienkyajvexekučnomkonaní.Unáhlenékonaniezostranysúdov,bymohloviesťknedostatočnému

a nekvalitnému posúdeniu prípadu, a tým aj otázky, či rozhodcovský rozsudok spĺňa všetky kritéria
zákonnosti. Poukázal aj na ustanovenia Exekučného poriadku, keď podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku účinného od 01.06.2011 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí
rozhodcovského súdu ako exekučnom titule. Vo všeobecnosti poukázal i na judikatúru Ústavného súdu
sp. zn. I. ÚS 16/02 ktorá konštatuje, že "Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd prihliada
síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone (porovnaj napr. rozhodnutie ústavného súdu
sp. zn. II. ÚS 64/97, na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje), ale ich nedodržanie nepovažuje
automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce
všetky okolnosti danej veci. Pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem

autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom
na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí
vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v
zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 63/00)." K zamietnutiu návrhu na vydanie poverenia odporca uviedol,
že navrhovateľ si v súvislosti so zamietnutím návrhu na vydanie poverenia uplatňuje svoj nárok titulom

nesprávneho úradného postupu, ktorý podľa neho spočíva v nesprávnej aplikácii právnych predpisov.
Napriek absencii legálnej definície pojmu nesprávny úradný postup v samotnom zákone je v súlade so
závermi rozhodovacej praxe v tejto oblasti nutné dospieť k záveru, že ide o tie prípady vzniku škôd, ktoré
sú vyvolané inou činnosťou orgánov verejnej moci než rozhodovacou. Odporca odkázal v tejto súvislosti
na nasledovné judikáty: rozsudok NSČR zo dňa 29.06.1999 sp. zn. 2Cdon 129/97, rozsudok NSSR

sp. zn. 4Cdo/24/04, uznesenie NSČR zo dňa 25.08.2009, sp. zn. 25Cdo 1018/2007. Je nepochybné, že
posúdenie veci a vyjadrenie právneho názoru súdu vo vzťahu k žiadosti o vydanie poverenia, ktoré sa
naplnoodrazilivrozhodnutí,ktorýmjusúdzamietol,niejemožnépovažovaťzanesprávnyúradnýpostup
ale za splnenia ďalších zákonných podmienok by mohli viesť len k záveru o existencii nezákonnéhorozhodnutia. Z ust. § § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., v spojení s § § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
je o. i. nevyhnutné, aby nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto

už právoplatné rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zmení alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom
prostriedku podanom proti rozhodnutiu. Táto podmienka nepochybne nie je v prípadoch zamietnutia
žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie namietaných žalobcom splnená. Predmetné
rozhodnutie okresného súdu nie je možné považovať za nezákonné a zároveň jeho zákonnosť/
nezákonnosť nie je možné posudzovať v tomto konaní. Otázku správnosti postupu pri rozhodovaní

o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia taktiež nie je na mieste posudzovať. Ide o namietanie
samotného rozhodnutia, a preto nie je možné hovoriť o nesprávnom úradnom postupe. Zároveň v
tejto súvislosti poukazuje odporca aj na tú skutočnosť, že zo samotnej dikcie §44 ods. 2 Exekučného
poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti
o vydanie poverenia. 15-dňová lehota sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie
na základe exekučného titulu (okrem exekučného titulu podľa §41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného

poriadku). Ak ho súd nepoverí, 15-dňová lehota neplatí a ani sa logicky nedá predpokladať, že by to
bol zámer zákonodarcu, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu. Navrhovateľ ďalej uvádza,
že súd prekročil svoju rozhodovaciu právomoc, keď vykonal "opätovné posúdenie práva žalobcu na
zaplatenie dlhu". V tejto veci, je potrebné uviesť, že v zmysle uznesenia Ústavného súdu SR z 3. marca

2011, Č. k. IV. ÚS 60/2011-13, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 13. októbra 2011 sp. zn. 3 Cdo
146/2011, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 26. septembra 2011 sp. zn. 3 MCdo 11/2010 a uznesenia
Najvyššieho súdu SR z 29. marca 2011 sp. zn. 5Cdo 291/2010, vnútroštátny súd má povinnosť ex
offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky
rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať či rozhodcovské konanie prebehlo

na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, a to v takom rozsahu, vakom mu to umožňujú vnútroštátne
procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade
prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podl'a daného vnútroštátneho
práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol prípadne nekalou doložkou viazaný. Podľa
názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu v

právnejvecispotrebiteľa)zuvedenéhovyplýva,žepokial'je podmienkaexistencievnútroštátnehopráva
prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci
rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom
konaní), potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského
právneho poriadku, je legitímny. Pokiaľ ide o navrhovateľom namietané prieťahy v konaní, v zmysle

ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. súd konajúci o náhrade škody môže pri posudzovaní
nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak by
tieto holi konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia
sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo
o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom

konaní, právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo
porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky
konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Navrhovateľ si vo
vzťahu k uvedenému ani povinnosť tvrdenia ani povinnosť ich preukázania a teda odporca nepovažuje

existenciu prieťahov v konaní za preukázanú. Ďalej, pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu
škody podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je o. i. nevyhnutné preukázať existenciu škody.
Podľa názoru odporcu navrhovateľ nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je
možné považovať za hypotetické. Od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku škody navrhovateľa
neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných

údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií. Čo sa týka prípadov uplatnenia majetkovej
škody vo výške istiny s príslušenstvom je potrebné poukázať na nasledovné. Navrhovateľ v prvom
rade nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ pre preukázanie toho, čoho sa domáha. V
druhom rade nepreukázal existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia a v treťom rade ani nevymožiteľnosť pohľadávky. Rozhodnutie o zamietnutí iba preukázalo

nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom. Nulitný rozhodcovský
rozsudok nepredstavuje prekážku res iudicatae pre uplatnenie nároku navrhovateľa na súde, v tejto
súvislosti odporca poukazuje na judikatúru zaoberajúcu sa touto otázkou napr. uznesenie KS v Trnave
zo dňa 31.05.2012 sp. zn. CoE 308/2011 či uznesenie KS v Žiline zo dňa 11.07.2012 sp. zn. 20CoE94/2012. Navrhovateľ mal možnosť získať iný exekučný titul, a to napríklad podaním návrhu na začatie
konania, resp. platobným rozkazom, čo nevykonal a svojou nečinnosťou sám prispel k situácii, ktorú v
žalobách namieta. Rovnako upozornil na to, že ak by si aj navrhovateľ uplatnil nárok novým návrhom,

musel by preukázať v prvom rade, že by mu súd bez akýchkoľvek pochybnosti priznal požadovaný
nárok od dlžníka v sume, v ktorej ho požaduje od odporcu (čo však nepreukázal a ani preukázať
nemôže) a v druhom rade, že pohľadávky sú nevymožiteľné v dôsledku pochybenia okresného súdu.
Túto skutočnosť však navrhovateľ nepreukázal a ani nepreukáže, a to najmä (ale nielen) s ohľadom
na skutočnosť, že niektorí dlžníci by boli insolventní, niektorí dlžníci by boli po smrti, atď ... Na základe

všetkých uvedených skutočností je odporca názoru, že navrhovateľ nepreukázal jednak vznik a ani
výšku škody. Čo sa týka nemajetkovej ujmy, v prvom rade vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb
a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe .frustrácie, úzkosti,
neistoty a nedôvery" sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy
uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Samotná judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011. V druhom rade požadovaná náhrada nemajetkovej

ujmy vo výške 20% z istiny a príslušenstva nie je podložená akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami
či rozumnou úvahou. Odporca považuje za krajne nesprávny spôsob určenia náhrady nemajetkovej
ujmy percentuálnou čiastkou z tvrdenej skutočnej škody. Navrhovateľ zároveň zjavne opomína, že pri
uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia
práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žalobného návrhu nevyplýva a z toho dôvodu

odporca nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať jej
náhrada v peniazoch. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých
malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti
navrhovateľa a povedomí, ktoré je okolo navrhovateľa v spojení s touto podnikateľskou činnosťou
vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu

spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila
najmä činnosť navrhovateľa na trhu spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok
z titulu spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných konaní, ktoré žalobca inicioval a v ktorých
malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Odporca v tejto súvislosti upozorňuje a ako prílohu tohto
vyjadrenia dokladá list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/

A3/RMjkb D(2010) ] 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi Slovenskej republiky pri Európskej. únii,
v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu
dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu
spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na
začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku 267 ZFEÚ podal Krajský súd v Prešove (Vec C-

76/10). Z popísaného je zrejmé, že navrhovateľ a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli
predmetom záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom
dôsledku práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov
na všetkých úrovniach štátnej moci. Navrhovateľ je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné
podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Uvedené má vplyv aj

na otázku samotného posúdenia nesprávneho úradného postupu, keďže súdy v prípade posudzovania
návrhu navrhovateľa na vykonanie exekúcie musia obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú
alebo nevydajú a pod., s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu
súdom. Odporca záverom zdôraznil, že podľa jeho názoru navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou
súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku

skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom súdu (spočívajúcim v tom, že rozhodol o zamietnutí návrhu na vydanie
poverenia, a to po zákonom stanovenej lehote) a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou
ujmou. Odporca má skôr za to, že stav, v ktorom sa navrhovateľ ocitol, si zavinil sám, a to spôsobom
vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv, a najmä je už v súčasnosti

zrejmé, že si uplatňuje ničím neodôvodnené a ničím nepreukázané čiastky, či už v podobe majetkovej
škody alebo nemajetkovej ujmy.

Vyjadrenie odporcu bolo navrhovateľovi doručené dňa 30.03.2015. Písomné stanovisko k nemu
nezaujal.

Súd, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 226 O.s.p. na prejednanie veci nariadil
pojednávanie, pričom spolu s predvolaním doručil účastníkom konania aj písomné vyhotovenie poučení
podľa Občianskeho súdneho poriadku, vrátane poučenia podľa § 120 ods. 4 O.s.p.. Navrhovateľ, jehozástupca a odporca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR prevzali túto zásielku súdu dňa
03.03.2015.

Dňa 26.03.2015 a 16.04.2015 navrhovateľ súdu zaslal návrh na zrušenie vytýčeného termínu
pojednávania na deň 31.03.2015 a 24.04.2015 z dôvodu návrhu na prerušenie konania, o ktorom musí
súd najprv rozhodnúť. Účasť na pojednávaní považoval za nehospodárnu. Súd uznesením zo dňa
24.04.2015 sp.zn. 27C/302/2012 návrhy navrhovateľa na prerušenie konania zamietol.

Súd vec prejednal na pojednávaní dňa 24.04.2015. Odporca konajúci prostredníctvom Ministerstva
spravodlivosti SR svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil hospodárnosťou konania a nepožiadal
o odročenie pojednávania. Navrhovateľ a jeho zástupca svoju neúčasť ospravedlnili, ale nepožiadali
o odročenie pojednávania z dôležitých dôvodov a jediným dôvodom ich neúčasti tak zostal návrh na
zrušenie pojednávania z dôvodu podaného návrhu na prerušenie konania. Súd konštatuje, že návrh
na prerušenie konania, ktorému naviac nebolo nevyhovené, sám osebe nie je dôležitým dôvodom

na odročenie pojednávania. Súd bol za danej procesnej situácie povinný v prejednávanej veci ďalej
konať, na základe jeho povinnosti zabezpečiť spravodlivosť v zmysle § 1 ods. 1 O.s.p. a zabezpečiť
ústavné právo účastníkov konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky. Termín pojednávania bol totiž navrhovateľovi aj jeho zástupcovi známy od
07.04.2015, tento nebol zrušený a navrhovateľ a jeho zástupca tak mali reálnu možnosť zúčastniť sa na

tomto pojednávaní. Skutočnosť, že súd návrh navrhovateľa nepovažuje za dôležitý dôvod na odročenie
pojednávania, musela byť navrhovateľovi zrejmá, pretože súd mu podľa § 119 ods. 4 O.s.p. neoznámil,
že pojednávanie odročí.

Súd (vychádzajúc z judikátov Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 21/2000 zo dňa

20.09.2000 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo 150/2010 zo dňa 21.10.2010, sp.zn.
3Cdo 57/2011 zo dňa 05.05.2011) mal za to, že svojim postupom neodníme účastníkom konania
možnosť konať pred súdom a za splnenia podmienok podľa § 101 ods. 2 O.s.p. vykonal vo veci
dokazovanie na pojednávaní dňa 24.04.2015 v neprítomnosti účastníkov konania a ich zástupcov
oboznámením sa s návrhom, vyjadrením odporcu, znaleckým posudkom č. 1/2014, vypracovaným

Ekonomickou univerzitou v Bratislave, ktorý je založený v spise súdnej správy sp. zn. Spr 703/2014,
oboznámením sa so spisom Okresného súdu Trenčín sp.zn. 60Er/3195/2010, konkrétne listinami:
žiadosť o udelenie poverenia zo dňa 18.10.2010, zápisnica o návrhu na vykonanie exekúcie zo dňa
27.09.2010, plnomocenstvo zo dňa 09.09.2010, zmluva o úvere zo dňa 22.04.2009, rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu sp. zn. SR 06281/10 zo dňa 26.07.2010, výpis z obchodného registra ohľadne

oprávneného, potvrdenie súdu o prijatí návrhu zo dňa 10.12.2010, uznesenie Okresného súdu Trenčín
č.k. 60Er/3195/2010-10 zo dňa 17.02.2011 vrátane doručeniek, uznesenie Krajského súdu v Trenčíne
č.k. 16CoE/92/2011-21 zo dňa 16.06.2011, uznesenie Okresného súdu Trenčín č.k. 60Er/3195/2010-25
zo dňa 17.08.2011 vrátane doručeniek a zistil nasledujúci skutkový stav.
Dňa 10.12.2010 bola súdnym exekútorom JUDr. F. G. na Okresný súd Trenčín doručená žiadosť o

udelenia poverenia zo dňa 10.12.2010 vo veci, vedenej na jeho exekútorskom úrade pod sp.zn. EX
XXXXX/XXXX v prospech oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom v Bratislave,
Pribinova ul.č. 25 proti povinnému: O. G., nar. XX.X.XXXX na základe exekučného titulu, ktorým bol
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., so
sídlom Bratislava, Karloveské rameno 8, IČO: 35 922 761 zo dňa 26.07.2010, sp.zn. SR 06281/10.

Súd následne, dňa 17.02.2011 vydal uznesenie č.k. 60Er/3195/2010-10, ktorým žiadosť exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol podľa § 44 ods. 2 Ex. por. v spojení s § 45 ods.
1, 2 z.. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, pretože rozsudok zaväzuje účastníka na plnenie,
ktoré je právom nedovolené, resp. odporuje dobrým mravom. Uvedené uznesenie bolo navrhovateľovi
prostredníctvom jeho právneho zástupcu riadne doručené a nadobudlo právoplatnosť dňa 08.07.2011 v

spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne č.k. 16CoE/92/2011-21 zo dňa 16.06.2011. Uznesením
Okresného súdu Trenčín č.k. 60Er/3195/2010-25 zo dňa 17.08.2011, právoplatným dňa 09.09.2011 bolo
exekučné konanie zastavené.

Podľa záverov znaleckého posudku č. 1/2014 vypracovaného Ekonomickou univerzitou v Bratislave,

predstavuje na základe vykonanej analýzy mzdových nákladov, nákladov na poštovné, telekomunikačné
služby, tlač a úpravu informačného systému majetková ujma navrhovateľa, diferencovaná podľa
jednotlivých typov žalôb nasledovne: 1/ pri žalobách v súvislosti s nesprávnym úradným postupom
exekučných okresných súdov Slovenskej republiky, pretože tieto neskoro rozhodli, resp. nerozhodli ožiadosti o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie (NZP) a pri žalobách v súvislosti s nesprávnym
úradným postupom exekučných okresných súdov Slovenskej republiky, pretože tieto neskoro rozhodli,
resp. nerozhodli o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie (NVP) sumu 30,76 € a 2/ pri žalobách v

súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučných okresných súdov Slovenskej republiky, pretože
tieto neskoro rozhodli, resp. nerozhodli o žiadosti o zmenu exekútora (ZE) sumou 31,68 €.

Navrhovateľ si u odporcu žiadosťou uplatnil nárok na náhradu škodu spôsobenú ním tvrdeným
nesprávnym úradným postupom v zmysle návrhu. Odporca v písomnom vyjadrení potvrdil, že takáto

žiadosť navrhovateľa mu bola doručená, pričom jej nebolo vyhovené. Súd potom nevykonal ďalšie
dôkazy navrhované navrhovateľom - spisom odporcu o predbežnom prerokovaní nároku na náhradu
škody a potvrdením o prijatí žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody z dôvodu, že
ich vykonanie nepovažoval za nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Súd vec posúdil podľa nasledujúcich ustanovení právnych predpisov:

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za
nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej
moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov
fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Súd na základe tvrdení navrhovateľa, uvedených v žalobnom návrhu zistil, že tento si uplatňuje náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného
súdu Trenčín, ktorého sa mal uvedený subjekt dopustiť tým, že o žiadosti súdneho exekútora na vydanie
poverenia nerozhodol v zákonnej lehote.

Právo na náhradu škody, spôsobenú nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR nie je absolútne, ale v záujme zaistenia
právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie (uznesenie
Ústavného súdu SR sp.z. II. ÚS 467/08 zo dňa 16.12.2008). Súd preto zisťoval existenciu podmienok,
ktoré v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu za vznik škody, a

ktoré musia byť splnené súčasne: 1/ nesprávny úradný postup pri rozhodovaní o návrhu na udelenie
poverenia súdnemu exekútorovi, 2/ vznik škody a 3/ príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a vzniknutou škodou. Zákon č. 514/2003 Z.z. nedefinuje striktne taxatívne pojem „nesprávny
úradný postup“, ale z § 9 ods. 1 zákona vyplýva, že môže ísť o akúkoľvek činnosť, spojenú s výkonom
právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu

pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku,
ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných
lehôt na jeho vydanie. (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo 134/2003 zo dňa 27.11.2003).

Na predmetné exekučné konanie sa vzťahuje zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov.Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, účinného v rozhodnom období ( od 31.05.2010 do 31.05.2011)
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, účinného v rozhodnom období ( od 31.05.2010 do
31.05.2011) podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, účinného od 01.06.2011 podľa tohto zákona možno

vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa citovaného ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd musí o žiadosti súdneho exekútora
o vydanie poverenia rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia. Ako dôkaz na podporu svojich tvrdení o

vzniku prieťahov konaní navrhovateľ navrhol pripojenie súdneho spisu exekučného súdu v exekučnej
veci navrhovateľa proti povinnému: O. G., nar. XX.X.XXXX pre vymoženie peňažnej pohľadávky, ktorá
vznikla neplnením záväzku povinnej vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: XXXXXXX, pričom exekútor
uvedenú exekučnú vec zaevidoval pod spis. zn. EX XXXXX/XXXX. Pokiaľ navrhovateľ v návrhu na
začatie konania uvádzal, že nemôže označiť spisovú značku súdneho exekučného konania, pretože mu

ju súd neoznámil, nie je to pravdivé tvrdenie, pretože spisová značka predmetného exekučného konania
bola uvedená na uznesení exekučného súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a ktoré bolo navrhovateľovi riadne doručené. Súd vlastným šetrením zistil, že ide o
exekučný spis Okresného súdu Trenčín sp. zn. 60Er/3195/2010. Z uvedeného exekučného spisu bolo
preukázané, že dňa 10.12.2010 bola na tunajší exekučný súd doručená žiadosť súdneho exekútora o

vydanie poverenia, o ktorej exekučný súd rozhodol dňa 17.02.2011 uznesením č.k. 60Er/3195/2010-10
tak, že ju zamietol. Rozhodnutie bolo teda vydané 69 dní po doručení žiadosti. Bolo tým vyvrátené
tvrdenie navrhovateľa, že exekučný súd rozhodol až dňa 04.03.2011 a že bol v omeškaní viac ako 158
dní.

V prvom rade súd uvádza, že podľa citovaného ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa tam
uvedená lehota 15 dní od doručenia žiadosti vzťahuje len na situáciu, keď súd vydá poverenie pre
exekútora, aby vykonal exekúciu. Z textu ustanovenia nevyplýva, že procesná lehota 15 dní dopadá aj
na prípady, keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, a žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Súd ďalej zdôrazňuje, že podľa

citovaného ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa tam uvedená lehota 15 dní od doručenia
žiadosti v žiadnom prípade nevzťahuje na situáciu, keď súd rozhoduje o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na základe návrhu oprávneného a exekučného titulu podľa § 41 ods. 2 písm. c)
a d) Exekučného poriadku. Takýmito exekučnými titulmi sú v zmysle § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného
poriadku v znení účinnom do 31.05.2011 aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmiery

nimi schválené. S účinnosťou od 01.06.2011 bolo ustanovenie § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku
novelizované zákonom č. 102/2011 Z.z., ktorý stanovil, že podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu
aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov
nimi schválených. Podľa názoru súdu sa však znenie ust. § 42 ods. 1 písm. d/ Exekučného poriadku,
v znení účinnom do 31.05.2011 analogicky vzťahuje i na rozhodnutia rozhodcovských súdov a nielen

na rozhodnutia v pracovných sporoch vydané rozhodcovskými komisiami v rozhodcovskom konaní
podľa § 207 Zákonníka práce a vyhlášky č. 42/1975 Zb. o prejednávaní a rozhodovaní pracovných
sporov rozhodcovskými komisiami tak, ako to uvádza navrhovateľ. I z dôvodovej správy k predmetnej
novele z.č. 102/2011 Z.z. vyplýva, že rozhodcovský rozsudok je nepochybne exekučným titulom podľa
§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, pričom správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na

rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojím autentickým výkladom aj Národná rada
Slovenskejrepubliky.Predmetnézákonnéustanoveniebolovzmysledôvodovejsprávynovelizovanélen
za účelom odstránenia občasných pochybností, vyskytujúcich sa ohľadne tejto skutočnosti v aplikačnej
praxi.Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať žiadne porušenie zákonnej lehoty na rozhodnutie, keďže
súd uznesením zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, práve na základe

exekučného titulu, ktorým bol rozsudok rozhodcovského súdu, ako je uvedené vyššie, a teda nemožno
vyvodiť, že by vo veci došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle § 9 ods. 1 z.č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.

Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ argumentoval aj tým, že exekučný súd sa pri rozhodovaní o jeho

návrhu dopustil zbytočných prieťahov, čím porušil jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov a požadoval, aby súd konštatoval porušenie uvedeného práva, súd k tejto požiadavke
navrhovateľa uvádza, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže určiť len Ústavný súd
SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a právnických osôb.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Za skutočnú škodu

treba považovať ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného v podobe trvalého zmenšenia
jeho majetku, je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia,
predovšetkým peňažného. Ide pritom o reálny rozdiel medzi hodnotou majetku poškodeného pred
vznikom škody a hodnotou jeho majetku po jej vzniku. Ušlý zisk predstavuje ušlý majetkový prospech,
prípadnenerozmnoženiemajetkupoškodeného,ktorébybolomožnédôvodneočakávaťpripravidelnom

behu vecí, nebyť škodovej udalosti. Navrhovateľ vyčíslil škodu na ním tvrdené paušálne určené
vecné náklady spojené s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky
v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na vykonanie exekúcie a rozhodnutím
o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia. Ide o náklady, ktoré mal navrhovateľ vynaložiť
výlučne v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca

pomocou informačného systému v sume 70,- €, na udržiavanie a správu informačného systému v
sume 40,- €, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a
telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde v sume
15,- €. Navrhovateľ nekonkretizoval, či uvedené náklady predstavujú skutočnú škodu alebo ušlý zisk

a neuniesol tak bremeno tvrdenia. Súd má z vlastnej rozhodovacej činnosti vedomosť, že uvádzané
nákladyvcelkovejvýške125,-€uplatnilnavrhovateľajvinýchnávrhochonáhraduškodyprotiodporcovi
v skutkovo obdobných veciach podaných na tunajší súd, a teda ich určil ako paušálne náklady, pričom aj
v samotných návrhoch uvádza, že výška hmotnej škody je stanovená na základe paušalizácie reálnych
vecných nákladov, z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami,

hmotná škoda pozostáva zo škody spočívajúcej v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch,
mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca s tým, že vyčíslenie vychádza
z účtovnej agendy, pričom z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných
informácií nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp. pracovné a obchodné
zmluvy. Navrhovateľ sa však nemôže zbaviť dôkazného bremena ohľadom preukázania vzniku a výšky

škody tvrdením, že presnú výšku škody nemôže vyčísliť ani preukázať, a neobstojí ani argumentácia
navrhovateľa o ochrane osobných údajov, obchodného tajomstva, dôverných informácií. Skutočnú
výšku škody treba vždy hodnoverne preukázať tak, aby nedochádzalo k ľubovoľnému a subjektívnemu
vyčísľovaniu škody. Súdu je zároveň z jeho rozhodovacej činnosti známe, že navrhovateľ je obchodnou
spoločnosťou, ktorá sa dlhodobo a vo veľkom rozsahu zaoberá spotrebiteľskými úvermi, ktoré spravuje a

vymáha, a na túto činnosť nepochybne potrebuje informačný systém. Takýto systém musel navrhovateľ
využívať nielen počas obdobia od podania návrhu na vykonanie exekúcie do rozhodnutia exekučného
súdu o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia, ale aj pred týmto obdobím a po ňom a to nielen
na správu a vymáhanie pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcii, ale aj takých pohľadávok, ktoré
neboli exekučne vymáhané. Preto náklady na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov

zamestnanca a náklady na udržiavanie a správu informačného systému musel navrhovateľ vynaložiť aj
vtedy, ak by exekučný súd o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia rozhodol bezprostredne
po jej doručení. Súd ďalej zdôrazňuje, že navrhovateľ spísal návrh na vykonanie exekúcie u exekútora
dňa 27.09.2010, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená
dňa 10.12.2010 a exekučný súd o nej rozhodol dňa 17.02.2011, preto nemôžu byť pravdivé tvrdenia

navrhovateľa v návrhu, že zasielal exekučnému súdu žiadosti o informáciu o stave tohto exekučného
konaniavdňoch02.07.2009,23.09.2009,13.11.2009.Vexekučnomspisesapritomnenachádzažiadna
urgencia zo strany navrhovateľa za účelom rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie ako ani sťažnosť navrhovateľa na prieťahy v konaní adresovaná predsedovi okresného súdu.Okrem toho, v predmetnom exekučnom spise nie je žiaden záznam o tom, že by sa navrhovateľ čo len
telefonicky informoval o stave exekučného konania v rozhodnom období tvrdených prieťahov.

Je síce pravdou, že navrhovateľ súdu predložil znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný Ekonomickou
univerzitou v Bratislave, ktorým preukazoval svoje tvrdenie o vzniknutej škode. Samotnú žalovanú sumu
125,- €, ktorá mala podľa neho predstavovať majetkovú škodu v dôsledku nesprávneho úradného
postupu, ale nevedel preukázať. I znaleckým posudkom vyčíslená škoda 30,76 € totiž predstavuje
len paušálne vyčíslenú sumu, pričom z neho nevyplýva, že by sa majetok navrhovateľa aj reálne o

takúto sumu ponížil. Pre úplnosť súd poukazuje na skutočnosť, že znalecký ústav pri vypracovaní
posudku neriešil len skutkové otázky, ale právne hodnotil vec a vypočítal výšku majetkovej škody, ktorá
bola spôsobená „ nesprávnymi úradnými postupmi a nezákonnými rozhodnutiami okresných súdov
Slovenskej republiky v exekučných konaniach, a to najmä v súvislosti s porušovaním zákonných lehôt a
nečinnosťou,čizbytočnýmiprieťahmivexekučnomkonaníprirozhodovaníožiadostisúdnehoexekútora
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie alebo pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora“ bez

toho, aby nesprávny úradný postup, nezákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, porušovanie zákonných
lehôt, nečinnosť, prieťahy v konaní predtým konštatoval príslušný subjekt v zmysle z.č. 513/2004 Z.z.,
resp. Ústavy SR.

Súd potom uzavrel, že navrhovateľ nijakým spôsobom nepreukázal vznik ani výšku majetkovej škody.

Pokiaľ ide o ďalší zákonný predpoklad, príčinná súvislosť predstavuje objasnenie príčin, ktoré viedli k
určitému výsledku. Príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou bude daná vtedy,
akškodavzniklaakodôsledoknesprávnehoúradnéhopostupu,t.j.akjemedzinimibezprostredný vzťah
príčiny a následku ( ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nedošlo by ani ku vzniku škody ).

V danej veci nemožno konštatovať existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom
a tvrdenou škodou, keď súd mal za to, že žiadna škoda nevznikla a pokiaľ by aj navrhovateľ zdokladoval
náklady na udržiavanie a správu informačného systému, nepreukázal ich spojitosť s rozhodnutím súdu
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, vydanom 69 dní po jej doručení.

Navrhovateľ uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádzajúc z nárokov priznávaných
Ústavným súdom SR za prieťahy v konaní. Zákon č. 514/2003 Z.z. obsahuje ust. § 17 ods. 2, podľa
ktorého v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu, spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom,
uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Hoci exekučný

súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie 69 dní po
doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, súd bol toho názoru, že takéto rozhodnutie
nezasahuje do práv navrhovateľa tak, aby bolo na mieste priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Navrhovateľ nepreukázal, že by v dôsledku doby rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora povinný
subjekt zanikol. Ak by aj povinný zomrel, Občiansky zákonník upravuje postup, ako si môže navrhovateľ

ďalej uplatniť svoju pohľadávku v dedičskom konaní. Samotné vedenie exekučného konania bez ohľadu
na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného resp. exekútora
s povinným a tak isto nie je dôvodom k vzniku insolventnosti povinného, pretože obvykle dôvodom
neplnenia dlhu povinného je jeho nesolventnosť ešte v čase pred rozhodnutím v základnom konaní ako
aj dôvodom na samotné uzavretie zmluvy o úvere. Pocity frustrácie, úzkosti, neistoty, a nedôvery v

právo a rovnosť v spoločnosti u riadiacich členov navrhovateľa sú pre posúdenie vzniku nemajetkovej
ujmy u právnickej osoby bezpredmetné, pretože ujma nevzniká priamo fyzickým osobám, ktoré sa na
činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú. Navrhovateľ nijako bližšie nekonkretizoval
zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov, neupresnil, v čom a ako rozhodnutie súdu o
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia ovplyvnilo ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa.

Z uvedených dôvodov súd náhradu nemajetkovej ujmy nepriznal.

Pretože neboli splnené zákonom vyžadované podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z., súd
návrh navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v celom rozsahu ako nedôvodný

zamietol.

Súčasťou rozsudku je i výrok o trovách konania, vrátane trov odvolacieho konania.Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 151 ods. 1 O.s.p. povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný
trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Keďže odporca bol v plnom rozsahu úspešný, podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p má právo na

náhradu trov celého konania. Odporcovi trovy konania nevznikli ani si žiadne neuplatnil v lehote podľa
§ 151 ods. 1 O.s.p., preto mu súd ich náhradu voči navrhovateľovi nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Krajský súd
Trenčín prostredníctvom podpísaného súdu (dvojmo).

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci

samej, možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedených v § 221 ods. 1
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Ak nebude povinnosť stanovená týmto rozhodnutím splnená dobrovoľne, možno podať návrh na výkon
exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Zb. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti).